Pierre Abélard
Západná filozofia Stredoveká filozofia
Biografické údaje
Meno	Pierre Abélard
Narodenie	1079, Le Pallet, Francúzsko
Úmrtie	21. apríl 1142, kláštor de Saint Marcel pri Chalon-sur-Saône
Dielo
Škola/tradícia	scholastika
Oblasť záujmu	metafyzika, logika, filozofia jazyka, teológia
Význačné myšlienky	konceptualizmus
Ovplyvnený Aristoteles, Porfyrios z Tyru, Boethius
Ovplyvnil Ján zo Salisbury
Odkazy
Projekt Guttenberg	Pierre Abélard (plné texty diel autora)
	Pierre Abélard (multimediálne súbory na commons)
Francúzsky portál  Biografický portál

Pierre Abélard, tiež Pierre Abailard alebo Petrus Abaelardus (* 1079, Le Pallet, Francúzsko – † 21. apríl 1142, kláštor de Saint Marcel pri Chalon-sur-Saône) bol francúzsky filozof a teológ, priekopník racionalizmu.^[1]

V spore o univerzálie zastával stanovisko umierneného nominalizmu (konceptualizmu). K podpore samostatnosti myslenia prispel vypracovaním dialektickej metódy, ktorá sa stala vzorom scholastiky a spočívala v osvetlení problému zo všetkých strán a v snahe o zmierenie zdanlivo neprekonateľných rozporov. V spore o vzťahu viery a rozumu sa prikláňal k racionalizmu: treba chápať, aby sme mohli veriť; Biblii treba rozumieť. Abélard je známy aj opisom svojej nešťastnej lásky s Heloise.^[1]

Životopis

Jeho otec bol šľachtic a vojak. Pierre Abélard sa však nestal vojakom, ako jeho bratia, ale študoval. Jeho prvým učiteľom bol zakladateľ nominalizmu Ján Roscellinus, potom sa učil v Laone (jeho učiteľom tam bol Anselm z Laonu) a v Chartres. V Paríži bol jeho učiteľom realista Viliam zo Champeaux.^[1][2]

Viedol pomerne pohnutý život. Známy je jeho milostný vzťah k žiačke Héloise, s ktorou mal syna Astrolabia. Ich románik však po tajnej svadbe skončil nešťastne – Heloisa musela ísť do kláštora a Abélard bol vykastrovaný strýkom Heloisy, Fulbertom, a sám sa stal mníchom. Tento vzťah neskôr zvečnil vo fingovanej korešpondencii s názvom História mojich pohrôm; toto dielo je považované za predchodcu ľúbostnej poézie.

Abélárd sa sám stal učiteľom Petra Lombarda a Jána zo Salisbury, je považovaný za predchodcu Tomáša Akvinského. Svojimi názormi si vyslúžil povesť voľnomyšlienkára a odsúdenie na dvoch cirkevných konciloch: 1121 v Soissons a 1140 v Sense; niektoré jeho názory boli cirkvou odmietnuté ako heretické.^[1]

Abélardovo učenie

Abélardovo učenie obsahuje devízu cognoscere et comprehendere (poznať a pochopiť, čo sa poznáva). Prostriedkom na to má byť dialektika a logika ako vedy odvodené z logu, poskytujúce rozumové prostriedky, ktoré vedú k poznaniu pravdy.

Logika môže systematizovať aj teológiu a umožniť, aby sa v nej dali využívať filozofické pojmy a princípy. Logika má preto dve úlohy: tematicky filozofovať a primerane využívať racionalizovanú metódu. Ide tu o prechod od poznávacej analýzy slov k pochopeniu ich obsahov a cez pochopenie týchto obsahov k poznaniu vecí. Filozofia je dialektika, čiže umenie (ars), ktoré má slúžiť teoretickému i praktickému poznávaniu vecí, komunikovaných človeku pomocou pojmov a slov. Ide jej o pochopenie vyjadrených obsahov, a nie o dosiahnutie ontologických základov reálneho bytia.

Dialektika predpokladá vypracovanie spôsobov a prostriedkov, ktorých úlohou je rozumové skúmanie a určovanie pravdivosti poznania. Nevyhnutnou podmienkou predchádzajúcou skúmanie je pochybovanie a len pochybovaním v procese skúmania možno dospieť k poznaniu pravdy.

Pochybovanie sa týka predovšetkým autentickosti textov a hierarchie autorít, od ktorých pochádzajú materiálové údaje. Pochybovať treba ďalej o obsahu materiálov; to, čo v nich autori povedali, čo chceli povedať a čo neraz sami odvolali ako nezlučiteľné s pravdou, treba podrobiť imanentnej kritike. Táto procedúra umožní vysvetliť a neraz aj odstrániť nejeden rozpor v autoritatívnych materiáloch. Ďalej treba rozlišovať medzi tým, čo má praktický, právno-inštitucionálny charakter, a tým, čo má charakter principiálne meritórny, a teda patrí k všeobecným vedeckým tézam. Treba tiež dôkladne preskúmať zmysel termínov a výrazov, ktoré rozliční autori môžu používať v rozličnom význame. Ak sa zistí rozpor medzi autormi, treba ich tézy zvážiť a porovnať a vysloviť sa za najlepšie opodstatnenú mienku.

