A | B | C | D | E | F | G | H | CH | I | J | K | L | M | N | O | P | Q | R | S | T | U | V | W | X | Y | Z | 0 | 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9
Neilos Kabasilas | |
byzantský teológ a polemik | |
Osobné informácie | |
---|---|
Rodné meno | Nikolaos Kabasilas |
Narodenie | okolo 1300 |
Solún | |
Úmrtie | marec? 1363 |
Solún/Konštantínopol | |
Príbuzní | Kabasilovci, Nikolaos Kabasilas (synovec) |
Dielo | |
Žánre | náboženské spisy, polemiky |
Obdobie | byzantská literatúra |
Témy | kresťanstvo, Duch Svätý, pápežský primát, a i. |
Literárne hnutie | byzantská filozofia (palaiologovská), hésychazmus |
Významné práce | Peri tes tou Agiou Pneumatos ekporeuseós kata Latinón (O pôvode Ducha Svätého) |
Neilos Kabasilas alebo Neilos Kavasilas (iné mená pozri nižšie; *okolo 1300, Solún[1] – † marec? 1363, Konštantinopol[2]/Solún[3]) bol byzantský hésychastický teológ a polemik, efemérny solúnsky metropolita. Patril k prísnejšiemu gréckemu protilatinskému prúdu. Okrem diel na podporu hésychatmu písal diela o príčinách nezhôd medzi Rímom a Byzanciou, resp. pravoslávím, najmä o pápežskom primáte a o pôvode Ducha Svätého. Aj napriek tomu, že ho západná tomistická teológia pôvodne oslovila, neskôr proti nej rázne vystúpil vo svojich prácach.[4][5]
I napriek tomu že bol jedným z najvýznamnejších pravoslávnych teológov 14. storočia, bol následovne až do 20. storočia na Východe pomerne neznámy. Významné štúdie o ňom pochádzajú z prelomu tisícročí.[3] Istú ozvenu naopak zaznamenal medzi protestantmi, takže na jeho dielo musel ešte v roku 1626 reagovať biskup Giovanni Matteo Cariofilli.[6]
Mená
- Neilos Kabasilas alebo Neilos Kavasilas (gr. Νεῖλος (ὁ) Καβασίλας)[6][3]
- Nikolaos Kabasilas alebo Nikolaos Kavasilas (rodné meno)[4] (- iné formy tohto mena pozri pod Nikolaos Kabasilas, v literatúre sa pod týmto menom spravidla nespomína, zámeny s jeho synovcom pri štúdiách primárnych prameňov v minulosti spôsobili viaceré komplikácie vo vedeckom bádaní)
- Nílos Kavásilas[7][8], Nil Kavasilas[9], Nil Kabasilas[9]
- lat. Cabasilas Nilus[10], Nilus Thessalonicensis[11]
Životopis
Neilos sa pôvodným menom volal Nikolaos.[4] O jeho pôvode sa veľa nevie, narodil sa zrejme v Solúne okolo roku 1300. Pochádzal z rodu Kabasilovcov. Mal najmenej jednu sestru, o ktorej sa vie, že na sklonku života vstúpila do kláštora. Pôvodne vyučoval solúnsku mládež rôznym vedám: rétorike, filozofii, astronómii a pravdepodobne učil aj teológiu. Jeho žiakmi Démétrios Kydones i jeho synovec Nikolaos Kabasilas, významný byzantský spisovateľ a mystik.[12] Za vlády Jána Kantakuzéna pôsobil v Konštantínopole. Dostal sa tam zrejme v roku 1334 ako podporovateľ patriarchu Jána XIV. Kaleku.[3]
Neilos patril k vtedajšej vzdelanostnej elite. Poznal Barlaama z Kalábrie a bol priateľom Nikéfora Grégora. Hoci sa spočiatku javil neutrálnym, resp. zastával mierne protihésychastické stanoviská, pod cisárovým vplyvom sa pridal na stranu Grégoria Palamu.[5] Je možné, že za jeho pôvodný ostych mohli jeho staré priateľstvá. V rokoch 1334 až 1339 vyučoval v Konštantínopole, následne istý čas pôsobil opäť v Solúne. Je možné, že jeho pôsobenie v meste prerušilo povstanie zelótov. V roku 1343 sa vrátil do hlavného mesta ríše, kde vyučoval a podieľal sa na tamojšom cirkevnom živote. Zúčastnil sa tiež prípravy dokumentov z koncilu v roku 1351 a bol poverený, aby viedol diskusiu s protihésychasticky naladeným Nikéforom Grégorom. Podrobné údaje o jeho vedeckom živote a prácach z tohto obdobia chýbajú.[3]
