Gustáv Husák
9. prezident Česko-Slovenska
V úrade 29. máj 1975 – 10. december 1989
Ludvík Svoboda Václav Havel
6. generálny tajomník ÚV KSČ
V úrade 17. apríl 1969 – 17. december 1987
Alexander Dubček Miloš Jakeš
Biografické údaje
Narodenie	10. január 1913 Dúbravka, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie	18. november 1991 (78 rokov) Bratislava, Česko-Slovensko
Politická strana	KSČ (1933 – 1951;1963 – 1990)
Alma mater	Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave
Profesia	právnik
Národnosť	Slovák
Rodina
Rodičia	Nikodém Husák (* 1881 – † 1962) Magdaléna Fratričová (* 1882 – † 1914)
Súrodenci	Štefánia Katarína
Manželka	Magda Lokvencová (1938 – 1960) Viera Millerová (1973 – 1977)
Deti	Ján Husák (* 1946 – † 2004) Vladimír Husák (* 1944)
Odkazy
	Gustáv Husák (multimediálne súbory)
Politický portál  Biografický portál

JUDr. Gustáv Husák, CSc. (pokrstený ako Augustín Husák^[1]; * 10. január 1913, Dúbravka, dnes časť Bratislavy – † 18. november 1991, Bratislava) bol najvýznamnejší slovenský komunistický politik druhej polovice 20. storočia v ČSSR. Prešiel vzostupmi (SNP, federácia 1968) aj pádmi (odsúdený ako nacionalista, normalizátor), aby sa nakoniec stal generálnym tajomníkom KSČ a prezidentom ČSSR. V ankete RTVS Najväčší Slovák v roku 2019 bol vyhodnotený na siedmom mieste.^[2]

Osobný život

Gustáv Husák (uprostred) na štátnej návšteve NDR v roku 1971. Zľava: Erich Honecker, Gustáv Husák a Walter Ulbricht.

Narodil sa v rodine Nikodéma Husáka a jeho manželky Magdalény, rodenej Fratričovej. Pokrstili ho ako Augustína a toto krstné meno používal na všetkých oficiálnych dokumentoch až do roku 1945.^[3] Keď mal pätnásť mesiacov, jeho matka zomrela na tuberkulózu. O pár mesiacov neskôr musel otec narukovať na front, a tak sa o jedenapolročného chlapca i dve staršie sestry Katarínu a Štefániu museli postarať príbuzní. Husák tak štyri roky vyrastal bez otca u jeho matky v Dúbravke.^[4] Otec Nikodém sa domov vrátil s poranením hlavy a ruky ako invalid a tak ho nevzali ani do zamestnania v bratislavskej muničnej továrni na Patrónke, kde pracoval pred vojnou. Živil sa teda ako drobný roľník a bol aj v obecných službách Dúbravky. V septembri 1920 vstúpil do nového manželstva s Máriou, rodenou Vilemovou, ktorá ovdovela v januári 1920. Vyženil tak ďalšie dve dcéry Júliu a Rozáliu, ku ktorým čoskoro pribudol ešte spoločný syn Štefan (1922-1994). V novej spoločnej domácnosti, na Jadranskej ulici, bývala navyše aj Máriina sestra a matka.^[5] Husák nemal v povojnovom období jednoduché detstvo a už v tomto veku si musel všetko vybojovať. S pomocou triedneho učiteľa a dúbravského farára^[4] sa v septembri 1925 dostal na štúdium do bratislavského štátneho reálneho gymnázia na Grösslingovej ulici (gymnázium počas jeho štúdia v roku 1930 premenovali na Masarykovo). Po maturite, ktorú zvládol s vyznamenaním (z 54 pôvodných Husákových spolužiakov sa k maturitnej skúške dostalo len jedenásť), nastúpil v septembri 1933 na Právnickú fakultu UK. V roku 1937 ukončil štúdium.^[6] V roku 1938 získal titul doktor práv^[6], začal pracovať ako advokátsky koncipient u svojho priateľa Vladimíra Clementisa a 1. septembra 1938 sa oženil s herečkou a režisérkou Magdou Husákovou-Lokvencovou.^[7] Tesne pred potlačením povstania odletela Magda spolu s inými ženami, deťmi a ranenými z letiska Tri Duby na Sliači do Moskvy, kde o niekoľko dní 23. októbra porodila syna Vladimíra. Pokiaľ Husáková bývala v Moskve, Husák zostal na povstaleckom území a najhoršie obdobie prečkal v Žemberovciach, v rodičovskom dome budúcej švagrinej Emílie Hyllovej, neskôr Lokvencovej. Emília Lokvencová po skončení vojny nastúpila, rovnako ako Magda, ako herečka na Novú scénu Národného divadla v Bratislave.^[8] Už v roku 1946 Magda pôsobila nielen ako herečka ale aj asistentka réžie, neskôr ako samostatná režisérka. Je možné, že príležitosť v divadle dostala najmä vďaka tomu, že jej manžel bol v tom čase jedným z najvplyvnejších ľudí v štáte a najlepší priateľ manželov Husákovcov, básnik Laco Novomeský, bol povereníkom školstva a osvety.^[8]

