A | B | C | D | E | F | G | H | CH | I | J | K | L | M | N | O | P | Q | R | S | T | U | V | W | X | Y | Z | 0 | 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9
| Nemecká spolková republika | |||||
| |||||
| Národné motto: Einigkeit und Recht und Freiheit (nem. Jednota a právo a sloboda) | |||||
| Štátna hymna: Das Lied der Deutschen (tretia sloha) | |||||
 | |||||
| Miestny názov | |||||
| • dlhý | Bundesrepublik Deutschland | ||||
| • krátky | Deutschland | ||||
| Hlavné mesto | Berlín 52°31′ s.š. 13°23′ z.d. | ||||
| Najväčšie mesto | Berlín | ||||
| Úradné jazyky | nemčina | ||||
| Demonym | Nemec, Nemka | ||||
| Štátne zriadenie spolkový prezident spolkový kancelár |
parlamentná spolková republika Frank-Walter Steinmeier Olaf Scholz | ||||
| Vznik | Verdunská zmluva (843) 18. január 1871 rozdelenie 23. máj 1949 zjednotenie 3. október 1990 | ||||
| Susedia | Francúzsko, Česko, Holandsko, Rakúsko, Švajčiarsko, Luxembursko, Belgicko, Dánsko, Poľsko | ||||
| Rozloha • celková • voda (%) |
357 385,71 km² (62.) km² (2,2 %) | ||||
| Počet obyvateľov • odhad (2022) • sčítanie (2017) • hustota (2022) |
83 695 430 (19.) 82 792 351 232/km² (58.) | ||||
| HDP • celkový • na hlavu (PKS) |
2022 4,031 bilióna $ (4.) 63 835 $ (18.) | ||||
| Index ľudského rozvoja (2011) | 0,942 (9.) – veľmi vysoký | ||||
| Mena | Euro (€) (= 100 centov) (EUR) | ||||
| Časové pásmo • Letný čas |
(UTC+1) (UTC+2) | ||||
| Medzinárodný kód | DEU / DE | ||||
| Medzinárodná poznávacia značka | D | ||||
| Internetová doména | .de | ||||
| Smerové telefónne číslo | +49 | ||||
| Gramotnosť: 99,9% | |||||
Súradnice: 51°S 10°V / 51°S 10°V
Nemecko, dlhý tvar Nemecká spolková republika, skr. NSR (v textoch medzinárodných zmlúv s Nemeckom: Spolková republika Nemecko, skr. SRN [1], nem. Bundesrepublik Deutschland, BRD; v rokoch 1949 – 1990 skrátene neoficiálne, ale často aj západné Nemecko; podrobnosti o názve pozri nižšie) je spolkový stredoeurópsky štát. Na severe susedí s Dánskom, obmýva ho Severné more a Baltské more, na východe susedí s Poľskom a Českom, na juhu s Rakúskom a Švajčiarskom a na západe s Francúzskom, Luxemburskom, Belgickom a Holandskom. Rozloha Nemecka je 357 021 km², pričom územie štátu sa nachádza v miernom podnebnom pásme. Úmerne k výsledkom sčítania ľudu v roku 2011 malo Nemecko k 30. septembru 2014 81,084 miliónov obyvateľov,[2] čo z neho robí najľudnatejší štát Európskej únie. Jeho populácia už v rokoch 2003 až 2010 klesla kvôli dlhodobej veľmi nízkej pôrodnosti o skoro 800 000 obyvateľov, čo z neho robí jednu z mála západoeurópskych krajín s negatívnym prírastkom obyvateľstva.[3] Tento vývoj prebieha napriek tomu, že Nemecko je zároveň domovom tretej najväčšej populácie imigrantov na svete.[4] Výsledok sčítania ľudu 2011 znamenal zníženie úradného odhadu stavu obyvateľstva o zhruba 1,1 milióna ľudí.
Podľa známych dokumentov bolo územie s názvom Germánia osídlené niekoľkými germánskymi kmeňmi už pred rokom 100 n. l. Od 10. storočia tvorilo nemecké územie jadro Rímsko-nemeckej ríše, ktorá existovala až do roku 1806. V 16. storočí sa severné oblasti stali centrom reformácie. K zjednoteniu Nemecka došlo po Prusko-francúzskej vojne v roku 1871. V roku 1939 rozpútalo Nemecko 2. svetovú vojnu, ktorá trvala do roku 1945 a bola najväčšou vojnou histórie. V roku 1949 bolo Nemecko rozdelené na dva štáty, Nemeckú demokratickú republiku a Nemeckú spolkovú republiku a jeden zvláštny politický útvar Západný Berlín. K ich zjednoteniu došlo v roku 1990. Západné Nemecko bolo v roku 1952 zakladajúcim členom Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ a v roku 1957 zakladajúcim štátom Európskeho spoločenstva. V súčasnosti je Nemecko súčasťou Schengenského priestoru. Nemeckou menou je euro, ktoré v roku 2002 nahradilo nemeckú marku.
