Podolínec
mesto
Kostol nanebovzatia Panny Márie a zvonica
Znak
Štát	Slovensko
Kraj	Prešovský kraj
Okres	Stará Ľubovňa
Región	Spiš
Vodný tok	Poprad
Nadmorská výška	572 m n. m.
Súradnice	49°15′26″S 20°31′51″V / 49,257222°S 20,530833°V / 49.257222; 20.530833
Rozloha	33,77 km² (3 377 ha) [1]
Obyvateľstvo	3 052 (31. 12. 2022) [2]
Hustota	90,38 obyv./km²
Prvá pís. zmienka	1235
Primátor	Michal Marhefka[3] (nezávislý)
PSČ	065 03
ŠÚJ	526975
EČV (do r. 2022)	SL
Tel. predvoľba	+421-52
Adresa mestského úradu	Mestský úrad Podolínec Námestie Mariánske 3 065 03 Podolínec
E-mailová adresa	poslať email
Telefón	052/ 4391205
Fax	052/ 4391207
Poloha mesta na Slovensku
Interaktívna mapa mesta
Wikimedia Commons: Podolínec
Webová stránka: podolinec.eu
Freemap.sk: mapa
Mapový portál GKU: katastrálna mapa
Portály, ktorých súčasťou je táto stránka:  Geografický portál  Slovenský portál

Podolínec je mesto v okrese Stará Ľubovňa.

Polohopis

Mesto leží v severnej časti Popradskej kotliny, približne v polovici cesty medzi Kežmarkom a Starou Ľubovňou. Mestom prechádza cesta I/77 a železničná trať Poprad-Tatry – Plaveč, ktorá tu má stanicu.

Vodné toky

• rieka Poprad, v smere toku do nej na území mesta postupne ústia:
  • Holumnický potok (sprava)
  • Hladký potok (zľava)
  • Krížny potok (zľava)
  • Lomnický potok (sprava)

Ulice

Baštová, Bernolákova, Družstevná, Gen. Štefánika, Hliník, Hviezdoslavova, J. Hollého, J. Smreka, Kláštorná, Kukučínova, Lesná, Letná, Moyzesova, Sládkovičova, Sv. Anny, Školská, Štúrova, T. Vansovej, Tatranská.

Dejiny

Prvá písomná zmienka o Podolínci je z roku 1235.

Na mieste pôvodnej slovanskej osady, zničenej v rokoch 1241 a 1285 mongolmi, veľmi rýchlo vyrástlo osídlenie, ktoré už v roku 1292 dostalo mestské privilégiá a koncom 13. storočia sa aj opevnilo. V tomto období sa stavebne rozvíjalo, o čom svedčia dve pamiatky – najstaršie časti farského kostola a kaplnky na cintoríne (románska apsida). Na obdobie stredoveku sa viažu aj dve najdôležitejšie stavby – gotická časť farského kostola z druhej polovice 14. storočia a hradby z 15. a 16. storočia, z ktorých značná časť sa zachovala dodnes. Začiatkom 15. storočia vznikol, pravdepodobne na mieste dnešného mestského úradu, v súčasnosti už neexistujúci, gotický hrad, a ten sa stal centrom podolínskeho panstva. 17. storočie sa najviditeľnejšie zapísalo do stavebného obrazu Podolínca renesančnou zvonicou na námestí z roku 1659 a väčšinou meštianskych neskororenesančných domov. Už mimo hradieb postavili v polovici 17. storočia kláštor a dvojvežový kostol rádu piaristov, ktoré sa po polovici 18. storočia ďalej upravovali.

V roku 1412 ho uhorský kráľ Žigmund povyšuje na slobodné kráľovské mesto, ktoré vzápätí dal do poľského zálohu spolu s ďalšími spišskými mestami (1412 – 1772). Keď sa mesto v roku 1772 znovu vrátilo do Uhorska, stalo sa členom zväzu 16 spišských miest.

Remeslá a obchod, ktoré v predchádzajúcich storočiach zabezpečovali jeho postavenie, však pomaly začali upadať.

