Karl Marx - Biblioteka.sk

Upozornenie: Prezeranie týchto stránok je určené len pre návštevníkov nad 18 rokov!
Zásady ochrany osobných údajov.
Používaním tohto webu súhlasíte s uchovávaním cookies, ktoré slúžia na poskytovanie služieb, nastavenie reklám a analýzu návštevnosti. OK, súhlasím


Panta Rhei Doprava Zadarmo
...
...


A | B | C | D | E | F | G | H | CH | I | J | K | L | M | N | O | P | Q | R | S | T | U | V | W | X | Y | Z | 0 | 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9

Karl Marx
Symbol rozcestia O iných významoch výrazu Karl Marx pozri Karl Marx (rozlišovacia stránka).
Karl Heinrich Marx
nemecký filozof, ideológ robotníckeho hnutia
nemecký filozof, ideológ robotníckeho hnutia
Narodenie5. máj 1818
Trier, Nemecký spolok, (dnes Nemecko)
Úmrtie14. marec 1883 (64 rokov)
Londýn, Anglicko
PodpisKarl Marx, podpis (z wikidata)
Odkazy
Projekt
Guttenberg
Karl Marx
(plné texty diel autora)
CommonsSpolupracuj na Commons Karl Marx

Karl Heinrich Marx (* 5. máj 1818, Trier, Nemecký spolok, (dnes Nemecko) – † 14. marec 1883, Londýn) bol nemecký filozof, ekonóm, historik, novinár, ideológ robotníckeho hnutia. Spoločne s Friedrichom Engelsom rozpracoval koncepciu materialistického poňatia dejín, teda dejín založených na ekonomických zákonoch. Vo svojich teóriách sa snažil dokázať, že v spoločnosti je prítomný verejný konflikt, ktorý sa dá odstrániť iba nastolením komunistickej spoločnosti, predovšetkým na základe zrušenia súkromného vlastníctva prostriedkov výroby a spoločenských tried. Jeho vplyv bol obrovský ako na vedeckom, tak i na politickom poli a jeho myšlienky sa stali inšpiráciou pre celý rad smerov v ľavicovej časti politického spektra.

Životopis

Detstvo

Karl Marx sa narodil v pokrokovej židovskej rodine v pruskom meste Trevír (nem. Trier). Jeho otec Heinrich (Herschel Mordechaj) Marx pochádzal z rabínskej rodiny (pôv. Marx Levi). Bol právnikom a jeho brat Samuel bol ako veľa jeho predkov rabínom v meste Trevír. V roku 1824 Heinrich Marx konvertoval na protestantizmus, aby si uchránil svoju pozíciu právnika, ktorú dostal za Napoleónovej vlády. Marxovci boli veľmi liberálna rodina a počas jeho detstva ich navštevovali mnohí intelektuáli a umelci.

Vzdelanie

Karl Marx počas študentských čias

Marx dostával dobré známky na gymnáziu, pruskej strednej škole. Jeho záverečná práca, ktorá predpovedala aj jeho neskorší záujem o spoločenskú analýzu náboženstva, sa volala Náboženstvo: Lepidlo ktoré spája spoločnosť dohromady a bol za ňu odmenený cenou.

V roku 1835 sa Marx na otcovo naliehanie zapísal na Bonnskú univerzitu na štúdium práva. Stal sa členom Trier Tavern Club a istý čas bol aj jeho prezidentom. Jeho známky tým veľmi utrpeli, keďže trávil mnoho času spievaním v pivárňach. (David McLellen Karl Marx: His Life and Thought) Nasledujúci rok ho otec preložil na oveľa dôstojnejšiu a viac akademicky orientovanú Univerzitu Friedricha Wilhelma v Berlíne (dnes známu ako Humboldtova univerzita). Tam sa dostal do kruhov tzv. mladých hegeliánov, ktorí na neho mali výrazný vplyv. Promoval v roku 1841 na Jenskej univerzite. Témou jeho dizertačnej práce boli Rozdiely v demokritovských a epikurejských filozofiách prírody.

