Napoleon III.
Francúzsky prezident a cisár
Portrét od Franza Xavera Winterhaltera (1855)
Panovanie
Dynastia	Bonapartovci
Panovanie	2. december 1852 – 4. september 1870
Biografické údaje
Pôvodné meno	Charles-Louis Napoléon Bonaparte
Narodenie	20. apríl 1808 Paríž, Prvé Francúzske cisárstvo
Úmrtie	9. január 1873 (64 rokov) Chislehurst, Kent, Anglicko
Vierovyznanie	Katolícka cirkev
Rodina
Manželka	Eugénie de Montijo (* 1853)
Potomstvo	Napoleon Evžen Ľudovít Bonaparte
Otec	Ľudovít Bonaparte
Matka	Hortense de Beauharnais
Ďalšie tituly
Francúzsky prezident
20. december 1848 – 2. december 1852
Odkazy
Projekt Guttenberg	Ľudovít Napoleon Bonaparte (plné texty diel autora)
	Ľudovít Napoleon Bonaparte (multimediálne súbory na commons)
Historický portál  Biografický portál

Ľudovít Napoleon Bonaparte (vlastným menom Charles Louis Napoléon Bonaparte resp. ako cisár Napoleon III., franc. Napoléon III) (* 20. apríl 1808, Paríž, Francúzsko – † 9. január 1873, Chislehurst, Spojené kráľovstvo) bol synovcom Napoleona I. a bratrancom Napoleona II., a bol prvým francúzskym prezidentom v rokoch 1848 – 1852 a posledný francúzsky panovník v rokoch 1852 – 1870. Založil druhé francúzske cisárstvo a bol jeho jediným cisárom až do porážky francúzskej armády a jej zajatia Pruskom a jeho spojencami vo francúzsko-pruskej vojne v roku 1870. Pracoval na modernizácii francúzskeho hospodárstva, prestavbe centra Paríža, rozšíril francúzske zámorské impérium a zapojil sa do krymskej vojny a druhej talianskej vojny za nezávislosť.

Napoleon III. nariadil veľkú rekonštrukciu Paríža, ktorú vykonal jeho prefekt Seiny barón Georges Eugène Haussmann, a začal podobné projekty verejných prác v Marseille, Lyone a ďalších francúzskych mestách. Modernizoval francúzsky bankový systém, rozšíril a konsolidoval francúzsky železničný systém a urobil francúzske obchodné námorníctvo druhým najväčším na svete. Podporoval výstavbu Suezského prieplavu a založil moderné poľnohospodárstvo, ktoré ukončilo hladomor vo Francúzsku a urobilo z Francúzska poľnohospodárskeho vývozcu. Napoleon III. dojednal dohodu o voľnom obchode z roku 1860 s Britániou a podobné dohody s ostatnými európskymi obchodnými partnermi Francúzska. Sociálne reformy zahŕňali právo francúzskych pracovníkov na štrajk a právo na organizáciu. Do Sorbonne boli prijaté prvé študentky a rozšírili sa možnosti vzdelávania žien, ako aj zoznam požadovaných predmetov na verejných školách.

V zahraničnej politike sa Napoleon III. snažil opätovne potvrdiť francúzsky vplyv v Európe a na celom svete. Bol zástancom zvrchovanosti ľudu a nacionalizmu. V Európe sa spojil s Britániou a počas krymskej vojny (1853 – 1856) porazil Rusko. Jeho režim pomohol zjednoteniu Talianska porazením rakúskeho cisárstva v období francúzsko-rakúskej vojny a neskôr ako odloženú odmenu pripojil Savojsko a grófstvo Nice. Jeho sily zároveň bránili pápežský štát proti anexii Talianskom. Bol tiež priaznivý voči zjednoteniu podunajských kniežatstiev (24. januára 1859), čoho výsledkom bolo vytvorenie moderného štátu Rumunska. Napoleon III. zdvojnásobil oblasť francúzskeho zámorského impéria v Ázii, Tichomorí a Afrike. Na druhej strane francúzska intervencia v Mexiku, ktorej cieľom bolo vytvorenie druhej mexickej ríše pod francúzskou ochranou, skončila celkom neúspechom.

Od roku 1866 musel Napoleon čeliť rastúcej sile Pruska, pretože jeho kancelár Otto von Bismarck usiloval o nemecké zjednotenie pod pruským vedením. V júli 1870 Napoleon vstúpil do francúzsko-pruskej vojny bez spojencov a s podradnými vojenskými silami. Francúzska armáda bola rýchlo porazená a Napoleon III. bol zajatý v bitke pri Sedane. V Paríži bola vyhlásená tretia francúzska republika a Napoleon odišiel do vyhnanstva v Anglicku, kde zomrel v roku 1873.

Detstvo a rodina

Charles-Louis Napoleon Bonaparte, neskôr známy ako Ľudovít Napoleon a potom Napoleon III., sa narodil v Paríži v noci 19. alebo 20. apríla 1808. Jeho otec bol Ľudovít Bonaparte, mladší brat Napoleona Bonaparteho, ktorý urobil Ľudovíta kráľom Holandska od roku 1806 do roku 1810. Jeho matkou bola Hortense de Beauharnais, jediná dcéra Napoleonovej manželky Joséphine de Beauharnais z prvého manželstva s Alexandrom de Beauharnais.

Ako cisárovná navrhla Joséphine manželstvo ako spôsob, ako vyprodukovať dediča cisára, ktorý súhlasil, pretože Joséphine bola vtedy bezdetná. Ľudovít sa oženil s Hortense, keď mal dvadsaťštyri rokov a ona mala devätnásť rokov. Mali ťažký vzťah a žili spolu iba na krátku dobu. Ich prvý syn Napoleon Karol Bonaparte zomrel v roku 1807 a – hoci sa odlúčili a rodičia mali zdravého druhého syna Napoleona Ľudovíta Bonaparteho – rozhodli sa mať tretie dieťa. V júli 1807 na chvíľu uzavreli manželstvo v Toulouse a Ľudovít sa narodil predčasne, dva týždne pred deviatym mesiacom. Nepriatelia Ľudovíta Napoleona, vrátane Victora Huga, šírili klebety, že bol dieťaťom iného človeka, ale väčšina historikov dnes súhlasí s tým, že bol legitímnym synom Ľudovíta Bonaparteho.

Charles-Louis (Napoleon III.) bol pokrstený 5. novembra 1810 v zámku Fontainebleau, pričom jeho kmotrom bol cisár Napoleon a cisárovná Marie-Louise ako jeho kmotra. Jeho otec zostal preč, opäť oddelený od Hortense. Vo veku siedmich rokov navštívil Ľudovít Napoleon svojho strýka v paláci Tuileries v Paríži. Napoleon ho zdvihol k oknu a videl vojakov vychádzajúcich na nádvorí Karuselu pod nimi. Naposledy videl svojho strýka s rodinou v Château de Malmaison, krátko pred odchodom Napoleona do bitky pri Waterloo.

Všetci členovia dynastie Bonaparte boli nútení ísť do vyhnanstva po porážke Napoleona v bitke pri Waterloo a po obnovení monarchie Bourbonovcami vo Francúzsku. Hortense a Ľudovít Napoleon sa presťahovali z Aixu do Bernu, do Bádenu a nakoniec do domu pri jazere v Arenenbergu vo švajčiarskom kantóne Thurgau. Časť svojho vzdelania získal v Nemecku na gymnáziu v Augsburgu (Bavorsko). Výsledkom bolo, že po zvyšok svojho života mal jeho francúzsky mierny, ale viditeľný nemecký prízvuk. Jeho domácim učiteľom bol Philippe Le Bas, horlivý republikán a syn revolucionára a blízkeho priateľa Robespierra. Le Bas ho učil francúzsku históriu a radikálnu politiku.

• 
  Ľudovít Bonaparte (1778 – 1846), mladší brat Napoleona Bonaparteho, kráľ Holandska, otec Napoleona III.
• 
  Hortense de Beauharnais (1783 – 1837), matka Napoleona III.
• 
  Dom pri jazere v Arenenbergu vo Švajčiarsku, kde Ľudovít Napoleon strávil väčšinu svojej mladosti a vyhnanstva

Romantický revolucionár (1823 – 1835)

Keď mal Ľudovít Napoleon pätnásť rokov, Hortense sa presťahovala do Ríma, kde mali vilu Bonapartes. Trávil svoj čas učením sa taliančiny, skúmaním starodávnych ruín a učením umenia zvádzania a romantických záležitostí, ktoré často používal vo svojom neskoršom živote. Stal sa priateľom francúzskeho veľvyslanca Françoisa-Reného de Chateaubrianda, otca romantizmu vo francúzskej literatúre, s ktorým zostal mnoho rokov v kontakte. Zišiel sa so svojím starším bratom Napoleonom Ľudovítom a spoločne sa zapojili do karbonárskych tajných revolučných spoločností bojujúcich proti rakúskej nadvláde nad severným Talianskom. Na jar roku 1831, keď mal dvadsaťtri rokov, začala rakúska a pápežská vláda ofenzívu proti karbonárom a dvaja bratia, hľadaní policajtmi, boli nútení utiecť. Počas ich úteku Napoleon Ľudovít dostal osýpky a 17. marca 1831 zomrel v náručí svojho brata. Hortense sa pripojila k svojmu synovi a spoločne sa skrývali pred políciou a rakúskou armádou až sa nakoniec dostali k francúzskym hraniciam.

Hortense a Ľudovít Napoleon cestovali inkognito do Paríža, kde starý režim kráľa Karola X. práve padol a bol nahradený liberálnejším režimom kráľa Ľudovíta Filipa I. Do Paríža prišli 23. apríla 1831 a rezervovali si miesto pod menom „Hamilton“ v hoteli du Holland na Place Vendôme. Hortense napísala výzvu kráľovi so žiadosťou o pobyt vo Francúzsku a Ľudovít Napoleon sa ponúkol na dobrovoľnú prácu ako obyčajný vojak vo francúzskej armáde. Nový kráľ súhlasil, že sa tajne stretne s Hortense; Ľudovít Napoleon mal horúčku a nepripojil sa k nim. Kráľ nakoniec súhlasil, že Hortense a Ľudovít Napoleon môžu zostať v Paríži, pokiaľ by bol ich pobyt krátky a inkognito. Ľudovítovi Napoleonovi bolo povedané, že sa môže pripojiť k francúzskej armáde, ak by si jednoducho zmenil svoje meno, čo rozhorčene odmietol urobiť. Hortense a Ľudovít Napoleon zostali v Paríži až do 5. mája, do desiateho výročia smrti Napoleona Bonaparteho. Prítomnosť Hortense a Ľudovíta Napoleona v hoteli sa stala známou a na námestí Vendôme pred hotelom sa uskutočnila verejná demonštrácia smútku za cisárom. V ten istý deň dostali príkaz opustiť Paríž. Na chvíľu išli do Británie a potom späť do vyhnanstva vo Švajčiarsku.

Raná dospelosť

Bonapartistické nástupníctvo a filozofia Bonapartizmu

Už od pádu Napoleona v roku 1815 existovalo vo Francúzsku bonapartistické hnutie, ktoré dúfalo, že sa Bonaparte vráti na trón. Podľa zákona o dedení, ktorý ustanovil Napoleon I. prešiel nárok najprv na jeho vlastného syna. Tento dedič, známy ako Napoleon II., žil vo virtuálnom väzení na viedenskom dvore pod titulom vojvoda z Reichstadtu. Ďalším v rade bol najstarší brat Napoleona I. Jozef Bonaparte (1768 – 1844), za ktorým nasledoval Ľudovít Bonaparte (1778 – 1846), no ani Jozef, ani Ľudovít nemali záujem o opätovný vstup do verejného života. Keď vojvoda z Reichstadtu zomrel v roku 1832, Ľudovít Napoleon sa stal de facto dedičom dynastie.

