Grunge
Pôvod v štýloch	alternatívny rock, hardcore punk, heavy metal, punk rock, hard rock, noise rock
Kultúrne pozadie	polovica 80. rokov – Seattle, Spojené štáty americké
Typické nástroje	elektrická gitara, basová gitara, bicie, spev
Všeobecná popularita	Vysoká v priebehu deväťdesiatych rokov, v menšej miere dodnes
Odvodené štýly	post-grunge, nu metal
Regionálne scény
Kalifornia, Oregon, Washington
Iné témy
alternatívny metal
---- Pozri aj Hudobný portál

Grunge (výslovnosť ), občas nazývaný aj Seattle sound, podľa miesta svojho vzniku) je štýl alternatívneho rocku, ktorý sa objavil v polovici 80. rokov 20. storočia v americkom štáte Washington, predovšetkým v oblasti Seattlu. Ranné grungeové hnutie sa točilo okolo nezávislého hudobného vydavateľstva Sub Pop zo Seattlu, avšak začiatkom 90. rokov sa jeho popularita rozšírila; grungeové počiny vznikali v Kalifornii i iných častiach Spojených štátov amerických a dali tak vzniknúť silnej fanúšikovskej základni a pripútali pozornosť veľkých nahrávacích spoločností, ktoré začali z grungeovými skupinami podpisovať zmluvy.

Grunge získal komerčný úspech v prvej polovici 90. rokov, predovšetkým vďaka nahrávkam skupín Nirvana (Nevermind), Pearl Jam (Ten), Soundgarden (Badmotorfinger), Alice in Chains (Dirt), a Stone Temple Pilots (Core). Úspech týchto skupín dopomohol k väčšej obľube alternatívneho rocku a spravil z grungeu jednu z najpopulárnejších odnoží tvrdého rocku tej doby.^[1] Napriek tomu, že do konca 90. rokov sa väčšina grungeových kapiel rozpadla alebo skončila v ústraní, ich vplyv neprestáva ovplyvňovať modernú rockovú hudbu.

Grunge obyčajne v sebe miesi prvky punk rocku a heavy metalu, ako sú skreslená elektrická gitara používaná v oboch žánroch, aj keď niektoré kapely tiahnu väčšmi k jednému či druhému žánru. Po hudobnej stránke zdieľa s punkom surový zvuk a podobnú textovú náplň.^[1] Avšak, používa taktiež oveľa pomalšie tempo, nesúzvučné harmónie a komplexnejšiu inštrumentáciu – čo je pozostatok heavy metalu. Texty sú typicky plné zlosti, dotýkajúce sa zväčša takých tém ako je spoločenská odcudzenosť, apatia, uzavretosť a túžba po slobode.

Koncom 80. rokov sa grungeové kapely dostali do povedomia stredného prúdu populárnej hudby. Soundgarden bola prvou grungeovou skupinou, ktorá podpísala zmluvu z veľkou nahrávacou spoločnosťou, keď sa v roku 1989 pripojili k A&M Records. K úpadku štýlu prispeli viaceré príčiny. V polovici 90. rokov sa mnohé grungeové skupiny buď rozpadli alebo sa utiahli do úzadia. Líder skupiny Nirvana Kurt Cobain, časopisom Time vyhlásený za „Johna Lennona swingujúceho Severozápadu“, bol úspechom neúnosne sužovaný a „bojoval zo závislosťou na heroíne, než v roku 1994 vo veku 27 rokov spáchal samovraždu“.

Pôvod názvu

Mark Arm, spevák skupiny Green River, ktorému sa obyčajne prikladá zavedenie pojmu „grunge“ v súvislosti so špecifickým hudobným štýlom.

