Niektorý z redaktorov požiadal o revíziu tohto článku. Redaktor si napríklad nie je istý, či neobsahuje obsahové chyby alebo je dostatočne zrozumiteľný. Prosím, opravte a zlepšite tento článok. Po úprave článku môžete túto poznámku odstrániť.

O iných významoch výrazu Izrael pozri Izrael (rozlišovacia stránka).

Izraelský štát מְדִינַת יִשְרָאֵל
Vlajka Znak
Národné motto: nie je
Štátna hymna: Ha-Tikva (Nádej)
Miestny názov
• dlhý	מְדִינַת יִשְׂרָאֵל (Medinat Jisrael) دَوْلَة إِسْرَائِيل (Dawlat Isráíl)
• krátky	יִשְרָאֵל (Jisrael) إسرائيل (Isráíl)
Hlavné mesto	Jeruzalem[1], Tel Aviv[2][pozn 1] 31°47′ s.š. 35°13′ v.d.
Najväčšie mesto	Jeruzalem
Úradné jazyky	hebrejčina
Regionálne jazyky	arabčina
Demonym	Izraelčan, Izraelčanka
Štátne zriadenie Prezident Predseda vlády	parlamentná republika Jicchak Herzog (יצחק הרצוג) Benjamin Netanjahu (בנימין נתניהו)
Vznik	14. máj 1948 (založený rozhodnutím OSN na území britského protektorátu)
Susedia	Libanon, Sýria, Jordánsko, Egypt
Rozloha  • celková  • voda (%)	20 770 – 22 072 km² (150.)   428,42 km² (2,1 %)
Počet obyvateľov  • odhad (2019)  • sčítanie (2008)  • hustota (2019)	8 981 060 (97.) 7 412 200 407/km² (35.)
HDP  • celkový  • na hlavu (PKS)	2019 390 656 miliárd $ (32.) 39 106 $ (35.)
Index ľudského rozvoja (2017)	0,903 (22.) – veľmi vysoký
Mena	nový izraelský šekel (ILS)
Časové pásmo  • Letný čas	IST (UTC+2) IDT (UTC+3)
Medzinárodný kód	ISR/IL
Medzinárodná poznávacia značka	IL
Internetová doména	.il
Smerové telefónne číslo	+972
{{{Poznámky}}}

Súradnice: 31°S 35°V / 31°S 35°V / 31; 35

Izrael (po hebrejsky: יִשְרָאֵל – Jisrael; po arabsky: إسرائيل –  'Isráíl), dlhý tvar Izraelský štát (nesprávne: Štát Izrael^[3] ; hebrejsky: מְדִינַת יִשְרָאֵל, Medinat Jisrael; arabsky: دولة,إسرائيل Dawla Isráíl), je štát na Blízkom východe v oblasti juhozápadnej Ázie, ležiaci pri východnom pobreží Stredozemného mora.

Na severe susedí s Libanonom, na severovýchode so Sýriou, na východe s Jordánskom a na juhozápade s Egyptom. K Izraelu prilieha aj Západný breh Jordánu (Judea a Samária) a Pásmo Gazy, t. j. územie čiastočne spravované Palestínskou autonómiou – tieto oblasti sú Izraelom okupované od Šesťdňovej vojny v roku 1967. Izrael je s počtom 10 miliónov obyvateľov, z ktorých väčšinu (72 %) tvoria Židia, jediným štátom Židov na svete.^[4][5][6] Je domovom aj izraelských Arabov, kresťanov, Drúzov, Samaritánov, ako aj iných náboženských a etnických menšín.^[7]

Moderný štát Izrael, o ktorého vznik usilovalo sionistické hnutie už od konca 19. storočia, sa odvoláva na biblickú myšlienku izraelskej zeme, ktorej zasľúbenie tvorí jeden z ústredných motívov judaizmu už viac ako 3000 rokov. Po prvej svetovej vojne ustanovila Spoločnosť národov Britský mandát v Palestíne s cieľom vytvoriť „domovinu pre židovský ľud“.^[8] V roku 1947 Organizácia Spojených národov schválila rozdelenie Mandátu Palestína na dva štáty – židovský a arabský.^[9] Aj keď Liga arabských štátov tento plán odmietla, Izrael na jeho základe vyhlásil 14. mája 1948 nezávislosť a v nasledujúcej víťaznej Vojne za nezávislosť rozšíril svoje hranice nad rámec plánu OSN na rozdelenie Palestíny. Odvtedy trvá medzi Izraelom a susediacimi arabskými štátmi konflikt, ktorý vyústil do niekoľkých vojen a desaťročí násilia, trvajúcich dodnes.^[10] S dvoma susediacimi štátmi (Egypt a Jordánsko) však Izrael už mierové zmluvy podpísal a teraz sa usiluje o dosiahnutie dohôd s Palestínčanmi.

Izrael je parlamentná zastupiteľská demokratická republika so všeobecným rovným volebným právom.^[11] Vládu vedie premiér a zákonodárnym orgánom je jednokomorový parlament Kneset. Podľa hrubého domáceho produktu je izraelská ekonomika 29. najväčšou na svete a 13. v HDP na obyvateľa.^[12] Medzi krajinami Blízkeho východu patrí Izrael na prvé miesto v indexe ľudského rozvoja, slobody tlače a ekonomiky.^[13][14][15] Zatiaľ čo Izrael samotný považuje za svoje hlavné mesto Jeruzalem, väčšina štátov to neuznáva^[16] a majú svoje ambasády v Tel Avive albo iných mestách.

Etymológia

Meno Izrael už vyše 3000 rokov v bežnom aj náboženskom použití označuje tak židovský národ, ako aj izraelskú krajinu. Podľa Biblie bol takto pomenovaný Jakub po zápase s Bohom.^[17] Biblický národ patriarchu Jakuba potom vošiel do známosti ako „synovia Izraela“ alebo Izraeliti.

O význame mena existuje niekoľko teórií: jedna tvrdí, že základom mena je sloveso s–r–r (alebo š–r–r, s významom „vládnuť, byť silný, mať nadvládu“), a preto je význam mena „Boh vládne, Boh súdi“,^[18] zatiaľ čo iná vykladá meno ako „knieža Boží“ alebo „Boh zápasí/bojuje“.

Prvá historická zmienka o Izraeli pochádza z Merneptahovej skaly zo starovekého Egypta, ktorá sa datuje do 13. storočia pred Kristom,^[19] aj keď odborníci sa líšia v názore, či odkazuje k židovskému národu alebo k Palestíne. Moderný štát sa nazýva Štát Izrael (Medinat Jisra'el), ostatné návrhy ako napr. Erec Jisra'el (Izraelská zem), Sion a Judea boli odmietnuté.^[20] V prvých týždňoch nezávislosti oznámil minister zahraničných vecí Moše Šaret^[21] rozhodnutie vlády, podľa neho sa občania nového štátu budú nazývať Izraelčania.

Dejiny

Bližšie informácie v hlavnom článku: Dejiny Izraela

Staroveké a stredoveké osídlenie

Bližšie informácie v hlavnom článku: Staroveké dejiny Židov

Územie dnešného Izraela bolo obývané už v paleolite, no až v neolite sa začali budovať trvalé sídla. Za najstaršie mesto sa považuje Jericho, ktoré vzniklo okolo roku 8000 pred Kr.^[22] Až do 10. storočia vznikali na tomto území iba mestské štáty, ktoré boli pod vplyvom niektorej vtedajšej veľmoci. Prvým suverénnym štátom bolo až Izraelské kráľovstvo (cca 931 – 722 pred Kr.).^[23]

Izraelská krajina bola podľa Tóry Hospodinom prisľúbená Abrahámovi a darovaná jeho potomkom ako zasľúbená Zem,^[24][25] je preto veriacimi židmi (a po nich aj kresťanmi) považovaná za Svätú zem, v ktorej sa nachádzajú najsvätejšie miesta judaizmu a kresťanstva. Cez túto oblasť však viedli najdôležitejšie obchodné križovatky, čo priťahovalo záujem veľmocí, takže toto územie postupne spadalo pod asýrsku, babylonskú, perzskú, grécku, rímsku, sásánovskú, byzantskú a od 7. storočia pod arabskú nadvládu. Potom oblasť ovládali Umajjovci, Abbásovci, križiaci^[26] a v roku 1260 bola pripojená k mamlúckemu sultanátu. V roku 1516 sa stala súčasťou Osmanskej ríše, ktorej zostala až do 20. storočia.^[26]

