Slovenská literatúra je literatúra Slovákov, súčasť slovenského umenia, výrazná súčasť slovenskej kultúry, osobitná kultúrna entita. Patrí do stredoeurópskej literatúry. Je to literatúra písaná v slovenskom jazyku autormi nachádzajúcimi sa aj v iných krajinách sveta ako je Slovensko. Výskumom slovenskej literatúry sa zaoberá najmä slovenská literárna veda.

Slovenská literatúra má históriu tiahnucu sa od dôb Veľkej Moravy. Jej prvým dielom je Proglas^[1] od Konštantína Filozofa.^[2]

V období humanizmu a renesancie tvorili na území dnešného Slovenska hlavne v latinčine a češtine.^[3] Ďalším veľmi významným obdobím bol romantizmus, počas ktorého sa podarilo v podstate definitívne kodifikovať spisovnú slovenčinu používanú s úpravami dodnes. Zaslúžili sa o to najmä štúrovci vedení Ľudovítom Štúrom. Za základ si vybrali stredoslovenské nárečia, ktoré boli jazykom ľudu. V romantizme tvorili najmä poéziu.

Stredoveká literatúra (800 – 1500)^[4]4" class="mw-editsection-visualeditor">upraviť | upraviť zdroj

Staroslovienska literatúraupraviť | upraviť zdroj

Ranostredoveká slovenská literatúra sa datuje od doby začiatku pôsobenia vierozvestcov Cyrila a Metoda^[5] a ich ďalších piatich učeníkov, ktorí bývajú nazývaní aj sedmopočetníci^[6], na území Veľkej Moravy.^[7] K historicky doloženým autorom patria:^[4]

• Konštantín Filozof (neskôr sv. Cyril), * 827 – † 869, vierozvestca, autor písma hlaholika a prvého staroslovienskeho textu Proglas^[7] napísaného v hlaholike, ako aj autor prekladu Biblie do staroslovienčiny.^[8]
• sv. Metod (* 815 – † 885), vierozvestca a možný spolutvorca hlaholiky, narodený v Solúne, autor a spoluautor prekladu Biblie do staroslovienčiny a viacerých ďalších cirkevných diel,^[9][8] ktoré prekladal spolu so sedempočetníkmi
• sv. Angelár, jeden z učeníkov sv. Metoda
• sv. Gorazd (koniec 9. storočia), žiak Cyrila a Metoda, pripisujú sa mu diela: Život Metodov, Kyjevské listy a ďalšie diela, čo však nie je dokázané.^[9]
• sv. Kliment Ochridský (koniec 9. storočia), je autorom asi 50 diel v hlaholike^[10]
• sv. Sáva, vie sa, že zostal v Konštantinopole počas svojej misie asi v roku 882. Pripisujú sa mu dve diela: Služba sv. Cyrilovi a Rozprava o žaltári.^[9]
• sv. Naum Ochridský (* okolo 830 – † 23. december 910)

K ďalším žiakom sv. Metoda patril sv. Konštantín Preslavský (Presbyter), autor cyriliky,^[11].

Po vyhnaní Metodových a Konštantínových žiakov v roku 887^[12], alebo v roku 886^[4][13] z územia Veľkej Moravy sa Sloveni na jej území ocitli pod vplyvom západného kresťanského obradu a tým aj latinčiny, ktorá sa stala jediným literárnym a cirkevným jazykom.^[5] Po porážke Svätoplukových synov v bavorsko-staromaďarskej bitke pri Bratislave (dobový názov Brezalauspurc) 9. augusta 907^[14], sa hlaholika a staroslovienčina prestávala používať, no hlavne od nástupu Štefana I. k moci.

V slovenskom ľudovom prostredí však pretrvávala ľudová staroslovienčina, vyvíjala sa ľudová slovesnosť a pôsobili igrici. Igrici šírili verbálne a hudobne sloviensku kultúru ešte ďalšie storočia, hoci v písanej forme neexistovala. Príkladom pre toto tvrdenie je pieseň Nitra milá Nitra, čo je najtajomnejšia historická hymnická pieseň, ktorú Ján Kollár uviedol vo svojich Národných spievankách a považoval ju za ľudovú, no podľa analýzy je autorským dielom.^{[15][pozn. 1]}

Igrici boli kultúrny fenomén, ktorého diela nie sú písomne doložené, no je spomínaný v iných písomnostiach vtedajšej latinskej spisby. Významný zdroj tohto tvrdenia je Anonymova kronika Gesta hungarorum (1200) obsahujúca zmienku o igricoch, ktorí vystupovali na verejnosti a na dvoroch slovanskej šľachty v období 10. – 12. storočia a zmieňuje sa aj o povestiach kolujúcich v dedinskom ľude, tzv. „fabulae rusticorum”, hoci formou „per negationem”, teda odmietania tejto kultúry^[16]. Anonymus bol notárom na dvore uhorského kráľa Bela III. a mal za úlohu spísať dejiny Maďarov od doby „zaujatia vlasti” na Veľkej Morave.

Diela v staroslovienskom jazyku^[18]upraviť | upraviť zdroj

• Proglas, autor je Konštantín Filozof, pôvodné dielo v staroslovienčine v písme hlaholika, úvod k prekladu biblie^[19]
• Frizinské pamiatky, cirkevná literatúra písaná hlaholikou pôvodne v staroslovienčine
• Adhortácia k vladárom, staroslovienčina v hlaholike, slov. Napomenutie vladárom^[20][21]
• Adhortácia k pokániu, staroslovienčina v hlaholike
• Zakon sudnyj ľudem, staroslovienčina v hlaholike^[22]
• Kánon na počesť svätého Demetera Solúnskeho, staroslovienčina v hlaholike
• Moravsko-panónske legendy, v staroslovienčine dve biografie sv. Cyrila a Metoda ^[23][24]
• Ustanovenia svätých otcov o pokání za vraždu a o každom hriechu, preložené z latinčiny do staroslovienčiny v hlaholike
• Kyjevské listy - staroslovienčina v hlaholike
• Svätoemerámske glosy - nad latinskými vetami sú rydlom vyryté staroslovienske slová

Literatúra v latinčineupraviť | upraviť zdroj

Latinská tvorba zahŕňa poéziu, prózu, vecnú literatúru, náučnú literatúru a vedecké a cirkevné pojednania. Dráma v stredoveku sa orientovala na frašky a na mystériové a moralitné hry prispôsobené svetskému a reálnemu mysleniu. Texty hier sa však dodnes nezachovali. Niektoré príklady tvorby v stredovekej literatúre:

• Moravsko-panónske legendy - preložené zo staroslovienčiny do latinčiny, vznik 9. storočie
• Legenda o svätých Svoradovi a Benediktovi (1064), autor je Maurus, biskup v Nitre, (asi 1000 – 1070), v latinskom jazyku^[5][25]
• Nitriansky kódex približne z roku 1083, dnes uložený v Nitre
• Uhorská kronika, autor Ján z Turca (asi 1435 – 1488/89), v latinčine^[5]
• Vítaj, milý Spasiteľu, hymnus, vyznačujúci sa jednoduchým, ale sugestívnym poetickým jazykom^[26], 14. storočie.
• Chváloreč na básnické umenie (1461), lat. Laudes artis poeticae od Krištofa Petschmessinga je „príkladom vysokej jazykovej, rétorickej a básnickej kultúry, odlišujúcej sa od plebejského jazyka. Toto dielo pripravilo pôdu pre nástup humanizmu a renesancie v podmienkach slovenskej literatúry a kultúry”^[26]. V inom prameni sa meno autora nachádza v tvare Krištof Petschmessingsloer^[27], magister, ktorý pochádzal z Levoče. Prepísal dielo Satiry od rímskeho básnika Decima Junia Juvenala a pridal vlastný úvod o básnickom umení Laudes artis poeticae. Dielo je stredovekou literárno-teoretickou rozpravou o poézii a rétorike. Petschmessingsloer postavil teóriu stredovekého poetického diela na antických autoroch a Tomášovi Akvinskom, Boethiusovi a súpútnikoch, pričom definuje jednotlivé druhy poézie, jej kompozičné princípy a štyri príčiny tvorby diela. Tiež sa zaoberá členením viet a súvetí a tematikou.^[28]

Zaujímavou etapou vývoja bolo založenie univerzity Academia Istropolitana v Bratislave v roku 1465 pápežskou zakladacou listinou, ktorá mala vplyv na vývoj humanistickej literatúry väčšinou písanej v latinčine ^[29].

Literatúra v českom jazykuupraviť | upraviť zdroj

14. storočie znamenalo posilnenie slovenskej vzdelanosti a tým aj literatúry. K tomu prispelo založenie Karlovej univerzity v Prahe (1348), čo iniciovalo používanie češtiny na území Horného Uhorska. Začali sa objavovať texty v češtine, napríklad mestské kroniky (viď. Žilinská kronika z roku 1451). V týchto záznamoch sú zistiteľné aj čiastočné prejavy slovenských nárečí.

Veľký podnet pre uplatnenie českého jazyka v Hornom Uhorsku znamenal vpád husitov a hlavne vojsk Jána Jiskru z Brandýsa, ktoré v polovici 15. storočia okupovali všetky slovenské župy. Čeština sa presadila aj u vtedajšej vládnucej elity, evanjelického duchovenstva a meštianstva a pretrvávala ako literárny jazyk v 15. a 16. storočí.^[30]

Humanizmus a renesancia (1500 – 1650)^[31]upraviť | upraviť zdroj

Literárny humanizmus a renesancia v Uhorsku sa dá charakterizovať ako literárne hnutie, ktoré postupne prešlo od stredovekého štúdia latinskej a gréckej kultúry k jej napodobňovaniu čo sa týka formy aj obsahu. Spočiatku bol hlavným komunikačným nástrojom latinský jazyk, neskôr sa prešlo k češtine, slovenčine či bibličtine. Renesancia znamenala protichodný proces voči stredovekému humanizmu, postavila sa proti feudalizmu a jeho výrobným vzťahom, rodil sa nový kapitalistický systém. V užšom zmysle renesancia vo výtvarnom umení a literatúre spracúvala bezprostrednejšie citový a zmyslový život, krásu, lásku a prírodu. Mala bližšie k ľudovému folklóru a národným jazykom.

Renesančnú kultúru a vzdelanosť pomohla nastoliť aj Beatrice Aragónska, ktorá ju priniesla z Neapola zároveň so svojím venom na dvor kráľa Mateja Korvína. Matej Korvín túto tendenciu mohutne podporil.

Kultúrny vývoj v Hornom Uhorsku usmernilo aj založenie Trnavskej univerzity (1635 – 1755). Vzdelávanie v ňom riadili a vykonávali jezuiti a tým sa stalo, že v učebniciach literatúry sa ocitol dlhý rad katolíckych duchovných, ktorí každý vlastným spôsobom prispeli k vývoju slovenského jazyka. Evanjelická cirkev mala samozrejme tiež svoj mohutný záber na kultivovanie slovenského jazyka a literatúry. V tomto období však začal rásť aj počet laických spisovateľov. Situáciu komplikovali okrem husitských výbojov na Slovensko aj osmanské vojny,^[32], ktoré sa viedli na území Uhorska a Rakúska. Uhorská šľachta bola názorovo rozdelená a jej politické ambície spôsobovali ďalší chaos v Hornom Uhorsku. Šľachtické vojny nedovoľovali, aby sa laickí autori z radov šľachty mohli literárne realizovať tak, ako to v tej dobe bolo v západnej Európe. Pomalší vývoj humanistickej vzdelanosti a tým aj literatúry v Uhorsku zapríčiňoval veľmi slabý rozvoj kníhtlače na jeho území, ktorá koncom 15. storočia ešte na území Slovenska nebola rozvinutá^[33]. Z toho vyplývala nedostatočná vzdelanosť nielen nižších vrstiev, ale aj kňazov a šľachty. Humanistická a renesančná literatúra sa naplno prejavila až od druhej polovice 16. storočia. Od začiatku 16. stor. sa vzdelanosť začala prudko rozvíjať vplyvom reformačného hnutia na celom území Slovenska. Mestá podporovali zakladanie škôl rôznych stupňov. Významné boli mestská škola v Bardejove, kde študoval aj Martin Rakovský z Turca, Prešovská škola a ďalšie mestské školy, v ktorých sa vyučovala latinčina po latinsky.

V Bardejove bola publikovaná prvá tlačená kniha na Slovensku v roku 1581. Bol to preklad diela Der kleine Kathechismus od Martina Luthera so slovenským názvom Malý katechizmus a vydal ju tlačiar David Guttgesell. Predpokladaným prekladateľom katechizmu do slovakizovanej češtiny bol Severinus Sculteti, slov. Severín Škultéty (1550−1600).^[34]

Počas humanizmu a renesancie sa ďalej rozvíjala dráma. V jej rámci sa dominantne vydeľovalo školské divadlo, ktoré hrávalo náboženské, polosvetské a svetské hry. Písali ich evanjelickí aj katolícki autori v latinčine. Tematika bola buď vieroučná alebo starozákonná biblická. Ján Duchoň napísal hru Veľké tajomstvo zbožnosti (1628), Juraj Lippay tvoril pašiové hry. Polosvetské a svetské hry evanjelické spracovávali pastiersku bukoliku, napríklad Eklóga Simeon a Galileus od Jána Duchoňa.

Od polovice 15. storočia sa rozvíjala ľudová slovesnosť. Vydeľovali sa folklórne žánre: ľudové piesne obradné, lyrické, koledné a hádanky, porekadlá, príslovia, pranostiky, dramatické výstupy, svadobné piesne a pohrebné vykladania. Piesňová lyrika sa stávala samostatným žánrom (ľúbostné, uspávanky, trávnice, vojenské, pastierske, žartovné piesne). Baladické piesne o kráľovi Matejovi Korvínovi a osmanských vojnách zrkadlili súdobé historické udalosti. Od konca 16. storočia sa tvorili regrútske a vojenské piesne a balady. Medzi prekáravé piesne patrí Žalo dievča, žalo trávu, k alegorickým piesňam zase Prečs´kalina, v kríčku stála. Tieto ľudové žánre majú starú históriu a bohatosť diel. Tiež vznikali mnohé piesne s tematikou rodiny a vzťahov v nej: Naša pani kňahne, Kdeže si bola Anička moja, V tom inglickom poli jedna krčma stojí alebo A na hure hori cirňovy ohničok.

Básniciupraviť | upraviť zdroj

Známym a dobre doloženým autorom obdobia humanizmu je polyhistor Ján Sambucus (1531 – 1581), ktorý ako príslušník slovenského etnika písal v latinčine. Preložil z maďarčiny do latinčiny báseň Dobytie Szigetu na žiadosť cisára Maximiliána II., čím získal jeho štipendium. Básnická zbierka Poemata (Padova, 1555) vyšla počas jeho pracovného a študijného pobytu v Padove.