Pojem grunge síce použil prvýkrát už v roku 1978 spisovateľ Paul Rambali v časopise NME opisujúc komerčný gitarový rock,^[2] avšak použitie v súvislosti s týmto druhom hudby sa zvyčajne prikladá Markovi Armovi, spevákovi skupiny Green River—a neskoršie Mudhoney. Arm prvýkrát použil tento pojem v roku 1981, keď napísal list pod svojím pravým menom Mark McLaughlin do seattleského zinu Desperate Times, kritizujúc svoju vlastnú kapelu Mr. Epp and the Calculations ako „Pure grunge! Pure noise! Pure shit!“ (Čistá špina! Čistý lomoz! Čisté sračky!)^[3] Clark Humphrey, prispievateľ do Desperate Times, cituje tento článok ako prvé použitie tohto pojmu v súvislosti s kapelou zo Seattlu, a spomína tiež, že v rokoch 1987 – 1988 Bruce Pavitt zo Sub Pop spopularizoval tento pojem ako hudobnú nálepku pri rôznych príležitostiach, keď opisoval Green River.^[4]

Niekoľko rokov nato Arm povedal, že „grunge som samozrejme nevymyslel ja, ale prevzal som tento pojem od niekoho iného. Toto pomenovanie sa už používalo v Austrálii v polovici 80. rokov v súvislosti so skupinami ako King Snake Roost, The Scientists, Salamander Jim a Beasts of Bourbon.“^[5] Arm používal grunge predovšetkým ako opisný pojem a nemyslel tým samotný hudobný žáner ako taký, no napriek tomu sa tento termín ustálil ako pomenovanie punk-metalového hybridu zo Seattleskej hudobnej scény.^[6]

Niektorým grungeovým kapelám, napríklad Pearl Jam či Alice in Chains, sa tento pojem príliš nepozdával a svoju muziku označovali ako rock and roll.^[7][8][9]

Charakteristické znaky

Inštrumentálna stránka

Výstava v múzeu venovaná hudobnej scéne zo Seattlu; medzi vystavenými exponátmi sú dve obálky albumov skupiny Nirvana.

Grunge možno vo všeobecnosti charakterizovať mútnym gitarovým zvukom spolu s hustým a rozvinutým vysokým tónom v strednom tempe, vysokou mierou skreslenia a používaním zosilňovacích gitarových efektov. Niektorí gitaristi nezriedka niekoľko fuzz pedálov pospájajú dohromady a pripoja ich na zosilňovač.^[10] Používaním efektových pedálov sa grungeoví gitaristi chceli odlíšiť od drahých štúdiových efektov využívaných v iných rockových odnožiach. Grungeoví gitaristi hrali hlasito, napríklad pôvodný zvuk Cobainovej gitary pochádzal z nezvyčajného setu štyroch 800 wattových PA systém zosilňovačov. Tiež používali efekty pre gitarovú spätnú väzbu. Grungeoví gitaristi boli ovplyvnení surovým, primitívnym zvukom punku a preferovali „...energiu a nedostatok jemnosti pred technikou a precíznosťou“; najväčší vplyv mali the Sex Pistols, The Dead Boys, Neil Young (Rust Never Sleeps,strana dva, nahrávka „Hey Hey, My My (Into The Black)“), The Replacements, Husker Du, Black Flag a The Melvins.^[11] Grungeoví gitaristi často podlaďovali svoje inštrumenty pre dosiahnutie nižšieho, hutnejšieho zvuku.^[10] Kategoricky odmietali virtuózne a veľmi komplexné gitarové sóla, ktoré boli ústrednou súčasťou heavymetalových skladieb, a namiesto toho mali radšej melodické bluesom inšpirované sóla, zameriavajúc sa na „skladbu, nie na sólo“.^[12] Jerry Cantrell zo skupiny Alice in Chains tvrdí, že sóla majú slúžiť piesni, a nie vyzdvihovať gitaristove technické zručnosti.^[13] Namiesto honosných metalových hrdinov grunge vsádza na „gitarového antihrdinu“ typu Cobain, ktorý sa o zdokonaľovanie svojej hry na inštrument len málo zaujíma.^[11]

