Nová Polianka

Vývin názvu obce Osadu Novú Polianku založili na zákupnom práve koncom 14 storočia. Prvá písomná zmienka je z roku 1414 ako Mergusvagasa, Mergesuagas, neskôr ako Mergeska (1618), maďarsky Mérgeska, Mérgesvágása.

1773 Mérgeska, Mergeska,

1786 Mérgeschka,

1808 Mérgeska, Měrgesska,

1863, 1888–1902 Mergeska, 1

873–1882 Mérgeska,

1907–1913 Mérgesvágása,

1920–1948 Mergeška,

1948– Nová Polianka.

Začlenenie obce

Obec bola súčasťou panstva Makovica.

V roku 1427 mala 17 port, v roku 1787 mala 31 domov a 225 obyvateľov, v roku 1828 mala 33 domov a 259 obyvateľov. Obyvatelia spravidla zaoberali sa chovom hovädzieho dobytka a taktiež chovali kone, ktoré boli využívané pri poľnohospodárskych prácach, v lesnom hospodárstve a pri furmankách, prevoze materiálu na rôzne vzdialenosti.

Nová Polianka leží v Nízkych Beskydách v hornej časti Olšavy. Nadmorská výška v strede obce je 340 m n. m. a v chotári 250 – 490 m n. m.

Mierne členitý povrch chotára s hlbokými úzkymi dolinami tvoria flyšové vrstvy. Z lesného porastu spravidla prevláda buk a hrab.

Pracovné aktivíty

Po vzniku Československej republiky v roku 1918 pracovala väčšina obyvateľstva v lesnom hospodárstve.

Z mnohodetných rodín mnohí opustili rodnú dedinu a vycestovali za prácou do mnohých miest Československa. Taktiež značná časť emigrovala do zahraničia a natrvalo sa vysťahovala. V čase 2. svetovej vojny na okolí pôsobili partizánske skupiny a občania ich podporovali. Po oslobodení ČSR mnohí obyvateľov pracovala v priemyselných podnikoch vo Svidníku a Košiciach.

Kostol grécko-katolícky - zvyšky dreveného kostola z roku 1766 s rokokovou nástennou maľbou, zničeného v 2. svetovej vojne. Dnes tento kostol sa nachádza vo svidníckom skanzeme a svojou exteriérovou architektúrou už z ďaleka púta všímavé oko návštevníka Skanzému. Žiaľ nástenné maľby na dreve sa už nezachovali

Kečkovce Kečkovce, Kečkivci — je obec v okrese Svidník v Prešovskom kraji v severnej časti Ondavskej vrchoviny pri hraniciach s Poľskom. Kečkovce ležia v pohraničnom pásme v severnej časti Nízkych Beskýd, v doline potoka Mistivka. Nadmorská výška v strede obce je 400 m n. m. a v chotári 350 – 705 m n. m.

Symboly obce

Erb

V modrom štíte zo stredného vrchu nízkeho zeleného trojvršia vyrastajúci štíhly zlatý strom, na bočných vrchoch dve strieborne skáčuce privrátené kozy v zlatej zbroji.

Terajší erb bol prijatý uznesením obecného úradu 22. augusta 2006, č. OZ – 1/2006 a je zapísaný v heraldickom registri Slovenskej republiky pod signatúrou K – 264/2006.

Súčasná heraldická kompozícia erbu symbolizuje chov dobytka je zároveň hovoriacim erbom, pretože ide o kozy (maď. kecske), podľa odtlačku pečatidla obce z roku 1867. Autormi erbu sú Peter Kónya, Leon Sokolovský a Sergej Pančák.

Vlajka

Vlajka obce pozostáva z šiestich pozdĺžnych pruhov vo farbách bielej (1/8), žltej (1/8), zelenej (2/8), bielej (1/8), žltej (1/8) a modrej (2/8). Vlajka má pomer strán 2 : 3 a ukončená je tromi cípmi, t. j. dvoma zostrihmi, siahajúcimi do tretiny jej listu.

Literatúra: Heraldický register Slovenskej republiky VIII., Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Matica slovenská 2009, str. 20 -21

Názov

Vývin názvu obce Prvá písomná zmienka pochádza z roku

• 1572 ako Mysztonka alias Keczko,
• 1582 Misztonka alias Kecske,
• 1588 Keczkouicze alias Miztoka,
• 1600 Kechkowecz,
• 1618 Keczkocz,
• 1683 Kcsukhócz, 1685 Keczkócz,
• 1773 - Kecskocz, Keczkowcze
• 1786 - Kecschkócz, Kecschkowce
• 1808 - Kecskócz, Keczkowce, Kečkowce
• 1863–1902 - Kecskóc
• 1907–1913 - Kecskőc
• 1920 – Kečkovce

V roku 1787 bolo v obci 56 domov a 341 obyvateľov, v roku 1828 bolo 63 domov a 491 obyvateľov. V roku 2011 v obci trvalý pobyt malo 224 obyvateľov, z ktorých sa hlásilo k slovenskej 67,9 % , k rusínskej 23,2 % a k ukrajinskej národnosti 1,8 % . Pahorkatinné až hornatinné územie je prevažne odlesnené a spravidla je využívané na poľnohospodársku činnosť.

Geografická poloha Kečkoviec Zemepisná šírka: 49.383, Dĺžka: 21.517, 49° 22′ 59″ Severné, 21° 31′ 1″ Východná. Rozloha Kečkoviec 1.280 ha , 12,80 km²

Povrch chotára v strednej časti mierne zvlnený, v severnej časti členitý, s hlbokými dolinami, tvorí treťohorný flyš. Súvislý lesný porast je s prevahou buka je v severnej a južnej časti chotára.

Začlenenie obce

Obec patrila šľachticovi Žigmundovi Rakocimu a jeho rodu, panstvu Makovica sídliacom na Zborovskom hrade. Obyvatelia rusínskeho pôvodu sa spravidla živili chovom hovädzieho dobytka, ovčiarstva a kôz. Z nadojeného mlieka vyrábali maslo, syry. Syry na zimné obdobie nakladali a konzervovali soľou. Z náboženského hľadiska obyvatelia boli vyznávačmi byzantského cirkevného obradu. Pre neznesiteľné podmienky feudálneho ekonomického systému, sa roku 1711 obec vyľudnila, poddaní z nej utiekli. V 18. storočí existovala v jej v katastri aj osada Kuchtovce (písomnými prameňmi doložená 1720).