V českom jazyku tvoril Ján Silván (1493 – 1572), ktorý pôvodom zo Slovenska ale pôsobiaci v Čechách dosiahol ako prvý publicitu svojou poéziou nielen cirkevnou (prebásnenie žaltára) ale aj subjektívnou lyrickou tvorbou. Silván vydal svoje jediné samostatné dielo Písně nové a na sedm žalmů kajících a jiné žalmy (Praha 1571) ako zbierku piesní (kancionál) a žalmov.

Martin Bošňák (asi 1500 – 1566), vojak a básnik, je zaujímavý zjav v dejinách slovenskej literatúry tým, že napísal jednu historickú epickú poému v českom jazyku, ktorá bola medzi prvými v histórii slovenskej literatúry. Tento dôležitý posun vo vývoji sa udial v polovici 16. storočia (okolo 1549), keď vytvoril epickú poému Píseň o zámku muránském.^[35]

Druhá historická poéma Píseň o sigetském zámku, ktorá zrejme vznikla okolo roku 1566, kedy bol zámok Sziget (slov. Sihoť) dobytý armádou sultána Sulejmana II., je podľa slovenskej literárnej vedy dielom anonyma, i keď býva pripisovaný tiež Martinovi Bošňákovi ako účastníkovi bitky o tento hrad. Historická poéma je napísaná v slovakizovanej češtine, čo je ďalší významný jav slovenskej literatúry a jazyka. Táto poéma sa zároveň považuje za veľmi hodnotné básnické dielo. Čo sa týka jeho formy, je skomponované zo sto 5-veršových slôh, ktoré majú striedavo 6-slabičné a 7-slabičné verše.^[36]

Martin Rakovský (asi 1535 – 1579) bol básnik tvoriaci poéziu v latinskom jazyku, ktorej témami už nie sú cirkevné inšpirácie ale je v nich prítomná občiansko-politická téma. Zveršované pojednania v elegickom distichu O svetskej vrchnosti a O rozvrstvení obyvateľstva a príčinách prevratov v kráľovstvách a impériách sú tematicky zamerané na ideál vrchnosti a mestské a štátne zriadenie. Písal aj príležitostnú poéziu, napr. Palusus ako hold cisárovi Maximiliánovi II. Jeho latinské ódy, elégie, žartovné básne a preklady sa zachovali a vyšli v zbierke Opera omnia v roku 1974, čo naznačuje význam jeho diela.^[37]

Vavrinec Benedikt z Nedožier (1555 – 1615) je dôležitý nielen svojím pedagogickým vedeckým dielom, ale aj matematickým a literárnovedným. Bol významným humanistickým polyhistorom, doživotným profesorom na Karlovej univerzite a jej prorektorom. Vavrinec Benedikt napísal v roku 1607 latinskú básnickú skladbu v hexametroch, ktorá hovorila o novej zreformovanej školskej sústave pod názvom Penitioris scholae structura (Vnútorná školská sústava, resp. Štruktúra nižšej školy).

Špeciálnym prípadom je uhorský vojak a básnik Valentín Balaša zo Zvolena a Modrého Kameňa (1554 – 1594) ovládajúci viaceré cudzie jazyky. Písal maďarsky, slovensky a turecky. V prevažnej miere je maďarským autorom, no v jeho literárnej pozostalosti sa našli niektoré slovenské texty^[38]. Tento zakladateľ modernej maďarskej lyrickej poézie napísal prvú slovenskú báseň o láske Pieseň v mene peknej devy (pozri Kódex Jána Jóba Fanchaliho^[39]) a v slovenčine nábožensky ladené básne. Podľa jedného prameňa napísal aj divadelnú hru Credulus a Júlia v slovenskom jazyku, ktorá je pravdepodobne prekladom maďarskej komédie Krásna maďarská komédia ^[40].

Uveďme ešte básnika Daniela Pribiša (1580 – 1645), ktorý sa vyznačuje tým, že do svojho diela z roku 1634, čo bol preklad Luthera Katechizmy (Rosarum animae, O způsobu modlení, Písně duchovní), zaradil do pripojeného spevníka aj slovenské piesne, ktoré zobrazujú vtedajší sociálny život v Uhorsku.

Ján Bocatius (1569 – 1621) bol uhorský humanistický básnik nemeckého pôvodu, ktorý po štúdiách v Nemecku odišiel pôsobiť do Uhorska a stal sa pedagógom a autorom píšucim latinsky a nemecky. Jeho význam spočíva v šírení humanizmu na východnom Slovensku. Pracoval ako pedagóg, verejný činiteľ a tvorivý básnik. V roku 1599 vydal prvú kompozične celistvú zbierku básní vydanú v Uhorsku pod názvom Päť kníh uhorských básní (lat. Hungaridos libri poematum) v latinčine rozdelených na päť tematicky rozdielnych častí. Od Rudolfa II. dostal titul poeta laureatus caesareus.

Prozaiciupraviť | upraviť zdroj

Humanistická próza je ukážkou toho, ako ťažko a zložito sa vymaňovala slovenská reč a literatúra z neexistencie. Pomaly a nenápadne sa cez drámu dostávala k ušiam a očiam divákov. Tu sa cez komediálne kusy dostala na slobodu prostredníctvom češtiny, slovakizovanej češtiny a ľudového jazyka.

Ján Sambucus (1531 – 1581) okrem poézie tvoril prózu s využitím výlučne latinského jazyka. No napísal Obrazy starších a mladších lekárov a filozofov vydaných roku 1574, v ktorých sa priznáva k slovenskému pôvodu. Písal historické diela, napríklad komentáre k Ransanus – Epitome rerum hungaricarum a Goltzius, C. – Caesar sive historiae. Zložil aj smútočnú reč nad hrobom cisára Ferdinanda Oratio cum epigrammatis aliquot epitaphiisin obitum Imp. Ferdinandi primi, čo mu zabezpečilo pozíciu dvorného historika. Vydal zbierku emblémov s názvom Emblemata (1564) v Antverpách, v dobových podmienkach to znamenalo súbeh drevorytu, motta a epigramu na danú osobnosť. Bol dvorným lekárom a nositeľom viacerých titulov a hodností na dvoroch Habsburgovcov.

Medzi humanistických prozaikov patrili väčšinou autori cirkevných diel. Takým bol Izák Abrahamides (1557 – 1621) píšuci v latinskom jazyku a Pavel Kyrmezer ( 1530 – 1589), ktorý písal nielen latinské cirkevné diela, ale aj v češtine bibliou inšpirované hry, z ktorých sa zachovali viaceré veršované komédie v ľudovom jazyku. V tejto fáze tvorby sa Kyrmezer ocitol na pôde už nie cirkevnej ale na pôde meštianskeho laického divadla. To implikovalo, že sa jeho hry zaradili na vrchol českej a slovenskej dobovej literatúry. Sú to biblické drámy vo veršoch Komedia o Tobiášovi, Komedia nová o vdově a Komedia česká o bohatci a Lazarovi.

Protestant Jur Tesák Mošovský (1545 – 1617) napísal veľa cirkevných traktátov v latinčine a viacero českých komédií, ktoré sa však stali obeťou jezuitského cenzora Koniáša. Dodnes sa zachovala len jediná, a to Komedie z knihy Zákona božího, jenž slove Ruth (1604 zásluhou jeho syna Adama, ktorý ju dal vydať v Prahe. Vo veršovanej komédii použil živý dobový jazyk (český) a ľudový zemitý humor. Táto hra predstavuje typ nábožensko-reformačnej renesančnej dramatickej tvorby.

Člen protestantskej šľachty, vzdelanec aj vojak Peter Révai (1568 – 1622) písal historické a právnické diela v latinčine, v ktorých ako uhorský historik objasňoval starobylosť Slovanov a o Uhorsku písal ako o mnohonárodnom štáte. V súkromnej korešpondencii používal slovenčinu. Spomedzi viacerých treba vyzdvihnúť obsiahlejšie historické dielo De monarchia et sacra corona regni hungariae centuriae septem. Jeho tvorba mala vplyv na neskoršiu slovenskú historiografiu a obrodenecké hnutie.

Juraj Tranovský, alias Tranoscius (1592 – 1637) tvoril na predele medzi renesanciou a barokom. Tento česko-poľský evanjelický farár bol nútený odísť po bitke na Bielej Hore do exilu, čím sa ocitol v Hornom Uhorsku. Jeho najdôležitejším dielom je spevník Cithara Sanctorum, ktorá obsahovala v pôvodnej verzii 412 piesní duchovného, lyrického a sociálneho charakteru. Viac ako 150 piesní preložil alebo zložil sám Tranovský. Kancionál bol v biblickej češtine: Apocv. Pjſne Duchownj Staré y Nowé Kterychž Cyrkew Kreſtanſká pri Weyročnjch Slawnoſtech a Památkách Jakož y wewſſelikých potrebách ſwých obecnich yobwzlaſtnijch proſpechem mnohým uživá: Knimžto pridaný gsau Pjſne Dr. M. Luthera wſſecky z Nnemecké reči do naſſi Slowanſké Preložené.

Barok (1650 – 1780)^[41][42]upraviť | upraviť zdroj

V uhorskom baroku pokračovali zložité historické deje, prenasledovanie evanjelických kňazov a spisovateľov donútených k exilu alebo poslaných na galeje. Niektorí stihli o tom napísať len svoj dobrodružný životopis, iní dokázali v zlých podmienkach aj tvoriť, čo je obdivuhodné. V barokovej literatúre na území dnešného Slovenska sa prejavili niektoré podobné témy a štýl ako v európskych literatúrach. Charakteristickými črtami sú heroizmus a rozvíjajúca sa racionalita, no absolútnu vedúcu úlohu malo povinné prejavovanie zbožnosti. Najrýchlejším vývojom prešiel divadelný žáner, ktorý v sebe niesol aj misiu rozvíjať ľudovú slovenčinu a prostredníctvom nej komunikovať s divákmi. V tomto období vývoja tvorcovia začali preferovať slovakizovanú češtinu a kultúrny západoslovenský dialekt. Dráma pokračovala v tvorbe divadelných školských hier v slovakizovanej češtine, nemčine a latinčine. Polosvetské a svetské hry mali úlohu náučnú a mravoučnú, pričom využívali tému politickú, alegorickú historickú a antickú. Slovenské svetské a polosvetské hry boli však zriedkavé.

Uhorský barok v jeho literatúre sa začal už v období manierizmu, čo bola posledná fáza renesancie. Barokové obdobie je charakterizované myšlienkovou a náboženskou krízou a z toho plynúcou pochmúrnosťou v umení. Tieto javy boli spôsobené vyššie spomenutým chaosom sociálnym, ekonomicko-politickým a náboženským. Pod ne sa podpísala protireformácia, osmanské vojny, ekonomika na nízkej úrovni, absolutizmus, rekatolizačné vojny a protireformačný útlak. Sociálny tlak na nižšie vrstvy spoločnosti zavinil ľudové vzbury (napríklad prípad Jánošík).

Básniciupraviť | upraviť zdroj

Benedikt Sőlőši (1609 – 1656) bol slovenský jezuitský kňaz, ktorý napísal ako prvý spevník v slovenčine, vytlačený v roku 1655. Obsahoval 290 piesní aj s notami. Pod názvom Písne katholické latinské i slovenské, nové i starodávné (Cantus catholici) sa skrývajú piesne slovenského aj českého pôvodu určené pre príležitosti vianočné, veľkonočné, mariánske a didaktické. Piesne sú latinsky, česky a piesne zo slovenského prostredia v ľudovej reči, ktorých je vyše 40.

Peter Benický (1603 – 1664), rodák z Trnavy a potomok zemianskeho rodu sa ako vojak zúčastnil kráľovského posolstva do Konštantinopolu. Je autorom básnickej zbierky Slovenské verše (1652) (vyšli až v 1873) v slovenčine a ďalšej zbierky Maďarské rytmy (Magyar rhitmusok) (1666) maďarčine). Slovenské verše však Jaroslav Vlček kritizuje ako menej hodnotnú poéziu, s čím ale treba polemizovať. Čistokrvnú ľudovú slovenskú prozódiu a lyrickú tému nachádza len v jednej pesničke o Bátoryčke, ktorá začína veršom Brodil sa kôň sivý podľa panskej nivy...atď.^[43]

Františkán Hugolín Gavlovič (1712 – 1787) tvoril výhradne v predspisovnej forme slovenčiny. Nechal po sebe dielo, z ktorého sa veľa stratilo, no predsa sa našlo deväť jeho rukopisov, zbierok básní a jedna zbierka kázní. Významná je zbierka Valaská škola mravúv stodola^[44] (knižne vyšlo až v roku 1830 – 1831). Je to didakticko-reflexívna poézia, ktorá čerpá námet zo života pastierov.

Katolícky kňaz Ján Sekáč (1767 – 1818) bol barokový básnik tvoriaci v slovakizovanej češtine. Vydal básnickú skladbu Rapsódia o francúzkéj vojne a revolúcii a v roku 1800 zborník básní Laskavé karhání smíšno-pochabých svetských mravúv. Zbierka obsahovala veršované príbehy a anekdoty, historky zo života rôznych spoločenských vrstiev. Bola to svetská literatúra, ktorá mala čitateľa poučiť aj zabaviť.

Evanjelický kňaz Bohuslav Tablic (1769 – 1832) napísal svoje najvýraznejšie dielo v češtine s názvom Poezye. Paměti česko-slovenských básnířův ane veršovců. Jedná sa o prvú prácu o dejinách slovenskej poézie vôbec. Paměti obsahujú charakteristiky 77 uhorských básnikov a veršovníkov. Poezye je výber básnickej tvorby vlastnej ako aj Tablicových prekladov.^[45]

Štefan Ferdinand Selecký napísal obsiahlu báseň s 332 veršami Obraz panej krásnej perem malovaný, která má v Trnave svoje prebývání (1701), ktorá má alegoricky opisovať Trnavskú univerzitu. Obraz univerzity splýva s obrazom krásnej ženy, ktorú opisuje autor ako nadpozemskú bytosť.

Prozaiciupraviť | upraviť zdroj

Medzi prozaikov je treba zaradiť polyhistora a encyklopedistu Mateja Bela (1684 – 1749), najvýznamnejšieho barokového učenca 18. storočia. Bel písal v slovakizovanej češtine, maďarčine, nemčine a latinčine. Je autorom rôznych vedeckých spisov. Skladal duchovné piesne a písal poéziu. Jeho najvýznamnejšie celoživotné dielo Historicko-zemepisný poznatok o súvekom Uhorsku (lat. Notitia Hungariae novae historico geographica) sčasti vydaný tlačou v 4 zväzkoch, stihol publikovať sám, po jeho smrti zvyšné rukopisy skončili pri nehode na Dunaji vo vode a vážne sa poškodili. Bel napísal úvod ku Gramatika slovensko-česká Pavla Doležala (1746), v ktorom sa pochvalne vyjadril o slovenčine nezaostávajúcej za svetovými jazykmi.

