Tatranská Javorina
obec
Kostol sv. Anny
Štát	Slovensko
Kraj	Prešovský kraj
Okres	Poprad
Región	Zamagurie
Vodný tok	Javorinka
Nadmorská výška	1 018 m n. m.
Súradnice	49°16′05″S 20°08′29″V / 49,268056°S 20,141389°V / 49.268056; 20.141389
Rozloha	94,04 km² (9 404 ha) [1]
Obyvateľstvo	175 (31. 12. 2022) [2]
Hustota	1,86 obyv./km²
Prvá pís. zmienka	1320
Starosta	Miroslav Michaľák[3] (KDH)
PSČ	059 56
ŠÚJ	580368
EČV (do r. 2022)	PP
Tel. predvoľba	+421-52
Adresa obecného úradu	Tatranská Javorina 33
E-mailová adresa	obecnyurad@tjavorina.eu
Telefón	+421 (0)52 44 99 104
Poloha obce na Slovensku
Interaktívna mapa obce
Wikimedia Commons: Tatranská Javorina
Webová stránka: tjavorina.eu
Freemap.sk: mapa
Mapový portál GKU: katastrálna mapa
Portály, ktorých súčasťou je táto stránka:  Geografický portál  Slovenský portál

Tatranská Javorina (poľ. Jaworzyna Spiska, nem. Urengarten, maď. Jávorkeret) je severotatranská podhorská obec neďaleko poľských hraníc. K obci patrí i osada Podspády a Lysá Poľana. Od Ždiaru je Tatranská Javorina vzdialená 11 kilometrov a od hraničného priechodu do Poľska na Lysej Poľane 2,5 kilometra.

Názov obce

Obec vyrastala v lesoch, ktorých významnú zložku tvoril v minulosti javor. Možno predpokladať, že názov dediny nebol vlastne prvý svojho druhu v oblasti Javorovej a Bielovodskej doliny, kde azda niektoré poľany a lesy dostali zásluhou pastierov už skoršie „javorové“ mená. Ale aj naopak: názov Tatranskej Javoriny bol neskoršie sekundárne prenášaný na ďalšie objekty pozdĺž pretekajúceho potoka (Javorinky), resp. v okruhu priľahlej doliny (Javorovej doliny). Ba popri vlastníckom termíne „javorinský veľkostatok“ zaužíval sa v medzivojnových rokoch aj geografický pojem Javorinské Tatry, ktorý sa bez presnejšieho vymedzenia pripisoval nielen časti slovenských Vysokých Tatier, ale aj priľahlým oblastiam Belianskych Tatier. Podstatný úbytok javorov zavinilo holorubné hospodárstvo, pálenie drevného uhlia, rozsiahla spotreba dreva v železiarňach a ako základnej suroviny v lepenkárňach.^[4]

História

Obec sa vyvinula zo sezónneho majera lendackého veľkostatku. Poľany a hole okolo majera spásali stáda neďalekých podtatranských obcí. Roku 1759 založili majitelia veľkostatku Horváthovci z Plavča železné huty a hámre v Javorine. Zamestnanci železiarní a uhliari, ktorí podnik zásobovali dreveným uhlím z blízkych lesov, boli prví stáli obyvatelia Javoriny. Pred rokom 1879 javorinský chotár s obcou Lendak vlastnila rodina Salomonovcov. Železné štôlne v Javorovej doline už neprinášali veľa úžitku, ale aj napriek tomu Salomonovci v roku 1837 železiarsky podnik rozšírili. Pokus o zintenzívnenie výroby železa bol márny. Drahý a náročný dovoz rudy zo vzdialenejších špišských a gemerských baní viedol k úpadku a k likvidácii podniku. Preto železiarne prebudovali na lepenkárne a po šesťdesiatročnej prevádzke zrušili. V roku 1879 od Salomonovcov odkúpil ich majetky Christian Hohenlohe.^[5]

