A | B | C | D | E | F | G | H | CH | I | J | K | L | M | N | O | P | Q | R | S | T | U | V | W | X | Y | Z | 0 | 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9
Súradnice: 48°08′29″S 17°07′01″V / 48,141398°S 17,116868°V
| Kresťanskodemokratické hnutie | |
 | |
| Základné informácie | |
|---|---|
| Skratka | KDH |
| Založenie | 17. február 1990 |
| Predseda | Milan Majerský [1] |
| Podpredseda | Tomáš Merašický Marián Čaučík Igor Janckulík |
| Najviac poslancov | 31 (1990) |
| Poslancov | 12 (NR SR)[2] 2 (Európsky parlament) |
| Volebný výsledok | 6,82 % (Voľby do NR SR 2023) 9,69 % (Európske voľby 2019) |
| Ideológie | kresťanská demokracia konzervativizmus pro-europanizmus antikomunizmus antifašizmus[3] |
| Politické spektrum | stredopravica[4] |
| IČO | 00586846 |
| Počet členov | ▼ 6 110 (31.12.2022)[5] |
| Medzinárodné organizácie | |
| Skupina Európskeho parlamentu | Skupina Európskej ľudovej strany |
| Európska politická strana | Európska ľudová strana |
| Medzinárodné organizácie | Centristická demokratická internacionála (pozorovateľ) |
| Ďalšie informácie | |
| Mládežnícka organizácia | Kresťanskodemokratická mládež Slovenska |
| Sídlo | Šafárikovo námestie 4 811 02 Bratislava |
| Farby | Biela, Modrá, Červená |
| Web | www.kdh.sk |
Kresťanskodemokratické hnutie, skratka KDH, je slovenská stredopravá kresťanskodemokratická politická strana pôsobiaca v ČSFR a na Slovensku, ktorá vo svojich stanovách sa deklaruje za hnutie konzervatívne a demokratické, usilujúce sa o uplatnenie kresťanských a konzervatívnych hodnôt v politickom živote spoločnosti, štátu a medzinárodného spoločenstva. Súčasným predsedom strany je Milan Majerský. V komunálnych voľbách 2018 KDH získalo samostatne 157 starostov a primátorov a 2350 poslancov, ďalšie stovky v rôznych koalíciách, čím sa stalo druhou najúspešnejšou politickou stranou.[6]
Po voľbách do EP v roku 2019 má hnutie dvoch poslancov v Európskom parlamente.[7] V parlamentných voľbách v roku 2023 sa KDH vrátilo do Národnej rady SR, keď získalo 6,82 % hlasov.[8]
Vedenie strany
Podľa stanov KDH je ústredným koordinačným a riadiacim orgánom politiky hnutia trinásťčlenné predsedníctvo. Tvoria ho predseda, podpredsedovia, predseda poslaneckého klubu, predseda konzília, koordinátor pre regióny a ďalší členovia volení Radou KDH. Predsedníctvo KDH po sneme z 22. augusta 2020 tvoria:[9]
- Milan Majerský – predseda
- Marián Čaučík – podpredseda
- Igor Janckulík – podpredseda
- Tomáš Merašický – podpredseda
- Peter Berinšter – člen predsedníctva
- Milan Kabina – člen predsedníctva
- Martina Holečková – člen predsedníctva
- Monika Kolejáková – člen predsedníctva
- Jozef Mikuš – člen predsedníctva
- Marek Šmid – člen predsedníctva
- Martin Šmilňák – člen predsedníctva
- Peter Belinský – predseda konzília
- Peter Bobula – koordinátor pre regióny[10]
História
Počiatky KDH do roku 1994
Vznik KDH podnietila výzva z 30. novembra 1989 na zakladanie kresťanskodemokratických klubov (KDK) na Slovensku. Nešlo o zakladanie strany zhora, ako to poznáme dnes. „Mali sme predstavu, že vzniknú kluby len s nejakým hrubým programom – kresťanská demokracia ako taká – a keď ich bude dosť, pretvoria sa na stranu,“ povedal Ján Čarnogurský.[11] Pri zakladaní a profilácii KDH zohrali významnú úlohu najmä ľudia z katolíckeho disentu. Pod výzvu sa podpísali J. Čarnogurský, Anton Selecký, Hana Ponická, Miroslav Tahy, Konštantín Viktorín, Ivan Čarnogurský a Ivan Hoffman. Ako prvé kontaktné osoby tu boli uvedení Milan Nič, Ondrej Lupták a Predsedníctvo Bratskej cirkvi.[12][11]
Popri zakladaní miestnych klubov bol začiatkom decembra 1989 vytvorený Prípravný výbor Koordinačného centra, ktorý sídlil na ulici Československej armády č. 37. Vyšlo tiež prvé číslo Spravodaja KDH. V januári 1990 existovali kluby na celom území a nadišiel čas na zvolanie vo výzve predpokladaného ustanovujúceho snemu, ktorého termín bol určený na 17. február 1990. Tesne pred ním vyšlo prvé slobodné číslo Bratislavských listov, ktoré predtým vydával J. Čarnogurský ako samizdat.[12]
Kresťanskodemokratické hnutie oficiálne vzniklo 17. februára 1990 ustanovujúcim snemom v Nitre (registrácia Ministerstvom vnútra SR od 23. februára 1990), čím sa stalo jedným z najstarších subjektov na politickej scéne Slovenska po roku 1989.
