Západoslovanské jazyky sú vetva slovanských jazykov. Používajú sa v strednej Európe.

Členenie

• poľsko-polabsko-lužická podskupina (lechická podskupina v širšom zmysle)
  • lužická podskupina (lužickosrbská podskupina)
    • hornolužická srbčina (Nemecko)
    • dolnolužická srbčina (Nemecko)
  • lechická podskupina v užšom zmysle
    • poľština (Poľsko)
    • † polabčina (Nemecko)
    • † pomorančina
    • kašubčina (Poľsko) - považovaný aj za nárečie poľštiny alebo za nárečie pomorančiny (ktorá potom nie je vymretý jazyk)
    • †severná slovinčina - považovaný aj za nárečie kašubčiny (a tým prípadne aj pomorančiny) alebo pomorančiny alebo poľštiny
    • sliezština
• česko-slovenská podskupina
  • † veľkomoravčina (staromoravčina) - domáci jazyk Veľkej Moravy (niekedy považovaný len za nárečie či nárečia praslovančiny); mal aj kultúrnu formu - pozri kultúrny jazyk na Veľkej Morave^{[1][2][3][4][5]}; podľa M. Pukanca išlo o veľkomoravské koiné^[6][7]
  • čeština (Česko) - obyčajne vrátane † kenaančiny
  • slovenčina (Slovensko)
  • prechod k východoslovanským jazykom: vojvodinský variant rusínčiny - zmiešaný východoslovensko-západoukrajinský dialekt; považovaný aj za nárečie ukrajinčiny
• prechod k južnoslovanskými jazykom: ? †panónčina (panónska slovančina) - vymretý jazyk (príp. nárečie) panónskych (a sčasti rakúskych) Slovanov (napr. v Blatenskom kniežatstve); jeho existencia je sporná, podľa iných názorov (napr. J. Stanislava) sa na tomto území hovorilo protoslovenskými (resp. veľkomoravskými) a južnoslovanskými (protoslovinskými a/alebo protosrbochorvátskymi) nárečiami a staršie sa niekedy predpokladala väzba panónčiny špecificky len na protoslovinčinu^{[8][9][10][11]}

Zdroje