Grunge miesi prvky hardcore punku a heavy metalu, aj keď niektoré kapely tiahnu väčšmi k jednému či druhému žánru. Po hudobnej stránke zdieľa s punkom surový zvuk a podobnú textovú náplň.^[1] Avšak, používa taktiež oveľa pomalšie tempo, nesúzvučné harmónie a komplexnejšiu inštrumentáciu – čo je pozostatok heavy metalu. Niektorí jedinci spájaní s vývojom grungeu, napríklad producent Sub Pop a The Melvins Jack Endino, vysvetľujú vplyvy tvrdého rocku (napríklad skupín typu Kiss) ako „hudobnú provokáciu“. Grungeoví umelci síce považujú takéto skupiny za „gýčovité“, napriek tomu ich majú radi; Buzz Osborne zo skupiny the Melvins to chápe ako pokus vidieť, aké šialené kúsky kapely môžu robiť a pritom zožať úspech.^[14] Počiatkom 90. rokov sa štandardom žánru stáva formát skladby „stop-štart“ od Nirvany.^[1] Allmusic označuje grunge za „hybrid heavy metalu a punku“.^[1] Klávesy sa síce v grunge obyčajne nevyužívajú, seattleská skupina Gorilla sa však kontroverzne postavila voči konvenčnej gitarovej schéme, využívajúc vo svojej tvorbe Vox organ.^[15]

Podľa časopisu The Atlantic štyri hlavné typy grungeového spevu predstavujú Layne Staley z Alice in Chains, nazývaný „najviac nezabudnuteľný hlas“ žánru kvôli jeho „schopnosti zachytiť silu a zraniteľnosť“; Kurt Cobain z Nirvany, ktorý dokázal revať aj spievať melodicky v rámci jednej skladby ako John Lennon; Chris Cornell zo Soundgarden, ktorý „kvílil a spieval vo výškach“ ako Robert Plant; a Eddie Vedder z Pearl Jam, ktorý „...kombinoval prirodzený barytónový štýl Jima Morrisona s ďalšími punkovými a rockovými vplyvmi“.^[16]

Motívy textov

Grungeové texty sú typicky plné pocitov zlosti, úzkosti, dotýkajú sa tém ako spoločenské odcudzenie, apatia, uzavretosť a túžba po slobode. Takéto zameranie má na svedomí množstvo faktorov. Mnohí grungeoví hudobníci tak vyjadrovali všeobecné rozčarovanie zo spoločnosti a taktiež nesúhlas zo spoločenskými predsudkami. Podobná tematika nesie spoločné znaky s motívmi punk-rockových hudobníkov.^[1] Hudobný kritik Simon Reynolds v roku 1992 povedal, že „v tejto kultúre napospol existuje pocit vyhorenia. Decká sú deprimované z budúcnosti“.^[17] Humorná stránka grungeu obyčajne paroduje glam metal— napríklad skladba „Big Dumb Sex“ od Soundgarden—a iné formy populárnej rockovej hudby 80. rokov.^[18] Tematická náplň grungeových textov–„rozpadnuté domovy, drogová závislosť a sebapohŕdanie“ ostro kontrastovala z glammetalovýmil textami Poison, ktoré opisujú „život v rýchlom slede“.^[19]

Vizuálne prvky

Grungeové koncerty boli známe priamočiarymi, energickými vystúpeniami. Grungeové kapely odmietali spletité a nákladné predvádzanie sa mnohých hudobných žánrov, ako sú používanie laserovej show, pyrotechniky a iných vizuálnych efektov nesúvisiacich s hraním hudby. Obyčajne sa vyhýbali „pódiovej teatrálnosti“ a divadelným prvkom.^[19] Namiesto toho sa kapely snažili tváriť ako keby boli len miestnymi neznámymi skupinami. V dokumentárnom filme Hype! z roku 1996 Jack Endino povedal, že seattleské kapely boli nekonzistentnými koncertnými interpretmi, keďže ich prvoradým cieľom nebolo byť zabávačmi, len si jednoducho „zarockovať“.^[14] Jednou z filozofií grungovej scény bola autenticita. Hudobný kritik a novinár Dave Rimmer píše, že z obrodou punkových ideálov a jednoduchosti, začiatkom 90. rokov „Cobain, a kopec jemu podobných deciek, dodal rock and rollu odvahu: Dokážete byť nefalšovaný, deň za dňom, rok za dňom, aby ste tak dokázali svoju autenticitu, dokážete žiť svojou muzikou?... A ak nedokážete, dokážete žiť s tým, že ste obyčajný pozér, falošník, zapredanec?“.^[20]