Po neúspešnom protirímskom povstaní Bar Kochby v rokoch 132 – 135 po Kr. a následným vyhnaním Židov zo židovskej zeme sa na území dnešného Izraela židovská populácia zmenšila, no nikdy úplne nezanikla. Reakciou na povstanie bola aj zmena názvu územia: rímsky cisár Hadrián premenoval provinciu Judeu na Syria Palaestina podľa národa Filištíncov.^[27]

Sionizmus a britský mandát

Bližšie informácie v hlavnom článku: Britský mandát Palestína

Židia žijúci mimo Palestínu sa oddávna usilovali o návrat a táto túžba bola vyjadrená v Tanachu^[28] a je významným motívom židovských modlitebných kníh.^[29][30] Perzekúcia Židov v Európe, ktorá začala v 12. storočí a vyvrcholila ich vyhnaním zo Španielska v roku 1492,^[31] viedla k stálemu prúdu utečencov, ktorí sa usadzovali v Svätej zemi. Počas 16. storočia vznikli veľké židovské komunity v „štyroch svätých mestách“ a v druhej polovici 18. storočia sa presídlila do Svätej zeme takmer celá chasidská pospolitosť.^[32]

Prvá veľká vlna modernej imigrácie, známa ako prvá alija, vypukla po protižidovských pogromoch vo východnej Európe v roku 1881.^[33] V tej dobe už existovala sionistická myšlienka, ale až Theodor Herzl vytvoril politický sionizmus − hnutie, ktoré sa usilovalo o založenie židovského štátu v Palestíne. Vďaka Herzlovi sa táto otázka začala riešiť aj na medzinárodnej diplomatickej úrovni.^[34] V roku 1896 predstavil Herzl svoje vízie v knihe Der Judenstaat (Židovský štát)^[35] a o rok neskôr predsedal prvému Svetovému sionistickému kongresu v Bazileji.^[36]

Britský minister zahraničia Arthur Balfour v roku 1917 deklaroval, že „Vláda Jeho Veličenstva vzhliada s priazňou na ustanovenie židovskej národnej domoviny v Palestíne a vynaloží všetky prostriedky na dosiahnutie tohoto cieľa za predpokladu, že nebude podniknuté nič, čo by ohrozilo občianske a náboženské práva existujúcich nežidovských skupín obyvateľstva v Palestíne, alebo práva a politický status Židov v ktorejkoľvek inej krajine.“^[37] Arabský odpor k židovskému prisťahovalectvu prerástol v roku 1920 k násilnostiam, ktoré viedli k sformovaniu palestínskej židovskej ozbrojenej organizácie Hagana, od nej sa neskôr oddelili skupiny Irgun a Lechi.^[38]

V roku 1917 bola Palestína obsadená Britmi pod velením generála Edmunda Allenbyho,^[39] a potom v roku 1919 bolo na Parížskej mierovej konferencii územie Palestíny zverené pod britskú správu, a vznikol tak protektorát Britský mandát Palestína, medzi jeho hlavné ciele patrilo zavedenie Balfourovej deklarácie.^[8] Obyvateľstvo protektorátu bolo vtedy väčšinou arabské, no Jeruzalem bol už prevažne židovský.^[40]

Židovská imigrácia pokračovala aj  treťou alijou (1919 – 1923) a štvrtou alijou (1924 – 1929), počas ktorých prišlo do Palestíny viac ako 100 tisíc Židov.^[41][42] Arabské nepokoje a povstanie v Jaffe viedli k tomu, že Briti obmedzili židovskú imigráciu a územie pre budúci židovský štát stanovili iba na západ od rieky Jordán.^[43]

Vzostup nacizmu v Európe v 30. rokoch viedlo k piatej aliji, prílivu takmer štvrť milióna Židov,^[44] ktorí podnietili arabské násilnosti a povstania, pri ktorých Arabi zabrali značnú časť protektorátu.^[45] Preto Spojené kráľovstvo zmenilo politiku voči židovskému prisťahovalectvu a v roku 1939 v takzvanej Bielej knihe zaviedlo kvóty pre židovských prisťahovalcov.^[46] Napriek tomuto obmedzeniu však do Palestíny prichádzali utečenci v rámci ilegálnej alije, tzv. aliji Bet. Ku koncu druhej svetovej vojny tvorili Židia v Palestíne 33 % populácie oproti 11 % v roku 1922.^[47]

Aj keď palestínski Židia s britskými prisťahovaleckými kvótami nesúhlasili,^[48] pripojili sa väčšinou k Davidovi Ben Gurionovi, ktorý prehlásil: Budeme bojovať s Britmi proti Hitlerovi, ako by Biela kniha neexistovala; a budeme bojovať proti Bielej knihe, ako by nebola žiadna vojna.^[49] Extrémisti zo skupín Irgun a Lechi však začali teroristický boj proti Britom; členovia Lechi útočili počas celej vojny, Irgun protibritské akcie začal až v roku 1944.^[48] V britskej armáde bojovalo v novej sformovanej Židovskej brigáde viac než 26 000 Židov z Britského mandátu Palestína,^[50] aj keď Briti stále zadržiavali lode plné židovských utečencov. Niekoľko desiatok palestínskych Židov bolo Britmi vycvičených pre špeciálne operácie a vyslaných hlboko do európskeho vnútrozemia, ovládaného Nemcami, a ako britskí vyzvedači nadväzovali kontakt so zvyšnými židovskými komunitami.^[50] Počas vojny došlo k ďalšiemu veľkému legálnemu aj nelegálnemu prisťahovalectvu, ale aj k ďalšej polarizácii vzťahov medzi Židmi a Arabmi.^[51]

Vyhlásenie nezávislosti a prvé roky

Bližšie informácie v článkoch: Deklarácia nezávislosti Štátu Izrael, Prvá arabsko-izraelská vojna a Únos Adolfa Eichmanna

Po roku 1945 sa vyostril konflikt medzi Spojeným kráľovstvom a Židmi, ktorých Briti obviňovali z neochoty plniť svoje záväzky a nadŕžanie Arabom. Po sérii teroristických útokov na britské sily (napr. útoku na hotel King David) sa britská vláda v roku 1947 vzdala svojho mandátu v Palestíne.^[52] Novo vytvorená Organizácia Spojených národov (OSN) prijala 29. novembra 1947 Plán OSN na rozdelenie Palestíny, podľa neho sa územie malo rozdeliť na arabský a židovský štát^[53] a Jeruzalem mal zostať pod medzinárodnou správou OSN ako corpus separatum.^[53] Židia plán prijali, napriek tomu že 75 % územia, ktoré im malo pripadnúť, bola púšť, zatiaľ čo Liga arabských štátov a Vysoká arabská komisia plán odmietli.^[54] 14. mája 1948, deň pred ukončením Britského mandátu Palestína bola vyhlásená nezávislosť Štátu Izrael.^[55] Druhý deň nato armády piatich arabských štátov napadli Izrael, a rozpútali tak Prvú arabsko-izraelskú vojnu.^[56] Po viac ako roku bojov bolo vyhlásené prímerie a boli stanovené dočasné hranice, známe ako Zelená línia.^[57] Jordánsko anektovalo územie Judey a Samarie, známe skôr ako Západný breh Jordánu, a Východný Jeruzalem. Egypt prevzal kontrolu nad Pásmom Gazy. 11. mája 1949 bol Izrael prijatý do OSN. Podľa odhadov OSN počas tejto vojny opustilo túto krajinu 711 tisíc Arabov, t. j. zhruba 80 % skoršej arabskej populácie^[58] a osud týchto utečencov dodnes zaťažuje arabsko-izraelské vzťahy.

Prvé roky židovského štátu boli poznamenané obrovskou imigračnou vlnou osôb, ktorí prežili holokaust a Židov, ktorí boli vyhnaní z arabských štátov.^[59] Počas desiatich rokov (1948 – 1958) vzrástla populácia Izraela z 800 tisíc na 2 milióny.^[60] Noví prisťahovalci boli väčšinou nemajetní a boli ubytovaní v provizórnych utečeneckých táboroch, známych ako ma'abarot.

