Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov Kraljevina Srba, Hrvata i Slovenaca Краљевина Срба, Хрвата и Словенаца ←  ←  1918 – 1929  → vlajka znak
Hymna: Bože Pravde
Motto: Jedan narod, jedan kralj, jedna država
Geografia
Hlavné mesto	Belehrad
Rozloha	247 542 km²
Najdlhšia rieka	Dunaj
Obyvateľstvo
Jazyky	srbochorvátčina
Štátny útvar
Štátne zriadenie	konštitučná monarchia
Vznik	1. december 1918 (spojenie Srbska a Štátu SHS)
Zánik	3. október 1929 (premenovanie štátu na Kráľovstvo Juhoslávie)
Predchádzajúce štáty: Srbské kráľovstvo Štát Slovincov, Chorvátov a Srbov Nástupnícke štáty: Juhoslovanské kráľovstvo

Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov skrátene Kráľovstvo SHS (srbochorvátsky: Kraljevina Srba, Hrvata i Slovenaca, (cyrilikou) Краљевина Срба, Хрвата и Словенаца, slovinsky: Kraljevina Srbi, Hrvatov in Slovencev), bol štát na Balkáne, v juhovýchodnej Európe, ktorý existoval medzi rokmi 1918 – 1929. Od 3. októbra 1929 bol názov štátu zmenený na Juhoslovanské kráľovstvo (Краљевина Југославија, Kraljevina Jugoslavija).

Vznik a vývoj

Vznik

Po rozpade Rakúsko-Uhorska vznikol v jeho južnej časti, v oblasti obývanej Juhoslovanmi Štát Slovincov, Chorvátov a Srbov (Štát SHS, srbochorvátsky (Država Slovenaca, Hrvata i Srba, slovinsky Država Slovencev, Hrvatov in Srbi), ktorý vyhlásila 29. októbra 1918 Národná rada Slovincov, Chorvátov a Srbov so sídlom v Záhrebe. Tento štát zaberal Kraňsko, časť Štajerska, Chorvátsko, Slavónsko, Dalmáciu a Bosnu a Hercegovinu. Časti Vojvodiny - Bačka, Banát a Baranja - sa však 24. novembra 1918 pripojili k Srbsku. 26. novembra 1918 sa potom na základe uznesenia Podgorickej skupštiny zlúčila so Srbskom (ku ktorému už predtým patrila aj oblasť Kosova a Severné Macedónsko), aj predtým samostatná Čierna Hora. 1. decembra 1918 potom došlo k zjednoteniu Štátu SHS so srbským kráľovstvom a vyhláseniu Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov ako spoločného štátu všetkých Juhoslovanov; hlavným mestom nového štátu sa stal Belehrad.

Tomuto vývoju predchádzalo podpísanie niekoľkých dohôd medzi predstaviteľmi rakúsko-uhorských Juhoslovanov (v emigrácii združených okolo Juhoslovanského výboru a v Chorvátsku okolo Národnej rady) a Srbského kráľovstva, z ktorých najdôležitejšie bola deklarácia z Korfu z 20. júla 1917 a Ženevská dohoda z 6. - 9. októbra 1918. Ešte v máji 1917 juhoslovanskí poslanci viedenskej Ríšskej rady navrhovali v Májovej deklarácii vytvorenie spoločného štátu Slovincov, Chorvátov a Srbov pod vládou habsbursko-Lotrinskej dynastie.

Zjednotenie juhoslovanských národov do jedného štátu sa na prvý pohľad môže zdať ako logické vyústenie ich dlhodobých snáh o kultúrnu a politickú nezávislosť, došlo k nemu ale skôr vďaka súhre udalostí na medzinárodnej a juhoslovanskej politickej scéne: rozpútanie prvej svetovej vojny, vstupu USA do vojny, rozpadu Rakúsko-Uhorska a konečnému víťazstvu Srbska a najmä snahe Talianska o anexiu Slovinska a chorvátskeho prímoria. Spoločný štát bol teda „sobášom z rozumu“, ktorý bol voľbou menšieho zla pred väčším. Jednotlivé národy a národnosti sa nachádzali na úplne odlišných stupňoch vývoja, či už v oblasti kultúrnej, ale aj ekonomickej a spoločenskej. Kým sever, ktorý bol do roku 1918 súčasťou Rakúska-Uhorska, bol hospodársky vyspelejší, juh bol vzhľadom na svoj dlhodobý vývoj zaostalý. Ďalším problémom spoločného štátu bola existencia troch kultúrno-civilizačných okruhov - západného, východného a orientálneho, eventuálne troch náboženstiev - katolíckeho a pravoslávneho kresťanstva a islamu.