XIX. storočie

V tridsiatich rokoch 19. storočia postihol obec hlad, kvôli neúrode a nevhodným klimatickým podmienkam na pestovanie poľnohospodárskych produktov a chov dobytka. Pre trvalé sucho a nedostatok vlahy bol malý prírastok trávnatých porastov pre pašu dobytka. Toto obdobie malo za následok vysťahovalectvo. Kečkovania za prácou odchádzali na Dolnú zem a spravidla vo väčšine prípadov aj do zámoria. Tak isto bolo rozšírené v letných mesiacoch vycestovanie na žatevné práce (žniva) na Zemplín, na michalovské a na trebišovské majery. Kosci zo žatevných kampaní si ako odmenu doviezli obilie, ktoré využívali na pekárenské produkty.

Z mnohodetných rodín emigrácia dlhodobo pokračovala aj za prvej Československej republiky v 20. storočí. V dvadsiatich rokoch päť kečkovských rodín sa zapojili do družstva Interhelpo a vycestovali za prácou do sovietskeho Ruska. Mnohí Kečkovania sú trvalé usadení v Českých zemiach a na Morave.

Pracovné aktivíty

V zimnom období mnohí chlapi pracovali, v bukových lesoch s obojručnými pílami (bruchatkami). Pílili buky a sekerami odsekávali ich kmene od bočného obrastu a konárov. Z haluziny Želiari spracovali drevné uhlie. V obci boli tiež furmani, ktorí z lesov zvážali drevo na okolité píly, Vyšného Orlíka na výrobu drevených podvalov na výstavbu železničnej dráhy. Furmani na zvážanie bukových klátov používali konské alebo volské povozy. Výhodou pomalého volského záprahu bolo menej pracovných a smrteľných úrazov. Práca v lese pri pílení stromov bola nebezpečná a preto boli časté život ohrozujúce pracovné úrazy.

V obci bolo ženami a dorastajúcimi dievčatami v zimných mesiacoch rozšírené aj skrášľujúce vyšívanie vrchných odevov na ktorých boli vyšívané rôzne motívy z prírodného prostredia, ktoré mali prepracované typické rusínske vzory. Ženy na krosnách tkali aj pokrovce, ktoré si získali obľubu v širokom okolí. Pred Veľkonočnými sviatkami v obci ručne pripravovali včelím voskom batikované vajíčka, ktoré a farbili aj cibuľovými šupami a ďalšími prírodnými látkami. Kraslice (písanky) sa predávali na okolitých trhoch (jarmokoch). Kečkovianky v obci vo veľkom chovali husi z ktorých okrem mäsa mali aj perie, ktoré párali na páračkách. Na nich sa vždy zišlo veľa mladých ľudí: dievčat, chlapcov a žien ktorí si rozprávali rôzne ľudové povesti a poverí, z okolia. Z napáraného peria sa zhotovovali periny a vankúše pre nevesty.

Svetové vojny

V čase 1. a 2. svetovej vojny sa v chotári Kečkoviec uskutočnili ťažké konfrontačné vojenské boje. V prvej svetovej vojne medzi pechotou a jazdou (kavalériou) Rakúsko-Uhorskou armády a na druhej strane cárskou 8. Ruskou armádou pod vedením generála Brusilova. Obec v roku 1944 v čase Karpatsko-Duklianskej operácie bola 3 mesiace vo frontovom pásme a utrpela značné materiálne škody. Vojnové operácie druhej svetovej vojny boli medzi fašistickou nemeckou armádou a Červenou armádou ZSSR.

V Kečkovciach z prvej svetovej vojny (rok 1914 až máj 1915) v blízkosti cintorína je vojenské pohrebisko s 11 masovými hrobmi kde je pochovaných 59 vojakov, 8.cárskej ruskej armády (Ruskej ríše). Hrobové miesta nie sú udržovane. Nie sú ani poškodené. Jestvuje možnosť ich pietne upraviť a dôstojne si pripomenúť ľudský život, ktorý bol pozbavený života pre imperiálne záujmy panujúcich kráľovských a cárskych rodov. Je na nich postavený centrálny kríž.

Mierové obdobie

V mierových časoch sa obyvatelia obce zaoberali chovom dobytka, oviec, kôz a pestovali obilniny, zemiaky a ostatné produkty potrebné pre živobytie. Rozvinuté bolo pestovanie ľanu a konope. Konope sa po vyrastení viazali do snopov, otepkov, močilo sa vo vyhĺbených jamách, kde bol neustály kolobeh vody. Po tomto procese sa sušilo. Po usušení sa lámalo v špeciálne upravených stojanoch, lámačkách (trliciach) s jedným žliabkom. Tu sa vlákno zbavovalo vrchnej šupy stonky, ďalej a česalo a zostávalo len vlákno (kločča, rusínsky). Ženy svoje produkty cez zimné obdobie spracovali na kúdeliach (v SK jazyku prasliciach) a poniektoré aj na kolovrátkoch do nití a tkali sa po domácky vyrobených krosnách ľanové a konopne látky. Obyvatelia vyrábali a šili odev a vrecia pre sedliacke potreby z natkaných látok. U ľudových vrstiev vrchné a spodné ošatenie malo rukopis po domácky vyrobeného ošatenia. V zimnom období obyvatelia nosili kožuchy, šuby vyrobené z ovčej kože a ako obuv im slúžili valanky, vyrábane zo súkna. Podošva bola kožená, impregnovaná bravčovou masťou alebo ľanovým olejom. V letnom období ako obuv používali bačkory (krpce) spravidla však chodili na boso.

V obci boli ženy, ktoré sa vyznali v bylinkárstve a usušené byliny v čase choroby používali na kurírovanie. Lekárov v okolí nebolo. V niektorých rodinách bolo rozvnuté aj včelárstvo. Na úschovu včiel sa využívali duté kláty ihličnanov, v ktorých boli vlietacie otvory pre včely. Úle sa vypletali zo stoniek (stebiel) zväzkov raže a zavinuli sa do kužeľovitého valca s vstupným otvorom, v ktorých žili včely produkujúce med. Med sa používal namiesto cukru, ktorého bolo nedostatok na sladenie čajov. Niektorí včelári vyrábali medovinu používanú pri sviatočných príležitostiach veľkých sviatkov. Medovinu tiež predávali aj na jarmokoch. Skoro pri každom dome boli ovocné sady. Dopestované ovocie sušili v udiarni na špeciálnych prútených lieskach. (z prútia upletený rošt na sušenie ovocia.) V zimnom období zo sušeného ovocia varili rôzne polievky a jedli ich za studena. Pri pečení koláčov ovocie dávali ako prísadu do cesta. V ťažkých časoch prežili len tí jedinci, ktorí mali dobrý genetický fond a boli odolní voči chorobám.