Kluby vznikali spočiatku spolu, na zmiešaných územiach ako „dvojjazyčné“ i maďarské. V marci 1990 však došlo k definitívnemu oddeleniu maďarských kresťanských demokratov od KDH a ich zástupcovia sa rozhodli na svojom stretnutí v Bratislave 17. marca vytvoriť Maďarské kresťanskodemokratické hnutie [12].
Hnutie si v prvej polovici roku 1990 vytvorilo záujmové organizácie a zväzy, vznikli Kresťanskodemokratická mládež Slovenska (KDMS), Zväz kresťanských lekárov a zdravotníkov (ZKLaZ), ktorého predsedom sa stal Alojz Rakús, Združenie kresťanskodemokratických poľnohospodárov Slovenska (ZKDPS), Kresťanskodemokratický zväz pracovníkov vedy a školstva (KDZPVŠ), Kresťanskodemokratický zväz žien Slovenska a Kresťanskodemokratické združenie ekológov Slovenska.[12]
V prvých slobodných voľbách v roku 1990 získalo hnutie 19,21 %, ale výsledok bol sklamaním, nakoľko KDH dlho viedlo v prieskumoch verejnej mienky. Následne sa KDH stalo súčasťou koalícií na federálnej aj národnej úrovni (tam spolu s VPN a DS). V SNR obsadilo 31 kresiel a v oboch snemovniach FZ 25 kresiel. V komunálnych voľbách v novembri 1990 získalo KDH najviac poslancov – 10 564 (27,4 %) a 541 primátorov a starostov (19,8 %).
Na začiatku roku 1991 malo KDH približne 50 tisíc členov, po rozdelení VPN sa stal Ján Čarnogurský v apríli 1991 predsedom slovenskej vlády. Na sneme KDH v novembri 1991 sa stal predsedom hnutia opäť Ján Čarnogurský, jeho protikandidátom bol Ján Klepáč. Skupina okolo J. Klepáča navrhovala konfederatívne usporiadanie ČSFR, prípadne referendum o samostatnom Slovensku, pre nezhody vo vnútri KDH sa rozhodli založiť v marci 1992 Slovenské kresťansko-demokratické hnutie (SKDH).
KDH išlo do volieb v roku 1992 s volebným programom pod heslom „Stabilita dnes – prosperita zajtra“.[12] KDH však získalo vo voľbách do SNR iba 8,89 % a stalo sa opozičnou stranou. Na sneme v septembri 1992 sa hnutie pretransformovalo (štruktúrou) na politickú stranu. Za predsedu bol opäť zvolený Ján Čarnogurský a za nových podpredsedov pre jednotlivé oblasti František Mikloško (tlač a vonkajšie pôsobenie), Ivan Šimko (vnútorná politika), Emil Komárik (zahraničná politika) a Anton Anderko (regionálna politika).[12] Na jeseň 1992 hlasovalo KDH v SNR v júli proti prijatiu Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky a v septembri 1992 proti prijatiu Ústavy Slovenskej republiky.[13] Strana tak hlasovala z presvedčenia, že urýchlený nepripravený rozpad ČSFR poškodí Slovensko a taktiež z obáv, že by rozpad ČSFR by mohol vyvolať podobný násilný konflikt ako na Balkáne.[14]
V januári 1993 KDH neúspešne navrhlo na prezidenta Antona Neuwirtha, počas celého roka pôsobilo v opozícii a organizovalo napríklad mítingy v bratislavskom PKO. V roku 1994 po páde druhej Mečiarovej vlády sa KDH na krátky čas stalo od marca do decembra 1994 súčasťou vlády pod vedením Jozefa Moravčíka. KDH v nej malo 5 kresiel: Ivan Šimko (podpredseda vlády), Július Brocka (sociálne veci), Mikuláš Dzurinda (doprava), Ladislav Pittner (vnútro) a Ľubomír Roman (kultúra).
