Ukrajina
Vlajka Znak
Národné motto: Воля, злагода, добро (Volia, zlahoda, dobro) (Sloboda, zhoda, láskavosť)
Štátna hymna: Šče ne vmerla Ukrajina (Ešte Ukrajina nezomrela)
Miestny názov
• dlhý	–
• krátky	Україна
Hlavné mesto	Kyjev 50°27′ s.š. 30°30′ v.d.
Najväčšie mesto	Kyjev
Úradné jazyky	ukrajinčina
Regionálne jazyky	ruština, poľština, krymská tatárčina, maďarčina, rumunčina, bulharčina
Demonym	Ukrajinec, Ukrajinka
Štátne zriadenie Prezident Predseda vlády	poloprezidentská republika Volodymyr Zelenskyj Denys Šmyhaľ
Vznik	24. august 1991 (vyhlásenie nezávislosti od Sovietskeho zväzu) 26. december 1991 (oficiálny vznik nezávislej Ukrajiny)
Susedia	Rusko, Bielorusko, Poľsko, Slovensko, Maďarsko, Rumunsko, Moldavsko
Rozloha  • celková  • voda (%)	603 628[pozn. 1] km² (45.)    km² (3,8 %)
Počet obyvateľov  • odhad (január 2022)  • sčítanie (2001)  • hustota (január 2022)	41 167 336[pozn. 2] (36.) 48 457 102 73,8/km² (115.)
HDP  • celkový  • na hlavu (PKS)	2021 198 miliárd $ (56.) 14 330 $ (100.)
Index ľudského rozvoja (2021)	0,773 (77.) – vysoký
Mena	hrivna (=100 kopejok) (UAH)
Časové pásmo  • Letný čas	VEČ (UTC+2) VELČ (UTC+3)
Medzinárodný kód	UKR/UA
Medzinárodná poznávacia značka	UA
Internetová doména	.ua .укр
Smerové telefónne číslo	+380

Súradnice: 49°S 32°V / 49°S 32°V / 49; 32

Ukrajina (ukr. Україна – Ukrajina ) je štát vo východnej Európe. Je druhou najväčšou krajinou Európy po Rusku. Hraničí so siedmimi štátmi: so Slovenskom (98 km), Maďarskom (103 km), Rumunskom (538 km), Moldavskom (939 km), Ruskom (2 245 km), Bieloruskom (891 km) a Poľskom (428 km). Celková dĺžka ukrajinských hraníc predstavuje 4 558 km. Južná hranica je tvorená Čiernym a Azovským morom, pričom medzi týmito dvoma moriami sa nachádza polostrov Krym. Hlavné mesto Kyjev leží na Dnepri, najväčšej ukrajinskej rieke.

Ukrajina získala nezávislosť v roku 1991 po rozpade Sovietskeho zväzu, pričom je aj zakladajúcim členom Spoločenstva nezávislých štátov (SNŠ).^{[pozn. 3]} Ukrajina je unitárny štát, ktorý sa administratívne delí na 24 oblastí, dve mestá s osobitným štatútom (Kyjev a Sevastopoľ) a Krymskú autonómnu republiku.

Polostrov Krym vrátane mesta Sevastopoľ bol v marci 2014 anektovaný Ruskou federáciou. V Luhanskej a Doneckej oblasti sa rozhoreli boje medzi ukrajinskými vládnymi silami a proruskými separatistami, čím sa začala rusko-ukrajinská vojna. 24. februára 2022 Ozbrojené sily Ruskej federácie prekročili hranice Ukrajiny a dovtedajší konflikt vstúpil do novej fázy sprevádzanej ťažkými bojmi.

Pôvod názvu

Presný názov Ukrajiny znamená zem, ktorá leží na kraji' alebo aj prihraničná zem'. Leží na juhovýchodnom pohraničí Európy a prahu Ázie na okrajoch štátov Stredomoria a na križovatke dôležitých hraničných ciest medzi lesom a stepou.

