Malý Kežmarský štít
vrch
Malý Kežmarský štít - impozantná severná stena, nazývaná aj „slovenský Eiger“
Štát	Slovensko
Región	Prešovský
Okres	Poprad
Obec	Vysoké Tatry
Časť	Vysoké Tatry
Pohorie	Tatry
Podcelok	Východné Tatry
Povodie	Poprad
Nadmorská výška	2 514,2 m n. m.
Súradnice	49°12′03″S 20°13′15″V / 49,2007°S 20,2207°V / 49.2007; 20.2207
Orogenéza/vrásnenie	alpínske vrásnenie
Najľahší výstup	len s horským vodcom
Poloha v rámci Slovenska
Poloha v rámci Tatier
Wikimedia Commons: Malý Kežmarský štít
Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa
Freemap Slovakia: mapa
OpenStreetMap: mapa
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:  Geografický portál

Malý Kežmarský štít^[1] (2 514,2 m n. m.^[2]; poľ. Mały Kiezmarski Szczyt) je vrch v Tatrách na Slovensku. Vypína sa nad Zeleným plesom, nad Tatranskými Matliarmi, približne 15 km severne od Popradu.^[3]

Ešte na začiatku 20. storočia bol Malý Kežmarský štít uvádzaný ako Weberov štít. Toto pomenovanie dostal na počesť Samuela Webera (1835 – 1908), evanjelického farára v Spišskej Belej, člena výboru Uhorského karpatského spolku (Magyarországi Karpátegyesűlet), zapáleného milovníka tatranskej prírody a veľkého popularizátora Tatier. S. Weber sa zaslúžil o budovanie turistických chodníkov v Belianskych Tatrách (o.i. vystúpil aj na vrchol Malého Kežmarského štítu). Terajší názov štítu zovšeobecnel až niekoľko rokov po prvej svetovej vojne.

Nachádza sa na juhovýchode Tatier, v geomorfologickom podcelku Východné Tatry a časti Vysoké Tatry.^[4] Leží v Prešovskom kraji, v okrese Poprad a na katastrálnom území mesta Vysoké Tatry.^[1] Najbližšími sídlami sú juhovýchodne situovaná Tatranská Lomnica a Tatranské Matliare, východne ležia Kežmarské Žľaby, Tatranská Kotlina a Lendak, severne Ždiar, severozápadne Tatranská Javorina a južne Nový, Starý a Horný Smokovec a Tatranská Lesná.^[5][2] Vrch sa nachádza v Tatranskom národnom parku a hrebeňom vedie hranica národných prírodných rezervácií Studené doliny a Dolina Bielej vody kežmarskej.^[3]

Malý Kežmarský štít je markantný samostatný štít v severnom remene Kežmarského štítu vo Vysokých Tatrách. Dávnejšie ho pokladali za nižší severný predvrchol Kežmarského štítu. Jeho 900 metrová severná stena, najvyššia v Tatrách, z neho robí horolezecký pojem prvej kategórie. Z juhovýchodu je ľahko dostupný, zato mohutnou severnou stenou už vedie vyše 100 prvovýstupov, viaceré mali v tatranskom horolezectve prelomový význam. Zimné výstupy sú tou najlepšou prípravou na svetové veľké steny. Popularitu steny zvyšuje aj blízkosť Chaty pri Zelenom plese. V rokoch 2000 až 2002 vzniklo v stene množstvo nových, pomerne ťažkých horolezeckých ciest.

Od Kežmarského štítu ho delí Vyšná Kežmarská štrbina, a od Veľkej Svišťovky, presnejšie od Kežmarskej kopy zasa Nižná Kežmarská štrbina. Stredom severnej steny sa tiahne dlhá lávka - Nemecký rebrík, často využívaná na zostup. V samotnej stene sa nachádza Kežmarská kopa na východe, Ušatá veža na západe a medzi nimi pozdĺž Nemeckého rebríka Szczepańského veža, Pavúkova veža (podľa Pavla Pochylého, legendy slovenského horolezectva) a Bocekova veža.^[6]

Južným smerom sa nachádza Huncovský štít (2 352 m n. m.), Lomnický hrb (2 041 m n. m.), Veľká Lomnická veža (2 211 m n. m.), Kežmarský štít (2 556 m n. m.) a Lomnický štít (2 633 m n. m.), západným Pyšný štít (2 621 m n. m.), Baranie rohy (2 526 m n. m.), Čierny štít (2 529 m n. m.) a Kolový štít (2 418 m n. m.), severným Jastrabia veža (2 137 m n. m.), Jahňací štít (2 230 m n. m.), Kozí štít (2 111 m n. m.), Belianska kopa (1 835 m n. m.) a Predné Jatky (2 012 m n. m.) a východným Bujačí vrch (1 947 m n. m.), Veľká Svišťovka (2 038 m n. m.), Stežky (1 530 m n. m.), Malá Svišťovka (1 558 m n. m.) a Vyhliadka (1 202 m n. m.).^[2] Na vrchol nevedie značená turistická trasa.^[3] Voda zo severných svahov steká do Zeleného plesa a Dolinou Zeleného plesa odteká Zeleným potokom do Kežmarskej Bielej vody, z juhovýchodných odteká Huncovským potokom do Skalnatého potoka a rieky Poprad.^[5]