Tradície

V dedine boli dobre rozvinuté a udržiavané zvyky, ktoré sa používali pri turičných , vianočných a veľkonočných sviatkoch, tiež pri svadobných obradoch, krstinách a pohreboch.

Vývoj po roku 1945

V 20. storočí z Vyšného Orlíka do Kečkoviec po svahu, nad potokom, údolím Mistivky (slovakizované Mostovka) vybudovali novú cestu pre nákladné autá a autobusy, ktorá skrátila cestu do okresného mesta. V údolí riečky asi po dvoch kilometroch z Vyšného Orlíka je kameňolom, v ktorom okrem iného ťažia ploské kamenné bloky rôznej hrúbky s odolnou štruktúrou. Po oslobodení v roku 1945 časť obyvateľstva pracovala v novo vznikajúcich priemyselných podnikoch ako v Okresanom stavebnom podniku a Odevných závodoch kpt. Jana Nálepku vo Svidníku.

Literatúra:

• V. Dangl, V. Segeš: Vojenské dejiny Slovenska 1911 - 1914 ; 3. zväzok, Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, Bratislava 1996.

• Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 2. časť.

• Encyklopédia Beliana, 8. zväzok, Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, Bratislava 2016, s.329.

• KROPILÁK, Miroslav, ed. Vlastivedný slovník obcí na Slovensku II. 1. vyd. Bratislava: Veda, 1977. s. 86.

• DROBŇÁK, M.: Zborník z konferencie Prvá svetová vojna – boje v Karpatoch (www.kvhbeskydy.sk, 21.01.2008)

• DROBŇÁK, Martin – KORBA, Matúš – TURIK, Radoslav: Cintoríny prvej svetovej vojny v Karpatoch. Humenné : Redos, 2007, 86 s. ISBN 978-80-969233-3-5.

• Ďurina Marián: Zanedbané vojnové cintoríny z 1. svetovej vojny, In.: Bojovník č. 23, 24, 25/2010 str. 10.

• Ivan Pop: Malé dejiny Rusínov, Združenie inteligencie Rusínov Slovenska, ISBN 978-80-970354-4-0, str. 30 – 31.

• Ivan Pop: Dejiny Podkarpatskej Rusi v datech ; Nakladatelství LIBRI, Praha 2005, ISBN 80-7277-237-6, str.114, 118,

• SLEPCOV, I.: Miznúce stopy histórie, In: Dukla, č. 7, VIII. Ročník, Svidník, 11. februára 1998, str. 5.

• SLEPCOV, I. Vojenské cintoríny z prvej svetovej vojny na východnom Slovensku. In Vojenská história, roč. 7, 2003, č. 2, s. 70.

• SLEPCOV Igor: Z histórie karpatskej ofenzívy Ruských vojsk v rokoch 1914 -1915, In.: Vojenská história 2/2000, ročník 4 str. 5.

• VladimiRus de juxta Hornad: Dejiny gréckokatolíkov Podkarpatska (9. - 18. storočie); Košice 2004, ISBN 80-969168-0-7, str. 352, 393, 405 – 407, 417.

• Historická pamäť. Na zašle časy, zaznamenané poznámky z rozprávania občanov.

POZNÁMKA:

PRASLICA (rusínsky Kúdeľ)

náradie na upevnenie vláken pri ich skrúcaní do nite. Základom bola palica, na ktorej bolo pradivo (kločča) upevnené omotaním motúzka. Vlnu pri pradení zachytávali aj do rázštepu na konci palice. Pradúca osoba, ktorá sa pri pradení mohla pohybovať a stáť, mala palicu pod ľavou pazuchou alebo zastoknutú za pásom (za horným lemom sukne, muži pri pradení za opaskom). Základom prísednej praslice bola celistvá alebo z dvoch častí zložená palica, kolmo upevnená na konci alebo v strede vodorovnej dosky, na ktorej sa pri pradení sedelo. Palice prísedných a stojanových praslíc boli spravidla zdobené rezbou. Používanie praslice zaniklo koncom 60. rokov 20. storočia

Kultúra a zaujímavosti

Pamiatky

• Gréckokatolícky kostol sv. Michala archanjela, jednoloďová historizujúca stavba s polygonálnym ukončením presbytéria a vežou tvoriacou súčasť jej hmoty, z roku 1911. V interiéri sa nachádza zariadenie s ikonostasom z doby vzniku chrámu s prvkami secesie. Fasády sú členené opornými piliermi, lizénami a polkruhovo ukončenými oknami. Veža je ukončená barokovou helmicou.^[1]

Referencie

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Peter Zelizňák/pieskovisko

XXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXbXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXX Záblatie je od roku 1985 mestská časť Trenčína. Od roku 1997 tu mala sídlo Fakulta mechatroniky Trenčianskej univerzity Alexandra Dubčeka. V roku 2010 univerzita túto fakultu zrušila. V súčasnosti tu sídli v areáli bývalého POU poľnohospodárskeho, Fakulta špeciálnej techniky.

Záblatie (203 m n. m.) obec na strednom Považí v Trenčianskej kotline na pravej strane Váhu, pod východným úpätím Bielych Karpát. Prvá písomná zmienka o obci Záblatie (villa Zablat) je z roku 1366. Je známa aj pod pomenovaním Zablath (1372), Zablaath (1404), Zablathy (1471, 1500), Zablathye (1502), Zablatlicze (1773), Zablatowce (1786), Záblatí (1808) a Záblatie od roku 1913.

Záblatie vzniklo v roku 1913 spojením Veľkého Záblatia, Malého Záblatia (niekedy uvádzane aj Kňazské) a Rybár. V dnešných časoch to dokumentujú aktuálne ulice Záblatská, Malozáblatská a Rybáre. Obyvatelia sa prevažné zaoberali poľnohospodárskou činnosťou. Povinnosťou občanov z Rybár bolo odovzdávať predpísaný počet rýb majiteľovi trenčianskeho hradu. Rybáre pôvodne boli kráľovským majetkom (služobníckou osadou), patriacim k hradu.

