Karl Raimund Popper

	Karl Raimund Popper
	Západná filozofia; Filozofia 20. storočia
	; rakúsky filozof
Biografické údaje
Meno	Sir Karl Raimund Popper CH FRS FBA
Narodenie	28. júl 1902, Viedeň, Rakúsko
Úmrtie	17. september 1994 (92 rokov), Londýn, Spojené kráľovstvo
Dielo
Škola/tradícia	kritický racionalizmus, analytická filozofia
Odkazy
	Karl Raimund Popper; (multimediálne súbory na commons)
	Biografický portál

Sir Karl Raimund Popper (* 28. júl 1902, Viedeň, Rakúsko – † 17. september 1994, Londýn, Spojené kráľovstvo) bol filozof rakúskeho pôvodu, v roku 1937 emigroval na Nový Zéland a od roku 1946 žil v Londýne. Bol významným predstaviteľom moderného liberalizmu, teórie vedy a filozofie. Jeho vedecká činnosť je zastúpená aj na poli logiky, fyziky, biológie, sociológie a politológie. Je považovaný za zakladateľa kritického racionalizmu.

Životopis

Popperov hrob

Narodil sa vo Viedni ako syn židovského právnika a advokáta. Jeho otec Simon Siegmund Carl Popper pochádzal z Prahy, predkovia jeho matky Jenny, rodenej Schiffovej, pochádzali zo Sliezska a Maďarska. Vyštudoval univerzitu vo Viedni, kde roku 1928 získal doktorát z filozofie. Potom vyučoval na strednej škole. V roku 1937 vzrastajúci vplyv nacizmu donútil Poppera k emigrácii na Nový Zéland, kde začal prednášať filozofiu na Canterbury University College New Zealand.
V roku 1946 sa presťahoval do Veľkej Británie, kde pôsobil ako docent logiky a vedeckých metód na London School of Economics. O tri roky neskôr bol na tej istej univerzite menovaný profesorom. Kráľovná Alžbeta II. ho roku 1965 pasovala za rytiera.
V roku 1969 opustil akademickú pôdu, zostal však aktívny až do svojej smrti v roku 1994. 25. mája 1994 na návrh vedeckej rady 3. LF UK prevzal v aule Karolina čestnú vedeckú hodnosť doktora honoris causa lekárskych vied na Karlovej univerzite.

Vedecká činnosť

Svoje filozofické, sociologické a politologické názory pomenoval ako kritický racionalizmus. V sociológii vystupuje Popper ako odporca totalitných ideológií, vrátane marxizmu kde odmieta jeho predpoklad objektívnej historickej nutnosti a možnosti vedeckého spoločenského predvídania, ktoré je na nej založené.

Popper sa intenzívne stýkal s novopozitivistami z Viedenského krúžku, ktorých teóriu verifikácie ostro kritizoval a odmietol. Podľa logického pozitivizmu sa vedecké hypotézy získavajú indukciou, alebo zovšeobecňovaním. Oproti tomu Popper ukázal^{[chýba zdroj}, že každý pokus o empirické respektíve skúsenostne zdôvodnenie indukcie končí nekonečným regresom. Pravdivosť vedeckej teórie podľa neho nemožno dokazovať, ale len empiricky testovať. Základom vedeckého poznania teda nie je verifikácia (potvrdenie), ale falzifikácia. Iba tá teória, ktorú je možné podrobiť falzifikácii, teda vysadiť ju možnosťou vyvrátenia, je vedecká, tým väčšiu hodnotu má pre vedu. Netreba trvať na tom, čo teóriu potvrdzuje; skôr hľadať to, čo by ju mohlo vyvrátiť. Konečná pravda neexistuje^{[chýba zdroj}, existuje iba približovanie sa k pravde neustálym vylučovaním falzifikovaných teórií, hovoríme o evolúcií vedy. K evolúcii, vývoja vedy dochádza práve vďaka falzifikácii: tým, že niečo popierame, získavame nový priestor pre otvorenie ďalších, nových otázok.

Dôsledkom jeho pojatia vedeckého poznania je obrana otvoreného myslenia a otvorenej spoločnosti. Sila vedy nespočíva teda v tom, že sa jej tvrdenia dajú dokázať, ale v tom, že musia byť formulované tak, aby sa dali vyvrátiť. Práve tak sila demokracie nespočíva v tom, že by vyberala tých najlepších k vláde, ale že každú vládu možno bežnými prostriedkami (voľbami) odvolať.

Bol, mimo iného, aktívnym členom liberálneho "think tank" Mont Pelerin Society Královskej spoločnosti (Royal Society) v Londýne a medzinárodnej akadémie vied (International Academy of Science).