Manželstvo

V roku 1843 sa Marx oženil s Jenny von Westphalen, s ktorou bol zasnúbený od roku 1836. Jenny pochádzala z aristokratickej rodiny. Jej strýko Lion Philips bol otcom bratov Geralda a Antona, ktorí v roku 1891 založili slávnu spoločnosť Philips. Marx mal mnoho detí, niektoré z nich zomreli mladé. Ich dcéra Eleanor Marxová (* 1855 – † 1898), narodená v Londýne, bola tiež socialistka a pomáhala opravovať otcovu prácu. Jenny Marxová zomrela v decembri 1881.

Počas Marxovho života v Londýne jeho rodina veľmi schudobnela. Marx zomrel v Londýne v roku 1883 a je pochovaný na Highgateskom cintoríne.

Je po ňom pomenovaná planétka 2807 Karl Marx.

Marx mal Česko–Slovenské korene

Marxova matka Henriette, rodená Pressburg (1788 – 1863) bola prateta priemyselníkov Gerarda Philipsa a Antona Philipsa, jej rodičmi boli Isaac Heijmans Presburg (1747 Bratislava – 1832 Nijmegen) a Nanette Salomon Barent-Cohen (1764 Amsterdam – 1833 Nijmegen).

Jeho otec Heinrich Marx (1777 – 1838; pôvodným menom Herschel Mordechai, neskôr Herschel Halevy Marx) bol synom otca Levyho Mordechaia (1743 — 1804), pochádzal z českých Postoloprt.

Marxova filozofia dejín

Filozofia dejín tvorí základný rámec teórie Karla Marxa. Často je označovaná ako deterministická. Základný pilier tejto filozofie je Hegelova dialektika. Spočíva v pozorovaní vývoja ideí, ako stáleho konfliktu a antitéz, tie ústia v syntézu, ktorá konflikt posúva o krok ďalej. Touto myšlienkovou koncepciou Marx vnáša do dejín princíp večného konfliktu. Základnou vlastnosťou rádu je konflikt rôznych tried. V okamihu, kedy sa vyhrotí až do krajnosti, dôjde k revolučnému pretvoreniu celej spoločnosti. Konflikt ostáva, akurát dostáva inú podobu. Tak bol v stredoveku konflikt medzi buržoáziou a šľachtou, nahradený moderným konfliktom proletariátu a buržoázie. Podľa Marxa je jediným a nevyhnutným rozuzlením tohto večného konfliktu nastolenie komunistickej spoločnosti. Jej hlavným pilierom je zrušenie súkromného vlastníctva, ktoré je práve príčinou nekonečného konfliktu. Akékoľvek reformy, ktoré súkromné vlastníctvo zachovávajú, Marx väčšinou odmieta ako reakčné.

Obecnejší rámec filozofie dejín predstavujú tri obdobia:

  • obdobie prvotno-pospolnej spoločnosti
  • obdobie triednej spoločnosti
  • nová rovnováha nájdená v beztriednej, komunistickej spoločnosti

Základňa a nadstavba

Bližšie informácie v hlavnom článku: Základňa a nadstavba

Jednou z najdôležitejších koncepcií Marxovej vedeckej dráhy sú pojmy základne a nadstavby. V zásade ide o tvrdenie, že nadstavba, ktorú predstavuje duchovná kultúra, inštitúcie (umenie, náboženstvo, štátnosť, myslenie), je úplne určovaná ekonomickými faktormi. Táto koncepcia je nazývaná materialistický determinizmus. Je samotným jadrom Marxovho uvažovania. Na rozdiel od Comta, ktorý videl dejiny ako vývoj myslenia, od ktorého sa potom odvádza všetkého ostatné, Marx bol materialista, pretože celý dejinný pohyb odvodzoval z ekonomických zmien. Ide o predstavu, že vo vývoji myslenia, vedy, umenia, filozofie a politiky sa dá odhaliť iba zrkadlo ekonomického vývoja. Je treba rozlíšiť dve fázy Marxovej kariéry ohľadne tohoto problému. Rané Marxove práce zastávajú prísne stanovisko jednosmerného vplyvu základne a nadstavby.

Jednou z najznámejších reakcií na túto teoretickú koncepciu je Weberova práca Protestantská etika a Duch kapitalizmu. O tom či Weber túto prácu myslel ako priamu reakciu na Marxa je možné viesť spory, i tak je jasné, že prácu logiky Marxovej interpretácie vlastne obracia, keď vysvetľuje vznik kapitalizmu na základe špecifických vlastností protestantskej viery.