V exile so svojou matkou vo Švajčiarsku sa zapísal do švajčiarskej armády, trénoval sa na to, aby sa stal dôstojníkom a napísal príručku delostrelectva (jeho strýko Napoleon Bonaparte sa preslávil ako dôstojník delostrelectva). Ľudovít Napoleon tiež začal písať o svojej politickej filozofii – pretože, ako navrhol Herbert Albert Laurens Fisher, „program cisárstva nebol improvizáciou vulgárneho dobrodruha“, ale výsledkom hlbokej reflexie napoleonskej politickej filozofie a jej prispôsobenia zmenili domácu a medzinárodnú scénu.^[1] Svoje Rêveries politiques alebo „politické sny“ publikoval v roku 1833 vo veku 25 rokov, v roku 1834 nasledovali Considérations politiques et militaires sur la Suisse („Politické a vojenské úvahy o Švajčiarsku“), v roku 1839 nasledovalo Les Idées napoléoniennes („Napoleonove myšlienky “), prehľad jeho politických ideí, ktorý bol publikovaný v troch vydaniach a nakoniec preložený do šiestich jazykov. Svoju doktrínu založil na dvoch myšlienkach: všeobecné volebné právo a primát národného záujmu. Vyzval na „monarchiu, ktorá získa výhody republiky bez nepríjemností“, režim „silný bez despotizmu, slobodný bez anarchie, nezávislý bez dobývania“.

Neúspešný prevrat a vyhnanstvo v Londýne (1836 – 1840)

„Verím,“ napísal Louis Napoleon, „že čas od času sú stvorení muži, ktorých nazývam dobrovoľníkmi prozreteľnosti, v ktorých rukách sú osudy ich krajín. Verím, že som jedným z tých mužov. Ak sa mýlim, zbytočne zahyniem. Ak mám pravdu, prozreteľnosť ma postaví do pozície, aby som mohol plniť svoje poslanie.“ Keď bol v Paríži, videl populárne nadšenie pre Napoleona Bonaparta a bol presvedčený, že ak by pochodoval do Paríža, ako to Napoleon Bonaparte urobil v roku 1815 počas Sto dní, Francúzsko by vstalo a pripojilo sa k nemu. Začal plánovať puč proti kráľovi Ľudovítovi Filipovi.

Plánoval začatie povstania v Štrasburgu. Plukovník pluku bol získaný pre túto vec. 29. októbra 1836 prišiel Ľudovít Napoleon do Štrasburgu v uniforme delostreleckého dôstojníka a získal zhromaždený pluk na svoju stranu. Prefektúra bola obsadená a prefekt bol zatknutý. Bohužiaľ pre Ľudovíta Napoleona generál veliaci posádke utiekol a povolal lojálny pluk, ktorý obkľúčil vzbúrencov. Vzbúrenci sa vzdali a Ľudovít Napoleon utiekol späť do Švajčiarska.

Cestovanie

Kráľ Ľudovít Filip požadoval, aby ho švajčiarska vláda vrátila do Francúzska, no Švajčiari zdôraznili, že je švajčiarskym vojakom a občanom a preto ho odmietali odovzdať. Ľudovít Filip odpovedal vyslaním armády na švajčiarske hranice. Ľudovít Napoleon poďakoval svojim švajčiarskym hostiteľom a dobrovoľne opustil krajinu. Ostatní vzbúrenci boli súdení v Alsasku a všetci boli oslobodení.

Ľudovít Napoleon cestoval najprv do Londýna, potom do Brazílie a potom do New Yorku. Presťahoval sa do hotela, kde stretol elitu newyorskej spoločnosti a spisovateľa Washingtona Irvinga. Keď cestoval, aby si viac prezrel Spojené štáty, dostal hlásenie, že jeho matka je veľmi chorá. Ponáhľal sa čo najrýchlejšie späť do Švajčiarska. Do Arenenbergu dorazil včas, aby bol so svojou matkou 5. októbra 1837, kedy zomrela. 11. januára 1838 bola nakoniec pochovaná v Reuile vo Francúzsku vedľa svojej matky, no Ľudovít Napoleon sa nemohol zúčastniť, pretože nemal povolenie na vstup do Francúzska.

Ľudovít Napoleon sa vrátil do Londýna na nové obdobie vyhnanstva v októbri 1838. Po svojej matke zdedil veľké bohatstvo a ubytovall sa v dome so sedemnástimi zamestnancami s niekoľkými svojimi starými priateľmi a sprisahancami. Bol prijatý londýnskou spoločnosťou a stretol sa s vtedajšími politickými a vedeckými vodcami vrátane Benjamina Disraeliho a Michaela Faradaya. Robil tiež rozsiahly výskum ekonomiky Británie. Prechádzal sa v Hyde Parku, ktorý neskôr použil ako model, keď v Paríži založil Bois de Boulogne.

Druhý prevrat, väzenie, útek a vyhnanie (1840–1848)

Keď žil v pohodlí Londýna, nevzdal sa sna vrátiť sa do Francúzska, aby sa zmocnil vlády. V lete roku 1840 kúpil zbrane a uniformy a nechal vytlačiť vyhlásenia, zhromaždil kontingent asi šesťdesiatich ozbrojených mužov, prenajal loď s názvom Edinburgh-Castle a 6. augusta 1840 sa plavil cez Lamanšský prieliv do prístavu Boulogne-sur-Mer. Pokus o prevrat sa zmenil na ešte väčšie fiasko ako štrasburská vzbura. Vzbúrencov sa podarilo zastaviť, vojaci posádky sa odmietli pripojiť, obvinení boli obkľúčení na pláži, jeden bol zabitý a ostatní zatknutí. Britská a francúzska tlač si začala robiť posmech z Ľudovíta Napoleona a jeho nedávnej vzbury. Noviny Le Journal des Débats napísali: „toto prekonalo komédiu. Jeden nezabije šialených ľudí, len ich uzamkne.“ Bol postavený pred súd, kde bol napriek výrečnej obhajobe jeho veci odsúdený na doživotie v pevnosti Ham v severnom Francúzsku.

Aktivity vo väzení

Register pevnosti Ham zo 7. októbra 1840 obsahoval stručný opis nového väzňa: "Vek: tridsaťdva rokov. Výška: 166 centimetrov. Vlasy a obočie: gaštanové. Oči: sivé a malé. Nos: veľký. Ústa: obyčajné. Briadka: hnedá. Fúzy: blond. Brada: špicatá. Tvár: oválna. Pleť: bledá. Hlava: zapadnutá v pleciach a veľké plecia. Chrbát: ohnutý. Pery: tučné.“ Mal tam milenku menom Éléonore Vergeotová. Bola to mladá žena z neďalekého mesta, ktorá mu porodila dve deti.

Počas väzenia písal básne, politické eseje a články o rôznych témach. Prispel článkami do regionálnych novín a časopisov v mestách po celom Francúzsku a stal sa pomerne dobre známym ako spisovateľ. Jeho najslávnejšou knihou bola L'extinction du pauperisme (1844), štúdia príčin chudoby vo francúzskej priemyselnej robotníckej triede, s návrhmi na jej elimináciu. Jeho záver: „Robotnícka trieda nemá nič, treba im dať vlastníctvo. Nemajú iné bohatstvo ako svoju vlastnú prácu, je potrebné im dať prácu, z ktorej budú mať úžitok všetci .... sú bez organizácie a bez spojenia, bez práv a bez budúcnosti; je potrebné im dať práva a budúcnosť a vyzdvihnúť ich na vlastné oči združením, vzdelávaním a disciplínou. Navrhol rôzne praktické vylepšenia na vytvorenie bankového a sporiaceho systému, ktorý by poskytoval kredit robotníckej triede a na založenie poľnohospodárskych kolónií podobných kibucom neskôr založeným v Izraeli. Táto kniha bola vo Francúzsku široko tlačená a distribuovaná a zohrala dôležitú úlohu v jeho budúcom volebnom úspechu.

Vo väzení bol zaneprázdnený, ale tiež nešťastný a netrpezlivý. Uvedomoval si, že popularita Napoleona Bonaparteho sa vo Francúzsku neustále zvyšuje; cisár bol predmetom hrdinských básní, kníh a hier. Obrovské davy sa zišli v Paríži dňa 15. decembra 1840, keď boli ostatky Napoleona Bonaparteho vrátené s veľkou slávnosťou do Paríža a odovzdané starému nepriateľovi Ľudovíta Napoleona kráľovi Ľudovítovi Filipovi, zatiaľ čo Ľudovít Napoleon o tom mohol čítať iba vo väzení. Dňa 25. mája 1846 sa za pomoci svojho lekára a ďalších priateľov zvonka prestrojil za robotníka, ktorý nesie drevo, a vyšiel z väzenia. Jeho nepriatelia ho neskôr posmešne volali „Badinguet“, čo bolo meno robotníka, ktorého totožnosť prevzal. Čakal, že ho vezmú na pobrežie a potom loďou do Anglicka. Mesiac po jeho úteku zomrel jeho otec Ľudovít, vďaka čomu bol Ľudovít Napoleon jasným dedičom dynastie Bonapartovcov.

Návrat a skoré záležitosti

Rýchlo si obnovil svoje postavenie v britskej spoločnosti. Žil na Kráľovskej ulici v St. James's v Londýne, chodil do divadla a lovil, obnovoval svoju známosť s Benjaminom Disraelim a stretol sa s Charlesom Dickensom. Vrátil sa k štúdiu v Britskom múzeu. Počas jeho pobytu v Británii mal pomer s herečkou Rachel, najslávnejšou francúzskou herečkou toho obdobia. Dôležitejšie pre jeho budúcu kariéru bolo, že mal vzťah s bohatou dedičkou Harriet Howardovou (1823 – 1865). Stretli sa v roku 1846 krátko po jeho návrate do Británie. Začali spolu žiť, vzala si jeho dve nelegitímne deti a vychovávala ich so svojím vlastným synom a financovala jeho politické plány tak, aby sa mohol v momente, keď to bude vhodné, vrátiť do Francúzska.

Pokus Ľudovíta Napoleona z roku 1840 viesť povstanie proti Ľudovítovi Filipovi skončil fiaskom a zosmiešňovaním. Bol odsúdený na doživotie v pevnosti Ham v severnom Francúzsku. Neskôr často hovoril o tom, čo sa naučil na „Univerzite Ham“. Po úteku z väzenia sa počas svojho pobytu v Londýne stretol s Rachel (1823 – 1858), najslávnejšou francúzskou herečkou tej doby.

Ľudovít Napoleon sa stretol s bohatou dedičkou Harriet Howardovou v roku 1846. Stala sa jeho milenkou a pomohla financovať jeho návrat do Francúzska.

• 
  Pokus Ľudovíta Napoleona z roku 1840 viesť povstanie proti Ľudovítovi Filipovi skončil fiaskom a zosmiešňovaním. Bol odsúdený na doživotie v pevnosti Ham v severnom Francúzsku.
• 
  Miestnosť v pevnosti Ham, kde Ľudovít Napoleon študoval, písal a uskutočňoval vedecké experimenty. Neskôr často hovoril o tom, čo sa naučil na „Univerzite v Hame“.
• 
  Po úteku z väzenia sa počas jeho londýnskeho pobytu stretol s Rachel (1823 – 1858), najslávnejšou francúzskou herečkou tej doby.
• 
  Ľudovít Napoleon sa stretol s bohatou dedičkou Harriet Howardovou v roku 1846. Stala sa jeho milenkou a pomohla financovať jeho návrat do Francúzska.