Nemecko je federatívnou demokratickou parlamentnou republikou tvorenou šestnástimi, čiastočne suverénnymi spolkovými krajinami (Bundesländer). Hlavným a zároveň aj najväčším mestom je Berlín. Nemecko je členským štátom OSN, NATO, G8 a signatárom Kjótskeho protokolu. Na základe nominálnej hodnoty HDP je nemecká ekonomika štvrtou najväčšou na svete a v roku 2007 bola najväčším svetovým exportérom. Nemecko je druhým najväčším svetovým poskytovateľom rozvojovej pomoci[5] a jeho výdaje na obranu sú šieste najväčšie na svete.[6] Životná úroveň je v Nemecku vysoká a funguje tam veľmi rozvinutý systém sociálnej pomoci. Nemecko je jedným z kľúčových aktérov európskej aj celosvetovej politiky.[7] V mnohých vedeckých a technologických odboroch je Nemecko považované za svetového vodcu.[8]
Názov
Súčasný stav (od konca 90. rokov 20. storočia) je takýto:
- Kodifikačné príručky Pravidlá slovenského pravopisu (od roku 1953) a Krátky slovník slovenského jazyka predpisujú ako dlhý tvar podobu Nemecká spolková republika. Krátky tvar je Nemecko.
- Úrad geodézie a kartografie SR štandardizuje ako dlhý tvar podobu Nemecká spolková republika, ale v poznámke uvádza, že na výslovnú žiadosť nemeckej strany v medzinárodných dohodách, zmluvách a podobných dokumentoch medzi Nemeckom a Slovenskom používa podoba Spolková republika Nemecko. Štandardizovaný krátky tvar oficiálneho názvu štátu znie Nemecko. [9].
- V rozpore so štandardizovaným krátkym tvarom Nemecko sa vyskytuje aj krátky tvar Spolková republika, ktorý vznikol skrátením dlhého tvaru oficiálneho názvu štátu.[10]
Historicky sa u nás od vzniku západného Nemecka používal bezvýhradne názov Nemecká spolková republika. V zmluve medzi Česko-Slovenskom a Nemeckom zo začiatku 70. rokov bol ako ústupok nemeckej strane použitý názov Spolková republika Nemecka (posledné slovo je v genitíve). Tento tvar (teda Spolková republika Nemecka) sa v roku 1988 stal záväzným pre kartografické diela. Od konca roka 1989 (teda od nežnej revolúcie) sa bežne začal používať (aj) tvar Spolková republika Nemecko (posledné slovo je v nominatíve) [11]. Pravidlá slovenského pravopisu (od roku 1953 [12]), Krátky slovník slovenského jazyka, ako aj Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky (od roku (?) 1996 [13]) však predpisovali a dodnes predpisujú tvar Nemecká spolková republika, pričom ÚGK SR pripúšťa vyššie uvedenú výnimku pre slovensko-nemecké medzinárodné zmluvy.
V češtine (ktorá mala v minulosti pomenovania Nemecka zhodné s pomenovaniami v slovenčine) je dnes na rozdiel od slovenčiny kodifikovaný tvar Spolková republika Německo. [14]
Dejiny
Prehistória
Nález čeľuste Mauer 1 v roku 1907 ukazuje, že pravekí ľudia boli na území Nemecka prítomnom už pred 600 000 rokmi.[15] Najstaršie doteraz nájdené kompletné lovecké zbrane boli objavené v uhoľnej bani v Schöningene v roku 1995. Išlo o tri 380 000 rokov staré drevené oštepy 6-7,5 stopy dlhé.[16]V údolí Neandertal boli v roku 1856 objavené vôbec prvé fosílie nemoderného človeka. Tento nový druh človeka bol pomenovaný Neandertálec. O týchto fosíliách nazvaných Neandrtal 1 je dnes známe, že sú 40 000 rokov staré. Dôkazy o moderných ľuďoch podobne starých boli nájdené v jaskyniach v pohorí Švábska Jura neďaleko Ulmu. Nájdené boli tiež 42 000 rokov staré flauty, vyrobené z vtáčích kostí a mamutie slonoviny, ktoré sú najstaršími nájdenými hudobnými nástrojmi,[17] ďalej 40 000 rokov stará soška levieho muža,[18]a 35 000 rokov stará Venuša z Hohle Fels, ktoré sú doteraz najstarším objaveným sochárskym umením.[19]Disk z Nebry je vyrobený z bronzu a nájdený v blízkosti, ako názov napovedá, Nebry v krajine Sasko-Anhaltsko. Svetový register programu Pamäť sveta (UNESCO) tento nález nazval "jeden z najvýznamnejších archeologických nálezov 20. storočia".[20]
Germánske kmene a Franská ríša