Podľa sčítania obyvateľstva v roku 1880 v

                 ;                       Malé Záblatie  žilo 43 obyvateľov a  o 30 rokov neskôr 1910 roku 69                                                            
                                         Rybáre mali        205   obyvateľov                             238
                                         Veľké Záblatie     292                                          286 obyvateľov.

V roku 1431 postupujúce husitské vojska Považím vypálili záblatskú kúriu. Vplyvným majiteľom Záblatia od 16. storočia okrem iného bola aj rodina Serényi a jej posledný vlastník Wolfgang Serényi.

Na západných svahoch s južne- západným sklonom na upätí Bielych Karpát v bezprostrednej blízkostí obce bola pestovaná vinná réva. Dochoval sa otlačok obecnej pečate z roku 1736, na ktorej je vyobrazená prekrížený rýľ s motykou a ornamentálna rastlinná výzdoba - výhon vinnej révy v dolnej časti. Medzi naradím sú umiestnené 4 malé kvety. V hornom oblúku je majuskulný text Nagy Zablath – 1736.

Serényiovský kaštieľ.

V obci sa nachádza neskororenesančný kaštieľ obklopený parkom. Kaštieľ postavili v prvej štvrtine 17. storočia, okolo roku 1620 rozšírením a prestavbou stredovekej kúrie. Je situovaný v severnej časti obce v anglickom parku zo začiatku 19. storočia o celkovej rozlohe takmer 30 000 m2. Bol postavený rodinou Serényiovcou na pôdoryse pretiahnutého obdĺžnika s predsunutou vežou ako dvojpodlažný dvojtrakt s nárožným arkierom a kaplnkou Narodenia Panny Márie. V druhej tretine 18. storočia kaštieľ zbarokizovali a zriadili aj kaplnku s hlavným oltárom Narodenia Panny Márie a bočným oltárom Smrť sv. Jana Nepomuckého. V kaplnke sú pruské klenby. V priebehu 18. storočia bola kaplnka vybavená hodnotným barokovým interiérom. V kaplnke sa konali omše pre verejnosť len 3 x do roka, na Veľkú noc, Vianoce a na hody, aby nerušili panstvo. Na rozhraní 30. rokov 20. storočia vykonával bohoslužby Dr. Jozef Tiso a bol častým hosťom v kaštieli. Dedinčania smeli do kaplnky chodiť len zádnou bránou. V interiéri kaštieľa dominuje na prízemí veľká vstupná hala a na poschodí veľká sála neskôr rozdelená priečkami. Miestnosti a chodby na prízemí a poschodí sú zaklenuté barokovými valenými klenbami s lunetami a renesančnými krížovými klenbami.

Kaštieľ je rozložitá poschodová budova s výraznou zaklenutou manzardovou strechou z 18. storočia. Z fasád kaštieľa vystupuje hranolová prevýšená veža s kľúčovými strielňami. Veža s hodinami, ktoré majú prevodný mechanizmus na zvon, s označeným rokom 1758. Na opačnej strane je polygonálne uzavreté presbytérium kaplnky. Na nároží budovy sú maľované slnečné hodiny s vyobrazeným Pegasom.

Na vežu kaštieľa osadili aliančné erby Wolfganga Serényiho a Kristíny Balašovej a nad vstup do kaplnky erby Barbory Orlaiovej a Andreja Serényiho z 18.storočia. Fasády sú hladké, delené kamennými oknami a rímsami na 9 osí. V Záblatí sídlil vedúci úradník panstva – provizor i polkoráb. Začiatkom 19. storočia bol okolo kaštieľa založený anglický park s dendrológicky hodnotnými drevinami. Dnes by niektoré stromy mali byť odstránené lebo ohrozujú bezpečnosť návštevníkov parku. V parku sa nachádza socha Jána Nepomuckého, ako pamiatka na ukončenie moru v Záblatí.

Posledným aristokratickým majiteľom kaštieľa bol gróf Elemír Teleky, ktorý predal v roku 1896 panstvo poslancovi uhorského snemu Vojtechovi Polyakovi. V roku 1897 došlo ku dohode medzi poslancom a grófom o archíve uloženom v kaštieli. Archív bol rozdelený na dve časti. Väčšia časť, ktorá sa dotýkala gemerských majetkov, sa dostala do Budapešti a menšia časť, vzťahujúca sa na Záblatie, zostala majetkom poslanca Vojtecha, ktorý ho nechal naďalej v kaštieli. Vojtech Polyak prestaval kaštieľ v rokoch 1897 - 1900 na reprezentačné vidiecke sídlo.

Posledným majiteľom bol jeho syn JUDr. Štefan Polyak (1882 - 1946), minister vlády Slovenského štátu (vyhlásenie vojny ZSSR) a pred postupujúcou Červenou armádou ušiel do Švajčiarska. Štefan sa narodil v Budapešti a vyštudoval právo vo Viedni a Budapešti. Vykonával študijné pobyty po krajinách Európy a južnej Ameriky. Politicky bol angažovaný pred rokom 1918 v Trenčianskej župe ako hlavný župný notár. Po vzniku 1. ČSR hospodáril na panstve Záblatie. Bol členom HSĽS. Po vzniku Slovenského štátu bol poslancom snemu. Patril medzi prominentných slovenských politikov v oblasti hospodárstva. V roku 1945 emigroval do Švajčiarska a zomrel v Baden-Badene.

V čase 2. svetovej vojny boli i v kaštieli ubytovaní príslušníci nemeckých jednotiek SS. V Trenčíne táto skupina v budove Učiteľského ústavu, pri moste (ľavej strane Váhu) na Hasičskej ulici, pred kruhovou križovatkou vjazd na Električnú ulicu, robili v pivničných priestoroch výsluchy príslušníkov odbojových skupín s následným mučením vykonávali popravu na trenčianskej Brezine v Dušovej doline. Po vypuknutiu SNP represívne zložky nemeckej moci rozpútali krutú perzekúciu. Bežné boli masové vraždy. Desiatky slovenských obcí úplne alebo čiastočne vypálili ako odvetu za podporu partizánov.