Vo Vidovdanskej ústave bol potvrdený centralistický charakter štátu. Pôvodné jednotky, ktoré existovali počas Rakúsko-Uhorska boli zrušené a považované za nebezpečný zdroj možného separatizmu, ak by boli obnovené. Každá z oblastí bola organizovaná tak, aby mala najmenej 800 000 obyvateľov a aby mohla byť ekonomicky funkčná; aj napriek tomu však nedošlo k spojeniu úplne nesúrodých území do veľkých celkov. Všetkých 33 oblastí viacmenej rešpektovalo historické hranice (jednu oblasť tvorila napríklad Čierna Hora, šesť oblastí Bosna a Hercegovina a tri najjužnejšie územie budúcej zväzovej republiky Macedónsko.

20. a 30. roky

Kráľ Peter I.

Kráľovstvo Juhoslávie (1929 – 1941)

Prvým panovníkom Kráľovstva SHS sa stal srbský kráľ Peter I. Karađorđević (1844-1921),^[1] ktorý vládol až do svojej smrti v roku 1921. Na sklonku jeho vlády v roku 1920 došlo k podpisu obrannej zmluvy s Česko-Slovenskom, ktorá bola neskôr rozšírená o Rumunsko a dostala názov Malá dohoda. Jej cieľom bolo zamedziť revizionistickým snahám Maďarska, Bulharska a Talianska po prvej svetovej vojne. Nástupcom Petra I. sa stal najstarší syn Alexander, po korunovácii nazývaný ako Alexander I. Karađorđević (1883-1934).

Značné regionálne odlišnosti jednotlivých oblastí v kráľovstve vyvolávali nestabilnú situáciu, ktorá vyústila na začiatku 20. rokov do rozsiahlych zmätkov v štátnej správe a politike (časté striedanie vlád) a niekoľko protestných akcií v Ľubľane, Záhrebe, Podgorici aj Belehrade. Panovali obavy z komunistického prevratu, či intervencie zo zahraničia. Neutešená situácia vyvrcholila v lete 1928, kedy došlo v parlamente k zastreleniu dvoch chorvátskych poslancov. Následne v januári 1929 sa s pomocou vojenských kruhov kráľ Alexander I. chopil moci a nastolil diktatúru. Okamžite zakázal všetky politické strany založené na národnostnom, náboženskom alebo teritoriálnom základe. V tom čase tiež začali nekompromisné perzekúcie členov Komunistickej strany Juhoslávie. V roku 1929 sa názov krajiny zmenil na Kráľovstvo Juhoslávie a zmeny postihli aj správne členenie štátu. Pôvodné oblasti boli nahradené deviatimi bánovinami, ktoré nerešpektovali historické hranice jednotlivých oblastí. V šiestich z nich malo väčšinu srbské obyvateľstvo, v dvoch chorvátske a v jednej slovinské.

V zahraničnej politike 30. rokov sa síce Juhoslávia orientovala predovšetkým (rovnako ako napríklad Česko-Slovensko) na Francúzsko a Malú dohodu (ČSR Juhoslávii predávala vojenskú techniku a odoberala odtiaľ suroviny), časom však vzhľadom na posilňujúce sa Nemecko bolo jasné, že bude potrebná zmena kurzu, ak chce spoločný Juhoslovanský štát, obklopený samými nepriateľmi (Taliansko, Maďarsko, Bulharsko, Albánsko), prežiť. Počas vlády Milana Stojadinovića sa navyše rozvinul s Nemeckom aj zahraničný obchod, čo bolo zapríčinené tiež aj izoláciou Talianska kvôli vojne v Habeši (Etiópia). V rámci Malej dohody začal Belehrad zastávať stále rezervovanejší postoj, na rozdiel od Rumunska a Česko-Slovenska, ktoré zhoršovanie vzťahov medzi Berlínom a Parížom desilo a ktorí sa obávali ďalšej nemeckej expanzie. Juhoslovanská strana odmietala návrhy na posilnenie paktu.

Tridsiate roky 20. storočia boli svedkom rastu nacionalistických ambícií jednotlivých národov Juhoslávie, ktoré vyústili v úspešný atentát na Alexandra I. v Marseille, spáchaný probulharským Macedóncom Veličkom Kerinom. Novým kráľom sa stal maloletý Peter II. Karađorđević (1923-1970), ktorý mal v roku 1934 iba jedenásť rokov. Do nadobudnutia plnoletosti ho mal zastupovať jeho strýko Pavel Karađorđević, ale politická situácia v Európe to neumožnila.