Kritika

Niektoré z Marxových teórií z politickej oblasti sa dnes väčšinou považujú za mylné. Napríklad možno pozorovať, že v západnej Európe odbory urobili mnoho práce ohľadom situácie zamestnancov, a "nevyhnutný" príchod revolúcie, predpovedaný Marxom, nenastal. Za kritiku väčšieho rozsahu Marxovho diela je možné považovať prácu Hlavné smery marxizmu, napísal Leszek Kołakowski, alebo Otázka sociální od T.G. Masaryka. (Jindřich Srovnal, Otázka sociální: dílo a dějiny)

Za významnú opozíciu voči Marxovým myšlienkam možno tiež považovať knihu Antikapitalistická mentalita ekonóma Ludwiga von Misesa. Ten poukazuje na to, že radšej než vymýšľať spôsoby, ako bohatstvo prerozdeliť, by sme mali hľadať spôsoby, ako umožniť, aby bolo čo najviac bohatstva vytvoreného.

Pokiaľ by neexistoval vplyv odborov a regulácia štátu, Marxova revolúcia by prebehla už v XX. storočí, či už nenásilná (USA,UK) a násilná v ostatnom svete. Rast produktivity - nástupom strojov - pôsobí zostupne na výšku miezd, ale opačným trendom na ich rast, pretože rastúca nadhodnota vytvorená pracovnou silou zadarmo, ktorá patrí kapitalistovi, vytvára súhrn tovarov, ktoré kapitalista musí predať aby následne mohol akumulovať. To dosiahne len za predpokladu, že rast miezd bude sledovať rast produktivity. Tzn., že Miera vykorisťovania, inak nazývaná tiež ako Miera nadhodnoty bude konštantná (Nadhodnota/ mzdy). Na Marxovu "mýlnu" interpretáciu treba vytvoriť naratív bez zbytočného resentimentu.

Tiež Marxov Zákon klesajúcej tendencie miery zisku, ako základný zákon kapitalizmu je platný a presvedčivo to dokazujú dáta svetovej produkcie a nimi generované hodnoty miery zisku za posledných 150 rokov kapitalizmu (k dnešnému dňu 11.5.2021).

Marxove práce

Formovanie Marxových ekonomických názorov prebiehalo postupne. Pred zavŕšením jeho ekonomickej teórie v hlavných spisoch išlo najmä o práce:

Esej „O židovskej otázke" (1843)

Ekonomicko-filozofické rukopisy (1844),

Nemecká ideológia (1845 - 1846),

Bieda filozofie (1847),

Matematické rukopisy

Námezdná práca a kapitál (1847) a

Komunistický manifest (1848).

Tu nadväzoval predovšetkým na učenie predstaviteľov klasickej politickej ekonómie A. Smitha a D. Ricarda a najmä na tie stránky ich teórie, ktoré vychádzali z teórie pracovnej hodnoty.

KAPITÁL 4. zväzky

V 50. rokoch je v 60. rokoch 19.storočia je pripravený hlavný ekonomický spis Kapitál.

Prvý diel Kapitál I (1867) s podtitulom, Ku kritike politickej ekonómie.

Ďalšie zväzky vyšli až posmrtne. Kapitál II (1885) a Kapitál III (1894) v Engelsovej redakcii.

Druhý a tretí zväzok Kapitálu v skutočnosti zostali a navždy zostanú nedokončené; Engelsovi pripadla nemilá a náročná úloha usporiadať Marxove fragmentárne poznámky do čitateľného celku. („Do štvrtej knihy – dejín teórie nadhodnoty – sa pustím, len čo to bude aspoň trocha možné.“ Engels, Predslov - Kapitál III.)

Štvrtý diel tvoria ďalšie tri zväzky s názvom Teória o nadhodnote I., II. a III. (1905 - 1910). Ich prvým vydavateľom bol Karol Kautský.

KAPITÁL

Marxovou celoživotnou prácou je dielo Kapitál. Podstatu diela Kapitál, teda základných zákonitostí objavených Marxom možno demonštrovať na protirečení, ktorým jeden zo zakladateľov politickej ekonómie François Quesnay trápil svojich protivníkov, a tí mu vždy zostali dlžní odpoveď.