V opozícii 1994 – 1998
Vo voľbách do NR SR v roku 1994 kandidovali na kandidátke KDH aj bývalí členovia VPN a ODÚ. KDH získalo 10,08 % a stalo sa opäť súčasťou opozície. V komunálnych voľbách 1994 získalo KDH 415 starostov a primátorov a spolu 6 920 poslancov, čím sa stalo druhou najúspešnejšou stranou pri poslancoch a treťou pri starostoch. Na sneme v decembri 1994 bol za predsedu opäť zvolený Ján Čarnogurský, za podpredsedov F. Mikloško, I. Šimko, M. Dzurinda a Ján Figeľ.[12]
V rokoch 1994 – 1998 pôsobila KDH ako najsilnejšia opozičná strana, v roku 1996 vznikla Modrá koalícia (KDH-DÚ-DS), v roku 1997 pretvorená na tzv. dúhovú koalíciu (pričlenenie SDSS a SZS), hovorcom a neskôr predsedom následne vzniknutej SDK sa stal Mikuláš Dzurinda. KDH v tomto období dôrazne vystupovalo proti autoritatívnym praktikám vládnej moci, spoluorganizovalo viaceré veľké mítingy (do dejín sa zapísali hlavne viaceré mítingy na Námestí SNP, na ktorých sa zúčastnili desaťtisíce ľudí). Modrá koalícia zorganizovala petíciu za priamu voľbu prezidenta (viac ako 550-tisíc podpisov) a petíciu za spravodlivé voľby (470-tisíc podpisov), ktoré vyústili do referenda v roku 1997, ktoré bolo nakoniec zmarené.[15] KDH bolo zodpovedné za veľkú časť kampane SDK, najmä vo vidieckom prostredí, kam ostatné strany koalície nemali záujem chodiť na mítingy.[12]
KDH v koaličných vládach 1998 – 2006
Po voľbách do NR SR v septembri 1998 sa KDH (ako súčasť SDK) stalo súčasťou vládnej koalície (spolu s SDĽ, SMK a SOP), jeho podpredseda (a predseda SDK) Mikuláš Dzurinda sa stal predsedom vlády a predseda KDH J. Čarnogurský sa stal ministrom spravodlivosti. Po spore vo vnútri SDK sa časť poslancov KDH na čele s Mikulášom Dzurindom oddelila a v roku 2000 založili vlastnú stranu SDKÚ. KDH si v roku 2000 zvolila po desiatich rokoch nového predsedu Pavla Hrušovského, nakoľko Ján Čarnogurský nekandidoval. Hrušovský na sneme porazil protikandidáta Jána Figeľa.[16]
Od parlamentných volieb v roku 1998 (vtedy boli členovia KDH na kandidátke Slovenskej demokratickej koalície) do februára 2006 bolo KDH súčasťou vládnej koalície. Po parlamentných voľbách v roku 2002 vznikla koalícia SDKÚ-KDH-SMK-ANO. V nej obsadili tri miesta aj členovia KDH - Daniel Lipšic bol podpredsedom vlády a ministrom spravodlivosti, Vladimír Palko ministrom vnútra a Martin Fronc ministrom školstva. KDH sa podarilo presadiť cieľ z volebného programu – zisk nestáleho kresla pre Slovensko v Bezpečnostnej rade OSN. KDH naopak nesúhlasilo s vyslaním slovenských vojsk do Iraku v roku 2003, zvyšok koalície s HZDS však vyslanie schválil. V marci, resp. máji 2005 Slovensko vstúpilo do NATO a EÚ. Vo prvých voľbách do Európskeho parlamentu v júni 2004 obsadilo KDH so ziskom 16,89 % 4. miesto a získalo 3 kreslá europoslancov (Ján Hudacký, Miroslav Mikolášik a Anna Záborská).[17] V januári (v EP) a v máji (v NR SR) 2005 hlasovali poslanci KDH proti prijatiu Zmluvy o Ústave pre Európu, keďže dokument hnutie považovalo za príliš socialistický a smerujúci k superštátu.[18] Vtedajší predseda strany a zároveň predseda NR SR Pavol Hrušovský zhrnul, že požiadavky Slovenska (zrušenie hlasovania kvalifikovanou väčšinou, princíp jedného eurokomisára za krajinu či zmienka o kresťanstve v preambule zmluvy) ešte zo septembra 2003 neboli Úniou akceptované a vzhľadom na to KDH dokument nepodporilo.[19] KDH vo februári 2006 odišlo z vlády potom, ako premiér Dzurinda opätovne odmietol zaradiť do parlamentu návrh zákona o výhrade vo svedomí, ktoré chcelo hnutie presadiť ako jednu zo svojich priorít.[20] Od februára 2006 do volieb v júli 2006 tak hnutie ostalo v opozícii.
KDH medzi rokmi 2006 – 2016
.jpg)
.jpg)
V parlamentných voľbách v roku 2006 si hnutie vytýčilo dosiahnuť métu 10 % hlasov a ideálne nevstupovať do koalície so stranou SMER-SD.[20] Volebný výsledok v podobe 8,31 % bol sklamaním a v hnutí panoval v júli 2006 rozkol ohľadom možného vstupu do vlády so Smerom.[20] Toto rezolútne odmietali Daniel Lipšic či Vladimír Palko, rezervovanejší postoj mal predseda Hrušovský a za koalíciu sa podľa Vladimíra Palka vyjadrovali Brocka, Fronc, Bobula, Alojz Přidal a Šimko.[20] Vstup do vlády väčšinovo podporovali krajské a okresné orgány strany, naopak proti bola väčšina radových členov a voličov. Pri hlasovaní Rady KDH Hrušovský s piatimi ďalšími členmi schválili vstup do vlády so Smerom a SMK v pomere 6:5. Proti boli Lipšic, Palko, František Mikloško, Pavol Minárik a Rudolf Bauer.[20] Peter Bobula tvrdil, že hlasovanie nebolo o vstupe do vlády, ale o súhlase s rokovaním so Smerom.[21] Nakoniec však Smer medzičasom zložil vládnu koalíciu s HZDS a SNS a KDH zostalo v opozícii. Kvôli nespokojnosti s vývojom v strane následne začiatkom roku 2008 zo strany odišli štyria z jedenástich členov predsedníctva a dlhoroční členovia Palko, F. Mikloško, Minárik Bauer. Založili nový politický subjekt – Konzervatívni demokrati Slovenska.
