Prvá svetová vojna - Biblioteka.sk

Upozornenie: Prezeranie týchto stránok je určené len pre návštevníkov nad 18 rokov!
Zásady ochrany osobných údajov.
Používaním tohto webu súhlasíte s uchovávaním cookies, ktoré slúžia na poskytovanie služieb, nastavenie reklám a analýzu návštevnosti. OK, súhlasím


Panta Rhei Doprava Zadarmo
...
...


A | B | C | D | E | F | G | H | CH | I | J | K | L | M | N | O | P | Q | R | S | T | U | V | W | X | Y | Z | 0 | 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9

Prvá svetová vojna
Prvá svetová vojna
WWImontage.jpg
Hore: zákopy na západnom fronte, vľavo v strede: nemecké stíhačky Albatros D.III, vpravo v strede: britské tanky Mark V, vľavo dole: obsluha britského guľometu Vickers v plynových maskách, vpravo dole: britská bojová loď HMS Irresistible opustená posádkou.
Dátum 28. júl 191411. november 1918
Miesto Európa, Blízky východ, čiastočne i Afrika, Čína a Tichomorie
Casus belli Vražda nástupníka rakúskeho trónu Františka Ferdinanda 28. júna 1914. Následne Rakúsko vyhlásilo vojnu Srbsku. Rusko sa okamžite začalo pripravovať na vojnu proti Rakúsko-Uhorsku.
Výsledok Víťazstvo Dohody. Porážka Nemeckej ríše, Osmanskej ríše a Rakúsko-Uhorska. Vznik mnohých nových štátov vo východnej a strednej Európe.
Protivníci
Dohoda:
Flag of France (1794–1815, 1830–1974, 2020–present).svg Francúzsko
Spojené kráľovstvo Britské impérium
Flag of Russia (1914-1917).svg Ruská ríša (1914 – 17)
Rusko Ruská republika (1917 – 18)
Taliansko (1861-1946) Taliansko (1915 – 18)

Flag of Serbia (1882–1918).svg Srbsko
Flag of Montenegro (1905–1918).svg Čierna Hora (1914 – 16)
Belgicko Belgicko
Flag of Japan (1870–1999).svg Japonsko
Portugalsko Portugalsko (1916 – 18)
Rumunsko Rumunsko (1916 – 18)
Flag of Hejaz 1917.svg Hidžáz (1916 – 18)
Flag of the United States (1912-1959).svg Spojené štáty (1917 – 18)
Flag of Bohemia.svg Česko-slovenské légie
Grécke kráľovstvo Grécko (1917 – 18)
Thajsko Siam (1917 – 18)
Flag of Brazil (1889–1960).svg Brazília
Flag of Armenia (1918–1922).svg Arménsko
Flag of China (1912–1928).svg Čína
Flag of Nepal (1743–1962).svg Nepál
a ďalší

Centrálne mocnosti:
Flag of Germany (1867–1918).svg Nemecko
Imperial Coat of Arms of the Empire of Austria.svg Rakúsko-Uhorsko
Flag of the Ottoman Empire (1844–1922).svg Osmanská ríša
Bulharsko Bulharsko (1915 – 18)
Flag of Georgia (1918–1921).svg Gruzínsko (1918)
Flag of Transvaal.svg Južná Afrika
a ďalší
Velitelia
Flag of France (1794–1815, 1830–1974, 2020–present).svg Raymond Poincaré
Flag of France (1794–1815, 1830–1974, 2020–present).svg Georges Clemenceau
Flag of France (1794–1815, 1830–1974, 2020–present).svg Ferdinand Foch
Spojené kráľovstvo Herbert H. Asquith
Spojené kráľovstvo David Lloyd George
Spojené kráľovstvo Douglas Haig
Flag of Russia (1914-1917).svg Mikuláš II.
Flag of Russia (1914-1917).svg Nikolaj Nikolajevič
Taliansko (1861-1946) Viktor Emanuel III.
Taliansko (1861-1946) Antonio Salandra
Taliansko (1861-1946) Vittorio Orlando
Taliansko (1861-1946) Luigi Cadorna
Flag of the United States (1912-1959).svg Woodrow Wilson
Flag of the United States (1912-1959).svg John Pershing
Rumunsko Ferdinand I.
a ďalší
Flag of Germany (1867–1918).svg Viliam II.
Flag of Germany (1867–1918).svg Paul von Hindenburg
Flag of Germany (1867–1918).svg Erich Ludendorff
Imperial Coat of Arms of the Empire of Austria.svg František Jozef I.
Imperial Coat of Arms of the Empire of Austria.svg Karol I.
Imperial Coat of Arms of the Empire of Austria.svg Conrad von Hötzendorf
Flag of the Ottoman Empire (1844–1922).svg Mehmed V.
Flag of the Ottoman Empire (1844–1922).svg Enver Paša
Flag of the Ottoman Empire (1844–1922).svg Mustafa Kemal
Bulharsko Ferdinand I.
Bulharsko Nikola Žekov
a ďalší
Straty
Padlých:
5 520 000
Ranených: 12 831 000
Nezvestných: 4 121 000
Padlých:
4 386 000
Ranených: 8 388 000
Nezvestných: 3 629 000

Prvá svetová vojna pred rokom 1939 známa ako Veľká vojna alebo Svetová vojna bol ozbrojený konflikt globálnych rozmerov trvajúci od 28. júla 1914 do 11. novembra 1918, ktorý sa odohrával prevažne na území Európy, ale aj v Afrike, Ázii, na oceánoch, na Blízkom východe. Bol to dovtedy najväčší vojnový konflikt v dejinách ľudstva.

Zámienkou vojny sa stal úspešný atentát na arcivojvodu a následníka rakúsko-uhorského trónu Františka Ferdinanda d'Este. Rakúsko-Uhorsko následne vyhlásilo vojnu Srbsku, čím vyvolalo reťazovú reakciu vedúcu k vojne dvoch veľkých koalícií, ktoré mali za následok rozšírenie vojny po celej Európe v priebehu jediného mesiaca.

Na jednej strane stáli štáty Dohody, ktoré na začiatku vojny tvorilo Francúzsko, Rusko a Spojené kráľovstvo. Neskôr sa k nim pridalo Taliansko (1915), USA (1917), Japonsko a ďalšie. Ich oponentom boli Ústredné veľmoci – Nemecko a Rakúsko-Uhorsko. Neskôr sa k nim pridala Osmanská ríša, Bulharsko a ďalší. Neutrálne do konca vojny v Európe zostalo Španielsko, Švajčiarsko, Holandsko a škandinávske krajiny.

Boje v Európe sa viedli na viacerých frontoch (východný, západný, taliansky, balkánsky a ďalšie). Významný bol predovšetkým západný front, kde sa viedla dlhodobá zákopová vojna. Počas vojny bolo zmobilizovaných viac než 60 miliónov vojakov. Vojna sa skončila kapituláciou Ústredných veľmocí. Prímerie bolo podpísané o 5:00 11. novembra 1918 v Compiègne a začalo platiť od 11:00. Formálnym zakončením vojny však boli až Parížske predmestské zmluvy podpísané s jednotlivými porazenými krajinami v priebehu roku 1919.

Pred vojnou

Vojna vznikla ako dôsledok krajného zostrenia rozporov medzi svetovými mocnosťami v zápase o sféru vplyvu, kolónie, zdroje surovín, odbytiská a trhy.[1] Najagresívnejšie vystupovalo Nemecko, ktoré sa k deleniu koristi dostalo neskoro po zjednotení (1871) a v boji o získanie nových kolónií sa jeho záujmy stretli so záujmami najsilnejších koloniálnych veľmocí – Anglicka a Francúzska. Neustále vzrastal aj spor Rakúsko-Uhorska s Ruskom o sféru vplyvu na Balkáne.

Už v poslednej tretine 19. storočia sa začali vytvárať spojenecké bloky imperiálnych veľmocí. Základ týmto blokom položilo spojenectvo Nemeckého cisárstva a Rakúsko-Uhorska, tzv. Dvojspolok z roku 1879, ku ktorému sa roku 1882 pripojilo Talianske kráľovstvo (Trojspolok). Trojspolok dotvorilo podpísanie zmluvy s Rumunskom v roku 1883. Francúzsko a Rusko podpísali spojeneckú zmluvu v roku 1892 tzv. Dvojdohoda. V roku 1904 sa zblížilo Anglicko a Francúzsko a podpísali srdečnú dohodu (entente cordiale). Dotvorenie druhého vojenského bloku – Dohody (=Trojdohody) sa ukončilo podpísaním rusko-anglickej zmluvy v roku 1907.

Vojne predchádzal rad konfliktov a diplomatických kríz medzi veľmocami, tiahnúcich sa od konca 19. storočia. Patria medzi ne napríklad fašodská kríza v Sudáne v roku 1898, druhá búrska vojna v Južnej Afrike v rokoch (1899 – 1902), rusko-japonská vojna na Ďalekom východe v rokoch (1904 – 1906), marocké krízy (1905 a 1911) a talianska invázia do Líbye (1911), ktoré boli dôsledkom súperenia medzi veľmocami. Iné ako napríklad udalosti na Balkáne súvisiace s Rakúsko-uhorskou anexiou Bosny a Hercegoviny (1908 – 1909), alebo obsadenie Alsaska a Lotrinska Nemeckom (1871) mali charakter dlhodobejších problémov.[1]

Zatknutie Gavrila Principa po atentáte na Františka Ferdinanda

Svoje pohnútky na vstup do vojny mali všetky vtedajšie európske mocnosti, najväčšiu aktivitu v tomto smere však viedlo Nemecké cisárstvo. Nemecko prišlo už na konci prvého desaťročia 20. storočia k záveru, že je na vojnu pripravené, lepšie vyzbrojené ako ostatné mocnosti, a že čím skôr vojna vypukne, tým lepšie pre Nemecko. Sami začať vojnu sa však Nemci z vnútropolitických aj vonkajších politických dôvodov neodvážili. Obzvlášť vystupovala proti nemecká sociálno-demokratická strana.

Vhodná zámienka sa nemeckým vládnucim kruhom naskytla v júni 1914, kedy rakúsko-uhorská armáda uskutočnila v Bosne veľké vojenské manévre. Obyvatelia Bosny a Hercegoviny sa nechceli zmieriť s nedávnym pripojením ich územia k Rakúsko-Uhorsku a ich odboj podporovalo Srbsko.[chýba zdroj Manévre sa provokatívne konali pri srbských hraniciach. Následník trónu František Ferdinand d’Este ako hlavný inšpektor rakúsko-uhorskej armády prišiel na manévre a na ich záver okázalo navštívil Sarajevo, hlavné mesto Bosny. 28. júna 1914 zastrelil Františka Ferdinanda s manželkou Žofiou Chotkovou počas cesty autom po sarajevskom nábreží mladý študent Gavrilo Princip, člen srbskej teroristickej organizácie Mladá Bosna. Následník trónu nebol v Rakúsko-Uhorsku obľúbený, jeho vražda však bola vhodnou príležitosťou na rozpútanie vojny. Nemecko začalo poukazovať na vplyv „ruského barbarstva“ na Balkáne a naliehalo na Rakúsko-Uhorsko, aby postupovalo tvrdo a sľúbilo mu svoju všestrannú podporu.

Začiatok vojny a účastníci

Rozdelenie bojujúcich strán vo vojne:
zelená – Dohoda
žltá – Centrálne mocnosti
sivá – neutrálne štáty.

Rakúsko-Uhorsko povzbudené podporou Berlína zaslalo Srbsku ultimátum, ktorého ostro formulované podmienky boli pre Srbsko neprijateľné, ak nechcelo stratiť suverenitu. Srbsko na radu Ruska, ktoré ešte nebolo na vojnu pripravené, ustúpilo, ale ultimátum v plnom rozsahu nemohlo prijať. Dňa 28. júla 1914 vypovedalo Rakúsko-Uhorsko Srbsku vojnu. O deň neskôr začalo jeho podunajské loďstvo bombardovať Belehrad. To okamžite využili v Berlíne ako zámienku na vypovedanie vojny Rusku. Ruská vláda vyhlásila 30. júla generálnu mobilizáciu, rakúsko-uhorská 31. júla. Nemci žiadali, aby Rusko prerušilo mobilizáciu a neposkytovalo Srbom pomoc. Ruský cár takúto žiadosť odmietol a 1. augusta 1914 Nemci vyhlásili Rusku vojnu.[2]

Dňa 2. augusta obsadilo Nemecko Luxembursko; 3. augusta vypovedalo vojnu Francúzsku a deň nato vstúpili nemecké vojská do neutrálneho Belgicka, aby tak získali prechod do Francúzska. Belgicko požiadalo o pomoc Britániu. Porušenie neutrality Belgicka dalo v Spojenom kráľovstve podnet na vypovedanie vojny Nemecku (4. augusta). Dňa 6. augusta vypovedalo Rakúsko-Uhorsko vojnu Rusku, 7. augusta ohlásila vojnu s Rakúsko-Uhorskom Čierna Hora, do týždňa vstúpili do vojny proti Rakúsko-Uhorsku aj Francúzsko a Spojené kráľovstvo a 28. augusta ohlásilo Rakúsko-Uhorsko vojnu Belgicku.