Ku kaštieľu patril majer a obec Veľké Záblatie. Do konca 19. storočia bolo v blízkosti obce slepé rameno Váhu (dnes za železničnou traťou.) Na svahoch Bielych Karpát bol lom v ktorom v 20.- 30. rokoch 20. storočia ťažili sadrovec. Ku kaštieľu prináležala aj pálenica, ktorá bola po roku 1945 rozkradnutá. Prirodzenou súčasťou údolia Záblatského potoka a priľahlých strání bol jabloňový sad v ktorom sa nachádzali ovocné kultivary odolné proti múčnatke a chrastavitosti, ktoré sa hodili pre spracovanie na jablkový kvas v pálenici. Niektoré staré jablone sú ešte teraz v lesnom poraste v blízkosti prameňa Záblatskej kyselky. Z tohto obdobia ešte v súčasnosti zostala nadzemná betónová pivnica v blízkosti fakulty, na pravej strane potoka, v ktorom skladovali vyrobené liehoviny a niektoré komponenty potrebné pre pálenicu. Po emigrácií JUDr. Štefana Polyaka v prvých mesiacoch 1945 jeho majer a kaštieľ zostali bez vlastníka. Pozemky zobral čs. štát.

V kaštieli neskôr sídlilo Poľnohospodárske odborné učilište s trojročným učebným odborom v ktorom boli zastúpené všetky učňovské smery potrebné pre poľnohospodárske družstvá. Po vzniku Poľnohospodárskeho učilišťa Polyakovu pôdu obhospodarovalo učilište. Pod správu školy bola podriadená aj bačovská škola. V tejto škole sa učili externe bačovia rôzneho veku, ktorí nemali požadovanú odbornosť. Jej absolventi boli prínosom pre slovenské ovčiarstvo.

Jednotné roľnícke družstvo v Záblatí, (JRD) bol druh poľnohospodárskeho družstva v Česko-Slovensku v rokoch 1949 – 1990.

Začiatkom 1950 roka štát zriadil Jednotné roľnícke družstvá Člen družstva pri vstupe do družstva musel odovzdávať všetky pozemky, ktoré vlastnil, okrem pozemkov so stavbami v osobnom vlastníctve. Družstvu odovzdával aj živý a mŕtvy inventár, osivo, sadivo a krmivo, hospodárske budovy a iné stavby. JRD v Záblatí vzniklo roku 1955. Nová etapa nastala 14. novembra 1975 keď boli zlúčené Jednotné roľnícke družstvá: Záblatie, Závažie a Zlatovce. Rada Okresného národného výboru v Trenčíne dňa 9.12.1975 schválila vznik družstva Zámostie. Bola to nová kvalita poľnohospodárskej činnosti a zavádzanie nových technológií v rastlinnej a živočíšnej výrobe. Po roku 1990 boli jednotné roľnícke družstvá zrušené a nahradené „poľnohospodárskymi družstvami“. Členom družstva patrila za prácu vykonanú v družstve peňažná odmena.

V roku 1970 pri sčítaní obyvateľstva v Záblatí malo trvalý pobyt 1267 obyvateľov. Vďaka iniciatíve neziskovej organizácie Iskierka nádeje SD je táto národná kultúrna pamiatka, Záblatský kaštieľ, zrekonštruovaný a od septembra 2011 sa stal domovom pre seniorov.

Severo-západne cez dedinu popri fakulte Špeciálnej techniky tečie Záblatský potok (menší jarok), ktorý vyviera v Rúbaniskách na upätí Bielych Karpát. Je to málo vodnatý potok. Z ľavej strany priberá Zlatovský potok vyvierajúci v Bukovinách tečúci korytom vyhĺbeným a upraveným za socializmu. Najväčší prietok vody je v jarných mesiacoch a spravidla po výdatných dažďoch. V letných mesiacoch zavčasu vysychá.

Popri potoku proti prúdu v údolí asi 1,9 km vyviera minerálny prameň v nadmorskej výške 236 m n. m. Je to slabo mineralizovaná sírano-vápenato-horečnato stolová voda, ktorá je u občanov v obľube. Pri ceste k prameňu, na pol ceste sa nachádza zrubová chata Poľovníckeho združenia Zámostie a povyše murovaná Horáreň (dnes budová s vajíčkami).

Základná škola pre 1. a 5. ročník v obci bola od začiatku 20. storočia až do 30. júna 1974, na Záblatskej ulici. Od 1. septembra 1974 deti navštevovali Základnú školu v Detskom mestečku v Zlatovciach: Na dolinách 27.

V šesťdesiatych rokoch v obci vznikol ženský folklórny súbor, "Rozmarín" pod vedením pani Zuzany Jarábkovej a vo svojej činnosti rozvíjal ľudovú kultúru, slovesnosť a dedinské zvykoslovia. Zuzana Jarábková taktiež zriadila narodopisnú zbierku ženského oblečenia obce z jednotlivých období v izbe folklórnych tradícií (26.9.1981) vedľa budovy školy. Národopisnú zbierku navštívil minister kultúry Slovenskej republiky Ivan Hudec a Augustín Marián Húska (1995 roku). Izba foklórnych tradícií ukončila svoju činnosť 2001. Taktiež viedla kroniky o činnosti súboru a zvykosloviach;.

Na Záblatskej ulici od roku 1883 (1. novembra) bolo železničné priecestie, ktoré spájalo Záblatie s Bratislavskou ulicou. Od roku 2018 prejazd križovatkou železničnej trate s cestou na Záblatskej ulici bol zablokovaný vybudovaním betónového oplotenia a podchodu. V tom istom roku bol zriadený podjazd železničnej trate v osi Brnianskej ulice. Na Záblatskej ulici bol postavený prvý chodníka pre peších v obci. Dĺžka komunikácie na hlavnú cestu sa predĺžila o 1,7 km.

V intraviláne obce za železničnou traťou je mäsospracujúca spoločnosť Jakub Ilavský, s. r. o. aj s maloobchodnou predajňou.

Vedľa Záblatia vo vzdialenosti 600 m pod upätím svahov Bielych Karpát je diaľnica spájajúca Bratislavu so Žilinou. V roku 2015 dali do prevádzky cestný viadukt ponad Bratislavskú ulicu a železničnú trať. Dĺžka tejto komunikácie, ktorá umožňuje vjazd a výjazd na autostrádu, z obce je asi 1,9 km.

K Záblatiu prináležali tieto ulice

Bratislavská; Dolné Pažite; Hanzlíkovská; Ku kyselke; Malozáblatská; Poľnohospodárska; Pri parku; Rybáre; Siigôtky a Záblatská.

