Michal Šimečka
slovenský výskumník, novinár a politik
Podpredseda Európskeho parlamentu
V úrade 18. januára 2022 – 2023
Martin Hojsík
Podpredseda Národnej rady SR
V úrade 25. októbra 2023 – 17. septembra 2024
Prezidenti	Zuzana Čaputová Peter Pellegrini
Premiér	Robert Fico
Poslanec Európskeho parlamentu
V úrade 25. mája 2019 – 17. októbra 2023
4. predseda Progresívneho Slovenska
Momentálne v úrade
od 7. mája 2022
Irena Bihariová
Biografické údaje
Narodenie	10.5.198410. máj 1984 (40 rokov) Bratislava, ČSSR
Politická strana	Progresívne Slovensko (2016 – súčasnosť)
Alma mater	Karlova univerzita v Prahe Oxfordská univerzita
Profesia	výskumný pracovník, zahraničnopolitický analytik
Národnosť	slovenská
Rodina
Rodičia	Martin M. Šimečka Marta Šimečková, rod. Frišová
Príbuzní	Milan Šimečka (starý otec) Eva Šimečková (stará mama) Eduard Friš (starý otec) Soňa Čechová (stará mama)
Súrodenci	Júlia Šimečková
Partnerka	Soňa Ferienčíková
Deti	Táňa (* 2020)
Odkazy
Michal Šimečka na progresivne.sk
	Michal Šimečka (multimediálne súbory)
Politický portál  Slovenský portál  Biografický portál

Michal Šimečka, DPhil. (* 10. máj 1984, Bratislava) je slovenský politik, politológ a bývalý novinár, ktorý pôsobí ako poslanec Národnej rady Slovenskej republiky. Politickú kariéru začal ako poslanec Európskeho parlamentu, do ktorého bol zvolený v roku 2019. 18. januára 2022 sa stal prvým slovenským podpredsedom Európskeho parlamentu. Je zakladajúcim členom a od mája 2022 predsedom sociálnoliberálneho politického hnutia Progresívne Slovensko.

Bakalárske štúdium absolvoval na Fakulte sociálnych vied Karlovej Univerzity, kde medzi rokmi 2003 – 2006 študoval politológiu a medzinárodné vzťahy. Potom získal magisterský titul s vyznamenaním na University of Oxford, na ktorej v roku 2013 získal titul DPhil. v oblasti politických vied.^[1]

Začínal ako novinár, keď medzi rokmi 2002 až 2004 písal pre slovenský denník SME a neskôr (2004 – 2006) pre Financial Times, Praha.^[1] Po štúdiu (2007 – 2010) pracoval ako analytik politického rizika, v Exclusive Analysis v Londýne a (2010, 2011) ako externý prednášajúci na Karlovej Univerzite a Univerzite Komenského.

V rokoch 2011 – 2014^[1] pôsobil ako poradca pre zahraničnú politiku poslancov EP Borisa Zalu (SMER-SD) a Libora Roučka (ČSSD). Potom sa stal výskumným pracovníkom Ústavu medzinárodných vzťahov v Prahe, kde sa venoval problematike európskej integrácie a európskej bezpečnosti (2015 – 2017 ako vedúci výskumný pracovník). Zároveň pôsobil aj ako poradca českého ministra zahraničných vecí.^[1][2]

V európskych voľbách v máji 2019 bol lídrom kandidátky koalície Progresívne Slovensko a SPOLU – občianska demokracia, ktorá zvíťazila so ziskom 20,11 %.^[3] So ziskom 81 735 preferenčných hlasov bol zvolený za europoslanca.^[4] V novembri 2019 sa stal hlavným spravodajcom Európskeho parlamentu pre prípravu nového mechanizmu na ochranu demokracie a právneho štátu v členských krajinách Únie.^[5]

Vo februári 2020 bol zvolený za podpredsedu liberálnej frakcie Renew Europe.^[6] V tom istom roku sa 6. júna na sneme Progresívneho Slovenska stal podpredsedom strany.^[7] V októbri 2020 plénum Európskeho parlamentu schválilo tzv. „Šimečkovu správu“ väčšinou, 521 hlasov bolo za, 152 proti a 21 poslancov sa zdržalo. Správa navrhla komplexný nástroj pre monitoring dodržiavania právneho štátu a demokracie v členských krajinách EÚ.^[8]