Po odchode patriarchu Kallista I. bol jedným z troch kandidátov na post konštantínopolského patriarchu. Staršie hypotézy za kandidáta označovali jeho rovnomenného synovca Nikolaa Kabasilu. Po roku 1353 sa stal hieromníchom (jeromonachom) a prijal meno Neilos. V 50. rokoch sa zúčastnil diskusií o obnove cirkevného spoločenstva s Rímom, kde zastával značne protipápežské stanoviská. Neilos prejavoval osobitný záujem o latinskú teológiu, najmä o spisy Tomáša Akvinského. Je možné, že mal k úplne prvým prekladom jeho diel, názor, že ovládal latinčinu a čítal Akvinského texty v origináli, sa dnes považuje za chybný. V roku 1361 bol ako laik zvolený za metropolitu v Solúne, kde nahradil už dávnejšie zosnulého Palamu. Úradu sa pre svoj zlý zdravotný stav nikdy neujal. Zomrel niekedy v roku 1363, pravdepodobne v marci. Už krátko po smrti bol minimálne v Solúne uctievaný ako svätý. Nepriame dôkazy o úcte k nemu možno nájsť aj v pravoslávnych synodikonoch.[3]:ako podporné zdroje:[4][5][12][13]
Dielo a myšlienky
Neilos napísal viacero diel, pričom väčšina z nich má veľmi rozsiahle, opisné názvy. Písal polemiky proti protivníkom hésychazmu. Podieľal sa na zostavení záverov hésychastickej synody z roku 1351. Obzvlášť dôležitá bola jeho úloha pri výbere patristických textov pre slávnu palamistickú florilégiu o Božskej podstate a energii v 16 kapitolách (nie je zverejnená, najdôležitejší rukopis je Vat. gr. 705 ).[3] Na odporúčanie synody napísal dielo Antigramma proti Nikéforovi Grégorovi.[10]
Napísal tiež dve diela o pápežskom primáte a schizme medzi Východom a Západom, ktorú kladie za vinu pápežovi, ako aj traktát o koncile v rokoch 879/880, ktorý označil za ekumenický. Bol tiež autorom spisu O pôvode/procesii Ducha svätého (Περὶ τῆς τοῦ Άγίου Πνεύματος ἐκπορεύσεως κατὰ Λατίνων – Peri tes tou Agiou Pneumatos ekporeuseós kata Latinón, lat. De processione Spiritus Sancti). V istom zmysle ide o najväčšiu a najobjemnejšiu esej venovanú problému pneumatológie. Dokazuje, že rozdiel medzi západnou teológiou a pravoslávím v tejto oblasti nie je len v doplnení slov „a od Syna“ v Kréde, ale v tom, že dodatok odráža výrazné triadologické rozdiely v ich myslení. Dielo sa skladá z troch častí. Neilos sa pri písaní neobmedzil na obvyklé argumenty a protiargumenty, či citáty z patristických spisov k príslušnej téme.[3][10]
V traktátoch útočil na Akvinského teológiu tomizmu, ktorú poznal z prekladov svojho žiaka Kydona. Jeho argumenty však boli odmietnuté samotným Kydonom v nepublikovanom diele Obrana Tomáša Akvinského proti Neilovi Kabasilovi.[4][5][10] Dielo o očistci kedysi pripisované jemu, je dnes považované za spis Marka Eugenika.[12] Jeho autoritu na byzantskom Východe podporuje počet referencií na jeho dielo v spisoch Grékov na koncile vo Florencii.[12][13]
Referencie
- ↑ KABASILA, Nilo. In: FARRUGIA, Edward G.; AMBROS, Pavel, ed. Encyklopedický slovník křesťanského Východu. Preklad Adam Mackerle. Vyd. 1. Olomouc : Refugium Velehrad-Roma, 2010. 1039 s. (Prameny spirituality; zv. 15.) ISBN 978-80-7412-019-0. S. 458.
- ↑ Nilus Cabasilas In: Encyclopedia Britannica . . Dostupné online.
- ↑ a b c d e f g h MAXIMOVIČ, K. A. NIL KAVASILA. In: Pravoslavnaja enciklopedija. Tom. LI. NIKON – NOILMARA. Moskva : Cerkovo-naučnyj centr „Pravoslavnaja enciklopedija“, 2018. ISBN 978-5-89572-058-5. S. 167 – 173.
- ↑ a b c d e KABASILAS, NEILOS. In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. ISBN 0-19-504652-8. S. 1087 – 1088. (po anglicky)
- ↑ a b c d Kabasilas, Neilos. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 242.
- ↑ a b CABASILA, Nilo In: Silvio Giuseppe Mercati. Enciclopedia Italiana . . Dostupné online. (po taliansky)
- ↑ ZOZUĽAK, Ján. Byzantská filozofia. Plzeň : Aleš Čeněk, 2016. 221 s. ISBN 978-80-7380-640-8. S. 56.