Martin Sentiváni alebo Martin Svätojánsky (1633 – 1705), alias Sentivanius, bol slovenský polyhistor a filozof. Ako člen starého slovenského šľachtického rodu zostal verný svojmu pôvodu. Je autorom prvej encyklopédie vydanej na Slovensku Curiosiora et selectiora variarum scientiarum miscellanea I-III., slov. Vzácnejšie rozmanitosti vybrané z rôznych vedných odborov), zv. I. – III. Publikoval množstvo diel, všetko v latinčine a jedno v slovenčine: Čtýri a dvatcet pochybovaní na dar Nového leta tisiciho sedmi stého pastírum augustánského a helvetského vyznání doufánlive obetovaná. Magister filozofie Sentiváni sa zaoberal viacerými vednými odbormi, bol profesorom, správcom kníhtlačiarne, prefektom univerzitnej tlačiarne a knižnice v Trnave a vydavateľom. Vo svojich spisoch obhajoval autonómiu Slovanov a Slovenska.

Ján Simonides (1648 – 1708) rodom zo Spišských Vlachov písal cestopisy a memoáre v slovakizovanej bibličtine. Obhajoval význam materinskej reči pre Slovákov. K námetu cestopisu Krátke opísanie toho, čo sa stalo s kňazmi uhorskej evanjelickej cirkvi (Brevis consignatio eorum, quae facta sunt cum ministris ev. ecclesiae Hungaricae) (1676) sa dostal tak, že sa zúčastnil Vesselényiho sprisahania. Dali ho do väznice v Leopoldove a odsúdili na galeje. Cestou na neapolské galeje ušiel spolu s Tobiášom Masníkom, po ich opätovnom zajatí ich vykúpil istý nemecký kupec. Simonides potom precestoval viacero štátov a usadil sa v Nemecku. Posledných dvadsaťpäť rokov prežil v Banskej Bystrici. Celkom je známych jeho šesť diel žánrovo zaradených medzi cestopisy, memoáre, kázne, úvod ku katechizmu (slovakizovaná bibličtina) a denník.

Daniel Krman ml. (1663 – 1740)^[46] je výnimočný tým, že už v období baroka zostavil a vydal Základy slovanskej gramatiky (lat. Rudimenta grammaticae Slavicae) (1740). Pritom, za slovenský jazyk považoval češtinu, ktorá bola vlastná evanjelikom čítajúcim Kralickú bibliu v bibličtine. Ďalším dielom, ktoré má aj literárny aj historický význam je cestopis Itinerarium, cestovný denník z rokov 1708 – 1709.^[47] Jeho význam podčiarkuje aj jeho publikovanie v roku 1969 v Bratislave vo forme bilingválneho latinsko-slovenského vydania cestovného denníka. Daniel Krman uskutočnil cestu za švédskym kráľom Karolom XIII. a bol svedkom bitky pri Poltave.^[48]

Cestovateľ, kolonizátor a kráľ Madagaskaru Móric Beňovský (1746 – 1786) zo slovenského Vrbového zasiahol rozhodnou rukou aj do literatúry, keď napísal cestopis vo francúzskom jazyku, ktorý publikovali v roku 1808 v slovenčine. Z angličtiny preložené Pamäti a cesty Mórica Augusta Beňovského, magnáta kráľovstiev uhorského a poľského, jedného z vodcov poľskej konfederácie, pozostávajúcich z jeho vojenských operácií, jeho vyhnanstva na Kamčatke, jeho úteku a cesty z toho polostrova cez severný Tichý oceán, s krátkym pristátím v Japonsku a na Tchajwane, do Kantonu v Číne, so správou pre francúzske úrady, bol poverený vládnuť nad ostrovom Madagaskar sa stali celosvetovým bestsellerom preloženým do mnohých rečí.^[49]

Ján Baltazár Magin (1681 – 1735), absolvent kňazského seminára v Pázmaneu vo Viedni a Viedenskej univerzity odišiel slúžiť ako kňaz na slovenské fary. Keď vydal Michal Bencsik v roku 1721 svoje právnické dielo s vecne chybnou časťou o pôvode Slovákov v Uhorsku určené uhorskému snemu Novissima dieata (slov. Najnovšiemu snemu), Magin napísal polemický spis v latinskom jazyku Ostne alebo obrana slávnej Trenčianskej stolice a mesta tohože mena (1728),^[50], v ktorom zdôrazňuje autochtónnosť Slovákov v Uhorsku, jeho starobylosť a etnickú celistvosť. Dielo sa stalo jedným zo základov sebauvedomovania sa slovenského národa ako etnického celku. Okrem tejto apológie Magin napísal rozsiahlu oslavnú báseň Ekloga (1729) pre Jozefa Ilesházyho, syna trenčianskeho župana.^[51]

Samuel Hruškovic (1694 – 1748) slovenský evanjelický kňaz, písal slovenské modlitby, slovenskú mytologickú komédiu Polyfémus, preklad z nemčiny Katechismus D. M. L., kterýž slove menší, (Lutherov malý katechizmus). V latinčine vydal vlastnú biografiu a dielo Rozprava obsahujúca preskúmanie ducha Brendelovho (Dissertatio continens explorationem spiritus Brendeliani). Hruškovic napísal 17 vlastných piesní v slovenčine a 74 prekladov nemeckých piesní do slovenčiny, všetky barokového charakteru.^[52]

Eliáš Ladiver (1633 – 1686)^[53] bol žiakom Jana Amosa Komenského, tvoril v latinčine filozofické rozpravy a divadelné hry. V roku 1668 zverejnil hru s biblickým príbehom Vo viere stály Eleazár (lat. Eleazar constans), ktorá pojednáva o téme vernosti svojej viere. V 1669 publikoval hru s antickým námetom o etických východiskách čo sa týka bezprávia a násilia Udatný Papinián (lat. Papinianus tetragonos). Ladiver, Aristotelov prívrženec, tvoril v latinskom jazyku a ako Komenského žiak uplatňoval jeho inovácie vo vzdelávaní.

Ján Rezik (asi 50. roky 17. storočia – 1711) bol laický autor, učiteľ a rektor lýcea v Prešove. Jeho latinské hry boli z pôvodného znenia preložené do slovenčiny neskôr. Boli to v roku 1707 Lenivosť, nepriateľ školy, odvlečená na Kaukaz (lat. Pigritius scholarum hostis ad Caucasum deportatus), školská dráma Themistokles v roku 1708, nezachovala sa celá, len s načrtnutím deja.^[54]

Juraj Láni (1646 – 1701)^[55] sa profiloval podobne ako všetci evanjelickí autori, ktorých postihlo prenasledovanie a exil. Písal školské divadelné hry, dišputy a kázne, do diel vkladá emócie, dobrodružné zážitky, používa ľudové vyjadrovacie prostriedky, píše latinsky a nemecky.

Filozof, dramatik a teológ Izák Caban (1632 – 1707) je predstaviteľ Prešovskej školy. Napísal vedeckú prácu Existencia atómov (Existentia atomorum)^[56] (1667), dva súbory divadelných hier ako zdramatizovaná učebná látka pre lýceum a jeden zdramatizovaný biblický príbeh David.

Daniel Speer (1636 – 1707) bol barokový hudobník pôvodom zo Sliezska, ktorý napísal v nemčine dobrodružnú cestopisnú prózu Uhorský Simplicissmus (1683). Toto dielo je zároveň aj autobiografiou, ktorá opisuje zážitky z cestovania v období svojej mladosti od siedmeho do dvadsiatehopiateho roku života. Cestopis je dielom, ktoré zobrazuje reálie barokového života v Hornom Uhorsku, jeho atmosféru aj prírodné krásy, opisy východoslovenských miest, poznámky o krojoch a zvykoch, poverách a sociálne zloženie nižších vrstiev slovenskej pospolitosti.^[57]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Baroková literatúra

Klasicizmus (1780 – 1840)^[58][59]upraviť | upraviť zdroj

V období klasicizmu pokračovala literatúra písaná v rôznych formách slovenčiny a češtiny. Bola to buď slovakizovaná čeština, slovakizovaná bibličtina a pridala sa slovenčina vytvorená na základe západoslovenského dialektu – bernolákovčina. Posledný spomenutý variant však už v 19. storočí neprežil súperenie so stredoslovenskou formou slovenského jazyka kodifikovaného štúrovcami. V tejto etape vývoja literatúry sa už vynecháva latinský jazyk ako hlavný oficiálny tvorivý nástroj. Jednoznačný vplyv na zrod éry slovenského klasicizmu mal Tolerančný patent (1781) cisára Jozefa II., ktorý umožnil slobodu tvorby autorom evanjelickej, grécko-katolíckej a kalvínskej viery. Ideovou podstatou uhorského klasicizmu bola filozofia osvietenstva. V tomto období sa sekularizovalo vedecké poznanie, čo značilo oddelenie vedy od teológie. Sprístupnilo sa vzdelávanie pre širšie vrstvy poddaných a uskutočnili sa spoločenské reformy. Významne zapôsobili tereziánske reformy aj v kultúre. V 18. storočí sa zrýchlila dynamika vývoja literatúry v Rakúsko-Uhorsku, lebo vznikla sloboda tvorby. Preto sa mohli začať zakladať rôzne spolky a asociácie združujúce tvorivých jednotlivcov. Významný urýchľovač rozvoja bolo Slovenské učené tovarišstvo založené v 1792, ktoré malo celoslovenskú pôsobnosť. Tovarišstvo malo svoje vydavateľstvo a šírilo knihy v dobovej slovenčine.

Ústrednou zakladateľskou postavou spolku bol Anton Bernolák, ktorý prišiel do Bratislavy v 1784 doštudovať teológiu na generálnom seminári^[60]. Bernolák od ukončenia seminára v rýchlom slede vydával latinsky písané diela, v ktorých vysvetľoval po latinsky potrebu kodifikácie, boli to: Filologicko-kritická rozprava o slovenských písmenách (lat. Dissertatio philologico-critica de literis Slavorum, 1787), s pripojeným návrhom pravopisu Ortographica. V roku 1790 vydal Grammatica slavica (Slovenská gramatika) a v roku 1791 Odvodzovanie slovenských slov (lat. Etymologia vocum slavicarum). Dôležitý čin bol zostavenie päťjazyčného slovníka slovensko-česko-latinsko-nemecko-maďarského, ktorý vydal Jur Palkovič až po Bernolákovej smrti. Tým sa podarili vytvoriť prvotné základy jednotného literárneho jazyka.

Komunita slovenských obrodencov bola názorovo nejednotná čo sa týkalo výberu jazyka. Pretrvávali klasici používajúci rôzne varianty češtiny, stúpenci Antona Bernoláka a západoslovenčiny a na konci obdobia klasicizmu stúpenci Ľudovíta Štúra a jeho kodifikácie na základe stredoslovenského dialektu.

Klasicistická literatúra sa vyznačovala snahou písať poéziu v časomernom prozodickom systéme, čo presadzoval Anton Bernolák ako ústredná postava Spoločnosti pre pestovanie slovenského jazyka na generálnom seminári v Bratislave v osobitnej kapitole O prozódii v základnom diele Grammatica slavica (1790). Slovenskí klasici vyvíjali snahu písať básne v časomernej prozódii, pretože sa domnievali, že to slovenskú poéziu zrovnoprávni s najväčšími literatúrami Európy, hlavne gréckou a latinskou.^[61]

Básniciupraviť | upraviť zdroj

Augustín Doležal (1737 – 1802) bol slovenský básnik, evanjelický kňaz a učiteľ. Autor ódy Veselost rolí boží hybské pod rakouským skřivánkem (1781), oslavná báseň pri príležitosti vydania Tolerančného patentu a Pamětná celému světu tragoedia (1791), veršovaná náboženská rozprava o Adamovi a Eve a ich synovi; vo svojej dobe bola najväčšou tlačou vydanou veršovanou skladbou.

Karol Kuzmány (1806 – 1866) zložil zbierku 13 sonetov Hrání fantazie, ktorými sa hlásil ku Kollárovmu dielu. Písal balady, epos, spevník s 94 piesňami a v roku 1848 krásnu a dokonalú báseň Kto za pravdu horí.

Štefan Leška (1757 – 1818) napísal v rokoch 1781 – 1795 Básne príležitostné, Nová kniha zpěvů (1796) a Pjesničky duchovní (1810).

Juraj Palkovič (1769 – 1850) bol profesor Bratislavského evanjelického lýcea, poslanec uhorského snemu a plodný autor v slovenskom jazyku napísal okrem iných diel divadelnú veselohru Dva buchy a tri šuchy, napísanú v slovakizovanej češtine. Činil sa aj ako organizátor kultúrneho života a umožnil Ľudovítovi Štúrovi začať učiť na lýceu. Je autorom básne Muza ze slovenských hor (1801) a Zpěvopanna ze slovenských hor (1798), ktorá však zostala nevydaná.

Ján Hollý^[62] (1785 – 1849) bol slovenský katolícky farár, spisovateľ a prekladateľ. Hollý písal poéziu v intenciách klasicizmu, v bernolákovčine, v časomernej prozódii. V roku 1828 preložil Vergíliovu Eneidu ako prvý medzi slovanskými spisovateľmi. Hollý zaujal pevnú pozíciu na klasicistickej scéne svojimi historickými eposmi Cyrillo-Metodiada (1835), alegorickým eposom Sláv (1839) s národnohistorickým posolstvom^[61] a eposom Svatopluk 1830 s dvanástimi spevmi. Ku koncu života Hollý súhlasil so štúrovskou kodifikáciou slovenčiny na základe stredoslovenského nárečia^[63].

Juraj Rohoň (1773 – 1831) vydal v roku 1791 v latinčine Ode in honorem Michaeli Járossy, ktorej text sa stratil. V 1791 napísal veršovanú obranu národa Chvála Slováků a zbierku v čiastočne bohemizovanej slovenčine Kratochvílne zpěvy pro mládež rolníckou (1802). V 1827 vydal zbierku ľudových piesní Starodávne zpěvy lidu slovenského v Uhrách.

Pavol Jozef Šafárik^[64] písal nemecky a česky. V roku 1814 napísal príležitostnú oslavnú ódu na baróna a kolonela Ondreja Mariassyho, patróna Kežmarského lýcea, pri príležitosti jeho návratu z vojny proti Napoleonovi s názvom Ode festiva. Tvoril poéziu podľa Schillerovho vzoru Tatranská múza s lyrou slovanskou (Levoča, 1814) a podľa ľudovej legendy napísal báseň Juraj Jánošík.^[61]

Prozaiciupraviť | upraviť zdroj

Anton Bernolák (1762 – 1813), šľachtic a katolícky kňaz, s kvalitným vzdelaním na Pázmaneu vo Viedni (teológia), na Štefaneu v Trnave a Emerciáne v Bratislave (rétorika, filozofia a poetika) bol najvplyvnejšou osobnosťou Slovenského učeného tovarišstva. A. Bernolák sa stretol s myšlienkami osvietenstva už na štúdiu na generálnom seminári v Bratislave a stal sa ich presvedčeným šíriteľom.^[65] Za jeho najvýznamnejšie dielo dnes považujeme prvú normotvornú gramatiku slovenského jazyka Grammatica Slavica (vyšla: Bratislava 1790).^[61] Polyglot Bernolák napísal viaceré lingvistické diela: Stručná a zároveň ľahká ortografia, Etymológia slovenských slov, Slowár Slowenskí, Češko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí.