V rokoch 1789 – 1936 patrila javorinská oblasť aj s dedinou pruskému kniežaciemu rodu Hohenlohe. Pretvoril Javorinu na lesnícku osadu a sídlo tatranských a tokajských častí svojho veľkostatku. Založil tu zverník a nechal si tu vybudovať poľovnícky kaštieľ. V roku 1936 prešlo javorinské panstvo do vlastníctva československého štátu a dnes tvoria značnú časť obyvateľstva zamestnanci Štátnych lesov TANAPu a ľudia pracujúci v cestovnom ruchu.^[6] V predvečer 2. svetovej vojny Poľsko v dôsledku Mníchovskej dohody a Viedenskej arbitráže obsadilo severné časti Slovenska okolo Suchej Hory, Hladovky a Javoriny, ako aj územie okolo Lesnice v Pieninách, malé územia okolo Skalitého a tiež malé územia okolo hraníc (oficiálne získali tieto územia 1. novembra 1938).

27. sep­tem­bra 1938 poľ­ské voj­ská vstú­pili do Javo­riny, anek­tu­júc v mene Poľ­skej repub­liky úze­mie s roz­lohou okolo 110 km² v oblasti sever­ných sva­hov Vyso­kých a Belian­skych Tatier a ich bez­pro­stred­ného okolia.^[7] Od 27. novembra 1938 do 1. septembra 1939 tvo­rila Javo­rina (od roku 1993 Tatranská Javo­rina) s osa­dami Lysá Poľana, Podspády a Voj­ta­sová s pri­ľah­lou oblas­ťou Vyso­kých a Belian­skych Tatier teri­to­riálnu súčasť Poľ­skej republiky.^[8] Po vypuknutí 2. svetovej vojny Slovensko spolu s Nemeckom a Sovietskym zväzom napadlo Poľsko, hoci úloha Slovenskej armády bola len symbolická. Výmenou za to získalo späť územia, stratené roku 1938 a tiež územia, stratené v roku 1920. K opätovnému pripojeniu územia oficiálne došlo 24. novembra 1939 podpísaním dohody Ribbentropp-Černák. V januári 1945 bolo toto územie oslobodené Červenou armádou.

Nad obcou bol v roku 1977 postavený hotel Poľana (neskôr Kolowrat, teraz Montfort), účelové zariadenie Ústredného výboru Komunistickej strany Československa.

Knieža Christian Kraft Hohenlohe a Tatry

Z hlavnej rodovej línie rodu Hohenlohe, z ktorej pochádza Christian Hohenlohe, sa odvíja vetva Hohenlohe-Ingelfingen a z nej Hohenlohe-Öhringen. Knieža Christian Hohenlohe (vlastným menom Christian Kraft, Princ Hohenlohe-Öhringen, vojvoda von Ujest) sa narodil 21. marca 1848 v Oehringene a zomrel 14. mája 1926 v Somogyszobe. Jeho otcom bol Hugo Hohenlohe-Öhringen a matkou Paulina von Furstenberg. Nemal potomkov.

Princ, generál, politik, bol vlastník pozemkového vlastníctva v Dolnom a Hornom Sliezsku a v Maďarsku, vrátane Tatier. Ako priemyselník Horného Sliezska mal v roku 1912 ročný príjem 7 miliónov mariek a imanie 151 miliónov mariek, čím bol jedným z najbohatších nemeckých šľachticov. Oženil sa s Otýliou, vojvodkyňou Lubraniec-Dąmbski.