Husák bol zatknutý 6. februára 1951 v pracovni svojho spolupracovníka zo SNP, generálneho tajomníka ÚV KSS Štefana Bašťovanského^[9] v budove ÚV KSS na Hlbokej ulici v Bratislave. Po návrate z väzenia v roku 1960, keď pracoval najprv ako skladník v podniku Pozemné stavby (alebo stavebný robotník), neskôr ako úradník, sa s ním Magda rozviedla (asi pred rokom 1963) a stretávala sa s o štyri roky mladším Ctiborom Filčíkom (nar. 1920), ktorého na Novej scéne aj režírovala.

Po tom, čo v roku 1966 Magda Husáková zomrela, sa po Husákovom boku najprv občas a potom od roku 1968 častejšie^[10] začala objavovať od neho o desať rokov mladšia redaktorka a prekladateľka Viera Millerová, rodená Čáslavská, ktorá sa v roku 1967 rozviedla s predchádzajúcim manželom, právnikom Jozefom Millerom. Svadba s Husákom v roku 1973^[11] prebehla nenápadne a bez publicity – okrem ženícha a nevesty sa jej zúčastnili len dvaja svedkovia, zamestnanci Úradu predsedníctva vlády. Aj v tomto prípade mal Husák vplyv na zamestnanie svojej manželky. Na rozdiel od jej prvého manžela jeho hviezda stúpala a časopis Kultúrny život kde pôsobila Millerová nielen podporoval ale aj v ňom publikoval. Druhá Husákova manželka zahynula 20. októbra 1977 po havárii vrtuľníka Mi-8 na Bratislavskom letisku. Vrtuľník ju prevážal po zranení, ktoré utrpela v Bardejovských kúpeľoch, do nemocnice v Bratislave.^[12]

Na prelome 70. a 80. rokov sa začal zhoršovať Husákov zdravotný stav. Bol až do smrti veľmi silným fajčiarom (na verejnosti sa však s cigaretou objavoval sporadicky), čo spolu s predchádzajúcim väznením malo vplyv na jeho zdravie. Cukrovka obmedzovala možnosť operovať šedý zákal (komplikovaný celoživotnou ťažkou krátkozrakosťou), ktorý postúpil natoľko, že mohol čítať len na čítacom stroji. Napriek tomu operáciu (na vtedajšiu dobu pomerne komplikovaný zákrok) podstúpil a aj napriek veľmi silným okuliarom, ktoré neskôr nosil, sa mu zrak vrátil na prijateľnú úroveň.

Ako vyplýva z rozhovoru s jeho synom Vladimírom,^[13] Husák sa aj po odchode z politiky „zaujímal o dianie v spoločnosti, pravidelne sledoval tlač, televíziu, rozhlas. Musím však povedať, že jeho zdravotný stav sa rýchlo zhoršoval. Pre mňa bolo zarážajúce, že takú významnú osobnosť, keď bol už voľný a ničím neviazaný, nenavštívil žiaden historik. Historici sa mohli pritom veľa dozvedieť. Preto som sa rozhodol osloviť Viliama Plevzu, ktorý pripravil knihu aj na základe rozhovorov s otcom.“ Ani po politických zmenách nezapochyboval Husák o ideológii komunizmu, z vlastnej osobnej a historickej skúsenosti bol presvedčený o správnosti socialistického modelu spoločnosti.

