Nórske more
Svetadiel	Európa
Štáty	Nórsko Faerské ostrovy[pozn 1] Island
Súradnice	69°0′S 0°1′V / 69,000°S 0,017°V / 69.000; 0.017Súradnice: 69°0′S 0°1′V / 69,000°S 0,017°V / 69.000; 0.017
Rozloha	1 383 000 km²
Nadradený celok	Atlantický oceán/Severný ľadový oceán
Susedné celky	Grónske more, Barentsovo more, Severné more, Atlantický oceán
Prítok(y)	Altaelva, Namsen, Orkla, Vefsna
Max. hĺbka	3 970 m
Priem. hĺbka	2 000 m
Objem	2 408 000 km³
[1][2][3]

Nórske more (nór. Norskehavet) je okrajové more Atlantického oceánu, ktoré býva niekedy zaraďované k Severnému ľadovému oceánu.^[4] Tvorí dôležité spojenie medzi otvoreným severným Atlantikom a Severným ľadovým oceánom. More leží medzi Nórskom, Islandom, súostrovím Špicbergy a ostrovom Jan Mayen a má rozlohu 1,383 milióna km². Na rozdiel od Severného mora, nadväzujúceho na juhu, a Barentsovho mora na severovýchode nie je šelfovým morom, ale dosahuje hĺbku až 4 000 metrov. Jeho dno je veľmi členité a bohaté na ložiská ropy a zemného plynu, pobrežné vody slúžia ako neresiská mnohým druhom rýb.

Severoatlantický prúd je príčinou vyrovnaných teplôt vody po celý rok, ktoré sú zhruba o 10 °C vyššie ako zodpovedá stupňu zemepisnej šírky. Spolu so susedným Grónskym morom je Nórske more miestom vzniku severoatlantického podmorského prúdu (angl. North Atlantic Deep Water); teplá voda Severoatlantického prúdu s vysokou salinitou sa tu ochladzuje a klesá do hlbín oceánu. Nórske more je rozhodujúcim miestom pre vznik a udržanie termohalinného výmenníku svetového oceánu.

Reliéf dna mora je tvorený dvoma výraznými podmorskými panvami – Nórskou panvou a Lofotskou panvou. Od Grónskeho mora je Nórske more na dne oddelené Mohnovým chrbtom. Pred zhruba osemtisíc rokmi došlo v Nórskom mori k obrovskému podmorskému zosuvu Storrega, ktorý mal za následok vlnu tsunami na pobreží Nórskeho a Severného mora.

Nórske more zaberá juhovýchodnú podmorskú panvu medzi Grónskom a Škandináviou, severozápadnú panvu zaberá Grónske more. Na severozápade tvorí jeho hranicu línia z Gerpiru, najvýchodnejšieho bodu Islandu, cez faerský ostrov Fugloy na bod, ktorý tvorí 61. rovnobežka a poludník 0° 53' západnej zemepisnej dĺžky. Táto línia tvorí hranicu s otvoreným severným Atlantikom. Odtiaľ tvorí hranicu až k Nórskemu pobrežiu 61. rovnobežka.

Juhovýchodnú hranicu tvorí nórske pobrežie od 61. rovnobežky po Severný mys. Hranicu s Barentsovým morom tvorí línia zo Severného mysu cez Medvedí ostrov k najjužnejšiemu bodu ostrova Západný Špicberg. Svah, ktorý delí podmorskú panvu od šelfového Barentsovho mora, prebieha pozdĺž 16. poludníka východnej dĺžky na sever mnoho kilometrov juhovýchodne od tradičnej hranice. Na severe prebieha hranica zo súostrovia Špicbergy cez ostrov Jan Mayen^[5] späť k najvýchodnejšiemu bodu Islandu, Gerpiru, a sleduje podmorský prah, ktorý delí nórsku a grónsku podmorskú panvu. Nórske more má rozlohu 1,383 milióna km² a objem 2,408 miliónov km³,^[6] je v priemere 2 kilometre hlboké.^[7] Podmorské prahy a kontinentálne svahy oddeľujú Nórske more od susedných morských oblastí. Na juhu leží Severné more na európskom kontinentálnom šelfe, na východe Barentsovo more na euroázijskom kontinentálnom šelfe. Na západe tvoria hranicu s Atlantikom južné časti škótsko-grónskeho chrbta. Chrbát leží v hĺbke len 500 metrov, len na niekoľkých miestach dosahuje hĺbku 850 metrov. Na severe leží chrbát Jan Mayen a Mohnov chrbát, ktoré sa nachádzajú v hĺbke 2 000 metrov, niektoré ich sedlá dosahujú hĺbku 2 600 metrov.^[5]

• 
  Severná hranica: Špicbergy
• 
  Južná hranica: Geirangerfjord
• 
  Západná hranica: Východný Island

Nórske more vzniklo približne pred 250 miliónmi rokov, keď sa európska kontinentálna doska s Nórskom a severoamerická kontinentálne doska s Grónskom začali pohybovať smerom od seba. Predchádzajúce úzke šelfové more medzi Nórskom a Grónskom sa začalo rozširovať a prehlbovať.^[8]

Kontinentálny svah začína približne tam, kde pred 250 miliónmi rokmi bola hranica medzi Nórskom a Grónskom. Na severe prebieha východne od súostrovia Špicbergy, na juhozápade medzi Veľkou Britániou a Faerskými ostrovmi. Z časti ho vytvorili veľké zosuvy, z ktorých zosuv Storega pred 8 000 rokmi bol príčinou gigantickej vlny cunami na pobreží Severného mora. V oblasti kontinentálneho svahu sa nachádzajú bohaté loviská rýb a koralové útesy.^[8]

Pobrežie Nórskeho mora je silne ovplyvnené ľadovými dobami uplynulých troch miliónov rokov. Veľké, mnoho kilometrov vysoké kontinentálne ľadovce sa posúvali predovšetkým v Nórsku do mora a vytvorili hlboké otvorené údolia a fjordy. Materiál, ktorý ľadovce pred sebou nahrnuli do mora, zväčšil kontinentálny šelf pred pobrežím a rozšíril oblasť medzi kontinentálnym svahom a pevninou. Veľmi zreteľné je na mape rozšírenie šelfu pri nórskom pobreží medzi súostrovím Lofoty a Halter Hank.^[8]

Nórsky kontinentálny šelf je 40 až 200 km široký, na rozdiel od šelfu Severného alebo Barentsovho mora je jeho reliéf formovaný bývalými ľadovcami. Nepravidelné plytčiny a vyvýšeniny s prevýšením 100 metrov sú rozdelené častými kanálmi s hĺbkou 200 metrov. Medzi nimi sa často nachádzajú prepadliny a priekopy, ktoré dosahujú hĺbku až 400 metrov.^[9] Vyvýšeniny medzi priekopami sa na konci doby ľadovej na krátku dobu nachádzali nad hladinou mora alebo tesne pod ňou. Ich zloženie sa podobá zloženiu hornín na pobreží, ide o zmes štrku, piesku a blata. Jemnejší materiál ako napr. hlina a íl bol naplavený do zníženín medzi plytčinami a tvorí dno mnohých priekop. V niektorých priekopách sú silné podmorské prúdy, takže sa v nich nemohol uložiť žiadny materiál; dno týchto priekop je také, ako ho zanechali doby ľadovej, predovšetkým tu majú neresiská mnohé druhy rýb.^[8]

V hlbinách Nórskeho mora sa nachádzajú dve panvy, ktoré sú oddelené hlbokým prahom na dne medzi Vøring Plateau a ostrovom Jan Mayen. Južná panva je väčšia a na značnej časti rozlohy dosahuje hĺbku 3 500 až skoro 4 000 metrov. Severná panva je menšia a plytšia, dosahuje v priemere hĺbku 3 200 až 3 300 metrov, má ale miesta, ktoré majú hĺbku až 3 500 metrov. Prah medzi panvami je na najhlbšom mieste 3 000 metrov pod morskou hladinou.^[5]

Na pobreží Nórskeho mora sa nachádza mnoho tisíc ostrovov, najznámejšie sú súostrovie Lofoty a Vesterály.