Neskôr sem siahala železničná trať z Popradu, ktorú v 60. rokoch 20. storočia predĺžili do Plavča, čím silnejšie spojili severný Spiš s ostatným Slovenskom.

Podolínec mal v roku 1980 2624 obyvateľov a patril do okresu Stará Ľubovňa.

Obyvateľstvo

Etnické zloženie obyvateľstva

• Slováci – 94,71 %
• Rómovia – 4,00 %
• Česi – 0,25 %
• Rusíni – 0,16 %
• Ukrajinci – 0,16 %
• Nemci – 0,03 %

a iní

Náboženské zloženie obyvateľstva

• rímski katolíci – 90,89 %
• grécki katolíci – 2,84 %
• evanjelici a.v. – 2,24 %
• bez vyznania – 2,14 %
• pravoslávni – 0,22 %

a iní

Kultúra a zaujímavosti

Pamiatky

Jadro bývalého slobodného kráľovského mesta Podolínec tvorí námestie nepravidelného pôdorysu s historickou meštianskou architektúrou, centrálne umiestneným farským kostolom Nanebovzatia Panny Márie a typickou spišskou renesančnou zvonicou. Západne aj východne od námestia sa rozprestierajú dve historické ulice. Celok je lemovaný čiastočne dochovaným súborom mestských hradieb. Mestské jadro bolo v roku 1991 pre svoje pamiatkové hodnoty vyhlásené za mestskú pamiatkovú rezerváciu.^[4]

Sakrálne pamiatky

• Rímskokatolícky Kostol sv. Anny, jednoloďová pôvodne románska stavba s podkovovitou apsidou a malou strešnou vežou, z druhej polovice 13. storočia. Nachádza sa v areáli cintorína. Pôvodne išlo o osembokú rotundu s podkovovitou apsidou. Tá bola rozšírená na začiatku 17. storočia o loď zbúraním troch západných strán rotundy.^[5] Obnovou prešla v rokoch 1880, 1970 a naposledy v roku 1992. Apsida, zaklenutá pôvodnou konchou má pôvodné románske okná. Oktogón rotundy je zaklenutý kláštornou klenbou bez rebier. V interiéri sa nachádza barokový hlavný oltár sv. Anny Metercie zo 17. storočia. Ďalej sa tu nachádza bočný oltár sv. Jána Krstiteľa, polychrómovaná drevorezba z druhej polovice 17. storočia. Druhý bočný oltár je zasvätený sv. Michalovi archanjelovi, pochádza z rovnakého obdobia. Kazateľnica je renesančná z roku 1658, na parapete sú maľby Krista, sv. Petra a Pavla a sv. Anny Metercie.^[6] Fasády kostola sú hladké s polkruhovo ukončenými oknami a opornými piliermi. Veža, sanktusník, je umiestnená na vrchole pôvodnej rotundy, má barokovú helmicu pokrytú šindľom.