Z ázijských krajín vstúpilo do vojny po boku Dohody Japonsko (23. augusta, Japonsko zabralo v Číne nemecký prístav Čching-tao) a Turecko po boku Nemecka a Rakúsko-Uhorska (30. októbra). Malý srbský konflikt sa rozrástol na svetovú vojnu. Neutrálnymi ostali Švédsko, Nórsko, Dánsko, Holandsko, Španielsko, Portugalsko, Grécko, Bulharsko, USA, viaceré krajiny v Ázii a Latinskej Amerike, ako aj Taliansko a Rumunsko, hoci mali spojenecké zmluvy s ústrednými veľmocami (Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom).

V roku 1914 proti sebe teda stáli 2 strany:

  • Štáty Dohody: Francúzsko, Rusko a Spojené kráľovstvo – tábor s najmohutnejším ekonomickým, materiálovým i ľudským potenciálom (Neskôr sa pripojilo Taliansko a USA)
  • Ústredné veľmoci (Ústredné mocnosti): Nemecko, Rakúsko-Uhorsko – názov skupina získala na základe geografickej polohy v Európe (neskôr sa pripojilo Turecko a Bulharsko)

Vojnová psychóza ovládla európske mestá. V Nemecku sa išlo do vojny s heslami: „Ideme na krátky výlet do Paríža“. Dokonca aj nemeckí sociálni demokrati podľahli psychóze.

Na Slovensku bolo obyvateľstvo proti vojne, najmä preto, že bola proti Rusku a Srbsku, a aj napriek tomu, že bola vedená za ich „vlasť“ Rakúsko-Uhorsko. Dávali to najavo už pri mobilizácii, neskôr dezerciami, prebiehaním do ruského zajatia, vzburami vo vojsku. Podobná bola situácia v Česku. Na Slovensku Slovenská národná strana vyhlásila politickú pasivitu, aby sa vyhla zásahom vládnej moci, a aby od nej Maďari nemohli vynucovať verejné prejavy vernosti „vlasti“, ktoré boli v rozpore s cítením Slovákov.

1914 – krach bleskovej vojny

Západný front

Postupujúca nemecká pechota v roku 1914.

V nemeckom generálnom štábe rátali od začiatku s vedením vojny na dve strany – proti Francúzsku a Rusku. Pre tento prípad mali vypracovaný plán tzv. bleskovej vojny (Blitzkrieg) nazývaný tiež Schlieffenov plán, ktorý predpokladal pomalú mobilizáciu v Rusku. Plán pôvodne vypracoval nemecký generálny štáb pod vedením grófa von Schlieffena, ale neskôr bol upravený von Moltkem ml. Podľa neho malo Nemecko rýchlym obchvatným manévrom vniknúť do Francúzska a poraziť ho. Potom chceli nemeckí generáli rýchlo presunúť jadro svojich síl na východ a poraziť Rusko. Preto Nemecko nerešpektovalo neutralitu Luxemburska a Belgicka, ale podriadilo všetko rýchlemu vojenskému úspechu. Západný front sa tak od samého začiatku vojny stal rozhodujúcim bojiskom.

Francúzi naopak očakávali, že Nemecko porazia rýchlym útokom cez Alsasko a Lotrinsko. Riadili sa podľa pred vojnou pripraveného plánu XVII, zostaveného francúzskym generálnym štábom pod vedením Joffreho. Francúzska stratégia mala rad nedostatkov. Predovšetkým nemecké velenie dopredu očakávalo francúzske kroky a plánovalo ich znemožniť jednak pripravenou obranou v napadnutej oblasti a taktiež obchvatným útokom cez Belgicko. 2. augusta 1914 nemecké jednotky vpadli do Luxemburska a nasledujúci deň do Belgicka. Došlo k prvým pohraničným bojom medzi Francúzskom a Nemeckom.[3] Nemeckému prechodu cez Belgicko stáli v ceste opevnenia mesta Liege, ktoré padlo v polovici augusta. Belgičania, ktorých armádu viedol kráľ Albert, boli nútení ustupovať k Antverpám. 20. augusta Nemci obsadili hlavné mesto Brusel a 23. augusta mesto Namur[4]. Briti a Francúzi sa pokúsili zastaviť Nemcov v bitke pri Mons, blízko francúzskych hraníc, ale boli pred nemeckou presilou nútení ustúpiť. Francúzi sa zároveň pokúsili zmierniť tlak nemeckého útoku cez Belgicko protiofenzívou na hraniciach s Nemeckom. Ich ofenzíva však nebola úspešná.

Francúzskym vojskám sa však podarilo vybudovať provizórnu obrannú líniu asi 50 km od Paríža na rieke Marna, medzi Sedanom a Verdunom. V polovici septembra po bitke na rieke Marne sa tu front zastavil a obe strany sa márne pokúšali o prielom. Nemecký útok na západe sa premenil na zákopovú vojnu. Plán bleskovej vojny dostal prvú vážnu trhlinu. V septembri a októbri 1914 došlo k prvej bitke o Ypres poslednému nemeckému pokusu o pohyblivú vojnu na západnom fronte. Obe strany však utrpeli ťažké straty bez výrazného posunu frontovej línie.[5]

Východný front

Druhá trhlina sa objavila na východnom fronte. Rusko zaútočilo skôr ako sa čakalo. Ruské vojská prv ako dokončili mobilizáciu, zaútočili proti Východnému Prusku (časť Nemecka), porazili slabé nemecké vojská pri Gumbinnene (Gusev) a postupovali k Baltskému moru. Kvôli kritickej situácii na východnom fronte vymenoval nemecký cisár za veliteľa východného frontu Paul von Hindenburga, za náčelníka štábu E. Ludendorffa a presunul päť divízií zo západného frontu na východ. Hindenburgovi a Ludendorffovi sa podarilo po víťaznej bitke pri Tannenbergu (23. – 31. augusta) zatlačiť ruské vojská späť a vytlačil ich z celého východného Pruska. Napriek tomuto úspechu bolo jasné, že pôvodný nemecký plán bleskovej vojny sa už nepodarí uskutočniť.

Aj na rakúsko-uhorskom úseku východného frontu, na tzv. haličskom fronte, postupovali spočiatku ruské vojská veľmi rýchlo a v novembri 1914 prenikli za Karpaty na územie východného Slovenska. V Karpatoch prebiehali boje počas celej zimy až do mája 1915. V tejto súvislosti prenikli ruské vojská na územie Slovenska (jediné boje prvej svetovej vojny na Slovensku) a obsadili východoslovenské mestá Bardejov, Svidník, Stropkov, Medzilaborce, Sninu a Humenné. Časť slovenskej inteligencie vtedy počítala s oslobodením Slovenska Rusmi a pripravovala vznik česko-slovenského štátu. Z Česka (ku ktorého severovýchodným hraniciam sa Rusi tiež priblížili) zas v decembri emigroval Tomáš Garrigue Masaryk. Až v súvislosti s nemeckým protiútokom sa podarilo aj Rakúsko-Uhorsku zatlačiť ruskú armádu za Karpaty, a od konca roku 1914 aj na východnom fronte prešla vojna na určitý čas do zákopov.

Srbský front

Na srbskom fronte malo spočiatku iniciatívu Rakúsko-Uhorsko. Hlavný veliteľ rakúsko-uhorských vojsk bojujúcich proti Srbsku a Čiernej hore bol ponemčený Slovinec, Oskar Potiorek. Rakúsko-uhorská ríša útočila na Srbské kráľovstvo tromi armádami v počte okolo 220 tisíc dobre vyzbrojených mužov. Srbská armáda v počte okolo 180 tisíc menej dobre vyzbrojených mužov. Hlavný veliteľ srbskej armády bol Stepa Stepanović. Prvé rakúske vojnové operácie proti Srbsku sa začali 12. augusta na rieke Drina na severných rakúsko-srbských hraniciach (ktoré rieka tvorila). Bojovali tu rakúska tretia armáda pod vedením veliteľa von Franka a srbská piata armáda pod vedením Pavla Jurisića Šturma. Rakúskym vojskám sa po krvavých bitkách, v ktorých zahynulo viac rakúsko-uhorských než srbských vojakov, podarilo prekročiť rieku Drinu až 14. augusta. Potom, čo sa k srbskej tretej armáde pridala aj novo zmobilizovaná druhá armáda pod vedením generála Stepanovića, sa srbským vojskám podarilo vyhrať bitku pri Ceri trvajúcu od 15. až do 24. augusta a následne zatlačiť rakúske vojská späť za hranice. Stepan Stepanović bol z generála povýšený na poľného maršala (vojvodu).

Keď sa ruské vrchné velenie dozvedelo o tomto úspechu srbských vojsk, požiadalo srbské vrchné velenie, aby podniklo ofenzívu proti Rakúsko-Uhorsku a uľahčilo tak Rusom dobýjanie Rakúsko-Uhorska. Tak sa aj 26. augusta stalo. Srbské hlavné velenie naplánovalo ofenzívu do Bosny a Hercegoviny (vtedy ešte patriacej Rakúsko-Uhorsku). Do ofenzívy sa zapojila aj Čierna hora. Srbské a čiernohorské vojská prekročili rieku Drinu na juhu na srbsko-bosnansko-čiernohorských hraniciach. Srbské a čiernohorské vojská sa prebíjali rakúskymi vojskami. Dobyli Jahorinu a nakoniec sa dostali až do Pale. V októbri boli srbské a čiernohorské vojská zatlačené rakúsko-uhorskou protiofenzívou späť za hranice. Ešte tri dni po začatí ofenzívy do Bosny, sa podarilo srbskej prvej a druhej armáde prekročiť na severe Srbska rieku Drinu pri Sreme a udržať obranné pozície proti rakúskym vojskám. Tým sa posilnila aj obrana Belehradu (ktorý nanešťastie pre Srbov ležal na hranici s Rakúsko-Uhorskom (Rakúsko-Uhorsku vtedy patrila celá Vojvodina)). Ale keďže rakúsky nátlak vzrastal, poľný maršal Putnik sa rozhodol stiahnuť prvú srbskú armádu zo Sremu, aj keď s týmto aktom srbské hlavné velenie veľmi nesúhlasilo. Ukázalo sa, že Srbsko a Čierna Hora sú schopné viesť ofenzívy proti európskym mocnostiam. Veliteľ rakúsko-uhorskej armády pri Sreme, Alfred Kraus priznal, že srbská armáda spôsobila rakúskej armáde štatisticky väčšie straty, než ruská, talianska či rumunská armáda.  

Počet rakúsko-uhorských vojakov sústrediacich sa na dobytie Srbska i Čiernej Hory sa zvýšil na 400 tisíc vojakov a takisto Srbská armáda začala čítať okolo 270 tisíc mužov. Menšie boje stále pokračovali a keďže nastala zima, srbskí vojaci boli vyčerpanejší a znížila sa im morálka, pretože nemali dostatočné zimné vojnové vybavenie a ukazovali sa v určitých chvíľach aj nedostatky munície. Toho sa rakúsko-uhorské hlavné velenie rozhodlo využiť a zorganizovalo veľkú ofenzívu na územie Srbska. Tá sa začala v druhej polovici októbra. Ofenzíva bola naplánovaná postupom rakúskych vojsk zo severnej časti Srbska. Zo začiatku bola úspešná, srbské vojská sa podarilo zatlačiť hlbšie srbským územím. Rakúsko-uhorské vojská okupovali skoro celý severozápad Srbského kráľovstva. Srbskí vojaci strácali morálku a preto ich musel povzbudiť dokonca sám srbský kráľ Peter I. V najťažšom momente bol generál Živojin Mišić nasadený ako veliteľ prvej srbskej armády. Srbské vojská ako-tak držali líniu pri rieke Kolubara (bitka o Kolubaru). Aby srbské vojská mohli túto líniu udržať, rozhodlo sa hlavné velenie evakuovať srbské vojská z Belehradu a použiť ich pri obrane fronty. Keď bol Belehrad vyprázdnený od srbských vojsk, rakúsko-uhorská armáda ho začala 1. decembra okupovať. A keďže obsadenie Belehradu bolo hlavnou prioritou Rakúsko-uhorskej monarchie, jeho obsadenie začalo byť vo Viedni oslavované, z Berlína prišla do Viedne gratulácia a svetové noviny dokonca tvrdili, že obsadenie Belehradu spôsobilo pád Srbska. Ale, ešte v ten deň sa Živojin Mišić rozhodol naplánovať veľkú protiofenzívu a veľké pripravovanie delostreleckej artilérie. Tá sa začala už 3. decembra o siedmej hodine ráno. Rakúske vojská túto srbskú protiofenzívu vôbec neočakávali, a preto začali byť vytláčané zo srbského územia. Rakúska armáda pri tak rýchlom ústupe nestíhala budovať obranné línie a nakoniec bola zase vytlačená zo Srbského kráľovstva. Rakúsko-uhorské vojská boli nútené opustiť aj Belehrad. Srbsko opäť zasadilo Rakúsko-uhorskej ríši tvrdý úder.  