Šimečka bol 18. januára 2022 zvolený za jedného zo 14 podpredsedov Európskeho parlamentu. Na funkciu ho navrhla jeho frakcia Obnovme Európu. V hlasovaní získal 494 hlasov a stal sa historicky prvým Slovákom v tejto funkcii.^[9] 7. mája 2022 bol na sneme strany zvolený za predsedu Progresívneho Slovenska, so ziskom 152 zo 156 hlasov delegátov, čím nahradil Irenu Bihariovú, ktorá na tento post znova nekandidovala .^[10] V roku 2023 bol spomedzi 705 europoslancov 14. najvplyvnejší na základe jeho legislatívnej aktivity, pôsobenia v riadiacich pozíciách, schopnosti spolupracovať a presadzovať politickú agendu do praxe.^[11]

V parlamentných voľbách v roku 2023 bol na kandidátke Progresívneho Slovenska ako jeho predseda na prvom mieste, kde dostal 303 423 hlasov, čím bol tretí v absolútnom počte preferenčných hlasov, po predsedovi SMER-SD Robertovi Ficovi a predsedovi HLAS-SD Petrovi Pellergrinim.^[12] Progresívne Slovensko na čele so Šimečkom skončilo druhé so ziskom 17,96 %, čím získalo 32 mandátov.^[13] Prezidentka Zuzana Čaputová sa dva dni po voľbách, 2. októbra, stretla so Šimečkom ako predsedom druhej najsilnejšej strany.^[14] Šimečka viedol „neformálne diskusie“ s predsedami ostatných parlamentných strán o zostavení alternatívnej vlády bez Smeru, v zložení PS, HLAS – SD, SaS a KDH.^[14] Z povolebného prieskumu, ktorý vykonala agentúra SANEP, uskutočneného medzi 3. a 5. októbrom, vyplynulo, že väčšina ľudí (49,2 %) preferovala vznik koalície strán HLAS-SD, SMER-SD a SNS, iba 32,7 % ľudí by preferovalo koalíciu strán PS, HLAS-SD, SaS a KDH.^[15]

Po poverení Roberta Fica na zostavenie vlády sa začali formálne rokovania. Na rokovaniach Šimečku s predstaviteľmi Hlasu požadoval Hlas aj kreslo predsedu vlády, aj rezort Ministerstva vnútra.^[16] Progresívne Slovensko bolo ochotné pristúpiť na prvú podmienku, rezort vnútra však prenechať Hlasu odmietlo.^[16] Odpoveď na túto ponuku sa Šimečka dozvedel až z tlačovky Hlasu.^[17] 10. októbra 2023 Peter Pellegrini oznámil, že ukončuje rokovania so stranami PS, KDH a SaS.^[18] Na druhý deň podpísal s Robertom Ficom a Andrejom Dankom memorandum o porozumení, kde sa dohodli na podpise koaličnej zmluvy a prerozdelení pozícií.^[19] Týmto krokom sa Progresívne Slovensko dostalo do opozície, a Šimečka ako predseda najsilnejšej opozičnej strany povedal, že bude venovať všetok čas a energiu, aby boli aktívnou, odbornou a tvrdou opozíciou.^[20]

Po zvolení do Národnej rady Šimečka 17. októbra 2023 rezignoval na post podpredsedu Európskeho parlamentu.^[21] 25. októbra na ustanovujúcej schôdzi Národnej rady SR bol zvolený za podpredsedu parlamentu, spolu s Ľubošom Blahom, Petrom Žigom a Andrejom Dankom. V tajnom hlasovaní dostal 92 hlasov, proti hlasovalo 29 poslancov a 21 sa zdržali.^[22]