Začiatky politickej kariéry

Revolúcia v roku 1848 a vznik druhej republiky

Vo februári 1848 sa Ľudovít Napoleon dozvedel, že vypukla francúzska revolúcia a že Ľudovít Filip, ktorý čelil opozícii v rámci svojej vlády a armády, abdikoval. Veriac, že jeho čas konečne prišiel, sa vydal 27. februára do Paríža a odišiel z Anglicka v ten istý deň, kedy Ľudovít Filip odišiel z Francúzska do exilu v Anglicku. Keď prišiel do Paríža, zistil, že bola vyhlásená druhá republika na čele s dočasnou vládou na čele s Komisiou vedenou Alphonsom de Lamartinom a že rôzne frakcie republikánov, od konzervatívcov po ľavicu, bojujú o moc. Lamartine napísal oznámenie o svojom príchode a uviedol, že „nemal som inú ambíciu, ako slúžiť mojej krajine“. Lamartine zdvorilo, ale stroho napísal žiadosť a požiadal Ľudovíta Napoleona, aby opustil Paríž „dovtedy, kým nebude mesto pokojnejšie, a nie pred voľbami do Národného zhromaždenia“. Jeho blízki poradcovia naňho naliehali, aby zostal a pokúsil sa prevziať moc, avšak chcel ukázať svoju obozretnosť a lojalitu k republike; zatiaľ čo jeho poradcovia zostali v Paríži, on sa 2. marca 1848 vrátil do Londýna a odtiaľ sledoval udalosti.

Nezúčastnil sa prvých volieb do Národného zhromaždenia, ktoré sa konali v apríli 1848, kedy ale boli zvolení traja členovia rodiny Bonapartovcov: Jérôme Napoléon Bonaparte, Pierre Napoléon Bonaparte a Lucien Murat; meno Bonaparte malo teda stále politickú moc. V nasledujúcich voľbách, 4. júna, v ktorých mohli kandidáti kandidovať na viac obvodov, bol zvolený do štyroch rôznych obvodov; v Paríži patril medzi päť najlepších kandidátov hneď po konzervatívnom vodcovi Adolphovi Thiersovi a Victorovi Hugovi. Jeho nasledovníci boli väčšinou vľavo, od roľníckej a robotníckej triedy. Jeho brožúra o „zániku pauperizmu“ bola v obehu v Paríži a jeho meno bolo spojené so socialistickými kandidátmi Barbèsom a Ľudovítom Blancom.

Umiernení republikánski vodcovia dočasnej vlády, Lamartine a Cavaignac, ho uväznili ako nebezpečného revolucionára, ale opäť sa z toho vymanil. Napísal prezidentovi dočasnej vlády: „Verím, že by som sa mal dočkať, až sa vrátim do srdca svojej krajiny, aby moja prítomnosť vo Francúzsku nebola zámienkou pre nepriateľov republiky.“

V júni 1848 vypuklo v Paríži júnové povstanie proti ľavicovej konzervatívnej väčšine v Národnom zhromaždení. V robotníckych štvrtiach sa objavili stovky barikád. Generál Cavaignac, veliteľ armády, najskôr stiahol svojich vojakov z Paríža, aby povstalcom umožnil obsadiť ich barikády, a potom sa vrátil s drvivou silou, aby zničil povstanie; od 24. do 26. júna sa v uliciach robotníckych štvrtí v Paríži konali boje. Odhaduje sa, že na barikádach bolo zabitých päťtisíc povstalcov, pätnásťtisíc bolo zatknutých a štyri tisíce deportovaných.

Jeho (Ľudovíta Napoleona) neprítomnosť v Paríži znamenala, že nebol spojený ani s povstaním, ani s brutálnou represiou, ktorá nasledovala. Bol stále v Londýne v dňoch 17. – 18. septembra, kedy sa konali voľby do Národného zhromaždenia, no bol kandidátom v trinástich útvaroch a bol zvolený do piatich; v Paríži získal 110 000 hlasov z 247 000 odovzdaných hlasov, čo bol najvyšší počet hlasov ktoréhokoľvek kandidáta. 24. septembra sa vrátil do Paríža a tentoraz sa ujal svojho miesta v Národnom zhromaždení. Za sedem mesiacov sa dostal z politického exilu v Londýne na viditeľné miesto v Národnom zhromaždení, keď vláda dokončila novú ústavu a pripravovala sa na prvé voľby prezidenta Francúzskej republiky.

Prezidentské voľby v roku 1848

Nová ústava druhej republiky, ktorú vypracovala komisia vrátane Alexisa de Tocqueville, vyzvala na silnú exekutívu a prezidenta voleného ľudovým hlasovaním na základe všeobecného hlasovania mužov, a nie na výbere Národného zhromaždenia. Voľby boli naplánované na 10. – 11. decembra 1848. Ľudovít Napoleon okamžite oznámil svoju kandidatúru. Na túto funkciu kandidovali štyria: generál Cavaignac, ktorý viedol potlačenie júnových povstaní v Paríži; Lamartine, básnický filozof a vodca dočasnej vlády; Alexandre Auguste Ledru-Rollin, vodca socialistov; a Raspail, vodca krajne ľavicového krídla socialistov.

Ľudovít Napoleon založil svoju rezidenciu a sídlo svojej kampane v hoteli du Rhin na námestí Vendôme. Sprevádzala ho jeho spoločníčka Harriet Howardová, ktorá mu poskytla veľkú pôžičku na financovanie jeho kampane. Zriedka chodil na zasadnutia Národného zhromaždenia a zriedka hlasoval. Nebol nadaným rečníkom; hovoril pomaly, monotónne, s miernym nemeckým prízvukom ešte zo švajčiarskeho vzdelávania. Jeho oponenti ho niekedy zosmiešňovali, jeden ho porovnával s „moriakom, ktorý verí, že je orol“.

Jeho kampaň oslovila ľavicu aj pravicu. Jeho volebný manifest vyhlásil, že podporuje „náboženstvo, rodinu, majetok, večný základ celého spoločenského poriadku“. Zároveň však oznámil svoj zámer „dať prácu nezamestnaným; dávať si pozor na starobu pracovníkov; zaviesť do priemyselných zákonov tie zlepšenia, ktoré neničia bohatých, ale prinášajú blahobyt každého z nich pre prosperitu všetkých “.

Jeho agenti kampane, mnohí z nich veteráni z armády Napoleona Bonaparteho, ho podporovali po celej krajine. Ľudovít Napoleon získal neochotnú podporu konzervatívneho vodcu Adolpha Thiersa, ktorý sa domnieval, že by mohol byť najľahšie ovládateľný; Thiers ho nazval „zo všetkých kandidátov, najmenej zlý“.Jeho hlavný oponent, generál Cavaignac, očakával, že prvý bude Ľudovít Napoleon, avšak že dostane menej ako päťdesiat percent hlasov, čo by znamenalo, že voľby by šli do Národného zhromaždenia, kde by Cavaignac určite zvíťazil.

Voľby sa konali 10. – 11. decembra. Výsledky boli oznámené 20. decembra. Očakávalo sa, že Ľudovít Napoleon vyhrá, ale veľkosť jeho víťazstva prekvapila takmer každého. Získal 5 572 834 hlasov, čo bolo 74,2% odovzdaných hlasov, naproti tomu Cavaignac získal 1 469 156 hlasov. Socialista Ledru-Rollin získal 376 834; extrémny ľavicový kandidát Raspail 37 106 a básnik Lamartine iba 17 000 hlasov. Ľudovít Napoleon získal podporu všetkých častí populácie: u roľníkov nespokojných s rastúcimi cenami; u nezamestnaných ľudí; u drobných podnikateľov, ktorí chceli prosperitu a poriadok; a u intelektuálov ako bol Victor Hugo. Získal 55,6 percent hlasov všetkých registrovaných voličov a vyhral vo všetkých okrem štyroch francúzskych departmentov.

• 
  Prezidentská kampaň v roku 1848 postavila Ľudovíta Napoleona proti generálovi Cavaignacovi, ministrovi obrany dočasnej vlády a vodcovi socialistov.
• 
  Esej Ľudovíta Napoleona „Ukončenie pauperizmu“, ktorá obhajuje reformy na pomoc robotníckej triede, bola počas predvolebnej kampane v roku 1848 široko publikovaná.

Princ-prezident (1848 – 1851)

Koncom decembra 1848 presťahoval Ľudovít Napoleon svoju rezidenciu do Elyzejského paláca a okamžite si v budoári zavesil portrét svojej matky a vo veľkolepom salóne portrét Napoléona Bonaparteho v korunovačných šatách. Adolphe Thiers mu odporúčal nosiť oblečenie „demokratickej jednoduchosti“, ale podľa vzoru svojho strýka si namiesto toho vybral uniformu generálneho šéfa národnej gardy a zvolil titul „princ-prezident“

Svoju prvú vec ako prezident venoval zahraničnej politike v Taliansku, kde sa ako mladík zapojil do vlasteneckého povstania proti Rakúšanom. Predchádzajúca vláda vyslala do Ríma expedičné sily, aby pomohla obnoviť dočasnú autoritu pápeža Pia IX., ktorého ohrozovali jednotky talianskych republikánov Mazziniho a Garibaldiho. Francúzske jednotky padli pod paľbou Garibaldiho vojakov. Princ-prezident bez porady so svojimi ministrami nariadil svojim vojakom bojovať v prípade potreby na podporu pápeža. Toto bolo veľmi obľúbené u francúzskych katolíkov, avšak pobúrilo to republikánov, ktorí podporovali Garibaldiho. Aby uspokojil radikálnych republikánov, požiadal pápeža, aby v pápežskom štáte zaviedol liberálne reformy a Napoleonov zákon. Aby získal podporu katolíkov, schválil Loi Falloux v roku 1851, ktorý obnovil väčšiu úlohu katolíckej cirkvi vo francúzskom vzdelávacom systéme.^[2]

Voľby do Národného zhromaždenia sa konali 13. – 14. mája 1849, len pár mesiacov po tom, čo sa stal Ľudovít Napoleon prezidentom, a s veľkým náskokom v nich zvíťazila koalícia konzervatívnych republikánov, ktorých katolíci a monarchisti nazvali „Strana poriadku“ – vedená Adolphom Thiersom. Socialisti a „červení“ republikáni, ktorých viedli Ledru-Rollin a Raspail, si tiež viedli dobre, keď získali dvesto kresiel. Umiernení republikáni uprostred robili veľmi zle a obsadili len 70 až 80 kresiel. Strana poriadku mala jasnú väčšinu, dosť na zablokovanie akýchkoľvek iniciatív Ľudovíta Napoleona.

11. júna 1849 sa socialisti a radikálni republikáni pokúsili zmocniť vlády – Francúzska demonštrácia (15. máj 1848). Ledru-Rollin zo svojho ústredia na Konzervatóriu umení a remesiel vyhlásil, že Ľudovít Napoleon už nie je prezidentom, a vyzval na všeobecné povstanie. V parížskych robotníckych štvrtiach sa objavilo niekoľko barikád. Ľudovít Napoleon konal rýchlo a povstanie bolo krátkodobé. Paríž bol vyhlásený za obliehaný, ústredie povstania bolo obklopené a vodcovia boli zatknutí. Ledru-Rollin utiekol do Anglicka, Raspail bol zatknutý a poslaný do väzenia, republikánske kluby boli zatvorené a ich noviny zatvorené.