Vo voľbách do Európskeho parlamentu v júni 2009 skončilo KDH opäť na štvrtom mieste, no oproti minulým voľbám oslabilo, získalo 10,87 % hlasov, čo mu stačilo na zisk dvoch mandátov pre Mikolášika a Záborskú.[22] Na sneme v septembri 2009 bolo zvolené nové vedenie na čele s predsedom Jánom Figeľom, ktorý po deviatich rokoch vystriedal Pavla Hrušovského, ktorý sa rozhodol na jar 2009 opätovne nekandidovať.[16]
Po parlamentných voľbách v roku 2010 strana získala 8,52 % hlasov a stala sa súčasťou vládnej koalície so stranami SDKÚ-DS, SaS a MOST-HÍD. Vo vláde Ivety Radičovej získala strana tri kreslá - Ján Figeľ sa stal podpredsedom vlády a ministrom dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja, Daniel Lipšic sa stal ministrom spravodlivosti a Ivan Uhliarik zastával pozíciu ministra zdravotníctva.
Po rozpade vlády Ivety Radičovej sa v marci 2012 konali predčasné parlamentné voľby. KDH síce mierne posilnilo, získalo 8,82 % hlasov, 16 mandátov a stalo sa druhou najsilnejšou stranou, avšak strana SMER-SD pri zdrvujúcom víťazstve získala 83 kresiel a mohla vládnuť sama. KDH preto v období 2012-2016 pôsobilo v parlamente v opozícii. Predseda KDH Ján Figeľ pôsobil ako podpredseda parlamentu. Stranu v máji 2012 opustila skupina okolo vtedajších podpredsedov strany Daniela Lipšica a Jany Žitňanskej, ktorá kritizovala skostnatelosť pravice a tiež zle vedenú kampaň vo voľbách v roku 2012 a následne vytvorila projekt Nová väčšina.[23]
V novembri 2012 z iniciatívy predsedu Figeľa vznikla Ľudová platforma, voľné KDH s vtedajšími ďalšími opozičnými stranami, SDKÚ-DS a stranou MOST – HÍD, ktoré boli členmi, resp. sa uchádzali o členstvo v Európskej ľudovej strane.[24][25] Deklarovaným cieľom spolupráce bolo vytvorenie stredopravej alternatívy voči vládnej strane SMER-SD. Platforma sa nezhodla na spoločných kandidátoch vo voľbách do VÚC v roku 2013 a definitívne zanikla 18. marca 2014 vystúpením strany MOST–HÍD po prezidentských voľbách.[26][27]Vo voľbách do Európskeho parlamentu v máji 2014 KDH posilnilo. Stalo sa druhou najsilnejšou stranou so ziskom 13,21 % hlasov. Získalo nárok na dva mandáty, ktoré opäť obsadili Mikolášik a Záborská.[28]
Volebné obdobie 2016 – 2020
Pod vedením Jána Figeľa sa KDH v parlamentných voľbách v marci 2016 nedostalo prvýkrát od svojho vzniku do parlamentu, keď získalo 4,94 % hlasov. Figeľ krátko po voľbách na svoju funkciu abdikoval. V júni 2016 sa stal novým predsedom KDH Alojz Hlina. Hlina obhájil post predsedu aj v marci 2018, keď mu protikandidátom bol poslanec NR SR Richard Vašečka. Z 338 hlasov delegátov získal Hlina 233, Vašečka 101.[29]
Po parlamentných voľbách 2016 prebiehala v KDH diskusia o ďalšom smerovaní. Hlinova línia vo vedení strany ostro odmieta spoluprácu s ľavicovým Smerom aj s krajne pravicovou stranou ĽSNS.[29] V súvislosti s hľadaním priestoru na politickej scéne bol zorganizovaný seminár k základnej idei strany, kde bola prezentovaná vízia tvorby veľkej politickej strany do budúcna. Kandidát KDH na europoslanca, Ivan Šimko v nej odmietol myšlienku boja proti liberalizmu. [30] Do KDH vstúpili v priebehu volebného obdobia 2016 – 2020 poslanci NR SR Richard Vašečka (pôvodne v OĽaNO, neskôr prestúpil do KÚ) a Igor Janckulík (z MOST-HÍD), vďaka čomu získalo hnutie zastúpenie v parlamente napriek neúspechu vo voľbách.[31] Taktiež do KDH vstúpil europoslanec za SDKÚ-DS Ivan Štefanec. Naopak, z KDH v januári 2019 vystúpila europoslankyňa Anna Záborská, aby vo februári založila vlastnú stranu, Kresťanská únia.
Prezidentské voľby a Voľby do Európskeho parlamentu v roku 2019
V prezidentských voľbách v roku 2019 KDH nepostavilo svojho kandidáta na prezidenta. V otázke podpory kandidátov sa rozhodovalo medzi Veronikou Remišovou (ktorá nakoniec nekandidovala) a Františkom Mikloškom (ktorý kandidoval ako nezávislý),[32] k čomu sa Mikloško vyjadril nasledovne[33]:
V politike sa pohybujem takmer 30 rokov, ale s takýmto komickým vyhlásením som sa za ten čas ešte nestretol. Návrh Alojza Hlinu je vzdušným zámkom – Alojz Hlina nedisponuje Veronikou Remišovou ako političkou strany OĽANO, ani mnou ako nezávislým kandidátom." "Vo štvrtok 13. decembra vyjadrilo mojej kandidatúre podporu Predsedníctvo a Ústredie Zväzu kresťanských seniorov na Slovensku, za čo im vyjadrujem vďaku."