Slovo Ukrajina je slovanského pôvodu, etymológia však nie je jednoznačná. Najčastejšie sa uvádza význam „okrajové územie“, presnejšie jednotlivé krajné, hraničné kniežatstvá Kyjevskej Rusi. Ďalšie výklady hovoria v súvislosti s kniežatstvami o „ukrojených“, oddelených krajinách. Prvé doložené použitie z roku 1187 pochádza z Kyjevského letopisu, zachovaného v Rozprávaní o dávnych časoch v Ipatievskom kódexe z obdobia okolo roku 1425, ktorý obsahuje aj kópiu Haličsko-volynského letopisu opisujúceho udalosti v rokoch 1201 – 1292. V tomto texte sa v súvislosti so smrťou perejaslavského kňaza Vladimira Gleboviča (1187) píše ѡ нем же Ѹкраина много постона (o nem že Ukraina mnogo postona –  Ukrajina za ním veľmi stonala).^[1][2] Aj keď sa slovo ѹкраина (ukrajina) používalo všeobecne pre pohraničie alebo marku, v zmienenom letopise na viacerých miestach označuje konkrétne územie alebo etnonymum Ѹкраинѧнѣ (Ukrainjanje).^[3]

V nasledujúcich storočiach bolo slovo naďalej používané predovšetkým v širokom význame krajných území, niekedy tiež oblastí vonkajších slovanskému osídleniu, susedných „ukrajín“.^[4] Od 16. storočia sa slovo objavuje aj mimo slovanské písomné pamiatky a v priebehu 17. storočia sa začína etablovať v európskej geografii; postupne začína odkazovať na „územie obývané Ukrajincami“. Označenie Ukrajina sa používalo skôr v ľudovej reči, zatiaľ čo poľské, resp. ruské úrady používali spravidla označenie Malá Rus, Malorusko – oproti Veľkej Rusi, t.j. dnešnému Rusku, Bielej Rusi (dnes Bielorusko) a Červenej Rusi. Obyvatelia Ukrajiny bývali označovaní spravidla ako Malorusi či Rusíni; etnonymum Ukrajinec sa objavuje približne od 18. storočia, pričom sa úplne presadilo až koncom 19. storočia.

Dejiny

Bližšie informácie v hlavnom článku: Dejiny Ukrajiny

Starovek a stredovek

Kniežatstvá Kyjevskej Rusi (1054 – 1132)

Osídlenie dnešnej Ukrajiny je doložené od 5. tisícročia pred. n. l., z ktorého pochádzajú nálezy artefaktov tripolskej kultúry. V staroveku bol juh Ukrajiny perifériou antického sveta: existovalo tu kráľovstvo Skýtov, o ktorých živote podáva správu grécky historik Hérodotos; na Kryme a na pobreží Čierneho mora vznikali grécke a neskôr gótske kolónie. Stredná a severozápadná Ukrajina je potom oblasťou etnogenézy Slovanov.

V roku 882 Novgorodský knieža Oleg ovládol Kyjev, ktorý predtým platil tribút Chazarskej ríši, a tak sa na území dnešnej Ukrajiny, Ruska a Bieloruska sformoval prvý východoslovanský štát, Kyjevská Rus. Zjednotení Slovania potom dobyli hlavné mesto Chazarov. Jeho najvýznamnejší panovník Vladimír I. prijal v roku 988 kresťanstvo. Po rozpade štátu vzniklo niekoľko samostatných kniežatstiev; na západe bolo najdôležitejšie Haličsko-volynské kniežatstvo, zatiaľ čo juh dnešnej Ukrajiny bol osídlený kočovnými kmeňmi Polovcov.

Počas 13. storočia došlo k postupnému obsadeniu časti samostatných kniežatstiev tatárskymi (mongolskými) nájazdníkmi. Kyjev bol spustošený v roku 1240 Mongolmi a centrum Rusi sa neskôr presunulo na sever. Celá oblasť sa dostala pod vplyv novosformovanej tatárskej Zlatej hordy; len na západnú časť dnešnej Ukrajiny tatárska moc neprenikla. Západná časť Ukrajiny bola od konca 14. storočia súčasťou Poľska (Podolie, Červená Rus, časť Volyne). Valná časť Ukrajiny sa s úpadkom Zlatej hordy stala suverénnou súčasťou Litovského veľkokniežatstva. Na juhu sa vytvoril Krymský chanát a východ sa dostával pod vplyv Moskovskej Rusi.

Medzi Poľskom, Ruskom a Osmanskou ríšou

V roku 1569 došlo k uzavretiu Lublinskej únie; územie Ukrajiny, ktoré patrilo pod Litvu (približne po rieku Dneper), bolo v rámci Poľsko-litovského štátu prevedené priamo pod Poľské kráľovstvo. Ukrajinská šľachta získala v Poľsku rovnaké práva aké prislúchali poľskej šľachte. Významné bolo osídlenie záporožských kozákov s centrom na Siči, v ktorej sa sústreďovali ľudia z rôznych sociálnych vrstiev, najmä však poddaných, ktorí sem utiekli pred feudálnym útlakom. Záporožci vytvárali vojenské nárazníkové pásmo v oblasti Divokých polí, susediacich s Krymským chanátom. Krymskí Tatári a Nogajci, vazali osmanského sultána, podnikali takmer každý rok lúpežné vpády, ktoré zabraňovali trvalejšiemu osídleniu južnej a východnej Ukrajiny.