Kárované flanelové košele, aké s obľubou nosievali grungeri

Grungeoví muzikanti v štáte Washington obyčajne nosili oblečenie jednak pochádzajúce z charitatívnych obchodov, taktiež používali oblečenie typické pre tento región (flanelové košele), a vôbec celkovo si potrpeli na neudržiavaný vzhľad a dlhé vlasy.^[19] Ku grungeovej móde patrili roztrhané džínsy, vyťahané nohavice, topánky Dr. Martens, vojenské topánky, tričká s logami kapiel, vyťahané pletené svetre, dlhé a ovisnuté sukne, roztrhané pančucháče, dôchodcovské papuče, turistické topánky,^[21][22][23] a ekologické oblečenie vyrobené z recyklovaných textílií alebo fair trade organickej bavlny.^[24] Tento štýl avšak nevznikol ako vedomý pokus vytvoriť pôsobivú hudobnú módu; hudobný kritik Charles R. Cross povedal, že „ Kurt Cobain bol jednoducho príliš lenivý, aby si umýval vlasy“. Jonathan Poneman z časopisu Sub Pop napísal, že „takéto oblečenie je lacné, je trvácne, je svojím spôsobom nadčasové. Ide takisto proti všetkej tej blýskavej pôsobivosti existujúcej v 80. rokoch.“^[17] V roku 1992 sa grungovej móde podarilo zožať komerčný úspech, ktorý mal vrchol koncom roku 1993 a začiatkom roku 1994.^[21][25][26]

V roku 2014 časopis Vogue prišiel z tvrdením, že „Cobain si ľubovoľne vyberal z dámskeho i pánskeho šatníku, a jeho vzhľad alá seattleský sekáč osciloval medzi drevorubačským pracovným oblečením a dámskymi šatami zo 40. až 70. rokov. Bol to úplný opak namydlenej, nablýskanej módy 80. rokov v každom ohľade. V lajdáckych rifľoch a kvetinových šatách, obrátil na rub tvrdý zovňajšok klasického rebela a dal do pohybu ideu radikálnej, miléniovej dvojpohlavnosti.“^[27] Cobainov štýl odievania „bol protikladom typického amerického macha“, pretože „docielil, že zrazu bolo v kurze vypadať vandrácky a nevábne, bez ohľadu na pohlavie.“^[27] Hudobný a kultúrny kritik Julianne Escobedo Shepherd napísal, že Cobainova móda „nielenže spravila z výstrednosti niečo normálne, ale dokonca žiaduce.“^[27]

Typickým znakom grafického dizajnu grungeových kapiel boli nekvalitné a úmyselne nekonvenčné obaly albumov, napríklad zámerne temné alebo nesprávne kolorované fotografie, koláže či kostrbaté písmo. Podobnými znakmi sa vyznačoval už punk-rockový dizajn, avšak v grungeovom období boli grafické úpravy ľahšie kvôli rozšírenosti počítačov a digitálneho spracovania obrazu. Tento štýl sa občas mimo hudobných kruhov nazýval 'grungeová typografia'.^[28][29][30] Známym príkladom 'grungeového' experimentálneho dizajnu bol časopis Ray Gun, ktorého grafickú úpravu mal na starosti grafický dizajnér David Carson.^[31]

História

Korene

Seattleská punk/metalová skupina The U-Men vystupujúca v domovskom meste.

Jedinečný zvuk grungeu je čiastočne výsledkom izolácie miestnej hudobnej scény. Ako poznamenáva Jonathan Poneman zo Sub Pop, „Seattle bol dokonalou ukážkou druhoradého mesta, kde existuje aktívna hudobná scéna úplne nepovšimnutá americkými médiami fixovanými na Los Angeles a New York.“^[32] Mark Arm tvrdil, že izolácia znamená, že „tento roh mapy bol vskutku živelný a ošklbával nápady iných.“^[33] Grunge sa vyvinul z miestnej punkrockovej scény, a bol inšpirovaný skupinami ako The Fartz, The U-Men, 10 Minute Warning, The Accüsed a Fastbacks.^[14] Grungeový sound významne ovplyvnil tiež pomalý, tvrdý a špinavý štýl skupiny Melvins.^[34]