História germánskych kmeňov siaha do severskej doby bronzovej alebo predrímskej doby železnej. Z južnej Škandinávie a severného Nemecka od 1. storočia pr. n.l. postupovali južným, východným a západným smerom a prišli do kontaktu s keltskými kmeňmi Galov, ako aj s iránskymi, pobaltskými a slovanskými kmeňmi v strednej a východnej Európe.[21]Pod vládou cisára Augusta začal Rím územie Germánie napádať (oblasť rozprestierajúcu sa zhruba od Rýna po Ural). V roku 9 n. l. boli tri rímske légie vedenej Varom porazené cheruským vodcom Arminom. Okolo roku 100, kedy Tacitus napísal knihu Germania, sa germánske kmene usadili pozdĺž riek Rýn a Dunaj (Limes Germanicus) a zaberali väčšinu územia dnešného Nemecka; Rakúska, južného Bavorska a západného Porýnie. Avšak spadali pod Rím ako provincie.[22]
V 3. storočí sa objavila séria západných germánskych kmeňov: Alemani, Frankovia, Chattovia, Sasi, Frízovia a Durinkovia. Okolo roku 260 začali Germáni nájazdy na rímske územia.[23] Po invázii Hunov v roku 375 a s úpadkom Ríma od roku 395 sa germánske kmene presunuli ďalej na juhozápad. Súčasne niekoľko veľkých kmeňov vytvorilo približne to, čo je dnešné Nemecko, a vysídlili menšie germánske kmene. Veľké územia (známe od merovejského obdobie ako Austrázia) boli obsadené Frankmi a severné Nemecko bolo ovládané Sasmi a Slovanmi.[22]
Rímsko-nemecká ríša
Dňa 25. decembra 800 bol franský kráľ Karol Veľký korunovaný za cisára a založil Franskú ríšu, ktorá bola v roku 843 rozdelená.[24]Svätá ríša rímska zahŕňala východnú časť Karolovho pôvodného kráľovstva a ukázala sa ako najsilnejšia. Jej územie sa tiahlo od rieky Eider na severe ku Stredozemnému moru na juhu.[24]Za vlády otonských cisárov (919-1024) bolo konsolidovaných niekoľko významných vojvodstiev a nemecký kráľ Oto I. bol v roku 962 korunovaný za cisára Svätej ríše rímskej. V roku 996 sa Gregor V. stal prvým nemeckým pápežom. Menoval ho jeho bratranec Oto III., Ktorý bol krátko pred tým korunovaný za cisára Svätej ríše.[25]Za vlády sálskej dynastie (1024 – 1125) Svätá ríša rímska pohltila severné Taliansko a Burgundsko, aj keď cisár stratil kvôli boji o investitúru moc.[26]
.jpg)
Pod vládou štaufov (1138 – 1254) posilnili nemecké kniežatá svoj vplyv ďalej na juh a na východ do oblastí obývaných Slovanmi, predchádzajúcimi nemeckému osídleniu týchto oblastí a ďalej na východ (Ostsiedlung). Severné nemecké mestá rástli a prosperovali ako členovia Hanzy.[27]Počnúc veľkým hladomorom v roku 1315 a končiac čiernou smrťou v rokoch 1348 – 1350 sa počet obyvateľov Nemecka znížil.[28] Zlatá bula z roku 1356 zabezpečila základnú ústavu ríše a kodifikovala voľbu cisára siedmich kurfirstov, ktorí vládli niektorému z najmocnejších kniežatstva a arcibiskupstva.[29]Martin Luther v roku 1517 vo Wittenbergu zverejnil 95 téz, v ktorých napádal rímskokatolícku cirkev a zahájil protestantskú reformáciu. Samostatná luteránska cirkev sa po roku 1530 v mnohých spolkových krajinách stala oficiálnym náboženstvom. Náboženský konflikt viedol k tridsaťročnej vojne (1618 – 1648), ktorá nemecké krajiny spustošila.[30]Počet obyvateľov nemeckých krajín sa znížil asi o 30%.[31] Vestfálsky mier (1648) medzi nemeckými krajinami náboženskou vojnu ukončil, ale ríša bola de facto rozdelená do mnohých nezávislých kniežatstiev. V 18. storočí sa Svätá ríša rímska skladala z približne 1 800 takýchto území.[32]
Od roku 1740 dominoval nemeckým krajinám dualizmus medzi rakúskou habsburskou monarchiou a Pruskom. V roku 1806 bolo "Imperium" dobyté a rozpustené v dôsledku napoleonských vojen.[33]
Nemecký spolok a cisárstvo
Po páde Napoleona bol v roku 1814 zvolaný Viedenský kongres a bol založený nemecký spolok ("Deutscher Bund") – voľná liga 39 suverénnych nemeckých štátov. Nesúhlas s reštaurátorskou politikou čiastočne viedol k vzostupu liberálnych hnutí, po ktorých nasledovali nové represie zo strany rakúskeho štátnika kniežaťa Metternicha. Colná únia Zollverein podporovala hospodársku jednotu v nemeckých štátoch.[34]
Národne a liberálne ideály francúzskej revolúcie získali rastúcu podporu medzi mnohými, najmä mladými Nemcami. Festival Hambach bol v máji 1832 hlavnou udalosťou v podpore zjednotenia Nemecka, slobody a demokracie. Vo svetle revolúcie v Európe, ktoré pomohli založiť francúzsku republiku, začali intelektuáli i prostí občania revolúciu v nemeckých krajinách. Kráľovi Fridrichovi Viliamovi IV. Bol ponúknutý titul cisára, ale so stratou moci; korunu a navrhované stanovy odmietol, čo pre hnutie viedlo k dočasnému zádrhu.