Niektorí historici odhadujú, že pri nájazdoch obávanej krymskotatárskej jazdy, medzi 15. a 18. storočím bolo odvlečených a predaných do otroctva v Osmanskej ríši až 3 milióny ľudí.^[5]

Chmeľnyckého povstanie

Bohdan Chmeľnyckyj, kozácky hajtman a zakladateľ prvého štátu kozákov

V roku 1648 došlo po niekoľkých menších búrkach na Ukrajine k veľkému kozáckemu povstaniu, ktoré vzišlo zo Záporožskej Siče, a ktoré viedol Bohdan Chmeľnyckyj. Tomu sa podarilo v spojenectve s Krymskými Tatármi v niekoľkých bitkách poraziť poľské vojská, čo viedlo k vzniku Kozáckeho hajtmanátu, ktorý je zvyčajne vnímaný ako predchodca Ukrajiny. Porazený bol však už v roku 1651 v bitke pri Berestečku. Chmeľnyckého povstanie bolo sprevádzané protižidovskými pogromami, ale aj vraždením Poliakov, najmä šľachticov.

V roku 1654 sa potom obrátil o pomoc k ruskému cárovi Alexejovi. Perejaslavská dohoda ale znamenala stratu suverenity pre ukrajinské územia. Boje potom s podporou Moskovskej Rusi proti Poľsku pokračovali ďalej a skončili až v roku 1667 mierom v Andrusove.

Haďačská únia

Bitka pri Poltave v roku 1709

Po smrti Chmeľnyckého, Poľsko-Litovská únia dospela ku kompromisu s ukrajinskými Kozákmi tzv. Dohodou z Haďače dňa 16. septembra 1658. Tá ustanovila novú Úniu, schválenú poľsko-litovským snemom 12. mája 1659, ako trojčlennú (Poľské kráľovstvo, Litovské veľkokniežatstvo a Hajtmanská Rus) a zaručila záporožským Kozákom, t.j. Ukrajine, tradične nazývanej Rusou, rovné postavenie voči Poľskému kráľovstvu a Litovskému veľkokniežatstvu, s vlastnými úradmi – maršalkom (premiérom), vojskom a najvyšším súdom. Táto dohoda tiež ustanovila náboženskú rovnoprávnosť pre pravoslávie. Vzhľadom k neskorším vojnovým udalostiam v Poľsku vrátane švédskej potopy a vojny s Ruskom a tiež z druhej strany vzbury Kozákov proti Ivanovi Vyhovskému, ktorý dohodu z Haďače uzatváral, nebola táto dohoda v skutočnosti naplnená.

Po rokoch nepretržitého bojovania bola potom v roku 1667 dohoda nahradená poľsko-ruskou zmluvou Andrusovo, ktorá rozdelila ukrajinské územie medzi Poľsko-litovskú úniu a Ruské cárstvo. To bolo vtedy rozdelené podľa rieky Dneper.

Delenie Poľska a pripojenie k Ruskej ríši

Mapa z roku 1904 zobrazujúca časť Ruského impéria, kde sa nachádza aj dnešná Ukrajina

V Poľsku dochádzalo k vnútorným rozbrojom a svoju úlohu zohralo aj vzopätie porobených národov, najmä na Ukrajine. Pri delení Poľska v rokoch 1772 – 1795 bola k Ruskej ríši pripojená aj väčšina pravobrežnej (strednej a západnej) Ukrajiny okrem Haliče a Bukoviny, ktoré v roku 1772 získala habsburská monarchia. Ukrajina však stratila aj len náznak akejkoľvek autonómie, najmä po zániku Záporožskej Siče v roku 1775.

Koncom 18. storočia bola tiež zlikvidovaná tatárska a turecká moc na juhu a cárovná Katarína II. Veľká a jej poradca knieža Potemkin založili v novodobytej tzv. Novej Rusi niekoľko významných miest, napríklad Odessu a Jekaterinoslav.

Obdobie 19. storočia bolo dobou tvrdého národnostného útlaku zo strany Ruskej ríše a zároveň dobou ukrajinského národného obrodenia, spočiatku kultúrneho, neskôr aj politického. Tieto snahy sa po cárskych represiách a zákaze používania ukrajinčiny v roku 1876 sústredili predovšetkým do habsburskej časti krajiny, kde bol oveľa liberálnejší režim.