Blízky východ

Po námornom incidente vyvolanom Nemcami Dohoda 29. októbra 1914 vyhlásila vojnu Osmanskej ríši (dnešnému Turecku), ku ktorej vtedy ešte patrila aj Mezopotámia a Palestína. Pre Osmanskú ríšu to bola zároveň aj zámienka na to, aby pomohla centrálnym mocnostiam poraziť jej úhlavného nepriateľa – Rusko – a tiež aby rozšírila svoje hranice na Blízkom východe a v severnej Afrike. O pár dní nato prekročili ruské vojská hranice na severovýchode Osmanskej ríše (pri dnešnom Arménsku a Gruzínsku) a začali ofenzívu, pri ktorej bola osmanská (turecká) armáda zatlačená vyše sto kilometrov na juhozápad. No len po pár dňoch, v polovici novembra, začala osmanská armáda protiofenzívu a zatlačila ruské vojská späť za hranice. V polovici decembra začali osmanské vojská pod vedením hlavného veliteľa Envera Pašu, ofenzívu, v ktorej sa prebili do dnešného Gruzínska (vtedy územie Ruska), no súčasne sa Britské vojská z Kuvajtu (ktorý bol vtedy britskou kolóniou) prebili cez Mezopotámiu až k Baghdadu, tam však boli osmanskou armádou zastavené. Enver Paša sa chcel so svojimi jednotkami dostať až za Kaukaz, no ťažké ruské obranné línie osmanskú ofenzívu odrazili a na začiatku januára 1915 bola osmanská armáda zatlačená zase späť k hraniciam. Dôvodom kolapsu tejto osmanskej ofenzívy bolo aj to, že Enver Paša uskutočnil túto ofenzívu len s asi 100 000 mužmi, čo bolo málo na prerazenie ruských obranných línií. Tunajším osmanským jednotkám nebola dokonca poskytnutá ani zimná vojenská výstroj, preto mnoho desiatok tisíc vojakov zahynulo na následky podchladenia.

1915

Blízky východ

Súčasne so zatlačením osmanskej armády Rusmi k rusko-osmanským hraniciam sa osmanská armáda začala prebíjať Rusmi okupovanou severnou časťou Perzie (Iránu). Dostala sa až za Urmijské jazero. No aj tá bola v apríli zatlačená späť k hraniciam.

Ešte v polovici februára prekročila osmanská armáda hranice v severnom Egypte (ktorý bol súčasťou Britského impéria) pri Arabskom zálive. Osmanská armáda sa dostala takmer k Suezskému prieplavu, no v polovici mája bola zatlačená zase späť k hraniciam.

Na konci augusta sa ruská armáda prebila za Vanské Jazero. Ďalej sa však zatiaľ nedostala.

Na začiatku novembra sa otvoril nový front v Iráne. Veliteľ Žandárstva v Hamadáne, plukovník Pessian, zahájil útok na pro-ruský kozácky zbor pri bitke pri Musalle. Pessian túto bitku vyhral, pričom si získal pár iránskych Kozákov na svoju stranu. Rusi začali podnikať rozsiahle útoky na iránske žandárstva. Podobný útok rozpútal aj Ali Kuli Chán Pasyan proti pro-britským iránskym kmeňom pri Širaze, kde boli britskí obyvatelia následne zatknutí. Započalo sa tak Iránske Odbojové Hnutie proti ruským i britským okupantom, čím Irán vstúpil na stranu Ústredných Mocností.

V polovici novembra, ruský generál Judenič vyslal z Kaukazu dve kolóny vojsk do iránskeho Azerbajdžanu. Jedna kolóna pod velením generála Nikolaja Baratova mala za úlohu sa prebiť juhozápadom Iránu cez Hamadán do Bagdadu. Oddiel ruskej armády na Kaukaze medzitým zaútočil na Teherán. Iránsky Šáh, Ahmad Kadžar, sa však nemienil vzdať. Preto nariadil princovi z Reussu zorganizovať obranu v počte okolo 15 tisíc mužov, z toho 3 000 Turkov. Na konci novembra bol však Teherán dobytý.

V decembri bol Šáh donútený vymenovať nový pro-spojenecký kabinet spolu s princom Firma Firmanom. Baratov medzitým získal Hamadán. Sčelil sa s nízkou mierou odporu. Sir Percy Sykes určil novú misiu, v ktorej zoskupil juzhoiránskych domorodcov, aby sa postavili proti nemeckým vplyvom.  

Západný front

Nemecká nočná delostrelecká paľba pri Ypres.

Línia západného frontu sa nachádzala približne na čiare Nieuport – Arras – Reims – Verdun. Nemcom, ktorým v konečnom dôsledku vyhovovalo, že sa front na západe stabilizoval, sa rozhodli uprednostniť východný front, aby čo najskôr vyradili Rusko z vojny a na západe zatiaľ viedli iba statickú obranu, okrem lokálnych útokov v oblasti Ypres, kde prebiehala druhá bitka o Ypres. Aj tieto boje však prebiehali s defenzívnym cieľom skrátiť frontovú líniu. 22. apríla 1915 Nemci na západnom fronte po prvýkrát použili ako chemickú zbraň chlór pri Langemark-Poelkapelle. K použitiu chlóru došlo po neúspechoch s inými plynmi začiatkom roku na východnom fronte.

Na jar 1915 sa strany Dohody pokúsili o prelom frontu. Briti podnikli v máji silou 6 divízií ofenzívu pri Festubert. Francúzi podnikli oveľa masívnejšiu ofenzívu na Artois. Boje však viedli iba k obsadeniu územia o šírke 5 km a ťažkým stratám francúzskych vojsk, ktoré dosahovali 100 000 mužov.[6] Boje tiež pokračovali v oblasti Verdunu pri Saint-Mihiel a tiež pri Argonne.

Briti, ktorých pozemná armáda sa pre vojnu veľkých rozmerov ukázala malá, začali na prelome rokov 1914 a 1915 pociťovať nedostatok vojakov. Začali preto s masívnym náborom do armády, ktorý viedol lord Kitchener. Novým doplnkom hovorili Nová armáda alebo Kitchenerova armáda. Doplnky sa po prvýkrát dostali vo veľkom do bojov v septembri a októbri 1915 v bitke o Loos. Po bitke došlo k zmene veliteľa Britského expedičného zboru, sira Johna Frencha nahradil Douglas Haig.

Počas bojov v roku 1915 velenie Dohodových vojsk na západnom fronte pomaly začínalo úspešne aplikovať jedinú možnú taktiku, ktorá viedla k úspechom na fronte. Proti nepriateľským pozíciám musela byť vedená efektívna a intenzívna delostrelecká paľba, ktorú nasledoval rýchly a rozhodný útok pechoty. Ak to dovoľoval dostatok munície delostrelectvo neprestávalo ostreľovať nepriateľské pozície ani po začiatku útoku vlastnej pechoty, ale prenieslo paľbu na ďalšie línie nepriateľskej obrany. Takáto taktika pomáhala Britom v bojoch pri Neuve Chapelle a neskôr aj pri Loose. Prelomeniu prvej línie však museli nasledovať rovnako zúrivé útoky na ďalšie línie obrany nepriateľa. Takáto taktika si vyžadovala dôslednú prípravu, plánovanie, čerstvé jednotky, zálohy a dostatok munície pre delá.[7] V tomto období sa začali uplatňovať aj rôzne taktické novinky. Okrem použitia chemických zbraní to bolo rozšírenie použitia plameňometu, ručných granátov a mínometov. Pre boj s nepriateľským opevnením sa čoskoro začali používať aj oddiely minérov, ktoré hĺbili tunely pod nepriateľské pozície a vyhadzovali ich do vzduchu. Vzhľadom na to, že obe strany obyčajne svoje pozície postupne rozširovali a opevňovali aj do hĺbky, bolo vedenie obrannej zákopovej vojny zatiaľ stále krok pred spôsobom ako obranu zákopov prekonávať.

Otvorenie talianskeho frontu

Príslušníci talianskych horských jednotiek Alpini presúvajúci sa v ťažkom teréne.

Dňa 23. mája 1915 vstúpilo do vojny proti Rakúsko-Uhorsku (teda proti svojim bývalým spojencom v Trojspolku) aj Taliansko, a tak vznikol ďalší – taliansky front. Taliansko sa tu usilovalo o iniciatívu, ale rakúsko-uhorské vojská udržali obranné pozície v údolí rieky Isonzo.

Východný front

Na začiatku roku 1915 došlo k prvému použitiu chemických zbraní, keď Nemci použili proti ruským vojskám pri Mazurských jazerách slzný plyn xylyl bromid. Ich útok však zmarilo nepriaznivé chladné počasie, ktoré spôsobilo jeho zamŕzanie a vietor, ktorý navyše neumožnil efektívne šírenie plynu.

Nemecké hlavné velenie sa po úspechu východnej protiofenzívy začiatkom roku 1915 rozhodlo zmeniť strategický plán vedenia vojny a na nátlak Hindenburga a Ludendorffa uskutočnilo v lete 1915 rozhodujúci útok na východnom fronte. V súčinnosti s rakúsko-uhorskými vojskami sa podarilo nemeckej armáde zasadiť ruským jednotkám drvivú porážku. Ruská armáda bola vytlačená z Poľska a Litvy, časti Lotyšska a Bieloruska. Úplne poraziť ruské vojská sa však Nemecku nepodarilo. Na jeseň 1915 sa front ustálil na línii rieka Západná Dvina (Daugava) – Narošské jazeroStrypa.

Srbský front

Ústredné veľmoci boli úspešné aj na južnom fronte. Po vstupe Bulharska do vojny na strane ústredných veľmocí 14. októbra 1915, Bulharsko podporené ústrednými mocnosťami uskutočnilo sústredený útok na Srbsko. Napriek hrdinskému odporu srbských vojakov obsadili ústredné veľmoci do konca novembra celé Srbsko a v januári 1916 aj Čiernu Horu. Balkánsky front bol zlikvidovaný a zvyšky Srbských síl ustúpili cez Albánsko až na Korfu a gréckym hraniciam. Nemecko získalo cez Rakúsko-Uhorsko a Bulharsko priamy kontakt s Tureckom. Aj vďaka tejto strategickej situácii sa Dohode nepodaril útok na Dardanelskú úžinu.

Vylodenie pri Gallipoli

Bitka pri polostrove Gallipoli.

Štáty dohody sa rozhodli napadnúť Osmanskú ríšu aj výsadkom vojsk Austrálsko-novozélandského zboru (ANZAC) na polostrove Gallipoli, ktorého obsadením by mohli vojská ANZAC „vpochodovať“ do hlavného mesta Osmanskej ríše – Konštantínopolu (dnešný Istanbul), bol by kontrolovaný vstup do Čierneho mora cez Dardanely, zjednodušilo by sa spojenie s Ruskom a odľahčená by bola aj situácia na srbskom fronte. Vojská britského spoločenstva nepostupovali dostatočne rýchlo a boli zastavené v krvavých bojoch, ktoré Dohode nepriniesli žiadne výsledky.

1916

Západný front

Britskí ranení počas bojov na Somme.

Dohodové krajiny i nemecké hlavné velenie pochopili, že rozhodnutie musí priniesť západný front. Obe strany preto plánovali na tomto fronte na rok 1916 veľké ofenzívy. Nemecká ofenzíva sa začala už vo februári a smerovala na pevnosť Verdun. V Nemecku počítali s tým, že Francúzi budú brániť Verdun z prestížnych dôvodov až do posledného muža. Chceli tak francúzsku armádu nechať vykrvácať a otvoriť si cestu na Paríž. Úporné boje o Verdun však rozhodnutie nepriniesli. Francúzi stratili 315 000 vojakov. Nemci 281 000 vojakov. Ešte počas bojov o Verdun podnikla Dohoda dve veľké ofenzívy – na východe aj na západe. Na západe to bola anglofrancúzska ofenzíva na rieke Somme – najkrvavejšia bitka prvej svetovej vojny. Na oboch stranách v nej padlo dokopy viac ako 1 300 000 vojakov, ale front sa prakticky nepohol z miesta. V tejto bitke použili Angličania 15. septembra po prvýkrát tanky. Ich použitie sa na prvýkrát veľmi nepodarilo pre komplikovaný terén, ktorým sa oceľové kolosy pohybovali v blate iba s ťažkosťami.

Koncom mája 1916 došlo k námornej bitke pri Jutskom polostrove. Britské námorníctvo utrpelo v bitke síce väčšie straty ako Nemci, ale napriek nejasnému výsledku sa v neskoršom období znásobila námorná izolácia Nemecka na európskej pevnine. Nemecká flotila zostala po väčšinu konfliktu v prístave Wilhelmshaven a podnikla iba dve väčšie operácie.[8]

Východný front

Nastúpení ruskí vojaci.

Úspešnejšia bola letná ruská tzv. Brusilovova protiofenzíva, nazývaná aj Brusilov parný valec. Ruská armáda postúpila miestami až o 150 km, obsadila Bukovinu a východnú Halič. Vstup Rumunska do vojny po boku Dohody (pozri dole) však ruskej protiofenzíve veľmi nepomohol. Front sa roztiahol do šírky a zastavil.