Analýza textu má viesť ku schopnosti objaviť a nastoliť problém obsiahnutý v danom pramennom materiáli, vyjadriť ho v presne formulovanej otázke, ktorá má byť kľúčom otvárajúcim cestu k múdrosti. Pochybovanie, vedecká samostatnosť a sloboda kritického prístupu k problému, to sú tri nástroje dialektickej metódy, ktoré majú človeku umožniť poznanie pravdy.

Dialektická metóda nemá byť len formálnym nástrojom umožňujúcim verbálne správne pestovanie teológie, ale má viesť aj k osamostatneniu filozofie, dávajúc jej možnosť vyslovovať sa a rozhodovať o pravde a omyle v oblasti teologickej problematiky.

Univerzálie Abélard interpretoval z pozície konceptualizmu.Všeobecný pojem je takým výrazom v súde, ktorým sa môžeme vyslovovať o mnohých jednotlivých predmetoch. Všeobecný pojem sa líši od toho, čo je jednotlivé a konkrétne a čím nemožno o ničom vypovedať. Nevyslovuje sa teda vec, ale nejaký termín, slovo, názov. Všeobecný pojem je teda slovo (vocabulum) vytvorené (ex inventione) na označenie jednotlivých a konkrétnych predmetov. Je to reč (sermo), čosi konvenčne a slobodne ustálené ľuďmi (ex hominum institutione) a určené na dorozumievanie sa. Všeobecnosť slova spočíva vo formálno-logickom obsahu, ktorý sa môže vyslovovať o tom, čo je jednotlivé ako subjekt v súde. Preto sa všeobecné pojmy môžu rovnako dobre vzťahovať na veci ako aj na myšlienky, a teda na rozumové obsahy.

Všeobecný pojem vzniká abstrakciou čiže oddelením vlastnosti veci. Podobnosť vecí spočíva v tom, že majú spoločnú vlastnosť. Táto podobnosť nemá iné bytie okrem veci. Podobnosť čiže nomen je to, čo spôsobuje, že nejaká jednotlivina sa určuje menom človek, živočích, rastlina a pod. Každý všeobecný pojem obsahuje teda v sebe čosi z reálneho obsahu danej veci, ale ako logický znak je rozumovým výtvorom, slúžiacim na vyslovovanie súdov. Takto vytvorený všeobecný pojem je presným, i keď nie úplným odrazom jednotlivej veci: presným – pretože všetko, čo sa vyslovuje vo výraze človek, týka sa každého Jána a Petra, neúplným – pretože nie všetko, čo patrí ku konkrétnemu Petrovi a Jánovi, je obsiahnuté a vyslovené vo všeobecnom pojme človeka.

Spojenie viery a rozumu nie je možné ani v oblasti chápania dogmatických formulácií, ani v oblasti možností ich racionálneho a logického formulovania. V teológii možno byť znalcom umenia predstavovať nadprirodzené veci (intelligere), o ktorých hovorí viera (credere), ale nikdy nemožno byť tým, kto poznáva (cognoscit) pomocou údajov vonkajšieho sveta, ktoré poníma (comprehendit) a rozumie ich reálnym obsahom na základe rozumových pojmov. Dogmy viery preto nemožno zladiť s dialektickým poznaním rozumu.

Existuje prirodzená morálka a kresťanská etika je jej svojráznym teologickým pretavením (reformatio legis naturalis). Cieľom etiky je poznanie dobra ako úloha stojaca pred človekom a ukazovanie ciest a prostriedkov, ktoré k nemu vedú. Prostriedkom na dosiahnutie dobra je cnosť ako návyk dobrého konania, podobne ako morálne zlo je návykom opačného konania. V oboch prípadoch podstatná je intencia čiže vedomé rozhodnutie človeka konať tak alebo onak: samo ľudské konanie je morálne indiferentné, jeho dobro a zlo závisí od intencií, takže človek sám je tvorcom svojho morálneho konania a sám sebe zaň zodpovedá. Kritériom morálneho konania je ľudské vedomie alebo svedomie (conscientia), v ktorom spočívajú a stretávajú sa subjektívne kritériá konajúceho (cnosť) a objektívne kritériá v podobe uskutočneného činu. Preto len od človeka závisí morálna hodnota jeho konania.

Dielo

• Apologia seu confessio fidei
• Dialectica, nap. 1118 – 1137
• De unitate et trinitate divina, 1119 – 1120
• Sic et non (Áno a nie), asi 1121
• Logica, nap. pred 1123
• Theologia christiana, 1123
• Introductio ad theologiam, 1125
• Ethica seu liber dictus scito te ipsum, nap. po 1125 alebo 1129
• Nosce te ipsum, po 1125 = Etica seu...
• Historia calamitatum mearum, 1132
• Opera, I-II, 1849 – 1859
• Opera omnia, 1855
• De unitate et trinitate divina, vyd. R. Stölzle 1891
• Die Philosophischen Schriften Abaelards 1-3, vyd. B. Geyer 1919 – 1927

Referencie

Ďalšia literatúra

ZUPKA, Dušan. Mystik kontra dialektik. Konflikt Bernarda z Clairvaux a Pierra Abélarda. In História 2005, roč 5, č.6, s. 32-34.

Pozri aj

• Ján Roscellinus – Abélardov učiteľ
• Viliam zo Champeaux – Abélardov učiteľ
• Dialektika
• univerzálie (filozofia)

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Pierre Abélard
• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Pierre Abélard

Zdroje

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
• Informácie v infoboxe sú sčasti alebo úplne prebrané z infoboxu článku Peter Abelard zverejneného na anglickej Wikipédii.
• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Pierre_Abélard na českej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).