V Nórskom mori sa stretávajú štyri vodné masy, ktoré čiastočne vznikajú v severnom Atlantiku, čiastočne v Severnom ľadovom oceáne. V Nórskom mori sa premiešajú a utvoria nové morské prúdy, ktoré majú základný význam pre klímu Arktídy a globálne morskú cirkuláciu. Zo severného Atlantiku prichádza teplý, slaný Severoatlantický prúd, zo Severného mora prichádza teplý, ale menej slaný Nórsky prúd. Z juhozápadu prichádza arktický Východoislandský prúd, čo je odnož Grónskeho prúdu. Jeho vody sa dajú nájsť hlavne v stredných hĺbkach mora. Hlbokým morom prichádza arktická hlbinná voda, ktorá sa tu nakoniec mení na podzemnú vodu Nórskeho mora.^[5]

Hydrológia povrchových vôd je hlavne ovplyvňovaná vodou zo severného Atlantiku, kam tečie rýchlosťou 10 sverdrupov. Dosahuje hĺbku maximálne 700 metrov v okolí ostrovov Lofoty, na väčšine svojej rozlohy dosahuje hĺbku 400 až 500 metrov.^[5] Do Nórskeho mora prichádza predovšetkým Faersko-shetlandským kanálom a má vysokú salinitu 34,3 ‰. Voda pochádza hlavne zo Severoatlantického prúdu, prúdila ale predovšetkým cez Biskajský záliv okolo európskeho kontinentálneho svahu, kde v južných zemepisných šírkach výpar viedol k vysokej salinite vody. V menšom množstvo prúdi voda priamo zo Severoatlantického prúdu cez Grónsko-škótsku priekopu medzi Faerskými ostrovmi a Islandom do Nórskeho mora. Voda v priekope má salinitu 34 ‰ až 35,2 ‰.^[10] Množstvo vody podlieha silným sezónnym zmenám a v zime môže byť dvakrát väčšie ako v lete.^[9] Voda Severoatlantického prúdu so sebou prináša veľké množstvo tepla a je príčinou toho, že klíma v severnej Európe je oveľa teplejšia a prívetivejšia než v rovnakých zemepisných šírkach na celej planéte. V prielive medzi Shetlandami a Faerskými ostrovmi má voda teplotu 9,5 stupňa Celzia, na ceste ku Špicbergom sa ochladí na päť stupňov Celzia a svoju energiu odovzdá okolitému prostrediu.^[5] Odhady vychádzajú z toho, že tepelný výkon prenášaný vodou prúdiacou z Atlantiku do Nórskeho mora je 250 terawattov.^[9] Voda zo Severného mora a z toho dôvodu aj voda z Baltického mora, a tým voda z veľkej časti severoeurópskeho povodia, tečie pozdĺž nórskeho pobrežia na sever do Nórskeho mora. Táto voda predstavuje s porovnaní s vodou z Atlantiku relatívne malé množstvo.^[9] Voda podlieha silným sezónnym a ročným zmenám, v rôznych ročných obdobiach má inú teplotu a salinitu. Dlhodobé merania v 50 metrovej hĺbke pri nórskom pobreží ukazujú maximálnu teplotu 11,3 stupňov Celzia v septembri na 63. rovnobežke nórskeho pobrežia a minimálnu 3,9 stupňa Celzia pri Severnom myse v marci. Salinita leží medzi 34,3 ‰ až 34,6 ‰. Celoročne je salinita najnižšia na jar, kedy sladká voda z topenia snehu tečie do mora, kde sa mieša so slanou a zmenšuje tak salinitu.^[5] Priamo do Nórskeho mora tečú nórskej rieky zo severozápadnej strany Škandinávskeho pohoria. Na severe prebieha hranica povodia s Baltským morom približne na nórsko-švédskej a nórsko-fínskej hranici, v Nórsku prebieha na hlavnom hrebeni Škandinávskeho pohoria. Veľké rieky, ktoré tečú do Nórskeho mora, sú Namsen, Ranelva a Vefsna.^[11] Všetky tieto rieky sú relatívne krátke, ale vďaka polohe na náveternej strane Škandinávskeho pohoria sú na vodu najbohatšími riekami Škandinávie. Napriek tomu ale teplota klesá smerom od juhu na sever a zvyšuje sa obsah solí.

Čiastočne prúdi teplá voda z Atlantiku ďalej do Grónskeho mora a odteká z Nórskeho mora Západošpicbergským prúdom, ktorý tečie rýchlosťou troch sverdrupov cez Grónske more do Severného ľadového oceánu a tam má veľký vplyv na celkové klimatické podmienky okolitých oblastí.^[12] Ďalšia povrchová voda, približne jeden sverdrup, tečie pozdĺž nórskeho pobrežia do Barentsovho mora. V Nórskom mori sa väčšina povrchovej vody ochladí, čím sa zmení jej hustota, a preto klesne do väčších hĺbok, kde vytláča pôvodnú vodu, ktorá následne tečie späť do severného Atlantiku.^[13]

Arktická voda z Východoislandského prúdu sa nachádza predovšetkým v juhozápadnej časti mora, v blízkosti Grónska, blízko hladiny mora. Aj táto voda podlieha silným sezónnym zmenám. Jej priemerná teplota leží pod tromi stupňami Celzia a salinita medzi 34,7 ‰ až 34,9 ‰.^[5] Podiel, ktorý táto voda zaberá na povrchu mora, závisí na sile Východoislandského prúdu, ktorá je zase ovplyvnená severoatlantickou osciláciou, rozdielom tlaku medzi islandskou tlakovou nížou a Azorskou tlakovou výšou. Čím je väčší rozdiel medzi tlakovou nížou a tlakovou výšou, tým je silnejší Východoislanský prúd a tým viac arktickej vody je na povrchu mora.^[14]

S Grónskym morom a ďalej so Severným ľadovým oceánom je Nórske more spojené úžinou Fram (angl. Fram Strait), ktorá dosahuje hĺbky až 2 600 metrov.^[15] Hlbokomorské vody Nórskeho mora (angl. NSDW - Norwegian Sea deep water) v hĺbkach viac ako 2 000 metrov sú homogénnym typom vody so salinitou 31,91 ‰, ktorá má len malú výmenu vody s okolitým oceánom. Jej teplota leží pod bodom mrazu a na dne mora klesá na -1 stupeň Celzia.^[5] Voda tam prevažne tečie jedným kanálom z Grónskeho mora v hĺbke 2 000 metrov severne od ostrova Jan Mayen. Cez zmeny teploty a tým aj hustoty vody došlo v minulých rokoch k obráteniu toku vody v podmorskom kanáli. Na rozdiel od okolitých morí a ich hlbokomorských oblastí má Nórske more vo svojich hlbinách najvyšší podiel živín, ale najnižší podiel kyslíka a najmenej stôp po ľudskej činnosti a patrí medzi vody s najdlhšou dobou bez akejkoľvek výmeny s vodami okolitých morí.^[16]