27. augusta, v spojení s Brusilovovou ofenzívou, vyhlásilo Rumunské kráľovstvo vojnu po boku Dohody. Cieľom Rumunska bolo dobytie a získanie Transylvánie (Sedmohradska) i niektoré územia severovýchodného Bulharska, a tak zaistiť jednotu rumunského národa pod jedno kráľovstvo. Tieto územia boli Dohodou Rumunsku sľúbené. Rumunské vojská podnikli rozsiahli útok na územie Rakúsko-uhorskej ríše pozdĺž celých hraníc s Rakúsko-Uhorskom. 5. septembra sa v juhovýchodnom cípe Sedmohradska dostali asi 60 km za hranice, no v tento deň začali nemecké a bulharské vojská zo severovýchodu Bulharska ofenzívu proti Rumunsku. 13. septembra sa Nemci a Bulhari dostali asi 50 km za hranice a dobyli južnú Dobrudžu (región dnes patriaci Bulharsku). O deň nato sa Rumunom podarilo spojiť s ruskými vojskami neďaleko mesta Piatra-Neamț, čím sa Rusom na severovýchode Rakúsko-Uhorska podarilo postúpiť, no len asi o 10 km. Rumunom sa od spojenia sa s Rusmi podarilo postúpiť do Sedmohradska o niečo hlbšie a držali pás za celými hranicami s Rakúsko-Uhorskom. Najväčšie okupované územie bol práve juhovýchodný sedmohradský cíp, kde sa Rumuni nachádzali vyše 120 km za hranicami. Vyčerpaná rakúsko-uhorská armáda čeliaca v tom období niekoľkým nepriateľom, nemohla túto líniu udržovať dlho, a preto Nemci vyslali do Sedmohradska vlastnú 8. armádu o sile 350 000 vojakov. Ešte len 15. septembra sa však Nemcom a Bulharom podarilo v Dobrudži dostať za prístavné mesto Constanța (Konstanca). 26. septembra začali ústredné mocnosti v Sedmohradsku protiofenzívu. Do 26. októbra sa Rumunov podarilo z takmer celého Sedmohradska zatlačiť k hraniciam. V novembri sa nemeckej armáde darilo dobýjať západné územia Valašska. V čase dobytia Bukurešti zomrel cisár František Jozef I. (21. novembra) a nastúpil jeho synovec Karol I. 26. novembra sa podarilo Nemcom a Rakúšanom spojiť s nemeckými a bulharskými jednotkami v Dobrudži. 1. decembra podnikli rumunské vojská protiofenzívu neďaleko mesta Focșani proti rakúsko-uhorským jednotkám a zatlačili ich asi o 45 km k mestu Buzău. Napriek tomu sa ale ústredným mocnostiam podarilo do konca decembra dobyť takmer celé Valašsko.

Blízky východ

Frontové línie v Osmanskej Ríši sa počas prvých mesiacov nijako veľmi nemenili. Až v polovici apríla nastala výraznejšia zmena, keď sa ruská armáda prebila až k južným brehom Čierneho mora na severe Osmanskej ríše a držala línie na celom severovýchode ríše. Od tejto chvíle Rusi nepodnikali závažné vojenské operácie na osmanskom území, pretože Osmani tu pre Rusov nepredstavovali veľkú hrozbu. Na konci apríla až začiatkom mája začala osmanská armáda ďalšiu ofenzívu na severe Britského Egypta. Dostala sa až za Suezský prieplav.

V Iráne sa Baratovovi podarilo dobyť Kermanšaha a Charind. Nachádzal sa asi 150 km od osmanských hraníc. Očakávalo sa, že sa mu podarí spojiť s britskými vojskami a dobyť Bagdad. V skutočnosti sa však v máji Kozáci od Rusov oddelili, prešli cez juhoiránske hory a spojili sa s Britmi pri Tigrise. V polovici februára sa iránski žandári pod nátlakom ruských vojsk museli stiahnuť do Kasr-i-Širinu. Tento región sa im darilo udržať do mája, keď ho Rusi nakoniec obsadili. Pro-ruské kmene pod velením Ibrahima Chána Kavam-ul-Mulka porazili žandárstva Ali Kuliho Chána Pesyana a Ghulama Rizu Chána Pesyana, ktorí sa následne navzájom zastrelili. Mnohí žandári, vrátane nemeckého konzula Roevera boli zajatí a odišli do exilu.

Začiatkom marca sa britské vojská vylodili na južných brehoch Iránu pri Hormuzskom prielive. Vytvorili kolónu, spojili sa s ruskými vojskami na severe a spolu s vojskami z Indie oddelili východných iránskych žandárov od zvyšku.  

V máji na naliehanie Envera Pašu vtrhol do Iránu osmanský 13. armádny zbor čítajúci okolo 25 tisíc mužov pod velením Aliho İhsana Beyho. Nemci sľúbili Osmanom, že im poskytnú svoje delostrelecké batérie, táto pomoc však nikdy neprišla. Rusi sa ich pokúsili zastaviť pri Hankine. Ich vojská však boli zle rozložené a utrpeli ťažké straty. Generál Baratov plánoval dobyť Charakin a tiahnuť konečne na Bagdad. Ali Bey však ruské sily rozdrvil. Následne Osmani znovu dobyli Hamadán a zatlačili Baratova na sever.

12. júna sa Sykesova kolóna dostala do Kermanu. Od tej chvíle začal podporovať ruské operácie. Na konci septembra sa Britom s ruskou pomocou podarilo rozdeliť iránskych odbojárov na juhu do troch skupín, ktoré však naďalej vzdorovali.

V decembri Baratov zahájil ďalší postup, pri ktorom opäť dobyl Hamadán i Koms od Iráncov a zatlačil osmanské vojská späť za hranice.

Tiež v severnom Egypte to pre Osmanov nevyzeralo dobre, pretože tunajšia Britská armáda zatláčala osmanskú armádu opäť späť k hraniciam. Nemecká ríša bola nútená vyslať do Osmanskej ríše svoje jednotky.

1917 – marec 1918

Začiatkom roka 1917 boli vojská ústredných veľmocí hlboko na nepriateľskom území, nemali už však síl na rozhodný útok. Zdĺhavá vojna a rastúca izolácia neposkytovali Nemecku a jeho spojencom priaznivé vyhliadky. Preto sa koncom roka 1916 obrátili na Dohodu s mierovým návrhom, ktorý však Dohoda rozhodne odmietla. Dohadovanie sa o možnosti separátneho mieru pokračovalo roku 1917, neviedlo však k pozitívnemu výsledku.

Nemecko v úsilí prekonať dohodovú námornú blokádu (9.1.) prešlo na neobmedzenú ponorkovú vojnu (31.1.), čo mimoriadne zhoršilo vzťahy Nemecka k USA. Dohoda dosiahla úspechy aj na mimoeurópskych bojiskách – v Pacifiku a v Afrike, kde až na Nemeckú východnú Afriku obsadila Dohoda všetky nemecké kolónie.

8. januára 1918 vydal americký prezident Wilson svojich známych 14 bodov o právach malých národov (v Rakúsko-Uhorsku). Februárová revolúcia v Rusku zaktivizovala aj národnooslobodzovací boj Čechov a Slovákov. Začiatkom roka 1917 nový minister zahraničných vecí totálne vyčerpaného Rakúsko-Uhorska Ottokar Czernin pochopil, že Rakúsko-Uhorsko je na pokraji zrútenia, a preto musí uzavrieť mier. Pokusy o uzavretie mieru s Dohodou bez Nemecka skončili bez úspechu, jednak pre odpor Talianska (požadovalo časť rakúsko-uhorského územia) a jednak pre odpor jednotlivých národov žijúcich v krajine a požadujúcich u dohodových štátov odtrhnutie od resp. (v prípade Čechov aj Slovákov) zánik Rakúsko-Uhorska. Česko-slovenský odboj v tom čase prešiel do ďalšej fázy – vznikala česko-slovenská armáda (tzv. česko-slovenské légie), najprv v roku 1917 v Rusku, potom v decembri 1917 vo Francúzsku (vrátane dobrovoľníkov z Ameriky) a v apríli 1918 v Taliansku. Táto bojovala po boku Dohody s cieľom „zaslúžiť“ Čechom a Slovákom vznik samostatného štátu. [9] Toto vojsko sa vyznamenalo hlavne v júli 1917 v bojoch pri ukrajinskej dedine Zborov. Po tomto úspechu vzrástol počet česko-slovenských légií a autorita česko-slovenského odboja.

Západný front

Nemeckí vojaci v zákope počas francúzskeho útoku pri Champagne.

V bojujúcich krajinách sa objavili príznaky vyčerpanosti. V dôsledku nemeckej ponorkovej vojny s Dohodou vstúpili aj USA 6. apríla 1917 do vojny proti Nemecku. Tým sa vytvorila veľká materiálna i ľudská prevaha na strane Dohody. Tá sa však neprejavila hneď. Naopak, dohodové vojská utrpeli obrovské straty pri pokuse o ofenzívu (tzv. Nivellova ofenzíva v apríli-máji 1917). Briti pod vedením gen. Haiga začali 7. júna útok na hrebeň Messines na úseku frontu pri Ypres. Do dejín vošiel predovšetkým samotný začiatok útoku, keď 7. júna 1917 okolo 3. hodiny ráno nechali vyhodiť do vzduchu 19 veľkých podkopov (mín) (ďalšie 3 neexplodovali) so 450 tonami výbušnín, pod viacerými dôležitými nemeckými pozíciami. Explózie boli údajne natoľko hlasné, že ich bolo počuť až v Anglicku. Boje ďalej pokračovali pri Gheluvelt a Passchendaele od augusta do novembra a stali sa známe ako tretia bitka o Ypres, alebo bitka o Passchendaele. Britské jednotky spolu s jednotkami z britských domínií stratili okolo 70 000 mŕtvych a 170 000 ranených a podarilo sa im postúpiť iba 10 km.[10] V novembri až decembri prebiehali boje v oblasti Cambrai, kde boli po prvýkrát v dejinách nasadené masovo tanky.[11] Briti po prvýkrát vo väčšej miere využili cielenú delostreleckú paľbu na predtým zamerané dôležité ciele. Napriek tomu, že sa podarilo zajať asi 11 000 Nemcov utrpeli obe strany porovnateľné straty. Morálka britských jednotiek klesala. Situáciu na fronte však zmenil príchod Američanov. Prvé americké vojská pod vedením gen. Pershinga sa vylodili vo Francúzsku aby pomohli jednotkám Dohody 24. júna 1917.[12]

Taliansky front

V októbri spojené nemecko-rakúsko-uhorské sily porazili taliansku armádu pri Caporette a postúpili hlboko do talianskeho územia. Front sa zastavil až na rieke Piave. Briti a Francúzi boli nútení vyslať do Talianska vlastné jednotky.[11]

Balkánsky front

Koncom júna 1917 odstúpil grécky kráľ Konštantín I. a Grécko následne vstúpilo do vojny po boku Dohody. Nový balkánsky front vznikol pri severných hraniciach s Bulharskom.

Východný front

Streľba do davu demonštrantov na Nevskom prospekte v Petrohrade.

V marci 1917 vypukla v dôsledku ťažkej hospodárskej situácie a veľkej nespokojnosti obyvateľstva s cárskou vládou v krajine tzv. februárová revolúcia. 15. marca 1917 padol nenávidený cárizmus, keď sa ruský cár Mikuláš II. vzdal trónu. Novým predsedom dočasnej vlády sa stal knieža Ľvov, ktorého čoskoro nahradil Kerenskij. Nová vláda pokračovala vo vojne proti Ústredným mocnostiam.

Dňa 7. novembra 1917 prebehla v Rusku ďalšia revolúcia, tzv. októbrová revolúcia, ktorou sa v chaotickej situácii takmer bez boja dostali k moci boľševici na čele s Leninom. Nová vláda sa jedným zo svojich prvých dekrétov – Dekrétom o mieri, obrátila na všetky bojujúce strany s výzvou uzavrieť demokratický mier bez anexií a platenia vojnových náhrad. Na výzvu zareagovali iba ústredné veľmoci, pre ktorých bola ponuka výhodná, a ktoré pochopili ponuku ako kapituláciu Ruska. Boľševická vláda nakoniec podpísala 3. marca 1918 v Breste nemecký mierový diktát (brestlitovský mier). Sovietske Rusko sa vzdalo Fínska, pobaltských štátov, Poľska a Ukrajiny, ktoré obsadili na jar 1918 Nemci a rakúsko-uhorské vojská. Podpisom separátneho mieru medzi Ruskom a Ústrednými mocnosťami bolo aj Rumunsko donútené podpísať mier a východný front prestal existovať.

Všetka pozornosť sa sústredila na front západný, kam Nemecko presúvalo svoje divízie z východu a čiastočne aj na taliansky front, kam zas presunulo svoje sily Rakúsko-Uhorsko. Pre česko-slovenský odboj mal tento mier negatívne následky, pretože sa črtala možnosť, že nakoniec Rakúsko-Uhorsko a Nemecko vyhrajú vojnu, a pretože česko-slovenské vojsko v Rusku stratilo svoj význam.