Napriek počiatočnému otáľaniu KDH nakoniec rozhodlo, že v prvom kole prezidentských volieb podporí Mikloška, rozhodla tak 17. februára 2019 rada KDH. V druhom kole podporí tiež Mikloška, pokiaľ postúpi, keďže alternatíva k nemu, Robert Mistrík, nakoniec z volieb odstúpil.[34] Po prvom kole Mikloško nechcel povedať, či bude v druhom kole voliť Zuzanu Čaputovú,[35] ale tri desiatky signatárov, ktorí vyzvali Mikloška kandidovať, zverejnili vyhlásenie, v ktorom vyjadrili podporu Čaputovej.[36]
Rada KDH v decembri 2018 zvolila prvých šesť kandidátov KDH pre voľby do Európskeho parlamentu: Marián Čaučík, Andrej Klapica, Miriam Kuzárová, Miriam Lexmann, Peter Stach a Ivan Štefanec. Neskôr na kandidátku pribudol napríklad bývalý predseda Ján Figeľ. KDH nakoniec vo voľbách skončilo na 4. mieste, získalo 9,69 % hlasov a dva poslanecké mandáty pre Štefanca a Lexmann.[37] Lexmannovej mandát sa však kontroverzne vďaka schváleným pravidlám volieb uplatní až po Brexite, čím KDH po voľbách de facto získalo len jeden mandát, pričom Sloboda a Solidarita s menším počtom hlasov získala dve kreslá hneď od počiatku.[38] KDH sa v prípade Lexmann paradoxu obrátilo v júni a znovu aj v októbri 2019 na Ústavný súd SR, ktorý však v prospech čakajúcej poslankyne aj kvôli nedostatku sudcov v lete roku 2019 nerozhodol.[39] Podľa predsedu Ústavného súdu Ivana Fiačana sa súd prípadom mal zaoberať.[40]
V roku 2019 do KDH tiež postupne vstúpili tri poslankyne NR SR pôvodne zvolené na kandidátke hnutie OĽaNO – Soňa Gaborčáková, Elena Červeňáková a Anna Verešová.[2] KDH tým navýšilo počet svojich poslancov v parlamente na štyroch.
Volebná kampaň pre Voľby do NR SR v roku 2020
V júli 2019 sa strana dohodla na predvolebnej spolupráci s Progresívnym Slovenskom a SPOLU pred voľbami v roku 2020. Strany sa dohodli, že budú pracovať na spoločných témach a v rozdielnych oblastiach budú hľadať kompromisy. Dohoda obsahuje záväzok po voľbách vytvoriť spoločnú koalíciu, ak to bude možné.[41] Predseda Alojz Hlina odmietol rozdúchavanie ideologických rozdielov medzi stranami (postoje ku LGBT či potratom) a avizoval sústredenie sa na iné, pre Slovensko dôležitejšie témy ako dane či zákonník práce.[42] Proti koalícii KDH s liberálnejšími stranami sa vyslovil hovorca Aliancie za rodinu Anton Chromík, ktorý varoval, že tak KDH môže napomôcť schváleniu registrovaných partnerstiev pre osoby rovnakého pohlavia a radil, aby si strana ešte pred skladaním koalície stanovila jasné červené čiary.[43] V auguste 2019 KDH deklarovalo, že registrované partnerstvá nepodporí a v prípade takého hlasovania môže odísť z prípadnej vlády.[44] K dohode o neútočení medzi KDH a PS/SPOLU sa v novembri 2019 pridala tiež strana ZA ĽUDÍ exprezidenta Andreja Kisku.[45]
29. októbra 2019 strana predstavila svoj volebný program pod názvom REŠTART – Nádej pre Slovensko.[46] Odmieta v ňom nové dane, hlavnou témou je rodinná politika a ochrana najslabších.[47] KDH ako prvá strana so šancou na vstup do parlamentu zverejnilo svoju kandidátnu listinu pre parlamentné voľby. Listinu schválili na Rade KDH 16. novembra 2019.[48] Strana v nej prvý raz použila tzv. modulový systém, teda zoskupenie kandidátov do tematických modelov. Zahrnuté sú modely Sila kresťanského a konzervatívneho sveta (20 kandidátov), Krajskí lídri K8 (8 kandidátov), Primátori a starostovia (30 kandidátov), Zdravotníctvo (10 kandidátov), Školstvo (10 kandidátov), Mladí (10 kandidátov) a Veľký modul ľudí, ktorí chcú pomôcť kresťanskej demokracii (51 kandidátov). Prvých 11 miest na kandidátke obsadili členovia predsedníctva strany, jednotkou je predseda Hlina, dvojkou župan Prešovského kraja Milan Majerský, trojkou podpredseda Pavol Zajac.[49] Pri schválení listiny sa strana prihlásila k odkazu 17. novembra a k boju proti oligarchii a extrémizmu.[48] KDH tiež rozhodlo, že do volieb pôjde samostatne.[50]
Volebné obdobie 2020 – 2024