Výmenu vody s Atlantikom obmedzuje plytký Škótsko-grónsky chrbát medzi Škótskom a Grónskom, ktorý je výbežkom Stredoatlantického chrbta. Len štyri miesta Škótsko-grónskeho chrbta sú hlbšie ako 500 metrov. Sú to kanál vo Faerskej plytčine (850 metrov), niektoré miesta Islandsko-faerského chrbta (600 metrov), Wyvillov-Thomsonov chrbát (620 metrov) a medzi Grónskom a Islandom Dánsky prieliv (850 metrov). Ale aj tam je hĺbka 850 metrov vysoko nad dosahom hlbokomorskej vody Nórskeho mora, ktorá tak nemá výmenu vody so zvyškom Atlantiku.^[16] Tu tečie studená, hustá voda, bývalá teplá voda Golfského prúdu, ktorá klesla do hlbín z Nórskeho a Grónskeho mora voda, späť do Atlantiku.^[13] Cez kanál vo Faerskej plytčine tečie 1,9 sverdrupov vody späť do Atlantiku, v rôznych miestach Islandsko-faerského chrbta tečie 1,1 sverdrupov vody, cez Wyvillov-Thomsonov chrbát ďalších 0,1 sverdrupov vody.^[17] Pri turbulenciách, ktoré vznikajú, keď hlbinná voda za Grónsko-škótskym chrbtom padá do hlbín Atlantiku a zlieva sa s okolitou vodou oceánu a tvorí hĺbkovú vodu severného Atlantiku, vzniká hlbinný Severoatlantický prúd, jeden z najdôležitejších morských prúdov, ktoré udržujú termohalinný výmenník v chode a hlboký oceán zásobujú kyslíkom.^[18]

Ako pumpa termohalinného výmenníka má Nórske more dôležitú úlohu pre globálnu klímu. Nórske more je cieľom mnohých výskumných projektov. Regionálne podnebie sa veľmi líši od klímy na rovnakej zemepisnej šírke inde. Nielen na pobreží mora a v jeho dosahu je priemerná teplota o 10 stupňov Celzia vyššia ako inde na rovnakej zemepisnej šírke, ale sú aj rozdiely v dlhodobých priemerných teplotách. Teplota v rokoch 1920 až 1960 ležala celosvetovo nad dlhodobým priemerom, zatiaľ čo v Nórskom mori priemerná teplota klesla.^[19] Tiež sa zreteľne znížila frekvencia búrok. Počas 120 rokov, odkedy existuje presné meranie teplôt, bol od roku 1880 do roku 1910 častý výskyt búrok. Ich frekvencia potom až do roku 1960 zreteľne poľavila.^[11] Odvtedy je výskyt búrok opäť na úrovni rokov 1880 až 1910.

V protiklade ku Grónskemu moru (a iným moriam Arktídy) Nórske more nikdy nezamŕza. V zimných mesiacoch je to dôležitým faktorom studenej klímy, keď veľmi chladný vzduch sa dostáva nad Nórske more a vo väčšom meradle vzniká konvekcia.^[20] V severnej časti Nórskeho mora prebieha izoterma 10 stupňov Celzia, na juhu má najteplejší letný mesiac priemernú teplotu 10 stupňov Celzia a často býva považovaný za južnú hranicu Arktídy.^[21] V zimných mesiacoch má väčšinou Nórske more najnižší tlak vzduchu v celej Arktíde a je miestom vzniku oblastí nízkeho tlaku, islandskej tlakovej níže, sčasti tu vznikajú polárne búrky so závažnými následkami na pobreží severozápadnej Európy.^[22]

Nórske more tvorí prechod medzi boreálnymi a arktickými podmienkami, v Nórskom mori sa vyskytujú živočíchy oboch klimatických pásiem.^[5] Južná hranica leží v oblasti Severného mysu, Islandu a v stredu Nórskeho mora, zatiaľ čo severná hranica boreálnych druhov je na hranici Nórskeho a Grónskeho mora, prípadne Nórskeho, Barentsovho a Karského mora. Niektoré, ako mäkkýš hrebenatka islandská (Chlamys Islandica) alebo ryba huňáčik severný (Mallotus villosus), sú špecializované na priestor medzi Atlantikom a Arktídou.^[23]

Život sa v Nórskom mori koncentruje, podobne ako v iných moriach, do horných vrstiev vody. Odhady pre celý severný Atlantik hovoria, že len 2 percentá produkcie biomasy sa odohráva v hĺbkach pod 1 000 metrov a 1,2 percenta na dne mora.^[24]

• 
  Rôznonožce zo skupiny Hyperiidea
• 
  hlbinná kreveta
• 
  Koral turbinatka vetvená
• 
  Kôrovec svetielkovec atlantický

Kvitnutie rastlinného planktónu, charakterizované maximálnou koncentráciou chlorofylu, prebieha v priemere okolo 20. mája, s tým, že sa posúva od juhu na sever v období od polovice apríla do polovice júna. Dominujúci rastlinný planktón tvoria rozsievky, z ktorých hrajú dôležitú úlohu predovšetkým druhy Thalassiosira a Chaetoceros. Po jarnom kvitnutí tvoria najvýznamnejší druh morskej riasy Phaeocystis pouchetii.^[25] Vzniknutý rastlinný planktón je veľmi dôležitý pre celý ekosystém, pretože sa ním živia ďalšie morské živočíchy. Najviac biomasy zo zooplanktónu vyprodukujú klanonožci Calanus finmarchicus a Calanus hyperboreus, pričom Calanus finmarchinus je približne štyrikrát početnejší ako Calanus hyperboreus, a vyskytuje sa predovšetkým v atlantických vodách, zatiaľ čo Calanus hyperboreus je početnejší vo vodách arktických.^[25] Oba spomínané druhy klanonožcov sú hlavnou potravinovou zložkou mnohých rýb či väčších dravých kôrovcov, z ktorých najväčší podiel na biomase tvoria tzv. kril.^[23] Produkcia planktónu však v jednotlivých rokoch silno kolíše. V roku 1995 produkoval Calanus finmarchinus 28 g/m² sušiny, o dva roky neskôr 8 g/m². Stav rýb, pre ktoré je Calanus finmarchinus obživou, kolíše v uvedených rokoch v rovnakom pomere.^[25]

Najdôležitejšími druhmi krilu v Nórskom mori sú kôrovce Meganyctiphanes norvegica, Thysanoessa inermis a Thysanoessa longicaudata. Ďalšími dôležitými druhmi zooplanktónu sú rôznonožce zo skupiny Hyperiidea.^[25] V protiklade ku Grónskemu moru sú silno zastúpené kalcifikujúce riasy zo skupín Coccolithophorales a Globigerinida.^[24] Zo živočíchov žijúcich na dne mora hrajú pri súostroví Špicbergy a na euroázijskom kontinentálnom šelfe Barentsovho mora v potrave rýb dôležitú úlohu chladnovodné krevety, predovšetkým pre tresky. Ich najčastejšie výskyt je v hĺbkach medzi 200 a 300 metrov. Zvláštnosťou v Nórskom mori sú koralové útesy chladnomilného koralu turbinatky vetvenej (Lophelia pertusa). Chladnomilné koraly sú rozšírené v okrajových zónach severného Atlantiku, nikde sa ale nevyskytujú v takom množstve ako na nórskom kontinentálnom svahu. Tvoria dôležitú zložku životného prostredia rôznych druhov rýb. Tiež rôzne druhy rohovitiek (ďalšej skupiny koralov) tvoria celé podmorské lesy.^[25] Koralové útesy však začínajú byť ohrozené, pretože ich ničia moderné vlečné siete pre lov rýb ťahané po dne mora.^[26]