- ↑ ZOZUĽAK, Ján. Nikolaj Kavásilas a kríza byzantskej spoločnosti v 14. storočí. Konštatínove listy (Nitra: Filozofická fakulta Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre), roč. 13, čís. 2, s. 89 – 98. Dostupné online . ISSN 2453-7675. DOI: 10.17846/CL.2020.13.2.89-98.
- ↑ a b ŠKOVIERA, Andrej. Kyjevský polemicko-apologetický rukopisný zborník s liturgiou svätého Petra. Slavica Slovaca (Bratislava: Slavistický ústav Jána Stanislava SAV), 2013, roč. 48, čís. 3 (supplementum)., s. 6n. ISSN 0037-6787.
- ↑ a b c d Oktawiusz Jurewicz. Kabasilas Nil. In: Encyklopedia kultury bizantyńskiej. Ed. Oktawiusz Jurewicz. Wydanie I. Warszawa : Wydawnictwa Uniwersytetu Warszawskiego, 2002. ISBN 83-235-0011-8. S. 252.
- ↑ Prvýkrát zrejme: CARIOFILLI, Giovanni Matteo. Confutatio Nili Thessalonicensis de primatu papae. 1626, pre ďalší doklad v literatúre pozri: Nilus Thessalonicensis In: Google knihy
- ↑ a b c d CABASILAS, NILUS. In: New Catholic Encyclopedia. Ed. Thomas Carson, Joann Cerrito. 2nd Ed. Vol. 2. Baa – Cam. Farmington Hills : Thomson Gale, 2003. ISBN 0-7876-4008-5. S. 837 – 838.
- ↑ a b AUBERT, R.. 3. KABASILAS. In: Dictionnaire d'histoire et de géographie ecclésiastiques. Ed. R. Aubert. Tome 28. JONOPOLIS – KILBER. Paris : Letouzey et Ané, 2003. ISBN 2-7063-0217-8. S. 709 – 710.
Ďalšia literatúra
- LOOS, Milan. KABASILAS Neilos. In: BORECKÝ, Bořivoj; DOSTÁLOVÁ, Růžena, a kol. Slovník řeckých spisovatelů. 2. přeprac. a dopl. vyd. Praha : Leda, 2006. 663 s. ISBN 80-7335-066-1. S. 288. (po česky)
- Kabasilas, Neilos. In: NICOL, Donald. A biographical dictionary of The Byzantine Empire. London : Seaby, 1991. ISBN 1-85264-048-0. S. 68.
- Kabasilas, 1) Neilos. In: Lexikon für Theologie und Kirche. Ed. Michael Buchberger, Walter Kasper. 3., völlig neubearb. Aufl.. vyd. Band 5. Hermeneutik bis Kirchengemeinschaft. Freiburg, Basel, Rom, Wien : Verlag Herder, 1996. ISBN 3-451-22005-9. S. 1117 – 1118. (po nemecky)
- Kabasilas. I. K., Neilos. In: Lexikon des Mittelalters. Band 5. Hiera-Mittel bis Lukanien. Stuttgard, Weimar : Metzler-Verlag, 1999. Autor hesla: A. Kazhdan. ISBN 3-476-01742-7. S. 845.
- KABASILAS, Neilos. In: Biographisch-Bibliographisches Kirchenlexikon. Band 3. Jedin – Kleinschmidt. Herzberg : Verlag Traugott Bautz, 1992. ISBN 3-88309-035-2. S. 915 – 916.
- Patrologia Graeca, 148:1328 – 1435, proti Grégorovi 149:683 – 730, schizma a primát 151:707 – 764.
- NIL KAVASILA In: Enciklopedija „Drevo“
- MAXIMOVIČ, K. A. NIL KAVASILA. In: Pravoslavnaja enciklopedija. Tom. LI. NIKON – NOILMARA. Moskva : Cerkovo-naučnyj centr „Pravoslavnaja enciklopedija“, 2018. ISBN 978-5-89572-058-5. S. 167 – 173.
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.
Antropológia
Aplikované vedy
Bibliometria
Dejiny vedy
Encyklopédie
Filozofia vedy
Forenzné vedy
Humanitné vedy
Knižničná veda
Kryogenika
Kryptológia
Kulturológia
Literárna veda
Medzidisciplinárne oblasti
Metódy kvantitatívnej analýzy
Metavedy
Metodika
Text je dostupný za podmienok Creative
Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších
podmienok.
Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky
použitia.
www.astronomia.sk | www.biologia.sk | www.botanika.sk | www.dejiny.sk | www.economy.sk | www.elektrotechnika.sk | www.estetika.sk | www.farmakologia.sk | www.filozofia.sk | Fyzika | www.futurologia.sk | www.genetika.sk | www.chemia.sk | www.lingvistika.sk | www.politologia.sk | www.psychologia.sk | www.sexuologia.sk | www.sociologia.sk | www.veda.sk I www.zoologia.sk