Politické aktivity

V roku 1929 ako šestnásťročný gymnazista vstúpil do československého Komunistického zväzu mládeže (obdoba sovietskeho Komsomolu) napriek tomu, že v tom čase stredoškoláci mali politickú činnosť prísne zakázanú. Husák sa na gymnáziu angažoval v rámci Vlčkovho vzdelávacieho krúžku, ktorý organizoval rôzne osvetové, kultúrne alebo športové činnosti pre študentov. Študent Husák sa postupne vypracoval až na jeho predsedu a prejavil pri tom svoje mimoriadne organizátorské schopnosti i veľkú ambicióznosť.^[3] Už ako prvák na Právnickej fakulte UK vstúpil v roku 1933 do Komunistickej strany. Od marca 1934 bol redaktorom, (založil?^[3]) časopis Šíp. Angažoval sa v študentských spolkoch: Právnik, Spolok socialistických akademikov, neskôr Spolok podunajských akademikov. V celoslovenskom Zväze slovenského študentstva to dotiahol až na funkciu podpredsedu. Husák sa v polovici 30. rokov zaradil k druhej generácii davistov (DAV vychádzal v rokoch 1924 – 1937), teda vlastne k nasledovníkom Vladimíra Clementisa či Laca Novomeského. Obaja sa stali jeho priateľmi, ktorých si vážil a rešpektoval.

Husák v čase druhej svetovej vojny, keď Nemci víťazili na všetkých frontoch a domáci režim bol stabilizovaný, nemal záujem riskovať. So „starými robotníckymi boľševikmi“ vo vedení KSS, ktorí neustále prejavovali svoju averziu voči intelektuálom, si ani nemal veľmi čo povedať. Oni mu nedôverovali a rovnako Husák mal voči nim výhrady. Tak sa stalo, že koncom roka 1940 sa ocitol mimo ilegálnej KSS a vrátil sa do nej až v lete 1943. Medzitým stihol spolu s inými komunistami − intelektuálmi absolvovať vynútený zájazd na Ukrajinu, ktorý ich mal podľa predstáv ministra vnútra Alexandra Macha presvedčiť o zločinoch boľševizmu. V jeho oficiálnom životopise^[14] sa uvádza, že v období 1940 – 1943 bol prenasledovaný (väznený) za komunistické aktivity.

Slovenské národné povstanie

V roku 1942 sa Husák stal tajomníkom Ústredného zväzu špeditérov, čo bola významná i dobre platená funkcia. Vo svojej prenajatej vile pravidelne organizoval stretnutia ľavicových intelektuálov, zamestnaných zväčša na podobných lukratívnych miestach ako on sám. Tajná polícia ich stretnutia starostlivo monitorovala, ale nezasahovala proti týmto „salónnym komunistom“.

Keď v auguste 1943 prišiel Karol Šmidke tajne z Moskvy cez Poľsko na Slovensko (4. augusta 1943 prekročil s Bacílkom hranice, ale do Bratislavy už pricestoval sám), nenašiel na slobode takmer žiadneho významného funkcionára strany. Po jarnom rozsiahlom zatýkaní boli vo väzení, a tak do nového, v poradí už piateho (ilegálneho) ústredného vedenia KSS (neskôr nazývané ako ústredný výbor – ÚV KSS) pribral práve Husáka a Novomeského, ktorí žili a pracovali legálne. Ešte v auguste sa Šmidke stretol s Husákom a v septembri vytvorili spolu s Novomeským piate ilegálne ústredné vedenie.^[15]

Podľa inštrukcií moskovského vedenia KSČ, ktoré vyplývalo z rozhodnutia Kominterny, mali slovenskí komunisti spolupracovať so všetkými protifašistickými skupinami a túto úlohu vedeli Husák i Novomeský splniť nepochybne lepšie než ich predchodcovia. Spojili sa s bývalými agrárnikmi Jozefom Lettrichom a Jánom Ursínym (zakladatelia Demokratickej strany), pričom výsledkom ich vzájomných stretnutí a rokovaní sa v decembri 1943 stala tzv. Vianočná dohoda, ktorá spájala odporcov prvej Slovenskej republiky a umožnila Slovenské národné povstanie počas druhej svetovej vojny.