Vody Nórskeho mora pri pobreží Nórska sú jedným z najdôležitejších neresísk sleďa v severnom Atlantiku, liahnutie tu prebieha v marci. Larvy sleďov stúpajú ku hladine mora a sú pobrežnými prúdmi prenášané smerom na sever. Menšia časť populácie sleďa zostáva v pobrežných fjordoch a pri pobreží Nórska, väčšia trávi letné mesiace v Barentsovom mori, kde sa živí planktónom bohatým na živiny. Po dosiahnutí pohlavnej dospelosti sa sleď vracia späť do Nórskeho mora.^[27] Početnosť sleďov v priebehu rokov veľmi kolíše. S nástupom miernejšieho podnebia po roku 1920 bol zaznamenaný vzostup ich stavu, okolo roku 1970 ich populácie skolabovali, pretože boli zdecimované nadmerným rybolovom.^[28] Biomasa vyliahnutých sleďov klesla z 11 miliónov ton v roku 1956 prakticky na nulu v roku 1970. Zvyšné ryby sa vyhýbali otvorenému moru a pohybovali sa z jedného veľkého fjordu len do pobrežných vôd Nórska.^[23] Výpadok najdôležitejšieho požieračov planktónu a zároveň najdôležitejšieho zdroja potravy mal vážne následky pre ekosystém Nórskeho a Barentsovho mora.^[29]

Odvtedy platia prísnejšie predpisy na ochranu životného prostredia a spolu so zvýšením teplôt mora populácia sleďa od roku 1987 opäť stúpa.^[28] Od roku 1990 sa sleď opäť vyskytuje vo väčšom množstve na otvorenom mori, od roku 2004 existujú opäť kŕdle, ktoré prezimovávajú v Nórskom mori.^[23] Návrat sleďa pokračoval cez decimovanie populácií tresky a korušky polárnej. Hoci koruška polárna stratila s vymiznutím sleďa potravinového konkurenta, zvýšenie teploty mora v 80. rokoch 20. storočia viedlo k jej zmiznutiu z Nórskeho mora. Za prvé sa zmenou životného prostredia znížila produkcia zooplanktónu, za druhé sa znova vyskytovali mladé populácie sleďov, ktoré mladým populáciám korušky polárnej zožrali všetok zooplanktón, a to viedlo ku kolapsu populácie korušky.^[30] V rovnakom čase rástli väčšie exempláre tak rýchlo, že všetka staršia populácia padla za obeť rybolovu. Z tohto dôvodu vymiznutím korušky polárnej zmizla potrava tresky. Tým vypadla koruška polárna ako potrava tresiek a slede boli ešte príliš malé, aby ju ako potrava tresiek mohli nahradiť.^[31] U tresiek sa vyvinul silný sklon ku kanibalizmu, zvyšok padol za obeť tuleňom a morským vtákom, ktorí tiež trpeli zmiznutím korušky severnej. Tým došlo v krátkej dobe k zníženiu populácie tresky na zlomok pôvodného stavu.^[30]

Prospech z extrémneho zníženia stavu sleďa mala treska modrastá (Micromesistius poutassou), ktorá je v súčasnosti v Nórskom mori najväčším požieračom planktónu, a huňáčik severný. Treska modrastá sa trie západne od Britských ostrovov. Morské prúdy nesú larvy rýb do Nórskeho mora a dospelí jedinci tam tiež plávajú, aby využili bohatú ponuku potravy v Nórskom mori. Mladí jedinci rýb trávia leto a ďalšie mesiace až do februára na nórskom pobreží, aby sa vrátili do vôd západne od Škótska.^[27]

Nórsko-arktická treska je rozšírená v Barentsovom mori a vo vodách okolo súostrovia Špicbergy. V zostávajúcom Nórskom mori dochádza len k jej rozmnožovania, neresiská ležia pri pobreží ostrovov Lofoty, larvy sa nechávajú niesť morskými prúdmi späť do Barentsovho mora a ku Špickergom. Ďalšie druhy rýb, ktoré pobrežie Nórskeho mora využívajú ako neresiská, sú treska škvrnitá (aeglefinus) a treska tmavá (Pollachius virens).^[5] Komerčne sa využívajú veľké kŕdle makrel, ktoré majú tiež neresiská západne od Britských ostrovov a v Nórskom mori nachádzajú zdroj obživy. V koralových útesoch Nórskeho mora žijú rôzne druhy rýb rodu Sebastes, z ktorých najznámejší je ostriežik (S. marinus).^[25]

Z veľrýb sa v Nórskom mori vyskytujú vo väčšom množstve vráskavec minke, vráskavec dlhoplutvý, vráskavec sejval a kosatka dravá.^[32] Pri nórskom pobreží sa vyskytuje delfín bielonosí. Vráskavce sú po storočiach lovu väčších druhov veľrýb s prevahou najpočetnejším druhom veľrýb v Nórskom mori. Okrem kosatky sú ostatné druhy cestovatelia, ktorí tu zastavujú v letných mesiacoch, aby využili potravinové možnosti Nórskeho mora. Kosatky sú naproti tomu viazané na kŕdle sleďov v Nórskom mori a sledujú ich do ich zimovísk.^[25] Vráskavce sa v Nórsku a na Islande lovia dodnes. Ich celková populácia sa odhaduje na 110 tisíc jedincov v severnom Atlantiku,^[33] pričom Nórsko každoročne povolí uloviť zhruba tisíc jedincov. V minulosti sa veľryby spracovávali na rybí tuk, v súčasnosti sa konzumuje veľrybie mäso.^[33]

Veľryba grónska, ktorá patrila k najväčším požieračom planktónu v Nórskom mori, kvôli intenzívnemu veľrybárstvu v 19. storočí z mora zmizla a je považovaná v severnom Atlantiku za vyhynutú.^[23] To isté sa dá povedať o vráskavcovi obrovskom, ktorý vo väčšom množstve zastúpený medzi ostrovom Jan Mayen a súostrovím Špicbergy. V dnešnej dobe žije v severnom Atlantiku sotva niekoľko exemplárov.^[34] V zriedkavých prípadoch možno v Nórskom mori uvidieť vorvaňovca anarnaka.^[35] Ďalšie druhy zvierat, ktoré žijú v Nórskom mori a živia sa rybami, sú tuleň (tuleň mechúrnatý, tuleň grónsky) a kalmár Gonatus Fabricio.^[23]

Okolo Faerských ostrovov sa vyskytuje delfín skákavý, sviňucha tuponosá, delfín dlhoplutvý a delfín krátkoplutvý. Tieto druhy veľrýb sa lovia tradičným lovom grindadráp.