Národné zhromaždenie, ktoré je teraz bez ľavicových republikánov a je odhodlané ho navždy udržať, navrhlo nový volebný zákon, ktorý obmedzuje všeobecné volebné právo mužov a ukladá požiadavku trojročného pobytu. Tento nový zákon vylúčil 3,5 z 9 miliónov francúzskych voličov. Tento nový volebný zákon bol schválený v máji 1850 väčšinou, 433 k 241, čím sa národné zhromaždenie postavilo na priamy kolízny kurz s princom-prezidentom.^[3] Louis Napoleon sa rozišiel so Zhromaždením a konzervatívnymi ministrami, ktorí nesúhlasili s jeho projektmi v prospech vyvrhnutých. Zabezpečil podporu armády, cestoval po krajine s populistickými prejavmi, ktoré odsúdili Zhromaždenie, a predstavil sa ako ochranca všeobecného volebného práva pre mužov. Požadoval zmenu zákona, ale jeho návrh v zhromaždení neuspel, keď hlasovanie bolo 355 k 348.

Podľa ústavy z roku 1848 musel na konci svojho funkčného obdobia odstúpiť, takže Ľudovít Napoleon hľadal zmenu ústavy, ktorá by mu umožnila uspieť, pričom argumentoval tým, že štyri roky nestačia na úplné vykonanie jeho politického a hospodárskeho programu. Precestoval krajinu a získal podporu od mnohých regionálnych vlád a od mnohých v zhromaždení. Hlasovanie v júli 1851 bolo 446 k 278 za zmenu zákona a umožnenie jeho opätovného vládnutia, toto však nebolo dvojtretinovou väčšinou potrebnou na zmenu a doplnenie ústavy.^[4]

Štátny prevrat (december 1851)

Ľudovít Napoleon veril, že ho ľudia podporovali, a rozhodol sa zachovať si moc iným spôsobom. Jeho nevlastný brat Morny a niekoľko blízkych poradcov v tichosti začali organizovať štátny prevrat. Prišli za generálnym veliteľom Jacquesom Leroyom de Saint Arnaudom, bývalým kapitánom francúzskej zahraničnej légie a veliteľom francúzskych síl v Alžírsku a ďalším dôstojníkom francúzskej armády v severnej Afrike, aby poskytli vojenskú podporu prevratu. Dátum prevratu bol 2. decembra, čo bolo výročie bitky pri Slavkove a výročie korunovácie jeho strýka Napoleona I. V noci z 1. na 2. decembra vojaci svätého Arnauda pokojne obsadili národnú tlačiarenskú kanceláriu, Palais Bourbon, tlačové kancelárie a strategické miesta v meste. Ráno Parížania našli okolo mesta plagáty oznamujúce rozpustenie Národného zhromaždenia, obnovenie všeobecných volieb, nové voľby a obliehanie v Paríži a okolitých departementoch. Vo svojich domovoch bolo zatknutých šestnásť členov. Keď sa na radnici 10. obvodného zhromaždenia zišlo okolo 220 poslancov, boli tiež zatknutí. Dňa 3. decembra sa spisovateľ Victor Hugo a niekoľko ďalších republikánov pokúsili zorganizovať opozíciu proti prevratu. Objavilo sa niekoľko barikád a do ulíc vyšlo asi 1 000 povstalcov, avšak armáda sa pohybovala v platnosti s 30 000 jednotkami a povstania boli rýchlo rozdrvené, pričom podľa odhadov zahynulo 300 až 400 oponentov prevratu. Malé povstania sa vyskytli aj v militantnejších červených republikánskych mestách na juhu a v strede Francúzska, všetky však boli potlačené do 10. decembra.

Ľudovít Napoleon nasledoval svoj vlastný prevrat obdobím potlačenia svojich protivníkov, ktoré bolo zamerané hlavne na červených republikánov. Zatknutých bolo asi 26 000 ľudí, vrátane 4 000 v samotnom Paríži. 239 väzňov, ktorí boli súdení najzávažnejšie, bolo poslaných do trestaneckej kolónie v Cayenne. Do Francúzskeho Alžírska bolo poslaných 9 530 sledovateľov, 1 500 bolo vylúčených z Francúzska a ďalších 3 000 bolo nútených zdržiavať sa mimo svojich domovov. Čoskoro potom prepustila komisia pre revíziu 3 500 odsúdených. V roku 1859 bolo amnestovaných zvyšných 1800 väzňov a vyhnancov, s výnimkou republikánskeho vodcu Ledru-Rollina, ktorý bol prepustený z väzenia, ale musel opustiť krajinu.

Prísna cenzúra tlače bola uzákonená vyhláškou zo 17. februára 1852. Bez súhlasu vlády nebolo možné vydávať noviny zaoberajúce sa politickými alebo sociálnymi otázkami, zvýšili sa pokuty a rozšíril sa zoznam trestných činov týkajúcich sa tlače. Po troch varovaniach mohli byť noviny alebo časopisy pozastavené alebo dokonca natrvalo zatvorené.

Ľudovít Napoleon chcel demonštrovať, že jeho nová vláda mala široký ľudový mandát, takže 20. až 21. decembra sa konalo národné hlasovanie s otázkou, či voliči súhlasili s prevratom. Starostovia v mnohých regiónoch hrozili zverejnením mien všetkých voličov, ktorí odmietli hlasovať. Na otázku, či súhlasili s prevratom odpovedalo 7 439 216 voličov že áno, 641 737 hlasovalo proti a 1,7 milióna voličov sa zdržalo hlasovania. Spravodlivosť a zákonnosť referenda bola okamžite spochybnená kritikmi Ľudovíta Napoleona, avšak on bol presvedčený, že dostal verejný mandát na vládnutie.

Victor Hugo, ktorý pôvodne podporoval Ľudovíta Napoleona, bol však rozzúrený štátnym prevratom, a preto odcestoval 11. decembra 1851 z Paríža do Bruselu. Stal sa najhorším kritikom Ľudovíta Napoleona, odmietol ponúknutú amnestiu a do Francúzska sa nevrátil dvadsať rokov.

• 
  Počas Napoleonovho prevratu v roku 1851 hliadkovalo v Paríži D'Allonvilleho jazdectvo. Po pouličnom prevrate zahynulo pri pouličných bojoch tri až štyri stovky ľudí.
• 
  Karikatúra Victora Huga z júla 1849. Hugo podporoval Ľudovíta Napoleona vo voľbách do funkcie prezidenta, ale po štátnom prevrate odišiel do exilu a stal sa jeho najhorším a najvýraznejším nepriateľom.

Stredné roky

Nové cisárstvo

Cieľom Ľudovíta Napoleona bolo prejsť od despotizmu k parlamentnej vláde bez revolúcie, avšak namiesto toho však bol stále viac medzi kráľovskými a radikálnymi extrémami.^[5] Referendum z roku 1851 mu tiež dalo mandát na zmenu a doplnenie ústavy. Práce na novom dokumente sa začali v roku 1852. Oficiálne ho pripravil výbor osemdesiatich expertov, ale v skutočnosti ho navrhla malá skupina z vnútorného kruhu princa-prezidenta. Podľa novej ústavy bol Ľudovít Napoleon automaticky zvolený za prezidenta. Podľa článku 2 by teraz mohol prezident vykonávať neobmedzený počet desaťročných funkčných období. Iba on dostal oprávnenie vyhlasovať vojnu, podpisovať zmluvy, vytvárať aliancie a iniciovať zákony. Ústava obnovila všeobecné volebné právo pre mužov a zároveň si ponechala národné zhromaždenie, ale so zníženou autoritou.

Vláda Ľudovíta Napoleona zaviedla nové autoritárske opatrenia na kontrolu nesúhlasu a zníženie moci opozície. Jedným z jeho prvých činov bolo urovnať nezhody so svojím starým nepriateľom, kráľom Ľudovítom Filipom, ktorý ho poslal na doživotie a ktorý zomrel v roku 1850. Dekrét z 23. januára 1852 zakazoval rodine zosnulého kráľa vlastniť majetok vo Francúzsku a zrušil dedičstvo, ktoré dal svojim deťom predtým, ako sa stal kráľom.

Národná garda, ktorej členovia sa niekedy pripojili k protivládnym demonštráciám, bola reorganizovaná a do veľkej miery sa používala iba pri prehliadkach. Vládni úradníci boli povinní nosiť uniformy pri oficiálnych formálnych príležitostiach. Minister školstva bol oprávnený prepustiť profesorov na univerzitách a prehodnotiť obsah ich kurzov. Študentom univerzít bolo zakázané nosiť brady, ktoré sa považovali za symbol republikánstva.

29. februára 1852 sa konali voľby do nového národného zhromaždenia a všetky fondy vlády sa použili v mene kandidátov na podporu princa-prezidenta. Z ôsmich miliónov oprávnených voličov bolo oficiálnym kandidátom pridelených 5 200 000 hlasov a opozičným kandidátom 800 000 hlasov. Asi tretina oprávnených voličov sa zdržala hlasovania. Nové zhromaždenie zahŕňalo malý počet odporcov Ľudovíta Napoleona, vrátane 17 monarchistov, 18 konzervatívcov, dvoch liberálnych demokratov, troch republikánov a 72 nezávislých.

Ľudovít Napoleon napriek tomu, že v súčasnosti držal všetku vládnucu moc v štáte, nebol spokojný s autoritárskym prezidentom. Keď sa pustil do cisárstva, atrament sotva uschol na novej prísne autoritárskej ústave. Po voľbách išiel princ-prezident na víťazné národné turné. V Marseille položil základný kameň novej katedrály, novej burzy cenných papierov a obchodnej komory. V Bordeaux dňa 9. októbra 1852 predniesol svoj hlavný prejav:

,,Niektorí ľudia hovoria, že cisárstvo je vojna. Ja hovorím, že cisárstvo je mier. Rovnako ako cisár mám veľa výbojov... Rovnako ako on si želám... pritiahnuť do potoka veľkej ľudovej rieky tie nepriateľské vedľajšie prúdy, ktoré sa stratia bez zisku pre kohokoľvek. Máme obrovské kultivované nezorané územia; cesty, ktoré sa majú otvoriť; prístavy na kopanie; rieky, ktoré majú byť splavné; dokončiť kanály, dokončiť železničnú sieť. Pred Marseille máme obrovské kráľovstvo, ktoré sa môže asimilovať do Francúzska. Máme všetky veľké prístavy na západe, ktoré sa dajú spojiť s americkým kontinentom pomocou moderných komunikácií, ktoré nám stále chýbajú. Máme opraviť zrúcaniny, zbúrať falošných bohov, pravdy, ktoré musíme triumfovať. Takto vidím cisárstvo, keď je cisárstvo obnovené. Toto sú dobývania, ktoré zvažujem, a vy okolo seba, ktorí rovnako ako ja chcete dobro našej krajiny, ste moji vojaci. “

Drouyn de Lhuys, dvakrát minister zahraničných vecí, neskôr uviedol, že „cisár má obrovské túžby a obmedzené schopnosti. Chce robiť neobvyklé veci, ale dokáže robiť iba extravagancie.“^[6]

Keď sa Napoleon vrátil do Paríža, mesto bolo zdobené veľkými girlandami a nápismi „Napoleon III, cisár“. V reakcii na oficiálne inšpirované žiadosti o návrat cisárstva, naplánoval Senát ďalšie referendum na 21. – 22. novembra 1852 o tom, či urobiť Napoleona cisárom. Neuveriteľných 97 percent hlasovalo za (7 824 129 hlasov za a 253 159 proti, s dvoma miliónmi, ktorí sa zdržali), 2. decembra 1852 – presne rok po štátnom prevrate – bola druhá republika oficiálne ukončená a nahradená druhým francúzskym cisárstvom.^[7] Princ-prezident Ľudovít Napoleon Bonaparte sa stal Napoleonom III., cisárom Francúzska. Ústava z roku 1852 bola zachovaná; sústredil toľko moci vo svojich rukách, že jedinou podstatnou zmenou bolo nahradiť slovo „prezident“ slovom „cisár“.