Husák bol podpredsedom povstaleckej Slovenskej národnej rady a povereníkom pre veci vnútorné. Na zjednocovacom zjazde KSS a sociálnej demokracie v Banskej Bystrici bol 17. septembra 1944 zvolený za podpredsedu KSS. Bol iniciátorom vydávania povstaleckej Pravdy od 9. septembra do 25. októbra 1944 v Banskej Bystrici. Z tejto doby je zachovaná správa z júla 1944 pripravená Husákom a určená na rokovanie v Moskve, v ktorom odporúča, aby sa Slovensko stalo súčasťou Sovietskeho zväzu: „Keby bola daná možnosť hlasovaním rozhodnúť, kde chcú Slováci štátoprávne patriť, aspoň 70 percent hlasovalo by za pripojenie k ZSSR, azda 20 percent za novú ČSR, zvyšok je v strachu zmätený“^[16], čo súčasní historici interpretujú ako formu nátlaku na Edvarda Beneša za presadenie predstavy o povojnovej federalizácii Česko-Slovenska so značnou autonómiou pre Slovensko.

Po oslobodení bol účastníkom rokovaní o obnove ČSR v Moskve (ako vedúci slovenskej delegácie), pripravoval komunistický prevrat na Slovensku. V prvých parlamentných voľbách v máji roku 1946 zvíťazila na Slovensku Demokratická strana (na rozdiel od Česka, kde zvíťazili komunisti). Aj napriek tomu (po podpise tzv. tretej pražskej dohody) všetky rozhodnutia Slovenskej národnej rady podliehali schváleniu česko-slovenskej vlády, ktorú ovládli komunisti a tak sa Husák v auguste 1946 mohol stať predsedom slovenského Zboru povereníkov. Na jeseň roku 1947 Husák vyhnal z pozície svojej funkcie nátlakovými akciami nekomunistických povereníkov z ich úradov, viedol tak potom slovenský Zbor národnej bezpečnosti (políciu), ako aj Štátnu bezpečnosť (tajnú políciu).

Zatknutie, proces, väzenie

Bližšie informácie v hlavnom článku: Proces s rozvratnou skupinou buržoáznych nacionalistov na Slovensku

Po komunistickom februárovom prevrate v roku 1948 bol spočiatku politicky úspešný, ale v roku 1950 bol s Clementisom, Novomeským a mnohými ďalšími obvinený z „buržoázneho nacionalizmu“. Vo februári roku 1951 bol zatknutý a v apríli roku 1954 súdený vo vykonštruovanom procese s tzv. buržoáznymi nacionalistami. Husáka trikrát donútili podpísať priznanie, ale trikrát ho následne odvolal, a tak mu bola vyšetrovacia väzba predĺžená 13-krát, z toho 4-krát bez povolenia prokuratúry.^[17] Husáka nezlomili ani priame konfrontácie so všetkými spoluobvinenými, ktorí sa priznali a podpísali.^[17] Na vyvrátenie obžaloby Husák žiadal vypočuť súhrnne 63 osôb a k tomu všetkých pracovníkov povereníctva vnútra. Okrem jediného svedka Jozefa Štaudingera (funkcionár KSČ a protifašistický bojovník s kontroverzným pôsobením) súd ostatných odmietol s argumentom, že by vypovedali tak, ako je uvedené v protokoloch, a teda by nepochybne potvrdili jeho záškodnícku činnosť. Najvyšší súd odsúdil Husáka na trest odňatia slobody na doživotie, stratu štátneho občianstva a zákaz vykonávať funkcie v štátnych úradoch a hospodárskych orgánoch po dobu 10 rokov. Bol jedným z mála obvinených, ktorí pri procese nepriznali žiadnu vinu.^[18]

V roku 1960, po rozsiahlej amnestii prezidenta Antonína Novotného, bol Husák prepustený a pracoval najprv v Pozemných stavbách, neskôr ako vedecký pracovník Ústavu štátu a práva SAV. Pokračoval v písaní sťažností a listov na ÚV KSČ, prezidentovi republiky či na Generálnu prokuratúru, s čím začal už vo väzení.^[16] V roku 1963 (po odstúpení Širokého) bol na základe výsledkov činnosti barnabitskej komisie v plnom rozsahu rehabilitovaný.