Dôležitými vodnými vtákmi v Nórskom mori sú alka bielobradá, čajka trojprstá a alka tenkozobá. Alky boli ťažko postihnuté kolapsom populácie sleďa. Alky bielobradé na Lofotoch nemali potravinovú alternatívu k mladým sleďom, mnoho nasledujúcich rokov tak nemali žiadne mláďatá a v ďalších rokoch neprežilo okolo 50 percent vyliahnutých mláďat.^[36]

Veľkú časť Nórskeho mora si nárokujú Nórsko, Island a okolo Faerských ostrovov Dánsko, ako výlučnú ekonomickú zónu. Nórsko si od roku 2004 nárokuje dvanásťmíľovú zónu ako teritoriálne vody. Od roku 1976 si Nórsko nárokuje 200 míľovú výlučnú ekonomickú zónu, a vďaka ostrovu Jan Mayen a súostroví Špicbergy tak juhovýchodné, severovýchodné a severozápadné časti mora. Juhozápadná časť mora leží v dosahu Islandu a Faerských ostrovov. Pre lov sleďov prideľuje jednotlivým krajinách pevné kvóty Komisia pre rybolov v severovýchodnom Atlantiku (NEAFC). Dôvodom je ochrana populácie sleďa.V poslednej dobe komisia prideľuje kvóty aj pre ostatné druhy rýb.^[37]

Okrem priamych následkov rybolovu a veľrybárstva ovplyvňuje človek životné prostredie Nórskeho mora aj nepriamo. Aj keď je Nórske more celkovo v dobrej kondícii, je jeho ekosystém vystavený nielen klimatickému stresu, ale je aj obeťou znečistenia. Do Nórskeho mora sa dostávajú rádioaktívne látky, ktoré sem nesú morské prúdy od európskych brehov. Veľkú úlohu tu hrá britský jadrový komplex Sellafielde; celkovo je britský jadrový priemysel najväčším jednotlivým zdrojom škodlivín plynúcich do Nórskeho mora. Nórsko a v jeho pobrežné vody ohrozujú emisie ropného priemyslu, únik škodlivín pri ťažbe ropy v mori.^[37] Britské námorníctvo po dvoch svetových vojnách potopilo v mori neznáme množstvo munície a bojových chemických látok, pričom menšia časť skončila aj v Nórskom mori.^[38] V ochrane životného prostredia spadá Nórske more predovšetkým pod OSPAR, Konvenciu pre ochranu morského životného prostredia v severovýchodnom Atlantiku.^[37]

Na lov tresiek zaviedli Nórsko a Rusko po ustanovení 200 míľového výlučného hospodárskeho pásma v Nórskom a Barentsovom mori kvóty. Hoci sa detailne špecifikujú kvóty rýb na každú jednotlivú rybársku loď, stavy tresiek sa stále znižujú.^[39]

Rybolov sa v oblasti súostrovia Lofoty prevádzkuje už niekoľko storočí. Neúrodné a vzdialené ostrovy majú vo svojich pobrežných vodách jednu z najbohatších oblastí rybolovu v Európe. Tresky z veľkej časti Atlantiku prichádzajú v zime do pobrežných vôd v okolí ostrovov Lofoty, aby sa tu treli. Rybári ich lovili vlascami a do sietí, sušená treska bola do konca 19. storočia hlavným exportným produktom Nórska a najdôležitejším hospodárskym odvetvím severného Nórska. Jeden zo zdrojov opisuje v roku 1879 ostrovy:

Kvôli početným morským prúdom a veľkému množstvu búrok tu bol rybolov veľmi nebezpečný. Podľa odhadov tretina rybárov našla smrť na mori za veterného dňa, ako bol „smrteľný pondelok“ v roku 1821, kedy zomrelo na mori počas jedného dňa niekoľko stoviek rybárov.^[40]

Veľmi dôležitú úlohu hralo veľrybárstvo. Angličan Stephen Bennet začal na Medveďom ostrove decimovať veľké stáda mroža ľadového. V ďalších rokoch stretávali objavitelia z britskej Moskovskej spoločnosti, ktorá pôvodne hľadala morskú cestu severozápadnou pasážou, stále vo vodách Nórskeho mora veľkej skupiny veľrýb.^[41] Ostrov Jan Mayen sa v 17. storočí stal najdôležitejším východiskovým bodom v Nórskom a Grónskom mori pre holandských lovcov veľrýb.

Lovili sa predovšetkým veľryba grónska, ktorej sa podľa odhadov na začiatku 16. storočia vodách medzi ostrovom Jan Mayen a Špicbergami nachádzalo 25 000 kusov.^[42] V týchto vodách okrem Holanďanov lovili Dáni a veľrybári z hanzového mesta Hamburg, neskôr dominovali Briti, a nakoniec v 19. storočí sa veľrybárskym národom stali Nóri.^[41]

V období 1615 – 1820 sa okolie ostrova Jan Mayen, súostrovia Špicbergy, okolie Medvedieho ostrova a Grónska stalo najväčším loviskom veľrýb na svete. Začiatkom 20. storočia boli stavy veľrýb tak nízke, že sa ich komerčný lov vyplatil už len v okolí súostrovia Špicbergy. V roku 1903 uskutočnil Christen Christensen do vôd jeho okolia výpravu na vráskavca obrovského, ale do roku 1912 sa ich stavy klesli natoľko, že sa komerčný lov už ďalej nevyplatil.^[34]

S rozvojom techniky sa počet veľrybárov znižoval, ale počet ulovených veľrýb zostal rovnaký alebo sa zvyšoval.Za 40 rokov medzi rokmi 1864 až 1904 ulovili len nórski veľrybári 40 000 veľrýb. V prvom rade išlo o vráskavce, lovili sa predovšetkým kvôli tuku. Nóri, neskôr aj Švédi – predovšetkým Svend Foyn – vyvinuli metódy lovu veľrýb, ktoré sa neskôr stali štandardom pre moderné veľrybárstvo a veľmi vážne ohrozili stavy veľrýb.^[43] Delo pre vystreľovanie harpún s explozívnou hlavicou malo svetovú premiéru v Nórskom mori, rovnako ako loď na priemyselné spracovanie rýb, nádrž na olej, ktorá nahradila jednotlivé sudy, aj varenie veľrybieho tuku v tlakovom hrnci na palube lode.^[44]

Nórske more ležalo po mnoho storočí na okraji známeho sveta. Bolo preto zahalené legendami. V mori sa mal zdržiavať obrí hlavonožec kraken a potápať celé lode. Ešte Encyclopaedia Metropolitana z roku 1845 sa v niekoľkostránkovom príspevku od Erika Pontoppidana píše o najväčšej oblude, ktorá sa vyskytuje vo mori. Opis znie: "Obluda má priemer niekoľkých anglických míľ, má rohy a môže loď bez akejkoľvek námahy stiahnuť do morských hlbín."^[45] Legenda má pravdepodobne pôvod v historickom diele Olausa Magnusa Historia de gentibus septentrionalibus z roku 1539, kde je opis krakena a strašného morského hada, ako aj obrieho víru maelströmu.^[46]

Medzi Lofotskými ostrovmi Moskenesøy a Værøy sa objavuje silný morský vír moskenstraumen, ktorý do európskych dejín vošiel ako maelström a dal meno celému druhu vírov. Bol spomenutý už v Edde a stával sa motívom pre maliarov a básnikov od Edgara Allana Poea až po moderných autorov komiksov. V knihe Dvadsaťtisíc míľ pod morom o maelströme napísal Jules Verne:

Aj keď je uvedený knižný opis značnou nadsádzkou, maelström v okolí ostrovov Lofoty skutočne vzniká vďaka špecifickým vlastnostiam prílivu a odlivu a mimoriadnej topografii morského dna. Je jedným z najväčších morských vírov svojho druhu. Na rozdiel od ostatných vírov nevzniká v prielive či zátoke, ale na otvorenom mori. Má priemer 40 až 50 metrov a môže ohroziť malé rybárske lode, ktoré na prelome stredoveku a novoveku vyplávali na more. Vír priťahuje malé morská zvieratá, za ktorými sa sťahujú tresky, ktoré sa nimi živia, za nimi zas k maelströmu priplávajú rybárske lode.^[47]

Maelström sa stal slávnym aj vďaka rovnomennej básni Alfreda Tennysona, hrá úlohu v Bielej veľrybe Hermana Melvilla a je po ňom pomenovaná horská dráha v Disneyparku.