Modernizácia infraštruktúry a hospodárstva (1853 – 1869)

Začiatky výstavby

Bližšie informácie v hlavnom článku: História železničnej dopravy vo Francúzsku

Jednou z prvých priorít Napoleona III. bola modernizácia francúzskeho hospodárstva, ktoré výrazne zaostávalo za Spojeným kráľovstvom a niektorými nemeckými štátmi. Politická ekonómia bola dlho cisárovou vášňou. V Británii navštevoval továrne a železničné stanice a vo väzení študoval a písal o cukrovarníckom priemysle a politikách na zníženie chudoby. Chcel, aby vláda zohrávala aktívnu, nie pasívnu úlohu v ekonomike. V roku 1839 napísal: „Vláda nie je nevyhnutným zlom, ako tvrdia niektorí ľudia; namiesto toho je to zhovievavý motor celého sociálneho organizmu.“Nebol zástancom toho, aby sa vláda priamo zapojila do priemyslu. Namiesto toho vláda zohrala veľmi aktívnu úlohu pri budovaní infraštruktúry pre hospodársky rast; stimulovanie akciového trhu a investičných bánk, aby poskytovali úvery; výstavba železníc, prístavov, kanálov a ciest; a poskytovanie odbornej prípravy a vzdelávania. Otvoril tiež francúzske trhy pre zahraničný tovar, napríklad železničné trate z Anglicka, čo prinútilo francúzsky priemysel stať sa efektívnejším a konkurencieschopnejším.

Toto obdobie bolo priaznivé pre priemyselnú expanziu. Zlatá horúčka v Kalifornii a Austrálii zvýšilo európsku dodávku peňazí. V prvých rokoch cisárstva bola ekonomika prospešná aj pre príchod veku tých, ktorí sa narodili v období rozmachu v období obnovy. Stabilný rast cien spôsobený zvyšovaním peňažnej zásoby podporoval propagáciu spoločnosti a investovanie hlavného mesta.

Začiatkom roku 1852 podporoval Napoleon III. vytváranie nových bánk, napríklad Crédit Mobilier, ktoré predávali akcie verejnosti a poskytovali pôžičky súkromnému priemyslu a vláde. Crédit Lyonnais bola založená v roku 1863 a Société Générale v roku 1864. Tieto banky poskytli finančné prostriedky na hlavné projekty Napoleona III., od železníc a kanálov po prestavbu Paríža.

V roku 1851 malo Francúzsko iba 3 500 kilometrov železnice, v porovnaní s 10 000 km v Anglicku a 800 km v Belgicku, čo je krajina, ktorá je dvadsať krát menšia ako Francúzsko. Do niekoľkých dní od štátneho prevratu v roku 1851 spustil minister verejných prác Napoleona III. projekt výstavby železničnej trate okolo Paríža, spájajúcej rôzne nezávislé trate prichádzajúce do Paríža z celej krajiny. Vláda poskytla záruky na pôžičky na výstavbu nových tratí a vyzvala železničné spoločnosti, aby sa konsolidovali. V roku 1848 bolo 18 železničných spoločností a na konci cisárstva šesť. Do roku 1870 malo Francúzsko prepojených 20 000 kilometrov železnice s francúzskymi prístavmi a so systémami železníc v susedných krajinách, ktoré prepravovali ročne viac ako 100 miliónov cestujúcich a prepravovali produkty nových francúzskych oceliarní, baní a tovární.

Rozvoj parníkov a začiatky rekonštrukcie Paríža

V Marseille a Le Havre boli vybudované nové námorné linky a prístavy, ktoré spojili Francúzsko po mori so Spojenými štátmi, Latinskou Amerikou, severnou Afrikou a Ďalekým východom. Počas cisárstva sa počet parníkov strojnásobil a roku 1870 vlastnilo Francúzsko po Anglicku druhú najväčšiu námornú flotilu na svete.Napoleon III. podporil najväčší námorný projekt tej doby, výstavbu Suezského prieplavu v rokoch 1859 až 1869. Projekt kanála bol financovaný akciami na parížskom akciovom trhu a viedol ho bývalý francúzsky diplomat Ferdinand de Lesseps. Otvorila ho cisárovná Eugénie predstavením Verdiho opery Aida.

Prestavba centra Paríža podporila aj obchodné rozšírenie a inovácie. Prvý obchodný dom, Bon Marché, bol otvorený v Paríži v roku 1852 v skromnej budove a rýchlo sa rozširoval, jeho príjem sa zvýšil zo 450 000 frankov ročne na 20 miliónov. Jej zakladateľ, Aristide Boucicaut, dal do prevádzky novú budovu zo skla a železa, ktorú navrhli Ľudovít Charles Boileau a Gustave Eiffel a ktorá sa otvorila v roku 1869 a stala sa vzorom moderného obchodného domu. Ďalšie obchodné domy sa rýchlo objavili: Au Printemps v roku 1865 a La Samaritaine v roku 1870. Čoskoro boli napodobňované po celom svete.

Program Napoleona III. tiež zahŕňal rekultiváciu poľnohospodárskej pôdy a zalesňovanie. Jeden taký projekt v departemente Gironde vyčerpal a zalesnil 10 000 štvorcových kilometrov rašelinísk, čím sa vytvoril les Landes, najväčší prímorský borovicový les v Európe.

Rekonštrukcia Paríža (1854 – 1870)

Bližšie informácie v hlavnom článku: Prestavba Paríža počas druhého francúzskeho cisárstva

Napoleon III. začal svoj režim spustením série obrovských projektov v oblasti verejných prác v Paríži, kde najal desiatky tisíc pracovníkov na zlepšenie hygieny, zásobovania vody a premávky v meste. Na účel tejto úlohy vymenoval nového prefekta departmentu Seiny Georgesa Eugèna Haussmanna a dal mu mimoriadnu právomoc na prestavbu centra mesta. Nakreslil veľkú mapu Paríža do centrálnej polohy vo svojej kancelárii a on a Haussmann naplánovali nový Paríž.

Obyvateľstvo Paríža sa od roku 1815 zdvojnásobilo, pričom sa nezvýšila jeho rozloha ani rozvoj jeho štruktúry veľmi úzkych stredovekých ulíc a uličiek.

V snahe vyhovieť rastúcej populácii a tým, ktorí by boli nútení z centra výstavbou nových bulvárov a námestí odísť, vydal Napoleon III. v roku 1860 dekrét o pripojení jedenástich obcí na okraji Paríža a zvýšení počtu obvodov z dvanástich na dvadsať. Paríž sa tak rozšíril na svoje moderné hranice s výnimkou dvoch veľkých mestských parkov (Bois de Boulogne a Bois de Vincennes), ktoré sa stali súčasťou francúzskeho hlavného mesta až v roku 1920.

Počas vlády Napoleona III. a dekádu potom bola väčšina Paríža obrovským staveniskom. Jeho hlavný hydraulický inžinier Eugène Belgrand postavil nový akvadukt, ktorý priviedol čistú vodu z rieky Vanne v regióne Champagne a nový obrovský rezervoár v blízkosti budúceho parku Montsouris. Tieto dve práce zvýšili dodávku vody do Paríža z 87 000 na 400 000 metrov kubických vody denne. Stovky kilometrov potrubí distribuovali vodu po celom meste a druhá sieť, ktorá používala menej čistú vodu z Ourcqu a Seiny, umyla ulice a napojila nový park a záhrady. Úplne prestaval parížske kanalizácie a nainštaloval kilometre potrubí na distribúciu plynu pre tisíce nových pouličných lámp pozdĺž parížskych ulíc.

Začiatkom roku 1854 v centre mesta Haussmannovi robotníci zničili stovky starých budov a postavili nové cesty, aby spojili centrálne body mesta. Budovy pozdĺž týchto trás mali byť v rovnakej výške, postavené v podobnom architektonickom štýle a museli byť postavené do smotanovo sfarbeného kameňa, aby sa vytvoril výrazný vzhľad parížskych bulvárov.

Napoleon III. postavil dve nové železničné stanice: Gare de Lyon (1855) a Gare du Nord (1865). V centre mesta dokončil Les Halles, veľký pavilón s výrobkami z liatiny a skla, a postavil novú obecnú nemocnicu Hôtel-Dieu, na mieste rozpadajúcich sa stredovekých budov na Ile de la Cité. Najväčšou architektonickou pamiatkou bola Parížska opera, najväčšie divadlo na svete, ktoré navrhol Charles Garnier na korunovanie centra nového Paríža Napoleona III.

Napoleon III. chcel tiež vybudovať nové parky a záhrady na rekreáciu a relaxáciu Parížanov, najmä tých v nových štvrtiach rozširujúceho sa mesta.^[8]

Nové parky Napoleona III. boli inšpirované jeho spomienkami na parky v Londýne, najmä Hyde Park, kde sa počas exilu prechádzal a promenoval v kočiari; avšak chcel ich stavať na oveľa väčšom meradle. V spolupráci s Haussmannom a Jeanom Charlesom Alphandom, inžinierom, ktorý viedol novú Službu promenád a plantáží, stanovil plán pre štyri veľké parky na hlavných miestach kompasu v okolí mesta. Tisíce pracovníkov a záhradníkov začali kopať jazerá, stavali kaskády, vysádzali trávniky, kvetinové záhony a stromy a stavali chaty a jaskyne. Napoleon III. transformoval Bois de Boulogne na park (1852 – 1858) na západ od Paríža. Na východe vytvoril Bois de Vincennes (1860 – 1865) a na severe Parc des Buttes-Chaumont (1865 – 1867). Na juh bol vytvorený Parc Montsouris (1865 – 1878).^[8]

Okrem vybudovania štyroch veľkých parkov mal Napoleon zrekonštruovať a opätovne vysadiť aj staršie parky mesta, vrátane Parc Monceau, predtým vo vlastníctve rodiny Orléansovcov, a Luxemburských záhrad. Vytvoril tiež asi dvadsať malých parkov a záhrad v susedných mestách ako miniatúrne verzie svojich veľkých parkov. Alphand označil tieto malé parky za „zelené a kvitnúce salóny“. Zámerom Napoleonovho plánu bolo mať jeden park v každej z osemdesiatich „štvrtí“ Paríža, aby nikto nebol viac ako desať minút chôdze od takého parku. Parky boli okamžitým úspechom vo všetkých triedach Parížanov.^[9]

• 
  Parížska opera bola ústredným bodom nového Paríža Napoleona III. Architekt, Charles Garnier, opísal štýl jednoducho ako „Napoleon tretí“.
• 
  Bois de Boulogne, transformovaná Napoleonom III. medzi rokmi 1852 a 1858, bola navrhnutá tak, aby poskytovala miesto na oddych a rekreáciu všetkým triedam v Paríži.

Hľadanie manželky

Chvíľu po tom, ako sa stal Napoleon III. cisárom, začal hľadať pre seba manželku, ktorá by mu dala dediča. Stále bol pripútaný k svojej spoločníčke Harriete Howardovej, ktorá sa zúčastnila osláv v Elyzejskom paláci a cestovala s ním po Francúzsku. V tichosti poslal diplomatickú delegáciu, aby pristúpila za rodinou princezny Karoly Vasa-Holstein-Gottorpskej, čo bola vnučka zosadeného švédskeho kráľa Gustáva IV. Adolfa. Oni to však odmietli kvôli jeho katolíckemu náboženstvu a politickej neistote o jeho budúcnosti, rovnako ako rodina princezny Adléty z Hohenlohe-Langenburgu, čo bola neter kráľovnej Viktórie.