Snaha o vyrovnanie hospodárskych rozdielov medzi obomi časťami povojnovej republiky, bola súdom kvalifikovaná ako úmysel mariť prevádzanie jednotného hospodárskeho plánu. Ján Štefanica konštatuje, že „odsúdení v kauze Husák a spol. boli v trestnom procese perzekvovaní za svoju činnosť, ktorá z titulu ich postavenia a výkonu verejných funkcií smerovala v prospech posilnenia pozície slovenského národa v unitárnom štáte.“ ^[19]

1968

V priebehu 60-tych rokov 20. storočia bol jednou z hlavných osobností reformného prúdu v Komunistickej strane Česko-Slovenska, v období Pražskej jari vystupoval ako verný stúpenec Alexandra Dubčeka. V apríli roku 1968 sa stal podpredsedom česko-slovenskej vlády, v ktorej bol jedným z popredných iniciátorov ústavného zákona o federatívnom usporiadaní Česko-Slovenska. Pred okupáciou bol oveľa radikálnejší než umiernený Dubček. Ešte v utorok 20. augusta 1968 v Žiari nad Hronom vystúpil s proreformným prejavom, v ktorom obvinil Biľakovo vedenie KSS zo sabotáže Dubčekovej politiky na Slovensku a seba prezentoval ako muža, ktorý, ak bude zvolený za prvého tajomníka ÚV KSS, stane sa dôsledným realizátorom reforiem na Slovensku a pevnou oporou Dubčekovho vedenia v Prahe.

Kým predsedníctvo ÚV KSČ v Prahe po vpáde vojsk v auguste 1968 tento „vstup“ odsúdilo, predsedníctvo ÚV KSS v Bratislave, ktoré za neprítomného Biľaka a z jeho poverenia riadil Hruškovič, oznámilo vstup armád a predložilo text pozývacieho listu tvrdiac, že „v Prahe bol schválený všetkými vrátane Dubčeka a proti boli iba Smrkovský a Kriegel“. Potom sa šesť z desiatich prítomných členov predsedníctva vyslovilo za schválenie pozývacieho listu (proti boli Falťan, Daubner, Turček a Ťažký). Keď diaľkopisom prišlo skutočné stanovisko predsedníctva ÚV KSČ, ktoré vpád neodsúhlasilo, ale odsúdilo, Viktor Pavlenda a Jozef Zrak sa spamätali a zatelefonovali Husákovi, ktorý sa práve vrátil zo Žiaru nad Hronom. Husák na zasadanie prišiel a veľmi ostro odsúdil schválený text slovami: „Čo ste to porobili súdruhovi Dubčekovi, tak ho zradiť a vraziť mu nôž do chrbta. To sa musí okamžite zmeniť, odvolať a prijať nový dokument na podporu stanoviska prijatého pražským predsedníctvom.“^[20]

Na čele KSČ počas normalizácie 1969 – 1989

„Ja tento národ musím zachrániť, aj keby mi mali všetci napľuť do očí.“ (Husák o svojej úlohe po vpáde vojsk) ^[21]

Na moskovských rokovaniach v auguste roku 1968 Husák „zmenil kurz“^[22] a stal sa Brežnevovým spojencom. Spolu s Biľakom sa stal symbolom takzvanej politiky normalizácie, ktorá znamenala zastavenie demokratizačných procesov Pražskej jari a návratu k represívnemu komunistickému systému. V roku 1969 sa dostal na čelo KSČ – do mája roku 1971 bol jej prvým tajomníkom, potom až do roku 1987 jej generálnym tajomníkom. 29. mája 1975 ho poslanci Federálneho zhromaždenia jednohlasne zvolili aj za prezidenta Česko-Slovenska, čím nahradili Ludvíka Svobodu.^[23] 9. januára 1983 bol vyznamenaný najvyšším sovietskym vyznamenaním Hrdina Sovietskeho zväzu.