Katolícky farár Jozef Ignác Bajza (1755 – 1836) vstúpil do literatúry pokusom o vydanie zbierky básní – epigramov, ktoré sa nepodarilo vydať kvôli názoru slovenského cenzora v Bratislave. Zbierka Rozličné verše dokončená v roku 1782 obsahoval 300 epigramov, často veľmi kritických voči cirkvi, radným pánom, šľachte a byrokracii v úradoch. Zo zbierky sa zachoval len prvý diel. V roku 1784 mu vydali René mládenca príhody a skúsenosti,^[61] v slovenskom jazyku napísaný prvý pôvodný román, ktorý mal sentimentálny aj didaktický charakter. Napriek zásahom cenzúry sa stal román zenitom Bajzovej literárnej činnosti. Prvý diel rozpráva o exotických príhodách mládenca Reného na jeho cestách z Benátok do Tripolisu, kde chce zachrániť svoju sestru. Druhý diel obsahuje už otvorenú kritiku cirkevných pomerov na Slovensku. Z druhého dielu sa zachovali dva výtlačky. Slovenské dvojnásobné epigrammatá jednako-konco-hlasné a zvuko-mírné je Bajzove posledné básnické dielo. Zbierka epigramov má v sebe zahrnuté aj epigramy z Rozličných veršov. Treba podotknúť, že dielo J. I. Bajzu je napísané v bernolákovčine, je celé klasicistické a na konci života sa v ňom nachádza odmietnutie osvietenstva.

Juraj Fándly (1750 – 1811) ako katolícky kňaz neurobil v cirkvi kariéru, pretože napísal kritické dielo ako svoju prvotinu v bernolákovčine Dúverná zmlúva medzi mňíchom a diáblom o prvních počátkoch, o starodávních, aj včúlajších premenách reholňíckích. Fándly bol stúpencom Antona Bernoláka a ideológie osvietenstva. Tvoril hlavne náučnú literatúru o poľnohospodárstve - Piľní domajší a poľní hospodár, O nemocách ai o viléčeňú nezdravéj rožnéj lichvi, vyšlo aj druhé vydanie v roku 1825, o včelárstve - O úhoroch ai včelách rozmlúváňí, knihu Slovenskí včelár, o bylinkách - Zeľinkár, dielo, ku ktorému napísal len predslov a zotriedil ho, obsah prevzal z diela Jána Tonsorisa Sana consilia medica, aneb Zdravá radda lékařská (1771, 1793)^[66]. Napísal historické dielo Krátke dejiny slovenského národa (lat. Compendiata historia gentis Slavae) a básne Vzdych a nárek (lat. Gemitus et lamentatio), Prátelské porozumeňí (lat. Amica cointelligentia).

Ján Chalupka (1791 – 1871), evanjelický kňaz, dramatik, publicista a prozaik vyštudoval okrem teológie aj filológiu a filozofiu. Ako bernolákovec vystupoval proti maďarskému šovinizmu. Svoju literárnu kariéru začal pôsobením v divadelnej branži, kde začal novú éru slovenského moderného divadla kusom Kocourkovo, aneb: Jen abychom v hanbě nezůstali. Bola to veselohra, ktorá znamenala začiatok sústavného pôsobenia ochotníkov v Liptovskom Mikuláši. Chalupka napísal desať veselohier, satirické románové dielo Bendeguz, Gyula Kolompos a Pišta Kurtaforint. Donkichotiáda podľa najnovšej módy,^[67], zložil 45 duchovných piesní a vydal Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Chalupkov tvorivý odkaz je stále živý v jeho veselohrách, ktoré sa hrávajú aj dnes.

Opäť spomeňme Pavla Jozefa Šafárika (1795 – 1861)^[68] ako plodného autora vedeckých diel. Slovanské starožitnosti (1837 a 1865, Praha) a Slovanský národopis (1842 – 2 vydania, Praha) sú dve súdobé diela najviac uznávané odborníkmi na históriu a etnológiu. Šafárik zbieral ľudové slovenské piesne Písně světské lidu slovenského v Uhřích. Sebrané a vydané od P. J. Šafárika, Jána Blahoslava a jiných a písal etnografické, historické a lingvistické vedecké publikácie.

Preromantizmus a biedermeierupraviť | upraviť zdroj

Preromantickú líniu predstavuje Ján Kollár,^[69] tiež českojazyčný autor, svojou básnickou poémou Slávy dcera (1824), v ktorej kritici zisťujú petrarkovský štýl a národný ideál prepojený s láskou k žene. V prvom vydaní obsahovala 150 sonetov. Slávy dcéra sa stala inšpiráciou pre nasledujúcu generáciu romantikov a vydobila pre Kollára úctu vrchnosti vo Viedni^[70]. Ján Kollár (1793 – 1852) je jeden z veľkých klasikov našej literatúry a postava slovenského obrodenia (no zároveň aj česko-slovenského). Tiež napísal zbierku básní Díla básnická Jana Kollára ve dvou dílích (1845). Kollárovou prvotinou bola báseň Nárek nad súčasnými pomermi v Uhorsku (lat. Deploratio praesentis status Hungariae). V 1821 mu v Prahe vyšla zbierka Básně Jana Kollára zložená z dvoch cyklov, 37 a 39 sonetov, elégií, vlasteneckých básní a epigramov. V 1823 vydal zbierku slovenských ľudových piesní Písně světské lidu slovenského v Uhřích I. diel. Ján Kollár bol presvedčený čechoslovakista a nikdy neprijal štúrovskú kodifikáciu slovenčiny. Do preromantickej kategórie bol zaradený pomerne neskoro, pretože preromantizmus bol definovaný až v prvej polovici 20. storočia.

Biedermeier je smer, ktorý mal v slovenskej literatúre kratšie trvanie. V 30. rokoch 19. storočia sa v almanachoch Hronka a Zorka začali uverejňovať autori, ktorým sa zapáčil biedermeierovský štýl. Vydavateľ Hronky Karol Kuzmány v ňom publikoval svoj idylický epos Běla (1836), ktorý sa považuje za typický príklad tohto nemeckého štýlu obľúbeného vrstvou meštianskej a buržoáznej spoločnosti. V próze tvoril biedermeierovské diela Anton Ottmayer, ktorý publikoval v almanachu Zorka novely^[71].

Romantizmus (1830 – 1850)^[72]upraviť | upraviť zdroj

Romantická literatúra znamenala rýchlu zmenu nielen jazykovú ale aj tvorivú, spôsobila zameranie sa na iné témy a významne urýchlila kodifikáciu slovenského jazyka. Romantický idealizmus nasmeroval štúrovskú generáciu k témam národného obrodenia, osmanských vojen, staroslovienskej literatúry a histórii, ľudovej slovesnosti a folklórnemu umeniu. Po zlyhaní vyjednávaní s českými národoveckými lingvistami (napr. Palacký) o zjednotení českého a slovenského jazyka sa štúrovci obrátili k stredoslovenskému nárečiu ako základu novej slovenčiny.

Básnici romantizmu sa pustili do skladania balád, poém, lyricko-reflexívnej poézie, národno-oslobodeneckých elégií. Uznávanými autormi, ktorí tvorili vysoko profilovanú poéziu boli Janko Kráľ, Samo Chalupka, Andrej Sládkovič a Ján Botto.^[73] Slovenský romantizmus sa po revolúcii v 1848 postupne rozdelil na dva protipóly: jedným bol mesianizmus (Ľudovít Štúr, Samo Bohdan Hroboň, Michal Miloslav Hodža, Jozef Podhradský, Janko Kráľ), a na pragmatizmus, ktorému sa darilo u ostatných Štúrovcov. Čo sa týka žánrov a formy, autori slovenského obrodenia všeobecne najradšej tvorili poéziu a piesne v sylabickom veršovom systéme.^[73]

11. júla 1843 sa stretli Štúr, Hodža a Hurban na Hurbanovej evanjelickej fare v Hlbokom, aby si dohodli postup uvedenia kultúrnej stredoslovenčiny do jej spisovnej formy. V roku 1846 vydal Štúr Nárečja Slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí, ktoré však bolo napísané ním už v roku 1844. V roku 1844 vyšiel druhý ročník almanachu Nitra v kodifikovanej štúrovskej slovenčine. V roku 1845 publikovali Slovenskje národňje novini s literárnou prílohou Orol tatránski a v 1846 časopis Slovenskje pohladi, všetko v novej kodifikovanej slovenčine. V roku 1846 vyšli verejne štúrove pravidlá slovenskej gramatiky pod názvom Nauka reči Slovenskej.^[74] V roku 1851 až 1852 sa dohodli bernolákovci (hnutie) a štúrovci na reforme slovenčiny z etymologického princípu na fonetický (pravidlo „Píš ako počuješ”). Rozhodovania sa zúčastnili Michal M. Hodža a katolík Martin Hattala, ďalší zúčastnení boli Ľudovít Štúr, Jozef M. Hurban, Ján Palárik, Andrej Radlinský a Štefan Závodník. V roku 1851 publikoval Hodžovsko-hattalovskú jazykovú reformu, pod predhovorom ktorej sa podpísali traja štúrovci a štyria bernolákovci. V roku 1852 vyšla Krátka mluvnica slovenská na základe ďalšej novelizácie hodžovsko-hattalovskej reformy, ktorá sa do veľkej miery už podobala dnešnej slovenčine.

Ľudovít Štúr^[75] (1815 – 1856) ako rodený evanjelik a syn učiteľa z obce Uhrovec bol predurčený zaradiť sa do hnutia slovenských obrodeneckých dejateľov^[76]. Samozrejmým debutom boli básne v dobovej slovenčine, bola to Óda na Hronku (1836 ) a cyklus básní Dumky večerní (časopis Květy, 1838 – 40). V rámci štúdií v nemeckom Halle podnikol cestu do kraja Lužických Srbov, z ktorej sa zrodil cestopis Cesta do Lužic vykonaná z jara 1839 (vyšlo v Časopis českého musea v roku 1839). Štúr urobil v roku 1841 lingvistický experiment a napísal v staročeštine spis Starý a nový věk Slováků, ktorý vydali prvýkrát v slovenčine v roku 1998. V období romantizmu sa často vydávali obranné reči, sťažnosti, spisy a eseje ako obhajoba slovenskej reči, tak činil aj Ľudovít Štúr vo svojej práci Sťažnosti a žaloby Slovanov v Uhorsku na protizákonné prechmaty Maďarov (1843, vydané anonymne v Lipsku. Ďalším obranným textom z jeho dielne bol polemický spis v nemčine Das neunzehnte Jahrhundert und der Magyarismus (doslova Devätnáste storočie a maďarizmus), ktorý vydal vo Viedni v roku 1845. Ďalej sa venoval lingvistickým prácam v súvislosti s novou kodifikáciou slovenčiny. Boli to publikácie Nárečja Slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí^[77] (1844) a v roku 1846 Nauka reči Slovenskej^[78]. Po ukončení procesu kodifikácie slovenčiny a po slovenskej revolúcii v roku 1848 dokončil filozofické dielo Das Slawenthum und die Welt der Zukunft, (v slovenčine Slovanstvo a svet budúcnosti), ktoré však prvýkrát vyšlo až v roku 1867 v ruskom preklade ako Slavjanstvo i mir buduščego, neskôr v roku 1931 v pôvodnom znení a až v roku 1993 vyšlo v slovenčine. V tomto diele sa naplno prejavil Štúrov mesianistický model videnia budúcnosti. V roku 1853 vydal v Prahe spis O národních písních a pověstech plemen slovanských a v tom istom roku svoju poslednú básnickú zbierku Spevy a piesne.

Michal Miloslav Hodža (1811 – 1870) bol jedným z troch kodifikátorov slovenského jazyka, národným buditeľom, organizátorom slovenského povstania v 1848 – 1849 a autorom romantickej poézie v slovenskom jazyku. Ako evanjelický farár debutoval poučnou kázňou s názvom Nepi pálenku v roku 1845, pokračoval ďalším básnickým debutom v antológii Plody, ktorým bola epická skladba Meč Křivdy (1836) o bojoch Lužických Srbov so Sasmi. Tvoril duchovnú poéziu a prispel do evanjelického Zpěvníka v roku 1842 štyridsiatimi troma náboženskými piesňami. Je autorom obranného spisu z roku 1847 Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo. Vo svojich lingvistických prácach obhajoval etymologický princíp kodifikácie slovenčiny, čo bolo v opozícii voči Štúrovmu fonetickému princípu. Po porážke slovenských dobrovoľníckych zborov v roku 1849 a hlavne po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 jeho ideová základňa pozostávala hlavne z mesianizmu, ktorý sa prejavil v lyricko-epickej poéme Matora ^[79][80], v básnickej skladbe Slavomiersky (1862) a v rozsiahlej poéme Vieroslavín (1877). Tieto mesianistické básne mali filozoficko-meditatívny formálny základ, týkali sa človeka a jeho vzťahu k Bohu a Slovanstva a jeho historickej úlohy. Hodža zomrel v exile v Českom Tešíne, kam bol donútený odísť kvôli tlaku maďarizácie.^[81]

Jozef Miloslav Hurban (1817 – 1888), člen kodifikátorského tria Štúr, Hurban, Hodža, žil najdlhšie z nich a vyhol sa aj nútenému exilu. No to neznamená, že maďarizácia ho nezasiahla. Po udalostiach meruôsmich rokov a po neúspechu martinského memoranda v 1861 a následnom uväznení sa autorsky aj politicky ocitol v defenzíve. Hurban bol plodný autor množstva novinových článkov, zakladateľ časopisu Slovenské pohľady, almanachu Nitra  – publikoval v ňom ako prvý kodifikovanú slovenčinu v roku 1844 – a spoluzakladal spolok Tatrín. Jeho literárnym debutom bol cestovný denník Cesta Slováka ku bratrům slavenským na Moravě a v Čechách (1841). Prispieval do almanachov Květy a Hronka, kde publikoval apelatívnu a ideologickú poéziu. V prozaickom žánri začal písať súdobé príbehy, napríklad Prítomnosť a obrazy zo života tatranského; Prechádzka po Považskom svete. V roku 1846 publikoval v almanachu Nitra romantický príbeh Olejkár a v roku 1847 satirické príbehy Korytnické poháriky alebo veselé chvíle nezdravého človeka; Divadlo duchov nad Tatrami a satirickú novelu Od Silvestra do Troch kráľov, ktorá patrí k jeho najvydarenejším prózam. Začiatkom 60. rokov 19. storočia napísal a vydal historický román Gottšalk z obdobia 11. storočia a zbierku básní Piesne nateraz. Gottšalk bol knieža pobaltských Slovanov, korého zabili jeho súkmeňovci kvôli šíreniu kresťanstva. Piesne nateraz napísal Hurban v roku 1861 ako reakciu na víťazstvo maďarskej Kossúthovej revolúcie. Romantizmus u Hurbana sa viazal hlavne na príbehy s historickými námetmi, v kratších prózach sa začal ozývať realizmus. ^[82]

Pri pohľade na týchto troch autorov možno získať dojem, že kvôli politike a revolúcii prišli o čas, v ktorom mohli lepšie rozvinúť svoj tvorivý potenciál, čo sa však podarilo ich súputníkom, uznávanej štvorici romantických autorov Janko Kráľ, Samo Chalupka, Andrej Sládkovič a Ján Botto.