V roku 1956 vypukla Suezská kríza, spôsobená tým, že Egypt znárodnil Suezský prieplav a uzavrel Tiranskú úžinu. Izrael sa rozhodol spojiť s Francúzskom a Spojeným kráľovstvom, zaútočil na Egypt a pokúsil sa získať späť prístup k Červenému moru.^[61] Dobyl síce Sinajský polostrov, pod diplomatickým tlakom USA a Sovietskeho zväzu sa však stiahol výmenou za právo plaviť sa v Červenom mori a k prieplavu.^[62][63]

Na začiatku nasledujúceho desaťročia sa Izraelu podarilo v Argentíne zajať Adolfa Eichmanna, tvorcu „konečného riešenia“ židovskej otázky,^[64] a postaviť ho v Izraeli pred súd. Proces veľmi prispel k tomu, že si verejnosť uvedomila rozmery holokaustu, a dodnes je Eichmann jediným človekom odsúdeným izraelským súdom k trestu smrti.^[64]

Konflikty a mierové dohody

Bližšie informácie v hlavnom článku: Arabsko-izraelské vojny

Arabské štáty považovali Štát Izrael za nelegitímny a v roku 1964 vznikla Organizácia za oslobodenie Palestíny (OOP), ktorá deklarovala cieľ „dosiahnuť zničenie Izraela“^[65][66] a v jej Národnej charte sa až do decembra 1998 uvádzalo, že „ozbrojené povstanie je jediný spôsob ako oslobodiť vlasť.“^[67] V roku 1967 zhromaždili Egypt, Sýria a Jordánsko svoje armády pri hraniciach Izraela, Egypt vyzval k odchodu mierových jednotiek OSN^[68] a opäť zablokoval Izraelu prístup k Červenému moru.^[69]

Tieto kroky Izrael chápal ako prípravu k vojne a rozhodol sa, že sám udrie prvý. Šesťdňová vojna priniesla Izraelu rozhodujúce víťazstvo a Izrael získal územia Západného brehu Jordánu, Pásmo Gazy, Sinajského polostrova, Golanských výšin a Východného Jeruzalema.

Na prelome 60. a 70. rokov palestínski ozbrojenci zapríčinili mnoho teroristických útokov proti izraelským cieľom po celom svete, okrem iného aj na izraelských atlétov na LOH v Mníchove v roku 1972.^[70] Izrael odpovedal Operáciou Boží hnev, pokusom izraelskej tajnej služby Mosad zlikvidovať strojcov mníchovského útoku.^[71] 6. októbra 1973, v deň židovského sviatku Jom kipur, prekvapivo na Izrael zaútočili Egypt a Sýria. Jomkipurská vojna skončila 26. októbra konečným víťazstvom Izraela, ktorý však zaznamenal ťažké straty na životoch.^[72]

Po dlhých rokoch nadvlády socialistov vyhrala v roku 1977 vo voľbách do izraelského parlamentu Knesetu prvý raz pravicová strana Likud.^[73] Ten istý rok uskutočnil egyptský prezident Anwar Sádát prekvapivú cestu do Izraela a o dva roky neskôr podpísali Sádát s Menachemom Beginom vo Washingtone Egyptsko-izraelskú mierovú zmluvu, podľa ktorej sa potom Izrael stiahol zo Sinajského polostrova.

V roku 1978 podnikol Izrael ako reakciu na palestínsky teroristický útok Operáciou Lietanie,^[74] pri ktorej došlo k obsadeniu južného Libanonu a vytlačeniu jednotiek OOP z tejto zeme. Za vlády Likudu tiež došlo k rozsiahlej expanzii izraelských osád na území Západného brehu Jordánu,^[75] ktorá priniesla rast napätia medzi Izraelčanmi a palestínskymi Arabmi.

7. júna 1981 Izrael zbombardoval v rámci operácie Opera iracký jadrový reaktor v Osiraku, pretože sa obával, že by ho Irak mohol použiť k výrobe jadrových zbraní.^[76] V roku 1982 zasiahol Izrael do Libanonskej občianskej vojny, aby zničil základne, z ktorých OOP ostreľovala raketami severný Izrael,^[77] čo viedlo k Prvej libanonskej vojne. Izrael sa stiahol z väčšiny Libanonu v roku 1986, ale v tzv. nárazníkovej zóne zotrval až do mája 2000.^[78] V roku 1987 vypukla tzv. prvá intifáda, arabské povstanie proti izraelskej prítomnosti v Pásme Gazy a na území západne od Jordánu.^[79] Počas vojny v  perzskom Zálive v roku 1991 podporovala OOP a mnoho palestínskych Arabov Saddáma Husajna a raketové útoky Iraku proti Izraelu.^[80]

V tom istom roku prebehla za vlády Jicchaka Šamira Madridská konferencia.^[81] Tá bola prelomová tým, že sa pri jednom stole zišli znepriatelené strany, ktorých predstavitelia tu spolu priamo hovorili prvýkrát od Vojny za nezávislosť.^[81] V roku 1992 dochádzalo k priamym schôdzkam medzi Izraelčanmi a Arabmi v rôznych mestách po celom svete.^[82] Ten istý rok vyhral voľby Jicchak Rabin. Tzv. Mierová dohoda z Osla bola podpísaná 13. septembra 1993 vo Washingtone. Z nej vyplývalo, že má byť počas prechodného obdobia piatich rokov na území Západného brehu a pásma Gazy ustanovená Palestínska samospráva.^[83] V roku 1994 bola medzi Izraelom a Jordánskom podpísaná Izraelsko-jordánska mierová zmluva.^[84]

Podpísanie dohôd z Osla narazilo na oboch stranách na odpor radikálov, čo mierový proces značne skomplikovalo.^[85] Na palestínskej politické scéne začala silnieť opozícia, a to hlavne Hámas a Palestínsky islamský džihád, ktoré sa proti Organizácii pre oslobodenie Palestíny a Zmluvám z Osla začala vymedzovať.^[86] V Izraeli sa proti zmluve vymedzila strana Likud a ďalšie pravicové zoskupenia,^[85] sám Jicchak Rabin bol 4. novembra 1995 zavraždený pravicovým židovským radikálom Jigalom Amirom.^[85]

Za vlády Benjamína Netanjahua bol podpísaný tzv. Hebronský protokol, fakticky znamenajúci odovzdanie mesta Hebron Palestínskej autonómii a stiahnutie izraelskej armády z časti tohto mesta.^[87] V októbri 1998 bolo podpísané Memorandum od Wye River, ktoré prinieslo odstúpenie 13 % územia Západného brehu palestínskym Arabom a úpravu statusu niektorých oblastí.^[87]

Za vlády Ehuda Baraka sa izraelská armáda stiahla z južného Libanonu (v máji 2000) a začali sa rokovania s predsedom Palestínskej autonómie Jásirom Arafátom.^[88] V júli 2000 sa uskutočnil summit v Camp Davidu, kde Barak predložil plán na založenie Palestínskeho štátu, ale ten bol Arafátom odmietnutý.^[88] Po stroskotaní jednaní vypuklo 29.9. 2000 ďalšie povstanie palestínskych Arabov, tzv. druhá intifáda.^[88]

V predčasných voľbách vo februári 2001 sa stal novým premiérom Ariel Šaron.^[89] Počas svojej vlády presadil plán na jednostranné stiahnutie z Pásma Gazy^[90] a plán na výstavbu bezpečnostnej bariéry okolo Západného brehu.^[91] V roku 2006 utrpel mozgovú mŕtvicu, po ktorej upadol do kómy. Premiérsky post potom prevzal vicepremiér Ehud Olmert.

V júli 2006 začala druhá libanonská vojna, ktorá znamenala vytrvalé bombardovanie libanonských cieľov izraelskou armádou a ostreľovanie severu Izraela libanonskou ší'itskou militantmi Hizballáh.^[92] Konflikt trval niekoľko týždňov a prímerie bolo uzavreté 14. augusta. Po vojne v Izraeli zaznievali silné hlasy kritizujúce premiéra Ehuda Olmerta a vtedajšieho ministra obrany Amira Pereca.^[93][94]

Dňa 27. novembra 2007 súhlasili vtedajší izraelský premiér Ehud Olmert a palestínsky prezident Mahmúd Abbás s rokovaniami o všetkých sporných témach izraelsko-palestínskeho konfliktu so snahou dosiahnuť dohodu do konca roku 2008. Začiatkom septembra v roku 2007 podniklo Izraelské vojenské letectvo operáciu Ovocný sad, pri ktorej vybombardovalo sýrsky jadrový reaktor.^[95] V apríli 2008 oznámil sýrsky prezident Bašír Asad, že Sýria a Izrael už rok rokujú za tureckého sprostredkovania o mierovej zmluve; Izrael túto informáciu potvrdil o mesiac neskôr.^[96]

V júni 2008 sa za egyptského sprostredkovania podarilo dohodnúť polročné prímerie medzi Hamasom a Izraelom, ktoré trvalo od 19. júna do 19. decembra toho roku.^[97] Počas prímeria došlo k výraznému zníženiu raketových a mínometných útokov proti Izraelu (v priebehu júna až septembra išlo približne o 25 až 60 strel).^[98] V novembri armáda zasiahla proti tunelu hĺbenému medzi Pásmom Gazy a Izraelom, ktorý podľa Izraela predstavoval hrozbu, čo spôsobilo vzájomnú konfrontáciu.^[99] Zároveň došlo k prudkému nárastu počtu striel odpálených na Izrael.^[100] Šesť dní pred vypršaním prímeria sa Izrael vyslovil pre predĺženie prímeria,^[101] no Hamas predĺženie odmietol.^[102] Dňa 18. decembra vypršalo prímerie a deň na to Hamas oznámil, že nemá záujem rokovať o novom.^[103] V priebehu decembra boli zintenzívnené raketové útoky na Izrael, na to bolo reagované leteckým úderom proti militantným cieľom. Dňa 25. decembra premiér Olmert v rozhovore pre arabskú satelitnú stanicu varoval, že pokračovanie v útokoch na Izrael vyústi vo vojenskú operáciu.^[104] Útoky však neprestali, a preto Izrael 27. decembra začal operáciu Liate olovo, ktorá zo začiatku predstavovala iba letecké útoky.^[105] To sa zmenilo 3. januára 2009, keď izraelské jednotky vstúpili do Pásma Gazy a začali pozemnú ofenzívu.^[106] V sobotu 17. januára vyhlásil Izrael jednostranné prímerie, podmienené ukončením raketových a mínometných útokov a v nasledujúcich niekoľkých dňoch sa z Gazy stiahol.^[107] Hamas neskôr vyhlásil svoje vlastné prímerie, s vlastnými podmienkami, zahrňujúcimi úplné stiahnutie izraelských vojakov a otvorenie hraničných prechodov. Aj keď raketové útoky na južný Izrael ani izraelské odvetné útoky úplne neprestali, krehké prímerie trvá naďalej.^[108]

Prírodné pomery

Geografia

Bližšie informácie v hlavnom článku: Geografia Izraela

Izrael sa nachádza na východe Stredozemného mora, ktoré tvorí jeho západnú hranicu, ďalej je ohraničený zo severu Libanonom, zo severovýchodu Sýriou, z východu Jordánskom a z juhozápadu Egyptom. Bez územia, ktoré získal počas Šesťdňovej vojny v roku 1967, má rozlohu 20 770 km², z čoho 2 % tvoria vodné plochy.^[109] Územie spadajúce pod izraelskú jurisdikciu zahrnuje aj Východný Jeruzalem a Golanské výšiny, s nimi má rozlohu 22 072 km².^[110] Celková rozloha územia pod izraelskou vládou vrátane vojensky ovládaných a čiastočne autonómnych palestínskych území na Západnom brehu Jordánu je 27 799 km².^[111]

Napriek tomu, že Izrael je malou krajinou, nachádzajú sa tu rozmanité geografické javy a zvláštnosti, napríklad Negevská púšť na juhu či horské chrbáty Galileje, Karmelu a Golan na severe.

Východne od centrálnej vysočiny sa nachádza Jordánske údolie, ktoré je časťou Veľkej priekopovej prepadliny. Rieka Jordán tečie od vrchu Hermon cez Chulské údolie a Tiberiadske jazero do Mŕtveho mora, ktoré je najnižšie položeným miestom na Zemi.^[112] Na juhu sa rozkladá údolie Vádí al-Araba končiace v Akabskom zálive Červeného mora. Pre Izrael a Sinajský polostrov sú jedinečné erodované kráterovité útvary nazývané machteš.^[113] Najväčší machteš na svete je Machteš Ramon v Negevskej púšti, ktorý je až 40 km dlhý a 10 km široký.^[114]

Extrémne rozdiely

• Najnižší bod: Mŕtve more −408 metrov^[109]
• Najvyšší bod: hora Hermon na Golanských výšinách 2 814 m n. m.,^[115] inak hora Meron 1 208 m n. m.^[109]

Geológia

Izrael leží na severovýchodnom okraji africkej platne, ktorej okraj tu tvorí zlom Mŕtveho mora, oddeľujúci ju od arabskej platne. Najstaršie horniny arabsko-nubijského štítu vystupujú iba na juhu krajiny pri Ejlate. Tvoria ich prekambrické premenené horniny, do ktorých prenikli mladšie granitoidy, gabrá a andezity. Tieto sú pozostatkom staršieho ostrovného oblúka. Približne od kambria bolo územie krajiny platformnou oblasťou. Väčšina prvohorných hornín nevystupuje na povrch, boli však zistené vrtmi. Väčšinu územia pokrývajú triasové až eocénne usadené horniny. Bližšie k pobrežiu prevládajú karbonáty, smerom k arabskému kontinentu pribúdajú siliciklastické sedimenty^[116]. Pri meste Ramla boli vrtom preukázané vyše 6 km hrubé druhohorné sedimenty tvorené hlavne vápencami, dolomitmi a tenšími medzivrstvami pieskovcov a slieňov. Pri pobreží sú druhohorné horniny prekryté hlavne horninami neogénu, ktoré hrubnú smerom k moru, kde dosahujú hrúbku až 2 km^[117]. V oligocéne došlo k otvoreniu Červeného mora, ktoré oddelilo arabskú platňu od africkej platne. V miocéne došlo k rozvetveniu riftu a vzniku zlomu Mŕtveho mora. Zlomová zóna nadväzuje na Východoafrickú priekopovú prepadlinu. Pozdĺž zlomu Mŕtveho mora sa neskôr arabská platňa posunula na sever o viac než 100 km.^[118] Zlom vytvára v niektorých svojich segmentoch mechanizmom pull-apart výrazné depresie ako napríklad Mŕtve more, ktorého klesajúca hladina v úrovni okolo 400 m pod úrovňou mora tvorí najnižšie miesto na povrchu Zeme; alebo Tiberiadske jazero, ktoré je asi 200 m pod úrovňou mora.

Podnebie

Teplota vzduchu v Izraeli kolíše, a to hlavne počas zimy. V horských oblastiach prevláda chladné a veterné podnebie, často sprevádzané snežením. Vrchol vrchu Hermon má po väčšinu roka snehovú pokrývku a každoročne obyčajne sneží aj v Jeruzaleme.^[119] Pobrežné mestá ako Tel Aviv a Haifa majú chladné, daždivé zimy a dlhé a teplé letá − t. j. stredozemné podnebie. V dedine Tirat Cvi v severnej časti Jordánskeho údolia bola zaznamenaná najvyššia teplota v celej Ázii (53,7 °C).^[120] Medzi májom a septembrom je v Izraeli dážď vzácnosťou.^[121][122] Kvôli malému množstvu vodných zdrojov sa izraelskí vedci zameriavajú aj na vývoj technológií minimalizujúcich spotrebu vody. Jedným z ich vynálezov je kvapková závlaha, ktorá umožňuje pestovateľom úsporne dávkovať vodu každej rastline zvlášť.^[123] Izraelčania využívajú priaznivé geografické podmienky pre výrobu solárnej energie, v jej produkcii na osobu sú na prvom mieste na svete.^[124]

Vláda a politika

Bližšie informácie v hlavnom článku: Politický systém Izraela

Izrael je parlamentná reprezentatívno-demokratická republika s pluralitným politickým systémom a so všeobecným rovným volebným právom.^[125] Hlavou štátu je prezident, ktorý je volený parlamentom na 5 rokov. Výkonná moc je v rukách vlády, na ktorej čele stojí premiér.^[125] Premiérom sa môže stáť iba člen parlamentu, ktorý získa potrebnú väčšinu hlasov − obvykle to býva predseda najsilnejšej politickej strany. Zákonodárnym orgánom je jednokomorový parlament Kneset tvorený 120 poslancami. Tí sú volení na základe pomerného volebného systému na štvorročné volebné obdobie.^[126] Pokiaľ však parlament odvolá premiéra alebo vláde nevysloví dôveru, je Kneset rozpustený predčasne. Izrael nemá písanú ústavu a jeho politický systém je ukotvený v dvanástich základných zákonoch. V roku 2003 začal Kneset vypracovávať návrh oficiálnej ústavy, založenej na týchto zákonoch.^[109][127]

Súdny systém

Izrael má trojstupňový súdny systém. Na najnižšej úrovni sú mestské súdy sídliace vo väčšine miest. Vyššou inštanciou sú dištriktné súdy slúžiace ako odvolávacie súdy a v niektorých prípadoch ako súdy prvej inštancie; nachádzajú sa v piatich zo šiestich izraelských dištriktov (okrem Jeruzalemského dištriktu). Tretí a najvyšší stupeň je Najvyšší súd Štátu Izrael, ktorý sídli v Jeruzaleme a slúži ako odvolávací súd a súd prvej inštancie v závažných prípadoch, keď je spochybnená zákonnosť rozhodnutia a postupov predstaviteľov štátu. Izrael nie je členom Medzinárodného trestného súdu kvôli obave, že by súd nemohol byť voči Izraelu nestranný.^[128] Izraelský právny systém kombinuje britské zvykové právo, kontinentálne právo a židovské náboženské právo.^[109] Je založený na princípe stare decisis (precedens) a na obžalovacom spôsobe riadenia, keď strany sporu predkladajú súdu dôkazné materiály.^[129] Svadby a rozvody sú v jurisdikcii židovských, moslimských, drúzskych a kresťanských náboženských súdov.^[130]

Izraelský základný zákon Ľudská sloboda a dôstojnosť zaručuje ľudské práva a slobody. Izrael je jediná zem v oblasti Blízkeho východu označená v roku 2007 organizáciou Freedom House za slobodnú v oblasti ľudských a politických práv, zatiaľ čo územie Palestínskej autonómie bolo touto organizáciou hodnotené ako neslobodné.^[131] Na rebríčku slobody tlače organizácie Reportéri bez hraníc sa Izrael nachádza na 44. mieste (2007) zo 168 hodnotených zemí, a je tak na najvyššom mieste medzi štátmi juhozápadnej Ázie.^[132] V súvislosti s arabsko-izraelským konfliktom kritizujú organizácie Amnesty International^[133] a Human Rights Watch^[134] porušovanie ľudských práv Izraelom. Porušovanie občianskych slobôd na okupovaných územiach je kritizované aj nevládnou izraelskou organizáciou Be-celem.^[135] Od roku 1995 je v Izraeli uzákonený systém štátnej zdravotnej starostlivosti.^[136]

Administratívne členenie

Izrael je rozdelený do šiestich hlavných dištriktov (mechozot, singulár machoz) – Centrálny dištrikt, Haifský dištrikt, Jeruzalemský dištrikt, Severný dištrikt, Južný dištrikt a Telavivský dištrikt. Dištrikty sú ďalej rozdelené do pätnástich subdištriktov (nafot, singulár nafa). Každý subdištrikt sa ďalej delí na prirodzené oblasti, ktorých je celkovo päťdesiat.^[137] Na štatistické účely je štát rozdelený na tri metropolitné oblastí: Tel Aviv a Guš Dan (3 150 000 obyvateľov), Haifa (996 000) a Beer Ševa (531 600).^[138] Čo do rozlohy aj počtu obyvateľov najväčšie izraelské mesto^[139] je Jeruzalem so 732 200 obyvateľmi a rozlohou 126 km². Ďalší v poradí počtu obyvateľov sú Tel Aviv (384 000), Haifa (267 000) a Rišon le-Cion (222 300).^[140]

Okupované územia

Ako Izraelom okupované územia sa označujú územia Západného brehu Jordánu, Východného Jeruzalema a Golanských výšin, ktoré boli po Šesťdňovej vojne v roku 1967 zabrané Egyptu, Jordánsku a Sýrii. Termín sa používal aj pre Sinajský polostrov, navrátený Egyptu podľa Egyptsko-izraelskej mierovej zmluvy. Na všetkých týchto územiach boli zakladané izraelské osady. Vo Východnom Jeruzaleme a na Golanských výšinách sa uplatňuje izraelské právo; tieto územia boli začlenené do vlastného Izraela a ich občanom bolo ponúknuté izraelské občianstvo. Naopak Západný breh zostáva pod vojenskou správou. Väčšina rokovaní o týchto územiach prebiehala na základe rezolúcie Rady bezpečnosti OSN č. 242, ktorá požaduje stiahnutie Izraela z okupovaných území a ich návrat arabským štátom.

Populácia Západného brehu sa skladá prevažne z palestínskych Arabov, tak pôvodných obyvateľov, ako aj utečencov Vojny za nezávislosť z roku 1948.^[141] Od roku 1967 do roku 1993 žili Arabi na týchto územiach pod izraelskou vojenskou správou. Od Dohôd z Osla a Listov o vzájomnom uznaní je väčšina palestínskej populácie a mestá pod správou Palestínskej autonómie, no Izrael nad väčšinou územia stále vykonáva vojenský dohľad. Z dôvodu vzrastajúcich útokov pri Druhej intifáde sa izraelská vláda rozhodla vybudovať okolo Západného brehu múr, tzv. bezpečnostnú bariéru.^[142] V roku 2005 stiahol Izrael jednostranne všetkých svojich obyvateľov a vojenské sily z oblasti Pásma Gazy a štyroch osád na Západnom brehu.

Zahraničné vzťahy

Bližšie informácie v hlavnom článku: Zahraničné vzťahy Izraela

Izrael udržuje diplomatické vzťahy s 161 krajinami a po celom svete má 94 diplomatických zastúpení.^[143] Z Ligy arabských štátov majú s Izraelom plné diplomatické vzťahy iba Egypt a Jordánsko, ktoré s ním podpísali mierové zmluvy v rokoch 1979 a 1994, a Mauritánia, ktorá nadviazala s Izraelom diplomatické vzťahy v roku 1999. Ďalšie dva štáty Ligy arabských štátov – Maroko a Tunisko – ukončili svoje čiastočné diplomatické styky s Izraelom začiatkom Druhej intifády v roku 2000.^[144] Od roku 2003, keď minister zahraničných vecí navštívil Maroko, sa izraelsko-marocké vzťahy zlepšujú.^[145] Podľa izraelského zákona sú Libanon, Sýria, Saudská Arábia, Irak a Jemen nepriateľské krajiny a občania Izraela ich nesmú navštíviť bez povolenia ministerstva vnútra.^[146] Od roku 1995 je Izrael súčasťou Stredomorského dialógu, v ktorom spolupracuje sedem krajín ležiacich okolo Stredozemného mora a Severoatlantickej aliancie (NATO).^[147]

Medzi najbližších izraelských spojencov patria Spojené štáty americké, Turecko, Nemecko, Spojené kráľovstvo a India. Spojené štáty boli prvou krajinou, ktorá uznala Izrael, potom ho uznal aj Sovietsky zväz. Vzhľadom na rovnaké politické a náboženské hodnoty pokladajú Spojené štáty Izrael za svojho najbližšieho spojenca v juhozápadnej Ázii.^[148] Aj keď Turecko a Izrael nadviazali úplné diplomatické vzťahy až v roku 1991,^[149] už od roku 1949 prebiehala medzi oboma krajinami spolupráca. Silné vzťahy Nemecka s Izraelom vychádza z nemeckej snahy odškodniť a napraviť holocaust. Obe krajiny sa podieľajú na vedeckých a vzdelávacích aktivitách a sú silnými ekonomickými a vojenskými partnermi.^[150][151] India nadviazala úplné diplomatické vzťahy s Izraelom v roku 1992 a odvtedy s ním udržuje silné vojenské a kultúrne partnerstvo. Spojené kráľovstvo, ktoré má s Izraelom vzťah už z dôb Britského mandátu Palestína,^[152] s ním udržiava silné obchodné väzby.^[153] Diplomatické vzťahy mal Izrael za dynastie Pahlaví aj s Iránom,^[154] počas iránskej revolúcie však Irán uznanie Izraela zrušil.^[155]

Vzťahy s Česko-Slovenskom

Bližšie informácie v hlavnom článku: Dodávky zbraní z Česko-Slovenska do Izraela v rokoch 1947 – 1949

V dobe predštátnej a v počiatočných rokoch existencie štátu mal Izrael veľmi dobré vzťahy s Česko-Slovenskom, ktoré mu aj počas embarga OSN poskytovalo vojenskú a hospodársku pomoc, v čase Prvej arabsko-izraelskej vojny (od mája 1948) pre mladý štát životne dôležitú.^[156] Po zmene izraelskej politiky Sovietskeho zväzu však Česko-Slovensko začalo naopak podporovať a vyzbrojovať Egypt, a Izrael sa tak stal až do Nežnej revolúcie v roku 1989 nepriateľskou krajinou. Diplomatické vzťahy medzi Izraelom a Česko-Slovenskom boli obnovené až 9. februára 1990.^[157]

Vzťahy so Slovenskom

V septembri 2021 by mal byť v Jeruzaleme otvorený Slovenský inštitút, patriaci do rezortu zahraničných vecí. Slovenské veľvyslanectvo zostane naďalej v Tel Avive.^[158]

