Duchovenstvo katolíckej cirkvi
Podľa svätenia
biskup • kňaz • diakon • subdiakon1
Nižšie svätenia Západná cirkev: akolyta2 • exorcista1 • lektor2 • ostiár1 Východné cirkvi: poddiakon • čtec • spevák
Podľa úradu, titulu či stavu
Rímska kúria pápež • kardinál • apoštolský nuncius • pápežský legát • monsignor
Miestne cirkvi patriarcha • prímas • metropolita • arcibiskup • diecézny biskup • eparcha • biskup koadjútor • teritoriálny opát • osobný prelát • apoštolský administrátor • pomocný biskup • generálny vikár
Farnosti dekan • farár • farský administrátor • administrátor excurrendo • kaplán
Rehole3 generálny predstavený • opát • opátka • igumen • provinciál • prior • rehoľník • archimandrita • mních • mníška • novic
^1  V rímskokatolíckej cirkvi sa od roku 1973 až na výnimky neudeľuje ^2  Od roku 1973 sa nazýva službou a už nepatrí medzi klérus ^3  Podľa súčasného CIC patria medzi klérus len tí, ktorí prijali aspoň diakonskú vysviacku

Lektor (z lat. lector – „ten, kto číta“) je v rímskokatolíckej cirkvi laik alebo bohoslovec, ktorý prijal službu lektorátu spočívajúcu v prednášaní Svätého Písma liturgickému zhromaždeniu.^[1][2][3][4] V minulosti bol lektorát druhým zo štyroch nižších svätení, ktoré prijímali takmer výlučne kandidáti kňazstva; lektori boli už od tonzúry klerikmi a ich úloha bola veľmi obmedzená (o.i. prednášať čítanie počas spievanej omše).^[5][6][7]

Obdobou v byzantskom obrade je čtec.^[5][8]

Súčasná cirkevná disciplína

Úlohy lektora pri omši definujú Všeobecné smernice Rímskeho misála. Podľa nich je zmyslom lektorátu prednes čítaní zo Svätého Písma okrem evanjelia, čo je jeho prvoradou úlohou.^[9] Okrem toho môže niesť na začiatku omše v spievode evanjeliár a prednášať úmysly na modlitbu veriacich, ak nie je prítomný diakon, čítať žalm, ak nie je prítomný žalmista, a prednášať antifóny na úvod a prijímanie, ak sa nespieva.^[1][10] Ustanoveného lektora môžu nahradiť v prípade potreby na základe dočasného poverenia laici.^[3]

Udelenie lektorátu a jeho vykonávanie počas primerane dlhého obdobia je podmienkou vysvätenia za diakona.^[4]

Minimálny vek na udelenie služieb laikom určujú biskupské konferencie.^[3] Na Slovensku je minimálny vek pre ustanovenie laikov (t.j. nie kandidátov diakonátu) za lektorov 25 rokov.^[11]

10. januára 2021 pápež František svojím motu proprio Spiritus Domini umožnil všetkým laikom, teda aj ženám, prístup k službám lektora a akolytu,^[12] čo bol pápež Pavol VI. v roku 1972 pri reforme nižších svätení na základe prastarej tradície explicitne zakázal sprístupniac prijatie týchto služieb len laikom-mužom a toto bolo následne reflektované aj v Kódexe kánonického práva.^[3][1]

Dejiny

Lektorát vznikol z laickej funkcie v ranokresťanskej liturgii, ktorá nadväzovala na židovskú prax verejného predčítavania Svätého Písma. Keďže táto činnosť vyžadovala schopnosť čítať, vyvinul sa lektorát do samostatnej funkcie, ktorú vykonávala istá skupina ľudí.^[5][7]