.jpg)
Kráľ Viliam I. v roku 1862 vymenoval Otta von Bismarcka novým pruským ministerským predsedom. Ten úspešne viedol druhú šlezvickú vojnu v roku 1864 a pruské víťazstvo v prusko-rakúskej vojne v roku 1866 mu umožnilo vytvoriť severonemecký spolok ("Norddeutscher Bund") a Rakúsko z jeho záležitostí vylúčiť. Po francúzskej prehre v Prusko-francúzskej vojne bolo v roku 1871 vo Versailles vyhlásené Nemecké cisárstvo združujúce všetky rozptýlené časti Nemecka s výnimkou Rakúska. Prusko bolo dominujúcou zložkou nového štátu; pruský kráľ z rodu Hohenzollernovcov vládol súčasne ako cisár a hlavný mestom sa stal Berlín.
V období Gründerzeit po zjednotení Nemecka zaručila Bismarckova zahraničná politika (Bismarck sa za cisára Viliama stal nemeckým kancelárom) Nemecku postavenie ako veľkému národu, diplomatickou cestou izolovala Francúzsko a vyhýbala sa vojne. V dôsledku berlínskej konferencie v roku 1884 si Nemecko nárokovalo niekoľko kolónií vrátane východnej Afriky, juhozápadnej Afriky, Toga a Kamerunu.[35]
Pod taktovkou Viliama II. sa Nemecko, rovnako ako ostatné európske mocnosti, ubralo novoimperialistickým smerom, čo viedlo k treniciam so susednými krajinami. Väčšina aliancií, v ktorých bolo Nemecko predtým členom, nebola obnovená a nové aliancie ho nikam "nepustili".[36]
Atentát na Františka Ferdinanda d'Este 28. júna 1914 spustil prvú svetovú vojnu. Nemecko ako súčasť ústredných mocností utrpelo od štátov Dohody porážku. Približne dva milióny nemeckých vojakov za prvej svetovej vojny padlo.[37]
Nemecká revolúcia vypukla v novembri 1918 a cisár Viliam II. so všetkými vládnucimi kniežatami abdikoval. Prímerie 11. novembra vojnu ukončilo a Nemecko v júni 1919 podpísalo Versaillskú zmluvu. Nemci zmluvu vnímali ako ponižujúcu a nespravodlivú, čím mala neskôr, podľa mnohých historikov, vplyv na Hitlerov vzostup.[38][39][40]
Weimarská republika (1919 – 1933)
Novembrová revolúcia v roku 1918 urobila z Nemecka parlamentnú demokraciu. V januári 1919 bolo zvolené národné zhromaždenie, ktoré sa však nezišlo vtedy nepokojnom Berlíne, ale v meste Weimar. V auguste toho istého roku tu bola schválená tzv. weimarská ústava.
Vo francúzskom Versailles medzitým prebiehala mierová konferencia, jej výsledkom bola Versaillská zmluva podpísaná 28. júna 1919. Nemecko sa v nej muselo vzdať Alsaska a Lotrinska, územie okolo miest Eupen a Malmedy, Severného Šlezvicka, Hlučínska a mesta Memel. Obnovené Poľsko dostalo Poznaňsko, Západné Prusko a časť Horného Sliezska. Všetky nemecké kolónie boli odovzdané víťazným spojencom. Porýnie bolo demilitarizované a priemyselne významné Sársko bolo na ďalších 15 rokov zverené do správy Spoločnosti národov. Nemecko a jeho spojenci prijali plnú zodpovednosť za rozpútanie vojny a boli nútení zaviazať sa k plateniu vojnových reparácií.
Tieto ponižujúce mierové podmienky roznietili vlnu nevôle po celej zemi, čím bol nový demokratický režim vážne oslabený. Všeobecnú nespokojnosť s Versaillskou zmluvou využil v roku 1920 extrémne pravicový politik Wolfgang Kapp, ktorý na čele jednotiek Freikorps vstúpil do Berlína a vyhlásil sa ríšskym kancelárom. Kappov puč bol však už po niekoľkých dňoch zdolaný.
Ekonomicky sa Nemecko už od konca vojny potýkalo s vysokou infláciou, čo mu znemožňovalo uhradiť vojnové reparácie. Nemecká vláda vyzvala občanov v Porúrí na uplatnenie pasívnej rezistencie. Tým však uštedrila ranu nemeckému hospodárstvu. V nasledujúcich mesiacoch preto v zemi prepukla hyperinflácia neskutočných rozmerov. V tomto ovzduší ekonomickej a politickej nestability sa v novembri 1923 vojnový hrdina Erich Ludendorff a vodca novej extrémnej pravicovej strany nacionálnych socialistov (NSDAP), Adolf Hitler, neúspešne pokúsili urobiť v Mníchove prevrat (Pivný puč).
Krach na newyorskej burze v roku 1929 však znamenal počiatok veľkej hospodárskej krízy, ktorej drvivý dopad pocítilo tiež aj Nemecko. Hospodárska situácia krajiny rýchlo upadala. V zime 1932 – 1933 činil počet nezamestnaných viac než 6 000 000. Vzrastajúce vnútorné napätie pripravilo živnú pôdu pre rozmach rôznych extrémistických hnutí, predovšetkým komunistov (KPD) a nacionálnych socialistov (NSDAP).
