Bratríci boli vojenské oddiely zložené z bývalých husitských bojovníkov, pôsobiaci na území Slovenska, Moravy, severného Rakúska a južného Poľska, kam v rokoch 1445 – 1467 priniesli nielen idey husitstva, ale aj plienenie kláštorov, mnohých feudálnych osídlení. Prepadávali mešťanov, obchodníkov, duchovných a neraz aj poddaných sedliakov, takže mali povesť skôr zbojníkov, než šíriteľov vznešených husitských ideí, ako sa im to neskôr pripisovalo.^[1]

Charakteristika

Jadro bratríckeho vojska tvorili českí bojovníci, ktorí odišli z krajiny po porážke husitského hnutia v bitke pri Lipanoch. Bratrícke vojská najskôr vstúpili do služieb šľachticov či kapitánov ako bol napr. Fridrich z Ostrogu alebo Ján Jiskra z Brandýsa. V roku 1453 z jeho vojska dezertovalo a osamostatnilo sa množstvo bratríkov pod vedením Petra Aksamita, ktorý si zriadil svoje sídlo na hrade Plaveč. Obsadili alebo získali viaceré hrady, napr. Richnava, a vybudovali niekoľko poľných táborov napr. v Haligovciach, Chmeľove, Zelenej hore pri Hrabušiciach, Spišskej Teplici, Gajaroch a Vyšehrade v Turci, dobudovali tiež predhradie Spišského hradu, čím z neho vytvorili jeden z najväčších hradov v Strednej Európe.

Idey husitstva sa preniesli i do života v táboroch. Panovala v nich priam biblická atmosféra, z najudatnejších bojovníkov boli vyberaní velitelia, korisť sa delila rovnakým dielom pre všetkých. Do roku 1458 patrilo bratríkom tridsaťšesť táborov a hradných pevností a ich vojská mali 15 – 20 tisíc ozbrojených bojovníkov. Vojensky ovládali celé východné a sčasti i stredné Slovensko a predstavovali vážnu politickú a bojovú silu v dynasticko-magnátskych zápasoch v Uhorsku v druhej polovici 15. storočia. Z obavy z ich narastajúcej sily sa už od r. 1453 na kráľovskom dvore organizovali proti nim bojové výpravy. Prvá výprava, ktorú proti nim viedol v r. 1454 mladší syn Jána Huňadyho Ladislav sa skončila prímerím.

Úpadok bratríckeho hnutia nastal po nástupe Mateja Korvína na uhorský trón. V bitke pri Blatnom Potoku v roku 1458, v ktorej utrpeli bratrícke oddiely prvú vážnu porážku (zahynul v nej i Peter Aksamit) sa naštrbila jednota ich hnutia. Súčasne s ďalšími porážkami (v Poľsku – pri vrchu Žebrák a v Rakúsku – pri Marcheggu) od nich odpadli mnohí uhorskí feudáli. V dôsledku týchto okolností boli bratríci nútení neustále meniť svoju dislokáciu. Najväčšia časť z nich sa uchýlila na západnom Slovensku, kde po neúspešnom pokuse o dobytie Trnavy dal veliteľ rakúskych bratríkov Henrich Šmikovský zo Žďáru (syn husitského hajtmana Jána Šmikovského zo Žďáru, zomr. po 1442) okolo roku 1461 postaviť dobre opevnený tábor vo Veľkých Kostoľanoch pri Piešťanoch. Tu bola v roku 1467 zvedená rozhodujúca bitka, znamenajúca definitívny zánik bratríctva na Slovensku. Henrich Šmikovský zo Žďáru bol zabitý v roku 1465 v Rakúsku.

Referencie

Ďalšia literatúra

• BOUBÍN, Jaroslav. bratříci. In: Akademická encyklopedie českých dějin. Ed. Jaroslav Pánek. Zväzok 1 A – C. Praha : Historický ústav AV ČR, 2009. 384 s. Dostupné online. ISBN 978-80-7286-147-7. S. 258 – 259.