Na ryby bohaté pobrežie severného Nórska bolo osídlené už skôr, ako vznikli prvé písomné pramene. Obyvatelia pobrežia boli dobrí námorníci a za čias Vikingov osídlili Island a Grónsko a využívali trasy ležiace západne od Nórskeho mora pri svojich plavbách Atlantikom. Osady na Islande a v Grónsku ležali prevažne na teplejšom západnom pobreží ostrovov. Prvá spoľahlivejšia mapy severnej Európy Carta marina z roku 1539 zobrazuje Nórske more len ako pobrežie a nezobrazuje nič severne od Severného mysu. Nórske more mimo pobrežia sa na mapy dostalo v 17. storočí: v prvom rade ako časť vtedy hľadanej severovýchodnej pasáže, ďalej ako bohaté loviská veľrýb.^[48]

Jan Mayen bol objavený v roku 1607 a v nasledujúcich desaťročiach sa z neho stala dôležitá základňa holandských veľrybárov. Holanďan Willem Barents objavil Špicbergy a Medvedí ostrov.^[48] Špicbergy boli po stáročia základňou ruských lovcov mrožov. Ostrovy na okraji Nórskeho mora boli rýchlo rozdelené medzi sféry vplyvu pobrežných štátov. V čase vrcholiaceho lovu veľrýb bolo v okolí súostrovia Špicbergy 300 rybárskych lodí ročne s dvanásťtisícovou posádkou, z ktorých sa v prístavoch vždy nachádzala len veľmi malá časť lodí.^[48] Neskôr pribudli k veľrybárom námorníci hľadajúci severovýchodnú a severozápadnú pasáž a polárne expedície. Prvé meranie hĺbky Nórskeho mora uskutočnil v roku 1773 Constatine Phips na palube lode HMS Racehorse počas svojej polárnej expedície a nameral hĺbku 683 fathomov (1249 metrov).^[49]

Ku koncu 19. storočia začal v Nórskom mori oceánografický prieskum. Pokles stavov tresiek a sleďov pri Lofotskom pobreží donútil nórsku vládu vyslať expedíciu s meracími prístrojmi.^[50] Zoológ Georg Sarsat a meteorológ Henrik Mohn v roku 1874 presvedčili nórske ministerstvo vnútorných vecí, že neexistujú poznatky o Nórskom mori okrem nórskeho pobrežia a že tie poznatky musia byť získané; príkladom im bol Angličan Charles Wyville Thomson. Letá rokov 1876 až 1878 strávili na lodi Vøringen v priestore Nórskeho mora.^[51] Výsledky expedícií zhrnul Mohn v publikácii Prúdy Nórskeho mora, kde prvýkrát predstavil dynamický model morských prúdov, do ktorých zahrnul vietor, rozdiely tlaku vzduchu, teplotu mora a salinitu. Prvýkrát tak bola zverejnená podložená správa o prúdoch v Nórskom mori.^[52]

Pobrežie Nórskeho mora je riedko osídlené, pobrežie Severného ľadového oceánu a jeho okrajové moria nemali až do 20. storočia prakticky žiadne osídlenie. Lodná doprava existovala po mnohé stáročia len pre rybárstvo či lov veľrýb alebo spájala miesta pri pobreží. More bolo najdôležitejšou nórsku spojnicou miest na pobreží, lodná doprava však bola veľmi riedka. Na trasách pozdĺž pobrežia existuje už od konca 19. storočia lodné spojenie medzi husto zaľudneným južným Nórskom a pobrežím severného Nórska, ktoré zabezpečuje prepravu osôb a tovaru minimálne raz denne. Významnou lodnou trasou Nórskym morom je trasa ruského, bývalého sovietskeho vojenského námorníctva z Barentsovho mora pre lepšie spojenie tamojších prístavov so svetom. Cesta Nórskym morom je oveľa horšie kontrolovateľná ostatnými námornými veľmocami ako ostatné námorné spojenie Ruska či Sovietskeho zväzu s Atlantikom (Severné more – Skagerrak – Kattegat – Baltské more alebo Gibraltár – Stredozemné more – Bospor – Čierne more).

Nórske more tvorí priame spojenie ruských prístavov (Murmansk, Archangeľsk a Kandalakša) so severným Atlantikom, ktoré nikdy nezamŕza. To nadobudlo význam v 20. storočí, keď prístavy v Baltickom a Čiernom mori boli odrezané od zvyšku Ruska a iné cesty neexistovali. Vojensky dôležité sa stalo počas 2. svetovej vojny, keď ho využívali najmä konvoje z USA. Z USA vyplávalo 811 lodí, z toho 720 doplávalo do ruských prístavov. Hmotnosť tovaru bola 4 milióny ton, bolo dodaných 5 000 tankov a 7 000 lietadiel. Spojenci stratili v konvojoch 18 vojnových a 89 obchodných lodí, nemecké námorníctvo stratilo bojový krížnik Scharnhorst, tri krížniky, 38 ponoriek a množstvo lietadiel.^[53]

V lete plávali konvoje Grónskym morom, v zime ich zaľadnenie donútilo plávať bližšie k nórskemu pobrežiu. Najdôležitejšie boje nemeckého námorníctva proti týmto konvojom, predovšetkým operácia Rosselsprung v júni 1942, bitka v Barentsovom mori v decembri 1942 a námorná bitka pri Nordkappe v decembri 1943, sa uskutočnili na hraniciach Barentsovho a Nórskeho mora a blízko Nordkappu.^[53]

Na začiatku studenej vojny boli vzťahy medzi štátmi východného a západného bloku na bode mrazu, pozornosť sveta bola upriamená predovšetkým na strednú Európu. Nórsko, predovšetkým jeho východná časť, sa stala priestorom pre špionážne a kontrolné akcie.

Keď Sovietsky zväz začal v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia budovať severnú flotilu, ktorá sa stala najväčšou zo štyroch sovietskych flotíl, začalo Nórske more zohrávať dôležitejšiu strategickú úlohu. V Nórskom mori sa nepretržite zdržiavali veľké flotily Sovietskeho zväzu a NATO, v strategickom plánovaní oboch blokov hralo Nórske more dôležitú úlohu. Veľké námorné manévre severnej a baltickej flotily dali Nórskemu moru u časti armády pomenovanie Mare soveticum. Jednak tadiaľ viedla cesta sovietskych lodí do Atlantiku a tým smerom k USA, ďalej mala značná časť sovietskej flotily základňu v Murmansku, kúsok za hranicami Nórskeho mora. Aby Sovietsky zväz mohol chrániť svoju flotilu, bolo nutné, aby bol schopný brániť Nórske more.^[54]

V päťdesiatych rokoch NATO plánovalo útok na Murmansk a zničenie sovietskych ponoriek, v ďalších desaťročiach bola stratégia opatrnejšia. Hlavný dôraz sa kládol na priestor medzi Veľkou Britániou a Islandom, ďalej medzi Islandom a Grónskom. V 80. rokoch 20. storočia bolo Nórske more v prednej línii obrany, bolo v ňom prítomných veľa vojenských lodí a malo byť východiskom na útok na sovietske prístavy v Barentsovom mori. Aj v dobe uvoľňovania napätia medzi blokmi bolo Nórske more svedkom mnohých "hier na mačku a myš" medzi sovietskymi lietadlami a lietadlami NATO, medzi loďami a predovšetkým medzi ponorkami oboch námorných mocností.^[55]