Absolvent rytierskej školy v Legnici (vtedy Liegnitz) neďaleko Vroclavu (vtedy Breslau) v Sliezsku, absolvent právnickej fakulty univerzity v Bonne, generál major pruskej armády a najlepší podnikateľ svojho rodu, odkúpil v roku 1879 od Salomonovcov časť Dunajeckého panstva – Nedeca a to oblasť Javoriny a Lendaku za pol milióna korún. V rokoch 1895 až 1898 k tomu prikúpil od Mariássyovcov Vyšné Hágy s priľahlou Batizovskou, Štôlskou a Mengusovskou dolinou. Jeho majetok tu dosiahol 15 tis. ha prevažne lesnej pôdy, na ktorej choval poľovnú zver. V rokoch 1889 až 1902 sa snažil o odkúpenie a obhájenie nároku na dolinu Rybieho potoka s Rybím plesom, dnes Morským okom, avšak neuspel. Okrem iných mal majetky i v Nemecku (Hohenlohe Werke A.G.), v Sliezsku v baniach a hutách okolo 10 000 pracovníkov, v Uhorsku vinice v Bodrogkeresztre, lesy a polia v Somogyszobe, vinice v Zemplíne, lesy v Malých Karpatoch, polia a liehovar v Krížovej Vsi a odkúpené Salomonovské majetky. V Javorine zriadil pekáreň, v ktorej sa piekol "chlieb" pre zver z rôznych dovážaných komponentov.

Po desiatich rokoch chovu a hájenia zveri začal poľovať. Na poľovačkách sa zúčastňovala aristokracia z celej Európy. Za 22 rokov padlo na území veľkostatku oficiálne 252 kusov čiernej, 251 srnčej a 52 jelenej zveri, 194 kamzíkov, 11 medveďov, 34 rysov, 251 líšok, 838 zajacov, 13 jazvecov, 274 kún, 34 lasíc, 54 tchorov, 150 vydier, 50 hlucháňov, 3 tetrovy, 54 orlov skalných, 19 orlov krikľavých a tisícky kusov rôznych iných zvierat. Maximálna poľovnícka aktivita bola v rokoch 1896 až 1900. Hohenlohe veľmi rád strieľal kamzíkov. Prvé tri kusy zastrelil 3. septembra 1879 na Muráni. Najaktívnejšie sa na ne poľovalo v rokoch 1886, 1895 a 1900, kedy zastrelil 121 capov a 73 kôz. Stávalo sa, že zabil 5 kamzíkov za deň.^[9]

V Javorine zriadil riaditeľstvo svojich európskych revírov a 20. júla 1885 dostaval a otvoril svoj javorinský poľovnícky zámoček. Zriadil tu aj oboru s chovom cudzokrajnej zveri. Na svojom území najprv v roku 1887 celkom zakázal vstup turistom a neskôr, po spore s Uhorským karpatským spolkom, do ktorého sa angažovala aj uhorská vláda, stanovil turistické trasy a termíny návštevnosti. Vylúčil však možnosť budovať chaty. Zato na okrajoch jeho revírov vyrástla turistická útulňa Pod Spádami a 30 lôžkový hotelík na Nižných Hágoch a v roku 1898 dal postaviť chatu pri Popradskom plese. Knieža bol tiež podporovateľom Uhorského karpatského spolku a v roku 1902 sa stal jeho čestným členom. V roku 1891 knieža na radu svojho správcu, lesného inžiniera Eduarda Kégela, ktorý bol správcom majetku už u Salomonovcov a na vlastné náklady sprevádzkoval v Javorine lepenkáreň na výrobu preglejky v nerentabilnej hornej železiarni, rozšíril výrobu preglejky i v dolnej železiarni. Dňa 24. augusta 1903 dal knieža, síce evanjelik ale patrón, vysvätiť novopostavený katolícky drevený kostol sv. Anny v Javorine, patriacej cirkevne k Dunajeckému (Nedeckému) dištriktu, kapitulským vikárom Spišskej kapituly Ferdinandom Ferčekom. Evanjelik Kristián Kraft bol rovnako patrónom i ždiarskeho katolíckeho kostola.