KDH v parlamentných voľbách vo februári 2020 získalo 4,65 % hlasov (v absolútnych číslach 134 099, čo bolo viac hlasov než v roku 2016, v relatívnych číslach však menej) a opäť sa nedostalo do NR SR. V reakcii na volebný neúspech ohlásil 1. marca 2020 Alojz Hlina svoje odstúpenie z funkcie predsedu strany.[51] Ako dôvody neúspechu boli uvádzané najčastejšie neschopnosť obhájiť pakt o neútočení s liberálnymi stranami voči konzervatívnych kritikom, fakt, že kresťanskodemokratické sily sa roztrieštili do viacerých kandidujúcich subjektov či spôsob vystupovania predsedu Hlinu vo volebnej kampani.[52] Úspechom hnutia bol fakt, že Soňa Gaborčáková, ktorá v roku 2019 prestúpila z poslaneckého klubu OĽaNO do KDH sa stala štátnou tajomníčkou Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR.[53] Vedením strany bol do ďalšieho snemu poverený Pavol Zajac.[54] Snem KDH sa mal konať 13. júna 2020, bol však oproti pôvodným plánom odložený kvôli pandémii koronavírusu na 22. augusta 2020.[55][56] Záujem kandidovať na post predsedu ohlásil predseda PSK, Milan Majerský.[55]
Na sneme 22. augusta 2020 v Ružomberku si KDH zvolilo nové vedenie, reflektujúc výsledok v posledných parlamentných voľbách. Predsedom sa ako jediný kandidát stal Milan Majerský, keď získal 287 z 326 hlasov delegátov (89,97 %).[57] Na miesta troch podpredsedov kandidovalo päť kandidátov – v pomere získaných hlasov sa umiestnili Marián Čaučík (267), Igor Janckulík (228), Tomáš Merašický (199; všetci zvolení) a Alojz Hlina (109), Ivan Šimko (26; obaja nezvolení).[57] Predseda Majerský ohlásil smerovanie strany s cieľom "budovať mosty, nie múry" a s najbližšou métou, na ktorú sa má KDH zamerať, majú byť nachádzajúce spojené regionálne a komunálne voľby v roku 2022.[57]
Nová komunikácia
Na tlačovej konferencii 9. apríla 2021 predstavil predseda Milan Majerský novú komunikáciu hnutia spojenú s redizajnom loga, grafiky a novou víziou.[58] V nej sa hnutie zameriava na tri oblasti, obnovu dôvery občanov v riadenie štátu, blízkosť politikov pri ľuďoch a zlepšenie životných podmienok, aby ľudia neboli nútení hľadať uplatnenie mimo svojich regiónov. Navrhuje v nej napríklad zriadenie 8 volebných obvodov, v ktorých bude možné voliť si poslancov parlamentu zo svojho regiónu, či väčšiu decentralizáciu, posilnenie kompetencií samospráv a zlepšenie ich financovania.[59]
V júli 2021 oznámilo KDH v rámci spájania konzervatívnych síl spoluprácu so Slovenskou konzervatívnou stranou, ktorú založil pôvodne odídenec z KDH Radoslav Procházka. Na základe podpísaného memoranda medzi Majerským a Ivanom Zuzulom strana SKS zanikne a jej členovia sa integrujú do KDH.[60] Strana v rovnakom čase naopak vylúčila spájanie sa so stranami SPOLU a DOBRÁ VOĽBA, o možnosti ktorého informoval portál Aktuality.sk.[61][62]
Parlamentné voľby 2023
V priebehu prvej polovice roku 2023 KDH viedlo diskusie o možnej volebnej spolupráci s bývalým premiérom Eduardom Hegerom, s predsedníčkou ZA ĽUDÍ Veronikou Remišovou či so stranou Kresťanská únia. Hegerovi KDH ponúklo v januári druhé miesto na kandidátke, ten však ponuku odmietol.[63] V marci 2023 v reakcii na ultimátne uznesenie Kresťanskej únie Rada KDH odmietla spoločnú kandidátku s KÚ.[64][65] V máji 2023 predseda Majerský vylúčil volebnú koalíciu s Demokratmi a potvrdil, že KDH bude kandidovať samostatne, posilnené o osobnosti z konzervatívneho a kresťanského prostredia.[66] Na kandidátnu listinu sa tak následne pridali František Mikloško, Peter Stachura, bývalý europoslanec a podpredseda KÚ Branislav Škripek, exminister školstva Ján Horecký, expertka na sociálne veci Anna Laurinec Šmehilová či záchranár František Majerský.[67][68] [69][70] Expertné rady KDH posilnili tiež energetik Andrej Žiarovský a exminister spravodlivosti Viliam Karas.[71]
Volebné heslo KDH do volieb bolo Zaslúžite sa mať lepšie s hlavným dôrazom na päť oblastí – životná úroveň, zdravotníctvo, pomoc rodinám a zraniteľným, vzdelávanie a biznis prostredie.[72] Na čele kandidátky do parlamentných volieb bol Milan Majerský, z druhého miesta kandidoval ekonóm Jozef Hajko a z tretieho právnička Martina Holečková.