Literatúra:

• Encyklopédia Slovenska IV. zväzok N-Q, Bratislava 1980, Vydavateľstvo VEDA, s. 422.

• Encyklopédia Slovenska VI. zväzok T -Ž, Bratislava 1982, Vydavateľstvo VEDA, s. 477.

• Güntherova Alžbeta: Súpis pamiatok na Slovensku III. Bratislava: Obzor 1969, s. 447.

• Historicko-demograficky_lexikon_obci_SR_1880_1910.pdf

• Križanová Eva - Puškárová Blanka: Hrady, zámky a kaštiele na Slovensku, Turistický lexikón, Bratislava: Šport 1990, s. 217.

• Líšková Kvetoslava: Túžila som vyniknúť, ISBN 978-80-570-3005-8, Tlačiarne Pardon s. r. o., Trenčín 2021.

• Marsina Richard PhDr.: Archív rodiny Serenyi –Záblatie, Štátny slovenský ústredný archív Bratislava 1960.

• Monument revue 1/2013, Tomáš Janura: Kaštieľ rodu Serényi v Záblatí s. 7 - 11.

• Slovenský biografický slovník IV. zväzok M - Q, Matica slovenská, Martin 1990, str. 511.

• TASR. Odbor mechatronika na univerzite v Trenčíne končí . aktualne.atlas.sk, 10.9.2010, . Dostupné online.

• Turistická mapa, Biele Karpaty, 1:100 000, Slovenská kartografia, n. p. Bratislava 1988.

• Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 3. časť Bratislava, Veda, 1978, s. 328.

• https://slovnik.juls.savba.sk/?

26. septembra 1909 tu zomrel na majetkoch u svojho priateľa Vojtecha Polyáka (* 1842 – † 1918) maďarský historik Kálmán Thaly (* 1839 – † 1909).<ref> Kálmán Thaly – slávny kronikár kurucov . madari.sk, 2020-01-28, . Dostupné online. </refTrenč

Referencie

Literatúraupraviť | upraviť zdroj

• Eva Križanová - Blanka Puškárová: Hrady, Zámky a kaštiele na Slovensku. Šport, Bratislava 1990, s. 217.

Iné projektyupraviť | upraviť zdroj

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Peter Zelizňák/pieskovisko

Prof. Ján KULICHupraviť | upraviť zdroj

je jeden z najvýznamnejších predstaviteľov slovenského umenia 20. storočia. Jeho práca sa prejavila v širokom diapazóne sochárskej tvorby: komorné plastiky, skulptúry, medaile, plakety, práce do architektúry, mince, obrazy a kresby. Narodil 31. decembra 1930 vo Zvolenskej Slatine. V roku 1946 ako 16 ročný začal študovať na Akadémii výtvarných umení v Prahe v medailérskej špeciálke u prof. Otakara Španiela. Po úspešnom ukončení štúdií bol prijatý na AVU na umeleckú ašpirantúru 1951 – 1954) u spomínaného profesora. V tejto náročnej forme vzdelávania patrí k priekopníkom  vyššej odbornej a umeleckej prípravy našich výtvarníkov.

ŽIVOTOPISupraviť | upraviť zdroj

 Školenie u prof. Otakara Španiela predstavuje mimoriadne dôležitú fázu v príprave a vývoji jeho diela. Učiteľ, s európskym významom,  dal mu profesionálne základy najmä v tvorbe medailí a plakiet. Tu získal aj poznatky o európskom výtvarnom dianí. Cez Otakara Španiela spoznal hodnoty francúzskej medailérskej školy.  V sochárovom modelovaní potom vidíme priaznivý vplyv  Charlesa Despiaua a Antoina  Bourdella, s ktorými sa profesor stýkal. Tu sa zrodila aj syntéza domova a sveta. 
  Po absolvovaní umeleckej  ašpirantúry (1954) sa vrátil sochár domov. Nastúpil na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave (1954 – 1989), kde vychoval veľa – dnes už známych a popredných – umelcov. 

Sochár, portrétista, tvorca viacerých komorných i monumentálnych prác a popredný medailér, pôsobil dlhé roky ako profesor a rektor VŠVU v Bratislave, kde získal veľa ocenení, vrátane národného umelca. Jeho sochy a pamätníky možno vidieť na mnohých miestach na Slovensku: monument na Dukle, Matica Slovenská v Martine, súsošie na bratislavskom Slavíne, socha Juraja Jánošíka vo Vrátnej doline, alebo pamätník Ľudovíta Štúra i SNP – Valaška vo Zvolene, pomník padlým I. a II. sv. vojny vo Zvolenskej Slatine, súsošie v Bratislave na Nám. SNP, socha Mateja Bela v Očovej, pamätník Martina Kukučína v Jasenovej, socha Vítanie pred budovou Národnej Rady, jazdecká socha Svätopluka na Bratislavskom hrade a celý rad ďalších. Stála expozícia jeho tvorby je nainštalovaná na Hrade Ľupča od roku 2012. Vo svojej tvorbe nadviazal na tvorivý realizmus vo svete, za čo bol často kritizovaný, ale ukázalo sa, že svet uznáva jeho kvality a vie ich aj oceniť. Celoživotnou trvalou témou sú pre umelca Jána Kulicha tradície ľudovej kultúry a histórie, jej významné osobnosti, ale aj osobnosti spoločenského a kultúrneho života svetového významu. Bol bytostne presvedčený o tom, že všetko, čo vytvoril, patrí Slovensku a svojou tvorbou dokázal, aké je krásne a duchovne bohaté. V tvorbe medailí patrí Ján Kulich k svetovej špičke, ako o tom svedčia ocenenia Medzinárodnej federácie medailérov - FIDEM a záujem o jeho tvorbu v Taliansku, kde mu v roku 2005 udelili cenu Medzinárodnej Akadémie Il Convivio, vo Francúzsku, v Nemecku, v Rusku, Japonsku a v ďalších štátoch. Kulichova sochárska tvorba sa vyvíjala v početných disciplínach a technikách, ktoré prešli početnými modifikáciami po obsahovej i výrazovej stránke. Jeho dielo dozrelo vo všetkých oblastiach spomínaného rozpätia. Je závažným príspevkom do slovenského sochárstva uplynulého storočia. Zomrel 15. marca 2015 v Bratislave. 10. júla 2015 bola otvorená vo Zvolenskej Slatine Galéria Jána Kulicha, ktorá prezentuje tvorbu sochára širokej verejnosti.