Súčasne sa, hoci pomaly, rozvíjalo aj hospodárstvo, začalo sa s výstavbou železničnej siete a masívnou ťažbou uhlia; rýchlo rástli mestá, najmä Kyjev a Charkov.

Prvá svetová vojna a snaha o nezávislosť

Bližšie informácie v článkoch: Západoukrajinská ľudová republika, Ukrajinská ľudová republika, Ukrajinská sovietska socialistická republika, Podkarpatská Rus a Poľsko-ukrajinská vojna

Poľské jednotky vstupujú do Kyjeva v máji 1920 počas poľsko-sovietskej vojny, v ktorej Ukrajinská ľudová republika bojovala na strane Poľska proti boľševikom

Ku koncu prvej svetovej vojny a v priebehu ruskej občianskej vojny bolo na časti ukrajinského územia zostavených niekoľko ukrajinských vlád. Prvá ukrajinská republika, Ukrajinská ľudová republika (UNR), existovala v rokoch 1917 – 1920. Prakticky bola len bojujúcou stranou v rámci ruskej občianskej vojny a zanikla pod náporom ruských boľševikov. Západoukrajinská ľudová republika (ZUNR) existovala v rokoch 1918 – 1919 a po celý čas svojej krátkej existencie viedla boj proti poľským jednotkám a zanikla pod náporom poľských a rumunských vojakov. Obe časti sa 22. januára 1919 nakrátko zjednotili (Akt Zluky). Z praktického hľadiska išlo len o symbolický akt. Už vo februári 1919 boľševici dobyli Kyjev a Ukrajina tak upadla do chaosu. Nakoniec obe časti štátu bojovali nezávisle na sebe svoje vlastné vojny. Západná časť sa musela potýkať s inváziou Poliakov, zatiaľ čo zvyšok Ukrajiny bojoval na východe s ruskými boľševikmi.

Prvým ukrajinským prezidentom bol historik, literát a filozof Mychajlo Hruševskyj. Vedľa boľševikov a bielogvardejcov tu boli anarchisti (Nestor Machno), nacionalisti (Symon Petliura) a hajtman Pavlo Skoropadskyj. Tiež sa tu bojovalo najdlhšie. V boji o národnú samostatnosť boli Ukrajinci porazení: západná Ukrajina sa v rokoch 1920 – 1921 stala súčasťou druhej poľskej republiky a v roku 1922 sa Ukrajinská SSR stala jednou zo zakladajúcich republík Sovietskeho zväzu s hlavným mestom vo východoukrajinskom Charkove, ktoré bolo v roku 1934 prenesené do Kyjeva. V rokoch 1926 – 1940 existovala v rámci Ukrajinskej SSR autonómna republika Moldavcov.

V roku 1929 sa vo Viedni uskutočnila konferencia Ukrajincov, ktorí emigrovali z vlasti. Títo založili Organizáciu ukrajinských nacionalistov (OUN), ktorá sa usilovala o samostatný ukrajinský štát (často násilnou formou) a významne zasahovala do ďalšieho osudu Ukrajiny.

Sovietska éra

Bližšie informácie v hlavnom článku: Ukrajinská sovietska socialistická republika

Kyjev v troskách počas druhej svetovej vojny

Mŕtvoly vyhladovaných ľudí v uliciach Charkova počas hladomoru na Ukrajine, 1933

Územný vývoj Ukrajiny v rokoch 1918 – 1991

Ukrajina ako súčasť Sovietskeho zväzu bola vystavená tvrdým skúškam; najťažšou z nich bol hladomor (ukr. Голодомор – Holodomor) v rokoch 1932 – 1933, ktorý bol vyvolaný násilnou kolektivizáciou poľnohospodárstva. Táto katastrofa, ktorá bola zrejme sčasti úmyselne vyvolaná Stalinovou politikou, je dodnes zahalená rúškom nejasností, lebo stalinský režim o nej prikázal mlčať. Odhady počtu obetí sa veľmi rôznia; historici hovoria najčastejšie o 2,5 až 5 miliónoch mŕtvych hladom.^[6] Najhoršie boli zasiahnuté Ukrajinská SSR, severný Kazachstan a Kubáň v terajšom južnom Rusku. Menšie hladomory postihli Ukrajinu tiež v rokoch 1921 – 1923 a 1946 – 1947, čiže v povojnových obdobiach.