Volebné obdobie 2023 – 2027 (návrat do parlamentu)
Vo voľbách do Národnej rady v septembri 2023 KDH získalo 202 515 hlasov (6,82 %) a vrátilo sa po siedmich rokoch do Národnej rady.[73] Hnutie získalo 12 mandátov, v októbri pripúšťalo vstup do štvorkoalície so stranami HLAS-SD, PS a SaS, po vzniku trojkoalície Hlasu so Smerom a SNS zotrvalo v opozícii.[74] Koncom roku 2023 a začiatkom roku 2024 KDH spoluorganizovalo niekoľko týždňové opozičné demonštrácie proti zmenám v trestnom zákone a rušeniu špeciálnej prokuratúry.[75] Vo februári 2024 Rada KDH rozhodla, že v prezidentských voľbách podporí nezávislého kandidáta Ivana Korčoka.[76] Za to si vedenie Milana Majerského vyslúžilo kritiku od viacerých zakladajúcich členov z 90. rokov na čele s Jánom Čarnogurským, ktorí okrem iného kritizovali liberalizáciu postojov hnutia, servilitu voči progresívnym postojom či komunikáciu predsedníčky poslaneckého kluby Martiny Holečkovej.[77] Rovnako vo februári 2024 KDH schválilo kandidátnu listinu pre voľby do Európskeho parlamentu, prvú päticu kandidátov tvoria Miriam Lexmann, Viliam Karas, Gabriel Paľa, Ivan Štefanec a Branislav Škripek.[78][79]
16. marca 2024 pozíciu predsedu obhájil ziskom 225 hlasov Milan Majerský. Protikandidát Ivan Šimko získal 16 hlasov delegátov.[80]
V posledný deň moratória pred Voľbou prezidenta Slovenskej republiky v roku 2024 TASR zverejnila článok s názvom "Zakladatelia KDH vyzvali nepodporiť I.Korčoka, kritizujú postoj hnutia". Toto spoločné vyhlásenie vraj zakladateľov vraj podpísali Ján Čarnogurský, Ján Klepáč, Viliam Oberhauser, Ivan Tirpák, Anton Andráš, Jozef Kuzma, Gabriel Smatana a Ján Kubiš.[81] Väčšinou to nie sú priami zakladatelia KDH, ba práve naopak Kubiš bol protikandidát.
Postoje a ideológia
O štátoprávnom usporiadaní
Michal Čop z denníka Štandard napísal: „hlasovanie KDH proti deklarácii zvrchovanosti Slovenskej republiky bolo zavŕšením osudnej chyby“, pretože keby vedenie KDH malo „medzi rokmi 1990 až 1993 iný, vnímavejší postoj k samostatnosti, konzervatívci by v našich novodobých dejinách zohrali omnoho významnejšiu rolu a dnes by mali šancu byť určujúcou silou v politickom živote..."[82] Podľa Čopa, pre túto svoju osudnú chybu z roku 1992, keď si vybrali za spojencov liberálov, zoslabli a následky tohto omylu pociťujú dodnes.[83]
Na sneme KDH v novembri 1991 sa stal predsedom hnutia opäť Ján Čarnogurský, jeho protikandidátom bol Ján Klepáč, ktorý bol zástancom samostatnosti Slovenska. KDH pod vedením Čarnogurského tak išlo do volieb v roku 1992 v tieni krachu dohody z Milov, ktorá mala zabrániť rozdeleniu Česko-Slovenska a odchodu svojho národného krídla.[12] KDH tak získalo vo voľbách do SNR v roku 1992 iba 8,89 % a stalo sa opozičnou stranou. Po voľbách v júli prišli veľké slovenské hlasovania. Opozičné KDH sa postavilo proti vyhláseniu zvrchovanosti, neskôr v septembri aj proti prijatiu Ústavy SR.
Podľa Martina Hanusa, šéfredaktora Konzervatívneho denníku, "to bol veľký paradox: len dva roky predtým hovoril Čarnogurský o slovenskej hviezdičke na európskom nebi, kým Mečiar hromžil, že ak bude treba, Slováci Čechov dokopú do federácie. Zrazu bol z Mečiara otec národa a z Čarnogurského jeho zradca." "Kresťanskí demokrati napokon hrozbu svojho konca odvrátili, v nasledujúcich štyroch voľbách dosiahli vlastne rovnaký výsledok ako v júni 1992 – už to nebolo hnutie s hviezdičkou, ale s osmičkou" (8%). Podľa Hanusa sa KDH dopustilo chyby, keď ako jediné spolu s maďarskými stranami hlasovalo proti vznikajúcemu štátu avšak nebola to chyba osudová.[83]
Zahraničná a bezpečnostná politika
V zahraničnopolitických otázkach sa KDH už od 90. rokov 20. storočia profiluje ako pro-európska a euroatlantická strana, podporujúca zapojenie Slovenska v EÚ a NATO a naopak kritizujúca nedemokratické režimy vrátane Číny či Ruska. [84][85] Na európskej úrovni presadzuje dodržiavanie subsidiarity v rozdelení právomocí medzi EÚ a členskými štátmi.[86]
V roku 2022 KDH podporilo podpis Dohody o obrannej spolupráci SR s USA.[87] Pre vyvrátenie pochybností o protiústavnosti dohody KDH odporúčalo prezidentke obrátiť sa na Ústavný súd SR.[88]
Volebné výsledky
Voľby do Národnej rady SR
Výsledky volieb do Národnej rady SR (do roku 1993 Slovenskej národnej rady), v ktorých sa zúčastnila strana KDH.