V parlamentných voľbách v júli 1932 získala NSDAP 37,4 % hlasov, čo z nej spravilo najväčšiu politickú silu v krajine. Spoločne s KPD disponovali teraz nacisti v Reichstagu nadpolovičnú väčšinu poslaneckých mandátov. NSDAP vďačila za svoj úspech hlavne mladým ľuďom, ktorí neboli schopní nájsť pracovné uplatnenie. Podporu nacistom prejavovala tiež aj nižšia stredná trieda, ktorých pripravila hyperinflácia v 20. rokoch o úspory, vidiecke obyvateľstvo a veľká časť z masy nezamestnaných. V januári 1933 vyvinuli pravicoví politici na čele s bývalým kancelárom Franzom von Papenom nátlak na Hindenburga, ktorý následne 30. januára 1933 vymenoval Adolfa Hitlera nemeckým kancelárom.
Nacizmus (1933 – 1945)
.jpg)
Hitlerovým nástupom k moci začala etapa nacionálne socialistického uchopenia moci. Zásadným krokom na ceste Nemecka k premene na totalitný štát bolo zglajchšaltovanie („usmernenie“) celého politického a správneho aparátu a všetkých oblastí hospodárskeho, sociálneho a kultúrneho života. Všetky ostatné politické strany sa buď zlúčili s NSDAP alebo boli zakázané.
Už pred uchopením moci prejavovali nacisti nenávisť k rôznym etnikám, obzvlášť voči Židom. Diskriminácia a perzekúcia Židov boli začaté v apríli 1933 vypudením židovských úradníkov zo štátnej správy. V septembri 1935 schválil ríšsky snem tzv. norimberské rasové zákony namierené proti židom. 9. novembra 1938 zinscenovali nacisti „krištáľovú noc“ – pogrom, počas neho zhorelo v Nemecku značné množstvo synagóg.
Ekonomické opatrenia ako napríklad výstavba diaľničnej siete, ktorá bola pripravená už predchádzajúcimi vládami, odstránila nezamestnanosť. Vojnové prípravy zabezpečili hospodárske oživenie.
V roku 1935 bolo Sársko opäť integrované do nemeckej ríše. V tom istom roku bola znovu zavedená branná povinnosť. Hitler následne obnovil nemeckú vojenskú silu, čím bola síce flagrantne porušená Versailleská zmluva, Francúzsko a Veľká Británia sa obmedzili na protesty. Keď o niekoľko mesiacov neskôr Wehrmacht remilitarizoval Porýnie (1936), západné mocnosti proti tomu nijak nezakročili. V auguste 1936 sa konali v Berlíne olympijské hry, ktoré sa ukázali byť ďalším veľkolepým propagandistickým úspechom nacistického režimu.
Po ustanovení „osi Berlín-Rím“ s Mussolinim a po podpísaní paktu proti Kominterne s Japonskom sa Hitler cítil byť dosť silný na to, aby prešiel v zahraničnej politike do ofenzívy. 12. marca 1938 vpochodoval Wehrmacht do Rakúska.
Po Rakúsku obrátil Hitler svoj zrak na Československo, kde sa 3,3 miliónová menšina sudetských Nemcov dožadovala autonómie. V septembri 1938 sa Hitler, Benito Mussolini, Neville Chamberlain a Édouard Daladier dohodli na konferencii v Mníchove na odstúpení českého pohraničia Nemecku. Šesť mesiacov po Mníchove, 15. marca 1939, využil rozpory medzi Čechmi a Slovákmi ako zámienku na obsadenie zvyšku Česka a k jeho premene v Protektorát Čechy a Morava. V tom istom mesiaci obsadili nemecké vojska prístav Klaipeda v Litve. Západná politika appeasementu tak stroskotala.
Druhá svetová vojna
Hitlerova vláda sa pripravila na inváziu do Poľska podpisom Ribbentrop-Molotovho paktu so Sovietskym zväzom. Falošný poľský útok na vysielač v Gliwiciach následne využila ako zámienku pre útok. 1. septembra 1939 nemecký Wehrmacht zahájil inváziu do Poľska. Sovietska strana sa neočakávane pridala 17. septembra. Spojené kráľovstvo a Francúzsko reagovali na inváziu vyhlásením vojny Nemecku, čím začala druhá svetová vojna.[41] Poľsko však bolo bez šance na úspešnú obranu a do konca septembra kapitulovalo.
