Národné zhromaždenie republiky Československej
1920 - 1939
Štát	Československo
Moc	zákonodarná (legislatíva)
Typ	dvojkomorový parlament
Komory
Horná komora	Senát Národního shromáždění ČSR
Dolná komora	Poslanecká sněmovna Národního shromáždění ČSR
Vedenie
Zloženie
Senát Národního shromáždění ČSR
Počet	150
Súbor:|200px
Poslanecká sněmovna Národního shromáždění ČSR
Počet poslancov	300
Voľby
Posledné voľby Senát Národního shromáždění ČSR	19. mája 1935
Posledné voľby Poslanecká sněmovna Národního shromáždění ČSR	19. mája 1935
História
Založenie	1920
Predchádzajúci orgán	Revolučné národné zhromaždenie
Miesto zasadania
Súbor:|
Rudolfinum Thunovský palác
Externé odkazy
Wikimedia Commons	Národné zhromaždenie (multimediálne súbory)
Politický portál

Národné zhromaždenie republiky Československej bol najvyšší zákonodárny zbor Československa v rokoch 1920 – 1939. Šlo o dvojkomorový parlament, ktorý sa skladal z poslaneckej snemovne s 300 a senátu so 150 členmi.

Dejiny Národného zhromaždeniaupraviť | upraviť zdroj

Zloženie Národného zhromaždenia republiky Československej bolo prvý raz určené v parlamentných voľbách v roku 1920, ktorými skončila činnosť doterajšieho Revolučného národného zhromaždenia. Potom v parlamentných voľbách v roku 1925, parlamentných voľbách v roku 1929 a parlamentných voľbách v roku 1935. Okrem toho sa ešte konali voľby do parlamentu Československej republiky na Podkarpatskej Rusi v roku 1924, ktorými bolo Národné zhromaždenie doplnené o zástupcov tejto najvýchodnejšej časti Československa (v lrokoch 1925, 1929, 1935 už Podkarpatská Rus volila riadne v celoštátnych parlamentných voľbách). Ústava pôvodne predpokladala aj ustanovenie zákonodárneho snemu Podkarpatskej Rusi, k čomu ale nikdy počas prvej republiky nedošlo. Až po zosílení autonomistických tendencií vo východných častiach štátu koncom 30. rokov sa s ním znovu počítalo, fakticky ale vznikol len snem Slovenskej krajiny.

Po Mníchovskej dohode a nástupe druhej republiky pokračovala činnosť Národného zhromaždenia republiky Československej formálne ďalej, hoci s výraznými zmenami. Najmä došlo k masívnej strate poslaneckých a senátorských kresiel zastupiteľov, ktorí mali bydlisko na územiach odstúpených iným štátom,^[1] a tiež boli mandáty niektorých zastupiteľov zrušené (Komunistická strana Československa, napríklad Rudolf Appelt^[2]). Ďalšie zmeny súviseli s čiastočnou premenou politického systému od zastupiteľskej k autoritatívnej demokracii. Poslanecká snemovňa Národného zhromaždenia naposledy zasadala 16. decembra 1938,^[3] senát Národného zhromaždenia 17. decembra 1938.^[4] Formálne činnosť oboch komôr zanikla s koncom ČSR v marci 1939.

Voľby do Národného zhromaždeniaupraviť | upraviť zdroj

Národné zhromaždenie bolo voleným zákonodarným orgánom, ktorého fungovanie určila ústava z roku 1920. Pasívne volebné právo bolo v prípade poslaneckej snemovne stanovené na 30 rokov, aktívne na 21 rokov. Okolo zriadenia senátu sa viedli značné spory. Katolický a národno demokratický politický tábor navrhovali posunúť vekovú hranicu pre aktívne i pasívne volebné právo do senátu výrazne hore, kým jeden z autorov ústavy Jiří Hoetzel navrhoval senát zložený z čiastočne menovaných, nie volených zástupcov. Ľavice ale také návrhy odmietala.^[5] Pasívne volebné právo vo voľbách do senátu bolo nakoniec stanovené na 45 rokov a aktívne na 26 rokov.^[6]

Voľby do oboch komôr sa konali podľa zásady pomerného zastúpenia, a to vo volebných krajoch, ktoré zodpovedali pripravovaným, ale v českých zemiach nakoniec neuskutočneným župám. Volebné obdobie poslaneckej snemovne malo trvať 6 rokov a senátu 8 rokov, ale spolu s rozpustením snemovne bol vždy rozpustený i senát, preto sa voľby konali súčasne. Volebných krajov pre voľby do poslaneckej snemovne bolo 22, u senátu boli spájané väčšinou po dvoch, celkom ich bolo 12.^[7][8] O platnosti volieb rozhodoval prípadne volebný súd.^[9][10] Zvolení poslanci a senátori na prvej schôdzi svojej komory skladali sľub: „Slibuji, že budu věren republice Československé a že budu zachovávati zákony a mandát svůj zastávati podle svého nejlepšího vědomí a svědomí.“^[11]

Právomoci Národného zhromaždeniaupraviť | upraviť zdroj

Keďže zákonodarná činnosť zemských snemov zanikla^[12] a ústavou predpokladaný snem Podkarpatskej Rusi nebol zriadený, bolo Národné zhromaždenie jediným zákonodarným orgánom Československa. K prijatiu zákona bolo treba nadpolovičnú väčšinu prítomných v každej komore, s vyhlásením vojny alebo so zmenou ústavy ale museli súhlasiť minimálne tri pätiny všetkých poslancov a tri pätiny všetkých senátorov.^[13] Návrh zákona mohla podať vláda alebo sa na ňom mohla uzniesť ktorákoľvek komora (návrh zákona o štátnom rozpočte či branného zákona ale mohla podať len vláda a predkladal sa najprv poslaneckej snemovni). Komory Národného zhromaždenia neboli v zákonodarnom procese úplne rovnoprávne. Poslanecká snemovňa mohla prehlasovať zamietnutie svojho návrhu senátom, senátny návrh sa ale zákonom nestal, pokiaľ bol v snemovne znovu zamietnutý, hoci na ňom senát po prvom zamietnutí zotrval. Podobne prezident disponoval suspenzívnym vetom, ktoré mohli prehlasovať obe komory nadpolovičnou väčšinou všetkých svojich členov, ale stačili k tomu i len tri pätiny všetkých poslancov. Ústava poznala aj možnosť ľudového referenda ak by vládny návrh zákona, s výnimkou ústavných zmien, parlamentom neprešiel.^[14]

Obe komory na riadne jarné a jesenné alebo i mimoriadne zasadanie zvolával a ich zasadanie vyhlasoval za skončené prezident republiky, ktorý mal tiež právo parlament rozpustiť. Obe komory jednali samostatne, na spoločnej schôdzi, ktorú viedol predseda poslaneckej snemovne, Národné zhromaždenie iba volilo prezidenta republiky a prijímalo jeho sľub.^[15] Zvláštnou právomocou Národného zhromaždenia bola možnosť stíhať prezidenta pre velezradu a predsedu a iných členov vlády kvôli porušeniu ústavných alebo zákonných povinností v ich úradnej pôsobnosti. Obžalobu v oboch prípadoch mohla podať poslanecká snemovňa, ak by sa na tom zhodla aspoň dvojtretinová väčšina poslancov, a prejednanie by bolo pred senátom.^[16]

Pre neodkladné rozhodovanie v dobe kedy komory nezasadali, ústava vytvorila 24členný stály výbor Národného zhromaždenia do ktorého poslanecká snemovňa volila 16 riadnych členov a rovnaký počet náhradníkov a senát 8 riadnych členov a rovnaký počet náhradníkov. Predseda a druhý podpredseda výboru boli poslanci, prvý podpredseda senátor. Výbor mohol prijímať opatrenia i vo veciach ku ktorým by inak bol potrebný zákon (nemohol však meniť ústavné zákony, ukladať trvalé finančné povinnosti občanom, trvalo zaťažovať štátne financie alebo scudzovať štátny majetok). Také zákonné opatrenia musela navrhovať vláda so schválením prezidenta a hlasovať pre ne musela nadpolovičná väčšina všetkých členov výboru, v ostatných prípadoch stačila nadpolovičná väčšina prítomných. Všetky opatrenia, ktoré neschválili obe komory Národného zhromaždenia do dvoch mesiacov od doby kedy sa stretli, stratili platnosť.^[17]

Poslanci a senátori mali imunitu. Nemohli byť vôbec stíhaní za hlasovanie a za výroky v parlamente podliehali len disciplinárnej právomoci svojej komory. Tiež nemuseli vypovedať a trestná alebo priestupková zodpovednosť za iné činy bola navždy vylúčená ak na stíhanie nedala súhlas ich komora (netýkalo sa to však trestnej zodpovednosti ktorú daný poslanec alebo senátor mal ako zodpovedný redaktor).^[18] Mali tiež právo interpelácie voči predsedovi a ostatným členom vlády a obe komory i ich výbory mali právo si kedykoľvek osobne predvolať ktoréhokoľvek ministra.^[19] Podrobnosti ohľadne zloženia a rokovania upravovali rokovacie rády oboch komôr, u poslaneckej snemovne zákon č. 325/1920 Sb., u senátu zákon č. 326/1920 Sb.

Sídlo z roku 1920upraviť | upraviť zdroj

Už od vzniku Československa sa uvažovalo o vybudovaní sídla parlamentu v Prahe na Letnej (v architektonickej súťaži roku 1928 zvíťazil funkcionalistický návrh architekta Josefa Štěpánka),^[20][21][22] k výstavbe však nikdy nedošlo. Ako pôvodne prechodné sídlo pre poslaneckú snemovňu bola vybraná a upravená budova Rudolfina.^[23][21][24] Senát sídlil v Thunovskom paláci v Sněmovní ulici, v priestoroch dnešnej Poslaneckej snemovne.

Vedenie Národného zhromaždeniaupraviť | upraviť zdroj

Predsedovia poslaneckej snemovneupraviť | upraviť zdroj

• 1920–1925 František Tomášek
• 1925–1932 Jan Malypetr
• 1932–1935 František Staněk
• 1935 Bohumír Bradáč
• 1935–1939 Jan Malypetr

Predsedovia senátu Národníhoupraviť | upraviť zdroj

• 1920 Cyril Horáček
• 1920–1924 Karel Prášek
• 1924–1926 Václav Donát
• 1926 Václav Klofáč
• 1926–1929 Mořic Hruban
• 1929–1939 František Soukup

Referencieupraviť | upraviť zdroj

1. ↑ 151. schůze online. Poslanecká snemovňa Parlamentu Českej republiky, cit. 2011-12-02. Dostupné online.
2. ↑ jmenný rejstřík online. Poslanecká snemovňa Parlamentu Českej republiky, cit. 2011-12-02. Dostupné online.
3. ↑ přehled schůzí online. Poslanecká snemovňa Parlamentu Českej republiky, cit. 2011-12-02. Dostupné online.
4. ↑ přehled schůzí online. Poslanecká snemovňa Parlamentu Českej republiky, cit. 2011-12-02. Dostupné online.
5. ↑ Kárník, Z.: České země v éře První republiky, Díl 1. Vznik, budování a zlatá léta republiky (1918–1929). Praha : Libri, 2000. ISBN 80-7277-027-6. S. 100–101.
6. ↑ § 8 – § 17 Ústavná listina Československej republiky, uvedené zákonom č. 121/1920 Sb. (ďalej len „Ústavná listina“)
7. ↑ Zákon č. 123/1920 Sb., kterým vydává se řád volení do poslanecké sněmovny
8. ↑ Zákon č. 124/1920 Sb., o složení a pravomoci senátu
9. ↑ § 19 Ústavní listiny
10. ↑ Zákon č. 125/1920 Sb., o volebním soudě
11. ↑ § 22 odst. 3 Ústavní listiny
12. ↑ § 7 odst. 1 Ústavní listiny
13. ↑ § 32 a § 33 Ústavní listiny
14. ↑ § 41 – § 48 Ústavní listiny
15. ↑ § 28 – § 31, § 38 Ústavní listiny
16. ↑ § 34, § 67 a § 79 Ústavní listiny
17. ↑ § 54 Ústavní listiny
18. ↑ § 23 – § 26 Ústavní listiny
19. ↑ § 40 a § 52 Ústavní listiny
20. ↑ Budova Národního shromáždění online. Archiweb, cit. 2018-04-21. Dostupné online.
21. ↑ ^{a b} Praha v paralelním vesmíru: místo sparťanského stadionu parlament online. . Dostupné online.
22. ↑ Parlament nebo univerzita na Letné? Podívejte se online. . Dostupné online.
23. ↑ Historie | Rudolfinum online. . Dostupné online.
24. ↑ Historie parlamentarismu a české ústavnosti online. Poslanecká snemovňa Parlamentu Českej republiky, cit. 2018-04-21. Dostupné online.

Iné projektyupraviť | upraviť zdroj

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Národné zhromaždenie (Česko-Slovensko, 1920 – 1939)

Externé odkazyupraviť | upraviť zdroj

• KOBER, Jan: Mezi místem, reprezentací a možnostmi: Hledání urbanistického umístění a architektury československé parlamentní budovy

Zdrojupraviť | upraviť zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Národní shromáždění republiky Československé (1920–1939) na českej Wikipédii.