V novembrových dňoch roku 1989 bol jedným z komunistických politikov, ktorí odmietli situáciu riešiť násilím. Po novembrových udalostiach v roku 1989 Husák vymenoval 10. decembra 1989 „vládu národného porozumenia“ pod vedením Slováka Čalfu a vzápätí abdikoval z funkcie prezidenta republiky. V konečnom dôsledku tým napomohol k zvoleniu Havla za prezidenta a poškodil Dubčekovi. ^[24] Husák by podľa Čalfovho názoru „nebol prežil, aby sa po ňom Dubček stal prezidentom. On by sa hádam nebol ani vzdal, keby bol Dubček ako oficiálny kandidát“. ^[25]

Po 1989

18. januára 1990 bol spolu s Colotkom, Lenártom a Janákom vylúčený z KSČ. Zomrel 18. novembra 1991 v Bratislave, pochovaný je v v MČ Bratislava - Dúbravka.^[26]

Husák bol literárne činným. Je autorom memoárovej knihy o SNP, politických úvah, statí a prejavov.

Citát G. Husáka na pamätníku v Humennom: „Sloboda prinesená je vzácna, ale sloboda vybojovaná je oveľa drahšia.“

Funkcie

Gustáv Husák v NDR

Husák na návšteve Rumunska v roku 1977 zachytený spoločne s diktátorom Ceauşescu

Fotografia, ktorá zachytáva exkurziu v továrni na autá Dacia, Rumunsko

Komunistická strana Česko-Slovenska

• jar 1945: člen Dočasného ústredného výboru (zriadený na oslobodenej časti Česko-Slovenska)
• 1949 – 1951 a 1968 (31. augusta) – 1989: člen Ústredného výboru (okrem rokov 1949 – 1951) a člen jeho Predsedníctva
• 1969 (apríl) – 1987: vodca strany (prvý tajomník, od roku 1971 generálny tajomník)
• 1987 (17. december): abdikoval z funkcie generálneho tajomníka (nastúpil Miloš Jakeš)

Komunistická strana Slovenska

• 1933 – 1940: člen – „salónny komunista“
• 1943 – 1944: člen 5. ilegálneho ústredného výboru
• 1944 – 1950 a 1968 – 1971: člen ústredného výboru
• 1944 – 1945: podpredseda
• 1968 (28. august) – 1969: vodca strany (prvý tajomník)

Slovenská národná rada

• 1943 – 1944: jeden z jej hlavných organizátorov
• 1944 – 1950 a 1968 (december) – 1971: poslanec
• 1944 – 1950: člen predsedníctva
• 1944 – 1945: podpredseda

Zbor povereníkov

• 1944 – 1945: povereník vnútra v 1. Zbore a 2. Zbore povereníkov
• 1945 – 1946: povereník dopravu a verejné práce (v 6. Zbore) a techniku
• 1946 – 1950: predseda zboru povereníkov (v 7., 8., 9. aj 10. Zbore)
• 1948 – 1950: súčasne aj povereník pre poľnohospodárstvo a pozemkovú reformu

Národné zhromaždenie, od roku 1968 Federálne zhromaždenie

• 1945 – 1951 a 1968 – 1975: poslanec
• 1969 – 1975: člen predsedníctva

Česko-slovenská vláda

• 1968 (apríl – december): podpredseda

Prezident Česko-Slovenska

• 1975 – 1989: prezident Česko-Slovenska

Vyznamenania

• 4× sovietske vyznamenanie Rad Lenina: 27. august 1969; 9. január 1973; 9. január 1983; 8. január 1988

Dielo

Mnohé jeho diela vyšli v českom, niektoré aj v maďarskom jazyku.