Dieloupraviť | upraviť zdroj

Exteriérové realizácie v architektúre chronologicky:

1952 – reliéf na budove STU v Bratislave,

1954 - Pamätník SNP v Dolnom Harmanci,

1956 - reliéfy na budove Juventa v Bratislave,

1958 - Sestričky - súsošie pred nemocnicou v Dunajskej Strede,

1959 - spoluúčasť na vytvorení bratislavského Slavína súsošie Po boji,

1962 - súsošie Pamätník duklianskych hrdinov na Dukle, 1962 - Kolumbárium duklianskeho pamätníka - séria 24 reliéfov, 1962 - Janko Kráľ - pamätník v Zlatých Moravciach,

1963 - Prísaha - kolumbárium na Duklianskom pamätníku, 1963 - Franz Liszt v záhrade Univerzitnej knižnice v Bratislave,

1965 - Matica slovenská v Martine, 1965 - Pomník padlým v I. a II. svetovej vojne vo Zvolenskej Slatine, 1965 - Kravky - reliéf na budove mliekarní v Čalove, 1965 - Školáčky súsošie pred školou na Teplickej ul. v Bratislave,

1966 - Goral v Širokej na Orave, 1966 - Ľudovít Štúr - pamätník vo Zvolene,

1967 - Jozef Cíger Hronský - pamätník vo Zvolene,

1969 - Andrej Sládkovič - pamätník v Detve, 1969 - Pamätník SNP v Partizánskom,

1971 pamätník V.I.Lenina v Žiline, (v roku 1989 zlikvidovaný),

1972 - Jegorov - vojenské kasárne vo Zvolene,

1973 - pamätník kpt. Jána Nálepku v Stupave, 1973 - Milicionár - pamätník februárového víťazstva v Bratislave, (zlikvidovaný v r. 1990),

1974 - Pamätník SNP na námestí v Bratislave, 1974 - Pamätník SNP vo Zvolene (Valaška), 1974 - Mater - socha na hrobe matky vo Zvolenskej Slatine (do r. 1986),

1979 - Kirill Semionovič Moskalenko, maršal Sovietskeho zväzu - Alej hrdinov Dukla, 1979 - Karel Klapálek, armádní generál - Alej hrdinov Dukla, 1979 - Richard Tesařík, generál - Alej hrdinov Dukla, 1979 - Ludvík Svoboda, armádny generál - Alej hrdinov Dukla, 1979 - Ivan Vasilievič Babin, mladší seržant - Alej hrdinov Dukla, 1979 - Antonín Sochor, generálmajor - Alej hrdinov Dukla, 1979 - Ivan Stefanovič Konev, maršal Sovietskeho zväzu - Alej hrdinov Dukla,

1980 - Martin Kukučín - pamätník v Jasenovej,

1983 - Matej Bel - pamätník v Očovej, 1983 - Jánošík - pamätník v Terchovej,

1984 - reliéfy na Dome smútku v Očovej, 1984 - Laco Novomeský - pamätník v Senici, 1984 - Ludvík Svoboda - pamätník vo Svidníku, 1984 - náhrobok Ján Berky Dušík vo Zvolenskej Slatine, 1984 - Jozef Vidiečan - pamätník v Habovke,

1985 - František Zupka Dom odborov v Bratislave, (zlikvidovaný v r. 1989), 1985 - Bratislava (Vítanie) socha bola nainštalovaná pred novú budovu NRSR v roku 1995,

1986 - súsošie Rodičovia moji - náhrobok rodičom vo Zvolenskej Slatine,

1989 - Čítajúca - pred gymnáziom v Lamači - Podháj v Bratislave,

1996 - Kríž na hrade v Nitre, 1997 - Jozef Miloslav Hurban - pamätník vo foyer NRSR,

1998 - Vincent Hložník - náhrobok v Slávičom údolí v Bratislave,

2009 - plaketa na hrobe Milana Rúfusa v Závažnej Porube,

2010 - Svätopluk na hrade v Bratislave, 2010 - Slovenská Thália na hrade Ľupča,

2012 - dotvorenie nádvorí na hrade Ľupča.

Portrétistaupraviť | upraviť zdroj

Je portrétistom, medzi jeho významné diela z tejto oblasti patria portréty Ľudovíta Fullu, Alexandra Moyzesa, Rudolfa Pribiša, Vincenta Hložníka, Jána Želibského, Jána Mudrocha, Petra Matejku, Albína Brunovského, Kolomana Sokola, Milana Rúfusa, Vladimíra Mináča, Martina Rázusa, Ľ. Štúra, J.M. Hurbana, M. Hodžu, M. R. Štefánika, Terézie Vansovej, Karola Plicku, Leva Tolstého, Majakovského, B. Bjornssona, matky Terezy a iné. Bol jedným z popredných česko-slovenských medailérov, zrealizoval sériu reliéfov a plakiet so 75 významných dejateľov z histórie – štúrovcov a iných (napr. T. Vansovej, Š. Krčméryho, L. Jégého, J. Čajaka, S.H. Vajanského, Timravy, M. Kukučína, Ľ. Štúra, J.M. Hurbana, J. Kollára, A. Bernoláka a i.), sériu 16 medailí Instrumentum Excellens pre súťaž výrobcov ľudových nástrojov pri Folklórnych slávnostiach v Detve, séria 9 medailí Život Danteho, séria 12 medailí k 20. výročiu SNP, séria 45 plakiet s portrétmi svetových hudobných skladateľov, séria medailí 10 slovenských svätcov, zrealizovaných 8 pamätných mincí: 1972 - A. Sládkovič, 1981 - Ľ. Štúr, 1984 - Matej Bel, Martin Kukučín, 1985 - MSaE v hokeji, 1988 - Jánošík, Martin Benka, Matica slovenská. Je autorom série 36 bronzových reliéfov Svadbenie, série reliéfov Z našej histórie, série reliéfov Zvyky a obyčaje, a mnoho ďalších diel. Dielo v č íslach: 695 originálnych medailí a mincí, 540 plastík, 161 reliéfov, 160 portrétov, 64 exteriérových realizácií, 62 obrazov, vyše 2000 kresieb.