Ľudovít Napoleon nakoniec oznámil, že našiel tú pravú ženu: Španielku menom Eugénie du Derje de Montijo. V tom čase mala 23 rokov. Väčšinu svojho vzdelania získala v Paríži. Jej krása Ľudovíta Napoleona pritiahla, ktorý sa, ako to bolo zvykom, ju snažil zviesť, avšak Eugénie mu povedala, aby počkal na manželstvo. Občiansky obrad sa konal 22. januára 1853 v Palais des Tuileries a o niekoľko dní neskôr sa v katedrále Notre Dame de Paris konal oveľa väčší obrad. V roku 1856 Eugénie porodila syna a jeho dediča, Napoléona.

Keď bol dedič trónu zabezpečený, Napoleon III. pokračoval vo svojom „drobnom rozptýlení“ s ostatnými ženami. Eugénie verne vykonávala povinnosti cisárovnej, bavila hostí a sprevádzala cisára na plesy, opery a divadlo. Cestovala do Egypta, aby otvorila Suezský prieplav a oficiálne ho zastupovala vždy, keď cestoval mimo Francúzska. Hoci bola horúcou katolíčkou a konzervatívkou v mnohých ďalších otázkach, dôrazne sa zasadzovala za rovnosť žien. Donútila ministerstvo národného školstva, aby dalo ženám prvý maturitný diplom a neúspešne sa pokúsila prinútiť Francúzsku akadémiu, aby si ako svojho prvého ženského člena zvolila spisovateľku George Sandovú.

Zahraničná politika (1852 – 1860)

Pokiaľ ide o zahraničnú politiku, cieľom Napoleona III. bolo obnoviť francúzsky vplyv v Európe a na celom svete ako zástanca ľudovej suverenity a nacionalizmu.^[10] V Európe sa spojil s Britániou a počas krymskej vojny (1854 – 1856) porazil Rusko. Francúzske jednotky pomohli zjednoteniu Talianska bojovaním na strane Sardínskeho kráľovstva. Na oplátku prijalo Francúzsko v roku 1860 Savojsko a okres Nice. Neskôr, aby upokojil vrúcnych francúzskych katolíkov, poslal vojakov, aby bránili pápežsky štát proti anexii Talianskom.^[11][12]

Princíp národnosti

Napoleon III. v prejave v Bordeaux krátko po tom, ako sa stal cisárom, vyhlásil, že „Cisárstvo znamená mier“ („L'Empire, c'est la paix“), upokojujúc zahraničné vlády, že za účelom rozšírenia moci nebude francúzske cisárstvo útočiť na iné európske mocnosti. Bol však odhodlaný riadiť sa silnou zahraničnou politikou s cieľom rozšíriť vplyv Francúzska a varoval, že nebude len tak stáť a nedovolí inej európskej mocnosti ohroziť jeho suseda.

Na začiatku svojej vlády bol zástancom nového „princípu národnosti“ (princippe des nationalités), ktorý podporoval vytváranie nových štátov založených na štátnej príslušnosti, ako napríklad Taliansko, namiesto starých mnohonárodných ríš, ako sú napr. Habsburská monarchia (alebo Rakúske cisárstvo, známe od roku 1867 ako Rakúsko-Uhorsko). V tomto bol ovplyvnený politikou jeho strýka opísanou v Mémorial de Sainte-Hélène. Vo všetkých svojich programoch v oblasti zahraničnej politiky kladol záujmy Francúzska na prvé miesto. Napoleon III. si myslel, že nové štáty vytvorené na základe národnej identity sa stanú prirodzenými spojencami a partnermi Francúzska.^[13]

Spojenectvo s Britániou a krymská vojna (1853 – 1856)

Bližšie informácie v hlavnom článku: Krymská vojna

Lord Palmerston ako britský minister zahraničných vecí a predseda vlády mal úzke osobné vzťahy s poprednými francúzskymi štátnikmi, najmä samotným Napoleonom III. Cieľom Palmerstona bolo zabezpečiť mierové vzťahy s Francúzskom s cieľom oslobodiť britskú diplomatickú ruku inde na svete.^[14] Napoleon mal spočiatku pro-britskú zahraničnú politiku a netrpezlivo znepokojil britskú vládu, ktorej priateľstvo považoval za dôležité pre Francúzsko. Po krátkom ohrození invázie do Británie v roku 1851 Francúzsko a Británia v 50-tých rokoch 20. storočia spolupracovali v spojení v krymskej vojne a hlavnou obchodnou zmluvou v roku 1860.^[15]

Tlač však napriek tomu dôsledne rozpracovala strach z vojny. John Delane, redaktor The Times, navštívil Francúzsko v januári 1853 a bol ohromený ich vojenskou pripravenosťou. Vyjadril presvedčenie, že „Ľudovít Napoleon bol rozhodnutý o budúcej zahraničnej politike“.^[16] Napoleon III. bol v skutočnosti odhodlaný zvýšiť námornú moc krajiny. Prvá účelová bojová loď poháňaná parou (znepokojivo krstená po Napoleonovi I.) bola zahájená v roku 1850 a bolo posilnené Cherbourgské opevnenie. To viedlo k rozšíreniu vlnolamu Alderney a výstavbe pevnosti Clonque.

Od začiatku cisárstva hľadal Napoleon III, spojenectvo s Britániou. Žil tam v exile a videl Britániu ako prirodzeného partnera v projektoch, ktoré chcel uskutočniť. Čoskoro sa naskytla príležitosť: Začiatkom roku 1853 vyvinul cár Mikuláš I. z Ruska tlak na slabú osmanskú vládu a požadoval, aby dala Osmanská ríša Rusku protektorát nad kresťanskými krajinami Balkánu a kontrolu nad Konštantínopolom a Dardanely. Osmanská ríša podporovaná Britániou a Francúzskom odmietla požiadavky Ruska a na podporu Osmanskej ríše bola vyslaná spoločná britsko-francúzska flotila. Keď Rusko odmietlo opustiť rumunské územia, Británia a Francúzsko mu vyhlásili dňa 27. marca 1854 vojnu.

Francúzsku a Veľkej Británii to trvalo šesť mesiacov, dokým sa rozsiahle vojská dostali ku Čiernemu moru. Anglo-francúzska flotila pristála 14. septembra na Kryme s tridsať tisíc francúzskymi a dvadsať tisíc britskými vojakov a začala obliehať hlavný ruský prístav Sevastopoľ. Keď sa obliehanie natiahlo, francúzske a britské armády posilnili jednotky zo Sardínskeho kráľovstva, ktoré malo celkom 140 000 vojakov, avšak strašne trpeli epidémiami týfusu, úplavice a cholery. Počas 332 dní obliehania Francúzi stratili 95 000 vojakov, vrátane 75 000 z dôvodu choroby. Utrpenie armády na Kryme bolo starostlivo ukryté pred francúzskou verejnosťou cenzúrou tlače.

Smrť cára Mikuláša I. dňa 2. marca 1855 a jeho nahradenie Alexandrom II. zmenilo politickú rovnicu. V septembri po masívnom bombardovaní zaútočila anglo-francúzska armáda s 50 000 mužmi na ruské pozície a Rusi boli nútení evakuovať Sevastopoľ. Alexander II. hľadal politické riešenie a v Paríži sa v Quai d'Orsay od 25. februára do 8. apríla 1856 konali rokovania v novej budove francúzskeho ministerstva zahraničných vecí.

Krymská vojna vniesla do Paríža ďalšie tri nové názvy miest: Pont de l’Alma, pomenovaná pre prvé francúzske víťazstvo na rieke s týmto menom; Boulevard de Sébastopol; a Malakoff, pomenovaný podľa veže v strede ruskej línie, ktorú zajali Francúzi. Vojna mala dva dôležité diplomatické následky: Alexander II. sa stal spojencom Francúzska a Spojené kráľovstvo a Francúzsko sa zmierili. V apríli 1855 išli Napoleon III. a Eugénie do Anglicka, kde ich kráľovná prijala; Viktória a princ Albert zase navštívili Paríž. Viktória bola prvá britská panovníčka, ktorá tak urobila po stáročiach.

Porážka Ruska a spojenectvo s Britániou dali Francúzsku zvýšenú autoritu a prestíž v Európe. Bola to prvá vojna medzi európskymi mocnosťami od ukončenia napoleonských vojen a Viedenského kongresu, ktorá znamenala rozpad spojeneckého systému, ktorý udržiaval mier takmer pol storočia. Vojna tiež účinne ukončila koncert veľmocí a alianciu štyroch alebo „Koalíciu Waterloo“, ktorú založili ďalšie štyri mocnosti (Rusko, Prusko, Rakúsko a Veľká Británia). Mierová konferencia v Paríži v roku 1856 predstavovala pre Napoleonov režim v oblasti zahraničných vecí značnú vodnú hladinu.

Talianska kampaňupraviť | upraviť zdroj

Večer 14. januára 1858 unikli Napoleon a cisárovná neúspešnému pokusu o atentát. Skupina sprisahačov hodila tri bomby na kráľovský kočiar, keď mal namierené do opery. Osem členov eskorty a okoloidúcich bolo zabitých a zranených bolo vyše sto ľudí. Vinníci boli rýchlo zatknutí. Ich vodcom bol taliansky nacionalista Felice Orsini, ktorému pomáhal francúzsky chirurg Simon Bernard. Verili, že ak by bol Napoleon III. zabitý, okamžite by nasledovala republikánska vzbura vo Francúzsku a nová republikánska vláda by pomohla všetkým talianskym štátom získať nezávislosť od Rakúska a dosiahnuť národné zjednotenie. Bernard bol v tom čase v Londýne. Keďže bol politickým emigrantom, britská vláda ho odmietla vydať, avšak Orsini bol 13. marca 1858 súdený, odsúdený a popravený. Tento pokus o atentát zameral pozornosť Francúzska a najmä Napoleona III. na otázku talianskeho nacionalizmu.

Časť Talianska, najmä kráľovstvo Piemont-Sardínia (oficiálne „Sardínske kráľovstvo“), bola nezávislá, ale strednému Taliansku stále vládol pápež (v tomto období pápež Pius IX.), zatiaľ čo Benátkam, Lombardii a veľa z nich na severe vládlo Rakúsko. Ostatné štáty boli de iure nezávislé (napr. Vojvodstvo Parma alebo Toskánske veľkovojvodstvo), ale de facto boli úplne pod rakúskym vplyvom. Napoleon III. bojoval s talianskymi vlastencami proti Rakúšanom, keď bol mladý, a jeho sympatie boli s nimi, ale cisárovná, väčšina jeho vlády a katolícka cirkev vo Francúzsku podporovali pápeža a existujúce vlády. Britská vláda bola tiež nepriateľská voči myšlienke podpory nacionalizmu v Taliansku. Napriek opozícii vo svojej vláde a vo vlastnom paláci urobil Napoleon III všetko, čo mohol, aby podporil prípad Piemont-Sardínia. Kráľ Piedmontu-Sardinia, Viktor Emanuel II., bol pozvaný do Paríža v novembri 1855 a dostal rovnaké kráľovské zaobchádzanie ako kráľovná Viktória.

Camillo Benso, predseda vlády Piemonte-Sardínie, prišiel do Paríža s kráľom a v snahe získať podporu Napoleona III. zamestnal neobvyklého vyslanca: jeho krásnu mladú sesternicu, Virginiu Oldoini, grófku z Castiglione (1837 – 1899). Ako Benso dúfal, získala ho a stala sa jeho milenkou. V rokoch 1855 až 1857 využila túto príležitosť na odovzdávanie správ a obhajovanie talianskeho prípadu.