V krajinách bývalej Ruskej ríše sa v lete 1918 rozhorela v dôsledku odporu obyvateľstva voči boľševikom a prívržencom cára krvavá občianska vojna.

Blízky východ

V januári 1917 sa s Baratovom spojil ruský veľkovojvoda Dmitrij Pavlovič Romanov. Založili veliteľstvo jazdeckého pluku, ten však pre revolucionársku náladu začal trpieť dezerciami. V apríli sa síce Baratov stretol s britským plukovníkom Rowlandsonom, aby sa kaukazský jazdecký zbor spojil s Dunsterforce, no ruskí vojaci strácali vôľu bojovať. Po zvyšok roku u Rusov nejestvovala účinná vojenská sila.

Ruské odstúpenie z vojny pomohlo armáde Osmanskej ríše, aby mohla zaujať všetku pozornosť len na vojská Britského Impéria v dnešnej Palestíne a Mezopotámii, ktoré postupovali smerom od Perzského zálivu a 11. marca 1917 dobyli Bagdad. V Arábii známy britský archeológ a vojak T. E. Lawrence pomohol v júni 1916 protiosmanskej vzbure, načo z Egypta Briti spolu s Arabmi v októbri 1917 zaútočili na Palestínu a zmocnili sa jej. V decembri 1917 získali Briti Jeruzalem. Nemecké aj turecké sily boli vytlačené z arabských krajín.

Iné svetové bojiskáupraviť | upraviť zdroj

Bojovalo sa aj na oceánoch (Nemecku patrili ostrovy severne od Austrálie – Karolíny, Marshallove ostrovy, Nemecká Nová Guinea atď.) – okrem ponorkovej vojny najmä okolo pobrežia Južnej Ameriky (1914, 1915) a pri Indii a Indonézii a spomínaných nemeckých ostrovoch. Marshallove ostrovy v roku 1917 obsadili Japonci.

Nemci mali ďalej štyri kolónie v Afrike, ktorých sa postupne zmocňovali štáty Dohody (dátumy nemeckej kapitulácie sú v zátvorke): Togo (august 1914), Nemecká juhozápadná Afrika (dnešná Namíbia, júl 1915), Kamerun (február 1916), Nemecká východná Afrika (Tanzánia, november 1918). Nemeckým silám tu velil generál Paul von Lettow-Vorbeck. Dlhú dobu odolával početne silnejším vojskám Veľkej Británie a Belgicka, proti ktorým viedol guerillovú vojnu.

1918 – záver vojnyupraviť | upraviť zdroj

Západný frontupraviť | upraviť zdroj

Vojaci britskej 55. divízie oslepení chlórom čakajúci na ošetrenie.

Po podpise separátneho mieru s Ruskom mohli Nemci nasadiť svoje sily v plnej miere na západnom fronte. Jednotky stiahnuté z východu mali vysokú morálku a bojové skúsenosti. Snahy Nemecka, čo najskôr uštedriť Dohode porážku boli o to väčšie, že krajina už strácala ľudské kapacity na vedenie ďalšej vojny. V tej istej dobe sa Briti spamätávali zo strát z bojov pri Passchendaele. Francúzi po reformách maršala Pétaina opäť naberali na sile a sily Dohody dopĺňalo do marca 1918 už vyše 300 000 Američanov. Jarná nemecká ofenzíva na západnom fronte sa začala úderom na britské pozície 21. marca 1918 (tzv. operácia Michael). Do apríla sa Nemcom podarilo postúpiť k Montdidier, ich straty však boli vysoké. Následne Ludendorff udrel na Britov v oblasti Flámska medzi Ypres a Béthune (tzv. operácia Georgette). Britské a Belgické jednotky boli síce zatlačené ale Nemci opäť utrpeli ťažké straty. V máji sa Nemci pokúsili udrieť na vojská Dohody v strednej časti frontu na rieke Aisne (Operácia Blücher-Yorck). Nemcom sa spočiatku podarilo preniknúť hlboko do nepriateľského územia, ale boli zastavení americkou obranou pri Chateau-Thierry. Po tom, čo bola v júni zastavená aj ofenzíva na Marne, sa nemecký ofenzívny potenciál vyčerpal.[13] Keď sa pri ofenzíve podarilo Nemcom postúpiť bližšie k Parížu, začali ho ostreľovať ťažkým delostrelectvom (Kaiser Wilhelm Geschütz). 18. júla Francúzi s americkou podporou podnikli sériu protiútokov, aby vytlačili Nemcov z výbežku. Bitka sa stala známou ako Fochova ofenzíva.[14]

8. augusta 1918 vojská Dohody prelomili nemeckú obranu medzi Albertom a Montdidierom. Do zajatia padlo asi 100 000 nemeckých vojakov. Následne 12. a 13. septembra zaútočili na nemecký výbežok pri Saint-Mihiel južne od Verdunu a spôsobili Nemcom vážne straty. 26. septembra jednotky Dohody začali širokú ofenzívu po celom fronte (tzv. meusko-argonská ofenzíva). Koncom októbra Francúzi a Američania znovu obsadili Sedan.

Nemecké najvyššie velenie pochopilo, že vojna je prehraná. Rakúsko-Uhorsko informovalo svojho spojenca, že je schopné viesť vojnu najviac do decembra. Vzhľadom na to, že už ani Nemci nepredpokladali, že sa udržia do zimy Ludendorff navrhol rokovania o mieri. 10. septembra 1918 náčelník nemeckého generálneho štábu Hindenburg navrhol rakúskemu cisárovi Karolovi I. aby začal jednania o mieri prostredníctvom neutrálneho Holandska. Štáty Dohody najprv nemecké aj rakúske návrhy odmietli. 30. septembra 1918 abdikoval nemecký kancelár Georg von Hertling aj celá vláda. Cisár Viliam II. poveril funkciou kancelára Maximiliána Bádenského, ktorý zostavil novú vládu s cieľom demokratizácie krajiny a vedenia rokovaní o mieri.[1]

Nemeckú situáciu sťažili ekonomické problémy. V októbri 1918 nemecká ekonomika začínala zlyhávať. Problémy so zásobovaním postihli nielen nemeckú armádu ale aj civilné obyvateľstvo, ktoré okrem nedostatku výrobkov dennej potreby začínalo trpieť hladom.

Maršal Foch (druhý sprava) s ďalšími dôstojníkmi a politikmi po podpise prímeria s Nemeckom vedľa vagónu v Compiègnskom lese, 11. novembra 1918.

Nová nemecká vláda začala rokovania s americkým prezidentom Wilsonom, v nádeji, že im ponúkne lepšie podmienky než Briti a Francúzi. Wilson požadoval, aby bolo Nemecko transformované na konštitučnú monarchiu, a aby sa nemecká armáda dostala pod parlamentnú kontrolu. 9. novembra Maximilán Bádenský prenechal svoju funkciu sociálnemu demokratovi Friedrichovi Ebertovi. Philipp Scheidemann následne vyhlásil Nemecko za republiku, vznikla Weimarská republika. Cisár a šľachta boli zbavení moci. Viliam II. bol donútený odstúpiť z trónu a ušiel do Holandska. Rokovania o mieri sa začali 11. novembra 1918. Nemeckí predstavitelia o 5. hodine ráno podpísali prímerie v železničnom vagóne v Compiègnskom lese. Prímerie začalo platiť o jedenástej hodine toho istého dňa. Na niektorých miestach boje pokračovali doslova do poslednej minúty, na väčšine frontu však bol relatívny pokoj už od rána. Veľká vojna sa skončila prímerím, k oficiálnemu podpísaniu mierových zmlúv došlo v priebehu nasledujúcich rokov.

V novembri 1918 mali krajiny Dohody dostatok vojakov a výzbroje a výstroja aby vpadli do Nemecka. V období podpísania prímeria, však ani na jednom mieste na územie Nemecka neprenikli. Jednotky cisárskej armády po podpise prímeria začali z bojiska sporiadane ustupovať. Aj preto po vojne viacero vysokých nemeckých dôstojníkov a politikov ako bol napríklad generál von Hindenburg, šírilo tvrdenie, že ich armády neboli naozaj porazené. To vyústilo k vzniku legendy o dýke do chrbta, ktorá pripisovala porážku Nemecka nie jeho vojenskej neschopnosti ďalej pokračovať v boji (aj keď napr. až milión vojakov v priebehu roku 1918 dostal pandemickú španielsku chrípku a boli neschopní boja), ale spoločenskému zlyhaniu a nedostatku vlastenectva a údajnej úmyselnej sabotáži vojnového úsilia, najmä zo strany Židov, socialistov a boľševikov.

Taliansky frontupraviť | upraviť zdroj

Stroskotala aj rakúsko-uhorská ofenzíva na Piave, kde Taliani 24. októbra začali rozhodujúci útok a rakúsko-uhorskí vojaci sa dali na bezhlavý útek. Bitka mala pre Česko-Slovensko význam nie len preto, že v nasledujúcich dňoch zaniklo Rakúsko-Uhorsko ale aj preto, že v tejto bitke bojovali Česi a Slováci vo veľkom množstve na oboch stranách. Rakúsko-Uhorsko, v tej dobe už neexistujúci štát, podpísalo prímerie s Dohodou 3. novembra 1918 vo Villa Giusti pri Padove (rokovania sa začali 1. novembra) a 11. novembra rakúsky cisár Karol I. podpísal abdikačnú listinu. Toho istého dňa cisár opustil aj Schönbrunnský zámok vo Viedni, čím sa Rakúsko-Uhorsko definitívne rozpadlo. 28. októbra 1918 vzniklo Česko-Slovensko.

Balkánsky frontupraviť | upraviť zdroj

V septembri sa vojskám Dohody podarilo prelomiť bulharský front. 29. septembra požiadalo Bulharsko o mier, ktorý bol podpísaný v Solúne.

Blízky východupraviť | upraviť zdroj

Briti pozvali arménskych dôstojníkov do Bagdadu, kde zorganizovali Dunsterforce, pod velením Lionela Dunstervilla. Jej cieľom bolo sa dostať na Kaukaz a spojiť sa tam s Arménmi i inými pro-spojeneckými prvkami. Hoci ruská vláda bola podpísala mierovú zmluvu s Osmanskou Ríšou, na Kaukaze sa stále nachádzalo pár tisíc verných Kozákov aj s Baratovom, ktorí Arménov podporovali. Arméni sa však z osmanskej provincie Van stiahli do iránskeho Azerbajdžanu, pretože na nich útočila osmanská tretia armáda. Pri Dilmane sa k Arménom pridali aj Asýrčania. Medzitým sa v apríli podarilo dvom iránskym odbojovým skupinám na juhu prelomiť britské kolóny a spojiť sa. Britská kolóna tiahnuca sa od Širazu po Ešvahán však spolu s vojskami na západe takmer obkľučovala západný sektor iránskych odbojárov. 8. júna vstúpil osmanský 4. Zbor do Tabrízu. Pri Dilmane 4. zboru čelilo 4 000 Arménov, ktorí mali za úlohu preraziť líniu medzi Şahtahtı a Tabrízom a spojiť sa s arménskym veliteľom Ozanianom. 15. júna sa však 4. zboru podarilo túto jednotku pri Dilmane poraziť a obsadiť mesto. 24. júna Ozanian porazil Osmanov pri meste Khoy a začal ho obliehať. Osmanská 12. divízia 4. zboru však Ozaniana odrazila. Na konci júla spadal región Urmia pod osmanský 4. zbor. Osmanský postup sa ale zastavil pre väčšiu a väčšiu prítomnosť Britov na západe Iránu.

V októbri sa iránske odbojové sily nakoniec rozpadli a britské vojská ich porazili. Iránske Odbojové Hnutie stroskotalo.

Keďže Briti okupovali celú Palestínu i Mezopotámiu, Osmanská Ríša 30. októbra v Mudrose podpísala mier. Vtedy už bolo jasné, že Osmanská Ríša v dôsledku vyslobodenia Palestíny i Mezopotámie zanikne, a aj sa tak po vojne stalo.

Ruskoupraviť | upraviť zdroj

Pokiaľ ide o česko-slovenské vojsko v Rusku, začiatkom leta 1918 česko-slovenské vojská obsadili takmer celú ruskú sibírsku magistrálu (lebo po incidente s maďarskými zajatcami Ruska odmietli svoje odzbrojenie prikázané Rusku Nemeckom), za čo si vyslúžili uznanie dohodových mocností a jednotlivé dohodové krajiny začali postupne v priebehu roka 1918 uznávať Česko-slovenskú národnú radu (teda akúsi česko-slovenskú vládu), odkiaľ bol už len krôčik k vzniku Česko-Slovenska.

Dôsledkyupraviť | upraviť zdroj

Mierové dohody a zahraničnopolitické dopadyupraviť | upraviť zdroj

Veľká vojna výrazne zmenila tvár Európy. Priniesla rozvrat Nemeckého cisárstva, Rakúsko-Uhorska, Osmanskej ríše a cárskeho Ruska. S pádom týchto krajín skončila vláda Hohenzollernovcov, Habsburgovcov a Romanovcov.

