Justinián I.
byzantský cisár
mozaika cisára Justiniána I. v ravennskom chráme San Vitale
Panovanie
Dynastia	Justínovská dynastia
Panovanie	527 – 565
Korunovácia	1. august 527 (ako spolucisár)
Predchodca	Justín I.
Nástupca	Justín II.
Biografické údaje
Pôvodné meno	Flavius Petrus Sabbatius Iustinianus
Narodenie	okolo 482 Tauresium/Bederiana, blízko Skopje
Úmrtie	14. november 565 Konštantínopol
Pochovanie	Chrám svätých Apoštolov
Vierovyznanie	kresťanstvo (ortodoxný, koncilový prúd)
Rodina
Manželka	1. ? 2. Theodora
Potomstvo	jedna neznáma dcéra, dve Theodorine deti (Jána a Theodoru) adoptoval
Otec	Sabbatius
Matka	Vigilantia
Odkazy
	Justinián I. (multimediálne súbory na commons)
Historický portál  Portál Byzantskej ríše  Biografický portál

Justinián I. Veľký,^{[pozn. 1]} po latinsky Flavius Petrus Sabbatius Iustinianus, po starogrécky Ιουστινιανός Φλάβιος Πέτρος Σαββάτιος - Ioustinianos Flabios Petros Sabbatios; *482, Tauresium pri Skopje – †14. november 565, Konštantínopol) bol byzantský cisár, jeden z najvýznamnejších vladárov neskorého staroveku a najpozoruhodnejších byzantských (východorímskych) cisárov vôbec. Významné boli jeho reformy rímskeho práva a dielo dnes známe ako (Corpus iuris civilis), ako i rozsiahla stavebná činnosť a rozsiahla vojenská expanzia, ktorej cieľom bolo získať naspäť územie bývalej Rímskej ríše v západnej Európe (severná Afrika, dnešné Taliansko, juh Pyrenejského polostrova). V jej dôsledku sa Byzantská ríša rozšírila do celého Stredomoria. Pravoslávna cirkev ho považuje za svätého. Jeho pamiatku si pripomínajú 14. novembra.^[1][2]

Justiniánov vzostup a osobný život

Justiniánov konzulárny diptych s jeho celým menom

Justinián pochádzal z neurodzenej roľníckej latinizovanej tráckej rodiny, ktorá sa k moci dostala pričinením Justiniánovho strýka Justína I. Justin sa vďaka svojim bojovým schopnostiam stal cisárskym služobníkom v hlavnom meste a v priebehu niekoľkých rokov vďaka svojim schopnostiam stúpal v kariére až sa stal veliteľom palácovej gardy. Po tom, čo v roku 518 zomrel cisár Anastasios bez dediča, vynieslo vojsko do cisárskeho purpuru práve svojho veliteľa Justína. Spolu s ním sa k moci dostal aj jeho synovec Flavius Petrus Sabbatius, ktorý po adopcii svojim strýkom prijal meno Justinián. V roku 523 mu bol udelený titul ceasar a v roku 527 bol menovaný za Justínovho spoluvládcu. Justinián I. bol vynikajúci štátnik, vzdelaný a rozhľadený panovník. Zaujímal sa prakticky o všetky otázky verejného života do náboženstva po umenie a architektúru. Šťastnú ruku mal Justinián aj pri výbere svojich ministrov a najbližších pomocníkov. Cisár Justinián bol dvakrát ženatý. Známa je však skôr jeho druhá manželka Theodora, ktorá bola nielen jeho životnou družkou a radkyňou. Justinián bol do Theodory vášnivo zamilovaný a aby si ju mohol vziať za ženu, zmenil dokonca zákony, ktoré zakazovali sobáše senátorov a vyššie postavených osôb s osobami nízko postavenými. Theodora bola totiž dcérou krotiteľa medveďov a vystupovala ako cirkusová tanečnica. Pochádzala z najnižších spoločenských vrstiev, ktoré možno priamo označiť za byzantskú spodinu. Theodora však bola veľmi cieľavedomá a vytrvalá. I napriek svojmu pôvodu sa zaujímala o náboženstvo a v Justiniánovom živote a vláde zohrávala významné miesto. ^[3]

Justiniánova druhá manželka, cisárovná Theodora, Chrám San Vitale v Ravenne

Počiatok vlády a povstanie Niká!