Obrana a bezpečnosť

Izraelské obranné sily sa skladajú z pozemných síl, letectva a námorníctva. Vznikli v roku 1948 počas Vojny za nezávislosť transformáciou Hagany a niekoľkých ďalších polovojenských organizácií, ich existencii predchádzalo založenie štátu.^[159] Armáda pri svojich operáciach vychádza z informácií vojenskej spravodajskej služby Aman, ktorá spolupracuje so spravodajskou službou Mosad a bezpečnostnou službou Šin Bet. Izraelské obranné sily sa už mnohokrát zúčastnili ozbrojených konfliktov, čo z nej robí jednu z najskúsenejších a najlepšie pripravených armád sveta.^[160][161]

Väčšina Izraelčanov je v 18. rokoch povolávaná k povinnej vojenskej službe. Muži slúžia tri roky, ženy dva^[162] a vojenskú službu treba vykonať ešte pred nástupom na vysokú školu. Potom muži robia každoročne niekoľkotýždenné vojenské cvičenie až do svojich zhruba štyridsiatich rokov; toto sa netýka väčšiny žien. Oslobodení od povinnej vojenskej služby sú izraelskí Arabi a charedim, oslobodenie študentov ješiv od povinnej vojenskej služby však naráža v izraelskej spoločnosti na protesty.^[163] Alternatívou pre osoby, ktoré získajú oslobodení z rôznych dôvodov, je Šerut Le'umi alebo národná služba, ktorá zahrňuje službu v nemocniciach, školách a iných sociálne prospešných programoch.^[164] Izraelská armáda má k roku 2008 celkom 621 500 vojakov, z toho 176 500 aktívnych a 445 000 rezervných vojakov.^[165] K roku 2008 má pozemná armáda 133 000 vojakov, námorníctvo 9 500 a letectvo 34 000 vojakov.^[165]

Armáda je vybavená vyspelými zbraňovými systémami buď navrhnutými a vyrobenými v Izraeli alebo niektorými zahraničnými produktmi. Významným zahraničným dodávateľom sú hlavne Spojené štáty americké. Predpokladá sa, že v rokoch 2008 – 2017 poskytnú Izraelu vojenskú pomoc vo výške 30 miliárd dolárov.^[166] V spolupráci Izraela a USA bol vyvinutý systém protiraketovej obrany Arrow. Izrael rovnako od jomkipurskej vojny v roku 1973 vyvinul vlastnú sieť špionážnych satelitov.^[167] Úspech programu špionážnych satelitov Ofek zaradil Izrael medzi sedem krajín sveta, ktoré majú satelitné kapacity a technológie.^[168] Izrael tiež vyvinul svoj vlastný bojový tank Merkava, ktorý nebol nikdy predaný do zahraničia. Od svojho založenia vynakladá Izrael na svoju obranu významný podiel hrubého domáceho produktu (HDP). V roku 1984 to napríklad predstavovalo 24 % HDP.^[169] V súčasnosti sa výdaje na obranu pohybujú okolo 7,3 % HDP.^[109]

Izrael nie je signatárom Zmluvy o nešírení jadrových zbraní a je pravdepodobné, že vlastní jadrové zbrane.^[170] Ich vlastníctvo ale nikdy oficiálne nepotvrdil ani nevyvrátil.^[171] Izrael údajne v spolupráci s Juhoafrickou republikou uskutočnil v roku 1979 úspešný jadrový test na námornej plošine v severnej časti Antarktídy.^[172] Odhady množstva izraelských jadrových hlavíc sa líši, väčšinou sa pohybujú medzi 100 až 200 kusmi,^[173] niektoré odhady však hovoria až o 400 hlaviciach.^[174] O 400 hlaviciach hovorí aj World Tribune, ktorý sa odvoláva na zdroje z letectva USA.^[175]

Ekonomika

Bližšie informácie v hlavnom článku: Ekonomika Izraela

Izrael patrí k najviac ekonomickým a priemyselne rozvinutým krajinám juhozápadnej Ázie. V roku 2007 mal 44. najvyšší hrubý domáci produkt (HDP), 232,7 miliárd dolárov, a 22. najvyšší HDP na obyvateľa v parite kúpnej sily, 33 299 dolárov. Na indexe ľahkosti podnikania za roky 2006/2007 sa umiestnil na 1. mieste v regióne a na 29. mieste vo svete.^[176] V roku 2007 bol prizvaný do Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD),^[177] ktorá podporuje spoluprácu medzi štátmi, ktoré dodržujú demokratické princípy a majú ekonomiku slobodného trhu.^[178] Aj cez obmedzené prírodné zdroje sa stal Izrael v uplynulých 20 rokoch z veľkej časti sebestačným, a to predovšetkým vďaka intenzívnemu rozvoju poľnohospodárstva a priemyslu v oblasti produkcie potravín; z kľúčových potravinárskych surovín musí dovážať iba obilie a hovädzie mäso. Izrael rovnako výrazne investuje do vedy a výskumu; tieto investície v roku 2007 činili 4,7 % HDP,^[179] zatiaľ čo priemer krajín OECD činil 1,7 % HDP a USA dosahujú 2 % HDP.^[179] Medzi hlavné odbory sa radí informatika a komunikačná technika, medicínske odbory, biotechnológia a nanotechnológia.^[180] Miera nezamestnanosti bola v štvrtom štvrťstoročí roku 2010 celkom 6,6 %.^[4]

Oficiálnou izraelskou menou je nový izraelský šekel (NIS, šekel chadaš‎), ktorý platí aj na území Palestínskej autonómie. V obehu je od roku 1985, keď nahradil izraelský šekel, ktorý v roku 1980 nahradil izraelskú líru. Vďaka svojej sile sa stal jednou zo 17 mien obchodovaných na svetových trhoch.^[181]

Medzi hlavných obchodných partnerov Izraela patria Spojené štáty americké, Spojené kráľovstvo, štáty Beneluxu, Švajčiarsko, Nemecko, Francúzsko, Taliansko a Holandsko.

Priemysel

Izraelský priemysel zamestnáva 23,7 % populácie a na HDP sa podieľa 30 %.^[109] V roku 2007 priemyselná výroba jednotlivých odborov vzrástla o 5 % až 10 %.^[180] Objem dovozu do Izraela v roku 2006 činil 47,8 miliárd dolárov, tvorilo ho predovšetkým obilie, hovädzie mäso, fosílne palivá, suroviny a vojenské vybavenie.^[109] Z fosílnych palív Izrael importuje uhlie, zemný plyn a hlavne ropu, ktorú spracováva na poľnohospodárske hnojivá, palivá a farmaceutika. Medzi hlavné exportné komodity patrí ovocie, zelenina, farmaceutika, software, chemikálie, vojenské technológie a diamanty.^[109] Objem vývozu v roku 2006 činil 42,86 miliárd dolárov.^[109]

Izrael patrí k svetovej špičke v odboru ochrany vody a využitia geotermálnej energie.^[182] Jeho úspechy v špičkových technológiách v oblasti softvéru, komunikáciách a prírodných vedách sú porovnateľné so Silicon Valley v USA.^[183][184] Svoje prvé zámorské výskumné a vývojové centrá vybudovali v Izraeli spoločnosti Intel^[185] a Microsoft,^[186] IBM, Cisco Systems a Motorola. V oblasti hi-tech (elektronika, avionika, farmácia, atp.) došlo v roku 2007 až k 20 % rastu.

Nerastné bohatstvo Izraela je obmedzené.^[180] Ťaží sa draselná, horečnatá a brómová soľ (z Mŕtveho mora), fosfáty a stavebné suroviny (sadra a stavebný kameň).^[180] V malej miere sa ťaží medená a železná ruda, ropa a zemný plyn. Prebieha tiež geologický prieskum ložísk zemného plynu v stredomorskom šelfe v blízkosti Aškelonu.^[180]

Medzi najvýznamnejšie a najrozvinutejšie odvetvia priemyslu patrí letecký priemysel, komunikačný, softvérový, elektronický, zbrojný, potravinársky, textilný, tabakový a chemický, ďalej spracovanie diamantov, výroba dopravných prostriedkov, elektronika, papierenský a polygrafický priemysel, rafinácia ropy a hutníctvo železa.^[187]

Poľnohospodárstvo

Izrael má vysoko rozvinuté poľnohospodárstvo. To zamestnáva 18,5 % populácie a na HDP sa podieľa 2,4 %.^[109] V roku 2007 došlo k približne 10 % rastu rastlinnej produkcie.^[180] Poľnohospodárska pôda sa získava finančne nákladným zúrodňovaním púšte – zavodňovaním, odsoľovaním a vhodnou druhovou skladbou rastlín. Orná pôda zaberá 15,45 %, pastviny 7 % a lesy 5,3 % rozlohy štátu.^[180] Približne 54 % celkovej výmery poľnohospodárskej pôdy je zavlažované a poľnohospodári sa tak podieľajú zhruba 60 % na celkovej izraelskej spotrebe sladkej vody.^[180] Väčšina poľnohospodárskej pôdy patrí kibucom,^[187] čo sú osady pracujúce na základe kolektívneho vlastníctva výrobných prostriedkov (s výnimkou pôdy). Ďalším typom poľnohospodárskych osád v Izraeli sú mošavy, družstva samostatných sedliakov, ktorí sa združujú iba s cieľom predať úrodu alebo nákupu surovín. Množstvo pôvodne poľnohospodárskych podnikov tiež zriadilo pridruženú priemyslovú výrobu.^[180]