VYZNAMENANIA

Vojnový víťazný kríž O potrebe vytvoriť vyznamenania pre potreby vznikajúcej armády sa uvažovalo už v apríli 1939 (ASA 90 2/1661939). Pod tlakom urýchlenej potreby vyznamenaní sa spočiatku navrhoval vzťah vyznamenaní Za víťazstvo a Za hrdinstvo k titulom Víťaz a Hrdina. Pri postupnom spracovávaní problematiky samostatného a originálneho systému vojenských dekorácií sa muselo prikročiť k čiastkovému riešeniu tvorby jednotlivých druhov vyznamenaní, ich vybavení stupňami najmä v prípade Vojnového víťazného kríža.

Úprava a rozširovanie tohto vyznamenania má niekoľko vývojových etáp:

1. etapa (1939-1942): Vládnym nariadením 221/1939 Sl. Zákona sa zriadili tri triedy Slovenského vojnového víťazného kríža (SVVK). Ide o jednotné kríže s osobitnou úpravou náhrdelných stúh vyšívaných ozdobou z lipových listov a kvetov.

2. etapa (1942): Skladbou štyroch tried nadväzuje na predošlú etapu a doplňuje ju o Veľkokríž s reťazou (vládne nariadenie 220/1942 Sl. Zák.). Zjednodušuje sa na náhrdelné stuhy a ich pripínanie na kríže.

3. etapa (1943): Rozširuje sa počet tried na sedem doplnením priatej až siedmej triedy medailami. Všetky triedy majú kategóriu s mečmi (Vojnový víťazný kríž (VVK) a bez mečov (Vojnový záslužný kríž –VZK).

1. etapa 1939-1942: Slovenský vojnový víťazný kríž (SVVK) sa udeľoval osobám, ktoré na bojišti preukázali osobnú chrabrosť, obetavosť, duchaprítomnosť, alebo vykonali so zverenou jednotkou čin, majúci význam pre priaznivý výsledok vojenskej operácie, a tiež osobám, ktoré sa vynikajúcim spôsobom zaslúžili o republiku. Pozri vládne nariadenie 221/39 Slov. zák. Vládne nariadenie neuvádza opis vyznamenania. Poznáme ho z korešpondencie MNO so Štátnou mincovňou v Kremnici (MNO č. 14.302-4/41, odd. 1940 a ŠM č. 4. 611/40 zo 17. 9. 1940).

Vyznamenanie sa udeľovalo v troch triedach, pričom prvá trieda sa udeľovala s hviezdou, alebo bez nej:

1. trieda s hviezdou – starším generálom

1. trieda bez hviezdy – mladším generálom

2. trieda – mladým generálom a starším plukovníkom

3. trieda – podplukovníkom a majorom

1. Zlatý kríž pre 1. triedu má tvar patriarchálneho kríža, je jednostranný, vysoký 52 mm a široký 36 mm, zo striebra, pozlátený. Na líci je vyplnený červeným priesvitným smaltom, pod ktorý sa nachádza kresba lipových lístkov. Oválový podklad kríža tvoria plastické lúče (žliabkový ornament). Medzi ramenami kríža sú tri lipové lístky. Na hornom ramene je naletované podlhovasté očko na upevnenie závesu. Záves tvorí 29 mm široký a 22 mm vysoký orol s rozpätými krídlami a s hlavou vľavo. Orol má na prsiach štátny znak Slovenskej republiky (biely kríž na modrom trojvrší a na červenom podklade). V pazúroch drží tri prúty s dierkou v strede na zavesenie očka kríža.

Strieborný kríž pre 2 triedu je podobný ako pre I. triedu, ale bez pozlátenia, a smalt má modrá.

Bronzový kríž pre 3. triedu je jednostranný dvojitý kríž rozmerov 52 x 36 mm, bez oválového podkladu, s hnedým priesvitný smaltom. Na hornom ramene je razené okrúhle očko na priame zavesenie na malú náprsnú stuhu. Na rube má byť nápis Slovenská republiky/1939. Tento nápis bol zatiaľ zistený len na krížoch udelených príslušníkom cudzej brannej moci.

2. Stuha pre 1. triedu (stredná, náhrdelná) je korálovo červenej farby s ručne vyšívanou ozdobou z lipových listov a kvetov žltej farby. Dlhá je 350 mm a široká 37 mm. Stuha pre 2. triedu je podobná, ale modrá. Po stranách má červené, 3 mm pruhy lemované 1 mm širokým bielymi pásikmi. Stuha pre 3 triedu je červenej farby, po stranách má 10 mm široké vyšívané ornamentálne pásy. Podľa oficiálneho opisu stuha má byť dlhá 50 mm a široká 36 mm. Známa je aj stuha dlhá 60 mm a široká 43 mm. Kríž sa zavesuje pomocou vodorovnej sklopnej ihlice, ktorá po oboch stranách prečnieva cez stuhu a tvorí ružice. Na rozšírenej časti ihlice – pod stuhou – je nápis MINCOVŇA KREMNICA.

3. HVIEZDA pre 1. triedu s hviezdou je osemramenná, so štyrmi hlavnými ramenami (tvar hviezdicového kríža) o priemere 84 mm a štyrmi medzi ramenami (hviezdicový) o priemere 72 mm. Hviezdicové kríže ako keby boli na seba navŕšené. Lúče sú na každom ramene nezávisle od predchádzajúceho ramena. V strede hviezdy je patriarchálny, priesvitným červeným emailom smaltovaný, zlatisto olemovaný, kríž na lúčovitej podložke. Optický kanelúrovaná podložka vytvára šesťuhoľník. Medzi ramenami kríža na lúčoch sú prekrížené meče, ktoré pretína kôl kríža. V strede hviezdy je zmenšenina zlatého kríže, vysoká 24 mm a široký 17 mm. Spod kríža vybiehajú lúče, ktoré rozličnou dĺžkou tvoria ramena hviezdy. Spočiatku sú znázornené plastickými bodkami, ďalej prechádzajú v samostatné hroty. Na rube je zvislá sklopná pripínacia ihlica. Hviezda je zo striebra, kríž pozlátený s červeným smaltom. Nosí sa na ľavej strane pŕs dole.

Stužky veľkosti 37 x 17 mm majú kovovú kostričku obšitú stuhou príslušnej triedy, na nich sú zmenšeniny orla (20 x12 mm), pre 1. triedu zo striebra, pozlátené, pre 2. triedu strieborné a pre 3. triedu bronzové.

2. etapa – 1942 – vojnový víťazný kríž (VVK). Zdroj:
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.