Pozostatkom studenej vojny v Nórskom mori je jadrová ponorka K-278 Komsomolec, ktorá sa potopila v roku 1989 juhozápadne od Medvedieho ostrova. Keby do okolitého mora unikli rádioaktívne látky z ponorky, mohlo by to spôsobiť značné škody na životnom prostredí Nórskeho mora.^[56]

Nórske more je súčasťou severovýchodnej pasáže zo stredoeurópskych prístavov do Ázie. Lodná cesta medzi Európou a Áziou (Rotterdam – Tokio) cez Suezský prieplav meria 21 100 km, cesta severovýchodnou pasážou 14 100 km, je teda výrazne kratšia. Severovýchodná a severozápadná pasáž boli v roku 2008 prvýkrát súčasne bez ľadu.^[57]

V budúcnosti bude pravdepodobne Rusko ťažiť ropu a zemný plyn v pobrežných vodách Severného ľadového oceánu a časť ropy prepravovať do Európy a Ameriky tankermi. V roku 2002 sa preplavilo cez Nórske more 166 ruských tankerov, v roku 2015 ich má byť 615 a majú mať trikrát väčší objem.^[58]

Najdôležitejším produktom Nórskeho mora nie sú v súčasnej dobe ryby, ale ropa a predovšetkým zemný plyn. Náleziská v Nórskom mori nie sú ešte celkom preskúmané a otvorené. Viaceré z nich sú považované za veľmi výdatné a mohli by produkovať plyn niekoľko desaťročí.^[58] Pretože Nórsko má zo Severného mora bohaté skúsenosti s ťažbou ropy a zemného plynu aj s ich úpravou, neboli žiadne politické problémy, keď bolo v roku 1993 v Nórskom mori otvorené prvé ropné pole. V roku 2001 nasledovalo otvorenie náleziska zemného plynu Huldra na hraniciach so Severným morom, jedného z najväčších ťažobných zariadení v Nórskom mori.^[59]

Ťažba zemného plynu v Nórskom mori naráža na technické problémy, predovšetkým na zlé počasie a oveľa väčšiu hĺbku mora ako v Severnom mori. Ťažba plynu do hĺbky 500 metrov je dobre preskúmaná, vrty vo väčšej hĺbke sú ešte len v počiatočnej fáze.^[60] Vrty v hĺbkach viac ako pol kilometra sa uskutočňujú až od roku 1995, komerčne sa využíva len málo polí zemného plynu z veľkých hĺbok mora. Najdôležitejším ložiskom zemného plynu je v súčasnosti Ormen Lange, v prevádzke je od roku 2007. Podľa odhadov obsahuje 1,4 x10¹³ kubických stôp zemného plynu. Po nálezisku Troll by sa mohlo stať najdôležitejším nórskym poľom zemného plynu. Na náleziská Sleipnir v Severnom mori, a tým na plynovody do prímorských štátov Severného mora, je napojené plynovodom Lengeled, v súčasnosti najdlhším podmorským plynovodom na svete. Ďalšie náleziská zemného plynu sú v prípravnej fáze.^[61] Zvláštnu výzvu predstavuje pole Kristin, v ktorom je tlak plynu prakticky rovnaký ako tlak, pri ktorom sa trieštia okolité horniny, čo vedie k technickým problémom a tým pádom k meškaniu začatia ťažby.^[58]

1. ↑ Faerské ostrovy sú samosprávnym územím Dánska a nie sú samostatný štát.