V rokoch 1941 – 1944 bola Ukrajina okupovaná nacistickým Nemeckom; v priebehu druhej svetovej vojny zahynulo približne 7 miliónov obyvateľov Ukrajiny.^[6] Po nemeckej porážke bola k Ukrajine pripojená jej terajšia západná časť (t.j. západná Volyň a východná Halič), ktorá pred vojnou patrila Poľsku. Tieto územia boli krátkodobo obsadené sovietskymi vojskami už v septembri 1939. V zime 1939/1940 sa uskutočnili sfalšované referendá o pripojení týchto území k ZSSR. Podobným spôsobom, sfalšovaným referendom, bola po obsadení Červenou armádou k Ukrajine pripojená tiež Podkarpatská Rus, ktorá bola predvojnovou súčasťou prvej česko-slovenskej republiky. V roku 1954 sa stal súčasťou Ukrajinskej SSR aj polostrov Krym, ktorý bol dovtedy súčasťou Ruskej SFSR.^[7] Odovzdanie tohto prevažne ruského z hľadiska národnostného a historického od roku 1760 (Rusi zničili posledný pozostatok Batuovej invázie z 13. storočia) územia Ukrajine vyvolalo napätie, pretrvávajúce dodnes. Nikita Chruščov, ktorý odovzdanie Krymu osobne presadil, bol v 40. rokoch hlavou Ukrajinskej SSR a v mladosti pracoval na Donbase. Z Ukrajiny pochádzali aj jeho nástupca Leonid Brežnev, veliteľ vojsk Varšavskej zmluvy Andrej Grečko a sovietski maršali Semion Timošenko a Rodion Malinovskij.

V 60. rokoch pokračovala masívna industrializácia a urbanizácia predovšetkým východnej časti krajiny. Bola vybudovaná kaskáda priehrad na Dnepri. Rozvoj priemyslu a moderných technológií bez ohľadu na životné prostredie si vedľa znečistenia ovzdušia vyžiadal krutú daň; 26. apríla 1986 došlo na severe krajiny k černobyľskej havárii, najhoršej havárii jadrovej elektrárne vo svetových dejinách. Ukrajinsko-bieloruské pohraničie je dodnes zamorené rádioaktívnym spadom, pričom územie v okruhu niekoľkých desiatok kilometrov muselo byť vysídlené.

Nezávislá Ukrajina

Ukrajinský prezident Leonid Kravčuk a ruský prezident Boris Jeľcin podpisujú 8. decembra 1991 Bielovežskú dohodu, ktorou sa formálne rozpadol Sovietsky zväz

V roku 1990 vyhlásila Verchovna Rada Ukrajiny (parlament) suverenitu krajiny. Nezávislosť bola oficiálne vyhlásená 24. augusta 1991 súčasne s rozpadom Sovietskeho zväzu. Vyhlásenie nezávislosti bolo potvrdené referendom o nezávislosti Ukrajiny toho istého roku za podpory 90,3% voličov. Prechod k trhovej ekonomike, ktorý nebol sprevádzaný cieľavedomou kontrolou hospodárskych subjektov, rozklad plánovaného hospodárstva a predovšetkým neschopnosť politikov vykonať skutočné ekonomické a politické reformy, to všetko viedlo v 90. rokoch k prepadu a dokonca agónii ekonomiky, ktorá sa spamätala až okolo roku 2000.

Prvým prezidentom bol Leonid Kravčuk, ktorého v roku 1994 vystriedal bývalý premiér Leonid Kučma. V roku 1996 bola schválená nová ústava s poloprezidentským systémom. Kučmova politická orientácia bola prevažne proruská, ale v tejto otázke nebol dlho príliš zásadový. Jeho postupy proti opozičnej tlači a radikálnejším kritikom mali veľakrát zreteľne autoritatívne rysy.

Po prezidentských voľbách na konci roku 2004 sa v krajine uskutočnila neozbrojená Oranžová revolúcia, vyvolaná nesúhlasom časti verejnosti s víťazstvom proruského kandidáta, premiéra Viktora Janukovyča. Janukovyč bol obvinený z volebných manipulácií a Najvyšší súd Ukrajiny nariadil výsledky volieb anulovať. V druhej prezidentskej voľbe vyhral jeho oponent Viktor Juščenko. Oranžová revolúcia poukázala na krehké spojenie „proeurópsky“ orientovanej západnej a „prorusky“ orientovanej východnej časti krajiny.