Quesnayova otázka: "Uznávate, že čím viac nákladov alebo nákladných prác možno bez ujmy na výrobe usporiť pri výrobe priemyselných výrobkov, tým výhodnejšie sú tieto úspory, lebo zmenšujú cenu výrobku. A napriek tomu sa nazdávate, že výroba bohatstva, ktorá pochádza z práce priemyselníkov, spočíva vo zväčšení výmennej hodnoty ich výrobkov?" – Ľudsky prijateľne by sme mohli túto otázku položiť asi takto: "Prečo kapitalisti neustále znižujú hodnotu, hoci im ide práve o túto hodnotu?"

Marxova odpoveď :"Absolútna hodnota tovaru je sama osebe ľahostajná pre kapitalistu, ktorý ho vyrába. Kapitalistu zaujíma len nadhodnota, ktorá väzí v tovare a dá sa pri predaji realizovať. Realizácia nadhodnoty zahŕňa sama osebe nahradenie preddavkovej hodnoty. Keďže však relatívna nadhodnota rastie priamo úmerne s vývinom produktívnej sily práce (produktivity), kým hodnota tovarov klesá nepriamo úmerne s tým istým vývojom (produktivity), keďže teda ten istý identický proces zlacňuje tovary a zvyšuje nadhodnotu, ktorú obsahujú, rieši sa tým záhada, prečo sa kapitalista, ktorému ide len o výrobu výmennej hodnoty, ustavične usiluje znížiť výmennú hodnotu tovarov."

Záver: Kapitalisti teda nechcú, oni musia neustále znižovať hodnotu, až táto dospeje teoreticky k nule. Tovar sa tak stáva v nastupujúcej komunistickej spoločenskej formácii dostupný každému: Každému podľa potrieb!

Poznámka: Hodnota teda nie je identická s cenou. Vývoj ceny iba pozvoľne kopíruje vývoj hodnoty. Kým hodnota je nepriamo úmerne určovaná produktivitou, cenu v kapitalizme určuje trh.

Hodnota

Nášmu kapitalistovi ide o dve veci:

  • 1. chce vyrobiť úžitkovú hodnotu, ktorá má výmennú hodnotu, predmet určený na predaj – tovar.
  • 2. chce vyrobiť tovar, ktorého hodnota je vyššia ako suma hodnoty tovarov potrebných na jeho výrobu, výrobných prostriedkov a pracovnej sily, na ktoré preddavkoval na trhu pekné peniaze. Chce vyrobiť nielen úžitkovú hodnotu, ale aj tovar, nielen úžitkovú hodnotu, ale aj hodnotu, nielen hodnotu, ale aj nadhodnotu.

V čom sa meria hodnota?

Skutočná hodnota tovaru však nie je jeho individuálna, ale spoločenská hodnota, t. j. hodnota sa nemeria pracovným časom, ktorý v jednotlivom prípade tovar výrobcu skutočne stojí, ale pracovným časom spoločensky nutným na jeho výrobu.

Vplyv Marxových myšlienok

Na Marxove myšlienky nadväzovalo množstvo mysliteľov. Vzhľadom na jeho vplyv i tí, ktorí s ním úplne nesúhlasili sa s ním vyrovnávajú kriticky. Medzi najväčších Marxových kritikov patria Max Weber, Raymond Aron, Karl Raimund Popper a liberálni myslitelia.

Marxovo myslenie našlo nové uplatnenie napríklad v teóriách mysliteľov takzvanej frankfurtskej školy (Erich Fromm, Jürgen Habermas, Karl Grünberg, Theodor Adorno, Max Horkheimer, Herbert Marcuse).

Marxovo učenie je zdrojom, z ktorého obsahovo (Marxovo učenie o spoločnosti) či metodicky (Marxova dialektika) čerpalo a čerpá mnoho rozličných smerov 19. a 20. storočia: marxizmus, austromarxizmus, menševizmus, neomarxizmus, marxizmus-leninizmus, maoizmus, stalinizmus, leninizmus, trockizmus, anarchizmus, teológia revolúcie, eurokomunistické učenie, existencializmus, sociológia vedenia, filozofia človeka, filozofia vedy, frankfurtská škola, poznaňská škola, bratislavská škola, synkriticizmus.