Turisticky voľne neprístupný skalnatý vrchol^[5] umožňuje kruhový rozhľad. Pri vhodných podmienkach sú vďaka polohe a značnej výške viditeľné okolité doliny a vrcholy Vysokých a Belianskych Tatier, no tiež Podtatranská kotlina, Spišsko-gemerský kras, Volovské, Slanské a Levočské vrchy, Branisko, Oravské Beskydy a mnohé prihraničné vrchy v Poľsku.^[7]

Vrch sa nachádza na území národných prírodných rezervácií a Tatranského národného parku, preto prístup naň je možný len s horským vodcom. Severne pri Zelenom plese stojí horská chata, ku ktorej vedie Tatranská magistrála.^[3] Vrchol je s horským vodcom dostupný pomerne nenáročným terénom, napr. od Huncovského štítu I, hrebeňom od Sedla pod Svišťovkou II.

Pravdepodobne príležitosť vystúpiť na vrchol štítu si neodoprel Dávid Fröhlich, ktorý v roku 1615 pravdepodobne vystúpil na Kežmarský štít. Dňa 21. augusta 1899 na štít vystúpili Spišiaci Adolf Gábriel, Fridrich Koromzay, Adolf Nikházy a Samuel Weber. Na vrchol vystúpili z Vyšnej Kežmarskej štrbiny. Dňa 18. augusta 1912 vystúpili na štít Gyula Komarnicki a Julius Andreas Hefty^[8] Vyliezli v hornej časti steny (nástup Nemeckým rebríkom) ťažkú cestu (IV – V). V roku 1929 bratia Szczepańskí vyliezli cestu^[9], ktorá vedie šikmo vľavo (IV). Prvovýstup celou stenou spravil W. Stanislawski v roku 1932 (spodok VI, hore IV-V), pravda na dvakrát, s inými spolulezcami dolnú a hornú polovicu. V päťdesiatych rokoch bol považovaný za hlavný zimný problém u nás. Celú Stanislawského cestu, tzv. Weberovku^[10], vyliezli v roku 1953 A. Puškáš a K. Cerman.^[11]. V dňoch 17. – 18. septembra 1963 direttissimu vytvorili Ján Ďurana, Ján Hauschke a Pavel Pochylý a Jiří Unger-Zrůst na Pavúkovú vežu (7-). Od ideálnej roviny sa však odklonili, lebo museli zľava obliezať žlté previsy. V roku 1967 Pavol Pochylý zopakoval svoj pokus. Za sedem dní 13. – 19. marca za pomoci podporných družstiev - expedičným spôsobom vyliezol s Jiřím Ungerom-Zrůstom cestu aj cez žlté previsy. Táto superdiretissima, jedna z najťažších ciest bola klasifikovaná ako 6A3-A4. Táto cesta neodolala ani v zime. V dňoch 10. – 13. januára 1971 ju alpským spôsobom preliezli Ivan Fiala, Ladislav Hodál a Ondrej Pochylý. Niekoľko nových ciest, medzi nimi s pomocou stúpacích želiez (mačiek) a čakanov (drytoolig - lezenie po suchej skale), vzniklo na prelome 20. a 21. storočia. Najťažšia z nich je cesta Matrix, klasifikovaná M6+ A2 na Ušatú stráž, ktorú vyliezli v dňoch 9. – 11. marca 2002 českí horolezci Dušan Janák a Pavel Vrtík.^[8][11]. K najťažším cestám patria „Tulák z nížin“ (8+) bratov Coubalovcov a Superdirettissima ešte z roku 1973 Kysilková-Svobodová – Pochylý P. - Rybička – Šmíd (vtedy VI A4, dnes 9-/9). Za jeden deň túto cestu prvýkrát preliezol dňa 4. marca 2000 vtedy ešte mladík, vychádzajúci talent Jozef Kopold. Najväčším znalcom steny je popradčan Pavol Jackovič, ktorý vyliezol všetkých 106 známych ciest a napísal o nich podrobného sprievodcu.

• Pavel Pochylý († 25. február 2000)
• Ondrej Pochylý († 25. feburár 2000)
• Dionýz Kuráň († 22. december 2012)

• Vysoké Tatry
• Studené doliny
• Dolina Bielej vody kežmarskej (národná prírodná rezervácia)
• Tatranský národný park
• Zoznam vrcholov vo Vysokých Tatrách

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Malý Kežmarský štít

• Poloha na turistickej mape
• Popis normálnych výstupov (I-II)
• Jedna túra s horským vodcom
• KROUTIL, František, a kol. Vysoké Tatry pro horolezce: průvodce. 3. diel. 4. v Olympii 2. prepracované vyd. Praha : Olympia, 1977. 233 s. (Průvodce nakl. Olympia.) cnb000153077. (po česky)
• JACKOVIČ, Pavol. Vysoké Tatry horolezecký sprievodca - Malý Kežmarský štít. Poprad : s.n, 2006. ISBN 8096947370.
• SAMUEL WEBER (kniha vydaná pri príležitosti 100. výročia úmrtia Sameula Webera) Archivované 2015-12-27 na Wayback Machine