Medzi pestované plodiny patrí obilie, citrusové plody, olivy, zemiaky, bavlna, cukrová repa, tabak, vinná réva a rajčiny.^[187] Dôležitý je tiež chov dobytka, väčšinu hovädzieho dobytka, tiav, kôz, oviec a ošípaných.^[187] Rybolov sa prevádzkuje v Stredozemnom mori, zaujímavosťou je chov teplomilných rýb v púšti, kde sa k ich chovu používa poloslaná voda čerpaná z termálnych vrtov.^[188]

Značným problémom je nedostatok vodných zdrojov. Jediným väčším zdrojom je Tiberiadske jazero a rieka Jordán. Pre zavlažovanie technických plodín sa používa tzv. recyklovaná voda (v roku 2006 to bolo 550 miliónov m³).^[180] Voda sa získava aj pomocou odsoľovania (400 miliónov m³ v roku 2007).^[180] Proti nepriaznivým prírodným podmienkam sa Izrael snaží využívať moderné technológie a inovácie. Používajú sa napríklad biotechnológie, tkanivové kultúry či kvapková závlaha.^[180]

Na základe základného zákona je vlastníkom pôdy štát (zhruba 93 %) a jej predaj je možný iba výnimočne, obvykle štát pôdu prenajíma, spravidla na 49 rokov.^[180]

Cestovný ruch

Bližšie informácie v hlavnom článku: Cestovný ruch v Izraeli

Ďalším odvetvím ekonomiky je cestovný ruch, hlavne náboženské pútnictvo. Izrael priťahuje turistov svojím podnebím, plážami, archeologickými a historickými pamätihodnosťami ale aj jedinečnou geografiou. Na cestovný ruch mali značný dopad bezpečnostné problémy, ale v roku 2008 sa už situácia vrátila späť k normálu.^[189]

Medzi turistami najčastejšie navštevované miesta patrí:

• Jeruzalem, najposvätnejšie miesto judaizmu a kresťanstva, kde stál Jeruzalemský chrám a v súčasnosti jeho pozostatok tzv. Múr nárekov, mesto, kde Ježiš Kristus učil, bol ukrižovaný a pochovaný. Tretie najsvätejšie miesto islamu, kde sa nachádza Skalný dóm a Mešita al-Aksá.
• Safed, jedno zo svätých miest judaizmu, v 15. a 16. storočí významné centrum štúdia kabaly.
• Masada, počas prvej židovskej vojny sa Masada stala posledným miestom odporu židovských povstalcov proti Rimanom.
• Hebron, druhé najsvätejšie mesto judaizmu. Podľa Tóry je miestom posledného odpočinku patriarchov a pramatiek. Predtým, než sa kráľ Dávid presunul do Jeruzalema, bol Hebron hlavným mestom Izraelského kráľovstva.
• Tel Aviv, hlavné mesto štátu Izrael, najväčšia metropolitná oblasť, pobrežné mesto, kozmopolitné a finančné centrum.
• Betlehem, miesto posledného odpočinku Ráchel, rodisko kráľa Dávida a Ježiša Krista.
• Mŕtve more, najnižšie položené odkryté miesto na zemskom povrchu, najnižšie položené slané jazero a tiež najslanšie jazero na svete.

Veda a školstvo

Bližšie informácie v hlavnom článku: Veda a technológia v Izraeli

Izrael má najvyššiu priemernú dĺžku vzdelávania v juhozápadnej Ázii a spoločne s Japonskom sa umiestňuje na druhom mieste medzi štátmi s najdlhšou priemernou dobou vzdelávania v Ázii (po Južnej Kórei, dáta z roku 2004).^[190] Podľa Organizácie Spojených národov má Izrael najväčšiu mieru gramotnosti v celej juhozápadnej Ázii.^[191] Zákon o vzdelávaní z roku 1953 rozdeľuje školy v Izraeli do piatich skupín: štátne sekulárne, štátne náboženské, ultraortodoxné, osadnícke a arabské. Najväčšou skupinou sú verejné sekulárne školy, ktoré navštevuje väčšina židovských a nearabských detí. Arabi obvykle posielajú svoje deti do škôl, kde je vyučovacím jazykom arabčina.^[192]

Povinná školská dochádzka v Izraeli trvá od 3 do 18 rokov.^[193][194] Školy sú rozdelené do troch stupňov − základná škola prvého stupňa (1.−6. trieda), základná škola druhého stupňa (7. – 9. trieda) a stredná škola (10.−12. trieda), ktorá je zakončená maturitnou skúškou bagrut. Tá sa skladá z predmetov: matematika, biblia, hebrejčina, hebrejská a svetová literatúra, angličtina, dejepis a základy spoločenských vied.^[195] V arabských, kresťanských a drúzskych školách sú skúšky zo štúdia biblie nahradené skúškami z dedičstva islamu, kresťanstva a Drúzov.^[196]

Všetkých osem izraelských univerzít je subvencovaných štátom.^[195][197] Najstaršou izraelskou univerzitou je Hebrejská univerzita v Jeruzaleme, ktorá je zároveň domovom Národnej a univerzitnej knižnice, disponujúca najväčšou zbierkou kníh so židovskou tématikou na svete.^[198] V roku 2006 sa Hebrejská univerzita umiestnila na 60.^[199] a 119.^[200] mieste vo dvoch prieskumoch najprestížnejších a najkvalitnejších svetových univerzít. Medzi ďalšie izraelské univerzity patrí Technion - Izraelský technologický inštitút, Weizmannov inštitút vied, Telavivská univerzita, Bar-Ilanova univerzita, Haifská univerzita a Ben Gurionova univerzita v Negeve. Izrael sa radí na tretie miesto na svete v podiele vysokoškolsky vzdelaných obyvateľov (20 % populácie).^[201][202] Veľký príliv imigrantov z krajín bývalého Sovietskeho zväzu v 90. rokoch 20. storočia, z ktorých 40 % malo univerzitné vzdelanie, pomohol podporiť izraelský hi-tech sektor.^[201] Štyria izraelskí vedci sú nositeľmi Nobelových cien^[203] a Izrael registruje najviac vedeckých článkov na jedného obyvateľa zo všetkých krajín sveta.^[204][205] Prvým izraelským kozmonautom sa v roku 2003 stal Ilan Ramon, ktorý slúžil ako palubný špecialista pri osudovom letu STS-107 raketoplánu Columbia.

Demografia

Bližšie informácie v hlavnom článku: Demografia Izraela

V máji 2011 mal Izrael 7 730 400 obyvateľov.^[4] Z toho viac než 300 000 Izraelčanov žilo na Západnom brehu Jordánu.2 Archivované 2009-12-03 na Wayback Machine^{[206][207][208]} v mestách ako Ma'ale Adumim, Modi'in Illit, Bejtar Illit alebo Ariel a v osadách, ktoré z časti vznikli pred založením Izraela a boli obnovené po Šesťdňovej vojne, ako sú Hebron a Guš Ecion. Na Golanských výšinách žije 18 tisíc osadníkov.^[209] V roku 2006 žilo 250 tisíc Izraelčanov vo Východnom Jeruzaleme.^[210] Celkový počet izraelských osadníkov je cez 500 tisíc (6,5 % izraelskej populácie). Približne 7800 Izraelčanov žilo v osadách v Pásme Gazy, než boli evakuovaní v súlade s plánom na jednostranné stiahnutie.^[211] Približne 68 % izraelských Židov sa narodilo v Izraeli (títo ľudia sa označujú slovom sabra), 22 % sú imigranti z Európy a Ameriky a 10 % sú imigranti z Ázie a Afriky (vrátane Arabského sveta).^[212] 70 % izraelskej populácie žije pri pobreží Stredozemného mora.^[213]