Bližšie informácie v hlavnom článku: Povstanie Nika

Justinián po svojom strýkovi zdedil prebiehajúcu vojnu s Perziou. Boje sa odohrávali na dvoch frontách v Mezopotámii a Lazike. V roku 530 Byzantínci utrpeli viaceré porážky, významné boli najmä Belisarove prehry pri Dare a Kalliniku (dnešná Rakka). Peržania však výhry nevyužili na posunutie svojich hraníc, pretože mali vnútorné náboženské problémy s hnutím mazdakovcov. Byzantská ríša zase v Palestíne čelila povstaniu Samaritánov. Po smrti Kaváda I. Byzancia s Perziou v roku 532 uzavrela tzv. Večný mier. Justinián sa v mieri zaviazal platiť Peržanom vysoký tribút za to, že Peržania budú ochraňovať kaukazskú hranicu pred kmeňmi Bielych Hunov. Hranice zostali neporušené. Významným ukazovateľom Justiniánových zámerov a budúcej kresťanskej politiky bolo uzatvorenie platónskej Akadémie v roku 529 a postupné právne reformy z prelomu dvadsiatych a tridsiatych rokov 6. storočia.^[4]

Už začiatku Justiniánovej vlády však Justinián musel riešiť i vážne interné problémy, ktoré ho takmer pripravili o vládu. V roku 532 prebehlo v Konštantínopole rozsiahle povstanie, ktoré sa nazýva podľa hesla povstalcov Niká! (Zvíťazíš!). Príčin povstania bolo viacero, medzi najčastejšie zmieňovanými je odpor konštantínopolského obyvateľstva voči novým reformám a daňovému útlaku, ako i s pokusmi obmedziť moc dém - frakcií, v podstate politických strán, ktoré sa formovali ako skupiny priaznivcov vozatajov pretekajúcich v hipodróme a nazývali sa podľa farieb ich odevu ako Modrí a Zelení. Niektorí historici ho však pokladajú iba za dôsledok vandalizmu športových fanúšikov, lebo na jeho začiatku došlo k bitkám v cirku medzi dvoma najdôležitejšími frakciami, stranou Modrých a stranou Zelených. Keď však bolo sedem najväčších výtržníkov odsúdených na trest smrti, zelení a modrí sa spojili a začali požadovať zosadenie niektorých nenávidených úradníkov (medzi nimi právnika Triboniana a praefekta praetorio Ioanna z Kappadokie). Justinián sa pokúsil rozbúrené davy upokojiť tým, že im išiel osobne oznámiť požadované odvolanie troch hodnostárov, ale vzbúrencov to iba vyprovokovalo k ničeniu a drancovaniu mesta, počas ktorého za nového panovníka vyhlásili synovca zosnulého cisára Anastasia I. Hypatia. Cisár Justinián sa v zložitej situácii rozhodol Konštantínopol opustiť, narazil však na nesúhlas cisárovnej Theodory, na ktorej výzvu proti povstalcom zasiahlo vojsko na čele s vojvodcami Belisarom, Mundom a Narseom. Vojaci obkľúčili hipodróm a zmasakrovali tu vyše tridsaťtisíc ľudí. Potlačenie povstania Niká!, ktorému v plameňoch padla za obeť okrem tisícok ľudí celá tretina hlavného mesta, pomohlo k upevneniu Justiniánovej moci, čo mu súčasne s ukončením vojny s Perziou umožnilo začať aktívnu dobyvačnú politiku na Západe. Počas tohto povstania zhoreli viaceré monumenty Konštantínopola, medzi nimi i starý chrám Hagia Sofia, Hagia Irena, Zeuxippove kúpele, či jedna z budov senátu.^[5][6]

Mapa Byzantskej ríše okolo roku 550. Zelená farba zobrazuje výboje Justiniána I.