1. Gustáv Husák: Zápas o zajtrajšok – Bratislava : Obroda, 1948. – 284 s.
2. Gustáv Husák: K roľníckej otázke na Slovensku – Bratislava : Pravda, 1948. – 118 s.
3. Gustáv Husák: Žiadosť o úplnú stranícku rehabilitáciu (list ÚV KSČ z 1. mája 1963), nepublikované – 134 s.
4. Gustáv Husák: Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní – Bratislava : Vydavateľstvo politickej literatúry, 1964. – 617 s.
5. Gustáv Husák: O Slovenskom národnom povstaní – Bratislava : ideologické oddelenie ÚV KSS a Ústav dejín KSS, júl 1969. – 134 s.
6. Gustáv Husák: Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní. 2. vydanie – Bratislava : Epocha, 1969. – 632 s.
7. Gustáv Husák: State a prejavy: apríl 1969 – apríl 1970 – Bratislava : Epocha, 1970. – 390 s.
8. Gustáv Husák: Vybrané prejavy: máj 1970 – december 1971 – Bratislava : Pravda, 1972. – 389 s.
9. Gustáv Husák: Budúcnosť patrí mladým: Výber z prejavov k mládeži 1969 – 1972 – Bratislava : Smena, 1973. – 130 s.
10. Gustáv Husák: Z bojov o dnešok: 1944 – 1950 – Bratislava : Pravda, 1973. – 433 s.
11. Gustáv Husák: Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní – 3. vydanie – Bratislava : Pravda, 1974. – 683 s.
12. Gustáv Husák: K Slovenskému národnímu povstání – Praha : Mladá fronta, 1974. – 65 s.
13. Gustáv Husák: Prejavy a state: február 1972 – jún 1974 – Bratislava : Pravda, 1976. – 423 s.
14. Gustáv Husák: Prejavy a state: august 1974 – apríl 1976 – Bratislava : Pravda, 1977. – 432 s.
15. Gustáv Husák: Budúcnosť patrí mladým: Výber z prejavov k mládeži 1969 – 1977 – Bratislava : Smena, 1977. – 248 s.
16. Gustáv Husák: Prejavy a state: máj 1976 – december 1978 – Bratislava : Pravda, 1979. – 483 s.
17. Gustáv Husák: Prejavy a state: január 1979 – apríl 1981 – Bratislava : Pravda, 1982. – 433 s.
18. Gustáv Husák: O odboroch: Vybrané prejavy a state 1944 – 1981 – Bratislava : Práca, 1982. – 514 s.
19. Gustáv Husák: O obrane a ochrane socializmu: Výber z prejavov a statí 1969 – 1981 – Praha: Naše vojsko, 1982. – 512 s.
20. Gustáv Husák: Výber z prejavov a statí, Zväzok 1: apríl 1969 – december 1972 – Bratislava : Pravda, 1982. – 544 s.
21. Gustáv Husák: Výber z prejavov a statí, Zväzok 2: február 1973 – apríl 1981 – Bratislava : Pravda, 1982. – 542 s.
22. Gustáv Husák: Prejavy a state: máj 1981 – december 1983 – Bratislava : Pravda, 1985. – 457 s.
23. Gustáv Husák: O československo-sovietskom priateľstve, spojenectve a spolupráci – Praha : Lidové nakladatelství, 1985. – 221 s.
24. Gustáv Husák: Z prejavov a statí: január 1984 – jún 1987 – Bratislava : Pravda, 1987. – 453 s.

