O iných významoch výrazu Slováci pozri Slováci (rozlišovacia stránka).

Slováci

Známi Slováci 1. rad: Anton Bernolák, Ľudovít Štúr, Andrej Hlinka, Štefan Banič 2. rad: Jozef Miloslav Hurban, Aurel Stodola, Adam František Kollár, Milan Hodža 3. rad: Pavol Országh Hviezdoslav, Milan Rastislav Štefánik, Gustáv Husák, Alexander Dubček
Populácia
cca 5,5 – 7 mil. [pozn 1]
Krajina s významnou populáciou
Slovensko 4 567 547 (2021)[3]
USA 810 000 [4] Česko 200 000 [5] Kanada 100 000 [4] Spojené kráľovstvo 90 000 [6] Srbsko 60 000 [7] Írsko 40 000 [4] Rakúsko 28 612 [8] Maďarsko 29 647 [9] Rumunsko 17 226 [10]
Jazyk(y)
slovenčina
Náboženstvo
rímskokatolíci, luteráni, gréckokatolíci a iné
Príbuzné národy
Česi, Poliaci Slovania, obzvlášť západní Slovania

Galéria známych slovenských osobností z roku 1863
1. rad: Ján Mallý-Dusarov, Juraj Tvrdý, Jozef Kozáček, Štefan Moyzes, Martin Čulen, Karol Kuzmány, Štefan Závodník
2. rad: Michal Chrástek, Viliam Pauliny-Tóth, Michal Miloslav Hodža, Štefan Marko Daxner, Ján Francisci-Rimavský, Ján Gotčár, Andrej Ľudovít Radlinský, Jozef Miloslav Hurban
3. rad: Jonáš Záborský, Jozef Karol Viktorin, Mikuláš Štefan Ferienčík, Ján Kalinčiak, Martin Hattala, Ján Palárik, František Víťazoslav Sasinek
4. rad: Andrej Sládkovič, Daniel Gabriel Lichard, Ján Čipka, Juraj Slota, Andrej Koša

Ľudovít Štúr, významný slovenský národný buditeľ a kodifikátor spisovného slovenského jazyka.

Slováci (mužský príslušník: Slovák, ženská príslušníčka: Slovenka), staršie, zhruba do 15. storočia: Sloveni (často, ale nesprávne, aj Slovieni; v najužšom zmysle, oba názvy v minulosti označovali aj Slovanov všeobecne^[11][12] - jednotné číslo od slova Sloveni v stredoveku znelo Sloven(in), v českých zdrojoch Slovienin^[13]); sú západoslovanský národ, ktorý tvorí väčšinu obyvateľstva na Slovensku a menšinu v USA, Česku, Srbsku (Vojvodine), Maďarsku a v niektorých ďalších krajinách.

Do polovice 20. storočia sa do pojmu Slováci často zahŕňali aj Moravskí Slováci, t. j. obyvatelia územia východne od línie Hustopeče - Napajedla^[14][15] zvaného Slovácko, staršie aj Moravské Slovensko.

Historické štátne útvary

Medzi významnejšie útvary, ktorých boli Slováci resp. ich slovanskí predkovia súčasťou, patrí Samova ríša, Nitrianske kniežatstvo, Veľkomoravská ríša, Poľsko, Uhorské kráľovstvo (ktoré neskôr patrilo do habsburskej monarchie resp. Rakúsko-Uhorska), Česko-Slovensko, Slovenský štát (1939 – 1945) a od roku 1993 samostatná Slovenská republika.^[16]

Jazyk a kultúra

• Slovenčina patrí k západoslovanskej skupine slovanskej vetvy indoeurópskej rodiny.
• Kultúra praveku, protohistorického a historického obdobia pozri Dejiny Slovenska

Názov

Názory rôznych autorov na pôvod názvu Slováci:

