Civilisti vychádzajúci z protilietadlového krytu, po jednom z náletov v obliehanom Leningrade v decembri 1942.

Civilné obyvateľstvo (iné názvy: civilné osoby, civilisti, hovorovo civili) sú počas vojny všetci ľudia nachádzajúci sa na území bojujúcich štátov, ktorí nepatria medzi kombatantov. Civilisti nie sú v službe v pravidelných ozbrojených silách akejkoľvek z bojujúcich strán a nezúčastňujú sa priamo bojových operácií.

Podľa Ženevských konvencii sú bojujúce strany pri vedení bojových operácii vždy povinné rozlišovať medzi civilným obyvateľstvom a príslušníkmi ozbrojených síl, rovnako musia rozlišovať medzi vojenskými a civilnými objektmi. Civilné osoby musia byť počas konfliktov chránené pred každým aktom násilia a zastrašovania. Prítomnosť jednotlivcov iného charakteru nezbavuje civilné obyvateľstvo práva na ochranu. Útoky namierené voči civilnému obyvateľstvu alebo civilné objekty nemožno ospravedlniť akoukoľvek zámienkou. Všetky bojujúce strany majú povinnosť chrániť civilné obyvateľstvo pred nepriateľskými útokmi. Rovnako je zakázané využívať prítomnosť alebo pohyb civilného obyvateľstva ako živých štítov pri ochrane vojenských objektov alebo maskovanie vojenských operácií.^[1]

Vo vojne na mori sa medzi civilné obyvateľstvo radia posádky a pasažieri obchodných a linkových lodí bojujúcich aj neutrálnych krajín.^[2]

Civilné obyvateľstvo má právo na rešpektovanie jednotlivca, jeho cti, rodinných a náboženských práv a podobne. Zaobchádzanie s civilným obyvateľstvom má byť humánne bez akejkoľvek diskriminácie. Civilné obyvateľstvo nesmie byť použité ako rukojemníci, kolektívne trestané ani zastrašované. Nesmie byť trestané ani odsúdené k trestu smrti bez predošlého riadneho, nezávislého súdu, ktorý rešpektuje všeobecne uznávané zásady súdneho procesu (napr. riadne oboznámenie s obvineným, právo na obhajobu, rešpektovanie prezumpcie neviny, stíhanie na základe osobnej zodpovednosti atď.).^[1]

Medzinárodné právo

Osudom civilného obyvateľstva počas vojnových konfliktov sa zaoberajú viaceré normy medzinárodného práva. Patria medzi ne predovšetkým Haagske konvencie a deklarácie o zákonoch a obyčajoch pozemnej vojny (1899 a 1907), Ženevské konvencie o ochrane obetí vojny (1949) a doplnkové protokoly I a II k Ženevským konvenciám z roku 1949, ktoré boli prijaté v roku 1977.

Referencie