V júli 1858 usporiadal Napoleon tajnú návštevu k Bensovi. Dohodli sa, že spoja svoje sily a vytlačia Rakúšanov z Talianska. Na oplátku požiadal Napoleon III. o Savojsko (pôvodnú krajinu kráľa Piemonta-Sardínia) a potom dvojjazyčnú župu Nice, ktorá bola po páde Napoleona v roku 1815 prevzatá z Francúzska a daná do Piemontu-Sardínie. Benso protestoval, že Nice je talianske, ale Napoleon odpovedal, že „to sú sekundárne otázky. Neskôr bude o tom čas diskutovať.“

Camillo Benso, ktorý bol podporený Napoleonom III., začal pripravovať armádu Sardínskeho kráľovstva na vojnu proti Rakúsku. Napoleon III. hľadal diplomatickú podporu. Obrátil sa na lorda Derbyho, britského predsedu vlády a britskú vládu; Británia bola proti vojne, ale súhlasila, že zostane neutrálna. Napoleon III., ktorý stále čelil silnej opozícii v rámci svojej vlastnej vlády, ponúkol na jar 1858 rokovania s diplomatickým riešením s dvadsaťosem ročným cisárom Františkom Jozefom I. z Rakúska. Rakúšania najprv požadovali odzbrojenie v Piemonte-Sardínii a poslali flotilu s tridsiatimi tisícmi vojakov, aby posilnili svoje posádky v Taliansku. Napoleon III. odpovedal 26. januára 1859 podpísaním zmluvy o spolupráci s Piemont-Sardínia. Napoleon sľúbil vyslať dvesto tisíc vojakov, aby pomohli stovke tisíc vojakov z Piemont-Sardínie vytlačiť Rakúšanov zo severného Talianska; na oplátku by Francúzsko dostalo kraj Nice a Savojsko za predpokladu, že ich obyvateľstvo bude v referende súhlasiť.

Vojnu nakoniec rozpútal cisár František Jozef, ktorý bol už netrpezlivý. 23. apríla 1859 poslal ultimátum vláde Piemonte-Sardínia, v ktorom žiadal, aby zastavili svoje vojenské prípravy a rozpustili svoju armádu. 26. apríla Benso žiadosti zamietol a 27. apríla rakúska armáda vtrhla do Piemontu.

Vojna v Taliansku – Magenta a Solferino (1859)upraviť | upraviť zdroj

Napoleon III., hoci mal len veľmi malé vojenské skúsenosti, sa rozhodol viesť francúzsku armádu v Taliansku sám. Časť francúzskej armády prešla cez Alpy, zatiaľ čo druhá časť s cisárom prišla 18. mája 1859 do Janova. Našťastie pre Napoleona a Piemont nebol rakúsky veliteľ, generál Giulay, príliš agresívny. Jeho vojsko značne prevýšilo piemontskú armádu v Turíne, avšak váhal a umožnil Francúzom a Piemonťanom spojiť ich sily.

Napoleon III. múdro prenechal boje na svojich profesionálnych generálov. Prvá veľká vojna sa odohrala v meste Magenta dňa 4. júna 1859. Bola to dlhá a krvavá bitka, francúzske vojsko bolo vyčerpané a takmer porazené, avšak bitku nakoniec vyhral včasný útok vojakov generála MacMahona na rakúske krídlo. Rakúšania zabili sedemtisíc mužov a päťtisíc zajali, zatiaľ čo francúzske vojská zabili štyritisíc mužov.

Zvyšku rakúskej armády sa podarilo utiecť, zatiaľ čo Napoleon III. a kráľ Viktor Emanuel prišli triumfálne dňa 10. júna do Milána, ktorému v minulosti vládli Rakúšania. Uvítali ich obrovské a milé davy mávajúce talianskymi a francúzskymi vlajkami.

Rakúšania boli vyhnaní z Lombardie, no armáda generála Giulaya zostala v oblasti Benátok. Jeho armáda bola posilnená a mala 130 000 mužov, zhruba rovnako ako Francúzi a Piemont, hoci Rakúšania boli v delostreleckej kategórii vynikajúci. 24. júna sa v Solferine uskutočnila druhá a rozhodujúca bitka. Táto bitka bola ešte dlhšia a krvavejšia ako pri Magente. V zmätených a často nesprávne zameraných bojoch došlo k štyridsiatim tisícom obetí vrátane 11 500 Francúzov. Napoleon III. bol zhrozený tisíckami mŕtvych a zranených na bojisku. Rakúšanom navrhol prímerie, ktoré bolo prijaté 8. júla. 11. júla 1859 bola podpísaná formálna zmluva o ukončení vojny.

Camillo Benso a Piemonťania boli veľmi sklamaní náhlym koncom vojny. Lombardia bola oslobodená, ale Benátsko (oblasť Benátok) bolo stále ovládané Rakúšanmi a pápež bol stále vládcom Ríma a stredného Talianska. Benso nahnevane odstúpil z funkcie. Napoleon III. sa 17. júla vrátil do Paríža a 14. augusta sa pred veľkým stĺpom Vendôme, symbolom slávy Napoleona I., konala veľý sprievod a oslavy. Tento deň oslávil udelením všeobecnej amnestie politickým väzňom a vyhnancom, ktorých prenasledoval z Francúzska. V Taliansku, dokonca aj bez francúzskej armády, začal proces zjednotenia Talianska, ktorý spustili Benso a Napoleon III., sám od seba. V strednom Taliansku a pápežskom štáte došlo k povstaniam a talianski vlastenci pod vedením Garibaldiho napadli a prevzali Sicíliu, čo viedlo k rozpadu kráľovstva oboch Sicílií. Napoleon III. napísal pápežovi list, kde mu navrhol, aby „obetoval svoje provincie a zveril ich Viktorovi Emanuelovi“. Nahnevaný pápež potom na verejnosti vyhlásil, že Napoleon III. je „klamár a podvádzač“. Rím a región Latium zostali v pápežských rukách, vďaka čomu sa nestal okamžite hlavným mestom novovytvoreného Talianskeho kráľovstva a Benátsko bolo stále okupované Rakúšanmi, no zvyšok Talianska sa dostal pod vládu Viktora Emanuela.

Ako Benso sľúbil, Savojsko a grófstvo Nice boli v roku 1860 pripojené k Francúzsku po referendách, hoci je sporné, ako boli spravodlivé. V Nice hlasovalo 25 734 poslancov za spojenie s Francúzskom a iba 260 bolo proti, ale Taliani ho stále požadovali dostať naspäť až do začiatku 20. storočia. 18. februára 1861 sa v Turíne stretol prvý taliansky parlament a 23. marca bol vyhlásený za talianskeho kráľa Viktor Emanuel. Camillo Benso o niekoľko týždňov neskôr zomrel potom ako vyhlásil, že „Taliansko je dokonané“.^[17]

Napoleonova podpora talianskych vlastencov a jeho konfrontácia s pápežom Piom IX. o tom, kto by vládol Rímu, ho stvárnila nepopulárnym u vrúcnych francúzskych katolíkov a dokonca aj u cisárovnej Eugénie, ktorá bola vrúcnou katolíčkou. Aby ukľudnil francúzskych katolíkov a jeho manželku, tak súhlasil s tým, že zaručí, že Rím zostane pod pápežom a bude nezávislý od zvyšku Talianska, a súhlasil, aby tam zostali francúzske vojská. Hlavným mestom Talianska sa stal Turín (v roku 1861), a potom Florencia (v roku 1865), Rím nie. V roku 1862 Garibaldi zhromaždil armádu, ktorá pochodovala do Ríma pod heslom „Rím alebo smrť“. Aby sa predišlo konfrontácii medzi Garibaldim a francúzskymi vojakmi, talianska vláda poslala svojich vlastných vojakov do bitky pri Aspromonte, aby mu čelili a nakoniec Garibaldiho zatkli a uväznili. Napoleon III. hľadal diplomatické riešenie (avšak nenašiel), ktoré by mu umožnilo stiahnuť francúzske jednotky z Ríma a zároveň zaručiť, že mesto zostane pod pápežskou kontrolou.

Garibaldi spravil ďalší pokus o získanie Ríma v novembri 1867, ale 3. novembra 1867 ho porazili francúzske a pápežské vojská neďaleko mesta Mentana.

Posádka ôsmich tisíc francúzskych vojakov zostala v Ríme až do augusta 1870, kedy boli odvolaní na začiatku francúzsko-pruskej vojny. V septembri 1870 Garibaldiho vojaci nakoniec vstúpili do Ríma a urobili z neho hlavné mesto Talianska.

Po úspešnom ukončení talianskej kampane a anexii Savojska a Nice k územiu Francúzska vstúpila do pokojnejšieho obdobia kontinentálna zahraničná politika Napoleona III. Expedície do vzdialených kútov sveta a expanzia ríše nahradili hlavné zmeny na mape Európy. Cisárovo zdravie sa zhoršovalo; priberal na váhe, začal si farbiť vlasy, aby zakryl šediny, pomaly chodil kvôli dne a v roku 1864 vo vojenskom tábore Châlons-en-Champagne utrpel prvú zdravotnú krízu, kvôli jeho žlčníkovým kameňom, choroby, ktorá ho zabila o deväť rokov neskôr. Menej sa venoval riadeniu a menej sa zameriaval na detaily, ale stále hľadal príležitosti ku zvýšeniu francúzskeho obchodu a prestíže na celom svete

Zámorské impériumupraviť | upraviť zdroj

Bližšie informácie v hlavnom článku: Francúzska koloniálna ríša

Založenie mexickej ríšeupraviť | upraviť zdroj

V roku 1862 vyslal Napoleon III. vojská do Mexika v snahe vybudovať spojeneckú monarchiu v Amerike, pričom rakúsky arcivojvoda Ferdinand Maximilián získal titul cisár Maximilián I. Druhá mexická ríša však čelila odporu republikánskej vlády prezidenta Benita Juáreza. Po víťazstve v americkej občianskej vojne v roku 1865 Spojené štáty objasnili, že Francúzsko bude musieť odísť. Vyslali 50 000 vojakov pod vedením generála Filipa H. Sheridana na americko-mexickú hranicu a pomohli Juárezovi znovu sa zásobiť. Napoleonova armáda stála na veľmi tenkom ľade; 40 000 vojakov mal v Mexiku, 20 000 v Ríme na ochranu pápeža pred Talianmi a ďalších 80 000 v pokojnom Alžírsku. Okrem toho Prusko, ktoré práve porazilo Rakúsko v prusko-rakúskej vojne v roku 1866, bolo bezprostrednou hrozbou. Napoleon si uvedomil svoje ťažkosti a v roku 1866 stiahol svoje jednotky z Mexika. Maximilián bol zvrhnutý a popravený.

V juhovýchodnej Ázii bol Napoleon III. úspešnejší pri vytváraní kontroly s jednou obmedzenou vojenskou operáciou naraz. V kampani Cochinchina (slov.Kočinčína) získal v roku 1862 Cochinchinu (najjužnejšiu časť moderného Vietnamu vrátane Saigonu) a v roku 1863 založil protektorát nad Kambodžou. Okrem toho malo Francúzsko v 19. a začiatkom 20. storočia v južnej Číne sféru vplyvu vrátane námornej základne v zálive Kuangchow (Guangzhouwan).^[18]

Život na dvore Napoleona III.upraviť | upraviť zdroj

Podľa vzoru francúzskych kráľov a jeho strýka Napoleona Bonaparteho presunul svoje oficiálne bydlisko do paláca Tuileries.

Francúzske slovo tuileries označuje „tehelne“ alebo „dlaždicové práce“. Tento názov dostal palác preto, lebo v roku 1564, kedy bol postavený, bolo okolie známe pre početné remeselnícke a obkladačské práce.