Po politickej kríze v apríli 2007, keď prezident Juščenko rozpustil parlament, vyhlásil predčasné voľby a pokúsil sa prevziať kontrolu nad jednotkami ministerstva vnútra, sa v máji situácia opäť upokojila. Predčasné parlamentné voľby sa uskutočnili 30. septembra 2007. Najväčší počet hlasov v nich získala Janukovyčova Strana regiónov (34%), tesne za ňou sa umiestnil Blok Julije Tymošenkovej (31%). Po dlhom vyjednávaní bola 18. decembra 2007 zvolená premiérkou Julija Tymošenková, ktorej blok utvoril koalíciu s Juščenkovou stranou Naša Ukrajina. V parlamente ale mala táto koalícia len tesnú väčšinu, ktorá sa rozpadla 6. júna 2008, kedy z koalície vystúpili dvaja poslanci. Vláda Julije Tymošenkovej potom definitívne padla 16. septembra 2008.^[8] Vtedajší predseda ukrajinského parlamentu, Arsenij Jaceňuk, oznámil na stretnutí poslancov dňa 16. septembra 2008 zánik vládnej koalície. Zmeny, ktoré boli presadené Blokom Julije Tymošenkovej (BJuT) a proruskou Stranou regiónov Viktora Janukovyča, označil prezident Juščenko za ústavný prevrat. O nasledujúcom víkende vypršala desaťdňová lehota, počas ktorej mali prozápadní vládni partneri svoje nezhody vyriešiť. Došlo k novej politickej kríze, ktorú premiérka Tymošenková vyhlásila za prekonanú začiatkom decembra 2008, kedy bola za pomoci bloku Volodymyra Lytvyna obnovená koalícia BJuT a Juščenkovej Našej Ukrajiny, hoci časť strany prezidenta Juščenka považovala zmluvu za neplatnú.^[9]

V roku 2010 vyhral prezidentské voľby, tentoraz právoplatne, Viktor Janukovyč so 48% hlasov. Strana regiónov tak získala nielen kreslo premiéra a predsedu jednokomorového parlamentu, ale aj post prezidenta. Hoci sa Janukovyč prezentoval ako značne proruský kandidát, dokázal nakoniec Ukrajinu priblížiť aj k Európskej únii (EÚ), keďže už v polovici roku 2013 sa zdalo, že Ukrajina smeruje k podpísaniu asociačnej dohody s EÚ. Bola nádej, že by sa Ukrajina tým výrazne priblížila k budúcemu členstvu v tejto nadštátnej organizácii, ale zároveň by sa so svojimi vtedy ešte dobrými vzťahmi s Ruskom mohla stať aj akýmsi „mostom medzi Východom a Západom“. Situácia sa ale veľmi skomplikovala. Prezident Janukovyč a spolu s ním aj ukrajinská vláda len niekoľko dní pred pripravovaným samitom Východného partnerstva EÚ vo Vilniuse pozastavili 21. novembra 2013 vzhľadom k ťažkej finančnej situácii krajiny a vzhľadom k ponuke pomoci zo strany Ruska prípravy pre podpis asociačnej dohody s Európskou úniou. Janukovyč vyhlásil, že dohoda s EÚ je zatiaľ pre Ukrajinu nevýhodná.^[10]

Proeurópske demonštrácie v Kyjeve dňa 27. novembra 2013 počas Euromajdanu

Euromajdan 18. februára 2014

Proruskí demonštranti v Donecku, 9. marec 2014

Len deň potom, v piatok 22. novembra 2013, zaplavila Kyjev a časť Ukrajiny vlna demonštrácií. Pred Vianocami 2013 sa na najväčšej manifestácii na hlavnom kyjevskom námestí zišlo približne 200 000 ľudí, podľa niektorých zdrojov sa zišlo v Kyjeve až 800 000 demonštrantov a séria protestov, ktorá je známa pod názvom Euromajdan, sa preniesla aj do niektorých ďalších ukrajinských miest.^[11][12] V decembri 2013 odmietla Európska komisia, čo je exekutívny orgán EÚ, poskytnúť Ukrajine niekoľkomiliardový balík pomoci výmenou za podpis asociačnej dohody.^[13] Situácia eskalovala v priebehu vládnych represií voči demonštrantom. Od februára 2014 už nepokoje prerástli v ozbrojené strety a prezident Janukovyč utiekol po nevydarenom vyjednávaní s opozíciou (napriek účasti ministrov zahraničných vecí Nemecka a Francúzska) a ďalších dramatických udalostiach dňa 22. februára s pomocou Ruska z krajiny.

V reakcii na udalosti demonštrovali proruskí aktivisti na podporu Janukovyča na východe krajiny. Bol to tzv. Antimajdan, séria provládnych demonštrácií, prebiehajúcich paralelne k protestnému hnutiu Euromajdan. Dňa 25. novembra 2013 sa uskutočnila v Kyjeve demonštrácia na podporu vlády premiéra Mykolu Azarova, prezidenta Viktora Janukovyča a pre blízke väzby s Ruskom. Tejto demonštrácie sa zúčastnilo asi 10 000 ľudí.^[14] V Donecku došlo koncom februára 2014 k zrážkam medzi aktivistami Euromajdan a ozbrojenými separatistickými silami.

Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE) monitoruje pohyb ťažkej techniky ukrajinských ozbrojených síl na východnej Ukrajine, 4. marec 2015

Na doteraz autonómnom Kryme neoznačení ozbrojenci obsadili v noci 26. februára 2014 tamojší parlament. Neskôr vyhlásili niektorí poslanci referendum o statuse polostrova.^[15] Ruský parlament de facto schválil intervenciu na Ukrajine dňa 1. marca 2014.^[16]

Dňa 16. marca 2014 sa konalo referendum o samostatnosti Krymu a následnom pripojení k Ruskej federácii. V tomto referende sa podľa ruských úradov voliči absolútnou väčšinou rozhodli pre nezávislosť od Ukrajiny. Referendum však nebolo uznané prevažnou väčšinou členských krajín Organizácie Spojených národov (OSN). Krymský parlament napriek tomu 17. marca 2014 vyhlásil nezávislý zvrchovaný štát s názvom Republika Krym, ktorý okamžite potom požiadal o vstup do Ruskej federácie ako jej nový subjekt.

Proruské nepokoje na východnej Ukrajine, ktoré vypukli po zvrhnutí prezidenta Janukovyča, sa vystupňovali v ozbrojený konflikt medzi ukrajinskými ozbrojenými silami a separatistickými silami v Doneckej a Luhanskej ľudovej republike. Kvôli bojovým operáciám utieklo k začiatku roka 2015 z konfliktnej oblasti do iných oblastí Ukrajiny 1 007 900 obyvateľov a ďalších 268 400 ich vyhľadalo azyl v zahraničí, prevažne v Rusku, podľa údajov Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov.^[17] Do konca septembra 2015 utieklo do Ruska pred vojnou približne 1,3 milióna Ukrajincov. Z tohto počtu požiadalo 400 000 ľudí o štatút utečenca, ďalej bolo 300 000 žiadateľov o dočasný pobyt a 600 000 ľudí nie je riadne registrovaných. Celkovo žilo v Rusku ku koncu novembra 2015 okolo 2,6 milióna Ukrajincov.^[18]

Dňa 25. mája 2014 sa na Ukrajine uskutočnili prezidentské voľby hlasovaním všetkých občanov. Víťazom sa stal oligarcha Petro Porošenko. V roku 2019 bol zvolený za prezidenta povolaním herec a komik Volodymyr Zelenskyj.

V priebehu roka 2021 sa znovu začal vyostrovať dlhotrvajúci konflikt medzi Ruskom a Ukrajinou kvôli zvýšenej mobilizácii ruských vojsk pri hraniciach s Ukrajinou. Dňa 21. februára 2022 Rusko uznalo nezávislosť Doneckej a Luhanskej ľudovej republiky a ráno 24. februára 2022 spustilo na Ukrajine rozsiahlu inváziu.

Geografia

Fyzická mapa Ukrajiny

Typická poľnohospodárska krajina na Ukrajine v Chersonskej oblasti

Ukrajina je s rozlohou 603 628 km² druhým najväčším štátom Európy (po Rusku). Spravidla býva priraďovaná k východoeurópskym štátom, ale jej západné regióny ako Halič alebo Zakarpatsko patria kultúrne a historicky skôr ku strednej Európe.

Povrch

Významnou charakteristikou ukrajinského reliéfu je absencia umelých bariér. Takmer polovicu (48 %) prevažne rovinatej krajiny pokrývajú stepi a 95 % rovina a nížiny.^{[pozn. 4]} Značná časť z nich sa obrába^{[pozn. 5]} („rozoraná celina“), iba niektoré oblasti ostali nedotknuté (Chomutovská step zapísaná na zozname svetového dedičstva UNESCO).

Výraznejšie horstvá sú iba na západe (Karpaty) a na juhu (Krymské vrchy). Najvyšším vrchom Ukrajiny je karpatská Hoverla (ukr. Говерла – Hoverla) vysoká 2 061 metrov nad morom (m n. m.). Krymské vrchy sú podstatne nižšie – ich najvyšší vrch, Roman-Koš (ukr. Роман-Кош – Roman-Koš), dosahuje 1 545 m n. m.. Turistickou atrakciou a symbolom pohoria je o čosi nižší vrch Ai-Petri (v preklade z gréčtiny: Svätý Peter) nad Jaltou, z ktorého sú prekrásne výhľady.

Podnebie

Takmer celá Ukrajina patrí do mierneho podnebného pásma, pričom prevláda kontinentálne podnebie a iba na úzkom území medzi Krymskými vrchmi a Čiernym morom je podnebie subtropické.