22. júla 1940 podpísalo Francúzsko s Nemeckom prímerie potom, čo nacistické vojská obsadili väčšinu z Francúzska. Briti nemecké útoky z roku 1940 úspešne odrazili v bojoch, ktoré sú známe ako bitka o Britániu a pokračovali v boji proti mocnostiam Osi. 22. júna 1941 Nemecko vypovedalo Molotov-Ribbentropov pakt a napadlo Sovietsky zväz. V tejto dobe malo Nemecko a ďalšie mocnosti Osi pod kontrolou väčšinu Európy a severnej Afriky. Na začiatku roku 1943 začali nemecké vojská po porážke v bitke o Stalingrad ustupovať zo Sovietskeho zväzu, čo je považované za bod obratu vo vojne.[41]
V septembri 1943 sa vzdal nemecký spojenec Talianske kráľovstvo a bolo treba mnoho ďalších nemeckých vojakov k obrane proti spojeneckým silám v Taliansku. Vylodením v Normandii sa otvoril západný front. Aj cez nemecký protiútok v Ardenách spojenecké sily v roku 1945 vstúpili na územie Nemecka. V nadväznosti na Hilterovu samovraždu a bitku o Berlín sa Nemecko 8. mája 1945 vzdalo.[42]
Vojna bola najkrvavejším konfliktom v histórii ľudstva a v Európe spôsobila smrť asi 40-50 miliónom ľudí.[43] Straty nemeckej armády boli medzi 3 250 000 a 5 300 000 vojakov,[44]a bolo zabitých približne 2 milióny nemeckých civilistov.[45]
To, čo sa neskôr stalo známe ako holokaust, bolo štátom uskutočňované prenasledovanie a hromadné vyvražďovanie asi šiestich miliónov Židov, medzi 220 000 a 1 500 000 Rómov, 275 000 osôb s mentálnym alebo zdravotným postihnutím v rámci Program T-4, tisíce jehovistov, homosexuálov a stovky tisíc predstaviteľov politickej a náboženskej opozície.[46] Bolo zavraždených cca šesť miliónov Ukrajincov a Poliakov a viac než 3 milióny sovietskych vojnových zajatcov. Vojna spôsobila ťažké materiálne a ľudské škody, hlavne v niektorých oblastiach najmä v Pobaltí, Poľsku, Bielorusku, na Ukrajine a niektorých regiónoch západného Ruska a v Juhoslávii. Podstatnú časť ľudských obetí si vyžiadalo vyhladzovanie a zločinná politika nemeckých nacistov a ich pomáhačov. Len v Bielorusku zahynula v dôsledku nemeckej okupácie asi štvrtina predvojnového obyvateľstva.
Prehra vo vojne pre Nemecko vyústila v územné straty a vysídlenie miliónov etnických Nemcov zo skorších východných území Nemecka a tiež aj skôr okupovaných území. Nemecko, rovnako ako mnoho krajín, ktoré obsadilo,[47]utrpelo masové znásilňovanie[48]a v dôsledku bombardovania počas vojny zničených miest a kultúrnych dedičstiev. Po druhej svetovej vojne boli zadržaní vrcholní nacisti súdení za vojnové zločiny a genocídu v Norimberskom procese.[49]
Východné a Západné Nemecko
Po kapitulácii Nemecka bolo jeho územie rozhodnutím spojencov rozdelené do štyroch okupačných zón. Hlavné mesto Berlín získalo špeciálny štvormocenský status a boli v ňom vytvorené štyri sektory. Všetky zóny a sektory prijali viac ako 6,5 miliónov etnických Nemcov vyhnaných z bývalých východných oblastí Nemecka a iných oblastí do tej doby obývaných Nemcami.[50]
Západné okupačné zóny Nemecka, ovládané Spojenými štátmi americkými, Veľkou Britániou a Francúzskom, boli zlúčené 23. mája 1949 a vytvorili Nemeckú spolkovú republiku (Bundesrepublik Deutschland, neoficiálne skratka BRD, po slovensky NSR). Zo sovietskej okupačnej zóny sa stala 7. októbra 1949 Nemecká demokratická republika (Deutsche demokratische Republik, skratka DDR, po slovensky NDR). Neformálne boli tieto štátne útvary známe ako „Západné Nemecko“ a „Východné Nemecko“. Hlavným mestom NDR sa stal Východný Berlín. Spolková republika Nemecko zvolila Bonn ako dočasné hlavné mesto (vážnym kandidátom bol tiež Frankfurt nad Mohanom), čím zdôraznila svoj postoj, že vytvorenie dvoch nemeckých štátov považuje za umelé a len dočasné riešenie a že sa Berlínu v budúcnosti vráti jeho funkcie ako hlavné mesto znovuzjednoteného Nemecka.[51]
Západné Nemecko bolo založené ako federálna parlamentná republika na "sociálnej trhovej ekonomike" ( soziale Marktwirtschaft ). Od roku 1948 sa západné Nemecko stalo hlavným príjemcom finančnej a materiálnej podpory zo strany USA pri povojnovej obnove, poskytnuté európskym krajinám podľa Marshallovho plánu, a využilo ju k rýchlej prestavbe priemyslu.[52]
Spolkovým parlamentom SRN bol v roku 1949 zvolený Konrad Adenauer prvým spolkovým kancelárom (Bundeskanzler) a v tomto úrade zostal až do roku 1963. Pod jeho a následne pod Erhardovým vedením krajina zažila prudký a dlhotrvajúci hospodársky rast, ktorý začal už začiatkom roku 1950. Do histórie vošiel ako "nemecký hospodársky zázrak" (Wirtschaftswunder). Západné Nemecko sa v roku 1955 pripojilo k NATO a bolo zakladajúcim členom Európskeho hospodárskeho spoločenstva v roku 1957.