Dva úradné jazyky sú hebrejčina a arabčina.^[109] Hlavným jazykom je hebrejčina a hovorí ňou väčšina populácie. Arabsky hovoria izraelskí Arabi a Židia, ktorí do Izraela imigrovali z arabských krajín. Väčšina Izraelčanov komunikuje aj v angličtine. Kvôli množstvu imigrantov možno na ulici počuť aj mnoho ďalších jazykov. Ľudia z bývalého Sovietskeho zväzu a Etiópie v Izraeli značne rozšírili ruštinu a amharčinu. V rokoch 1990 – 1994 vzrástol podiel prisťahovalcov z bývalého ZSSR na 12 % celkovej izraelskej populácie.^[214] Počas 90. rokov nastal významný príliv pracovných síl z Rumunska, Thajska a niektorých krajín Afriky a Južnej Ameriky, ktorý sa odhaduje na 200 tisíc osôb.^[215]

Náboženstvoupraviť | upraviť zdroj

Bližšie informácie v hlavnom článku: Náboženstvo v Izraeli

Izrael bol založený ako domovina pre židovský ľud a je často označovaný ako Židovský štát. Zákon o návrate zaručuje všetkým Židom, ktorí majú židovských predkov, aj konvertitom právo na získanie izraelského občianstva.^[216] Zhruba tri štvrtiny populácie (76,1 %) sú Židia. Asi 40−50 % Židov sa považuje za sekulárnych (hebrejsky חילוני, chiloni; לא דתי, lo dati − neveriaci či חופשי, chofši − voľnomyšlienkári), 30−40 % sa považuje za tradicionalistov (hebr. מסורתי, masorti či דתי, dati − veriaci) a 20 % sa považuje za religióznych (medzi nich patria charedim a ortodoxní Židia).^[217]

Moslimovia predstavujú s 16,2 % izraelskej populácie najväčšiu náboženskú menšinu. Izraelskí Arabi, ktorí predstavujú 19 % populácie, k tomuto číslu významne prispievajú, pretože viac než štyri pätiny (82,6 %) z nich sú moslimovia, ďalej je 8,8 % z nich kresťanov a 8,4 % Drúzov.^[218] Členov iných náboženských skupín ako budhistov a hinduistov je len málo.^[219]

Jeruzalem má vďaka Múru nárekov, Chrámovej hore, mešite al-Aksá a bazilike Svätého hrobu zvláštne miesto v srdciach Židov, moslimov a kresťanov. Ďalšie dôležité náboženské miesta sa nachádzajú na Západnom brehu, medzi ne patrí napríklad miesto narodenia Ježiša a Ráchelin hrob v Betleheme či Jaskyňa patriarchov v Hebrone. Ústredným miestom viery Bahá'í je Haifa a jej zakladateľ Bahá’ Alláh je pochovaný v Akko.

Kultúraupraviť | upraviť zdroj

Izrael má vďaka rozmanitosti svojej populácie nesmierne bohatú kultúru. Všetci prisťahovalci si so sebou do Izraela priniesli svoje kultúrne a náboženské zvyky a obdobne ako Spojené štáty americké sa aj Izrael stal akýmsi taviacim kotlíkom zvykov a vier.^[220] Izrael je jedinou krajinou na svete, v ktorom sa život a udalosti odvíjajú podľa židovského kalendára. Práca a prázdniny na školách sa riadia podľa židovských sviatkov a šabat je oficiálnym dňom odpočinku.^[221] Na izraelskú kultúru mala vplyv aj početná arabská menšina, a to hlavne v oblastiach architektúry,^[222] hudby^[223] alebo kulinárstva.^[224]

Izraelská literatúra je písaná prevažne hebrejsky a ide predovšetkým o poéziu a prózu. Obrovské množstvo hebrejských kníh možno prečítať na vrub renesanciou hebrejského jazyka v polovici 19. storočia. Malá časť literatúry je však publikovaná aj napríklad v arabčine alebo angličtine. Zo zákona je dané, že dva výtlačky všetkých kníh vydaných v Izraeli musia byť uložené do Národnej a univerzitnej knižnice pri Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme. V roku 2001 bol zákon doplnený o audio a video nahrávky a iné typy netlačených médií.^[225] K roku 2006 bolo 85 % z kníh ukladaných do knižnice v hebrejčine.^[226] Každoročne sa v júni koná festival Týždeň hebrejskej knihy. Súčasťou festivalu je veľtrh kníh, autorské čítanie a prezentácie izraelských autorov, je tu tiež udeľované najprestížnejšie izraelské literárne ocenenie − Sapirova cena.

Izraelská hudba tiež odráža rozmanitosť izraelskej kultúry, je ovplyvnená hudobnými štýlmi z celého sveta, nech už jemenskou hudbou, chasidskými melódiami, klezmerom, arabskou či gréckou hudbou, jazzom, popom alebo rockom.^[227] Medzi svetovo uznávané telesá patrí Izraelská filharmónia, ktorá bola založená v roku 1936, a ktorá má každoročne viac než dvesto predstavení.^[228] Izrael je rovnako rodiskom mnoho hudobníkov − celosvetovo známy sú napríklad Jicchak Perlman a Pinchas Zukerman. Izrael sa takmer každoročne od roku 1973 zúčastňuje súťaže Veľkej ceny Eurovízie, ktorú už trikrát vyhral a dvakrát usporadúval.^[229] V Ejlate sa od roku 1987 koná každoročný letný Red Sea Jazz Festival.^[230]

Ako pokračovateľ divadelných tradícií východoeurópskeho jidiš divadla má Izrael živú a činorodú divadelnú scénu. Najstaršou divadelnou spoločnosťou a národným divadlom je divadlo ha-Bima v Tel Avive, založené roku 1918.^[231]

V Izraeli sa nachádza množstvo múzeí; medzi najvýznamnejšie patrí Izraelské múzeum v Jeruzaleme a v Svätyne knihy, kde sú umiestnené Zvitky od Mŕtveho mora. Nachádzajú sa tu rozsiahle zbierky židovského a európskeho umenia. Významný je pamätník obetiam a hrdinom holokaustu Jad Vašem, najväčší a najobsiahlejší archív dokumentov o holokauste na svete.^[232] V kampuse Telavivskej univerzity sa nachádza múzeum diaspory Bejt ha-Tfucot.^[233] Mimo hlavných múzeí vo veľkých mestách existuje tiež mnoho menších múzeí s kvalitnými umeleckými zbierkami v menších mestách a kibucoch. Krajina oplýva množstvom archeologických nálezísk a vykopávok, archeológia v Izraeli predstavuje významnú disciplínu a mnohé jej objavy sa stávajú cieľom turistických výprav.

Športupraviť | upraviť zdroj

Bližšie informácie v hlavnom článku: Šport v Izraeli

Šport a fyzické cvičenia neboli po dlhú dobu v rámci židovskej kultúry dôležité. Na atletické schopnosti, ktoré boli oceňované starovekými Grékmi, sa Židia dívali skrz prsty, pretože boli chápané ako nevítaný dopad helenistickej kultúry. Už stredoveký rabín a lekár Maimonides však zdôrazňoval dôležitosť fyzických aktivít a udržovanie sa v kondícii. Jeho názor bol oživený v 19. storočí Maxom Nordauom a počiatkom 20. storočia vrchným palestínskym rabínom Abrahamom Issacom Kookom, ktorý tvrdil, že: „telo slúži duši, a iba zdravé telo môže zaručiť zdravú dušu.“^[234]

Od 30. rokov 20. storočia sa v Izraeli každé štyri roky konajú Makabejské hry, ktoré sú pre miestnych atlétov udalosťou zrovnávajúcou sa s Olympijskými hrami. Medzi divácky najpopulárnejšie športy patrí futbal a basketbal.^[235] Basketbalový klub Makabi Tel Aviv päťkrát vyhral majstrovstvá Európy v basketbale klubov.^[236] Beer Ševa sa stala medzinárodným šachovým centrom, kde žije mnoho šachových majstrov z krajín bývalého ZSSR. V roku 2005 sa tu konali majstrovstvá sveta družstiev v šachu^[237] a tunajší veľmajster Boris Gelfand sa umiestnil na druhom mieste v Majstrovstvách sveta jednotlivcov v šachu 2007.^[238] Izrael získal celkom sedem olympijských medailí, vrátane zlatej medaily z LOH v Aténach v disciplíne windsurfing.^[239]

Poznámkyupraviť | upraviť zdroj

1. ↑ Jeruzalemský zákon hovorí, že: „Jeruzalem, celý a zjednotený, je hlavným mestom Izraela.“ Jeruzalem je sídlom vlády, prezidenta, vládnych úradov, najvyššieho súdu a parlamentu. OSN Jeruzalemský zákon neuznáva. Palestínska autonómia požaduje Východný Jeruzalem ako hlavné mesto plánovaného palestínskeho štátu.

Referencieupraviť | upraviť zdroj