Priemerná ročná teplota sa pohybuje medzi +6 °C na severe a +12 °C na juhu krajiny. Priemerné ročné zrážky na väčšine územia predstavujú približne 600 mm. Najväčší zrážkový úhrn vykazujú Karpaty (1 200 mm) a najsuchšími oblasťami sú stepi v Chersonskej oblasti a severného Krymu (400 mm ročne).

Vodstvo

Celková dĺžka riečnej siete je okolo 170 000 km. Väčšina riek patrí do úmoria Azovského a Čierneho mora, pričom len 4% územia patrí k úmoriu Baltského mora. Najvýznamnejšou riekou je Dneper (ukr. Дніпро – Dnipro), ktorý pretína Ukrajinu zo severu na juh a delí ju na dve časti, „ľavobrežnú“ a „pravobrežnú“. Jeho hlavnými prítoky sú Pripiať, Desna, Psel a Inhulec. Východnou Ukrajinou preteká Donec, prítok Donu. Ďalšie veľké rieky sú Prut, Dnester a Južný Bug. Veľké rieky sú využívané hlavne pre lodnú dopravu a ako zdroj energie. Najmä na Dnepri bolo vybudovaných niekoľko veľkých priehrad s hydroelektrárňami, z ktorých najznámejšia je DneproGES v Záporoží. Najväčšou priehradnou nádržou je Kremenčucká priehrada.

Najväčšie ukrajinské jazerá sú v Budžaku v údoliach Dunaja (Jalpuh, Kahul). Väčšia jazerá a limany sa rozkladajú na pobreží Čierneho a Azovského mora. Najväčší z nich je Dnesterský liman (360 km²), najväčšia prirodzená vodná plocha Ukrajiny. Vo Volyni a Polesí je veľa krasových jazier a v Ukrajinských Karpatoch je najvýznamnejším jazero Synevyr.

• 

  Pohľad na Karpatský národný prírodný park a vrch Hoverla, najvyšší vrch Ukrajiny

• 

  Národný prírodný park Bojkivščyna v Ľvovskej oblasti

• 

  Verchovynský národný prírodný park v Ivanofrankivskej oblasti

• 

  Syseľ perlavý je pôvodom z východných ukrajinských stepí

• 

  Dolnodnesterský národný prírodný park v Odeskej oblasti

• 

  Kinburnská kosa v Mykolajivskej oblasti

• 

  Pobrežie Azovského mora neďaleko dediny Novopetrivka v Záporožskej oblasti

• 

  Národný prírodný park Sviati Hory v Doneckej oblasti

Politika

Štátne zriadenie

Volodymyr Zelenskyj, prezident Ukrajiny

Denys Šmyhaľ, predseda vlády Ukrajiny

Ukrajina je zastupiteľská demokracia a poloprezidentská republika. Prezident je volený priamo, a to na 5 rokov. Ukrajina má jednokomorový parlament (Verchovna rada Ukrajiny) so 450 zastupiteľmi (od roku 2006 tiež na päťročné obdobie). Ten volí a odvoláva premiéra krajiny (v súčasnosti ním je Denis Šmyhaľ).^[19] Premiér musí byť oficiálne menovaný prezidentom.

Ukrajina bola aj pozorovateľom Spoločenstva nezávislých štátov (po ruskej anexii Krymu sa rozhodla pre úplný odchod), OSN, OBSE, GUAM, Rady Európy a Organizácie pre hospodársku spoluprácu čiernomorských krajín (BSEC). Dňa 16. mája 2008 sa Ukrajina po štrnásťročnom vyjednávaní oficiálne stala členom Svetovej obchodnej organizácie (WTO).^[20]

Štátne symboly

Štátnym znakom Ukrajiny je po nadobudnutí nezávislosti opäť tzv. tryzub sv. Vladimíra (zlatý trojzubec na modrom poli). Používa sa spravidla malý štátny znak, lebo veľký znak zatiaľ nebol oficiálne prijatý, pričom aj v ňom má dominovať tryzub. V rovnakých farbách je aj ukrajinská vlajka, pozostávajúca z dvoch rovnako širokých pozdĺžnych pruhov. Zlatá farba symbolizuje úrodné polia a modrá nebo nad nimi. Štátnou hymnou je pieseň Šče ne vmerla Ukrajina, ktorá vznikla v roku 1863. Okrem uvedeného má Ukrajina ešte prezidentské symboly: pečať, znak a štandardu.

Administratívne členenie

Bližšie informácie v hlavnom článku: Administratívne členenie Ukrajiny