1. ↑ Norwegian Sea, Veľká sovietska encyklopédia (po rusky)
2. ↑ Norwegian Sea, Encyclopedia Britannica on-line (po anglicky)
3. ↑ ICES, s. 1
4. ↑ Encyklopedický institut ČSAV. Geografický místopisný slovník světa. 1. dotlač vyd. Praha : Academia, 1999. 924 s. ISBN 80-200-0445-9. S. 566. (po česky)
5. ↑ ^{a b c d e f g h i j k} BLINDHEIM, Johan. Ecological Features of the Norwegian Sea. Leiden; New York; Brill : Luis René Rey, 1989. . ISBN 9004082816. S. 366 až 382.
6. ↑ Vreckový atlas sveta. 1. vyd. Praha : Kartografia Praha, as, 1994. ISBN 80-7011293-X. S. 26.
7. ↑ The Barents Sea and the Norwegian Sea . ICES, . S. 1. . Dostupné online. Archivované 2011-09-27 z originálu.
8. ↑ ^{a b c d} THORNES, Terje; LONGVA, Oddvar. The origin of the coastal zone.  : Sætre, 2007. S. 33 až 43.
9. ↑ ^{a b c d} SÆTRE, Roald. Driving Forves. s.l. : Sætre, 2007. S. 44 až 58.
10. ↑ AKEN, Hendrik Mattheus van. The Oceanic thermohaline circulation. New York : Springer, 2007. ďalej len Aken. ISBN 0387366377. S. 119 až 124.
11. ↑ ^{a b} SEPPÄLÄ, Matti. The physical Geography of Fennoscandia. New York : Oxford University Press, 2007. ďalej len Seppälä. ISBN 0199245908. S. 121 až 141.
12. ↑ TYLER, Paul A.. Ecosystems of the Deep Oceans. Amsterdam; Boston : Elsevier, 2007. ďalej len Tyler. ISBN 044482619X. S. 45 až 49.
13. ↑ ^{a b} Tyler, str. 115 až 116.
14. ↑ ICES, str. 2 až 3.
15. ↑ Tyler, str. 240 až 260.
16. ↑ ^{a b} Aken, str. 131 až 138.
17. ↑ SKRESLET, Stig. Jan Mayen Island in scientific focus. Dordrecht; Boston; London : Kluwer Academic Publishers, 2005. ďalej len Skreslet. ISBN 140202956X. S. 93.
18. ↑ HESTER, Ronald E.; HARRISON, Roy M.. Biodiversity under threat. Cambridge : Royal Society of Chemistry, 2007. ISBN 0854042512. S. 96.
19. ↑ WEFER, Gerold; LAMY, Frank; MANTOURA, Fauzi. Marine science frontiers for Europe. Berlin : Springer, 2003. ISBN 3540401687. S. 32 až 36.
20. ↑ SCHÄFER, Priska. The northern North Atlantic: a changing environment. Berlin; New York : Springer, 2001. ISBN 3540672311. S. 10 až 17.
21. ↑ MULVANEY, Kieran. At the ends of the earth: a history of the polar regions. Washington, DC : Island Press / Shearwater Books, 2001. ISBN 1559639083. S. 23.
22. ↑ LEROUX, Marcel. Global warming: Myth or reality: the erring ways of climatology. Berlin; New York : Springer; Chichester, UK, 2005. ISBN 1559639083.
23. ↑ ^{a b c d e f} Skreslet, str. 103 až 114.
24. ↑ ^{a b} SCHRÖDER RITZRAU, Andrea; et al. Distribution, Export and Alteration of Fossiliziable Plankton in the Nordic Seas in: Priska Schäfer: The Northern North Atlantic: A Changing Environment. Berlin; New York : Springer, 2001. ISBN 3540672311. S. 81 až 104.
25. ↑ ^{a b c d e f g} ICES, str. 5 až 8.
26. ↑ Schleppnetze: Fischer ruinieren Korallen des Nord-Atlantik online. Cit. 2009-10-25. Dostupné online. (po nemecky)
27. ↑ ^{a b} Blindheim, str. 382 až 401.
28. ↑ ^{a b} Wefer, str. 96.
29. ↑ STOKE, Olav Schram. Governing High Seas Fisheries: The Interplay of Global and Regional Regimes. Oxford; New York : Oxford University Press, 2001. ISBN 0198299494. S. 241 až 255.
30. ↑ ^{a b} HELFMAN, Gene S.. Fish Conservation: A Guide to Understanding and Restoring Global Aquatic Biodiversity and Fishery Resources. Washington : Island Press, 2007. ISBN 1559635959. S. 321 až 323.
31. ↑ National Research Council (US). Committee on Ecosystem Management for Sustainable Marine Fisheries. Sustaining Marine Fisheries. Washington, D.C. : National Academy Press, 1999. ISBN 0309055261. S. 46.
32. ↑ National Research Council (US). Committee on Ecosystem Management for Sustainable Marine Fisheries. Dolphins, porpoises, and Whales of the world: the IUCN red dáta book / Compiled by Margaret Klinowska; with an introduction by Justin Cooke.. Gland, Switzerland: IUCN; Cambridge, UK : Available from IUCN Publications Service Unit, 1991. ISBN 2880329361. S. 138.
33. ↑ ^{a b} Norwegian minka Whaling online. Norway - the official site in the UK, cit. 2009-06-28. Dostupné online. Archivované 2006-10-01 z originálu.
34. ↑ ^{a b} JOHNSEN, Arne Odd. The History of Modern Whaling. Gland, Switzerland: IUCN; Cambridge, UK : C. Hurst & Co. Publishers, 1982. ISBN 0905838238. S. 95 až 101.
35. ↑ KLINOWSKA, Margaret. Dolphins, Porpoises and Whales of the World. Gland, Switzerland: IUCN; Cambridge, UK : Available from IUCN Publications Service Unit, 1991. ISBN 2880329361. S. 320.
36. ↑ JENNINGS E.T., Simon. Marine fisheries ecology. Oxford; Malden, MA, USA : Blackwell Science, 2001. ISBN 0632050985. S. 297.
37. ↑ ^{a b c} NOEL, Alf Hakone. A sea change: the exclusive economic zone and governance institutions for living marine resources / edited by Syma A. Ebbin, Alf Hakone Hoel, and Are K. Sydnes.. Dordrecht, The Netherlands : Springer, 2005. ISBN 1402031327.
38. ↑ Tyler, str. 434.
39. ↑ HANNESSON, Rögnvaldur. The Privatization of the Oceans. s.l. : MIT Press, 2004. S. 103.
40. ↑ SMITH, Tim Denis. Scaling Fisheries: The Science of Measuring the Effects of Fishing, 1855-1955. Cambridge, England; New York : Cambridge University Press, 1994. ISBN 052139032X. S. 10 až 15.
41. ↑ ^{a b} RICHARDS, John F.. The Unending Frontier: An Environmental History of the Early Modern World. s.l. : University of California Press, 2006. ďalej len Richards. ISBN 0520246780. S. 589 až 586.
42. ↑ Richards, str. 574 až 580
43. ↑ JOHNSON, Arne Odd. The History of Modern Whaling. s.l. : C. Hurst & Co. Publishers, 1982. ďalej len Johnson. ISBN 0905838238. S. 68 až 71.
44. ↑ Johnson, str. 3 až 15
45. ↑ SMEDLEY, E.. Kraken v Encyclopædia Metropolitana; or, Universal dictionary of knowledge. s.l. : C. Hurst & Co. Publishers, 1845. S. 326 až 330.
46. ↑ TERRY, Glavin. The Sixth Extinction: Journeys Among the Lost and Left Behind. New York : Thomas Dunne Books / St. Martin's Press, 2007. ISBN 0312362315. S. 149.
47. ↑ TOM, Kopel. Ebb and Flow: Tides and Life on Our Once and Future Planet. Toronto; Tonawanda, NY : Dundurn Group, 2007. ISBN 0312362315. S. 76 až 79.
48. ↑ ^{a b c} NEIL, Kent. The Soul of the North: A Social, Architectural and Cultural History of the Nordic Countries, 1700-1940. s.l. : Reaktion Books, 2007. ISBN 1861890672. S. 300 až 302.
49. ↑ SUMMERHAYES, Colin. Understanding the Oceans: a century of ocean exploration. London; New York : UCL Press, 2001. ISBN 1857287053. S. 93.
50. ↑ MILLS, Eric. Mathematics in Neptune's Garden. Making the Physics of the Sea Quantitative, 1876-1900 in: Helen M. Rozwadowski, David K. Van Keuren (vyd): The Machine in Neptune's Garden: Historical Perspectives on Technology and the Marine Environment. Sagamore Beach, MA : Science History Publications / USA, 2001. ďalej len Mills. ISBN 0881353728. S. 41 až 43.
51. ↑ Mills, str. 44 až 47
52. ↑ Mills, str, 50 až 53
53. ↑ ^{a b} KILLHAM, Edward L.. The Nordic Way: A Path to Baltic Equilibrium. Washington, DC : Compass Press, 1993. ISBN 0929590120. S. 106.
54. ↑ SOKOLSKY, Joel J.. Seapower in the Nuclear Age: The United States Navy and NATO 1949-80. s.l. : Taylor & Francis, 1991. ISBN 0415008069. S. 83 až 87.
55. ↑ RISTO, Olaf. NATO's Northern Frontline in the 1980's v: Olav Njølstad: The Last Decade of the Cold War: From Conflict Escalation to Conflict Transformation. London; New York : Frank Cass, 2004. ISBN 0714685399. S. 360 až 371.
56. ↑ RISTO, Olaf. Marine radioactivity. Amsterdam; Boston : Elsevier, 2004. ISBN 0080437141. S. 92.
57. ↑ Nordost-und Nordwestpassage erstmals gleichzeitig eisfrei online. SPIEGEL ONLINE 2008, cit. 2009-07-01. Dostupné online. (po nemecky)
58. ↑ ^{a b c} LEICHENKO, Robin M.; O'BRIEN, Karen L.. Environmental Change and Globalization. Oxford; New York : Oxford University Press, 2008. ISBN 0195177320. S. 99.
59. ↑ FALOLA, Toyin; GENOVA, Ann. The Politics of the Global Oil Industry. Westport, Conn. : Praeger, 2005. ISBN 0275984001. S. 202 až 209.
60. ↑ Geo expr November 2004: Kristin - A Tough Lady PDF. Cit. 2009-07-01. Dostupné online. Archivované 2011-07-11 z originálu. (po anglicky)
61. ↑ Energy Information Administration: Country Analysis Briefs: Norway online. Cit. 2009-07-01. Dostupné online. (po anglicky)

• BLINDHEIM, Johan. Ecological Features of the Norwegian Sea. Leiden : Papers Brill Archive, 1989. ISBN 90-04-08281-6.
• ICES. Book 3 - The Barents Sea and the Norwegian Sea 2007. s.l. : s.n., 2007.
• SÆTRE, Roald. The Norwegian Coastal Current - Oceanography and Climate. Trondheim : Tapír Academic Press, 2007. ISBN 978-82-519-2184-8.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Nórske more

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Norské moře na českej Wikipédii.