Kulangsu, a Historic International Settlement*
Lokalita Svetového dedičstva UNESCO
Ku-lang-jü: historická medzinárodná komunita v 19. a 20. storočí
Štát	Čína
Typ	kultúrna pamiatka
Kritériá	ii, iv
Identifikačné č.	1541
Región**	Ázia a Pacifik
Súradnice	24°26′51″S 118°03′43″V / 24,44750°S 118,06194°V / 24.44750; 118.06194Súradnice: 24°26′51″S 118°03′43″V / 24,44750°S 118,06194°V / 24.44750; 118.06194
História zápisu
Zápis	2017  (41. zasadnutie)
* Názov ako je zapísaný v zozname Svetového dedičstva. ** Klasifikované regióny podľa UNESCO.

Ku-lang-jü (čín. 鼓浪屿, pchin-jin: Gǔlàng Yǔ), historicky známy aj ako Kulangsu, je ostrov na juhovýchodnom pobreží Číny pri ústí rieky Ťiou-lung. Je súčasťou mesta Sia-men v provincii Fu-ťien, má rozlohu 2 km² a žije na ňom približne 20 tisíc obyvateľov.

Ostrov je možné dosiahnuť osemminútovou jazdou na trajekte a je významnou turistickou destináciou, ktorú ročne navštívi 10 miliónov turistov. Miesto je známe svojou historickou architektúrou, je na ňom zákaz používať autá a bicykle, povolené sú len malé elektrické vozidlá. V roku 2017 bolo zapísané na zoznam svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Dejiny

Dejiny ostrova Ku-lang-jü sú úzko spojené s dejinami mesta Sia-men, historicky známeho ako Amoy, ktorého je dnes súčasťou. Oblasť juhofuťienského pobrežia tradične udržovala obchodné vzťahy s Japonskom a juhovýchodnou Áziou.^[1] Ako prví Európania do regiónu prišli Portugalci v roku 1517 a do konca 16. storočia udržovali s oblasťou, predovšetkým s 30 kilometrov vzdialeným ostrovom Quemoy (dnešný Ťin-men pod správou Taiwanu), obchodné styky. Po tom, ako sa v roku 1580 Portugalsko stalo súčasťou Španielska, sa obchodné vzťahy orientovali na Španielmi ovládanú Manilu. V 17. storočí sa v oblasti vyskytli Holanďania, ktorí sa neúspešne pokúsili Amoy dobiť zo svojej kolónie Formosa na Taiwane. Naopak, čínsky princ Koxinga v roku 1662 vyrazil z územia Amoya na Taiwan, kde porazil a vyhnal Holanďanov.^[2]

Na konci 17. storočia sa v Amoy začali zastavovať britskí obchodníci, ktorí mali s miestnymi obyvateľmi dobré vzťahy, pretože ich spájalo nepriateľstvo voči Holanďanom. Britská východoindická spoločnosť získala v roku 1675 licenciu na obchod v meste a v roku 1676 tam po vzore Kantonu založila faktóriu. Briti sa však z oblasti pomerne rýchlo stiahli, keďže turbulentný región na konci 17. storočia predstavoval poslednú baštu dynastie Ming v boji s mandžuskou dynastiou Čching.^[3]:97

Briti sa do oblasti vrátili v polovici 19. storočia počas Prvej ópiovej vojny. V roku 1840 sa v Amoy zastavila vojnová loď Blonde, ktorá chcela doručiť list čínskemu cisárovi. List však nebol prijatý a čínska posádka vytrelila na Blonde. Briti odpovedali bombardovaním nábrežia, počas čoho si všimli, že mesto má len slabé opevnenie. Čchingovia následne opevnenie opravili a na ostrove Ku-lang-jü postavili dve batérie. Briti sa nasledujúci rok vrátili a v Bitke o Amoy 26. augusta 1841 porazili čchingskú armádu.^[4]:216-217 Veliteľ britskej flotily Henry Pottinger nasledujúci deň obsadil Ku-lang-jü a Amoy a na ostrove Ku-lang-jü, na ktorom vtedy žilo 4 tisíc obyvateľov, ponechal posádku 400 mužov. Po výhre v Prvej ópiovej vojne v roku 1842 nechali Briti v Nankinskej zmluve označiť Amoy za slobodný prístav sprístupnený zahraničným obchodníkom. Britská posádka na Ku-lang-jü ostala do roku 1845, kým Čína nezaplatila reparácie.^[4]:250-251