Koncom augusta 2024 premiér Robert Fico požadoval odvolanie Šimečku z postu podpredsedu NR SR, kedy Šimečku a jeho rodinu obvinil z profitovania z verejných zdrojov a jeho prepojenie na nadáciu Milana Šimečku.^[23] Šimečka obvinenia odmietol s tým, že jeho príbuzní pôsobiaci v kultúrnej a mimovládnej sfére sa oprávnene uchádzali o granty, ktoré nemohol nijako ovplyvniť, pretože Progresívne Slovensko nikdy nebolo súčasťou vlády. Navyše, veľká časť financií bola schválená za predchádzajúcich vlád Roberta Fica.^[24] Progresívne Slovensko zverejnilo zoznam desiatok koaličných poslancov, ktorých príbuzní poberali verejné dotácie, s odôvodnením, že ide o bežnú prax.^[25] Minister vnútra Matúš Šutaj Eštok priznal, že najväčším dôvodom na odvolanie Šimečku bol protest s účasťou 18-tisíc ľudí, ktorý opozícia zorganizovala proti ministerke kultúry Martine Šimkovičovej a ministrovi spravodlivosti Borisovi Suskovi.^[26] Šimečka bol 17. septembra 2024 odvolaný z postu s najmenšou možnou väčšinou 76 hlasov zo 77 prítomných poslancov NR SR.^[27] Stalo sa tak prvýkrát v histórii moderného Slovenska, že parlament odvolal opozičného politika z vedenia Národnej rady.^[28] Traja koaliční poslanci zo strany Hlas-SD nehlasovali spolu s koalíciou.^[29]

Šimečka po hlasovaní uviedol, že jeho odvolanie bola „čisto osobná pomsta Roberta Fica“.^[30] Na odvolanie Šimečku reagovala francúzska europoslankyňa a predsedníčka frakcie Obnovme Európu Valerie Hayerová, ktorá v Európskom parlamente ostro odsúdila odvolanie Šimečku s tým, že „Režim Roberta Fica opäť raz podkopal demokratické piliere Slovenskej republiky.“^[31]

Michal Šimečka aktívne podporuje LGBT komunitu, a garantuje liberálny smer Progresívneho Slovenska pod jeho vedením.^{[chýba zdroj} Podporil kampaň Dúhová stužka, keďže „Až 77 % LGBT+ ľudí sa na verejnosti nedrží za ruky, pretože sa obávajú napadnutia. Aj preto som sa zapojil do kampane Dúhová stužka.“^[32] Zároveň v roku 2021 vystúpil s príhovorom na festivale Dúhový PRIDE Bratislava.^[33]

V apríli 2022 Šimečka vyzval Radu EÚ, aby po 6 rokoch od začatia infrindžmentov proti Česku, Slovensku a Maďarsku ráznejšie zakročila proti diskriminácii Rómov v členských štátoch, kedy akcentoval zlú sociálnu situáciu a diskrimináciu Rómov vo všetkých oblastiach života a potrebu vzdelávania na prelomenie generačnej chudoby.^[34]

V decembri 2020 Šimečka v rámci skupiny europoslancov podal návrh uznesenia o zákaze výroby čajových vrecúšok obsahujúcich plasty.^[35] Návrh uznesenia nie je záväzný, ale vyjadruje názor väčšiny parlamentu a obsahuje nezáväznú výzvu Európskej komisii, aby konala.^[36]

Je synom novinára Martina M. Šimečku a prekladateľky, tlmočníčky a novinárky Marty Šimečkovej (rod. Frišovej).^[37][38] Jeho starí rodičia boli filozof, spisovateľ a disident Milan Šimečka,^[39] prekladateľka a vysokoškolská pedagogička Eva Šimečková (rod. Lahodová),^[39][40] historik, publicista a politik Eduard Friš^[41] a prekladateľka, publicistka a propagátorka česko-slovenskej vzájomnosti Soňa Čechová (rod. Kňazovičová), ktorá pochádzala z významnej slovenskej národoveckej rodiny Bellovcov. Jeho prapradedom bol Matej Metod Bella, jeden z troch slovenských poslancov Uhorského snemu, neskôr signatár Martinskej deklarácie a po prvej svetovej vojne dlhoročný bratislavský župan.^[37][42] Jeho sestra Júlia Šimečková (* 1989) je molekulárna biologička.^[38][43]

S partnerkou Soňou Ferienčíkovou, tanečnicou a choreografkou, má dcéru Táňu (* 2020).^[44][45] Žije v Bratislave.^[46]

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Michal Šimečka

• Michal Šimečka na Twitteri (X)
• Michal Šimečka na webe Národnej rady SR
• Michal Šimečka na webe Európskeho parlamentu
• Spravodajstvo týkajúce sa Michala Šimečku na portáli teraz.sk TASR
• Spravodajstvo týkajúce sa Michala Šimečku na portáli agentúry SITA