Druhá svetová vojna a zánik kráľovstva

Ihneď po napadnutí Poľska Nemeckom v septembri 1939 sa silne zradikalizovali chorvátsko-srbské vzťahy, ktoré vyústili do podpísania dohody Maček-Cvetković. Došlo k vytvoreniu Chorvátskej bánoviny, oblasti pod samosprávou chorvátskych orgánov, ktorá zahŕňala aj značnú časť Bosny a Hercegoviny. Kvôli ohrozeniu zo strany mocností Osi podpísal vtedajší regent princ Pavol 25. marca 1941 pakt o spolupráci s Osou. Jeho rozhodnutie však viedlo k masovým demonštráciám, prevratu a moc uchopil vtedy sedemnásťročný kráľ Peter II. Krátko na to (9. apríla) vtrhli vojská Osi do Juhoslávie a obsadili ju. Počas niekoľkých dní sa podarilo okupačným silám obsadiť všetky hlavné mestá v krajine. Nákladne budované vojsko kráľovstva sa ukázalo ako úplne neschopná sila.

Dňa 17. apríla 1941 sa Juhoslávia rozpadla na niekoľko celkov. Chorvátski ustašovci na čele s Antem Pavelićom vytvorili na území dnešného Chorvátska a Bosny a Hercegoviny nezávislý štát Chorvátsko (NDH; Nezavisna dŕžava Hrvatska). Slovinsko bolo rozdelené na tri časti, o najväčšie dve sa podelilo Nemecko a Taliansko, Maďarsku pripadla malá oblasť Prekmurje na východe Slovinska.

Srbsko bolo obsadené niekoľkými štátmi: Vojvodina (severná časť Srbska) bola rozdelená medzi Maďarsko (severozápadná časť - Bačka), Chorvátsko (juhozápadná časť - Sriem) a Nemecko (východná časť Vojvodiny - Banát). Územie dnešného Kosova, spolu so západnou časťou dnešného Severného Macedónska a časťami Čiernej Hory bolo pripojené k Veľkému Albánsku - bábkovému štátu pod kontrolou Talianska, zvyšok Macedónska a časť východného Srbska zabralo Bulharsko. Vo zvyšku Srbska bola k moci dosadená pronemecká fašistická vláda, vedená generálom Milanom Nedićom. V Čiernej Hore bolo k moci dosadené protalianské knieža.

Okupačné sily sa pokúšali zabezpečiť si vojnovú výrobu v obsadených krajinách. Budovali preto nové továrne a upravovali staré. Väčšina obyvateľov však vtedy ešte pracovala v poľnohospodárstve a tak im bol zhabaný dobytok. Hospodárstvo, ktoré bolo slabé už pred vojnou, dostalo ďalší zásah. Infraštruktúru začali veľmi skoro napádať protiokupačné ozbrojené sily.^[2]

Peter II. utiekol do Londýna, odpor na juhoslovanskom území však ďalej viedol komunistický vodca Josip Broz Tito, ktorý 29. novembra 1943 vyhlásil Demokratickú federatívnu Juhosláviu. Popritom proti Nemcom tiež bojovali skupiny četníkov, ozbrojených srbských vzbúrencov. Tí mali spočiatku veľké sympatie západných krajín, ale potom, čo Titovi partizáni slávili úspech a četnícke sily sa pokúšali vyrokovať s Nemcami aspoň prímerie, podporila Európa na čele s Britániou hlavne Tita. Západní spojenci sa síce snažili zlúčiť vedenie domáceho i zahraničného odboja a obnoviť kráľovstvo, exilová vláda sa však prepadala do stále závažnejších problémov a 29. novembra 1945 bola vyhlásená Federatívna ľudová republika Juhoslávia.

Predsedovia vlád

Kráľovstva SHS

• Stojan Protić (1918-1919)
• Ljubomir Davidović (1919-1920)
• Stojan Protić (1920)
• Milenko Vesnić (1920-1921)
• Nikola Pašić (1921-1924)
• Ljubomir Davidović (1924)
• Nikola Pašić (1924-1926)
• Nikola Uzunović (1926-1927)
• Velimir Vukićević (1927-1928)
• Anton Korošec (1928-1929)

Kráľovstvo Juhoslávie

• Petar Živković (1929-1932)
• Vojislav Marinković (1932)
• Milan Srškić (1932-1934)
• Nikola Uzunović (1934)
• Bogoljub Jevtić (1934-1935)
• Milan Stojadinović (1935-1939)
• Dragiša Cvetković (1939-1941)

Exilová vláda v čase druhej svetovej vojny

• Dušan Simović (1941-1942)
• Slobodan Jovanović (1942-1943)
• Miloš Trifunović (1943)
• Božidar Purić (1943-1944)
• Ivan Šubašić (1944-45)
• Drago Marušić (1945)

Referencie

Zdroj

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Království Srbů, Chorvatů a Slovinců na českej Wikipédii.