Janko Kráľ (1822 – 1876), romantický búrlivák a najradikálnejšia postava spomedzi dejateľov štúrovskej revolučnej generácie sa zároveň stal aj najvplyvnejším básnikom slovenského romantizmu. Bol uznávaný pre svoj vytríbený poetický formát. Už v skoršom období počas štúdií v Bratislave napísal báseň Duma bratislavská v novej kodifikovanej slovenčine a v dokonalom verši bez umelých novotvarov či zložených slov, v slovanskej rytmike a bezchybnom rýme. Je to aj prvá báseň v Štúrovej slovenčine, ktorú pochválil aj Štúr. Prvých osem debutových básní mu uverejnili v almanachu Nitra (1844), medzi nimi vyniká báseň Zverbovaný^[83] a Duma bratislavská. Medzi rokmi 1845 – 1847 mu vyšlo v časopise Orol Tatránski ďalších jedenásť básní, z nich jeden preklad. Týchto osemnásť básní sa stalo jadrom novej slovenskej poézie, ktorá mala za základ ľudovú slovenčinu. V roku 1849 bol ako vzbúrenec zatknutý a uväznený vo väznici v Šahách a mal byť popravený, čo sa na príhovor bána Jelačiča nestalo. V tom istom roku ho prepustili na slobodu z väzenia v Pešti. Z tohto zážitku čerpal inšpiráciu pre báseň Šahy ^[84]. Veršovaná balada Zakliata panna vo Váhu a divný Janko sa stala dielom vloženým do zlatého fondu slovenskej kultúry. J. Kráľ si zvolil národnú tému ako tematický základ tvorby, bol oduševnený pre vec slovenského národa. Po zložení zbraní slovenských vzbúrencov sa jeho romantizmus zvrtol smerom k mesianizmu a po roku 1861 prestal písať a publikovať. Jeho stratené či pozabúdané rukopisy dávali publikovať niektorí ich držitelia zo skupiny štúrovcov.

Báseň Marína je nadlhšia ľúbostná báseň na svete.

Andrej Sládkovič (rodné meno: Andrej Braxatoris) (1820 – 1872), básnik romantizmu, evanjelický kňaz a národný buditeľ bol aj prekladateľ, literárny kritik a publicista. Jeho poéma Marína (1846) je najdlhšou známou ľúbostnou básňou na svete, má 291 strof^[85]. Do roku 1842 písal poéziu v češtine, od kodifikácie slovenčiny v roku 1843 v štúrovskej slovenčine. Ďalším významným dielom je lyricko-epická skladba Detvan napísaná medzi rokmi 1845 – 1847, ale uverejnená v roku 1853 v almanachu Nitra. Detvan je napísaný v štúrovskom pravopise, foneticky a v origináli má o jednu strofu viac, na ktorú Sládkovič zabudol pri odovzdávaní do tlače. Písal národnobuditeľskú poéziu (napr. Zaspievam pieseň o slobodnej vlasti, 1848), príležitostné básne (Svätomartiniáda, Pamiatka pre deň 4. augusta, Gróf Mikuláš Šubič Zrínsky na Sihoti), ľúbostné básne (Opustená, Žaloba, Vraví oko tvoje). Okrem poetickej tvorby prekladal z francúzskeho jazyka, pozri diela Zaira, Sokrates, Smrť Cézara od Voltaira a Phaedra od Jeana Racina. Napísal aj štyri diela pre deti (Kĺzačka, Obri a zakrpenci, Malý Kristus, Prázdniny a škola). O Sládkovičovi sa v 19. storočí písalo ako o najväčšom slovenskom básnikovi a v súčasnosti je zaraďovaný k prominentnej romantickej štvorici básnikov.

Samo Chalupka (1812 – 1883), evanjelický kňaz, básnik romantizmu, bol aj aktívny národný buditeľ. Je autorom najznámejšej slovenskej básne Mor ho!. ^[86]. Jeho tvorba patrí do žánrov ľudová pieseň, balada a historická epická poézia, písal aj lyriku. Zaradil sa veľmi skoro medzi romantikov, ktorí si zvolili historické námety (Mor ho!) a motívy protitureckých vojen (Turčín Poničan), stredoveké uhorské príbehy (Likavský väzeň). Samozrejme, písal aj národnú vlasteneckú poéziu, ľudovo-výchovnú spisbu a duchovnú poéziu. Jeho poetická tvorba vyšla zhrnutá do jedinej zbierky poézie pod názvom Spevy (1868) obsahujúcej veľmi populárne básne Turčín Poničan, Valibuk, Kozák, Branko, Kráľohorská a hrdinskú poému Mor ho!. Ako Stredoslovák z Hornej Lehoty preferoval stredoslovenský dialekt v rámci štúrovskej slovenčiny. Samo Chalupka, brat Jána Chalupku, po návrate z poľskej vojny proti cárskemu samoderžaviu (1831) vyučoval a vyštudoval vo Viedni teológiu. Ku koncu života mal zlý zrak ako následok zranenia v poľskej vojne, no napriek tomu svoje básne písal kriedou na stenu, odkiaľ ich prepisovali na papier.^[87]

Ján Botto^[88] (1829 – 1881), laický romantik z Vyšného Skálnika sa stihol v mladosti vyučiť za geodeta, stať sa spoluzakladateľom Matice slovenskej a písať pochmúrne balady na folklórne motívy. Botto začal písať poéziu v dobe svojho pobytu v Levoči, kde ho ovplyvnili štúrovci, ktorí odišli z Evanjelického lýcea v Bratislave spolu so Štúrom. Tam sa stretol aj s Jánom Franciscim, ktorý spolu s Pavlom Dobšinským zbieral po Slovensku ľudové balady. Botto sa k nim pripojil a táto činnosť mala vplyv na zvolenie témy pre jeho romantickú básnickú tvorbu. Je autor viacerých balád (Žltá ľalia, Margita a Besná), alegorických skladieb (Orol. orol vták, Báj na Dunaji) a vlasteneckých a príležitostných básní (Nad hrobom Sládkovičovým pri sadení lipy^[89]). Zložil rozsiahlejšie básnické skladby Pieseň Jánošíkova, Krížne cesty, Smrť Jánošíkova a prebásnil ľudové povesti Báj na Dunaji, Báj Maginhradu, Báj Turca, Povesť bez konca.^[89]

V romantizme sa na Slovensku zrodili kvalitní, nadaní autori inšpirujúci ďalšie nastupujúce generácie. Okrem vyššie spomenutých siedmich štúrovcov sú významnými autormi Ján Kalinčiak (1822 – 1871), autor humoresky Reštavrácia, Ján Francisci-Rimavský (1822 – 1905), ktorý je autorom prvej tlačenej publikácie v štúrovskej slovenčine Svojim vrstovňíkom na pamjatku, Janko Matúška (1821 – 1877), ktorý napísal dnešnú slovenskú hymnu Nad Tatrou sa blýska, Viliam Pauliny-Tóth (1826 – 1877) autor veselohry Pansláv, Karol Štúr (1811 – 1851) autor dvojdielnej poémy Ozvena Tatry, Janko Čajak (1830 – 1867), pozri: Súborné dielo Zrná z roku 1979, Pavol Dobšinský (1828 – 1885), autor zbierky Prostonárodné slovenské povesti, Mikuláš Dohnány (1824 – 1852), ako účastník revolúcie 1848 napísal História povstania slovenského z roku 1848 (Skalica), Samo Tomášik (1813 – 1887), autor známej hymny Hej, Slováci, Samo Vozár, básnik, novinár, prekladateľ, (1823 – 1850).

Bližšie informácie v hlavnom článku: Romantizmus v slovenskej literatúre

Medzi romantizmom a realizmom (1849 – 1875)^[90]upraviť | upraviť zdroj

V tomto období romantizmus doháral a v tvorbe sa prejavovala celková únava z maďarizačného útlaku a enormného ekonomického tlaku, ktorý často vyústil do biedy viacerých tvorivých osobností. V literatúre sa objavoval ústup od umeleckej tvorby a sústredenie sa na žurnalistiku, tvorbu učebníc, súkromné vyučovanie v rodinách a podobne. Autori romantizmu v medziobdobí vydávali almanachy, kalendáre a návody ako viesť gazdovstvo modernejším spôsobom. Tvorila generácia autorov narodená na začiatku storočia, Ján Palárik (1822 – 1870), Jonáš Záborský (1812 – 1876) a Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský (1824 – 1908), ktorá niesla štafetu slovenskej literatúry v období depresie vyvolanej ústupom revolucionárov v roku 1849, rakúsko-uhorským vyrovnaním a neúspechom memorandového hnutia. Uvedené tri osobnosti boli mostom od romantizmu k realizmu. V medzidobí sa menil literárny štýl a v 60. rokoch sa zmenili aj témy, autori sa začali zaoberať súdobými reáliami, štýl sa zbavuje ornamentálnosti a patetizmu, začína prijímať do svojich textov hovorovú reč. Je to zistiteľné v próze aj v dráme. Vzhľadom ku zmene tém sa menili aj hrdinovia diel, strácal sa romantický hrdina, hlavne u Jonáša Záborského. Vznikla bohatá tvorba satirickej a dokumentárnej prózy, čo je výrazné u Viliama Paulíniho -Tótha a Gustáva Zechentera-Laskomerského. V lyrickej tvorbe sa postupne vynechával folklórny verš.

Jonáš Záborský má dodnes svoj vplyv v divadle, hráva sa Najdúch^[91] (veselohra v 5 dejstvách), Pansláv^[92] (fraška v 3. dejstvách) či Frndolína^[93] (fraška)^[94]. Záborský si volil námety z histórie Srbov, Rusov, Slovákov. Písal aj poéziu, ktorá sa však presadila menej výrazne v konkurencii romantickej tvorby, prózy písal väčšinou kratšie, s ironickým humorom a poučným zámerom (napríklad Chruňo a Mandragora^[95]).

Významná postava slovenského dramatického umenia Ján Palárik písal aj kritiky na divadelné kusy, venoval sa teórii drámy a publikoval tieto teoretické state, napríklad Dôležitosť dramatickej národnej literatúry,1860; Posúdenie dramatických spisov, 1863. Nakoniec, bol aj úspešným autorom hier. Populárne boli aj sú veselohra Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch^[96], Drotár (veselohra)^[97]. Rovnako kvalitné diela sú veselohra Inkognito (veselohra) a Dimitrij Samozvanec (tragédia). Palárik bol katolícky kňaz, publicista, organizátor národného života a spoluzakladateľ almanachov Concordia a Lipa.

Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský^[98] disponoval viacerými talentami, bol doktorom medicíny a aktívne vykonával toto povolanie po celý život, okrem toho aj plodný spisovateľ a publicista a politický aktivista počas národno-obrodeneckého hnutia. Bojoval v dobrovoľníckych oddieloch počas revolučných bojov na Slovensku. Zechenter-Laskomerský bol najlepším humoristom v pomatičnom období, písal aj satirické články do slovenskej tlače, tiež humoresky (Žarty a rozmary), cestopisy (Zo Slovenska do Carihradu, Zo Slovenska do Ríma), poviedky a autobiografiou Päťdesiat rokov slovenského života zachytil udalosti v slovenskom emancipačnom hnutí v 19. storočí. Je autorom jednoaktoviek Komédia bez zaľúbenia a Starý zaľúbenec.^[99]

V medziobdobí tvorili aj autori Leopold Abaffy^[100] (1827 – 1883), Koloman Banšell (1850, autor Túhy mladosti, zbierka poézie – 1887), Karol Ľudovít Černo (1820 – 1894), autor básne Na Trenčín, Peter Kellner-Hostinský (1823 – 1873), autor drámy Svätoslavičovci (1869), Ľudovít Kubáni (1830 – 1869), autor prózy Mendík (1860) a Daniel Gabriel Lichard^[101] (1812 – 1882), autor množstva článkov, odborných kníh, vydavateľ kalendárov, náučnej literatúry. Lichard bol prvým slovenským profesionálnym novinárom, ktorý písal v slovenčine.

Realizmus (1870 – 1918)^[102]upraviť | upraviť zdroj

Realizmus^[103] vznikol ako reakcia na romantizmus, ktorý vyčerpal svoje zdroje inšpirácie a nebol účinný pri stvárnení života Slovákov a Sloveniek. Reagoval na potrebu popísania objektívnej reality prostredníctvom poznávacej schopnosti autora a jeho zmyslov. Realizmus tiež poprel estetické princípy romantizmu a zmenil jeho kánon v poézii, próze aj dráme. Prvýkrát bolo publikované básnické dielo realizmu v almanachu Napred – zábavník mládeže slovenskej od Kolomana Banšella Len ma ľúb ^[104] v roku 1871. Vydanie almanachu zostavili Hviezdoslav a Banšell^[105].

V realizme sa naplno presadil prozaický žáner, románová tvorba, novely, poviedky, črty, čo bola významná zmena oproti nadvláde poézie v romantizme. Písali sa spoločenské romány, veršované eposy, viacdielny lyrický cyklus, ktoré dovtedy neboli rozvinuté. Realizmus v slovenskej literatúre sa vyvinul do zrelého literárneho smeru po roku 1870 v tvorbe Svetozára Hurbana-Vajanského^[106], Terézie Vansovej^[107], P. O. Hviezdoslava^[108], Martina Kukučína^[109] a Eleny Šoltésovej^[110] a Kolomana Banšella. Títo autori sú zaraďovaní do prvej vlny realizmu, ktorá sa prevalila medzi rokmi 1870 - 1900 a zmenila celkom formu literárneho boja o emancipáciu národa.

V druhej vlne realizmu medzi rokmi 1900 – 1918 sa prestalo písať o spoločenskej vrstve zemanov, čo je aj hlavný rozdiel medzi dvoma vlnami realizmu v literatúre. Jozef Gregor Tajovský, Božena Slančíková-Timrava, Ľudmila Podjavorinská, Janko Jesenský, Ján Čajak, Ladislav N. Jégé^[111] sa sústredili na neagresívne stvárnenie realistických príbehov zo života, na psychologickú zložku príbehu, na sociálne podmienky postáv a ich emocionálny stav.