Roly v spoločnosti a politike

Okrem inej vedeckej činnosti je významný Popperov fundovaný^{[chýba zdroj} rozbor totality. Zverejnenie Otvorenej spoločnosti a jej nepriateľov práve v roku 1945 bolo významným impulzom v spracovaní následkov jedného, práve porazeného totalitného systému tej doby a v práve prebiehajúcom boji slobodného myslenia s ďalším z nich. Popperove znalosti a analýza uzavretých štruktúr vtedajšej politiky ukazujú na ich účel – totalitnú moc za každú cenu. Moc snažiacu sa skryť za tú či ktorúkoľvek ideológiu – práve končiaci fašizmus, a ďalej expandujúci komunizmus. Popper proti nim stavia model otvorenej a pluralitnej spoločnosti, z ktorej potom môže vzísť skutočný pokrok. Zastával aj nutnosť sociálnej zodpovednosti spoločnosti. Táto zodpovednosť ale nesmie vychádzať zo snáh o „čo najväčšiu mieru šťastia pre všetkých“ ale z jeho vlastnej formulácie, ktorou nazýva „minimalizáciou utrpenia“ tj. snaha o zmiernenie konkrétnych prejavov chýb systému teda „čo najmenšia miera nepotrebného utrpenia pre všetkých“ ^[1]. Naopak všetky snahy o riadenú nápravu spoločnosti podľa neho nevyhnutne končia obmedzovaním individuálnej ľudskej slobody, a tým môžu vyústiť až do totalitných kolektivistických snáh zotročujúcich človeka.

Karl Popper inšpiroval jedného zo svojich žiakov a ďalšieho z kritikov tržného fundamentalizmu, finančníka Georga Sorosa. Soros – po pozoruhodných úspechoch so svojimi finančnými špekuláciami koncom 20. storočia – založil Open Society Institute (OSI) a nadáciu Soros Foundation (SF) / Open Society Fund (OSF), zasadzujúcu sa o vznik otvorenej spoločnosti tak v bývalých európskych krajinách sovietskeho bloku, ako aj inde vo svete.

Popperova filozofia

Popperovou filozofiou je kritický racionalizmus: v našom úsilí poznať svet existuje jediný racionálny prvok, a síce kritické skúmanie našich teórií, ktoré sú iba domnienkami, predpokladmi. Niet posledných základov ľudského poznania a konania. Kritériom racionálnosti sú princípy kritickej diskusie.

Popperova filozofia podľa De Crescenza

Popper bol presvedčený o tom, že sa možno učiť z chýb, pretože aj chyba, ktorú skúma (ktorej sa dopustí?) človek dobrej vôle, je krokom vpred na ceste pravdy. Popper povedal: Nedôverujte všetkým, ktorí vám ako konečný cieľ predostierajú šťastie, a nasledujte tých, ktorí vám sľubujú zlepšenie, ktoré možno dosiahnuť postupne. Popper veril v dialóg medzi ľuďmi, ktorí sú už k nemu pripravení. Pripravenosť k dialógu je základná myšlienka, ktorá je nevyhnutná pre porozumenie Popperovej filozofii. Touto pripravenosťou mal Popper na mysli to, že každý partner dialógu musí byť pripravený korigovať niečo na svojich vlastných predstavách, keď mu niekto iný dokáže, že nemá pravdu. Revolucionárom netreba dôverovať a reformistom treba dať prednosť. Popper sa nazdával, že boj proti chudobe musí viesť vláda, hľadanie šťastia naopak, treba prenechať súkromnej iniciatíve. Ináč povedané, na špici má vládnuť socializmus, v základoch slobodné podnikateľstvo.^[2]

Hlavné diela

Logika vedeckého bádania – Logik der Forschung (1934, nemecky), The Logic of Scientific Discovery (1959, anglicky)
Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia – Die offene Gesellschaft und ihre Feinde (1945, nemecky), The Open Society and its Enemies (1946, anglicky)
Bieda historizmu – Das Elend des Historizismus (1957, nemecky), The Poverty of Historicism (1961, anglicky)
Objektívne poznanie – Objective Knowledge: An Evolutionary Approach (1972, anglicky), Objektive Erkenntnis (1973, nemecky)

Literatúra

K. Popper, Otevřená společnost a její nepřátelé I./II. Praha 1994
K. Popper, Logika vědeckého bádání. Praha 1997
K. Popper, Bída historicismu. Praha 1994
K. Popper, Věčné hledání. Intelektuální autobiografie. Praha 1995
K. Popper, Život je řešení problémů: o poznání, dějinách a politice. Praha 1998
K. Popper – K. Lorenz, Budoucnost je otevřená (rozhovor). Praha 1997
M. Znoj (vyd.), Šance otevřené společnosti – k poctě K. R. Poppera. Praha 2002

Referencie

↑ Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia I. str. 217 – 218. Poznámka č.6. Vyd. Oikumeneh
↑ De Crescenzo, L.: oi dialogoi. Von der Kunst, miteinander zu reden. Zrich: Diogenes, 1987. 208 s.

Pozri aj

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Karl Raimund Popper

Externé odkazy

Zdroj:
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.

[1] Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia I. str. 217 – 218. Poznámka č.6. Vyd. Oikumeneh

[2] De Crescenzo, L.: oi dialogoi. Von der Kunst, miteinander zu reden. Zrich: Diogenes, 1987. 208 s.

[1]

[2]