V spálni Napoleona III. bol vyzdobený talizman z Charlemagne (symbol šťastia pre rodinu Bonaparte), zatiaľ čo v jeho kancelárii bol portrét Julia Caesara od Ingresa a veľká mapa Paríža, ktorú používal, aby ukázal svoje nápady na rekonštrukciu Paríža svojmu prefektovi oddelenia Seiny, barónovi Georgesovi Eugène Haussmannovi. Cisárove izby boli prehriate a naplnené dymom, keď fajčil cigaretu po cigarete. Cisárovná obsadila izby tesne nad ním, vysoko vyzdobené v štýle Ľudovíta XVI. s ružovým salónom, zeleným salónom a modrým salónom.^[19]

Dvor sa každý rok sťahoval s cisárom a cisárovnou z paláca do paláca podľa pravidelného kalendára. Začiatkom mája sa cisár a dvor presťahovali do Château de Saint-Cloud na vonkajšie aktivity v parku. V júni a júli sa s vybranými hosťami presťahovali do zámku Fontainebleau na prechádzky v lese a na člnkovanie pri jazere. V júli sa dvor sťahoval do liečivých kúpeľov a termálnych kúpeľov, najskôr do Plombières, potom do Vichy a potom, po roku 1856, do vojenského tábora a rezidencie postavenej v Châlons-sur-Marne (dnes Châlons-en-Champagne), kde Napoleon mohol vziať vodu a skontrolovať vojenské prehliadky a cvičenia. Začiatkom roku 1856 strávili cisár a cisárovná každý september v Biarritzi vo vile Eugénie, veľkej vile s výhľadom na more.^[20] Chodili po pláži alebo cestovali do hôr a večer spolu s hosťami tancovali, spievali a hrali karty a zúčastňovali sa iných hier a amatérskych divadelných predstavení a šarád. V novembri sa dvor sťahoval do Château de Compiègne na lesné výlety, tanec a ďalšie hry. Na slávnosti v Compiègne boli pozvaní slávni vedci a umelci, ako napríklad Louis Pasteur, Gustave Flaubert, Eugène Delacroix a Giuseppe Verdi.^[21]

Koncom roka sa cisár a dvor vrátili do paláca Tuileries a začiatkom nového roka dali sériu formálnych recepcií a tri alebo štyri veľké plesy so šesťsto hosťami. Často boli pozvaní hodnostári a panovníci z iných krajín.

Výtvarné umenieupraviť | upraviť zdroj

Bližšie informácie v článkoch: Štýl Napoleona III. a Paríž počas druhého francúzskeho cisárstva

Napoleon III. mal v umení konzervatívny a tradičný vkus: jeho obľúbenými maliarmi boli Alexandre Cabanel a Franz Xaver Winterhalter, ktorí dostali významné provízie a ktorých práca bola zakúpená pre štátne múzeá. Zároveň sledoval verejnú mienku a významne prispel do francúzskej avantgardy. V roku 1863 porota parížskeho salónu, slávnej každoročnej prehliadky francúzskej maľby, ktorej predsedal ultrakonzervatívny riaditeľ Akadémie výtvarných umení gróf Émilien de Nieuwerkerke, odmietla všetky príspevky avantgardných umelcov vrátane tých, ktoré namaľovali Édouard Manet, Camille Pissarro a Johan Jongkind. Umelci a ich priatelia sa sťažovali a sťažnosti sa dostali k Napoleonovi III. Jeho úrad vydal vyhlásenie: „Cisár prišiel s mnohými sťažnosťami na umelecké diela, ktoré porota výstavy odmietla. Jeho Veličenstvo, ktoré chce nechať verejnosť posúdiť legitimitu týchto sťažností, rozhodol, že zamietnuté umelecké diela by sa mali vystaviť v inej časti Palais de l'Industrie.“^[22]

Na základe napoleonského dekrétu sa v inej časti Palais de l'Industrie, kde sa konal salón, konala výstava odmietnutých obrazov s názvom Salon des Refusés. Viac ako tisíc návštevníkov denne prišlo navštíviť dnes známe obrazy, ako napríklad Déjeuner sur l'herbe od Édouarda Maneta a Symfónia v Bielej, číslo 1: Biela dievča od Jamesa McNeilla Whistlera.^[23] Novinár Émile Zola informoval, že návštevníci sa snažili dostať do preplnených galérií, kde boli zavesené odmietnuté maľby a izby boli plné výsmechu a falošných komentárov mnohých divákov. Kým boli maľby zosmiešňované mnohými kritikmi a návštevníkmi, diela avantgardy sa prvýkrát stali známymi francúzskej verejnosti a zaujali jej miesto popri tradičnejšom štýle maľby.^[24]

Napoleon III tiež začal alebo dokončoval reštaurovanie niekoľkých významných historických pamiatok, ktoré pre neho vykonal Eugène Viollet-le-Duc. Obnovil vežu katedrály Notre-Dame de Paris, ktorá bola čiastočne zničená a znesvätená počas francúzskej revolúcie. V roku 1855 dokončil reštaurovanie farebných sklenených okien Sainte-Chapelle, ktoré sa začalo v roku 1845, a v roku 1862 to vyhlásil za národnú historickú pamiatku. V roku 1853 schválil a poskytol finančné prostriedky Violletovi-le-Ducnovi obnovenie stredovekého mesta Carcassonne. Podporil tiež reštaurovanie zámku Château de Vincennes a zámku Château de Pierrefonds, ktoré uskutočnil Viollet-le-Duc. V roku 1862 zatvori väznice, ktoré od Francúzskej revolúcie okupovalo opátstvo Mont-Saint-Michel.

Sociálna a ekonomická politikaupraviť | upraviť zdroj

Sociálna politika a reformyupraviť | upraviť zdroj

Od začiatku svojej vlády začal Napoleon III. sériu sociálnych reforiem zameraných na zlepšenie života robotníckej triedy. Začal s malými projektami, ako je otvorenie dvoch kliník v Paríži pre chorých a zranených pracovníkov, program právnej pomoci osobám, ktoré si to nemôžu dovoliť, a dotácie spoločnostiam, ktoré pre svojich pracovníkov postavili lacné bývanie. Zakázal nezákonnosť toho, že zamestnávatelia vlastnili alebo robili v pracovnom dokumente pripomienky, ktoré musel každý zamestnanec znášať; negatívne komentáre znamenali, že pracovníci neboli schopní získať iné zamestnanie. V roku 1866 podporoval vytvorenie štátneho poisťovacieho fondu, ktorý by pomáhal pracovníkom alebo roľníkom, ktorí sa stali zdravotne postihnutými, a pomáhal ich vdovám a rodinám.

Práva na štrajk a zhromažďovanie (1864 – 1866)upraviť | upraviť zdroj

Jeho najdôležitejšou sociálnou reformou bol zákon z roku 1864, ktorý dal francúzskym pracovníkom právo na štrajk, ktorý bol zakázaný od roku 1810. V roku 1866 k tomu pridal „edikt tolerancie“, ktorý dal robotníkom právo zhromažďovať sa. Vydal dekrét, ktorým sa upravuje zaobchádzanie s učňami, obmedzený pracovný čas v nedeľu a sviatky, a z napoleonského zákonníka odstránil neslávny článok 1781, v ktorom sa uvádza, že vyhláseniu zamestnávateľa, a to aj bez dôkazu, bude súd prikladať väčšiu váhu ako slovo zamestnanca.

Vzdelávanie dievčat a žien a školská reforma (1861 – 1869)upraviť | upraviť zdroj

Napoleon III. a cisárovná Eugénie pracovali na tom, aby dievčatá a ženy mali lepší prístup k verejnému vzdelávaniu. V roku 1861 sa priamym zásahom cisára a cisárovnej stala Julie-Victoire Daubié prvou ženou vo Francúzsku, ktorá získala maturitný diplom .^[25] V roku 1862 bola otvorená prvá odborná škola pre mladé ženy a Madeleine Brès sa stala prvou ženou zapísanou na Lekársku fakultu Parížskej univerzity.

V roku 1863 urobil z Victora Duruyho, syna továrenského pracovníka a váženého historika, svojho nového ministra pre verejné vzdelávanie. Duruy zrýchlil tempo reforiem, často prichádzajúcich do konfliktu s katolíckou cirkvou, ktorá chcela vedúcu úlohu vo vzdelávaní. Napriek opozícii cirkvi otvoril Duruy školy pre dievčatá v každej komunite s viac ako päťsto študentkami. Celkovo otvoril osemsto nových škôl.

V rokoch 1863 až 1869 vytvoril Duruy akademické knižnice pre pätnásťtisíc škôl a požadoval, aby základné školy ponúkali kurzy histórie a geografie. Stredné školy začali učiť filozofiu, ktorú predchádzajúci režim na žiadosť katolíckej cirkvi zakázal. Verejné školy vo Francúzsku prvýkrát začali vyučovať súčasnú históriu, moderné jazyky, umenie, gymnastiku a hudbu. Výsledky školských reforiem boli dramatické: v roku 1852 viac ako 40 percent vojakov vo Francúzsku nebolo schopných čítať ani písať, ale do roku 1869 ich počet klesol na 25 percent. Miera negramotnosti medzi dievčatami a chlapcami klesla na 32 percent.

Na univerzitnej úrovni založil Napoleon III. nové fakulty v Marseille, Douai, Nancy, Clermont-Ferrand a Poitiers a založil sieť výskumných ústavov vyššieho stupňa vedy, histórie a ekonómie. Toto bolo tiež kritizované katolíckou cirkvou. Monseigneur Bonnechose, kardinál-arcibiskup z Rouenu, napísal: „Pravá veda je náboženská, zatiaľ čo falošná veda je márna a hrdá; pretože kto nemôže vysvetliť Boha, ten sa proti nemu búri."

Ekonomická politikaupraviť | upraviť zdroj

Nižšie clá a otvorenie francúzskych trhov (1860)upraviť | upraviť zdroj

Jedným z ústredných bodov ekonomickej politiky Napoleona III. bolo zníženie ciel a otvorenie francúzskych trhov pre dovážaný tovar. Bol v Británii v roku 1846, keď predseda vlády Robert Peel znížil clá na dovážané obilie a videl výhody pre britských spotrebiteľov a britské hospodárstvo. Čelil však veľkému odporu mnohých francúzskych priemyselníkov a poľnohospodárov, ktorí sa obávali britskej konkurencie. Keď bol presvedčený, že má pravdu, poslal svojho hlavného ekonomického poradcu Michela Chevaliera do Londýna, aby začal rokovania, a tajne rokoval o novej obchodnej dohode s Britániou, v ktorej vyzval na postupné znižovanie ciel v oboch krajinách. Dňa 23. januára 1860 podpísal zmluvu bez konzultácie s (Národným) Zhromaždením. Štyristo popredných priemyselníkov vo Francúzsku prišli na protest do Paríža, ale odmietol sa vzdať. Priemyselné clá na také výrobky, ako sú oceľové koľajnice pre železnice, sa najprv znížili; clá na obilniny sa znížili až od júna 1861. O podobných dohodách sa rokovalo s Holandskom, Talianskom a ostatnými susedmi Francúzska. Francúzske priemyselné odvetvia boli nútené modernizovať sa a zefektívniť ich súťaženie s Britmi, ako to Napoleon III. plánoval. Obchod medzi krajinami prudko vzrástol.

Ekonomická expanzia a spoločenské zmenyupraviť | upraviť zdroj

V 60. rokoch 19. storočia obrovské štátne investície do železníc, infraštruktúry a fiškálna politika Napoleona III. priniesli dramatické zmeny vo francúzskom hospodárstve a vo francúzskej spoločnosti. Francúzi cestovali vo väčšom počte, častejšie a ďalej, ako kedykoľvek predtým. Otvorenie prvých verejných školských knižníc Napoleonom III. a otvorenie prvých kníhkupectiev Louisa Hachetteho v nových napoleonských vlakových staniciach viedlo k rozšíreniu obehu kníh po celom Francúzsku. Zdroj:
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.