Mapa politických zmien v Európe z roku 1923, ktoré nasledovali po vojne.

Víťazné mocnosti podpísali s porazenými krajinami mierové dohody počas rokovaní v rôznych častiach Paríža a jeho okolí v rôznom období. Prvá bola podpísaná 28. júna 1919 v zámku vo Versailles mierová zmluva s Nemeckom (tzv. versaillská zmluva). Nemecko stratilo Alsasko a Lotrinsko, časti pohraničia s Poľskom, Česko-Slovenskom, Dánskom a Belgickom a prišlo o všetky kolónie. Krajina musela platiť vysoké reparácie – poplatky za škody, ktoré spôsobilo vojnou iným krajinám. Nemecká armáda bola početne obmedzená na 100 000 mužov, krajina prišla o väčšinu námorníctva a nemohla prevádzkovať vojenské letectvo. Sársko prešlo na 15 rokov pod správu novo zriadenej Spoločnosti národov. Na konferencii boli definované nové hranice krajín po celej Európe. Rakúsko-Uhorsko bolo rozdelené medzi Rakúsko, Maďarsko, Česko-Slovensko a Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov. Časti krajiny pripadli Poľsku, Rumunsku a Taliansku. Nasledovali rokovania s Rakúskom, ktoré boli ukončené 10. septembra 1919 podpísaním saintgermainskej zmluvy. 27. novembra 1919 podpísalo Bulharsko neuillyskú zmluvu. S Maďarskom bola podpísaná 4. júna 1920 trianonská zmluva, potvrdila podobu jeho hraníc určených Dohodou v predošlom období. Napokon ako posledné prebehli rokovania s Tureckom (tzv. sèvreská zmluva). Časti bývalej Osmanskej ríše boli rozdelené medzi víťazné mocnosti. To sa však nepáčilo "mladotureckému hnutiu", preto v 1919 vypukla Turecká vojna za nezávislosť, v ktorej boli Turci schopní vydobyť si časť území od víťazných mocností späť a v roku 1923 vznikla Turecká republika.

Celkom bokom od všetkého diania bolo odsunuté Rusko, ktoré podpísalo ešte pred koncom vojny separátny mier s Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom. V priebehu roku 1918 sa tu rozhorela občianska vojna medzi rôznymi politickými smermi ruskej spoločnosti ako aj menšími silami iných národov a boľševikmi, ktorí presadzovali radikálny militantný komunizmus, ale ponúkli obyvateľstvu okamžitý mier a dovtedy nebývalé národnostné slobody[15]. Aj v jej dôsledku sa podarilo opäť vytvoriť samostatný Poľský štát, osamostatnili sa 3 pobaltské štáty: Litva, Lotyšsko a Estónsko. V občianskej vojne si vybojovali samostatnosť aj Fíni. O samostatnosť sa pokúsili aj na Ukrajine, no spolu s Bieloruskom boli pohltení boľševickými silami do spoločného sovietskeho štátu, ktorý vznikol na území bývalého cárskeho Ruska v roku 1922.

Tvrdé mierové podmienky, ktoré postihli porazené krajiny, predovšetkým Nemecko alebo Maďarsko boli zárodkom pre budúce snahy o odplatu. Rovnako však neboli uspokojené zahraničnopolitické predstavy niektorých víťazných krajín ako Talianska a Japonska. Celkom osobitým prípadom bolo postavenie Sovietskeho zväzu, ktoré bolo v nasledujúcom období riadené nevypočitateľnými boľševickými vodcami.

Celkovým dôsledkom bolo oslabenie primátu Európy vo svete, industrializácia niektorých nových krajín (Latinská Amerika, britské domíniá), upevnenie postavenia Japonska v Ázii a Tichomorí a najmä fakt, že USA sa stali veriteľom Európy a potvrdili svoju hospodársku prevahu.

Stratyupraviť | upraviť zdroj

Viacero krajín utrpelo ťažké ľudské a materiálne škody. Vo vojne zahynulo najmenej 9 600 000 vojakov[16] a asi 7 000 000 civilistov. Zranených bolo vyše 20 000 000 ľudí. Väčšinu obetí vojny tvorili vojaci, často veľmi mladí.

Kanadský vojak s popáleninami spôsobenými yperitom (tzv. horčicovým plynom).
Straty krajín Dohody[16][17]
Krajina Mobilizovaných Mŕtvych vojakov Mŕtvych civilistov
Francúzsko 8 091 000 1 322 100 -
Rusko 12 000 000 1 850 000 -
Britské impérium 5 704 416 (3 000 000)* 722 785 (253 674)* 30 633
USA 4 743 826 116 516 -
Taliansko 5 093 140 680 000 -
Rumunsko 1 234 000 335 706 265 000
Belgicko 292 000 38 000 50 000
Srbsko 750 000 275 000 300 000
Čierna Hora 50 000 13 000 -
Grécko 449 000 25 000 -
Portugalsko 100 000 7 000 -
Japonské cisárstvo 30 000 1 000 -

* V zátvorke sú uvedené počty vojakov z krajín Britského spoločenstva a kolónií. Zdroj:
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.