Socialistická historiografia Kristiána Krafta vykresľovala ako krvilačného lovca a spupného magnáta, pripisujúc mu často i niektoré nelichotivé činy predstaviteľov jeho personálu, najmä voči miestnym ľuďom. Pamätníci ho však vykresľovali síce ako človeka vedomého si svojho postavenia, ale v podstate prístupného a spravodlivého. Veľmi negatívne sa posudzovala i jeho snaha o presídlenie obyvateľov Ždiaru do klimaticky i bonitne príhodnejších oblastí Slovenska v záujme premeny tejto oblasti na poľovný revír. Nakoľko nedokázal presvedčiť všetkých Ždiaranov, tento zámer sa mu celkom nepodaril. Napriek tomu, že jeho dobové poznatky o ochrane prírody neboli na dnešnej úrovni a jeho hlavným záujmom bolo poľovníctvo, ním a jeho personálom spravované územie predstavovalo pri vzniku TANAPu a dodnes predstavuje prírodne najzachovalejšie a najhodnotnejšie časti národného parku. Navyše, mnohé "jeho" prírodoochranné opatrenia plynule prešli i do prírodoochranných zásad nielen samotného TANAPu, ale ako funkčné sú dnes známe z národných parkov v celom svete. O osobných vlastnostiach kniežaťa svedčí i jeho rodinný život.

Princ, evanjelik dokázal bez potomstva prežiť celý život so svojou mladšou družkou, neurodzenou katolíčkou, poľskou umelkyňou Otýliou Lubraniec-Dambskou. Ako bolo v tých dobách obvyklé, najprv ju vydal za grófa Dambského a v zápätí zobral k sebe do Javoriny. Od tej doby žila s ním, v ústraní pred jeho urodzenými príbuznými, možno z lásky, možno zo súcitu, zato však v žiari jeho priazne. Bola dobrodinkou pre miestnych ľudí a veľa pre nich u svojho manžela dokázala vybaviť. Keď v roku 1922 zomrela, dal ju pochovať na javorinskom cintoríne. Ďalšie štyri roky prežil väčšinou v klimaticky príhodnejšom Szomogyszobe a jeho posledné želanie bolo, aby ho pochovali spolu s Otýliou. Keď v Szomogyszobe dňa 14. mája 1926 vo veku 78 rokov knieža Kristián zomrel, previezli jeho telo do Javoriny a pochovali vedľa Otýlie. Na jeho pohrebe sa zúčastnilo viacero európskych kniežat a ďalších aristokratov, zástupcov Československej štátnej moci a rôznych spolkov, ako aj krojované delegácie miestnych obyvateľov z Jurgova, Podspádov, Javoriny, Ždiaru, Lendaku, Rakús, Batizoviec, Mengusoviec a Štôly.

Dedičom jeho majetku sa stal Kristiánov bratranec, knieža August Kraft von Hohenlohe. Ten však bez patričného vzťahu k tomuto majetku, navyše trvalo žijúci v Maďarsku, ho v dobách neľahkých pre aristokratov ignoroval. Nestaral sa o jeho riadenie, čoraz viac ho zadlžoval najmä neplatením daní, až ho nakoniec predal Československému štátu. V roku 1928 najprv majetok so sídlom vo Vyšných Hágoch a v roku 1935 aj javorinsko-lendackú časť za 25 miliónov korún.^[10]

Turizmus

Dolnou časťou Javorovej doliny vedie modro značený bezbariérový turistický chodník, vhodný pre ľudí so zníženou mobilitou a imobilných. Začína v Tatranskej Javorine, končí pri horárni Podmuráň, má dĺžku 1,9 km a jeho povrch tvorí zhutnený štrk.^[11][12]

Turistické trasy

• po značke Javorovou dolinou do Kopského sedla
• po značke Javorovou dolinou do Sedielka

Galéria

• 

  Prevládajúca architektúra obydlí v T. Javorine

• 

  Javorinská príroda

• 

  Bývlé rekreačné zariadenie pre najvyšších predstaviteľov Československej komunistickej strany

• 

  Bývalý bungalov generálneho tajomníka ÚV KSČ

• 

  Cintorín, kde je pochovaný kniežací pár Hohenlohe

• 

  Javorinský zrubový dom

Referencie

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Tatranská Javorina

Externé odkazy

• Tatranská Javorina
• Názov obce
• Kristian Hohenlohe
• Obsadenie Javoriny Poliakmi
• Poľská menšina na Slovensku
• Lysá Poľana
• Podspády