Zmena v poézii v druhej vlne realizmu mala tiež svoje významnejšie znaky: zjednodušila sa jazyková a gramatická zložka poetického textu, tematicky prevládala subjektívne – lyrická tvorba.

Dráma sa v prvej vlne nemenila, no v druhej vlne dominovali životné konflikty postáv vyjadrené ľudovou rečou, rôznymi dialektami či archaizmami.

Prvá vlna realizmu (1870 – 1900)upraviť | upraviť zdroj

Svetozár Hurban-Vajanský (1847 – 1916), spisovateľ, publicista, literárny kritik a politik pochádzal z rodiny štúrovca Jozefa Miloslava Hurbana a Aničky Jurkovičovej. Vajanský napísal zbierku básní Tatry a more (1879)^[112], ktorá zaujala už v počiatočnej etape tvorby svojím novátorstvom v zmysle intenzívneho nástupu realizmu. V poézii sa Hurban pokúsil zaviesť nový sylabotonický prozodický systém, čo sa mu aj podarilo v spomenutej zbierke. Celkovo je autorom piatich zbierok poézie. Bol redaktorom v Národných novinách v Martine a v časopise Slovenské pohľady od 1881 spolu s Jozefom Škultétym. V próze sa uviedol črtami, poviedkami, novelami a románom Suchá ratolesť (1884). Témou Suchej ratolesti je zbližovanie stavu zemianstva s národným hnutím. Možno spomenúť aj román Kotlín (1901), ktorý je Vajanského najrozsiahlejším dielom. Je to typ diskurzívneho a polemického románu presahujúceho do žánru román-pamflet^[113].Vajanského ideový základ v tvorbe je vyskladaný sčasti z konzervativizmu, kresťanstva a nacionalizmu. Literárny realizmus je však uňho novým moderným elementom.^[114]

Terézia Vansová^[115] (1857 – 1942) sa v prvej vlne realizmu zaslúžila o rozvoj románovej a novelistickej tvorby. Bola najvýznamnejšou dovtedajšou ženskou autorkou slovenskej literatúry. Napísala prvý román pre ženy v dejinách slovenskej literatúry v roku 1889, ktorý bol vytvorený ženou o ženskom údele pod názvom Sirota Podhradských. Vansová písala kvalitnú poviedkovú a novelistickú tvorbu v modernejšej slovenčine. Z mnohých prozaických textov možno oceniť príbeh Pani veľkomožná^[116]. Novela zachytáva historické obdobie začiatku prvej svetovej vojny a ako tento zasiahol do života rodiny a dediny. Napísala divadelné hry Potopa (1886), V salóne speváčky (1889), Môj Jožko (1906, veselohra), Ľúbezní hostia (1901, jednoaktovka) a Svedomie (1897, dráma o 5. dejstvách). Zozbierala aj kuchársku knihu (1914), založila časopis Dennica, ktorý sa stal platformou pre literárny smer slovenská moderna. V súčasnosti je známy celoslovenský festival prednesu Vansovej Lomnička.^[117]

Pavol Országh Hviezdoslav^[118][119] (1849 – 1921) bol mimoriadny zjav v slovenskom realizme. V situácii, keď všetci chceli písať prózu, Hviezdoslav tvoril poéziu, prekladal a písal divadelné hry. Epická poézia bola živená biblickými námetmi (Agar, Ráchel, Kain, Sen Šalamúnov) a príbehmi zo slovenského prostredia (Hájnikova žena, Bútora a Čútora, Ežo Vlkolinský, Gábor Vlkolinský). Lyrická poézia dosiahla vysoké kvality, boli to Krvavé sonety (1914) ako umelecká odozva na prvú svetovú vojnu (vyšli až v 1918), Letorosty I. až III, Prechádzky jarom, Prechádzky letom, Sonety. Hviezdoslav je autorom drám Herodes a Herodias, Pomsta, Oblaky, Otčim, Vzhledanie. ^[120] Založil tiež almanach Napred (1871), v ktorom začali spolu s Banšellom uverejňovať prvé diela slovenského realizmu, čo sa stalo terčom útokov konzervatívnych romantikov na čele s Jozefom Miloslavom Hurbanom^[121]. Po prvej svetovej vojne (1919) ho zvolili do kresla predsedu Matice slovenskej ako jedného zo štyroch predsedov. V roku 1918 viedol delegáciu zo Slovenska na oslavy 50. výročia založenia Českého národného divadla v Prahe, kde dal vo svojom prejave najavo nádeje v spolužitie v spoločnom štáte. Hviezdoslavova predstava o pokojnom rozvoji slovenskej kultúry pod ochranou spoločného štátu sa naplnila. On sám čoskoro (v 1921) zomrel. V súvislosti s Hviezdoslavom sa používajú superlatívy ako geniálny básnik a jeho tvorba má pevné a stále miesto v učebniciach literatúry.

Martin Kukučín, (vlastným menom Matej Bencúr, 1860 – 1928) a jeho vlastný dobrodružný život sa vymykajú z rámca biografických príbehov ostatných realistov. Kukučín nebol len spisovateľ a dramatik, ale aj lekár, cestovateľ, publicista, zakladateľ modernej slovenskej prózy. Pre svoje dielo čerpal témy z prostredia slovenskej dediny (Rysavá jalovica, Keď báčik z Chochoľova umrie, Dies irae), chorvátskeho ostrova Brač (román Dom v stráni), z ciest po Patagónii (Črty z ciest, Prechádzky po Patagónii, cestopis), zo svojej cesty po Francúzsku Dojmy z Francúzska(1924), zo svojho pätnásťročného pobytu v Čile (Mať volá, román o chorvátskych vysťahovalcoch v Čile). Napísal tri drámy (Komasácia, Bacuchovie dvor, Obeta) a dva historické romány Bohumil Valizlosť Zábor a Lukáš Blahosej Krasoň (obidva vydal v 1927). Kukučín v neskoršom období častejšie vkladal do svojej prózy skepsu a disharmonické črty. Dielo Dom v stráni je hodnotené ako najlepší slovenský román vydaný do roku 1918^[122][123].

Elena Šoltésová (1855 – 1939), bola jedna z mála slovenských spisovateliek prvej vlny realizmu, redaktorka a publicistka, zakladajúca osobnosť ženského spolku Živena a výrobného a obchodného spolku Lipa, ktoré poskytovalo prácu slovenským ženám - vyšívačkám. Šoltésová je považovaná za priekopníčku ženskej emancipácie na Slovensku a autorku druhého ženského románu po Terézii Vansovej. Je to dvojzväzkový román Proti prúdu, ktorý tematicky čerpá z prostredia slovenskej šľachty. Písala novely a poviedky, v ktorých autorsky spracovávala tému slovenského života v druhej polovici 19. storočia.^[124]

Anton Bielek (1857 – 1911)^[125] bol kysucký prozaik, ospevovateľ prírody Kysúc. Keď prešiel peripetiami vzdelávacieho procesu deformovaného maďarizáciou, učil v malých dedinkách v okolí Trenčína, neskôr pracoval v tlačiarni. Jeho prozaický debut bol úspešný a dostal cenu od Antona Jégého (otec spisovateľa Pavla Nádaši-Jégého) za novelu V zátiší horskom (1882) publikovaná v Slovenských pohľadoch. V ďalších novelách a poviedkach opisuje život v panskom prostredí (Osudná návšteva, 1885), ktoré nadviazali na postromantickú prózu. Vyššie hodnotená je jeho tvorba novej dokumentárno-analytickej realistickej prózy, príbehov z dedinského prostredia, v ktorých kontrastuje ľudová hovorová reč v dialógoch s autorskou patetickou štylizáciou rozprávača. V najlepších prácach sa Bielekovi vydarila realistická poviedka so zložitým náročne komponovaným dejom a psychologicky stvárnenými postavami príbehu (Rozprávka z Poľany). Bielek písal aj sociálne balady v próze (Bože môj, otče môj, však je ten svet zmotaný), ktoré zobrazujú vývoj ekonomických vzťahov smerom ku kapitalizmu. Obraz národného útlaku v sociálnej balade Z dôb utrpenia je expresívne zobrazený príbeh detí - sirôt, pozostalých po epidémii cholery (1873), ktoré odvážali do Dolnej zeme (Maďarska) na osvojenie v rámci maďarizačnej politiky. Patrí k najúspešnejším prózam v tomto žánri v slovenskej literatúre. Bielek odišiel do emigrácie v USA, vyšli mu tam dejepisné práce, nakoniec zomrel v Rakúsku v ústave pre duševne chorých.

Koloman Banšell (1850 – 1887), slovenský básnik, prozaik, literárny teoretik, ktorý počas svojho krátkeho života stihol založiť almanach Napred spolu s Hviezdoslavom a uverejniť v ňom prvé dielo realizmu. Význam Banšellovho diela spočíva v novátorskom prístupe k tvorbe, v ktorej uplatnil nové realistické princípy a prešiel tak od preromantizmu k realizmu. Okrem poézie a kratších foriem prózy napísal tieto literárno-teoretické práce: Rozbor znelky, teoretická úvaha (periodikum Dennica), Dľa čoho sa má súdiť báseň?, teoretická úvaha (Dennica), Duch maďarskej revolučnej poézie, teoretická úvaha (Slovenské noviny, 1874). Banšell stihol popri svojich psychických peripetiách zozbierať a vydať aj básnickú zbierku Túhy mladosti (1886) obsahujúcu jeho subjektívnu lyriku skombinovanú s národne-buditeľskými myšlienkami^[126][127].

Druhá vlna realizmu (1900 – 1918)upraviť | upraviť zdroj

Jozef Gregor Tajovský (1874 – 1940), prozaik a dramatik druhej vlny realizmu. Bol jej najvplyvnejšou osobnosťou. Pre svoju prózu aj drámu si bral námety zo života Slovákov v jeho rodisku v Tajove a jeho okolí, z miest kde študoval (Tajov, Banská Bystrica, Kláštor pod Znievom), zo svojej armádnej služby v prvej svetovej vojne (Na vojnu, Do vlasti), z činnosti v česko-slovenských légiách v Rusku (V légiách, Revolúcia, Rozprávky z Ruska). Zaujímala ho hlavne sociálna situácia pracujúceho ľudu. Veľkú prácu vykonal pre slovenskú dramatickú tvorbu. Je autorom mnohých divadelných hier, ktoré predstavujú na javisku život slovenského ľudu, napríklad Ženský zákon, Statky-zmätky, Matka, Smrť Ďurka Langsfelda, Blúznivci, Hrdina. Napísal množstvo kratších aj dlhších prozaických diel (Maco Mlieč, Apoliena, Nové časy, Besednice, Mamka Pôstková, Horký chlieb). Po roku 1918 napísal a vydal zbierky krátkych próz Obrázky nové i staré (1928), Úhrabky (1929). Pred vojnou v 1907 sa oženil s neskoršou spisovateľkou Hanou Gregorovou a presťahoval sa s rodinou do Bratislavy, kde žil do konca života.^[128]

Božena Slančíková-Timrava (1867 – 1951), alias Timrava si zvolila autorka podľa názvu studničky Timrava v ich chotári, bola spisovateľka slovenského kritického realizmu^[129]. Jej debutom je novela Skúsenosť z pobytu v Dolnom Kubíne. Timrava bola z väčšej časti novelistka: Pomocník, Ťažké položenie, Tak je darmo, Pozde, Nemilí, Bál, Boj (1896 – 1900), no napísala aj divadelné hry (Chudobná rodina (1921), Páva (1923), Odpoveď (1934), Prekážky (koniec 40. rokov). Ako slovensky píšuca autorka sa do roku 1918 len ťažko prebíjala životom. Písala príbehy zo života slovenského malomesta a dediny. Za prózu Dve doby dostala štátnu cenu. Známa je jej poviedka Za koho ísť (1893), ktorá je ironickým príbehom o hľadaní ženícha. Zaujímavým paradoxom v Timravinom diele je, že stála na ideovej pozícii buržoázneho demokratizmu, no vydala pravdivé svedectvo o socialistickom hnutí, ktoré však sama nepochopila. V roku 1947 bola ocenená titulom Národná umelkyňa.^[130]

Ľudmila Podjavorinská (1872 – 1951) mala podobný osud ako Timrava, nevydala sa a žila z publikovania svojich diel. Jej realistické príbehy zo slovenského prostredia mali zo začiatku humoristické sfarbenie (Kmotrovia figliari, Fako Ďura Kotúlku, Pod svietňom - humoresky), v neskoršej tvorbe nabrali vážnejší tón. Pochádzala z učiteľskej rodiny, ktorá ju podporovala v literárnej tvorbe. Boli to hlavne jej strýko Ľudovít Rizner a Ján Pravoslav Leška. V začiatkoch tvorby písala lyricko-epické (Z vesny života, zbierka lyrických veršov) a epické básne: Balady (1930) a Balady a povesti (1946), táto poézia bola vrcholom jej básnickej tvorby. Próza sa však stala jej dominantným žánrom (novely Za neistými túžbami, Rôznymi cestami, Za šťastím, Z domova, Postupne). Podjavorinská sa zaujímala o ľudovú reč, dialekty, zbierala porekadlá a idiomatické výrazy (Povery z Horných Bziniec, 1892, Zvláštnejšie príslovia a porekadlá z Horných Bziniec, 1900). Je známa aj ako autorka literatúry pre deti (Čin-čin, veršovaná rozprávka, Sadaj, slnko, sadaj, báseň), ktorej sa stala zakladateľkou. Dielka pre deti boli často adaptované v rozhlase, na javiskách a neskôr v televízii. V roku 1947 dostala titul národnej umelkyne. Jej tvorbu zaraďujú na úroveň vplyvných autorov realizmu ako boli Vajanský, Tajovský a Kukučín. ^[131]

Janko Jesenský^[132] (1874 – 1945) patrí medzi spisovateľov druhej vlny slovenského realizmu, pričom jeho tvorba presahuje aj do symbolizmu^[133]. Jesenský napísal významný román kritického realizmu Demokrati^[134], ktorý bol zároveň jedným z mála v dovtedajšej románovej spisbe v slovenskom jazyku. Toto dielo sa zaoberá politickou témou, vyšlo v roku 1934. Jesenský opísal v románe vlastné skúsenosti z advokátskej praxe a práce v štátnej správe. Ironizuje v ňom spôsoby v politike medzi dvoma vojnami, aj názov Demokrati je myslený ironicky. Novela Pani Rafiková podrobuje kritike malomeštiacky štýl života, ktorý autor ironizuje či zosmiešňuje. Iné podobné príbehy si možno prečítať v zbierkach poviedok Malomestské rozprávky, Zo starých časov). Jesenský pristupuje humorne-ironicky aj ku svojej téme o dedinskej inteligencii (Hríby, Šťastie v nešťastí, nešťastie v šťastí, Vádium, Medecína). U Jesenského je poézia dôležitou súčasťou jeho tvorby, použil v nej ľahkú piesňovú formu kontrastujúcu s drsnejším textom. Jeho verše vznikali na východnom fronte v Rusku (zbierka Zo zajatia), aj počas Slovenského štátu. Posledné ilegálne prenášali do Londýna, odkiaľ boli vysielané v rádiu BBC. Táto zbierka básní vyšla pod názvom Na zlobu dňa. Jesenský bol presvedčený čechoslovakista.