• Richard Marsina et. all: „Vzhľadom na to, že Slováci sú jedným z tých dvoch slovanských národov (druhým sú Slovinci), čo si nevytvorili vlastné etnonymum, pomenovanie „Slavus“, vyskytujúce sa v latinských listinách od 13. storočia, keď ide o územie Slovenska a domácich ľudí bývajúcich na Slovensku, je vlastné Slovákom. Pôvodným etnonymom tohto spoločenstva bolo Sloven, ktoré sa najneskôr v 15. storočí transformovalo pod cudzím vplyvom na Slovák, no ženská príslušníčka sa volala a dodnes volá Slovenka, jazyk nazývalo toto spoločenstvo vždy, až dodnes slovenským a územie, ktoré obýva, Slovenskom.“^[17]

Výskyt

Na Slovensku žije približne 4,56 – 4,86 miliónov Slovákov z celkovej populácie zhruba 5,45 milióna obyvateľov (2021).^{[pozn 2][1]} Ďalší Slováci žijú v nasledujúcich krajinách (zoznam udáva odhady vyslanectiev a pod. a spolkov Slovákov v zahraničí na prvom mieste a oficiálne údaje krajín v rokoch 2000/2001 na druhom mieste):

• USA (1 200 000 / 821 325*) – emigranti z 19. – 21. storočia
• Česko (350 000 / 193 190*) – v dôsledku migrácie v rámci bývalého Česko-Slovenska, dnes kvôli pracovným miestam
• Maďarsko (110 000 / 17 693*) – autochtónne obyvateľstvo, ale prevažne dôsledok migrácie v rámci bývalého Uhorska po vyhnaní Turkov v 18. a 19. storočí
• Kanada (100 000 / 50 860) – emigranti z 19. – 21. storočia
• Srbsko (60 000 / 59 021) – emigranti z 18. a 19. storočia
• Poľsko (2002) (47 000 / 2 000*) – stará menšina a dôsledok posunov hraníc počas 20. storočia
• Rumunsko (18 000 / 17 199) – stará menšina
• Ukrajina (17 000 / 6 397) – stará menšina a dôsledok existencie bývalého Česko-Slovenska
• Francúzsko (13 000/ n.a.)
• Austrália (12 000 / n.a.) – emigranti z 20. – 21. storočia
• Rakúsko (10 234 / 10 234) – emigranti z 20. – 21. storočia
• Spojené kráľovstvo (10 000 / n.a.)
• Chorvátsko (5 000 / 4 712) – emigranti z 18. a 19. storočia
• Taliansko (n.a./ 4000)
• Rusko (n.a. / 2170)
• Švajčiarsko (n.a. / 3000) – emigranti z 20. – 21. storočia
• Bosna a Hercegovina (n.a. / 350) – dolnozemskí Slováci
• Slovinsko (n.a. / 144) – dolnozemskí Slováci
• Dánsko (n.a. / 100)
• Nórsko (n.a. / 100)
• iné krajiny

Celkové odhady počtu Slovákov v zahraničí boli 2,7 milióna v roku 1991, 2,0 milióna v roku 2001 a 2,2 milióna v roku 2008.^[2] Autorom odhadu je Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí, ktorý za problematiku zodpovedá vláde SR. Strešnou organizáciou Slovákov v zahraničí je Svetové združenie Slovákov v zahraničí.

Genetika predkov dnešných Slovákov

Podľa Vladimíra Feráka CSc., ktorý je súdnym znalcom v odbore genetiky, odvetví analýzy DNA, a pedagógom na Katedre molekulárnej biológie Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave: ^[18]

• genetické korene" takmer 85 % slovenskej populácie siahajú do mladšieho paleolitu, t.j. do čias pred 20 až 50 tisíc rokmi
• teda predkovia väčšiny z nás žijú v Európe už desiatky tisíc rokov
• asi 10 % populácie má neolitický pôvod (pred 10 tis. rokmi - prišli s neolitickou poľnohospodárskou migračnou vlnou)
• iba zvyšných cca 5% sú (asi) potomkovia neskorších migračných udalostí
• v Európe je malá korelácia medzi jazykovou a genetickou mapou: migrovali skôr kultúry ako ich nositelia
• svojím genetickým zložením sa slovenská populácia v zásade neodlišuje od ostatných (stredo)európskych populácií
• Slovákov z nás robí jazyk a kultúra, nie však genofond.