Iné projekty

  • Spolupracuj na Wikicitátoch Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Karl Marx
  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Karl Marx

Externé odkazy


Zdroj:
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.
Zdroj: Wikipedia.org - čítajte viac o Karl Marx

Émile Durkheim
Československo
Človek
Človek rozumný
Ľubomír Lipták
Ľudová kultúra
Škola Annales
Štát
Štátny
Štefan Polakovič (filozof)
Štruktúra
Štrukturalizmus
Štrukturalizmus (architektúra)
Žáner
Život
Adorno
Alfred Adler
Alfred Kroeber
Altamira (jaskyňa)
Alterglobalizmus
Alternatívna kultúra
Alvin Toffler
Al Gore
Anna Freudová
Antická filozofia
Antikapitalizmus
Antonio Gramsci
Anton Hykisch
Antropológ
Antropológia
Aristoteles
Arnold Joseph Toynbee
Arthur Schopenhauer
Auguste Comte
Barbar
Barok
Baruch Spinoza
Benátky (mesto)
Bioetika
Biofília
Biokulturológia
Birminghamská škola
Carl Gustav Jung
Cech
Charles Fourier
Chemikália
Cirkev
Civilizácia
Claude Lévi-Strauss
Cnosť
Cyklus
Dalimír Hajko
Dav
David Hume
Davisti
Dejiny umenia
Denis Diderot
Denis McQuail
Descartes (Indre-et-Loire)
Dialóg
Dialektická metóda
Dialektický
Dieťa
Diskurzívny
Dominik Tatarka
Duša
Duch
Duchovné vedy
Editor
Edward Burnett Tylor
Ekológia
Ekonómia
Ekonomika
Empirizmus
Erasmus Rotterdamský
Erich Fromm
Ernst Bloch
Esej
Estetický
Estetika
Etický
Etnografia
Etnológia
Etológia
Európa
Evolucionizmus
Existencializmus
Fernand Braudel
Film
Filmológia
Filmová kritika
Filozof
Filozofia
Filozofia 20. storočia
Filozofia dejín
Florencia
Fourierizmus
François Marie Charles Fourier
François Rabelais
Francúzsko
Francis Bacon
Francis Fukuyama
Frankfurtská škola
Frankfurt nad Mohanom
Freud
Friedrich Engels
Friedrich Schiller
Friedrich Wilhelm Ostwald
Fundamentalizmus
Futurológia
Geert Hofstede
Gender (rod)
George Berkeley
Georg Wilhelm Friedrich Hegel
Germánia
Gilles Deleuze
Giordano Bruno
Giovanni Battista Vico
Globalizácia
Gottfried Wilhelm Leibniz
Gotthold Ephraim Lessing
Gréci
Grécke jazyky
Gustav Klemm
György Lukács
Harry Stack Sullivan
Hegel
Heidegger
Heinrich Rickert
Henri de Saint-Simon
Herbert Marcuse
Hermeneutika
História
Historiografia
Hlbinná psychológia
Hodnota
Hodnota (filozofia)
Homér
Hra
Hrad
Hrdinovia
Identita
Igor Hrušovský
Immanuel Kant
Inštitúcia
Indivíduum
Informácia
Inovácia
Ján Bakoš
Ján Jesenius
Ján Lajčiak
Ján Smrek
Jürgen Habermas
Jacob Burckhardt
Jacques Derrida
Jacques Le Goff
James Cook
Jan Amos Komenský
Jan Keller
Jazyk
Jean-François Lyotard
Jean-Jacques Rousseau
Jean Bodin
Jean Jacques Rousseau
Jednotlivec
Jestvovanie
Johann Christoph Adelung
Johann Gottfried von Herder
John Locke
John Naisbitt
José Ortega y Gasset
Josef Šmajs
Jozef Škultéty
Julien Offray de La Mettrie
Juraj Kučírek
Kant
Kapitalizmus
Karl Marx
Karol Marx
Katolicizmus
Kláštor
Kníhtlač
Knižnica
Kognitívny
Kolektívne nevedomie
Kolumbus
Komunikácia
Konrad Lorenz
Kontinuita
Kontrakultúra
Konzervativizmus