Obnova ríše - renovatio imperii

Vandalská vojna

Vandalská vojna

Bližšie informácie v hlavnom článku: Byzantsko-vandalská vojna

Hlavným heslom Justiniánovho programu sa stalo slovné spojenie renovatio imperii, t. j. snaha o obnovenie pôvodných hraníc rímskeho impéria a rímskej moci, tentokrát však na kresťanskej báze. Expanziu na územie zaniknutej Západorímskej ríše začala výprava do severnej Afriky proti Vandalom. Vandali v Afrike po roku 428 vytvorili Vandalské kráľovstvo, a k Rimanom chovali nepriateľsky. Príčiny sporov boli aj náboženské, kým Vandali boli ariánmi, v Rímskej ríši cisári a väčšina obyvateľstva vyznávala katolicizmus, či inak povedané ortodoxný koncilový náboženský prúd. Vandalský kráľ Hilderich, ktorý na rozdiel od svojich predchodcov nastolil probyzantský kurz zahraničnej politiky, bol pre odpor svojich krajanov v roku 530 zvrhnutý z trónu a nahradený Gelimerom. Vzťahy s Byzanciou sa začali rýchlo zhoršovať, čo Justinián využil ako zámienku pre svoje vojenské ťaženie. Rozsiahlu a premyslenú akciu viedol Justiniánov generál Belisar. Vojská sa na ceste zastavili na spriatelenej ostrogótskej Sicílii a plánovali postup. Potom, čo sa veľká časť vandalského vojska vydala potlačiť Grékmi vyvolanú vzburu na Sardínii, zaútočilo 16 000 byzantských vojakov na čele s Belisarom na africké pobrežie. Celej operácie sa zúčastnilo 92 ťažko vyzbrojených galér s asi 30 000 námorníkmi. Belisarios miestne vandalské posádky porazil a v septembri 533 vstúpil do hlavného mesta ríše Kartága. Kráľ Gelimer po návrate síce zhromaždil ďalšie vojsko, ale to bolo rímskymi vojskami porazené. Nasledujúci rok sa Belisarios s korisťou a zajatcami vrátil do Konštantínopola, pred Justiniána priviedol aj zajatých vandalských veľmožov na čele so samotným kráľom. Kráľovi Justinián veľkoryso venoval statky v Malej Ázii. Koniec ríše Vandalov znamenal tiež zánik samotného etnika.^[7]

Prvá fáza Gótskej vojny

Prvá a druhá fáza Gótskej vojny

Prvé ťaženie proti Gótom

Bližšie informácie v hlavnom článku: Byzantsko-gótske vojny

Pacifikácia severnej Afriky trvala ešte niekoľko rokov, ale Justinián vzápätí začal pripravovať novú mohutnú výpravu. Jej cieľom bolo rozvrátiť ďalšiu barbarskú ríšu, Ostrogótske kráľovstvo v Itálii. Ostrogóti od ich usadenia v Itálii žili s Byzanciou v mieri. Miestny panovník Theodorich Veľký vládol v mnohých ohľadoch ako Riman a počas svojej vlády sa snažil vzťahy miestneho obyvateľstva a Ostrogótov udržiavať v harmónii. Darilo sa aj ostrogótskemu umeniu a vzdelaniu. Predsa sa však najmä ku koncu Theodorichovej vlády vzťahy medzi Rimanmi a Ostrogótmi zhoršovali, Ostrogóti boli podobne ako Vandali a iné germánske kmene ariánske. Ostrogótski šľachtici sa len neradi prizerali romanizujúcim tendenciám v krajine a po smrti Theodoricha Veľkého v roku 526, v tridsiatich rokoch 6. storočia povstali proti regentke Amalasuinthe, ktorá verejne podporovala prorímsku politiku. V roku 534 bola Amalasuintha zavraždená a novým panovníkom bol zvolený Theodhad. Justinián nemohol takýto progres udalostí strpieť a začal preto chystať útok na Gótov. Vojenské operácie sa začali roku 535. Belisarovi sa podarilo celkom ľahko obsadiť Sicíliu, potom sa vylodil v južnej Itálii a tiahol na sever. Padol Neapol a Rím v rukách pápeža otvoril svoje brány dobrovoľne. Góti, ktorí dovtedy nekládli žiadny odpor povstali proti Theodhadovi, ktorý sa ukázal byť neschopný a za kráľa prehlásili Vitiga. Vitigis sa ukázal byť ráznejším panovníkom a vojna sa predĺžila. Góti zaútočili na Rím, ktorý takmer dobyli. Po roku obliehania sa však situácia zmenila po tom, čo Justinián poslal do Itálie nové vojská, ktoré mali zaútočiť zo severu. Góti sa snažili s Rimanmi vyjednávať, no vojna pokračovala ďalej. Šťastie sa striedavo prikláňalo na obe strany, problémy v rímskom (byzantskom) tábore spôsobovala rivalita veliacich generálov, pretože ku Belisarovi sa v kampani pridal Narses. Po dlhých bojoch a rokovaniach v roku 540 kapitulovala tiež sídelná Ravenna a jednotliví gótski velitelia sa začali Justiniánovi vzdávať. Rimania v Itálii boli oslobodení a zjednotení, po tom, čo však byzantské vojsko z Itálie odišlo sa ukázalo, že šlo len o zdanlivé víťazstvo.^[8]

Vojna s Peržanmi a oživenie ostrogótskeho frontu

Bližšie informácie v hlavnom článku: Byzantsko-perzské vojny

Byzantsko-perzská hranica v roku 565

Minca s podobizňou Husrava I.

V okamihu, keď bola ostrogótska otázka pre Rimanov vyriešená, povstala nová hrozba na východe. Odveký nepriateľ Rimanov, Perzská ríša a jej kráľ Husrav I. Anóšarván v roku 540 porušili Večný mier, a pod zámienkou údajného rímskeho útlaku východných území obývaných Arabmi a Arménmi napadli provincie Mezopotámia, Sýria a Palestína, vyrabovali ich a desiatky tisíc obyvateľov odviedli do zajatia. Z východnej byzantskej metropole Antiochie i napriek hrdinskej snahe miestnych dém ostali len trosky, obyvateľstvo, ktoré prežilo hrôzy drancovania, perzskí vojaci odvliekli. Zdemolovanie východnej metropoly zásadne znížilo prestíž Byzancie na východe. V roku 541 vyslal cisár na východ Belisara, k dispozícii mu však dal len nedostačujúci počet vojakov, ktorí neboli schopní zvrátiť situáciu v prospech Byzancie. O rok neskôr Husrav pripravil ďalšie sýrske ťaženie. V roku 545 bol uzavretý päťročný mier, ktorý potvrdzoval status quo. Justinián sa zaviazal Perzii odvádzať tribút zašifrovaný pod údajnú ochranu kaukazskej hranice.^[8] V roku 550 bol mier predĺžený o ďalších päť rokov.

Anachronický portrét Totilu, Francesco Salviati, 1549

Mier s Perziou uvoľnil byzantské vojenské sily pre pokračovanie vojny v Itálii, kde medzitým znovu vyvstal problém po tom, čo si Ostrogóti zvolili nového kráľa Totilu, pod ktorého patronátom začali protiofenzívu. Pretože východorímske vojská odtiahli, podarilo sa Totilovi ľahko dobyť juhoitalské Benevento a Neapol a v roku 546 aj Rím, čím Byzancii zostala len Ravenna. Po tom, čo sa Justiniánovi uvoľnilo Belisarove vojsko na východe, poslal generála do Itálie. Neposkytol mu však dostatočné zásoby a vojsko a tak sa vojna predĺžila. Belisarovi sa síce podarilo Rím oslobodiť, avšak už v roku 550 ho Totila znovu dobyl. Situácia sa zmenila po tom, čo do Itálie prišiel Narses s novými zdrojmi a vojskom. V roku 552 Totilu pri Busta Gallorum v Toskánsku porazil a samotný Totila v boji zomrel. Nasledujúce roky padala jedna ostrogótska pevnosť za druhou, až bol nakoniec odpor ostrogótskeho kmeňa do roku 555 úplne zlomený. V auguste 554 Justinián vyhlásil tzv. Pragmatickú sankciu, ktorá znamenala návrat k pomerom pred príchodom Ostrogótov, t.j. obnovenie rímskej civilnej správy, prácu otrokov a navrátenie pôdy pôvodným rímskym vlastníkom. Ostrogóti postupne však splynuli s miestnym rímskym obyvateľstvom.^[8] V Itálii bol následne v roku 584 založený tzv. Ravennský exarchát, ktorého exarcha, pre Byzanciu spravoval jej západné územia až do roku 751.

Byzantská nadvláda nad Itáliou zmenila tiež situáciu v pápežskej kúrii, kde v čase Justiniánovho nástupu na trón o vplyv súperili byzantskí cisári s ostrogótskymi kráľmi a rímskym klérom. Hneď roku 537 po svojom vstupe do Ríma byzantský generál Belisar zosadil pápeža Silveria, zvoleného z vôle ostrogótskeho kráľa Theodada a na jeho miesto bez súhlasu duchovných dosadil Vigilia, ktorého si v čase, keď pôsobil ako pápežov predstaviteľ v Konštantínopole, veľmi obľúbila cisárovná Theodora. V roku 545 povolal Justinián pápeža k cisárskemu dvoru. V tom čase sa cisár odsúdením tzv. Troch kapitol pokúsil nastoliť dogmatickú jednotu cirkvi a očakával pápežovu pomoc. Vigilius avšak odmietol cisárovi ustúpiť, za čo bol internovaný a o spore tak rozhodol druhý konštantínopolský koncil.^[9]

Vizigótske ťaženie a obnovenie sporov na východe

V roku 554 sa neveľkej byzantskej flotile pod vedením senátora Liberia podarilo vylodiť na pobreží Pyrenejského polostrova a dobyť časť vizigótskej Hispánie medzi juhovýchodným pobrežím a riekou Guadalquivir. Justiniánova ríša sa potom rozkladala od Pyrenejského polostrova až do Mezopotámie, od dunajskej hranice do severnej Afriky. Plán na renovatio imperii vrcholil.^[8]

Hneď po uplynutí druhého päťročného mieru s Perziou, Byzantínci roku 551 znovu začali boje o Laziku. Ani táto vojna neviedla k žiadnym vážnym zmenám. Podľa mieru uzavretého v roku 561 na päťdesiat rokov si rímsko-perzská hranica v tejto oblasti zachovala pôvodnú líniu. Husrav sa síce zriekol Laziky, ale Justinián sa za ňu zaviazal zaplatiť 30 tisíc zlatých.

Ravennská mozaika zobrazujúca starého Justiniána, existujú teórie, že išlo o úpravu staršej mozaiky ostrogótskeho vládcu Theodoricha Veľkého

Vydanie Corpus Iuris Civilis z roku 1583

Právne reformy

Bližšie informácie v hlavnom článku: Corpus iuris civilis

Justinián dal v snahe postaviť ríšu „na nohy“ kodifikovať (alebo skôr kompilovať) klasické rímske právo, ktoré bolo v tom čase značne decentralizované a zvulgarizované, čo bolo previazané aj s vtedajším hospodárskym úpadkom. Najskôr aktualizoval zbierku cisárskych zákonov (Codex Theodosianus), čím vznikol prvý Codex Iustinianus (529). V roku 533 publikoval najvýznamnejšie dielo reformy, tzv. Digesta, alebo Pandectae zozbierané a systematizované dobrozdania rímskych právnikov klasickej doby. Digesty neskôr výrazne ovplyvnili právne poriadky väčšiny kultúrnych národov. Zároveň vydal učebnicu Institutiones. Čoskoro sa však ukázalo, že pôvodný Codex Iustiniani je potrebné renovovať a vydal preto jeho renovovanú verziu známu ako Codex Iustinianus repetitae praelectionis (534). Kódex, Digesta, Inštitúcie a Justniánove neskoršie zákony (Novellae) sú dnes spolu známe ako Corpus iuris civilis.^[10]

Kresťanstvo a kultúra

Bližšie informácie v článkoch: Monofyzitizmus, Spor o tri kapitoly a Náboženstvo v Byzantskej ríši

Obyvateľstvo rozsiahlej Justiniánovej ríše bolo etnicky rôznorodé. Spájalo ho predovšetkým kresťanské vyznanie a gréčtina koiné, ktorá sa od Justiniánových čias používala na cisárskom dvore a od konca 6. storočia tiež v administratíve a v cirkvi, zatiaľ čo znalosť latinčiny upadala. Väčšina Byzantíncov boli Gréci a rímska menšina sa postupne helenizovala. Sám Justinián nemal grécke korene. Byzantínci však sami seba považovali za Rimanov a nazývali sa  po grécky – Rhomaioi.

Cisár Justinián I. bol vo svojej dobe určujúcou osobnosťou nielen politického, ale tiež kultúrneho a náboženského života. Svedčí o tom nielen vydanie rozsiahleho zákonníka, ale tiež ďalšie skutočnosti. Filozofiou rímskych a byzantských kresťanských cisárov a aj Justiniána bolo presvedčenie, že boli z Božej vôle predurčení vládnuť celému kresťanskému spoločenstvu a svetu. Z tejto pozície sa preto pasoval do pozície ochrancu pravej viery a vystupoval proti všetkým prejavom iného vyznania ako kresťanskej ortodoxie, či už išlo o staré pohanské kulty, nekresťanské hnutia, ako bol manicheizmus, judaizmus alebo herézy. Istú výnimku predstavovali monofyziti početní vo východných častiach ríše, ktorí našli ochranu u cisárovnej Theodory. V roku 529 nechal Justinián zatvoriť novoplatónsku filozofickú akadémiu v Aténach a zakázal pohanom vyučovať. Vzdelanie muselo byť postavené iba na kresťanských základoch. Náhradou tejto ujmy v istom slova zmysle možno označiť vznik benediktínskeho hnutia a kláštora na Monte Cassino, ktoré sa v tom istom roku uskutočnilo. To predstavovalo víťazstvo kresťanstva nad pohanstvom a nástup jeho myšlienkového monopolu. Je však nutné poznamenať, že kresťanstvo už predtým vytvorilo syntézu s novoplatónizmom.

Justinián rovnako ako jeho strýko Justinius I. a mnohí cisári pred nimi prenasledovali zvyšných ariánov. Ariánska kontroverzia bola jedným zo základných kameňov nešváru medzi Rimanmi a germánskymi vodcami, najmä s ostrogótskym kráľom Theodorichom. Ten vyslal do Konštantínopola pápeža Jána I., ktorý mal cisára primäť k väčšej tolerancii ariánov, jeho misia avšak nebola úspešná. Renovatio imperii počítalo s tým, že ariánski králi, vládnuci na bývalom západnom rímskom území, budú odstránení a tamojšie katolícke obyvateľstvo oslobodené z pod ich nadvlády.

Oveľa väčší problém ako arianizmus však v Byzancii stále predstavovali monofyziti. Justiniánova snaha o jednotu cirkvi a príklon k chalcedónskemu kánonu boli určite dôsledkom nielen jeho politických úvah a postojov, ale tiež osobného náboženského presvedčenia. Odmietnutie monofyzitizmu a perzekúcia jeho vyznávačov ale vyvolávali silný odpor obyvateľov východných provincií, ktorý sa k monofyziizmu hlásili. Cisárovná Theodora, ktorá bola monofyzitom naklonená vzala týchto kresťanov pod svoju ochranu a vďaka jej vplyvu Justinián prenasledovanie relatívne skoro, v roku 532 prenasledovanie zastavil. O rok neskôr vyhlásil vlastné Vyznanie viery, v ktorom sa využívajúc svoje rozsiahle teologické znalosti a schopnosti, pokúsil ponúknuť monofyzitom priestor v rámci obratného výkladu ustanovení chalcedónskeho koncilu. Cirkevnú jednotu však touto cestou – rovnako ako už predtým cisár Zenón svojim Ediktom zmierenia (Henotikon) – nedosiahol a ani dosiahnuť nemohol, lebo jeho pokusy nevychádzali z reálnych príčin šírenia monofyzitizmu.^[9]

Neskôr sa cisár jednotu ríšskej cirkvi znovu pokúsil nastoliť v roku 544, keď vydal edikt, v ktorom odsúdil tzv. Tri kapitoly, spisy troch východných teológov antiochijského smeru (Theodora z Mopsuestie, Theodoreta z Kyrrha a Iba z Edessy), a označil ich za nestoriánske. Monofyzitov však Justiniánov čin neuspokojil, lebo požadovali odmietnutie chalcedónskeho kánonu o dvojitej Kristovej prirodzenosti. Edikt, s ktorým vyslovili súhlas východní patriarchovia, pobúril duchovných na Západe, lebo sa domnievali, že sa cisár priklonil k umiernenému monofyzitizmu. Justinián preto do Konštantínopola pozval pápeža Vigilia, od ktorého očakával podporu. Vigilius síce najprv cisárovo stanovisko schválil a Tri kapitoly preklial (548), avšak na nátlak západných biskupov svoje stanovisko odvolal. Pápež bol následne Justiniánom internovaní v Konštantínopole a cisárom a pápežom, vznikol ostrý spor, ktorý mal vyriešiť koncil zvolaný roku 553 do Konštantínopola. Aj keď sa ho západné duchovenstvo vrátane Vigilia, obávajúceho sa o vlastnú bezpečnosť, takmer nezúčastnilo, bol koncil vyhlásený za piaty ekumenický. Účastníci koncilu odsúdili a prekliali Tri kapitoly a o pár mesiacov neskôr ich stanovisko podpísal aj Vigilius. Potom sa pokúsil presvedčiť o jeho nezávadnosti západné duchovenstvo. Keď onedlho pápež počas spiatočnej cesty do Ríma zomrel, vybral jeho nástupcu Justinián. Súčasne bolo uzákonené, že nabudúce musí voľbu pápeža potvrdiť cisár. Tak byzantské cisárstvo dosiahlo vrchol svojej caesaropápežskej politiky.^[9]

Hagia Sofia, programový chrám justiniánovskej architektúry

Mozaika Baránka Božieho v Chráme San Vitale, Ravenna

Stavebná činnosť

Bližšie informácie v hlavnom článku: Byzantské umenie v justiniánskom a hérakleianskom období