Výskyt v stredoveku

Z vyhodnotenia historických geografických názvov vyplýva, že (prinajmenšom) vo vrcholnom stredoveku žili Slováci takmer súvisle okrem dnešného Slovenska a Slovácka prinajmenšom aj v časti Dolného Rakúska, vo väčšine súčasného Maďarska, v západnom Rumunsku, v dnešnej Podkarpatskej Rusi a v Sedmohradsku.^{[19][pozn 3]}

Dejiny

Stredovek

Priami slovanskí predkovia Slovákov podľa v súčasnosti prevládajúceho názoru prišli na územie Slovenska v rámci sťahovania národov okolo roku 500 (každopádne až po roku 471), a to asi v dvoch vlnách jednak zo severu a jednak z juhu. Tento názor sa presadil na prelome 19. a 20. storočia a podporuje ho skutočnosť, že v období od 400 pred Kr. do roku 500 po Kr. nie sú archeológovia schopní na Slovensku žiadnu archeologickú kultúru jednoznačne identifikovať ako slovanskú, a naopak väčšinou možno jednoznačne hovoriť o keltských, rímskych či germánskych nálezoch. Napriek tomu ostávajú okolnosti slovanských populačných (ne)pohybov v strednej Európe okolo roku 500 do značnej miery sporné. Menšina autorov sa domnieva, že na území dnešného Slovenska (alebo jeho častiach) žili Slovania už dávno predtým. V minulosti to tvrdil napríklad Nestor, koncom 20. storočia ruský jazykovedec Trubačov (pravlasť Slovanov v Karpatskej kotline). Otázka príchodu predkov Slovákov je inak úzko spätá s otázkou pravlasti/etnogenézy Slovanov ako takých, kde dnes existuje veľmi veľa ďalších teórií. Prvé nesporné doklady o Slovanoch v tejto oblasti pochádzajú zo začiatku 6. storočia.

Slovanov na Slovensku vo včasnom stredoveku spravidla označujeme ako Slov(i)eni.^[20]

Už počas stredoveku môžeme hovoriť o Slovákoch ako o jednom z národov, ktoré sa podieľali na vzniku Uhorska.^[21][22] Ako jednoznačne identifikovateľný názov Slovákov v slovenskom jazyku je z 13. storočia doložený tvar Slovienin a od 15. storočia Slovák.^[23][24] Či už obyvatelia Nitrianského kniežatstva v čase Veľkej Moravy mali zvláštny názov je sporné, pretože doklady v prospech aj neprospech tohto tvrdenia chýbajú. Cudzinci Slovanov tejto oblasti v čase Veľkej Moravy každopádne označovali ako Словъне alebo „Moravania“ alebo „moravské ľudy“. Uvedený názov Словѣне má v modernom vedeckom prepise do latinky podobu Slověne a v súčasných textoch sa uvádza v podobe Sloveni, Slovieni, Slověni, Sloväni alebo Slovania (nie nevyhnutne Slovania v dnešnom význame), keďže presná dobová výslovnosť ѣ (v prepise: ě) sčasti nie je istá - porovnaj v článku Sloveni. Tu treba poznamenať:

• Moravania tu je označenie obyvateľov štátu Veľká Morava, prípadne vládnucej vrstvy Veľkej Moravy, nie etnika
• V čase Veľkej Moravy sa, zdá sa, ako „Slověne“ označovali všetci slovanskí obyvatelia Karpatskej kotliny (vrátane Slovincov a Slavóncov), pričom „slovenské“ jazykové územie vtedy pokrývalo minimálne aj väčšinu dnešného Maďarska, časti Sedmohradska a Moravu.
• Z neskoršieho obdobia stredoveku je doložené systematické označovanie Slovákov v latinských a iných textoch ako Sclavi (t.j. „Slověne“) na rozdiel od Česi, Poliaci, Moravania a podobne, prípadne ako „Nitrianski Slovania“ (Sclavi Nitriensis) alebo „Uhorskí Slovania“.
• Slováci sa vlastne dodnes označujú ako „Slověne“ (porovnaj tvar: Slovenka, slovenský, Slovensko)
• Podľa slovenských jazykovedcov sa jazykové odčleňovanie „slovenských“ nárečí od ostatných slovanských nárečí začalo už v 6. storočí, v 8. storočí nastala druhá fáza jazykovej genézy a v 10. storočí sa proces vzniku slovenčiny definitívne zakončil.^[25]