Konzument
Kostol
Kríza
Kresťan
Kresťanstvo
Kultúra
Kultúra (spoločenské vedy)
Kultúrna antropológia
Kultúrna ekológia
Kultúrne dedičstvo
Kultúrne univerzálie
Kultúrny pluralizmus
Kultúrny systém
Kulturológia
Laco Novomeský
Ladislav Hanus
Ladislav Hohoš (filozof)
Latinčina
Legislatívny proces
Lenin
Leslie White
Liberálna demokracia
Lineárny
Lingvistika
Literárna kritika
Literatúra
Logoterapia
Louis Althusser
Lucien Febvre
Ludwig Wittgenstein
Média
Móric Beňovský
Mýtus
Machiavelli
Manažment (činnosť)
Marco Polo
Marcus Tullius Cicero
Marc Bloch
Martin Rázus
Marxistická filozofia
Marxizmus
Masa
Masmédium
Masová kultúra
Materiál
Matka
Max Horkheimer
Max Weber
Mešťan
Mentalita
Michel de Montaigne
Michel Paul Foucault
Mikuláš Kuzánsky
Miláno
Moderna
Monadológia
Montesquieu
Morálka
Mrav
Mučeník
Multikulturalizmus
Muzikológia
Náboženský kult
Náboženstvo
Nacionalizmus
Nadácia
Nekrofília
Neokolonializmus
Neoliberalizmus
Neomarxizmus
Nietzsche
Noetika
Norbert Elias
Norma
Normatívny systém
Novotomizmus
Občianske združenie
Obyčaj
Ontogenéza
Organizácia
Osveta
Osvietenská filozofia
Osvietenstvo
Oswald Spengler
Ouroboros
Písmo
Paradigma
Patricia Aburdeneová
Patristika
Paul Heinrich Dietrich von Holbach
Permakultúra
Peter Liba
Pico della Mirandola
Pierre Bourdieu
Pitirim Alexandrovič Sorokin
Platón
Podvedomie
Pojem
Polis
Politika
Politológia
Populárna kultúra
Postštrukturalizmus
Postmarxizmus
Postmoderna
Potreba
Pozitivizmus
Poznanie
Práca
Právo
Príroda
Prírodné vedy
Prax
Presvedčenie
Produkt
Psychoanalýza
Psychológia
Rím
Rítus
Rómológia
Racionalizmus
Racionalizmus (filozofia)
Raymond Aron
Reč
Realita
René Descartes
René Girard
Renesančný platonizmus
Renesancia
Rituál
Roland Barthes
Rovnosť
Rozum
Súčasná filozofia
Súkromné vlastníctvo
Samuel Phillips Huntington
Sankcia
Scholastika (filozofia)
Sedem slobodných umení
Semiotika
Sen
Senát
Sigmund Freud
Sociálna skupina
Sociológia
Sociológia kultúry
Sofisti (filozofia)
Solipsizmus
Spoločenská veda
Spoločnosť
Stredovek
Stredoveká filozofia
Subkultúra
Svätý
Symbol
Tabu
Tacitus
Talcott Parsons
Teatrológ
Technokracia
Technokratizmus
Thomas Hobbes
Thomas More
Tommaso Campanella
Tradícia
Triedny boj
Tvorba
Umberto Eco
Umenie
Utilitarizmus
Výchova
Výskum
Výtvarná kritika
Veľká francúzska revolúcia
Veda
Vergilius
Viera
Vitalizmus
Vladimír Clementis
Voltaire
Walter Benjamin
Wilhelm Reich
Wilhelm Wundt
Zákon
Zvyk




Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok.
Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.

Your browser doesn’t support the object tag.

www.astronomia.sk | www.biologia.sk | www.botanika.sk | www.dejiny.sk | www.economy.sk | www.elektrotechnika.sk | www.estetika.sk | www.farmakologia.sk | www.filozofia.sk | Fyzika | www.futurologia.sk | www.genetika.sk | www.chemia.sk | www.lingvistika.sk | www.politologia.sk | www.psychologia.sk | www.sexuologia.sk | www.sociologia.sk | www.veda.sk I www.zoologia.sk