| Voľby | Počet hlasov | Počet hlasov % | Počet mandátov | Umiestnenie | Parlamentné postavenie |
|---|---|---|---|---|---|
| 1990 | 648 782 | 19,21 % | 31 / 150 |
2. miesto | koalícia s VPN a DS |
| 1992 | 273 945 | 8,89 % | 18 / 150 |
3. miesto | opozícia / koalícia* s SDĽ a DÚ |
| 1994 | 289 987 | 10,08 % | 17 / 150 |
4. miesto | opozícia |
| 1998** | 884 497 | 26,33 % | 42 / 150 |
2. miesto | koalícia s SDK, SDĽ, SMK a SOP |
| 2002 | 237 202 | 8,25 % | 15 / 150 |
5. miesto | koalícia s SDKÚ, SMK a ANO*** |
| 2006 | 191 443 | 8,31 % | 14 / 150 |
6. miesto | opozícia |
| 2010 | 215 755 | 8,52 % | 15 / 150 |
4. miesto | koalícia s SDKÚ-DS, SaS a Most-Híd |
| 2012 | 225 361 | 8,82 % | 16 / 150 |
2. miesto | opozícia |
| 2016 | 128 908 | 4,94 % | 0 / 150 |
9. miesto | hnutie sa nedostalo do NR SR**** |
| 2020 | 134 099 | 4,65 % | 0 / 150 |
8. miesto | hnutie sa nedostalo do NR SR |
| 2023 | 202 515 | 6,82 % | 12 / 150 |
5. miesto | opozícia |
* po páde vlády Vladimíra Mečiara od 15. marca 1994 do dňa predčasných volieb 30. septembra 1994 vytvorilo KDH vládnu koalíciu s SDĽ a novovzniknutou Demokratickou úniou
** politici KDH kandidovali (ako formálni členovia Slovenskej demokratickej koalície) na kandidátke SDK, samostatne však ku koaličnej zmluve KDH pristúpilo až v roku 2000
*** vo februári 2006 KDH vystúpilo z vládnej koalície a do konca volebného obdobia (do júna 2006) zostalo v opozícii
**** na konci volebného obdobia malo KDH 4 poslancov, zvolených pôvodne za #SIEŤ a OĽaNO
Mapy volebných výsledkov
-
Volebné výsledky vo voľbách do NR SR 2010 -
Volebné výsledky vo voľbách do NR SR 2012 -
Volebné výsledky vo voľbách do NR SR 2016 -
Volebné výsledky vo voľbách do NR SR 2020 -
Volebné výsledky vo voľbách do NR SR 2023
Prezidentské voľby
| Voľby | Kandidát | Výsledok prvého kola | Výsledok druhého kola | ||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Počet hlasov | Počet hlasov % | Výsledok | Počet hlasov | Počet hlasov % | Výsledok | ||
| 1999 | Rudolf Schuster[89] | 1 396 950 | 47,37 % | 1. miesto | 1 727 481 | 57,18 % | zvolený |
| 2004 | František Mikloško | 129 414 | 6,50 % | 5. miesto | nepostúpil | ||
| 2009 | Iveta Radičová | 713 735 | 38,05 % | 2. miesto | 988 808 | 44,47 % | nezvolená |
| 2014 | Pavol Hrušovský | 63 298 | 3,33 % | 6. miesto | nepostúpil | ||
| 2019 | František Mikloško | 122 916 | 5,72 % | 5. miesto | nepostúpil | ||
Voľby do Európskeho parlamentu
Výsledky volieb do Európskeho parlamentu, v ktorých sa zúčastnila strana KDH.
| Voľby | Počet hlasov | Počet hlasov % | Počet mandátov | Umiestnenie | Parlamentné postavenie |
|---|---|---|---|---|---|
| 2004 | 113 655 | 16,19 % | 3 / 14 |
4. miesto | účasť vo frakcii EPP-ED |
| 2009 | 89 905 | 10,87 % | 2 / 13 |
4. miesto | účasť vo frakcii EPP |
| 2014 | 74 108 | 13,21 % | 2 / 13 |
2. miesto | účasť vo frakcii EPP |
| 2019 | 95 588 | 9,69 % | 2 / 14 |
4. miesto | účasť vo frakcii EPP |
Medzi rokmi 2016-2019 KDH zastupovali traja europoslanci[90]: Miroslav Mikolášik, Anna Záborská a Ivan Štefanec (vo voľbách do EP v roku 2014 kandidoval za SDKÚ).[91]
Mapy volebných výsledkov
-
Výsledky vo voľbách do EP v roku 2019
Voľby do orgánov samosprávnych krajov
| Voľby | Počet mandátov predsedov VÚC |
Počet mandátov predsedov VÚC (ako koalícia) |
Umiestnenie | Počet mandátov poslancov |
Počet mandátov poslancov (ako koalícia) |
Počet mandátov poslancov % |
Umiestnenie |
|---|---|---|---|---|---|---|---|
| 2001 | 1 / 8 |
2 / 8 |
2. miesto | 18 / 401 |
75 / 401 |
41,02 %II | 1. miesto |
| 2005 | 0 / 8 |
Zdroj: