Jozef Tiso
prezident Slovenskej republiky
1. Prezident Slovenskej republiky
V úrade 26. október 1939 – apríl 1945
novovzniknutá funkcia zaniknutá funkcia
1. Ministerský predseda Slovenského štátu
V úrade 14. marec 1939 – 26. október 1939
novovzniknutá funkcia Vojtech Tuka
1. predseda vlády a minister vnútra Slovenskej krajiny
V úrade 7. október 1938 – 9. marec 1939
novovzniknutá funkcia Jozef Sivák
8. minister verejného zdravotníctva a telesnej výchovy ČSR
V úrade 15. január 1927 – 8. október 1929
Premiér	Antonín Švehla František Udržal
Jan Šrámek (ad interim) Jan Šrámek (ad interim)
Poslanec Národného zhromaždenia ČSR
V úrade 1925 – 14. marec 1939
Biografické údaje
Narodenie	13. október 1887 Veľká Bytča, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie	18. apríl 1947 (59 rokov) Bratislava, ČSR
Politická strana	HSĽS
Alma mater	Pázmaneum
Profesia	kňaz, politik
Národnosť	slovenská
Vierovyznanie	rímskokatolícke
Odkazy
	Jozef Tiso (multimediálne súbory)
Politický portál  Biografický portál

ThDr. Jozef Tiso (* 13. október 1887, Veľká Bytča, dnes Bytča,^[1] Rakúsko-Uhorsko – † 18. apríl 1947, Bratislava, ČSR) bol slovenský rímskokatolícky kňaz, politik, predseda Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (1939 – 1945), poslanec Národného zhromaždenia ČSR (1925 – 1939), minister zdravotníctva a telesnej výchovy (1927 – 1929), predseda vlády a prezident vojnovej Slovenskej republiky.

Po vojne bol obvinený z rozbitia republiky a spolupráce s nacistickým Nemeckom, zo zavedenia fašistického režimu na Slovensku, z marenia príprav SNP, pozvania nemeckých vojsk a zločinov spáchaných po potlačení povstania, z odsunu českých občanov a prenasledovania odporcov režimu, prenasledovania a deportácie slovenských Židov (tzn. činov, dnes vnímaných ako zločiny proti ľudskosti).^[2]

Podľa nariadenia č. 33/1945 Zb. SNR^[3] bol uznaný za vinného z trestného činu domácej zrady, trestného činu zrady na povstaní, trestného činu kolaboranstva, a to za priťažujúcich okolností a 15. apríla 1947 Národným súdom ČSR odsúdený na trest smrti povrazom.^[4][5] Popravený bol 18. apríla 1947.^[6]

Životopis

Mladosť a štúdium

Rodný dom Jozefa Tisa v Bytči

Narodil sa v Bytči v rodine mäsiara Jozefa Gašpara Tisa (1862 – 1943) a Terézie, rod. Budíškovej (1863 – 1947) ako druhé z desiatich detí (z ktorých tri zomreli v mladom veku). Bol pokrstený ako Jozef Gašpar, druhé meno však nepoužíval. Študoval na štvortriednej rímskokatolíckej ľudovej škole v Bytči. V prvom ročníku sa vyučovalo výlučne po slovensky, na škole ale dostal aj základy nemeckého a maďarského jazyka ^[7][8].

Ako usilovného žiaka s talentom na jazyky ho rodičia v r. 1898 poslali na nižšie chlapčenské gymnázium v Žiline. Gymnázium bolo v čase Tisovho štúdia úplne pomaďarčené. Z tohto dôvodu si musel písať svoje meno ako Tiszó József. Po roku 1918 a 1945 sa z tohto faktu vyvodzovali rozsiahle závery o jeho národnej orientácii, pričom tieto snahy mali propagandistický účel a jednoznačné účelové a politické zameranie ^[8]. Popri dobrých študijných výsledkoch bol aktívnym členom študijného svojpomocného spolku, ktorý zaobstarával knihy a učebné pomôcky pre chudobných žiakov ^[9]. V roku 1902 odišiel študovať na piaristické gymnázium do Nitry. Podľa historika Ivana Kamenca z tohto obdobia neexistujú hodnoverné dokumenty o jeho národnej uvedomelosti, pretože svedectvá jeho spolužiakov a blízkych ľudí odzneli až na vrchole jeho politickej kariéry, prípadne ako svedectvo v neskoršom súdnom procese. Podľa svedectva spolužiaka Jozefa Randíka sa v kvinte na otázku triedneho učiteľa spolu s ďalšími 15 spolužiakmi prihlásil za Slováka, pričom nahnevaný učiteľ ich bez ohľadu na ich prejav všetkých okrem jedného zapísal ako Maďarov ^[10]. Údajne ďalej prejavil pod vplyvom staršieho kolegu Jozefa Koptáka záujem o slovenské dejiny a slovenský spisovný jazyk a zúčastnil sa viacerých národne orientovaných činov, ktoré mohli mať za dôsledok jeho vylúčenie ^[11]. Ak by aj boli svedectvá pravdivé, jeho hlbšia národná orientácia zrejme zostala skrytá pred jeho učiteľmi a biskupom, inak by ho neodporučili na ďalšie elitné štúdium ^[12].

Ako výnimočne nadaného ho nitriansky biskup poslal na univerzitu do Viedne na takzvané Pázmaneum, ktoré bolo určené pre obzvlášť talentovaných a perspektívnych adeptov kňazskej dráhy. Na štúdium nastúpil v roku 1906 ^[13]. Na Pazmáneu vyučovali vynikajúci profesori, pričom Tiso mal možnosť zoznámiť sa s rôznymi filozofickými smermi a najnovšími pápežskými encyklikami. V školských hodnoteniach bol najčastejšie charakterizovaný ako vynikajúci, príkladný, povzbudivo pobožný a podobne. Pri zápisoch do semestrov si hlásil slovenský materinský jazyk ^[14]. V seminári písal kázne popri maďarčine aj v slovenčine. Vďaka svojim vedomostiam a usilovnosti získal funkciu asistenta. V priebehu štúdia mu hrozilo vylúčenie kvôli listu bývalým spolužiakom nitrianskeho seminára ^[15], kde spomenul „rozhárané pomery“ v seminári. Rektor nitrianskeho seminára obsah zdramatizoval, za dôvod narážky uviedol, že seminár „vypovedal vojnu myšlienke slovenského nacionalizmu“ a žiadal rektora Pazmánea aby bol Tiso vzatý na zodpovednosť. Rektor Pazmánea Drexler sa Tisa zastal a prípad bol uzavretý napomenutím. Štúdium ukončil v roku 1910 ako premiant ^[16] a o rok obhájil svoju dizertačnú prácu na dogmaticko-historickú tému Doctrina parhenogeneseos ex monumentis antenicaenis demonstrata (Dôkazy o panenskom materstve Márie na základe dokumentov spred Nicejského koncilu). Cieľom práce bolo kriticky preskúmať tvrdenie profesora Otta Zöcklera, že reformácia navrátila mariánsky kult k stavu, aký mal v čase raného kresťanstva ^[17]. Tiso dospel k záveru, že tvrdenie sa nedá považovať za pravdivé, pretože kult sa viackrát zaznamenal už do začiatku apoštolského kresťanstva. Po schválení dizertácie a vykonaní rigoróznych skúšok bol 15. júla 1911 promovaný za doktora teológie ^[18].