Ladislav Nádaši-Jégé^[135] (1866 – 1940) tvoril v neskorej fáze slovenského realizmu, vplýval naňho Zolov naturalizmus a realizmus ruských klasikov 19. storočia. Nádaši-Jégé bol výhradne prozaik, stal sa najplodnejším autorom románov spomedzi slovenských spisovateľov. V 20. rokoch napísal viacero prác s historickými námetmi, z toho dva romány (Adam Šangala^[136] (1923), Svätopluk (1928)), v 30. rokoch opäť dva (Alina Orságová, S duchom času) a viacero historických noviel (Wieniawského legenda, Z dávnych časov (1927), Kuruci, Itália,obe 1931, Magister rytier Donč^[137], Horymír). V prózach Krásne časy rokoka, Jaríkovský kostol, Pán biskup sa objavuje Jégého ironický humor a stráca sa jeho naturalistické pero. V ostatných prácach s historickou témou sa významne prejavuje naturalizmus^[138] Písal prózu aj o súdobom spoločenskom živote, ku ktorému sa staval kriticky, napríklad satirický román Cesta životom (1930. Kritik Ján Števček hovorí v súvislosti s ním o pikaresknom naturalizme. Väčšinu života prežil v Dolnom Kubíne, kde aj pôsobil ako lekár a publicista.

Ján Čajak (1863 – 1944) bol slovenský spisovateľ a prekladateľ, ktorý študoval na slovenských gymnáziách, teológiu v Bratislave nedokončil. Po učiteľskej činnosti na Slovensku odišiel v 1899 nastálo do Báčskeho Petrovca v Srbsku, kde začal písať prózu ovplyvnenú Jozefom Gregorom Tajovským. Stal sa reprezentantom kultúry dolnozemských Slovákov. Napísal svoj jediný román Rodina Rovesných (1909), prózy s tematikou prostredia Dolnej zeme (Vysťahovalec, Obyčajná história, Baťa Kalinský, Suchoty a i.) a ďalšie poviedky. V roku 1914 vydal svoj Dejepis Slovákov, ktorý sa stal populárnym čítaním. Čajak bol organizátor kultúrneho života v Petrovci, spoluzakladateľ slovenského gymnázia v Báčskom Petrovci a redaktor mesačníka Náš život.^[139][140] -

Moderna^[141]upraviť | upraviť zdroj

Slovenská literárna moderna sa začala rozvíjať od roku 1905 (pozri: Verše I., básnická zbierka Janka Jesenského), ale hlavne po prvej svetovej vojne, kedy zároveň doznieval realizmus. Dovtedy lineárny vývoj vždy jedného smeru sa rozvinul do pestrého vejára avantgardných smerov prevzatých zo západných európskych literatúr alebo ovplyvnených nimi. Názov „moderna” sa začal používať až v polovici 60. rokov 20. storočia^[142]. Medzi avantgardnými smermi moderny prevládali symbolizmus a expresionizmus.

Filozofickým základom moderny boli Nietzscheho a Schopenhauerove ideové konštrukty obohatené o Darwinov prírodný výber, Strindbergov boj pohlaví a protikladný vitalizmus Bergsona, pričom sa prihliadalo aj na Freudovu psychoanalýzu. Znamenalo to významnú zmenu v modeloch nielen myslenia ale aj tvorby. V slovenských podmienkach sa k týmto novým ideovým východiskám pridávali maďarizačný tlak a celkové postavenie slovenského národa v rámci monarchie, problémy, ktoré prevládali v mysliach slovenskej inteligencie nad umeleckými témami až do vzniku Masarykovho Československa. Hoci autori slovenskej moderny nikdy nezostavili spoločný modernistický manifest, stretli sa na spoločnej platforme Sborníka slovenskej mládeže vo vydaní v 1909, keď v ňom publikovali Janko Jesenský, Ivan Krasko a Vladimír Roy. K najvýznamnejším autorom moderny patria Janko Jesenský, Ivan Krasko, Ivan Gall, František Votruba, Ľudmila Groeblová a Vladimír Roy. Žánre, ktoré sa progresívne rozvíjali v slovenských podmienkach boli hlavne poézia a to subjektívna lyrika ľúbostná a erotická, angažovaná občianska a sociálna lyrika. V poézii začína rozväzovanie verša, nadobúda znaky modernistickej poetiky, napríklad lyrizmus, hudobnosť, opakovanie motívov, symboly. V próze sa písali malé formy - novely, črty, poviedky, poznámky, zápisky, úryvky z denníkov. Mala lyrický charakter a postupne sa stierali rozdiely medzi prózou a poéziou natoľko, že vznikol žáner básne v próze (Vladimír Roy: Brezy, Zvony^[143]. V dráme sa tiež prejavoval záujem tvoriť krátke formy, napríklad jednoaktovky či dramatické skice, ktoré tvorili Vladimír Hurban^[144] inak aj VHS - Vladimír Hurban Svetozárov a VHV (Vladimír Hurban Vladimírov).^[145]

Prvá vlna moderny (1905 – 1918)upraviť | upraviť zdroj

Ivan Krasko^[146], rodený Ján Botto ( 1876 – 1958) súčasť slovenskej moderny a básnik symbolizmu slovenského aj svetového, tiež jeho zakladateľ. Na jeho básnickú tvorbu vplýval francúzsky symbolizmus, no próza je postrealistická a novoromantická. Potomok romantika Jána Botta zdedil po ňom zmysel pre temnotu a pochmúrnosť a vkladal ich do svojej poézie. Jeho zbierka básní Nox et Solitudo (1909) je plne symbolistická subjektívna lyrika a zbierka Verše II. (1912) je jej vystupňovaním s pridaním náboženského lyrizmu. Na štúdiách v Prahe získal rozhľad nielen v českej literatúre ale aj svetovej. V tomto období sa dostal do dosahu skupiny hlasistov a pracoval v spolku Detvan. Z pražskej životnej etapy si Krasko odniesol svoj preklad Richarda Dehmela Príroda, symbol, umenie, ktorý mu vyšiel v Slovenských pohľadoch. Svoje verše publikoval v tlačových orgánoch hlasistov aj u „starých” a v časopise Elán^[147]. Z Prahy odišiel s titulom doktor prírodných vied. V Čechách dozrel v autora, ktorý napísal svoju programovú báseň Poetika starej lyriky pripomínajúcu Verlainovu báseň Art poétique, ktoré signalizovali nový smer symbolizmus. Veľmi kladne naň reagovali Hviezdoslav aj Vajanský. Krasko tvoril osobnú lyriku aj sociálne protestné verše. Jeho prozaická časť tvorby je realistická so silným dôrazom na psychologizáciu postáv: Naši (1907), Svadba, Almužna (obe v 1908), List mŕtvemu (1911). Slovenská akadémia vied mu vydala súborné dielo v 1966 s názvom Dielo.

Janko Jesenský (1874 – 1945), v próze realista, v poézii ranný symbolista. Vo veršoch je prechod od realizmu k naturalizmu a symbolizmu, hlavne pod vplyvom zážitkov z prvej svetovej vojny. To znamená, že v poézii je Jesenský členom prvej vlny slovenskej moderny. No aj v próze je považovaný za prvého autora-realistu, píšuceho skutočnú modernú realistickú prózu. Vydal viaceré zbierky poézie, napríklad: Vyznanie, báseň (vyšla v časopise Slovenské pohľady), debut v roku 1897, Verše J. Jesenského, zbierka básní (1905), Po búrkach (1932), Náš hrdina (1944) – lyricko-epická skladba, Na zlobu dňa (1945), Jesenný kvet (1948) - vydaná po jeho smrti.

Martin Rázus (1888 – 1937^{[148][149][150]} evanjelický kňaz, politik a spisovateľ slovenskej moderny, ktorý písal poéziu čiastočne novoromantickú, s prírodnou lyrikou, okrajovo sa dotýkajúcu aj symbolizmu. V poézii sa významnejšie priklonil k epickej a baladickej forme. Názorovo stál pevne na základoch slovenského nacionalizmu, zo začiatku čechoslovakizmu, ktorý sa postupne menil smerom k autonomizmu. Rázus bol predsedom Slovenskej národnej strany a poslancom Národného zhromaždenia. Dohodol politickú koalíciu s Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou. Napísal viacero zbierok poézie, ktoré mu vychádzali až do jeho skonu v 1937: Z tichých a búrnych chvíľ (1917), debut, Hoj, zem drahá (1919), To je vojna! (1919), Kameň na medzi (1925), Kresby a hovory (1926), Šípy duše (1929), Bača Putera, veršovaný román (1934), Cestou (1935). Napísal aj divadelné hry Hana, Ahaswer, Obrodenie a Malý detektív, z ktorých posledné dve neboli publikované. Okrem zbierky krátkej prózy Z drobnej prózy (1926) vydal 4-dielny román Svety (1929) opisujúci život na dedine a pozoruhodný historický román Júlia (1930). Umelecky hodnotné romány Maroško a Maroško študuje vydané v rokoch 1932 – 1933 boli určené deťom, no stali sa veľmi obľúbeným čítaním nielen mládeže. V 60. rokoch 20. storočia boli s úspechom natočené pre slovenskú televíziu. V roku 1937 mu vyšli novely Bombura a Surovcovci, ktoré sú považované za jeho najpôsobivejšie diela. V tom istom roku Rázus predčasne skonal.

Druhá vlna moderny (1920 – 1930)^[151]upraviť | upraviť zdroj

Druhá vlna moderny^[151] znamená ešte výraznejšie roztrieštenie jednotného názoru na to, aké literárne postupy tvorby sa majú používať. Môžeme začať u Mila Urbana, ktorého psychologické postupy v jeho realistickej próze sa nachádzajú na opačnom brehu literárnej rieky moderny, než vplyvy západných avantgardných autorov. So zamietnutím konzervativizmu a tradicionalizmu sa v literárnej tvorbe ocitli mnohé avantgardné prúdy a školy. U niektorých boli hlavnou metódou tvorby, u ďalších len marginálne či efemérne dotyky so zahraničnými literatúrami. Aj autori s najvýraznejším modernistickým prejavom oscilujú medzi viacerými štýlmi písania a majú viacznačný výpovedný efekt. Deje sa to i v rámci jediného diela, napríklad zbierky poviedok, v ktorej možno nájsť odlišné umelecké postupy. Spomeňme tu autorov, ktorí zanechali najvýraznejšie stopy v medzivojnovej literatúre druhej vlny modernizmu.

Maša Haľamová ^[152][153] (1908 – 1995) bola jednou z mála poetiek slovenskej moderny, ktorá svojou tvorbou náleží k symbolizmu Ivana Kraska, no nielen k nemu. Jedna z jej raných básní je Agonia vydaná v Slovenských pohľadoch roku 1926, keď mala osemnásť rokov^[154] Po symbolizme možno aj pod vplyvom svojej cesty do Francúzska (1929 – 1930) prešla k ďalším avantgardným smerom, čomu nasvedčuje aj jej často používaný voľný verš. Haľamová písala ľúbostnú lyriku (zbierky Básne, Červený mak, Balada, V zakliatej hore, Májová), no zaujímala sa aj pod vplyvom Jiřího Wolkra aj o sociálnu tému. Maša Haľamová sa zaslúžila aj o žáner literatúry pre deti (Svrček a mravci, 1957, Mechúrik Košťúrik s kamarátmi, 1962, Petrišorka,1965, Hodinky, leporelo, O sýkorke z kokosového domčeka, 1976).

Vladimír Roy (1885 – 1936)^[155] je básnik zaraďovaný do druhej vlny moderny, ktorý bol ovplyvnený tvorbou Ivana Kraska a Janka Jesenského. Debutoval epickou skladbou o M. R. Štefánikovi Náš Ikarus (1920) a pokračoval vydaním ďalších šiestich zbierok poézie: Keď miznú hmly, Rosou a tŕním (obe 1921), Cez závoj a Peruťou sudba máva (obe 1927), Zvlnený prameň (1933), In memoriam (1934) a výber poézie Básne (1963). Jeho prózy Môjmu mladému životu, Čierna krv, Pri ohni a i. zostali v rukopisnej forme. Písal aj estetické a literárno-historické eseje, napríklad o P. O. Hviezdoslavovi, Samovi Chalupkovi, Aloisovi Jiráskovi, M. R. Štefánikovi, R. Browningovi a ďalších. Vladimír Roy je považovaný za vedúceho básnika druhej vlny moderny, hoci dosť osciloval medzi realizmom a symbolizmom, čo vytváralo eklektický dojem z jeho tvorby.

Janko Alexy (1894 – 1970)^[156], okrem svojej hlavnej činnosti výtvarného umelca písal aj prózu s črtami podobnými Gašparovej tvorbe. Preferoval fikciu pred realitou, nostalgia, sentimentalita, intimita, naivita, clivota boli jeho témami, s ktorými sa stotožňoval v pozícii rozprávača. Typický je preňho baladicko-elegický tón, z ktorého sa vymaňuje opäť príbehmi z umeleckej bohémy, kde ženskými postavami sú ikony lásky ako ciele lyrického blúznenia nesúceho znaky fetišistického posadnutia. Jeho tvorba má však aj inú stránku, tam, kde využíva inšpiráciu svojím detstvom a mladosťou používa láskavý humor, naivitu a ako rozprávač podáva príbeh z pohľadu rojčiaceho chlapca. Alexy sa zaoberal osudmi malých detí, často smutnými, bol ich obrancom a tým aj kritikom sociálnych krívd páchaných na deťoch. Písal krátke prózy - Jarmilka(1924) – knižka krátkych próz; úvod jej napísal Štefan Krčméry, Grétka (1925) – zbierka krátkych próz, Veľká noc (1930) – zbierka krátkych próz, Ondrejko (1956). Vydal viacero románov, debut s názvom Hurá !(1935, dvojdielny), Už je chlap na nohách (1936), Zlaté dno (1940), Dom horí (1942) – román o osudoch jeho rodiny, Profesor Klopačka (1949). Je autorom beletrizovaných životných príbehov slovenských výtvarníkov Osudy slovenských výtvarníkov (1948).