Prvá zmienka o funkcii lektora v liturgii je v Prvej apológii sv. Justína (z rokov 155 – 157), zmienku funkcie ἀναγινώσκων (anaginoskon – „ten, kto číta“) však možno nájsť už v druhom liste sv. Klimenta Korinťanom z konca 1. storočia. Pápež Kornélius v liste Fabiovi z roku 251 spomína, že bolo v Ríme 46 kňazov, 7 diakonov, 7 subdiakonov, 42 akolytov a 52 exorcistov, lektorov a ostiárov. V Skutkoch u Zenofila (lat. Gesta apud Zenophilum) z roku 320, kde sa opisuje prenasledovanie kresťanov, sa spomínajú lektori strážiaci posvätné knihy, ktoré od nich vyžadovali rímske úrady.^[5]

Keď sa v prvých storočiach vyvíjali jednotlivé skupiny duchovenstva, vznikol aj obrad požehnania lektorov. Apoštolské konštitúcie (375 – 380) spomínajú obrad svätenia s pokladaním rúk, čo však neskoršie dokumenty zavrhujú. V kánonoch Statuta Ecclesiae antiqua z konca 5. storočia je zachovaný obrad svätenia pozostávajúci z predania lekcionára a z modlitby, ktorú sa počas toho biskup modlí.^[5][13]

Pápež Siricius v roku 385 v jednom svojom liste radí, aby chlapci, ktorí sa od detstva zasväcujú cirkevnej službe, boli prijatí za lektorov, pričom sú v tom čase doložení lektori vo veku šesť rokov. Neskôr sa vyvinuli komunity „schola lectorum“, ktorých vznik v miestnych cirkvách odporúčali koncily vo Vaison (529) a v Tolede (531). Na túto tradíciu nadviazali malé semináre 16. storočia a v istom zmysle aj miništrantská prax.^[7]

Počas prvých storočí čítali lektori všetky čítania včítane evanjelia, neskôr však strácali na význame, keď čítanie evanjelia prevzali diakoni a čítanie epištoly subdiakoni.^[5] V 6. storočí sa lektorát zaradil medzi svätenia, ktoré musí prijať každý kandidát kňazstva, a v 10. storočí už stratil väčšinu svojich funkcií.^[7]

V Rímskom misáli vydanom po Tridentskom koncile v roku 1570 majú lektori celkovo už len dve funkcie: spev epištoly počas spievaných omší (missa cantata) bez diakona a subdiakona (t.j. nie slávnostných) a prednes proroctiev v liturgii Piatku utrpenia Pána.^[5] Okrem toho mohli prednášať čítania Posvätného ofícia. Po liturgickej reforme Svätého týždňa autorizovanej pápežom Piom XII. v roku 1955 k funkciám lektorov pribudlo aj prednášanie proroctiev počas Veľkonočnej vigílie.^[7]

Kódex kánonického práva z roku 1917 povoľoval lektorom vykonávať niektoré požehnania obsiahnuté v Rímskom rituáli, t.j. požehnanie chleba a nového ovocia, čoho zmienka bola aj vo formule lektorského svätenia.^[7][14]

V roku 1965, počas Druhého vatikánskeho koncilu, sa Komisia pre uskutočňovanie Konštitúcie o posvätnej liturgii zaoberala otázkou nižších svätení a zhodla sa, že by sa lektorát nemal zrušiť, ale mal by sa zreformovať obrad vysviacky a jeho liturgická úloha by mala byť obnovená. Až v roku 1970 prišlo po dlhých diskusiách o tom, ktoré nižšie svätenia ponechať, definitívne rozhodnutie ponechať len dve nižšie svätenia, a to lektorát a akolytát, ktorý by prebral aj niektoré prvky subdiakonátu.^[15]

Nižšie svätenia nakoniec zreformoval pápež Pavol VI. svojím motu proprio Ministeria quaedam 15. augusta 1972, pričom ako jediné z nich zachoval akolytát a lektorát ako „služby“ (lat. ministeria), ktoré sa môžu udeľovať i laikom, pričom im pridelil úlohy, ktoré im prislúchajú dodnes.^[1]

Referencie

Pozri ajupraviť | upraviť zdroj

• akolyta
• subdiakon
• lekcionár

Iné projektyupraviť | upraviť zdroj

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Lektor (liturgia)