Zdroj: Wikipedia.org - čítajte viac o Prvá svetová vojna

Ádil Šáh
Émile Zola
Émilie du Châtelet
Úmrtí v roce 2021
Únor
Ústava (Platón)
Útok na Tuilerijský palác
Čína
Čadca
Časové pásmo
Čeština
Čeněk Chyský
Černé indie
Červenec
Česká Wikipedie
České kráľovstvo
Český zemský sněm
Česko
Česko na Letních olympijských hrách 2020
Činohra
Řím
Římské číslice
Římský konzul
Řecko
Śląkfa
Šáhruch
Šagrat Al Durr
Šen Fu
Šestá hodnotící zpráva IPCC
Šest historií prchavého života
Španělsko
Špičácký tunel
Štrbské Pleso
Štvorcový kilometer
Švédsko
Žánr
Železniční trať Plzeň – Furth im Wald
Židé
Žofie Šarlota Hesensko-Kasselská
1. únor
1. červen
1. červenec
1. květen
1. leden
1. november
1. srpen
10. únor
10. červen
10. říjen
10. august
10. březen
10. duben
10. prosinec
10. srpen
10. storočie
10. září
11. únor
11. červenec
11. březen
11. květen
11. leden
11. prosinec
11. srpen
11. storočie
1179
1191
12. únor
12. červen
12. březen
12. duben
12. květen
12. leden
12. srpen
120
1238
1246
1250
1267
1291
1292
1296
13. únor
13. červen
13. březen
13. duben
13. květen
13. leden
13. prosinec
13. srpen
1327
1346
1347
1357
1397
14. únor
14. červen
14. březen
14. duben
14. leden
14. listopad
14. prosinec
14. srpen
1405
1439
1449
1453
1455
1499
15. únor
15. červenec
15. březen
15. duben
15. leden
15. listopad
15. prosinec
15. srpen
15. září
1519
1520
1524
1527
1531
1537
1550
1555
1575
1586
1591
1595
16. únor
16. červen
16. červenec
16. december
16. duben
16. květen
16. leden
16. srpen
16. století
16. září
1600
1614
1615
1624
1626
1628
1630
1632
1649
1664
1665
1666
1667
1672
1674
1675
1676
1677
1678
1681
1682
1683
1684
1685
1688
1690
1693
1696
17. únor
17. červen
17. červenec
17. březen
17. duben
17. květen
17. leden
17. listopad
17. prosinec
17. srpen
17. století
17. září
1700
1704
1706
1707
1708
1711
1715
1719
1720
1723
1724
1728
1729
1733
1739
1745
1746
1747
1748
1749
175
1750
1751
1752
1753
1754
1755
1759
1763
1764
1768
1769
1772
1782
1785
1787
1789
1790
1791
1792
1797
1798
1799
18. únor
18. červen
18. říjen
18. březen
18. květen
18. leden
18. listopad
18. srpen
18. století
1800
1801
1802
1803
1804
1805
1808
1809
1810
1813
1814
1816
1817
1818
1820
1821
1822
1823
1825
1827
1830
1831
1832
1834
1835
1836
1838
1839
1840
1841
1845
1848
1849
1850
1851
1852
1853
1854
1856
1857
1858
1859
1860
1861
1862
1863
1865
1866
1867
1868
1869
1870
1871
1872
1873
1874
1875
1876
1877
1877 ve fotografii
1877 v loďstvech
1878
1879
1880
1881
1882
1884
1887
1888
1889
1890
1892
1893
1895
1896
1897
1898
1899
19. únor
19. březen
19. leden
19. listopad
19. prosinec
19. srpen
19. století
19. září
1900
1901
1902
1903
1904
1905
1907
1908
1909
1910
1911
1912
1913
1914
1915
1916
1918
1920
1921
1922
1923
1924
1925
1926
1927
1928
1929
1930
1931
1932
1933
1934
1935
1937
1938
1939
1940
1941
1942
1943
1944
1945
1946
1947
1948
1949
1950
1951
1952
1953
1954
1957
1958
1959
1960
1961
1963
1964
1966
1967
1968
1969
1970
1971
1972
1973
1974
1976
1977
1978
1979
1980
1981
1983
1984
1985
1986
1987
1988
1989
1990
1992
1993
1997
1998
2. únor
2. červen
2. říjen
2. duben
2. leden
2. listopad
2. prosinec
2. srpen
2. tisíciletí
20. únor
20. červen
20. červenec
20. říjen
20. březen
20. květen
20. leden
20. srpen
20. století
2000
2001
2002
2004
2005
2006
2007
2009
2010
2011
2012
2013
2016
2018
2019
2020
2022
21. únor
21. červen
21. březen
21. květen
21. srpen
21. století
216 př. n. l.
22. únor
22. březen
22. duben
22. leden
22. prosinec
22. srpen
22. září
23. únor
23. červen
23. říjen
23. březen
23. květen
23. listopad
23. november
23. srpen
23. září
24. únor
24. červenec
24. říjen
24. duben
24. květen
24. leden
24. listopad
24. prosinec
24. srpen
24. září
25. únor
25. červen
25. říjen
25. květen
25. listopad
25. prosinec
25. srpen
25. září
26. únor
26. červen
26. červenec
26. říjen
26. duben
26. leden
26. srpen
26. září
27. únor
27. červen
27. březen
27. duben
27. květen
27. prosinec
27. srpen
27. září
28. únor
28. červen
28. říjen
28. březen
28. duben
28. květen
28. leden
28. prosinec
28. srpen
28. září
29. březen
29. duben
29. květen
29. leden
29. listopad
29. prosinec
29. srpen
29. září
3. únor
3. červen
3. červenec
3. březen
3. duben
3. květen
3. listopad
3. srpen
30. červen
30. duben
30. květen
30. prosinec
30. srpen
30. září
303. stíhací peruť
31. červenec
31. říjen
31. březen
31. srpen
338 př. n. l.
4. únor
4. červen
4. říjen
4. březen
4. duben
4. květen
4. leden
4. listopad
4. prosinec
4. srpen
4. září
40. roky 10. storočia
412
485
5. únor
5. červenec
5. březen
5. leden
5. listopad
5. prosinec
5. srpen
50. roky 10. storočia
6. únor
6. červen
6. červenec
6. říjen
6. březen
6. duben
6. srpen
6. září
60. roky 10. storočia
7. únor
7. červen
7. červenec
7. duben
7. leden
7. srpen
70
8. únor
8. červen
8. říjen
8. duben
8. květen
8. leden
8. november
8. srpen
843
9. únor
9. červen
9. červenec
9. říjen
9. březen
9. duben
9. květen
9. leden
9. listopad
9. prosinec
9. srpen
9. storočie
9. září
919
922
923
950
951
952
953
954
955
956
957
958
959
960
991
Abaj Kunanbajuly
Abdulaziz
Abolicionismus
Abraham Gottlob Werner
Abstraktní expresionismus
Achille Costa
Administratívne členenie Poľska
Administrativní dělení Spojených států amerických
Adolf Hitler
Adolf Kašpar
Adolf Ludvík Krejčík
Afšárovci
Afroameričané
Agapet II.
Agentura pro ochranu životního prostředí
Ajjúbovci
Alžběta Petrovna
Al-Mansura
Albánie
Albína Honzáková
Albert Milota
Albrecht II. Habsburský
Alessandro Magnasco
Alexandr Ivanovič Osterman-Tolstoj
Alexandr Nikolajevič Radiščev
Alfons IV. Portugalský
Alfred Kubin
Alois Chytil
Alois Roudnický
Alois Ugarte (starší)
Alois Velich
Alois Zábranský
Alternativní historie
Amanda Gormanová
Američané hispánského a latinskoamerického původu
Americká občanská válka
Americká válka za nezávislost
Amharsko
Analog Science Fiction and Fact
André Cardinal Destouches
Andrea Sestini Hlaváčková
Angličané
Anglosasové
Antiutopie
Antoš Frolka
Antonín Beňa
Antonín Kraft
Antonín Pustka
Antonín Slavíček
Antonín Strnad
Antonio Banderas
Antoni van Leeuwenhoek
Anton Štefánek
Anton Roscher
Apokalyptická a postapokalyptická sci-fi
Arkadij a Boris Strugačtí
Arnošt Vaněček
Arthur C. Clarke Award
Arthur Charles Clarke
Arthur Dove
Arthur Siegel
Artur Kraus
Art deco
Asaph Hall
Asijští Američané
Astma
Athény
Atlantský oceán
Atomové bombardování Hirošimy a Nagasaki
Augsburg
Augustin Štefan
August Bedřich Piepenhagen
August III. Polský
Auschwitz
Autoritní kontrola
Avantgarda
Bílí Američané
Bělorusko
Březen
Bagel
Balet
Balthasar Denner
Baobab
Barbora Braniborská (1527–1595)
Barokní architektura
Battery Park City
Bedřich August Harrach
Bedřich Dlouhý
Benedikt XIV.
Benzín
Bibliografie dějin Českých zemí
Bitka pri Lechu
Bitva na Lechu
Bitva na Lechu (955)
Bitva o Širojamu
Bitva o průsmyk Šipka
Bitva u Abúkíru
Bitva u Chairóneie
Bitva u Hradce Králové
Bitva u Kann
Bitva u Maldonu
Bitva u Nikopole (1877)
Bořivoj Navrátil
Božena Weleková
Boeing B-29 Superfortress
Bohuslav Chňoupek
Bohuslav Schnirch
Bohuslav Svoboda
Boleslav I.
Boston
Boulogne-sur-Mer
Brno
Broadway
Bronx
Bronx Zoo
Brooklyn
Brooklyn Museum
Budapešťská konvence
Budoucnost
C. k.
Calvin Coolidge
Camillo Benso Cavour
Carlo Naya
Carl Gustaf Mannerheim
Carl Heinrich Biber
Carnegie Hall
Carolina Kostnerová
Catania
Catskill Mountains
Cena Ditmar
Cena Hugo
Cena Jupiter
Cena Karla Čapka (cena fandomu)
Cena Locus
Cena Ludvík
Cena Nebula
Central Park
Cesta kolem světa
Cestování v čase
Cheesecake
Chrysler Building
Cikáni
Cisterciácký řád
College of William & Mary
Commons:Featured pictures/cs
Condé Nast Building
Coney Island
Covid-19
Cukrářství
Dílo:Newtonův mozek
Děčín
Dagmar Frýbortová
Dallas
Daniel Bernoulli
Daniel Gottlieb Türk
David Berkowitz
David Crinitus z Hlavačova
Deimos (měsíc)
Demokratická strana (USA)
Denisa Chládková
Desaťročie
Diecéze míšeňská
Dionýz Blaškovič
Domažlice
Domenico Cimarosa
Dominikánská republika
Dominik Oesterreicher
Dora Boothbyová
Drahomír Josef Růžička
Dreadnought
Druhá anglo-nizozemská válka
Druhá světová válka
Druhá svetová vojna
Druhý chrám
Drupi
Dusty Hill
East River
Edred
Edward Jenner
Ekvádor
Eli Urbanová
Ellis Island
Emanuel Mandler
Emile Berliner
Emil Enhuber
Emil Pluhař
Emil Pollert
Emma Waldecko-Pyrmontská
Empire State Building
Encyklopedie
Encyklopedie aneb Racionální slovník věd, umění a řemesel
Epos o Gilgamešovi
Eric Adams (politik)
Erijský kanál
Ernst Friedrich Benda
Eskamotérství
Esperanto
Estuár
Etiopie
Evangelická církev
Eva Jakoubková
Eva Josefina Julie Potocká
Führer
Falafel
Fandom
Fantastika
Fantasy
Fat Man
Federal Hall
Fedor Houdek
Fehime Sultan
Ferdinand VI.
Fernão de Magalhães
Fernando Tarrida del Mármol
Fifth Avenue
Filadelfie
Filip II. Makedonský
Filip II. Orleánský
Filip Josef Kinský
Film
Filmový žánr
Fiorello H. La Guardia
Fonograf
Forry Award
Fráňa Šrámek
Frédéric Auguste Bartholdi
Francie
Francouzské království
Frank Herbert
Franská říše
František Bílkovský
František Bakule
František Faustin Procházka
František Geršl
František Heřmánek (spisovatel)
František I. Štěpán Lotrinský
František Piťha
František Trenck
František Xaver Harlas
Františka Marie Bourbonská
Franz Windirsch
Frederik I. Švédský
Frick Collection
Fridrich II. Veliký
Fritz Tampe
Görlitz
Gabriel Daniel
Gemeinsame Normdatei
George Cranfield Berkeley
George Washington
Georg Alexander Pick
Giordano Bruno
Giovanni da Verrazzano
Gmina
Gotická architektura
Greenwich Village
Gregoriánský kalendář
Gregor Mendel
Guercino
Guggenheimovo muzeum
Gustav Švamberg
Gustav Oplustil
Guyana
Habsburská monarchia
Habsburská monarchie
Haiti
Handlová
Hannibal
Hardcore
Hard science fiction
Harlem
Harlemská renesance
Harlem River
Hearst Tower
Hektár
Henrich I. (Bavorsko)
Henri Nestlé
Henry Steel Olcott
Herbert George Wells
Herbert Hoover
Hermenegild Škorpil
Hilsneriáda
Hip hop
Historický lexikon Švýcarska
Hlavní strana
Honoré Gabriel Riqueti de Mirabeau
Horkovzdušný balon
Horní Lužice
Hot-dog
Hudson (řeka)
Hugo Klement Mrázek
Hustota zalidnění
Hvězdná brána
Hybridní pohon
Hydrodynamika
Ian Anderson
Ibráhím Šáh
Ignác Händl
Ilindenské povstání
Indický císař
Indie rock
Indonésie
Ingeborg Dánská (1878)
Instituce
International Standard Book Number
Irák
Irové
Isaac Asimov
Isaac Newton
Isabel Allende
Isidor Vondruška
Italové
Iveta Toušlová
Izrael
János Richter
Ján (Čechy)
Ján Kalinčiak
Ján Mato
Ján XII.
Július Binder
Jaan Kaplinski
Jakub Arbes
Jakub II. Aragonský
Jakub II. Stuart
Jakub Jan Trautzl
James Dean
Jan Amos Komenský
Jan Bartoš (herec, 1932)
Jan Cicero Braniborský
Jan Henryk Dąbrowski
Jan Krásl
Jan Lucemburský
Jan Lukas
Jan Neruda
Jan Pohribný
Jan V. Palaiologos
Jan V. Portugalský
Jan Vašatý
Jan van Huysum
Jan VI. Kantakuzenos
Jan Zbranek
Japonská císařská armáda
Japonsko
Jaroslava Pokorná
Jaroslav Valenta (YMCA)
Jaroslav Vsevolodovič
Jazz
Jean-Baptiste Joseph Delambre
Jednota strakonická
Jiří Černošek
Jiří Šebánek
Jiří II.
Jiří II. (britský král)
Jiří Procháska
Jiří Vyvadil
Jiří Zídek
Jiří Zídek (1944)
Jiří z Poděbrad
Jindřiška Konopásková
Jindřich IV.
Johann Elias Schlegel
Johann Jakob Scheuchzer
Johann Sigmund Riesch
Johann Wolfgang von Goethe
John Logie Baird
John Montagu, 2. vévoda z Montagu
John Tyndall
John Williams
John Wood Campbell
Josef Čapek
Josef Šmaha
Josef David
Josef Drahoňovský
Josef Grus (1869)
Josef Hasil
Josef Hycl
Josef Ježek (ministr)
Josef Jindřich Šechtl
Josef Klán
Josef Král (malíř)
Josef Lacina
Josef Mayer (politik)
Josef Skřivan
Josef Tadra
Josef Tvrdý
Josef Tykal
Josef Václav Bohuslav Pilnáček
Josef Vydra
Josef Zoser
Jozef Buday
Juilliard School
Jules A. Hoffmann
Jules Verne
Julius Morman
Julius Richard Petri
Jussi Adler-Olsen
Justin Theroux
Köppenova klasifikace podnebí
Kagošima
Kalvinismus
Kaple Božího hrobu (Slaný)
Karel Čapek
Karel Absolon
Karel Ferdinand Bellmann
Karel Hanke
Karel Hejma
Karel II. Holý
Karel Kinský (malíř)
Karel Kula
Karel Mareš (skladatel)
Karel Pleskač
Karel Roden mladší
Karel Svoboda (bankéř)
Karel Toman
Karl Schuster
Karolina Kózka
Kaspar von Stieler
Katafalk
Kategorie:Čas
Kategorie:Články podle témat
Kategorie:Život
Kategorie:Dorozumívání
Kategorie:Geografie
Kategorie:Historie
Kategorie:Hlavní kategorie
Kategorie:Informace
Kategorie:Kultura
Kategorie:Lidé
Kategorie:Matematika
Kategorie:Narození 2. srpna
Kategorie:Narození v roce 1749
Kategorie:Narození v roce 1877
Kategorie:Příroda
Kategorie:Politika
Kategorie:Právo
Kategorie:Rekordy
Kategorie:Seznamy