• 

  Kostol sv. Anny

• 
• 
• 

  Apsida

• 

  Detail sanktusníku

• Rímskokatolícky Kostol nanebovzatia Panny Márie, jednoloďová ranogotická stavba s polygonálnym ukončením presbytéria a predstavanou vežou, z konca 13. storočia. V období okolo polovice 14. storočia prešiel kostol zásadnou prestavbou, keď bol novo zaklenutý a interiér bol vymaľovaný dodnes zachovanými nástennými maľbami. Ďalšími úpravami prešiel v renesancii a po požiari v roku 1684. V prvej polovici 18. storočia bol barokizovaný, vznikli severná a južná bočná kaplnka. Prefasádovaný v duchu klasicizmu bol po roku 1789, keď Podolínec postihlo zemetrasenie. Obnovou prešiel v roku 1803 a v rokoch 1910-1912, keď boli odkryté a reštaurované nástenné maľby.^[7] V interiéri sa nachádzajú gotické rebrové klenby. Presbytérium pokrývajú nástenné maľby z obdobia okolo polovice 14. storočia, zachytávajú výjavy zo života Krista, vrátane zriedkavého obrazu Infantia Christi. Neskorogotické pastofórium v presbytériu má pôvodnú kovovú mriežku. Gotická krstiteľnica je bronzová z druhej polovice 14. storočia zo spišskonovoveskej dielne. Hlavný oltár Nanebovzatia Panny je baroková polychrómovaná drevorezba z roku 1723. Bočné oltáre sú taktiež barokové, oltár sv. Kataríny Alexandrijskej z prvej tretiny 18. storočia, oltár sv. Mikuláša biskupa z obdobia pred rokom 1728, oltár sv. Anny Metercie z druhej polovice 17. storočia, oltár Veraikon z prvej polovice 18. storočia s obrazom z roku 1687, oltár sv. Kunigundy Kráľovnej z roku 1718 a oltár sv. Michala Archanjela zo začiatku 18. storočia. Kazateľnica je baroková polychrómovaná drevorezba z roku 1723. Organ od značky Rieger je z roku 1902.^[8] Fasády kostola sú hladké, členené opornými piliermi a termálnymi oknami. Veža má v hornej časti priebežnú ochodzu, ukončená je barokovou helmicou s laternou. Nad presbytériom je dekoratívny sanktusník s barokovou helmicou.

• 

  Kostol nanebovzatia Panny Márie

• 
• 

  Interiér farského kostola

• 

  Detail nástenných malieb

• 

• Rímskokatolícky Kostol sv. Stanislava a piaristický kláštor, ranobarokový koplex z rokov 1642–1648. Komplex kláštora založil Stanislav Ľubomírsky, správca spišských miest v poľskom zálohu. Autorom projektu je taliansky staviteľ Bartolomej, komplex dostaval viedenský staviteľ Pochsberger. Komplex tvorí centrálne umiestnený kláštorný kostol lemovaný dvojpodlažnými kláštornými budovami s vnútorným nádvorím na oboch stranách. Severné nádvorie bolo hospodárskym dvorom kláštora, južné rajským dvorom. Nárožia kláštora sú ukončené vežami so stanovými strechami. Kostol sv. Stanislava je jednoloďová stavba s pravouhlým ukončením presbytéria a dvojicou veží tvoriacich súčasť jej hmoty. Interiér je zaklenutý valenou klenbou s lunetami. Nachádza sa tu hodnotné barokové zariadenie. Hlavný oltár sv. Stanislava je barokový z roku 1688. Tvorí ho desať metrov vysoký barokový obraz od neznámeho autora. Ďalej sa v interiéri nachádzajú barokové bočné oltáre, oltár Panny Márie z druhej tretiny 18. storočia, oltár sv. Kríža z rovnakého obdobia, oltár sv. Filipa Neri z roku 1763 a oltár sv. Kataríny Alexandrijskej zo šesťdediatych rokov 18. storočia. Kazateľnica je neskorobaroková, z roku okolo 1763.^[9] Priečelie kostola je trojetážové s dominantným rizalitom. V spodnej časti dekoroavané bosážou, v strednej úrovni je lemované pilastrami. Horná úroveň je lemovaná pilastrami a výraznými volútami a ukončená trojuholníkovým štítom s tympanónom. Uprostred horného poľa je dekoratívny kovaný balkón. Veže majú nárožné bosáže, ukončené sú korunnými rímsami s terčíkmi a barokovými helmicami s laternami. Pod kosotlom sú umiestnené krypty. Budovy kláštora majú strohé fasády tvorené oknami s osteniami s rožnými uchami.