Literatúra o G. Husákovi

• ČERNÁK, Tomáš – MOCKO, Martin: Husák v odboji a SNP 1938 – 1945. Bratislava : Marenčin PT 2016. 352 s. ISBN 978-80-8114-653-4
• DOSKOČIL, Zdeněk: Duben 1969 : Anatomie jednoho mocenského zvratu. Brno – Praha : Doplněk – Ústav pro soudobé dějiny AV ČR, 2006. 412 s. ISBN 80-7239-204-2 (Doplněk Brno) ISBN 80-7285-080-6 (Ústav pro soudobé dějiny AV ČR Praha)
• FERKO, Andrej: Balada o doktorovi Gustávovi Husákovi. Bratislava : Forte Extra, 1997.
• HOLDOŠ, Ladislav – BARTOŠEK, Karel: Svědek Husákova procesu vypovídá. Praha : Naše Vojsko, 1991.
• HÜBL, Milan: Cesty k moci.. Praha : Naše Vojsko, 1990. 199 s. ISBN 80-206-0208-9
• KINČOK, Branislav, a kol. Gustáv Husák a jeho doba. 1. vyd. Bratislava : Ústav pamäti národa, 2015. 545 s. Dostupné online. ISBN 978-80-89335-76-3.
• MACHÁČEK, Michal: Gustáv Husák za II. světové války. In: Slezský sborník, 2012, roč. 110, č. 3 – 4, s. 239 – 270. ISSN 0037-6833
• MACHÁČEK, Michal: „Veľmi vehementne s celým srdcom, s celou dušou som sa do toho vrhol.“ Gustáv Husák ve hře o Slovensko (1945 – 1948). In: Historie – Otázky – Problémy, 2012, roč. 4, č. 1, s. 73 – 100. ISSN 1804 – 1132
• MACHÁČEK, Michal: Slovenské dějiny teprve čekají na své lidi. Mládí Gustáva Husáka. In: Dějiny a současnost, 2013, roč. 35, č. 1, s. 30 – 33. ISSN 0418-5129
• MACHÁČEK, Michal: Cesta Gustáva Husáka ke komunistickému hnutí. In: Český časopis historický, 2014, roč. 112, č. 2, s. 227 – 260. ISSN 0862-6111
• MACHÁČEK, Michal: Gustáv Husák v kauze slovenského buržoazního nacionalismu. Diplomová práce. Praha : Filozofická fakulta Univerzity Karlovy, 2011. http://www.sezimovo-usti.eu/prilohapdf/2012_machacek.pdf
• MACHÁČEK, Michal. Gustáv Husák. 1. vyd. Praha : Vyšehrad, 2017. 631 s. ISBN 978-80-7429-388-7.
• PEŠEK, Jan a kol.: Aktéri jednej éry na Slovensku 1948 – 1989 : personifikácia politického vývoja. Prešov : Vyd. Michala Vaška, 2003. 389 s. ISBN 80-7165-417-5
• PLEVZA, Viliam: Trvalé hodnoty.. Bratislava : Pravda, 1976.
• PLEVZA, Viliam. Vzostupy a pády : Gustáv Husák prehovoril. 1. vyd. Bratislava : Tatrapress, 1991. 200 s. ISBN 80-85260-15-8.
• ŠTEFANICA, Ján: Vybrané právne aspekty procesu G. HUSÁK a spol.. In: Sborník příspěvků z konference, Masarykova univerzita, Brno, Spisy Právnické fakulty MU č. 449 (řada teoretická, Edice S) 2013, s. 346 – 362. ISBN 978-80-210-6381-5 Dostupné online
• ŠTROUGAL, Lubomír: Paměti a úvahy. Praha : Epocha – Pražská vydavatelská společnost, 2009. ISBN 978-80-7425-026-2 (Epocha), ISBN 978-80-7250-493-0 (Pražská vydavatelská společnost)
• UHER, Ján: Zo zákulisia rehabilitácií : tajomstvo Kolderovej komisie. Bratislava : Kalligram, 2001. 196 s. ISBN 80-7149-416-X

Televízne dokumenty o G. Husákovi

1. Historická panoráma – Svedectvo o dr. Gustávovi Husákovi (TV film), 2000
2. Petr Lokaj: Ta lidská bezmoc moci, 2006
3. Robert Sedláček, Michal Kubala: Portrét člověka: V hlavní roli Gustáv Husák
4. Ladislav Kudelka, Milan Černák, Štefan Kamenický, Ctibor Kováč: Čierne dni (mimoriadne vydanie – Týždeň vo filme), 1968; na DVD August 1968: Očami slovenských dokumentaristov, Slovenský filmový ústav a Petit Press, 2008
5. publicistický cyklus Historie.cs: Mesiáš Husák, 2015, ČT iVysílaní

Inscenácie o G. Husákovi

1. Milan Ferko, Balada o doktorovi Gustávovi Husákovi (televízna hra, 1996)
2. Divadlo Aréna: Dr. Gustáv Husák: Väzeň prezidentov – prezident väzňov

Referencie

Iné projektyupraviť | upraviť zdroj

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Gustáv Husák
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Gustáv Husák

Externé odkazyupraviť | upraviť zdroj

Politický portál

• Prezidentský sľub Gustáva Husáka (zvukový záznam)
• Gustáv Husák nad dopismi divákov (video záznam)
• Juraj Marušiak, Slovak politics 1956 – 1960 (in Slovak)
• Regionálne osobnosti VKMK – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.