Kategorie:Společnost
Kategorie:Sport
Kategorie:Technika
Kategorie:Umění
Kategorie:Věda
Kategorie:Vojenství
Kategorie:Vzdělávání
Kategorie:Zdravotnictví
Kebab
Kilometr čtvereční
Kinští
Kolumbie
Kolumbijská univerzita
Koncentračný tábor
Koncentračný tábor Auschwitz
Koncentračný tábor Auschwitz-Birkenau
Koncentračný tábor Auschwitz I
Konflikt v Tigraji 2020
Konstantin I. Řecký
Konstantin XI. Dragases
Konzerva
Konzervatoř
Koordinovaný světový čas
Koordinovaný svetový čas
Koruna česká
Kostel svatého Petra a Pavla (Görlitz)
Království Velké Británie
Krakatit
Krakov
Kramerius (digitální knihovna)
Kristián Filip Clam-Gallas
Kristián VII.
Kryscina Cimanouská
Kultúra (spoločenské vedy)
Kursk
Kuvajt
Květuše Sgallová
Kyberpunk
Labutí jezero
Labyrint světa a ráj srdce
Lalibela
Leden
Leeuwenhoekova medaile
Lenapové
Leopold Chalupa
Leopold Hilsner
Les
Letiště JFK
Letiště LaGuardia
Letní čas
Letní olympijské hry 2020
Library of Congress Control Number
Libuše Baudyšová
Lidové noviny
Lisa Raymondová
Literární žánr
Londýn
Longinus Anton Jungnitz
Long Island
Lorenzo da Ponte
Lorne Betts
Lothar I. Franský
Louis-Nicolas Clérambault
Lovro Toman
Lower East Side
Lower Manhattan
Lužická Nisa
Luba Pellarová
Lucius Aemilius Paullus
Ludvík I. Pobožný
Ludvík II. Němec
Ludvík Souček
Ludvík XIV.
Ludvík XV.
Luisa Anna Hannoverská
Lunar Orbiter 1
Měsíc
Měsíc (satelit)
Městská hromadná doprava
Městské okresy v Německu
Maďaři
Madison Avenue
Madison Square Garden
Magdalena z Valois
Magie
Mahmud I.
Makedonie (region)
Malopoľské vojvodstvo
Manhattan
Marg Moll
Maria Caroline Charlotte von Ingenheim
Marie II. Stuartovna
Marie Pia Neapolsko-Sicilská
Marie Terezie
Marie Votrubová-Haunerová
Marie Zdeňka Baborová-Čiháková
Mars (planeta)
Martin Hampl
Martin Tenk
Martin Vahl
Massiel
Matej Bel
Matko Laginja
Meč a magie
Medián
Melting pot
Mendelovy zákony dědičnosti
Metropolitan Opera
Metropolitní muzeum umění
Metropolitní opera
Metrov nad morom
Metro v New Yorku
Metro v Praze
Mexiko
Mezivládní panel pro změnu klimatu
Michael Gottlieb Hansch
Michal Podolka
Mikrofon
Milada
Milada Schusserová
Milan Chladil
Milan Fijala
Milan Knobloch
Milan Nakonečný
Milavče
Milena Jesenská
Military science fiction
Miloš Šejn
Miloš Vojta
Miloš Vystrčil
Miloslav Švandrlík
Mimozemský život
Miroslav Fokt
Miroslav Jindra
Missouri (stát)
Momozono
Mongolové
Mrakodrap
Mučednice čistoty
Murad V.
Muzeum moderního umění
Muzikál
Muzikologie
Nádraží Praha-Libeň
Nápověda:Úvod
Nápověda:Úvod pro nováčky
Nápověda:Obsah
Národní divadlo
Národní knihovna Izraele
Německá demokratická republika
Německo
Německo-polská státní hranice
Nacistické Nemecko
Nadace Wikimedia
Nadmořská výška
Nagasaki
Napoleonovo tažení do Egypta a Sýrie
Napoleonské války
Narodnyj komissariat vnutrennich del
Na kometě
Nechanice
Nejvyšší soud Spojených států amerických
Nemčina
Nemecko
Newtonův mozek
Newyorská filharmonie
Newyorská kuchyně
Newyorská metropolitní oblast
New Jersey
New York
New York (rozcestník)
New York (stát)
New York Mets
New York Stock Exchange
New York Yankees
Nicolas Appert
Nikolaj Ťutčev
Nizozemci
Nový Amsterdam
Nový epochální výlet pana Broučka, tentokráte do XV. století
Novogotika
Nowy Sącz
Nuselský pivovar
Oświęcim
Obléhání Plevna
Ochrana přírody
Okresy ve Spojených státech amerických
Oldřich II. z Rožmberka
Oldřich Lajsek
Olga Sommerová
Olympijské hry
Ondřej Boleslav Petr
One World Trade Center
Operace Chalk
Organizace spojených národů
Osmanská říše
Ostrava
Osvobozené divadlo
Otakar Frič
Otakar Lebeda
Ota Dub
Ota I. Veliký
Otto I. (Svätá rímska ríša)
Pán času
Předměstí
Přimda (hrad)
Paříž
Pagekon obří
Památková rezervace
Památný den romského holokaustu
Pandemie covidu-19
Pandemie covidu-19 v Česku
Panoráma
Papež
Park
Pasquale Cafaro
Paul von Hindenburg
Pavel Havránek (politik)
Pavel Holba
Pavel Jan Souček
Pavel Juráček
Pavel Linhart
Pavel Skramlík
Peking-Paříž 1907
Peter Atkins
Peter Minnewitt
Peter O'Toole
Petra Cetkovská
Petriho miska
Petrohrad
Petr Bezruč
Petr Hošek (hudebník)
Petr I. Veliký
Petr Iljič Čajkovskij
Philippe Soupault
Philip K. Dick
Phobos (měsíc)
Pierre Carlet de Chamblain de Marivaux
Pierre Charles L'Enfant
Pierre Simon de Laplace
Planeta
Plexis
Ploutvonožci
Poľština
Poľská obranná vojna (1939)
Poľské kráľovstvo (1385 – 1569)
Poľsko
Poštovní směrovací číslo
Požár v továrně Triangle Shirtwaist
Polština
Polské království
Polsko
Polyhistor
Pondělí
Portál:Aktuality
Portál:Doprava
Portál:Film
Portál:Geografia
Portál:Geografie
Portál:Historie
Portál:Kultura
Portál:Lidé
Portál:Literatura
Portál:Náboženství
Portál:Obsah
Portál:Příroda
Portál:Sport
Portál:Videohry
Portugalsko
Poslanecká sněmovna
Postupimská dohoda
Postupimská konference
Povídky malostranské
Povstání v Treblince
Powiat
Powiat bocheński
Powiat brzeski (Malopoľské vojvodstvo)
Powiat chrzanowski
Powiat dąbrowski
Powiat gorlicki
Powiat krakowski
Powiat limanowski
Powiat miechowski
Powiat myślenicki
Powiat nowosądecki
Powiat nowotarski
Powiat oświęcimski
Powiat olkuski
Powiat proszowicki
Powiat suski
Powiat tarnowski
Powiat tatrzański
Powiat wadowicki
Powiat wielicki
Pravoslavný chrám svatého Cyrila a Metoděje (Praha)
Prevét
Prohibice
Proklos
Prokop Sedlák
Pruské království
Pruské Slezsko
Prvá svetová vojna
První konstituční éra
Punk
Punské války
Q20057877
Q20057877#identifiers
Q20057877#identifiers|Editovat na Wikidatech
Q24925#identifiers
Q24925#identifiers|Editovat na Wikidatech
Q60
Queens
Rómčina
Rómulo Gallegos
R.U.R.
Rakousko-uherská koruna
Rakousko-uherský zlatý
Rakousko-Uhersko
Rap
Ray Bradbury
Renesanční architektura
Rey Koranteng
Robert Anson Heinlein
Robert Hütter
Robert Manzer
Robert Nebřenský
Rockefeller Center
Rok
Romaneto
Roman Havelka
Roy Keane
Rozloha
Rudá armáda
Rudolf Hawelka
Rudolf Kufa
Ruská akademie věd
Ruské impérium
Rusko
Rusko-turecká válka (1877–1878)
Rychlobruslení
Sakrální stavba
Saliha Sultan (dcera Abdulazize)
Salsa (tanec)
Samuraj
San Francisco
SARS-CoV-2
Sasko
sci-fi
Science-fiction
Science fantasy
Science fiction
Scipione Borghese (kníže)
Seagram Building
Sedmá křížová výprava
Semtex
Sergej Adamovič Kovaljov
Severné Porýnie-Vestfálsko
Sevilla
Seznam českých science fiction filmů a seriálů
Seznam římských králů
Seznam španělských vládců
Seznam nejvyšších budov v New Yorku
Seznam spisovatelů science fiction
Seznam světového dědictví v Africe#Etiopie
Shea Stadium
Skalnaté hory
Skleníkové plyny
Slaný
Slavistika
Slezská kuchyně
Slovensko
Smallville
Socha Svobody
Soft science fiction
Soubor:5 Boroughs Labels New York City Map.svg
Soubor:Adolf kaspar.jpg
Soubor:Andrea Hlavackova Aegon International Eastbourne 2011.jpg
Soubor:Antonio Banderas KVIFF.jpg
Soubor:A view of Fort George with the city of New York, from the SW.jpg
Soubor:B Svoboda 2014.JPG
Soubor:Carolina Kostner 2007 Nebelhorn Trophy.jpg
Soubor:Castelloplan.jpg
Soubor:Central Park New York City New York 23 cropped.jpg
Soubor:Central Park Summer.JPG
Soubor:Drupi 1975.jpg
Soubor:Flag of New York City.svg
Soubor:Frana Sramek 1926.jpg
Soubor:Goethe (Stieler 1828).jpg
Soubor:Greenpoint Houses.JPG
Soubor:Herbert Clark Hoover.jpg
Soubor:Ian Anderson Munich 2014 1.JPG
Soubor:Imagination 195808.jpg
Soubor:Isabel allende.jpg
Soubor:James Dean in East of Eden trailer 2.jpg
Soubor:John Williams tux.jpg
Soubor:Jussi Adler-Olsen.jpg
Soubor:Justin Theroux at the 2008 Tribeca Film Festival.JPG
Soubor:Lisa Raymond 2011.jpg
Soubor:LOC Lower Manhattan New York City World Trade Center August 2001.jpg
Soubor:LowerEastSideTenements.JPG
Soubor:Lunar orbiter 1 (large).jpg
Soubor:Metropolitan Opera auditorium.jpg
Soubor:MET entrance.jpg
Soubor:Mulberry Street NYC c1900 LOC 3g04637u edit.jpg
Soubor:Nagasakibomb.jpg
Soubor:New-York-Jan2005.jpg
Soubor:New York City Midtown from Rockefeller Center NIH.jpg
Soubor:New York Midtown Skyline at night - Jan 2006 edit1.jpg
Soubor:Nobel Prize 2011-Press Conference KI-DSC 7584.jpg
Soubor:NYC Montage 2014 4 - Jleon.jpg
Soubor:Olga-Sommerová.jpg
Soubor:One world trade center - New York.jpg
Soubor:Peter Atkins Paris 2007.JPG
Soubor:Peter O'Toole -- LOA trailer.jpg
Soubor:Rey kora...jpg
Soubor:Rising-lewecke.jpg
Soubor:Roy keane 2014.jpg
Soubor:Seal of New York City.svg
Soubor:Spaanse zangeres Massiel, winnares Euro Song Festival tijdens opname in studio K, Bestanddeelnr 921-2648.jpg
Soubor:Thilafushi1.jpg
Soubor:Viktor Dyk 1927.png
Sovětský svaz
Sovietsky zväz
Space opera
Space western
Speciální:Kategorie
Speciální:Nové stránky
Speciální:Statistika
Speciální:Zdroje knih/80-200-0345-2
Spojené státy americké
Srážka vlaků u Milavčí
Srážky
Srpen
Stát
Středa
Střední Evropa
Stanisław Lem
Stanislav Brebera
Starí Maďari
Stara Zagora
Starosta
Starověký Řím
Star Trek
Star Wars
Staten Island
Staten Island Ferry
Steampunk
Storočie
Strakonice
Stredoeurópsky čas
Stredoeurópsky letný čas
Světové obchodní centrum
Světový kongres esperanta
Světskost
Svatá říše římská
Svatí čeští novomučedníci
Svatý Xaverius
Svatopluk Čech
Třída Conte di Cavour
T. F. Šimon
Taliansko
Tarnów
Tešínske kniežatstvo
Telefonní předvolba
Teodor Rotrekl
Teosofie
Teroristické útoky 11. září 2001
Terry Cooper
Théby
Théodore Agrippa d'Aubigné
They Might Be Giants
The Strokes
Thilafushi
Thomas Alva Edison
Tigrajská lidově osvobozenecká fronta
Times Square
Tin Pan Alley
Tokio
Tomáš Čermák (1943)
Tomáš Hudec (kněz)
Tom Wolfe
Trinidad a Tobago
Tropická cyklóna
Troy (New York)
Ukrajina
Umění
UNESCO
Univerzita v Leidenu
Upálení na hranici
Upper East Side
Upper West Side
Urolog
US Open (tenis)
Utopie
Václav II.
Václav Jíra (fotbalista)
Václav Jan Kopřiva
Václav Leopold Chlumčanský z Přestavlk a Chlumčan
Václav Pařík (politik)
Válka s Mloky
Válka v Zálivu
Vévoda z Yorku
Výbuch v Dole Handlová
Východní Germáni
Východofranská říše
Vývar
Věra Růžičková
Vakcína proti covidu-19
Valtr Komárek
Vasa
Vatikán
Vavřinec Benedikt z Nudožer
Velká francouzská revoluce
Velká hospodářská krize
Velká východní krize
Velké divadlo
Velké okresní město
Verdunská smlouva
Verrazano-Narrows Bridge
Vesmír
Vettius Valens
Vikingové
Viktorie (britská královna)
Viktor Dyk
Viktor Mikeš
Vilém III. Oranžský
Vilém Julius Josef Hauner
Vincenc Červinka
Vincenc Kramář
Virginie
Virtual International Authority File
Visla
Vital Šyšov
Vittorio Alfieri
Vladimír Beneš (1921)
Vladimír Hauptvogel
Vladimír Komárek
Vladimír List
Vladimír Páral
Vladimir
Vladislav I. (Poľsko, 1320)
Vladislav Soukup
Vlastimil Bedrna
Vojtěch Černý (kněz)
Vojtěch Birnbaum
Vojtěch Tkadlčík
Vojtěch Věchet
Vojtěch Zapletal
Vyhlazovací tábor Treblinka
Wall Street
Warren G. Harding
Washington, D.C.
Werner Seelenbinder
Wiki
Wikicitáty:Hlavní strana
Wikidata:Hlavní strana
Wikiknihy:Hlavní strana
Wikimedia Česká republika
Wikimedia Commons
Wikipédia:Výhonok
Wikipedie:Údržba
Wikipedie:Časté chyby
Wikipedie:Často kladené otázky
Wikipedie:Článek týdne
Wikipedie:Článek týdne/2021
Wikipedie:Citování Wikipedie
Wikipedie:Dobré články
Wikipedie:Dobré články#Portály
Wikipedie:Kontakt
Wikipedie:Nejlepší články
Wikipedie:Obrázek týdne
Wikipedie:Obrázek týdne/2021
Wikipedie:Ověřitelnost
Wikipedie:Požadované články
Wikipedie:Pod lípou
Wikipedie:Portál Wikipedie
Wikipedie:Potřebuji pomoc
Wikipedie:Průvodce
Wikipedie:Seznam jazyků Wikipedie
Wikipedie:Velvyslanectví
Wikipedie:Vybraná výročí dne/srpen
Wikipedie:WikiProjekt Kvalita/Články k rozšíření
Wikipedie:Zajímavosti
Wikipedie:Zajímavosti/2021
Wikipedie:Zdroje informací
Wikislovník:Hlavní strana
Wikiverzita:Hlavní strana
Wikizdroje:Hlavní strana
Wikizprávy:Hlavní strana
Wilhelm Maixner
Wilhelm Stärze
Willgodt Theophil Odhner
Williamsburg (Virginie)
William Jones (matematik)
Wimbledon (tenis)
Woolworth Building
Yankee Stadium
YMCA
Září
Západní Slované
Zabiják (kniha)
Zbraslav
Zbraslavský klášter
Zdeněk Zouhar
Zdobnice (řeka)
Zeměpisné souřadnice
Zemepisné súradnice
Zemní plyn
Zemský okres Zhořelec
Zgorzelec
Zikmund Polášek




Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok.
Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.

Your browser doesn’t support the object tag.

www.astronomia.sk | www.biologia.sk | www.botanika.sk | www.dejiny.sk | www.economy.sk | www.elektrotechnika.sk | www.estetika.sk | www.farmakologia.sk | www.filozofia.sk | Fyzika | www.futurologia.sk | www.genetika.sk | www.chemia.sk | www.lingvistika.sk | www.politologia.sk | www.psychologia.sk | www.sexuologia.sk | www.sociologia.sk | www.veda.sk I www.zoologia.sk