• Kaplnka sv. Jána nepomuckého, barokovo-klasicistická stavba s polygonálnym záverom, z roku 1779. Priečelie sa oblúkovým otvorom otvára do jej interiéru. Lemované je pilastrami a ukončené segmentovým štítom s motívom girlandy. V interiéri sa nachádza kamenná socha sv. Jána Nepomuckého z roku 1792, umiestnená na barokovom stĺpe lemovanom sochami dvoch anjelov – svetlonošov.^[10]

• 

  Kláštor piaristov s kostolom

• 
• 

  Priečelie kostola sv. Stanislava

• 

  Interiér kostola sv. Stanislava

• 

  Kaplnka sv. Jána Nepomuckého

Ostatné pamiatky

• Ratúš, mestský úrad, ide o dvojpodlažnú stavbu na pôdoryse písmena T s valbovou strechou, v jadre stredoveký mestský hrad zo začiatku 15. storočia. Objekt výrazne prestavali za Sebastiána Ľubomírskeho v roku 1593, čo pripomína pamätná tabuľa umiestnená na priečelí budovy. Objekt v 19. storočí chátral a premenil sa na ruinu, ktorá bola následne v roku 1903 prestavaná na objekt radnice.^[11] Fasády objektu sú horizontálne členené profilovanou kordónovou rímsou, nárožia majú bosáže. Portál a vedľajšie okno sú taktiež lemované bosážou. Ku vstupu vedie travertínové reprezentatívne schodisko. Okná majú v parteri profilované šambrány, na poschodí segmentovo ukončené s nadokennou rímsou.

• Mestské opevnenie, dodnes parciálne zachované, tvorilo pôvodne súvislé mestské hradby obkolesujúce mestské jadro, 18 bášt a tri strážne veže a dve mestské brány – severná a južná. Vznikli ako jedny z prvých na území dnešného Slovenska, na konci 13. storočia. Do dnešnej podoby sa dostlai v 15. a 16. storočí. V 80. rokoch prešli dochované úseky komplexnou obnovou.^[12] V súčasnosti existuje úsek hradieb v južnej časti mesta s troma baštami a v severnej časti mesta so štyrmi baštami a obrannou vežou. Svoje vlastné opevnenie mal aj mestský hrad a mladšie opevnenie má čiastočne dochované aj piaristický kláštor.^[13]

• 

  Ratúš

• 

  Mestské opevnenie

• 
• 

  Obranná veža opevnenia

• 

• Renesančná zvonica, murovaná štvorpodlažná stavba na pôdoryse štvorca z roku 1659. Stojí na mieste staršej stredovekej zvonice. Patrí do súboru spišských renesančných zvoníc. Fasáda zvonice je dekorovaná nárožnou bosážou. Domnujú jej polkruovo ukončené rezonančné otvory a dekoratívna štítková atika. Pôvodne bola dekorovaná sgrafitom. Do zvonice vedú tri vstupy, severný vedie do polozapusteného suterénu, kde sa nachádzal mestský sklad.^[14]

• 

  Mestská zvonica

• 
• 
• 
• 

Pravidelné podujatia

Modlitby chvál každú prvú nedeľu po prvom piatku v mesiaci. Organizuje rehoľa Redemptoristov v spolupráci s laickým spoločenstvom Rieka života.

Doprava

Cez mesto vedie železničná trať Poprad – Plaveč. Je tu aj autobusová stanica, na ktorej stoja prímestké aj diaľkové linky.

Osobnosti mesta

Pôsobili tu

• Gyula Krúdy (* 1878 - † 1933), maďarský spisovateľ a novinár. V meste študoval na gymnáziu v rokoch 1888–1891.

Partnerské mestá

• Gmina Rytro, Poľsko

Pozri aj

• Zoznam kultúrnych pamiatok v Podolínci

Referencie

Iné projektyupraviť | upraviť zdroj

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Podolínec

Externé odkazyupraviť | upraviť zdroj

• Oficiálna stránka mesta
• Apsida.sk– profil románskej kaplnky
• Apsida.sk– profil gotického kostola

Literatúraupraviť | upraviť zdroj

• PISOŇ, Štefan: Naše mestá. Bratislava : Mladé letá, 1984. 318 s. Bez ISBN.
• KOLEKTÍV: Autoatlas ČSFR. Bratislava : Slovenská kartografia, 1991. 180 s. ISBN 80-7103-041-4