Východné Nemecko bolo začlenené do východného bloku s politickou a vojenskou kontrolou zo strany ZSSR. Zostali v ňom silné sovietske vojenské jednotky a krajina sa stala členom Varšavskej zmluvy. Hoci Východné Nemecko vyhlasovalo, že je demokratické, politická moc bola vykonávaná len prednými členmi politbyra komunistickej strany, zvanej Jednotná socialistická strana Nemecka (SED), podporované tajnou službou Stasi (Staatssicherheit)[53] a radom čiastkových organizácií kontrolujúcich takmer všetko dianie v spoločnosti. Bola zavedená plánovaná ekonomika a krajina sa neskôr stala členom RVHP.[54]
Zatiaľ čo východonemecká propaganda bola založená na domnelých a niektorých skutočných výhodách tamojších sociálnych programov a neustále hrozila inváziou zo strany SRN a západných "imperialistov", veľké počty občanov NDR sa snažili uniknúť do Spolkovej republiky za slobodou a prosperitou.[55]Do polovice roku 1961 to bolo ešte čiastočne možné prechodom alebo prejazdom z východnej do západnej časti Berlína. V onom roku však bol postavený Berlínsky múr, ktorý prakticky znemožnil východným Nemcom útek do Západného Berlína a odtiaľ do západného Nemecka. Tento múr naprieč Berlínom a na celej hranici Západného Berlína s územím NDR sa stal symbolom studenej vojny, a preto sa jeho pád v roku 1989 stal nielen symbolom znovuzjednotenia Nemecka a zásadných zmien, ktoré sa neskôr uskutočnili v jeho východnej časti (tzv. Wende), ale aj symbolom pádu komunizmu v celej Európe a dokonca aj v Sovietskom zväze samotnom.
Napätie medzi východným a západným Nemeckom bolo na začiatku 70. rokov uvoľnené kancelárom Willy Brandtom v rámci jeho tzv. Ostpolitik. V nasledujúcom období sa normalizovali vzťahy s krajinami východného bloku, s Československom 11. mája 1973 Pražskou zmluvou. V lete 1989 sa Maďarsko rozhodlo železnú oponu odstrániť a otvoriť hranice, čo spôsobilo emigráciu tisícov východných Nemcov do Západného Nemecka cez Maďarsko. To malo na NDR zničujúce dopady. Potom dochádzalo k pravidelným masovým demonštráciám, ktoré získavali čoraz viac na podpore. V deň pádu Berlínskeho múru zmiernili východonemecké úrady nečakane obmedzenie prístupu k hraniciam, čo dovolilo východonemeckým občanom cestovať na Západ. Pôvodne sa plánovalo udržať Východné Nemecko ako štát, ale otvorenie hraníc viedlo k urýchleniu zjednocujúceho reformného procesu. Ten vyvrcholil v Zmluve o konečnom usporiadaní vo vzťahu k Nemecku (tzv. Zmluva 4 + 2) o rok neskôr (12. septembra 1990), v rámci ktorej sa štyri okupačné mocnosti vzdali svojich práv daných v rámci bezpodmienečnej kapitulácie nacistického Nemecka. Nemecko bolo prakticky opäť plne suverénnym štátom, čo 3. októbra 1990 umožnilo jeho znovuzjednotenie so vstupom piatich krajín bývalej NDR (Neue Länder) do Spolkovej republiky.
Súčasné Nemecko
Zmluvou z 1. júla 1990 o vytvorení menovej, hospodárskej a sociálnej únie medzi oboma nemeckými štátmi bola splnená dôležitá vnútorná podmienka pre znovuzjednotenie Nemecka. Dňa 3. októbra 1990 pristúpila Nemecká demokratická republika k Spolkovej republike Nemecko (podľa odstavca 23 Základného zákona). Zahranično-politické podmienky znovuzjednotenia boli vyriešené 12. septembra 1990 v Moskve na konferencii “dva plus štyri”, na ktorej sa zišli ministri zahraničia Spojených štátov, Sovietskeho zväzu, Veľkej Británie, Francúzska a oboch Nemeckých štátov. Na konferencii sa Nemecko zaviazalo rešpektovať nemecko-poľskú hranicu na Odre a Lužickej Nise a od víťazných mocností obdržalo neobmedzenú štátnu suverenitu, s výnimkou vlastníctva a vývoja zbraní hromadného ničenia.
Hospodárska obnova piatich nových spolkových zemí na východe Nemecka, ktoré vznikli na území bývalej NDR, prebieha vďaka mohutnej finančnej pomoci západných spolkových zemí a EÚ.
Zahranično-politickou prioritou zjednoteného Nemecka zostáva pokračovanie procesu európskej integrácie, spolupráca s medzinárodnými organizáciami (vrátane nasadenia Bundeswehru pri mierových misiách) a snaha o stále členstvo v Rade bezpečnosti OSN.
Mimo vnútropolitických problémov vyvolaných znovuzjednotením sa Nemecko potýka so stále zvyšujúcou sa nezamestnanosťou, nízkou pôrodnosťou a z toho vyplývajúcim úbytkom a starnutím obyvateľstva, problematickým začleňovaním prisťahovalcov do spoločnosti a pravicovým i ľavicovým extrémizmom. Nemecko je zakladajúcim členom Európskej únie.
Geografia
Poloha a krajinný typ
Nemecko leží v strednej Európe medzi 47°16′15″ a 55°05′33″ severnej šírky a 5°52′01″ a 15°02′37″ východnej dĺžky. Vzdialenosť sever-juh medzi Listom na Sylte (Šlezvicko-Holštajnsko) a Oberstdorfom (Bavorsko) je 876 km; vzdialenosť západ-východ medzi obcou Selfkant (Severné Porýnie-Vestfálsko) a Deschka (Sasko) je 640 km. Geografický stred Nemecka je v Durínsku, ale presná poloha sa rôzni podľa rôznych metód výpočtu. Podľa štatistickej ročenky Nemecka (stav: 2000) sa nachádza v obci Niederdorla na (koordináty 51°09′54″ severnej šírky a 10°27′19″ východnej dĺžky).