Z týchto skutočností rôzni autori robia rôzne závery, napríklad aj záver, že sa slovo „Slověne“ už vtedy vzťahovalo na Slovákov. Po rozpade Veľkomoravskej ríše (zač. 10. storočia) prispela izolácia Slovákov, ktorí sa postupne stávali súčasťou Uhorska od (dnešných) Moravanov, ktorí sa postupne stávali súčasťou Česka, k vytvoreniu špecifickej slovenskej národnosti či slovenského národa. Z vrcholného stredoveku máme latinské písomné doklady o tom, že Slováci sami seba označovali „Slovienin“. Latinské prameň ich označujú ako „S(c)lavus“ a pod., a to na rozdiel od „Čech“, „Poliak“, atď. Slovo Slovák je po prvý raz písomne doložené v Poľsku v roku 1291 ako časť osobného mena krakovského mešťana Matúša Slováka.^[26] Známe je žilinské Privilegium pro Slavis kráľa Ľudovíta Veľkého z roku 1381 garantujúce paritné zastúpenie Nemcov a Slovákov v mestskej rade. Od 13. storočia slovenskí mešťania dokázateľne používali v písomnej komunikácii slovenčinu, od 15. storočia, dôsledkom husitských „spanilých jázd“, teda nájazdov na mestá západného Slovenska, ako aj pobytom bratríkov pod kapitanátom Jána Jiskru z Brandýsa sa na Slovensku rozširuje spisovná čeština. Množia sa listiny písané jednak česky, v mestách ale už pozmeneným jazykom – slovakizovanou češtinou. Aj kráľovská kancelária Mateja Korvína používala češtinu ako jeden zo svojich úradných jazykov.

Poznámky

Referencie

Literatúraupraviť | upraviť zdroj

• BARNOVSKÝ, Michal, a kol. Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti. Bratislava : Národné literárne centrum, 1998. 513 s. Dostupné online. ISBN 80-88878-43-8.
• MARSINA, Richard; MULÍK, Peter. Etnogenéza Slovákov : kto sme a aké je naše meno. Martin : Matica slovenská, 2009. 179 s. ISBN 978-80-7090-940-9.
• MAREK, Miloš. Národnosti Uhorska. Trnava : Filozofická fakulta Trnavskej univerzity, 2011. 460 s. Dostupné online. ISBN 978-80-8082-470-9.

Pozri ajupraviť | upraviť zdroj

• Kategória:Slovenské osobnosti
• Slováci v Chorvátsku
• Slováci v Srbsku - Vojvodina
• Slováci v Rumunsku
• Slováci v Maďarsku

Iné projektyupraviť | upraviť zdroj

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o slovenské príslovia
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Slováci

Externé odkazyupraviť | upraviť zdroj

• Marsina: Etnogenéza Slovákov (po anglicky)
• Štúdie o raných Slovákoch (po anglicky)
• O pôvode názvov Slovák, Slovensko... v časopise Kultúra slova
• Kružliak, I.: Exil, domov, Franken-EURÓPA JE NAŠOU SPOLOČNOU VLASŤOU – Príspevok k histórii česko-slovenských vzťahov – Franken, október 1989 in ZRKADLENIE-ZRCADLENÍ česko-slovenská revue, jeseň 2004
• Palkovič, K.: Slovenské nárečia v Rakúsku, Slovenská reč 1986, č. 5, str. 264 a nasl.