Zuzka Zguriška (1900 – 1984) vlastným menom Ľudmila Šimonovičová, vydatá Dvořáková,(1900 – 1984)^[157][158] bola slovenská spisovateľka, prekladateľka a dramatička, ktorá sa spočiatku ťažko prebíjala rakúsko-uhorským vzdelávacím systémom. V roku 1924 po maturite, učiteľskej praxi a vydaji sa presťahovala s manželom do Bratislavy, kde tvorila a počas Slovenskej republiky vyštudovala na Slovenskej univerzite dejiny umenia a filozofiu. Školu ukončila s doktorátom z filozofie a po vojne odišla aj s manželom do Prahy. Debutovala už v roku 1922 prozaickou črtou Pri muzike. Pokračovala v písaní humorne ladenej krátkej prózy, ktorú umiestňovala v Živene, Robotníckych novinách, Slovenských pohľadoch a Eláne, (zbierka próz Obrázky z kopaníc (1929), knihy poviedok Dvanásť do tucta (1932) a Ženích s mašinou (1935). Svojím pohľadom na život a tvorivým spracovávaním humorných príbehov z prostredia myjavských kopaníc je ju možné považovať za autorku humoristickej prózy. Vytvorila zbierky rozhlasových humoresiek Svadba (1943), Hostina (1947) Podobizne (1957 a Manželstvo na úver (1967). Jej najúspešnejším dielom je román Bičianka z doliny (1938 o príbehu ženy z myjavských kopaníc, bohatej gazdinej, ktorá musela prejsť svojím zložitým obdobím počas vojny, aby sa zmenila na lepšiu a život chápajúcu bytosť. Po úspechu Bičianky začala písať románovú trilógiu, tiež z prostredia jej rodného kraja Myjava Metropola pod slamou (1949), v ktorom sa zamerala na obyvateľov malého mesta v období niekoľko rokov pred prevratom 1918. Druhý diel trilógie Mestečko na predaj (1954) rozpráva o medzivojnovej realite rokov 1918 – 1929 a tretí diel Zbojnícke chodníčky predstavujú krátku históriu Slovenskej republiky v rozmere malého mestečka 1939 – 1945 napísanú v štýle socialistického realizmul^[159]. Zguriška napísala aj historické romány pre mládež Husitská nevesta (1962) a Kráľova zajatkyňa (1982), divadelnú hru Mor na farme (1967), ojedinelý cestopis Španielske pohľadnice (1931), preložila Osudy dobrého vojáka Švejka a tvorivé obdobie zavŕšila autobiografickým beletrizovaným dielom Strminou liet (1972).

Ivan Horváth (1904 – 1960)^[151][160] je tiež žánrovo aj štýlovo polymorfný autor, ktorý osciluje medzi impresionizmom, novoromantizmom, dekadenciou, expresionizmom, vitalizmom a i. Horváth bol prozaik, publicista, diplomat a politik, ktorý okrem fakulty práva v Bratislave absolvoval aj diplomatické vedy v Paríži. Bol účastníkom protifašistického odboja na Slovensku, členom Ústredného výboru KSČ od roku 1944. Po roku 1945 zastával vysoké funkcie v SNR, v Zbore povereníkov Slovenskej národnej rady od 18. septembra 1945 do 16. augusta 1946 a v Národnom zhromaždení ČSR. Nakoniec bol ambasadorom ČSR v Maďarsku. V roku 1950 ho odsúdili za buržoázny nacionalizmus a uväznili na 18 rokov, po 9 rokoch dostal milosť (Iný zdroj uvádza príčinu uväznenia rozsudok za velezradu a špionáž). Krátko nato skonal v Bratislave. Jeho debutová práca Mozaika života a snov (1923) bola časopisecky publikovaná zbierka poviedok. Čo sa týka témy, spracovával rozpor medzi skutočnosťou a snom, sústredil sa na emocionálnosť vo vzťahoch. Poetizmus sa objavil v jeho novele Laco a Bratislava, je to lyricky a sviežo podfarbený príbeh zo života študentov v Bratislave. Za jeho najlepšie dielo je považovaný súbor piatich noviel Vízum do Európy (1930), v ktorom opisuje atmosféry európskych metropol. Novely sa vyznačujú pútavým dejom, psychologickým uhlom pohľadu. V 1944 vydal zbierku noviel Tak sa to malo stať (1944), ktorou pokračuje v psychologickom nazeraní na konanie postáv. V roku 1948 vyšiel jeho dokument o atmosfére v jeho umeleckej generácii pod názvom Život s Laurou, ktorá sa zaoberá témou vzťahu umelec a jeho múza. V roku 2004 vyšla jeho zbierka esejí Európa koktail, ktorý bol zbierkou portrétov slovenských spisovateľov.

Kvetoslav Florián Urbanovič (1885 – 1963)^[161] bol celý život učiteľom na západnom Slovensku. Napísal romány Poklesky (1922), Tridsať strieborných (1923), voľne nadväzujúci román Bez vesla (1926), dvojdielny román Oráčina (1933). Písal aj drámy, ktoré vyšli v súbornom diele v roku 1925. Osobitne vydal hru Vyvrheli (1929). Urbanovičova tvorba patrí ku komerčnej aj bulvárnej spisbe zameranej na sociálnu vrstvu bratislavskej elity a s ňou sa prelínajúcej umeleckej bohémy a sveta sociálnej periférie.

Ivan Minárik (1909 – 1967)^[162] je autor, ktorý pokračoval v postupoch tvorby podľa Tida Gašpara a Hrušovského, charakteristických pre štýl „fin de siècle”. Venoval sa témam ako je mysticizmus, spiritualizmus a dekadentne spodobený katolicizmus, satanizmus a okultizmus. Minárik je teda autorom dekadencie konca 19. storočia, jeho postavy končia dezintegráciou ega.^[163] V začiatkoch tvorby bol príslušník literárnej skupiny „Utópia”. Vyšla mu zbierka prozaických prác Smaragdový amulet (1946), no po roku 1943 sa autorsky odmlčal. Posmrtne mu vydali výbery próz Purpurový medveď (1967) a Vášeň (1970). Je autor románu s historickým námetom Sprisahanie v Prešporku (1940).^[164]

Milan Thomka Mitrovský (1875 – 1943)^[165] bol slovenský neoklasicistický akademický maliar. Popri svojej výtvarnej činnosti napísal zbierku noviel Pani Helène (1930), za ktorú dostal štátnu cenu. Témou týchto próz je prostredie umeleckej bohémy vo Florencii, ktoré boli reakciou na jeho študijný pobyt v tomto meste. Mitrovský písal aj literárnu a umeleckú publicistiku, napríklad Maiestas artis. Umenie, veda a literatúra^[166]

Ďalší autori sa druhej vlny dotkli len okrajovo alebo chvíľkovo: Ján Rob Poničan(1902-1978), Jarko Elen^[167], Štefan Letz^[168] Peter Zván^[169], Vladimír Wagner, Imro Frits^[170].

Lyrizovaná próza (1920 – 1945)^[171]upraviť | upraviť zdroj

Lyrizovaná próza je špecifický literárny štýl týkajúci sa skupiny prozaikov slovenskej moderny, ktorí lyrizovali svoje prozaické texty vkladaním postáv a statí s lyrickými výjavmi, snami, spomienkami a fantastickými predstavami, pričom používali aj témy zo slovenských balád a rozprávok. Týmto dosahovali subjektívne ladenie umeleckého textu, ktorým sa im podarilo vytvoriť rozšírený obraz vedomia rozprávača, novú rozšírenú realitu v próze. Termín „Lyrizovaná próza” prvýkrát použil Ján Števček vo svojom literárnovednom diele Lyrizovaná próza^[172]. Časť literárnych kritikov však považuje tento smer za súčasť slovenského naturizmu, iní kritici považujú naturizmus len za iný názov lyrizovanej prózy. Predstavitelia spomenutí nižšie sú hlavné literárne osobnosti, zakladatelia lyrizovanej prózy na Slovensku: Ľudo Ondrejov (1901 – 1962), Dobroslav Chrobák (1907 – 1951)^[173], Margita Figuli (1909 – 1995)^[174], František Švantner (1912 – 1950)^[175], Tido J. Gašpar (1893 – 1972)^[176].

Prvá generačná vrstva lyrizovanej prózyupraviť | upraviť zdroj

Ľudo Ondrejov (1901 – 1962) bol básnik a písal aj prózu pre dospelých, deti a mládež. Stal sa priekopníkom estetizmu lyrizovanej prózy a zakladateľom jej ideovo-estetických princípov v rámci slovenskej literatúry. Bol to autor, ktorý vzišiel zo stredoslovenského prostredia. V 20. rokoch sa stretol so slovenskými komunistami a v Matici slovenskej naňho vplývali národné idey. Od 1938 žil v Bratislave až do konca života. Debutoval v 1932 hneď dvoma básnickými dielami, zbierkou Bez návratu a lyricko-epickou poémou Martin Nociar Jakubovie. Je to poézia emocionálne blízka Ivanovi Kraskovi a Vladimírovi Royovi a štýlovo sa pohybuje medzi modernou a lyrizovanou prózou. Zbierka Mámenie (1936) a Pijanské piesne (1941) sú obe podfarbené smútkom a pesimizmom a Milan Pišút považuje túto stránku Ondrejova za dekadentnú. Opakom je autorova tvorba pre mládež: Rozprávky z hôr (1932), ktoré sú oslavou života horalov v prírode, Tátoš a človek (jedná sa o históriu odprírodnenia koňa), O zlatej jaskyni (1935), vyznačuje sa žánrovými inováciami - syntézou sci-fi, grotesky a paródie. Táto próza obsahuje scény s trpaslíkmi, obyvateľmi hviezdy spolu so zbojníckymi a tuláckymi motívmi. Ondrejovov Africký zápisník (1936), v ktorom okrem iného odsúdil prejavy nadradenosti bielej rasy a rôzne vlastnosti kolonializmu bol cestopisom bez cestovania, fiktívnym rozprávaním náučného charakteru. Nasledovali žánrovo totožné knižky - fiktívne cestopisy Horami Sumatry a Príhody v divočine (1940). Posmrtne mu vydali Keď pôjdeš horou (1963), rozprávanie o lesných stromoch. Vrcholom Ondrejovovej tvorby pre mládež je Zbojnícka mladosť, román o vlastnom detstve v prírode s lyricko-mystickým akcentom. Ďalší román previazaný so Zbojníckou mladosťou hlavným hrdinom je Jerguš Lapin, v ktorom sa príbeh presúva z hôr do mesta a na vojnový front, padá monarchia a vzniká Československo. Literárne je zmesou rôznych štýlov rozvíjania deja, no stále má vlastnosti lyrizovanej prózy. Voľným pokračovaním je román Na zemi sú tvoje hviezdy. Tri romány tvoria voľnú trilógiu Slnko vystúpilo nad hory (1956).

Tido J. Gašpar (1893 – 1972) je cenený ako jeden zo zakladateľov avantgardnej prózy, v ktorej sa prejavuje dekadencia, kult formy, estétstvo, ornamentalizmus a lyrický pátos. Takéto postupy tvorby mali byť prejavom vycibreného vkusu a elitnejšej kultúry. Diela mali nielen delikátnejšiu formu ako predošlý realizmus ale aj delikátnejší obsah spojený s vlnami extázy, striedaním nálad a túžob. Láska, krása a sny, to sú témy, ktoré majú v jeho diele ukázať krajšiu, príjemnejšiu realitu, čo ale kontrastuje so smútkom, ktorý sa v jeho tvorbe často spája s láskou. V súvislosti s týmito pojmami sa v Gašparovej próze vyvinul typ ženskej postavy - „femme fatale”, ktorá je obrazom zlých vlastností ako milovníčka luxusu, ničnerobenia, členka mondénnej spoločnosti. Inšpiratívnym prameňom tohto ženského profilu boli Gašparovi Gustav Klimt a Arthur Schnitzler. Gašpar písal hlavne novely, napríklad Karambol a iné novely (1925), V cudzine a iné rozprávky(1935).^[177]

Ján Hrušovský (1892 – 1975) bol výhradne prozaik. Debutoval prózami s témou prvej svetovej vojny Zo svetovej vojny (1919), Muž s protézou (1925), Peter Pa- vel na prahu nového sveta (1930), František Ferdinand (1935) a Sprisahanie proti svetu - 4 diely(1941 – 42). Vydal zbierky poviedok: Pompiliova Madona (1923), Zmok a iné poviedky, Dolorosa (obe 1925), Kariéra (1961) a Rozmarné poviedky (1974). Písal dobrodružnú, detektívnu a historickú beletriu. Bol tiež autorsky plodný novinár a publicista. Jeho románopisné dielo tiež nie je malé: Jánošík 1 – 4 (1933), Dráma na ostrove, Verný hrdina (oba 1935), Búrka nad Devínom (1936), Neuveriteľný príbeh dr. Gallusa (1937), Dva železné dvory 1 – 2 (1938), Prízrak (1941), Pohroma (1962), Čarovný kľúč (1966) a Rákócziho pochod.

Druhá generačná vrstvaupraviť | upraviť zdroj

Milo Urban (1904 – 1982)^[178][179] je románopisec, ktorý písal realisticko-psychologickú prózu. Je autorom kľúčového románu slovenskej medzivojnovej literatúry Živý bič (dva diely 1927). Jeho dielo je ovplyvnené realizmom Vajanského, Kukučína, Tolstého a Andrejeva. Vo veku 16 - 17 rokov napísal prvotiny Nešťastník, Už je pozde, Vanitas vanitatum a v osemnástich publikoval prvotinu Jašek Kutliak spod Bučinky, v ktorej ako mladý autor prvýkrát použil svoju metódu koncentrovanej epiky. Táto metóda kulminovala v zbierke próz Výkriky bez ozveny a najmä v novele Za vyšným mlynom. Posledná menovaná novela je syntézou tvorivých postupov, ktorými sa dostáva do psychologickej hĺbky postáv a tým aj deja. V tomto štýle napísal aj Živý bič publikovaný s veľkým úspechom, keď mal 23 rokov. Bol preložený do nemčiny, no po nástupe nacizmu bol v Nemecku pálený spolu s knihami Thomasa Manna, E. M. Remarqua a iných. Román je zobrazením života na oravskom vidieku koncom prvej svetovej vojny, jeho dej oživujú postavy vo vleku svojho osudu, ktorému sa bránia, no nedarí sa im to. Ich profily sú vykresľované psychologickou metódou, čo v súčinnosti so silne dramatizovaným dejom vytvára napínavý príbeh. Po vojne a takmer dvadsaťročnej pauze tvorby (kvôli svojej práci šéfredaktora novín Gardista a ďalších periodík Hlinkovej strany^[180]) pokračoval v románe Živý bič dielmi Zhasnuté svetlá a Kto seje vietor, ktorým však kritika vyčíta schematizmus a povrchné stvárnenie pováh. V memoárových prózach Zelená krv (Spomienky hájnikovho syna), Kade-tade po Halinde, Na brehu krvavej rieky a Sloboda nie je špás sa Milo Urban vrátil ku svojmu dramatickému rozprávačskému štýlu a psychologickej hĺbke postáv. Je vysoko oceňovaným románopiscom a má trvalé miesto v dejinách slovenskej literatúry.

Zdroj:
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.

---