Krajinný typ sa mení predovšetkým v smere zo severu na juh. Terén sa smerom na juh stáva strmším a vyšším. Severná časť Nemecka, Severonemecká nížina, je nížina sformovaná predovšetkým pred dobou ľadovou, na ktorú naväzuje v strede a na juhu Nemecka zalesnené stredohorie. Najmä v Bavorsku, ale tiež v Bádensku-Württembersku, prechádza táto krajina až do relatívne vysoko položeného severoalpského predhoria a to ďalej do Alpských veľhôr.
Povrch
Alpy sú jedinými veľhorami, ktorých časť leží v Nemecku. Nachádza sa tu aj Zugspitze, ktorý je s 2 962 m najvyšším štítom Nemecka. Stredohorie sa stáva častejším a vyšším smerom zo severu na juh. Najvyšším vrchom stredohoria je Feldberg vo Schwarzwalde s 1 493 m, nasledovaný Großer Arberom v Bavorskom lese s 1 453 m. Štíty dosahujúce viac ako 1 000 m majú okrem toho aj Krušné hory (nem. Erzgebirge), Smrčiny (nem. Fichtelgebirge) a výnimočne aj Harz, ktoré sú najsevernejšie stredohorie Nemecka s 1 141 m vysokým štítom Brocken. Severnejšie od prahu stredohoria sa týčia iba ojedinelé formácie s výškou väčšou ako 100 m, z ktorých je Hagelberg vo Flämingu s 200 metrami najvyšší. Najnižším miestom v Nemecku, na ktoré sa dá dokonca vstúpiť, leží 3,54 m pod hladinou mora v depresii (územie ležiace nižšie ako hladina mora) v Neuendorf-Sachsenbande (Šlezvicko-Holštajnsko). Rovnako v tejto spolkovej krajine sa nachádza najhlbšie prirodzené miesto pod vodou: Leží s 39,10 m pod hladinou mora na dne Hemmelsdorfského jazera severoseverovýchodne od Lübecku. Najhlbšie umelo vytvorené miesto leží dokonca 293 m pod hladinou mora na dne povrchovej bane Hambach východne od obce Jülich v Severnom Porýní – Vestfálsku.
Ostrovy
Vzhľadom na dĺžku pobrežnej línie je v Nemecku pozoruhodný počet ostrovov. Tie sú v Severnom mori najčastejšie vo forme z pevniny predĺženej reťaze ostrovov a predstavujú zvyšky pevniny, ktorá sa klesaním a následným zatopením oddelila od pobrežia. Rozdeľujú sa na Severofrízske a Východofrízske ostrovy, ktoré sú súčasťou pri odlive objavujúcich sa plytčín. Severofrízske ostrovy patria k Šlezvicko-Holštajnsku a pozostávajú z väčších ostrovov ako Sylt, Amrum a Föhr ako aj oveľa menších ako je Hallig. Dolnosaské Východofrízske ostrovy sú si stavbou a veľkosťou podobné. Najväčším z nich je Borkum. Jedinou výnimkou je Helgoland, ktorý je jediným nemeckým ostrovom na šírom mori. Ostrovy Baltického mora pri nemeckom pobreží sú väčšie a majú členitejší reliéf. Najväčším z týchto ostrovov a zároveň aj najväčším nemeckým ostrovom je Rujana a druhý najväčší Usedom, ktorého východný cíp patrí k Poľsku. Ostrovy Baltického mora sú obľúbeným turistickým cieľom a sú lemované mnohými rekreačnými strediskami. Okrem toho sú v Nemecku aj vnútrozemské ostrovy, z ktorých najznámejšími sú Mainau a Reichenau v Bodamskom jazere a Herrenchiemsee v Chiemse.
Podnebie
Nemecko patrí do miernej klimatickej zóny strednej Európy, leží v oblasti pásma západných vetrov v prechodovej oblasti medzi morskou klímou v západnej Európe a kontinentálnou klímou vo východnej Európe. Na klímu pôsobí okrem iného aj Golfský prúd, ktorý vytvára neobyčajne mierne klimatické podmienky pre tieto zemepisné šírky. Extrémne počasie, ako napríklad suchá, tornáda, kruté mrazy alebo extrémne horúčavy sú relatívne zriedkavé. Príležitostne sa však objavia víchrice, ktorých pribúdanie obzvlášť v zimných mesiacoch spôsobuje problémy. V rokoch 2000 a 2002 sprevádzali víchrice aj veľké škody. Pravidelne prichádzajú povodne, ktoré prichádzajú v lete po intenzívnych dažďoch (povodeň Odry v 1997 a povodeň Labe v 2002) alebo v zime po topení snehu, môžu viesť k záplavám a značným škodám. Suchá postihujú hlavne severovýchod Nemecka, môžu sa však rozšíriť do celej krajiny ako naposledy počas vlny horúčav v roku 2003.
Klimatické dáta (priemerné hodnoty z rokov 1961 – 1990):
.jpg&veda=18451){kind=link}
.jpg&veda=18451){kind=link}