Kňaz

14. júla 1910 ho košický biskup Augustín Fischer-Colbrie vysvätil za kňaza. Nakoľko Tiso v danom čase nedosiahol predpísaný vek 24 rokov, stalo sa tak na základe výnimky Svätej stolice, o ktorú požiadal nitriansky biskup ^[19]. 17. júla slúžil svoju prvú omšu. Potom pracoval ako kaplán v niekoľkých mestách (Oščadnica, Rajec, Bánovce nad Bebravou). Nevykonával iba pastoračnú činnosť, ale zameriaval sa aj na sociálne aktivity v zmysle pápežských encyklík ^[16]. Popri tom vyučoval slovenčinu a pracoval v oblasti kultúry.

V Oščadnici, kam bol v roku 1910 poslaný ako kaplán, sa veľmi aktívne zapojil do činnosti gazdovského spolku, ktorého cieľom bolo hmotné a duchovné povznesenie miestneho ľudu ^[20]. Vďaka spolku mohli miestni obyvatelia nakupovať lacnejšie niektoré potraviny a odevy ako u miestneho Žida, v ktorého rukách sa koncentroval takmer všetok obchod. Podobné sociálne aktivity vyvíjal aj na iných miestach svojho pôsobenia. Podľa Ivana Kamenca tu Tiso zrejme prvýkrát podľahol zjednodušenému pohľadu na slovensko-židovské vzťahy, čo nebol vo vtedajšom období ojedinelý jav ani medzi slovenskými vzdelancami a stretol sa aj s tzv. židovskou otázkou a prejavmi antisemitizmu najmä v sociálno-ekonomickej a náboženskej rovine. ^[16] Milan Ďurica upozorňuje na spôsob, akým mladý Tiso v danom období reagoval na sociálne problémy – nevyzýval do boja a nevzbudzoval protižidovské nálady, ale snažil sa ukázať jednoduchým ľudom ako svojpomocne zlepšiť svoje postavenie ^[21]. V roku 1910 sa stal členom Katolíckej ľudovej strany (Néppárt), ktorým bol až do roku 1918. Stranu dobová slovenská tlač považovala za maďarónsku a protislovenskú ^[22]. Pôvodne bol členom tejto strany aj Andrej Hlinka, ten ale v roku 1905 spoluzaložil Slovenskú ľudovú stranu, ktorá zvádzala s Katolíckou ľudovou stranou politický boj.

V roku 1911 bol preložený do Rajca. Tam sa venoval zlepšeniu sociálneho postavenia slovenských robotníkov a iných chudobných občanov. Aby zabránil ich ďalšiemu zbedačovaniu úžerou, založil v roku 1912 expozitúru Slovenskej banky v Rajci a stal sa prvým predsedom jej správy ^[20]. To sa nepáčilo jeho nadriadenému farárovi Karolovi Barošovi, ktorý tento počin nahlásil nitrianskemu biskupovi Batthyánimu. Ten sa uspokojil s Tisovým vysvetlením jeho motívov ^[23]. Tiso sa ďalej venoval činnosti v miestnom katolíckom spolku mládeže (Rajeczi katholikus ifjúsági kör), kde však prednášal v slovenčine ^[20].

V roku 1913 sa stal kaplánom v Bánovciach nad Bebravou.Tam sa zapojil do práce miestnych vzdelávacích spolkov náboženského charakteru Katolícky kruh a Mládenecký spolok a vyučoval náboženstvo na tamojšej meštianskej škole^[24]. Kňazskú, pedagogickú a sociálnu prácu vykonával v slovenskom aj maďarskom jazyku. Vyučovaním náboženstva v slovenčine porušoval vládne nariadenie z roku 1909, podľa ktorého vyučovanie náboženstva na ľudových a meštianskych školách malo prebiehať výlučne v maďarčine ^[25]. Spolupracoval s týždenníkom Kresťan, ktorý bol slovenským orgánom Katolíckej ľudovej strany ^[26]. V roku 1914 bol kvôli svojej činnosti v miestnych vzdelávacích spolkoch predvolaný hlavným slúžnym Zamaróczym, pričom sa obhajoval, že miestni Slováci musia čítať slovenské časopisy a knihy, nakoľko po maďarsky nevedia. Krátko na to vypukla vojna a prerušila jeho kaplánsku činnosť.

Podľa hodnotenia Ivana Kamenca bol Tiso dôsledným pragmatikom, ktorý chápal, že aby mu väčšina miestnych farníkov rozumela, musí svoje aktivity vykonávať v slovenskom jazyku a v slovenskom duchu. Zároveň sa však snažil nedostať do konfliktu s cirkevnou a svetskou mocou ^[24]. Jeho verejná činnosť pred prvou svetovou vojnou neprekročila hranice farností, v ktorých pôsobil.

Prvá svetová vojna

Po vypuknutí prvej svetovej vojny narukoval v auguste 1914 ako vojenský kňaz (poľný kurát) k trenčianskemu 71. pešiemu pluku ^[27]. Väčšinu vojakov tvorili Slováci z okolia Trenčína a Oravy. Pluk bol už od 23. augusta 1914 nasadený v Haliči proti ruskej armáde, pričom pri inak úspešnej ofenzíve utrpel veľké obete. Počas duchovnej starostlivosti o zranených, zmrzačených a umierajúcich spoznal na vlastné oči hrôzy vojny. Popri tom sledoval následky germanizácie a rusifikácie miestneho poľského obyvateľstva, ktoré navyše nemalo dostatok vlastnej inteligencie a trpelo nevzdelanosťou. Na jeseň 1914 bol prevelený do slovinského Mariboru, kde vykonával duchovnú službu v nemocniciach. V Slovinsku sa zoznámil s kňazom Antonom Korošcom^[27][28], poslancom rakúskej Ríšskej rady za Slovinskú ľudovú stranu a neskorším juhoslovanským predsedom vlády. Tisa zaujala lepšia organizácia slovinského národného hnutia a činnosť slovinských kňazov. Koncom roka 1914 ochorel na ťažký zápal obličiek. Po liečebnom pobyte v Trenčianskych Tepliciach bol pridelený k posádkovej nemocnici v Komárne a následne prepustený z vojenskej služby. Neskôr na žiadosť rektora nitrianskeho seminára svoje zážitky z vojny publikoval v týždenníku Nyitramegyei Szemle (Obzor Nitrianskej župy), ktorý bol blízky Katolíckej ľudovej strane.

V roku 1915 sa stal rektorom Teologického seminára v Nitre a učiteľom na piaristickom gymnáziu v Nitre, neskôr profesorom teológie. Od roku 1921 do roku 1924 – vo veľmi mladom veku – bol biskupský tajomník a učiteľ v Bohosloveckom seminári v Nitre. V roku 1924 sa stal dekanom a farárom v Bánovciach nad Bebravou. Aj ako prezident 1. Slovenskej republiky v roku 1939 pokračoval Tiso vo svojej práci farára v Bánovciach nad Bebravou (celkovo od 1924 do 1945).

ČSR

Prelomové obdobie 1918 – 1919

Začiatkom novembra 1918 (po vzniku Česko-Slovenska) sa stal jedným zo štyroch slovenských zástupcov v miestnej Maďarskej národnej rade v Nitre ^[29]. 17. novembra 1918 začal Kresťansko sociálny spolok (Keresztény szociális egysület), ktorého bol tajomníkom, vydávať slovensko-maďarský týždenník Nitra-Nyitra. Tiso časopis redigoval a pravidelne doň prispieval článkami ^[30]. Na konci roka 1918 publikoval anonymne v slovenčine aj maďarčine článok Účtujme, v ktorom pragmaticky konštatoval, že staré štátne útvary a spoločenské poriadky už ďalej nemôžu existovať. 8. decembra 1918 sa zúčastnil na rokovaní Maďarskej národnej rady, ktorá sa vzhľadom na rozvrat hospodárskych pomerov a verejného poriadku rozhodla požiadať veliteľa česko-slovenského vojska o urýchlený príchod do mesta. Na ďalší deň bol jedným z členov delegácie, ktorá viedla vyjednávania v blízkych Rišňovciach. Veliteľ česko-slovenského vojska vymenoval Slovenskú národnú radu, v ktorej bol Tiso zapisovateľom^{[chýba zdroj}. 19. decembra sa zúčastnil zakladajúceho zhromaždenia Slovenskej ľudovej strany v Žiline, kde ho zvolili za člena výboru strany. Neskôr v Nitre založil miestnu pobočku strany a jej mládežnícku športovú organizáciu Orol. Po príchode nového župana (január 1919) menovaného česko-slovenskou vládou sa stal členom správneho výboru župy. V prelomovom období sa ako kňaz dovolával dodržiavania kresťanských zásad a vyzýval za zachovanie poriadku a disciplíny.

Politikom 1918 – 1938

Tiso sa stal neskôr jednou z vedúcich osobností Slovenskej ľudovej strany, ktorá sa od roku 1925 nazývala Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS). Andrej Hlinka ju založil ako katolícku stranu v roku 1913 v čase Rakúsko-Uhorska. Strana bojovala za autonómiu Slovenska v Česko-Slovensku a po roku 1923 sa stala najväčšou čisto slovenskou stranou na Slovensku. Bola to jedna z dvoch slovenských strán na Slovensku; ostatné strany buď reprezentovali národnostné menšiny alebo pôsobili (aspoň nominálne) v celom Česko-Slovensku.

V apríli 1920 navrhli Tisa na kandidátsku listinu poslancov v trnavskom volebnom okrese. V prvom skrutíniu nedosiahla strana dostatok voličských hlasov na obsadenie troch poslaneckých miest, v druhom sa Tiso vzdal kandidatúry v prospech iného kandidáta ^[31]. V novembri 1920 vznikol Politický klub katolíckeho duchovenstva Slovenskej ľudovej strany, ktorého sa stal podpredsedom. V roku 1921 založil nový týždenník Ľudová politika, ktorého vydávanie v roku 1923 zastavil a stal sa hlavným prispievateľom oficiálneho tlačového orgánu strany Slovák ^[32].

Vo februári 1921 ako biskupský tajomník v Nitre organizoval slávnostnú vysviacku prvých troch slovenských biskupov menovaných v ČSR. Nový nitriansky biskup Karol Kmeťko si Tisa vybral za svojho osobného sekretára a potvrdil ho vo funkcii prokurátora pri diecezálnom cirkevnom súde, funkcii člena disciplinárnej komisie pre učiteľov a riaditeľov škôl a menoval ho za člena komisie pre menovanie farárov. Pri svojej prvej návšteve v Ríme v októbri 1921 Kmeťko predložil pápežovi návrh na menovanie Tisa monsignorom. Titul stratil podľa cirkevného práva už o pár mesiacov so smrťou pápeža, ktorý ho menoval a o jeho potvrdenie nepožiadal ^[33].

12. júna 1921 mal na manifestácii spolku Orol v Bánovciach použiť protičeské výroky, začo bol v roku 1923 odsúdený na 2 mesiace väzenia a 400 korún pokuty (z trestu si nakoniec odpykal iba 14 dní).^[31] (Podľa Milana Ďuricu išlo o poukazovanie „na krivdy a neprávosti pražského centralizmu voči slovenskému národu“ ^[34]). V tom čase bol už vytipovaný za Hlinkovho nástupcu a tlač ľudovej strany dostala pokyn, aby jeho odsúdenie výrazne spropagovala. Podľa výpovede biskupa Karola Kmeťka bolo nadmerné Tisovo politické exponovanie a odsúdenie za poburovanie dôvodom, prečo bol po obojstrannej dohode preložený z biskupského úradu na svoje pôvodné pôsobisko na faru v Bánovciach. O dva mesiace ho povýšil na oblastného dekana celého bánovského dištriktu a menoval ho za hlavného škôldozorcu pre celú nitriansku oblasť.

15. novembra 1925 sa stal poslancom Národného zhromaždenia, ktorým bol až do roku 1939. Zakrátko bol zvolený za predsedu poslaneckého klubu HSĽS. Vo volebnej kampani prednášal často na tému kresťanský socializmus, ku ktorej sa vracal aj neskorších rokoch. Predmetom Tisových parlamentných vystúpení boli otázky štátoprávneho postavenia Slovenska a problém uznania Slovákov za samobytný (suverénny) národ. Napriek ostrej kritike a rétorike, ktorú používal, však ostal až do začiatku roku 1939 pevným zástancom ČSR. Profiloval sa ako konzervatívny politik, ktorému bol radikalizmus cudzí a neangažoval sa ani v militantnej fašizoidnej Rodobrane ^[35]. Autoritárske ambície však prejavoval vyhlasovaním HSĽS za jedinú právoplatnú zástupkyňu slovenského národa napriek tomu, že jej najväčší úspech v demokratických voľbách predstavoval približne polovicu hlasov Slovákov (34,3% všetkých voličov na území Slovenska, vrátane národnostných menšín a Čechov). Tvrdil, že strany, ktoré neuznávajú samobytnosť slovenského národa, nemajú právo hovoriť v jeho mene.

Keďže Andrej Hlinka ešte v roku 1923 nekompromisne deklaroval, že bez splnenia požiadavky na autonómiu HSĽS nevstúpi do vlády, hľadala sa po voľbách iná výrazná osobnosť, s ktorou by bolo možné nájsť východisko z rokovaní o zostavení vládnej koalície ^[36]. Účasť HSĽS vo vláde bola aj v záujme Vatikánu, ktorý v danom čase rokoval s Česko-Slovenskom o zmluve, ktorá mala rozhodnúť o rozhraničení diecéz, z ktorých časť sa stále nachádzala v Maďarsku. Ďalej išlo o uzavretie problému cirkevných majetkov, ktoré mali podliehať pozemkovej reforme a o problém miezd duchovenstva, ktoré boli vyplácané zo štátneho rozpočtu. Vatikán sa preto nazdával, že rokovania budú prebiehať sľubnejšie, ak bude vo vládnej koalícii popri českých lidákoch (Čs. strany ľudovej) a kresťanských socialistoch prítomná aj HSĽS. Hlinka bol pozvaný na eucharistický kongres v Spojených štátoch, pričom stranu malo viesť 5-členné direktórium ^[36]. Tisa poveril zastupovaním v predsedníckej funkcii. Počas Hlinkovej neprítomnosti pristúpili k rokovaniam o vstupe do vlády. Tiso v tom videl prostriedok na dosiahnutie autonómie "zhora’’. Hlinka po návrate kapituloval pod tlakom funkcionárov, ktorí už dohodli účasť a to bez riešenia najaktuálnejších požiadaviek. Tisov postup však schválil a sám pokračoval v rokovaniach. Podľa Ivana Kamenca prejavil Tiso v zložitých rokovaniach „húževnatosť a diplomatickú zdatnosť“.

V januári 1927 HSĽS konečne vstúpila do vlády. Tiso sa stal ministrom zdravotníctva a telovýchovy. Ako najúspešnejšie sa uvádzajú jeho aktivity pri výstavbe slovenských kúpeľných stredísk ako napr. Vysoké Tatry a kúpele Sliač. Po vstupe do vlády musela HSĽS zmierniť rétoriku a intenzitu presadzovania autonomistických požiadaviek. Tiso sa ukázal ako zdatný rečník na verejných zhromaždeniach dokazoval správnosť rozhodnutia a obhajoval nové postoje.^[37] Už v čase v prípravy vstupu do vlády vysvetľoval, že neústupné presadzovanie požiadaviek by mohlo ohroziť občiansky blok, ktorý bol HSĽS bližší ako prípadný blok socialisticko-komunistický a zároveň hlasovaním za rozpočet zabránila vynútenému vstupu socialistov do vlády.^[38] Aj ako vrcholový politik odmietol pridelený ministerský byt v Prahe a miesto toho sa ubytoval v miestom kláštore. Počas pôsobenia vo vláde sa zoznámil s Edvardom Benešom a ďalšími koaličnými partnermi, čo zanechalo dlhodobý vplyv na jeho rozhodnutia aj keď už vo vláde nepôsobil.^[39]

8. októbra 1929 (po Tukovej afére) ministri za HSĽS vystúpili z vlády a Tiso sa začal opäť hlbšie venovať vnútrostraníckej práci. V roku 1930 sa stal oficiálnym podpredsedom strany. V rovnakom roku HSĽS predložila svoj ďalší, vcelku mierny^[40] autonomistický program, ktorý Tiso začal propagovať v českej verejnosti. Jeho prednáška pražským vysokoškolským študentom bola publikovaná aj ako brožúra s názvom Ideológia slovenskej ľudovej strany. Popri inom v nej prezentoval program teritoriálnej (nie národnej) autonómie. V jej závere vyjadril nádej, že keď sa český národ vymaní z predstáv o nebezpeční autonomistického hnutia Slovákov, „postaví sa verne svojej historickej minulosti na stranu práva a slobody slovenského národa uznaním jeho autonómie v rámci čsl. republiky“.^[41]

Po Hlinkovej smrti roku 1938 sa stal Tiso de facto vodcom strany (oficiálne bol zástupcom predsedu strany od roku 1930 do 1. októbra 1939, oficiálnym vodcom strany sa stal po tomto dátume).

Autonómna Slovenská krajina

50-korunová strieborná pamätná minca s reliéfom Tisa z roku 1944

Nacistické Nemecko na základe Mníchovskej dohody z 29. septembra 1938 obsadilo Sudety a česko-slovenský prezident Edvard Beneš sa 5. októbra 1938 vzdal svojho úradu a neskôr emigroval z krajiny. 6. októbra 1938 sa v Žiline zišli predstavitelia slovenských politických strán a vyhlásili autonómiu v rámci Česko-Slovenska (Žilinská dohoda). Pražský parlament vzápätí prijal ústavný zákon 299/1938 Zb. o autonómii Slovenskej krajiny^[42] a prezident Emil Hácha 7. októbra 1938 vymenoval Tisa za predsedu vlády autonómnej krajiny.

Mníchovská dohoda ukladala Česko-Slovensku vyriešiť postavenie maďarskej a poľskej menšiny do troch mesiacov. Rokovania s Maďarskom viedol práve Tiso, ktorý sa tak ocitol v mimoriadne ťažkej situácii. Nielen, že podobné medzinárodné vyjednávanie nikdy neviedol, ale sám sa na nich zúčastnil po prvýkrát. Stratégia česko-slovenskej strany sa formovala za behu, nakoľko sa zahraničná politika pred tým sústredila najmä na problémy s Nemeckom. Tiso napriek tomu rokovania zvládol na dobrej úrovni a nenaplnili sa tak očakávania Maďarska, že neskúsení slovenskí politici budú ľahkou korisťou. Po neúspechu komárňanských rokovaní 9 – 13. 10. 1938 sa Tiso pokúsil intervenovať v prospech slovenských záujmov u Ribbentropa. K Ribbentropovým náznakom, že Nemecko by privítalo podľa možností "veľkú samostatnosť Slovenska" sa však (na rozdiel od separatistu Ďurčanského) postavil pomerne chladne a deklaroval, že uprednostňuje autonómiu v rámci Česko-Slovenska. Tiso, ktorý sa v zahraničnej politike neorientoval, uveril, že získal Ribbentropa na svoju stranu. Výsledok prvej viedenskej arbitráže – Slovensko sa muselo vzdať rozsiahleho územia v prospech Maďarska, bol preto pre neho obrovským sklamaním. Otrasený Tiso tak necelý mesiac po vyhlásení autonómie utrpel závažnú politickú prehru. Vzhľadom na medzinárodnú situáciu nebolo vhodné pripomínať porušenie nemeckých sľubov, Tiso sa ale veľmi rýchlo zorientoval a našiel iného údajného vinníka – židov. Zámienkou sa stala demonštrácia za pripojenie Bratislavy k Maďarsku v predvečer arbitráže. Tiso, ktorý im len prednedávnom sľuboval, že sa nového režimu nemusia báť, siahol po mimoriadne surovom opatrení – hromadným deportáciám židov na odstúpené územie. Rozkaz nakoniec síce sám odvolal, vystrašeným židom to však mohlo naznačiť budúci vývoj.

Tiso ako predseda a minister vnútra autonómnej vlády niesol vysoký podiel zodpovednosti za postupnú likvidáciu demokratického zriadenia na Slovensku. Táto nebola vyvolaná iba vonkajšími okolnosťami, ale odrážala jeho dlhodobé postoje, ktorých súčasťou bolo chápanie HSĽS ako jedinej oprávnenej reprezentantky slovenského národa. 8. novembra 1938 sa HSĽS, agrárna strana a niekoľko ďalších menších strán zlúčili a vytvorili Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu – Stranu slovenskej národnej jednoty (HSĽS-SSNJ). Táto tvorila základ budúceho autoritatívneho režimu vojnovej Slovenskej republiky. V januári 1939 slovenská vláda oficiálne zakázala všetky ďalšie strany okrem Nemeckej strany a Zjednotenej maďarskej strany. HSĽS-SSNJ fungovala ako prakticky výhradná legálna politická organizácia Slovákov na Slovensku. Tiso sa k likvidácii demokratického systému opakovane hlásil a otvorene tvrdil, že politické strany svoju úlohu dohrali.

Z hľadiska vzťahu k česko-slovenskému štátu zostával na pro-česko-slovenskej pozícii a dosiahnutie autonómie potvrdzoval ako konečný cieľ HSĽS. V tomto postoji zotrval až do začiatku roka 1939, keď aj on, pod vplyvom dramatického vývoja medzinárodnej situácie a posilňovania domácich radikálov začal pripúšťať možnosť osamostatnenia. Podľa jeho predstáv sa tak nemalo stať v najbližšom období, ale postupnou, pokojnou a evolučnou cestou.^[43]

Slovenská republika

Vznik Slovenskej republiky

Bližšie informácie v hlavnom článku: vznik Slovenského štátu

Adolf Hitler si podáva ruku s Jozefom Tisom na návšteve Tisa v Berlíne 1. októbra 1941, v pozadí Alexander von Dörnberg.

Štandarda prezidenta 1. slovenskej republiky

Vo februári 1939 predstavitelia Nemecka podnikali kroky smerujúce k obsadeniu pomníchovského Česko-Slovenska. Česko-Slovensko malo svoje hranice garantované signatármi Mníchovskej konferencie, preto sa Hitler snažil o „samovoľný rozpad“ ČSR a zvyšoval tlak na osamostatnenie sa Slovenska. Dňa 9. marca 1939 bolo na Slovensku vyhlásené štatárium – tzv. Homolov puč. Prezident Hácha odvolal Tisa a na post predsedu autonómnej vlády vymenovala Karola Sidora. Tiež na územie Slovenska vtrhli z Česka povolané vojenské oddiely, ktoré začali obsadzovať administratívne budovy. Na odpor sa im postavili študenti a Hlinkova garda. Hitlerove návrhy na vyhlásenie samostatnosti Slovenska Sidor odmietol. Deklarácia samostatnosti prečítaná Ferdinandom Ďurčanským vo viedenskom rozhlase 11. marca 1939^[44] ostala bez odozvy.

V takej situácii prijal Tiso 13. marca pozvanie Hitlera do Berlína, kde ho počas rozhovorov Hitler žiadal o okamžité („blitzschnell“) vyhlásenie samostatnosti a hrozil rozdelením Slovenska medzi jeho susedov. Tiso však odmietol vyhlásiť samostatnosť priamo z Berlína. Telefonicky sa spojil s česko-slovenským prezidentom Emilom Háchom a predsedom vlády Slovenska Karolom Sidorom a dohodli sa, že na ďalší deň zvolajú slovenský snem. 14. marca na neverejnom zasadnutí slovenského snemu Tiso vo svojom prejave^[45] referoval o rokovaniach v Berlíne. Celé rokovanie parlamentu sa nieslo v atmosfére strachu a neistoty (P. Čarnogurský: …otvorením snemu sa zniesla na poslanecké lavice ťažká, až dusivá nálada… Každý z nás vedel, že vyhlásením slovenskej štátnej samostatnosti sa staneme len nástrojom Hitlera, nie vyjadrovateľmi vôle národa.^[46]). Nedošlo ani k tradičnému hlasovaniu. Poslanci len povstali a zaspievali pieseň Hej, Slováci. Vyhlásenie samostatnosti znamenalo koniec prvej Československej republiky. Čechy a Moravu Hitler nasledujúci deň 15. marca obsadil bez rizika vojenskej konfrontácie so Spojeným kráľovstvom a Francúzskom.

Poštová známka Slovenského štátu, portrét prezidenta ThDr. Jozefa Tisa, vydaná 14.3.1945, v hodnote 10 korún slovenských.

Tiso bol ministerským predsedom Slovenského štátu od 14. marca 1939 do 26. októbra 1939. 1. októbra 1939 sa stal oficiálne predsedom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany – Strany slovenskej národnej jednoty a 26. októbra 1939 sa stal prezidentom vojnovej Slovenskej republiky.

Nezávislosť Slovenska

Postavenie autonómnej krajiny v rámci Česko-Slovenskej republiky bolo vystriedané nezávislosťou, získanou od Hitlera na jeho nátlak vo forme politického vydierania slovenskej strany, čo spôsobilo rozpad Česko-Slovenska. Nemecko si „Ochrannou zmluvou“ zaistilo vojenské i hospodárske pozície, ktoré si ďalej posilnilo počas salzburských rokovaní v júli 1940.

Tiso a tzv. židovská otázka

(Židovská otázka bola široká diskusia v európskych krajinách, ktorá začala už v roku 1750 vo Veľkej Británii, o vhodnom postavení Židov v spoločnosti. Jej extrémnou odpoveďou bol antisemitizmus, radikálne stelesnený v nemeckom nacizme, ktorý viedol v roku 1942 k tzv. konečnému riešeniu židovskej otázky.)

Autonómna vláda pod vedením Tisa okrem toho, že iniciovala hromadný odsun Čechov zo Slovenska, 4. novembra 1938 vydala vládne nariadenie o tzv. postrku 7 500 Židov na územia, ktoré boli odstúpené Maďarsku^[47]. Tento zámer sa však Tisovi nepodarilo splniť, lebo väčšina deportovaných sa vrátila späť, pretože maďarské úrady ich odmietli prevziať^[48]. Po vyhlásení samostatnosti 14. marca 1939 podľa vzoru Norimberských zákonov bolo i na Slovensku zavedené protižidovské rasové zákonodarstvo^[49]. 9. septembra 1941 vyšlo Nariadenie č. 198 o právnom postavení Židov^[50].

15. mája 1942 podpísal Tiso Ústavný zákon o vysťahovaní Židov^[51], ktorý štvrť roka po začatí spätne zlegalizoval už uskutočnené deportácie Židov do nemeckých „pracovných“ táborov. Tiso podpísal prezidentskú výnimku spod protižidovského zákona osemsto^[52] až tisíc osobám.^[53] Tisov úrad pritom dostal až 20-tisíc žiadostí. ^[52]

Deportácia Židov zo Slovenska začala v marci 1942. 25. marca 1942 odišiel z Popradu prvý transport tisícky židovských dievčat a žien do koncentračného tábora Osvienčim. Vyvážanie Židov do koncentračných táborov pokračovalo až do 20. novembra 1942. V priebehu roka 1942 zo Slovenska odtransportovali celkovo 57 628 slovenských Židov, z ktorých podľa dostupných údajov prežilo len 280 až 800 osôb.

Napriek snahe niektorých slovenských predstaviteľov (A. Mach 8. 2. 1943: Príde marec, príde apríl a pôjdu transporty!) a vďaka protestnej Nóte Svätej stolice z 5. mája 1943 a celkovej nepopularite transportov medzi obyvateľstvom^[54] aj v Slovenskom sneme^[54] sa deportácie zo Slovenska zastavili až do októbra 1944. Tiso voči Židom vystupoval podobne agresívne ako predstavitelia radikálneho krídla HSĽS. Ak aj mal miernejší názor, čomu nasvedčujú viaceré svedectvá, nedal smerom k verejnosti o tom žiadny signál.^[53] Keď na dožinkách v Holíči 16. augusta 1942 rečnil o tom, či bolo spravodlivé odtransportovať Židov povedal: „Urobili sme to podľa príkazu Božieho: Slovák, zhoď, zbav sa svojho škodcu!“^[55]

Vatikánsky charge d`affaires na Slovensku Giuseppe Burzio napísal v roku 1944 pápežovi Piovi XII. o Jozefovi Tisovi: „Nenašiel som u prezidenta republiky ani stopu porozumenia, ani jediné slovo súcitu pre prenasledovaných Židov. Tiso vidí v Židoch príčinu všetkého zla a zásahy Nemcov proti Židom bráni ako vynútené najvyššou vojenskou nutnosťou.“ ^[56][57]

Transporty znova začali v októbri 1944 po tom, čo bolo Slovensko obsadené Nemcami a bolo potlačené Slovenské národné povstanie a keď sa červená armáda prebila k slovenskej hranici. Nemecko sa rozhodlo okupovať Slovensko, čím krajina stratila aj zvyšok nezávislosti. Počas okupácie bolo deportovaných 13 500 Židov a uväznených ďalších 5 000.

Slovenské národné povstanie

Po vstupe nemeckých vojsk na územie Slovenska a následnom vypuknutí SNP, Tiso naďalej zotrval v pozícii nemeckého spojenca. Po potlačení povstania v Banskej Bystrici 30. októbra 1944 vystúpil na terajšom Námestí SNP s ďakovným prejavom^[58] a vyznamenával nemeckých vojakov.^[59]

Zatknutie, proces a poprava

Bližšie informácie v hlavnom článku: Proces s Jozefom Tisom, Alexandrom Machom a Ferdinandom Ďurčanským

Tiso stratil moc po oslobodení Slovenska sovietskou armádou v apríli 1945, ušiel a skrýval sa šesť týždňov v kláštore v bavorskom Altöttingu, potom bol v rakúskom kláštore v Kremsmünsteri. Tu ho zaistila americká vojenská polícia, po predchádzajúcom súhlase mníchovského kardinála Faulhabera. Spojenci ho vydali česko-slovenskej vláde, napokon bol odsúdený za zločiny domácej zrady, kolaborantstva a zrady na povstaní na trest smrti^[60] obesením. Proces začal 2. decembra 1946 a rozsudok bol vynesený 15. apríla 1947 predsedom súdu JUDr. Igorom Daxnerom. Žalobcami boli JUDr. Ľudovít Rigan, JUDr. Juraj Šujan a vojenský prokurátor JUDr. Anton Rašla. Obhajcami boli JUDr. Ernest Žabkay a JUDr. Martin Grečo. Na súde premietali film z koncentračných táborov. Podľa žalobcu Rašlu: „… bol ľahostajný, pozeral sa bokom alebo do zeme.“ On aj jeho obhajcovia s udelením tohto trestu rátali, no súčasne sa domnievali, že bývalému prezidentovi bude vzhľadom na verejnú mienku a politickú situáciu udelená milosť. Pred súdom neprejavil ľútosť. Odmietal urobiť vyhlásenie, v ktorom by odsúdil zločiny nacistického Nemecka s odôvodnením, že keby odsúdil čokoľvek, čo Nemci popáchali, alebo ľutoval obete, vysvetľovali by si to, že sa zlomil a doznáva vinu.^[61] Spolu s Tisom bol v tomto procese odsúdený na smrť aj Ferdinand Ďurčanský (v neprítomnosti, pretože stihol ujsť do zahraničia). Alexander Mach bol odsúdený na 30 rokov väzenia (zo zdravotných dôvodov bol rozsudok nad ním vynesený o mesiac neskôr v osobitnom pojednávaní a Mach prejavil ľútosť). Rozsudok na Jozefom Tisom sa dá prečítať aj tu.

Pôvodný Tisov hrob na Martinskom cintoríne.

Žiadosť o milosť pre Tisa predložil 15. apríla 1947 slovenský povereník spravodlivosti Ivan Štefánik na Predsedníctvo SNR a to ju prekvapivo bez hlasovania posunulo vláde ČSR. Vláda K. Gottwalda odporučila prezidentovi Benešovi zamietnuť túto žiadosť v pomere hlasov 17:6. Na mimoriadnom 78. tajnom zasadnutí 16. apríla za prijatie žiadosti hlasovali niektorí poslanci Demokratickej strany (DS) a Čs. strany ľudovej (ČSĽ). Proti boli komunisti a niektorí členovia Československej strany národne socialistickej a Československej sociálnej demokracie. J. Masaryk sa ako nestranícky minister zdržal hlasovania^[62]. Prezident Beneš následne súhlasil so zamietnutím žiadosti. Tiso bol popravený (obesený) v skorých ranných hodinách 18. apríla 1947 na dvore Justičného paláca v Bratislave. Podľa dobovej tlače Tisa sedem minút od začatia popravy lekár vyhlásil za mŕtveho. Neskôr bol v tajnosti pochovaný na Martinskom cintoríne v Bratislave. Pochovával ho salezián Jozef Stašo, ktorý v rokoch 1940 – 1945 pôsobil ako tajomník na vatikánskej nunciatúre v Bratislave.^[63] Poprava Tisa sa stala dôvodom zvyšovania napätia medzi komunistami a nekomunistickými stranami. Vedenie DS uverejnilo vo svojich novinách Čas niekoľko dní po vykonaní rozsudku článok "Ako to v skutočnosti bolo?", v ktorom argumentovalo, že predsedníctvo SNR bolo za udelenie milosti a vláda ČSR nemala právo milosť neudeliť ale len vrátiť žiadosť nazad SNR. Gottwald naopak žiadal vyvodiť dôsledky voči DS, pretože "vedie na Slovensku kampaň, ktorá môže veľmi poškodiť záujmy republiky a jednotného štátu. Povážlivým spôsobom je kritizovaný postup prezidenta republiky. Také stanovisko ako zaujala DS nie je zlučiteľné s jej účasťou vo vláde."^[62] Aj tieto rozpory viedli k tomu, že 20. februára 1948 podali vo vláde demisiu práve zástupcovia strán ČSNS (4), ČSL (4) a DS (4), ktoré boli za udelenia milosti Tisovi, čo nakoniec viedlo k vládnej kríze 1948 (Februárový prevrat).^[64][65]

14. marca sa pri pôvodnom fiktívnom Tisovom hrobe (Tisove telesné pozostatky boli exhumované a spálené v krematóriu) stretávajú jeho priaznivci a obdivovatelia.^[66] V roku 2017 sa zúčastnili aj štyria poslanci slovenského parlamentu za politickú stranu Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko^[67][68].

Hodnotenie

Tiso bol zodpovedný za deportáciu Židov zo Slovenska do koncentračných táborov. Túto skutočnosť nepopieral ani na súde, pretože očakával milosť.

Matica sa snaží aj v súčasnosti zlepšiť Tisovo hodnotenie. Mal k tomu prispieť päťminútový dokument s názvom "Bez 14. marca", zverejnený v polovici februára 2017 na youtube.com, ktorý špekuluje, čo by sa dialo, keby sa Slováci vzopreli Hitlerovi a Slovenský štát by nevznikol.^[70] Vedenie Matice by sa podľa Stanislava Mičeva malo zamyslieť, či toto je cesta, ktorou chce ísť ďalej. „Podľa mňa týmto napomáhajú extrémistickým skupinám,“ doplnil riaditeľ Múzea SNP Banská Bystrica.^[70]

O debate okolo hodnotenia Tisovej osobnosti napísal James Mace Ward^[71]:

"V najhoršom prípade bola palivom pre ultranacionalistický pokus o rekonštrukciu slovenskej spoločnosti a pomohla pri rozdelení Československa. V najlepšom prípade debata inšpirovala premyslené prehodnotenie Tisa a povzbudzovala vyrovnanie sa Slovákov s kolaborantstvom ."^[71]

Pomenovania

Posledná ulica pomenovaná po Tisovi je vo Varíne: Ulica Dr. Jozefa Tisu. Pôvodne bola ulica pomenovaná po kapitánovi Ladislavovi Pfliegelovi, ktorý ako veliteľ lietadla druhej paradesantnej brigády padol v Slovenskom národnom povstaní a mladosť strávil vo Varíne. Po Tisovi bola pomenovaná v novembri 1993. Neskôr Okresná prokuratúra v Žiline skonštatovala, že prijatím uznesenia došlo k porušeniu zákona: „Obec oslovila odbornú názvoslovnú komisiu až po schválení premenovania ulice a malo to byť naopak. Okrem toho, že odborná názvoslovná komisia neodporučila premenovanie ulice na Tisovu, uznesenie kolidovalo aj so zákonmi o obecnom zriadení a protifašistickom odboji, ktoré zakazujú umiestňovať texty a symboly oslavujúce, propagujúce alebo obhajujúce režim Tisovej Slovenskej republiky.“^[72] K ulici vypracovali stanovisko historici Ivan Kamenec a Michal Schwarc. Okrem iného skonštatovali, že „rozhodnutie nemá len úzky regionálny charakter. Je nielen protizákonné, ale aj neobhájiteľné z aspektu demokratického charakteru súčasnej Slovenskej republiky a jej zahraničnopolitickej orientácie.“^[72]

Riešenie názvu ulice prebieha dlhšie, navrhovaný je názov Kamence. Prednosta obecného úradu chce kvôli názvu zvolať samostné zasadanie obecného zastupiteľstva.^[72] Podľa správ z júla 2021 začal vyšetrovateľ NAKA kvôli názvu ulice trestné stíhanie pre prečin prejavov sympatií k hnutiu smerujúcemu k potlačeniu základných práv a slobôd.^[73]

NAKA 23. decembra 2021 obvinila desiatich poslancov Obecného zastupiteľstva vo Varíne. Obvinenie prišlo po tom, ako odmietli zahlasovať za návrh poslaneckej kolegyne Lenky Tichákovej, ktorá žiada premenovanie Ulice Dr. Jozefa Tisu.^[74] Dňa 10. januára 2022 špeciálny prokurátor Daniel Lipšic svojím uznesením zrušil na podklade podaných sťažností uznesenie o vznesení obvinenia desiatim poslancom Obecného zastupiteľstva obce Varín. V uznesení okrem iného konštatuje "„premotivovanosť“ orgánov činných v trestnom konaní je (najmä) v tejto oblasti neprípustná." "Prejaviť sympatiu je možné len aktívnym konaním, verejné prejavenie sympatie nekonaním je z povahy veci nemožné." "Snaha vyvodiť verejné prejavenie sympatie z nekonania nie je založená na žiadnej zrozumiteľnej právnej a logickej úvahe."  "rozširovanie trestnej zodpovednosti nad rámec udržateľného gramatického výkladu je v trestnom práve hmotnom neprípustné."

V rozhodnutí relatívne obsiahlo konštatuje v poznámkach nemorálnosť pomenovnia ulice po Dr. Tisovi s odôvodnením "pomenovanie ulice v ktoromkoľvek meste či obci po najvyššom predstaviteľovi režimu, ktorý zbavil časť svojich občanov – vrátane žien a detí – všetkých základných práv a zveril ich osud a životy do rúk nacistického Nemecka, je prejavom mimoriadneho cynizmu." i "je poľutovaniahodné, že od roku 1993 neprišlo k zmene názvu tejto ulice". Avšak "Nedostatok empatie a ignorancia historických faktov však – samy osebe – nie sú trestným činom.". Zároveň konštatuje "nie je prioritne úlohou orgánov činných v trestnom konaní zvyšovať citlivosť spoločnosti na krivdy minulosti ani zapájať sa do „kultúrnej vojny“." ^[75]

Jozef Tiso vo filme

• Povstalecká história (1984 Česko-Slovensko, réžia Andrej Lettrich, scenár Jozef Bob, Viliam Plevza) - Osemdielna filmová séria o histórii Slovenského národného povstania. Historická postava Jozefa Tisa vystupuje vo všetkých častiach série. Jozefa Tisa hrá český herec Václav Stýblo.
• Roky prelomu (1989 Česko-Slovensko, réžia Andrej Lettrich, scenár Jozef Bob, Viliam Plevza, kamera Tibor Biath) - voľné pokračovanie Povstaleckej histórie sledujúce povojnový vývoj v Česko-Slovensku a hlavne na Slovensku až do nástupu komunistov k moci. Historická postava Jozefa Tisa sa objavuje v 1. časti (odchod Tisa a vlády do Rakúska) a v 3. časti, ktorá je venovaná aj procesu s Jozefom Tisom na Národnom súde. Tisa hrá český herec Václav Stýblo.

Referencie

Bibliografiaupraviť | upraviť zdroj

Monografieupraviť | upraviť zdroj

• ČARNOGURSKÝ, Pavol. 14. marec 1939. 1. vyd. Bratislava : Veda, 1992. 269 s. ISBN 80-224-0388-1.
• ĎURICA, Milan S. Jozef Tiso – slovenský kňaz a štátnik. /Zv./ 1 : 1887 – 1939. 2., upr. vyd. Martin : Matica slovenská, 1992. 256 s. ISBN 80-7090-217-5.
• ĎURICA, Milan S. Jozef Tiso : 1887 – 1947 : životopisný profil. 1. vyd. Bratislava : Lúč, 2006. 592 s. ISBN 80-7114-572-6.
• ĎURICA, Milan S. Jozef Tiso a Vatikán. Bratislava : Lúč, 2013. 109 s. ISBN 978-80-7114-934-7.
• FABRICIUS, Miroslav, a kol. Jozef Tiso : Prejavy a články (1913 – 1938). 1. vyd. Bratislava : Academic electronic press : Historický ústav SAV, 2002. 567 s. ISBN 80-88880-45-9.
• HRABOVEC, Emilia, a kol. Jozef Tiso kňaz a prezident. 1. vyd. Bratislava : Post Scriptum, 2017. 213 s. ISBN 978-80-89567-75-1.
• HRUBOŇ, Anton. Mýtus a kult Jozefa Tisa. Bratislava : Paradigma Publishing, 2022. 224 s. ISBN 978-80-973678-5-5.
• KAMENEC, Ivan. Tragédia politika, kňaza a človeka : Dr. Jozef Tiso, 1887 – 1947. 1. vyd. Bratislava : Archa, 1998. 148 s. ISBN 80-7115-147-5.
  • 2. dopl. vyd. Bratislava : Premedia, 2013. 196 s. ISBN 978-80-89594-61-0.
  • 3. vyd. Bratislava : Premedia, 2021. 196 s. ISBN 978-80-89594-61-0.
• KRAWCZYK, Andrzej. Słowacja księdza prezydenta (Jozef Tiso 1887–1947). Kraków : Znak, 2015. 367 s. ISBN 978-83-240-3884-8.
• RAŠLA, Anton. Tiso a povstanie : dokumenty. Bratislava : Pravda, 1947.
• RAŠLA, Anton; ŽABKAY, Ernest. Proces s dr. J. Tisom : Spomienky obžalobcu Antona Rašlu a obhajcu Ernesta Žabkayho. 1. vyd. Bratislava : Tatrapress, 1990. 256 s. ISBN 80-85260-03-4.
• WARD, James Mace. Priest, Politician, Collaborator : Jozef Tiso and the Making of Fascist Slovakia. Ithaca, N.Y. : Cornell University Press, 2013. 376 s. ISBN 978-0-8014-4988-8.
  • slovenský preklad: Jozef Tiso : kňaz, politik, kolaborant. Bratislava : Slovart, 2018. 424 s. ISBN 978-80-556-1159-4.

Štúdie (v zborníkoch a časopisoch)upraviť | upraviť zdroj

• BARTLOVÁ, Alena. Jozef Tiso – funkcionár HSĽS a poslanec Národného zhromaždenia (1918 – 1938). In: BYSTRICKÝ, Valerián (ed.): Pokus o politický a osobnostný profil Jozefa Tisu. Bratislava : Slovak Academic Press, 1992. ISBN 80-900441-5-8.
• LETZ, Róbert. Vývin slovenského národného povedomia u Jozefa Tisu do roku 1918. In: BYSTRICKÝ, Valerián (ed.): Pokus o politický a osobnostný profil Jozefa Tisu. Bratislava : Slovak Academic Press 1992. ISBN 80-900441-5-8.
• LACKO, Martin (ed.). Dr. Jozef Tiso v pamäti národa : zborník z konferencie v Rajci : 12. 10. 2017. Partizánske : Múzeum ozbrojených zložiek SR 1939 – 1945, 2019. 179 s. ISBN 978-80-570-0337-3.
• LUKAN, Walter. Študentské roky Jozefa Tisu vo Viedni (1906 – 1911). In: BYSTRICKÝ, Valerián (ed.): Pokus o politický a osobnostný profil Jozefa Tisu Bratislava : Slovak Academic Press, Bratislava, 1992, ISBN 80-900441-5-8.
• NIŽŇANSKÝ, Eduard. Holokaust na Slovensku, 1 – 5. Bratislava : NMS/ZNO, 2001 – 2004.
• NIŽŇANSKÝ, Eduard. Od demokracie k diktatúre. In: Historická revue č. 3/2012, S. 23, 25.
• POTEMRA, Michal. Publicistická a verejná činnosť Jozefa Tisu pred rokom 1918. In: BYSTRICKÝ, Valerián (ed.): Pokus o politický a osobnostný profil Jozefa Tisu. Bratislava : Slovak Academic Press, 1992. ISBN 80-900441-5-8.

Iné projektyupraviť | upraviť zdroj

• Wikizdroje ponúkajú pôvodné diela od alebo o Jozef Tiso
• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Jozef Tiso
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Jozef Tiso

Externé odkazyupraviť | upraviť zdroj

• Jozef Tiso. Moja mladosť. Zápisnica z väznice Krajského súdu v Bratislave, 8. marca 1946, Alexander Peganov na academia.edu
• Retribučný proces s Jozefom Tisom