Slobodný prístav

Prvý britský konzul sa na Ku-lang-jü usadil v roku 1843 a zahraničná populácia na ostrove začala rýchlo rásť spoločne s nárastom námorného obchodu v Amoy. Námorníci preferovali prístav v Amoy pred tým v Kantone, pretože do Kantonu sa bolo potrebné plaviť desiatky kilometrov proti ústiu Perlovej rieky, kým Amoy ponúkal veľký a chránený prírodný prístav. Obchod rástol v prvom rade vďaka exportu čaju, ktorého varianty oolong a wu-i pochádzajú z provincie Fu-ťien. Zahraničný obchod v Amoy dosiahol vrchol v roku 1875, kedy na Ku-lang-jü žilo takmer 300 zahraničných residentov. Po 1875 však obchod prudko upadal, jednak kvôli tomu, že Briti začali vo veľkom piť čaj z Cejlónu a Indie, a jednak kvôli prístupu k daneniu čaju čínskymi úradmi, ktorý nabádal obchodníkov k preferovaniu kvantity nad kvalitou. Výsledkom bolo, že obchodníci často predávali čaj mizernej kvality, čo dokonca v roku 1899 viedlo k dočasnému americkému zákazu na dovoz amoyského čaju.^[3]:105 Chvíľu sa darilo situáciu zachrániť tým, že sa cez mesto prepravoval čaj pestovaný na Taiwane, ale aj to sa zmenilo po roku 1895, keď sa Taiwan stal japonskou kolóniou a tento obchod sa preorientoval smerom na Japonsko.

Obchod s čajom však bol rýchlo nahradený novým fenoménom - emigráciou. Chudobné vnútrozemie provincie Fuťien bolo po stáročia zdrojom emigrantov do juhovýchodnej Ázie. V druhej polovici devätnásteho storočia prevzali britské firmy organizáciu dopravy kuliov, ktorí boli podľa destinácie označovaní písmenami C (Kalifornia), P (Peru), a S (Sandwichove ostrovy). Hoci ostatné juhočínske prístavy - predovšetkým Kanton, Hongkong a Swatow - prevýšili Amoy v exporte kuliov do Ameriky, Amoy ostal najväčším zdrojom emigrácie do juhovýchodnej Ázie, kam na prelome 19. a 20. storočia ročne odchádzalo viac než 70 tisíc ľudí.^[3]:107

Medzinárodné sídlisko

Od otvorenia prístavu Amoy voľnému obchodu roku 1843 sa cudzinci usádzali na ostrove Ku-lang-jü len neformálne, bez akejkoľvek právnej zmluvy. Po obsadení Taiwanu Japonskom sa japonská vláda snažila rozšíriť vplyv aj na druhú stranu Taiwanského prielivu. V roku 1900 vyhorel v Amoy japonský buddhistický chrám, následne sa v meste vylodili japonskí námorníci a obsadili prístav. V strachu z Japoncov z mesta utieklo viac než 40 tisíc Číňanov.^[5]:262-263 V snahe obmedziť prenikanie Japonska súhlasila Čchingská vláda v roku 1902 s vytvorením Medzinárodného sídliska (International settlement) na Ku-lang-jü, ktoré bolo pod spoločnou ochranou najprv deviatich, a neskôr trinástich krajín, vrátane Veľkej Británie, Francúzska, Nemecka, Spojených štátov, Japonska a ďalších.^[6]:16-17

V novom sídlisku, vybudovanom podľa šanghajského modelu, malo konzuláty 12 krajín, hoci len štyri z nich - Veľká Británia, Spojené štáty, Nemecko a Japonsko - tam mali skutočných diplomatov, kým ostatné zastupiteľstvá sa starali len o záležitosti svojich obchodníkov. Bola vytvorená zahraničná polícia, ktorej velil európsky dôstojník a slúžili v nej Sikhovia.^[5]:258 Vďaka svojmu novému postaveniu sa na ostrov začalo presúvať množstvo cudzincov. Vyrástli tam kostoly, hotely, dve nemocnice, kluby a obchody. Pôsobilo tam aj množstvo misionárov, jeden z nich, George M. Wales, na ostrove v roku 1898 založil vôbec prvú škôlku v Číne.

Po páde cisárstva a založení republiky, a predovšetkým od Hnutia štvrtého mája roku 1919, sa po Číne šírili proticudzinecké nálady, ktoré žiadali návrat všetkých kolónií, zrušenie extrateritoriality a iných privilégií. Agitácia zasiahla v dvadsiatych rokoch aj Ku-lang-jü a medzi na ostrove usadenými cudzincami prevládla podpora návratu polokoloniálneho ostrova pod čínsku správu. Mesto Sia-men napokon prevzalo nad Ku-lang-jü kontrolu v roku 1930.^[3]:110 Japonci obsadili Sia-men počas čínsko-japonskej vojny v roku 1938, ale Ku-lang-jü nebol pod ich kontrolov vďaka zásahu britských a amerických vojnových lodí. To sa zmenilo v roku 1941 keď Japonsko vyhlásilo vojnu obom krajinám a obsadilo Ku-lang-jü. V roku 1945 prevzali kontrolu nad oblasťou nacionalisti z Kuomintangu, v roku 1949 obsadila Ku-lang-jü v rámci druhej čínskej občianskej vojny komunistická armáda.

Architektúra

Architektonický vývoj na ostrove Ku-lang-jü sa delí na dve fáze, prvá prebehla v rokoch 1843 až 1903 a druhá od 1903 do 1945. V prvej fáze žili cudzinci a miestni obyvatelia v relatívne oddelených štvrtiach, avšak vzájomne na seba vplývali, preto sa tomuto obdobiu hovorí aj "doba kolízie a výmeny."^[7] Západné stavby sa museli prispôsobiť miestnemu subtropickému podnebiu, preto si osvojii určité prvky miestnej architektúry. Platilo to aj naopak, keď miestni obyvatelia prevzali pokročilejšie stavebné techniky od cudzincov.

V druhej fáze, po ustanovení medzinárodného sídliska, nastal obrovský rozmach výstavby. Zaujímavé je, že hnacou silou tohto rozmachu neboli ani cudzinci ani miestni Číňania, ale navrátilci, predovšetkým z juhovýchodnej Ázie, ktorí za zarobené peniaze chceli postaviť honosnejšie domy. Miešaním juhofuťienských tradičných štýlov, koloniálneho verandového štýlu, klasicistickej architektúry, moderny a Art Deca vznikol jedinečný architektonický štýl Amoy Deco (názov je odvodený od názvu mesta Sia-men v miestnom hokkienskom dialekte), ktorý sa vyskytuje na viacerých miestach juhovýchodnej Ázie.^[7] Vznikol však na Ku-lang-jü, kde je aj najviac zachovaných stavieb v tomto štýle, vďaka čomu sa ostrov dostal na zoznam svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Okrem osobných príbytkov, najmä víl, bolo v tomto štýle na ostrove postavených aj množstvo verejných budov. Patria medzi ne konzultáty, predovšetkým ten najväčší z nich - japonský, kostoly a chrámy, nemocnice, školy, vládne a obchodné budovy. Špecifikom Ku-lang-jü sú aj dômyselné záhrady a parky, do ktorých boli často osadzované cudzokrajné rastliny.^[6]:73-75

Turizmus

Ku-lang-jü je jednou z najnavštevovanejších lokalít v provincii Fu-ťien, ktorú ročne navštívi okolo 10 miliónov ľudí.. Vďačí za to aj jednoduchému prístupu krátkou plavbou na lodi. UNESCO odporúča v záujme udržateľnosti pamiatok limitovať počet návštevníkov na nanajvýš 35 000 denne^[7] a miestna vláda limituje turizmus na 30 tisíc osôb denne.^[8]

Ku-lang-jü sa niekedy hovorí aj ostrov klavírov, keďže je tam najvyššia hustota klavírov v Číne a zároveň je na ostrove aj Múzeum klavírov. Ďalšou významnou pamiatkou je socha Koxingu, čínskeho hrdinu zo 17. storočia.

Referencie