Justinián okázalo zdôrazňoval moc a slávu cisárstva výstavbou veľkolepých stavieb. Veľký stavebný ruch nastal najmä po spomínanom povstaní Niká!, počas ktorého boli zničené veľké časti hlavného mesta. Medzi najznámejšie stavby patrí chrám Hagia Sofia (Chrám Božej múdrosti), Chrám svätých Apoštolov, či Hagia Irena. Justinián taktiež obnovil poničené mestské priestranstvá a námestia, ako i vodné cisterny. Kľúčovou stavbou, ktorá predstavila nový sakrálny stavebný štýl bola práve Hagia Sofia. Chrám bol postavený iba počas šiestich rokov (532 – 538) pod priamym cisárovým dozorom. Na jeho stavbu boli použité materiály z celej ríše, ako i odľahčené tehly z Rodosu, na postavenie kupole. Šlo o dovtedy najväčší kresťanský chrám. Rozsiahle stavebné dielo cisára Justiniána vo svojej práci O stavbách popísal tiež Prokopios Cézarejský, a zachoval nám tak svedectvo aj o už zaniknutých pamiatkach. Pozoruhodné sú tiež cirkevné stavby v italskej Ravenne, ktorá sa stala sídlom gréckeho exarchu (miestodržiteľa). V ravennskom chráme San Vitale môžeme dodnes vidieť prekrásne mozaiky zobrazujúce cisára Justiniána I. s jeho dvorom a jeho manželku cisárovnú Theodoru v sprievode jej dvorných dám. V ravennskom umení však zároveň treba odlišovať i umenie gótske na ktoré v meste Byzantínci iba nadviazali.^[11]

Problémy a hodnotenie Justiniánovej vlády

V plnení svojho vytýčeného cieľa - v obnove Rímskej ríše bol Justinián pomerne úspešný. Podarilo sa mu takmer zdvojnásobiť rozlohu svojej ríše. Obsadil Itáliu, Afriku i časť Pyrenejí, na východe zase dokázal hranice ubrániť i pred ambicióznym Husravom I. Významné boli i Justiniánove právne reformy a architektornický plán výstavby Konštantínopola. Mnohé z jeho stavieb stoja do dnešných dní a pripomínajú niekdajšiu slávu byzantskej architektúry, v moderných múzeách možno vidieť desiatky kusov umenia z jeho éry. Justiniánovo dielo avšak stálo na krehkých základoch. Krajina bola finančne vyčerpaná Justiniánovými výbojmi a zo štátnej pokladnice významne ukrojili i nákladné miery s Peržanmi, či Justiniánove mierové dary dunajským kmeňom. Útoky kmeňov zo severu (Bulhari, Slovania, Avari,...), v tomto čase ojedinelé začali v nasledujúcom období odhaľovať nedostatky v obrane, ktorú Justinián na dunajskej hranici zanedbal. Veľké náklady si vyžadovala aj správa cisárskeho dvora a cisárovo architektonické dielo. V Justiniánovom období Byzantskú ríšu zasiahlo taktiež veľké množstvo prírodných pohrôm a v roku 541 v ríši vypukla aj veľká epidémia bubonického moru, ktorá sa do ríše dostala z Etiópie. (pozri justiniánsky mor). Podľa súčasných odhadov pre mor zomrela minimálne tretina obyvateľstva Konštantínopola. Mor avšak zasiahol takmer celú krajinu a niektoré oblasti zostali vyľudnené. V nasledujúcich obdobiach sa podobné epidémie, hoci v menších meradlách opakovali.^[1][12]

Poznámky

Referencie

Ďalšia literatúra

• MEIER, Mischa. Justinián: život a vláda východořímského císaře. Preklad Vlastimil Drbal. Červený Kostelec : Pavel Mervart, 2009. 187 s. (Pro Oriente: dědictví křesťanského východu; zv. 3.) ISBN 978-80-86818-88-7. (po česky)

• Prokopios z Kaisareie, Války s Peršany, Praha 1985
• Prokopios z Kaisareie, Války s Góty a Vandaly, Praha 1985

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Justinián I.