Duchovenstvo katolíckej cirkvi
Podľa svätenia
biskup • kňaz • diakon • subdiakon1
Nižšie svätenia Západná cirkev: akolyta2 • exorcista1 • lektor2 • ostiár1 Východné cirkvi: poddiakon • čtec • spevák
Podľa úradu, titulu či stavu
Rímska kúria pápež • kardinál • apoštolský nuncius • pápežský legát • monsignor
Miestne cirkvi patriarcha • prímas • metropolita • arcibiskup • diecézny biskup • eparcha • biskup koadjútor • teritoriálny opát • osobný prelát • apoštolský administrátor • pomocný biskup • generálny vikár
Farnosti dekan • farár • farský administrátor • administrátor excurrendo • kaplán
Rehole3 generálny predstavený • opát • opátka • igumen • provinciál • prior • rehoľník • archimandrita • mních • mníška • novic
^1  V rímskokatolíckej cirkvi sa od roku 1973 až na výnimky neudeľuje ^2  Od roku 1973 sa nazýva službou a už nepatrí medzi klérus ^3  Podľa súčasného CIC patria medzi klérus len tí, ktorí prijali aspoň diakonskú vysviacku

Subdiakon^[1] (lat. subdiaconus) alebo (vo východných cirkvách) poddiakon^[2] alebo hypodiakon^[2] (starogr. υποδιακονος) je vo viacerých kresťanských cirkvách osoba, ktorá prijala príslušné svätenie. Subdiakonát je predstupňom diakonátu.

Raná cirkev

V Biblii o subdiakonoch, ani ich ustanovení nieto zmienky. Subdiakonát pravdepodobne vznikol po apoštolskej dobe, prvá zmienka je až v 3. storočí – pápež Kornélius v roku 255 v liste Fabiovi z Antiochie spomína, že bolo v Ríme 46 kňazov, 7 diakonov a 7 subdiakonov. Rovnako toto svätenie spomína sv. Cyprián, sv. Atanáz Alexandrijský a viacero koncilov a synôd. Spočiatku bol na Východe i Západe subdiakonát nižším svätením, na Západe sa v druhej polovici 12. storočia stal vyšším svätením, čo autoritatívne potvrdil pápež Inocent III. začiatkom 13. storočia. Subdiakonát začal byť už v 5. storočí spojený s celibátom, čo sa neskôr stalo záväznou cirkevnou praxou.^[3]

Východné cirkvi

Vo východných cirkvách je poddiakonát najvyšším z nižších svätení, v poradí za čtecom a pred diakonom. V Ruskej pravoslávnej cirkvi však často úlohu poddiakona spĺňajú nevysvätení poddiakoni, keďže vysviacka je spojená s povinnosťou celibátu; vysvätení sú potom v tenže deň za poddiakona i diakona.^[4] Úlohou poddiakona je v chráme strážiť kráľovské dvere, prednášať čítanie, udržiavať v čistote liturgické nádoby a svietniky, obliekať biskupa a kňaza, zapaľovať sviece a pripravovať potrebné veci.^[3][5] Počas bohoslužieb si obliekajú stichár a orár vo forme kríža okolo hrude na rozdiel od diakonov, ktorí ho nosia cez rameno.^[4]

V Ruskej pravoslávnej cirkvi mávajú biskupi niekoľko subdiakonov ako asistentov.^[4]

Západná cirkev

Na Západe bol síce subdiakonát v 12. storočí zaradený medzi vyššie svätenia^[6] popri diakonáte a kňazstve, nie je však považovaný za sviatosť, lež len za sväteninu.^[3] Subdiakonát sa udeľoval po akolytáte a predchádzal vysväteniu za diakona. Vysviackou začala povinnosť celibátu a modlitby celého posvätného ofícia.^[7][8] Úlohou subdiakona je počas omše asistovať diakonovi, pripravovať chlieb a víno, pripraviť kalich a paténu počas ofertória a spievať epištolu.^[3] Odevom vlastným subdiakonovi je tunika, ktorú si oblieka na albu, a manipul.^[9]

V roku 1965, počas Druhého vatikánskeho koncilu, sa Komisia pre uskutočňovanie Konštitúcie o posvätnej liturgii zaoberala otázkou nižších svätení a zhodla sa, že sa subdiakonát (na rozdiel od niektorých ďalších svätení) nesmie zrušiť, pretože má v Cirkvi stále relevantnú úlohu prisluhovať diakonovi, ale stane sa z neho nižšie svätenie, musí sa zrušiť jeho spojenie so záväzkom celibátu, keďže Koncil umožnil vysviacku ženatých mužov za trvalých diakonov, a tiež sa mal obnoviť obrad vysviacky.^[10]

Až v roku 1970 prišlo po dlhých diskusiách o tom, ktoré nižšie svätenia ponechať, rozhodnutie ponechať len dve nižšie svätenia, a to lektorát a akolytát, ktorý by prebral aj niektoré prvky subdiakonátu.^[10]

V rímskokatolíckej cirkvi subdiakonát zrušil pápež Pavol VI. svojím motu proprio Ministeria quaedam 15. augusta 1972 a jeho funkcie v liturgii zveril akolytom a lektorom, ktoré nakoniec ako jediné z nižších svätení zachoval ako „služby“ (lat. ministeria), ktoré sa môžu udeľovať i laikom. Biskupským konferenciám však povolil ministérium akolytu nazývať subdiakonátom.^[11]

Keďže bol subdiakonát zrušený až po zavedení pokoncilovej reformy, prvé vydanie obnoveného Rímskeho misála ešte obsahuje rubriky pre funkciu subdiakona počas omše. Jeho úlohou bolo prisluhovať kňazovi a diakonovi, pripravovať oltár a posvätné nádoby a čítať epištolu a v prípade potreby prebrať úlohu ostatných prisluhujúcich. Obliekal si tuniku na albu, tunika sa mohla v prípade potreby alebo nižšej úrovne slávnostnosti vynechať.^[12]

V inštitútoch apoštolského života podliehajúcich bývalej komisii Ecclesia Dei, ktoré slávia liturgiu podľa predkoncilovej liturgie, sa subdiakonát naďalej udeľuje spolu s ostatnými nižšími sväteniami. Toto právo potvrdil Benedikt XVI. v motu proprio Summorum Pontificum zo 7. júla 2007 a bližšie potvrdila komisia Ecclesia Dei inštukciou Universae Ecclesiae z 30. apríla 2011.^[13]

Referencie