Grunge ovplyvnilo aj množstvo hudobníkov, ktorí nepochádzali z oblasti pacifického severozápadu. Nirvanu ovplyvnili indierockové skupiny ako Scratch Acid a Butthole Surfers.^[19] Alternatívne rockové skupiny zo severovýchodu Spojených štátov amerických, ako Sonic Youth, Pixies a Dinosaur Jr., mali nemenej význačný vplyv na žáner. Pod záštitou seattleských kapiel Sonic Youth „nevedomky vychovali“ grungeovú scénu a upevnili divoké postoje muzikantov.^[35] Vplyv Pixies na Nirvanu si všimol aj Kurt Cobain, ktorý v rozhovore pre časopis Rolling Stone vyhlásil: „bol som spojený s tou skupinou tak pevne, že by som mal byť jej súčasťou – alebo aspoň viesť nejakú cover kapelu Pixies. Prevzali sme od nich zmysel pre dynamiku, najprv hrať jemne a potichu a nato hlasito a tvrdo.“^[36] V auguste 1997 v rozhovore pre Guitar World Dave Grohl povedal: „Kurt, Krist a ja sme mali radi the Knack, Bay City Rollers, Beatles a Abbu, takisto ako sme milovali Flipper a Black Flag...Počúvate čokoľvek od Pixies a toto všetko tam je. Či dokonca “War Pigs„ od Black Sabbath –to je tam tiež: sila dynamiky. Nejako sme to domrvili s popovými piesňami, až nám z toho šibalo.“^[37]

Rovnakou mierou, akou bol grunge ovplyvnený punkom a alternatívnym rockom, bol taktiež ovplyvnený heavy metalom z počiatku 70. rokov. Clinton Heylin, autor knihy Babylon's Burning: From Punk to Grunge, cituje Black Sabbath ako „pravdepodobne najviac všadeprítomný predpunkový vplyv na severozápadnej scéne“.^[38] Nahrávkam Black Sabbath, ako aj nahrávkam kapiel, ktoré inšpirovali, možno pripísať na vrub sformovanie grungeového soundu.^[39] Muzikológ Bob Gulla vyhlásil, že zvuk Black Sabbath „je možné počuť v podstate vo všetkých význačných grungeových kapelách ako sú Nirvana, Soundgarden a Alice in Chains“.^[40] Takisto možno badať vplyv Led Zeppelin, najmä v dielach Soundgarden, o ktorých magazín Q prehlásil, že sú „otrokom rocku 70. rokov, ale pohŕdajú jeho otvoreným sexizmom a machizmom“.^[41] Jon Wiederhorn z časopisu Guitar World napísal: „Takže čo presne je grunge?...Predstavte si superskupinu pozostávajúcu z Creedence Clearwater Revival, Black Sabbath a the Stooges, a ste pekne blízko.“^[42]

Nahrávka losangeleskej hardcore punkovej skupiny Black Flag z roku 1984 My War, kde kapela miesi heavy metal so svojím tradičným zvukom, mala v Seattli veľký vplyv. Steve Turner z Mudhoney ju komentoval slovami „mnoho ľudí po celej krajine naštval fakt, že Black Flag spomalili...ale tu hore boli úplne super...boli sme z nich hotoví. Zneli čudne a popiči.“^[43] Turner si vysvetľoval integráciu metalových prvkov do grungeu nasledovne: „Hard rock a metal neboli nikdy takými nepriateľmi punku, akým bol punk voči ostatným scénam. Tu to bolo niečo na spôsob 'Je nás tu iba dvadsať, ťažko nájsť skupinu, ktorú nenávidieť'“. Kapely zo seattleskej hudobnej scény počali mixovať metal a punk niekedy roku 1984; najväčšiu zásluhu na tejto fúzii si môžu pripísať The U-Men.^[44]

Cosmic Psychos jedna z mnohých austrálskych skupín, ktoré mali vplyv na seattleskú scénu.

Surový, skreslený a intenzívny zvuk niektorých noiserockových skupín tiež vplýval na grunge. Možno sem zaradiť Killdozer z Wisconsinu, a osobitne sanfranciský počin Flipper, kapelu známu svoju pomalým a ponurým „noise punkom“. Zmes punku, heavy metalu a noise rocku skupiny Butthole Surfers mala zásadný vplyv na ranné grungeové diela, predovšetkým na nahrávky Soundgarden.^[45] Viaceré austrálske skupiny, ako napríklad The Scientists, Cosmic Psychos či feedtime, sú považované za predchodcov grungeu; ich muzika ovplyvňovala seattleskú scénu pomocou stredoškolského rádiového vysielania Jonathana Ponemana zo Sub Pop a členov Mudhoney.^[46][47]

Potom čo Neil Young odohral niekoľko koncertov z Pearl Jam a nahral s nimi spoločný album Mirror Ball, niektorí členovia novinárskej obce mu udelili titul „Krstný otec Grungeu“. Za týmto označením nestála len práca jeho skupiny Crazy Horse a pravidelné používanie skreslenej gitary—osobitne na albume Rust Never Sleeps—ale tiež jeho oblečenie a osobnosť.^[48] Zvyčajne prehliadaný album Neurotica od Redd Kross mal podobne veľký vplyv; Jonathan Poneman o skupine povedal: „Neurotica mne a mnohým iným zo seattleskej hudobnej komunity zmenila život.“^[49]

Počiatky

Za prapôvodnú grungeovú nahrávku možno označiť výberovku Deep Six, ktorú vydalo vydavateľstvo C/Z Records v roku 1986. Na albume sa objavili skladby šiestich interpretov: Green River, Soundgarden, Melvins, Malfunkshun, Skin Yard a The U-Men. Pre väčšinu z nich to bol ich prvý album, na ktorom sa objavili. Umelci mali „zväčša tvrdý, agresívny zvuk kombinujúci pomalšie tempá heavy metalu s intenzitou hardcoru“. Ako pripomína Jack Endino, „ľudia sa vypytovali 'Čo je toto za muziku? Nie je to metal, nie je to punk, čo to je?' Ľudia híkali 'heuréka! Všetky tieto kapely majú niečo spoločné.'“^[43]

Bruce Pavitt, spoluzakladateľ vydavateľstva Sub Pop, pomocou ktorého pomohol spopularizovať grunge.

Neskoršie toho roku Bruce Pavitt vydal kompiláciu Sub Pop 100 a skupine Green River vydal EP Dry As a Bone v rámci svojho nového labelu Sub Pop. Pôvodný katalóg Sub Pop opisoval EP Green River ako „ultrauvoľnený GRUNGE, ktorý znivočil morálku celej generácie“.^[50] Bruce Pavitt a Jonathan Poneman, inšpirovaní rôznymi regionálnymi hudobnými scénami, pomocou svojho labelu propagovali takzvaný „Seattle sound“, k čomu dopomáhala podobná produkcia a balenie albumov. Hudobný publicista Michael Azerrad síce pripúšťa, že ranné grungeové spolky ako Mudhoney, Soundgarden či Tad mali nesúrodý zvuk, poznamenáva však, že „objektívny pozorovateľ si musel všimnúť, že majú zjavne niektoré znaky spoločné.“^[51]

Ranné grungeové koncerty mávali malú návštevnosť (niekedy ani nie tucet ľudí), ale obrázky fotografa zo Sub Pop Charlesa Petersona pomohli vytvoriť zdanie, že koncerty boli veľkou udalosťou.^[52] Mudhoney, založená bývalými členmi Green River, bola vlajkovou loďou Sub Pop počas celej doby pôsobenia v rámci labelu, a bola predvojom seattleského grungeového hnutia.^[53] Medzi ďalšie nahrávacie spoločnosti, ktoré propagovali grunge na pacifickom severozápade, patrili C/Z Records, Estrus Records, EMpTy Records a PopLlama Records.^[14]

Grunge pritiahol pozornosť médií vo Veľkej Británii, keď Pavitt a Ponemam požiadali novinára Everetta Truea z britského plátku Melody Maker, aby napísal článok o miestnej hudobnej scéne. Tak sa grunge koncom 80. rokov stal známym aj mimo svojej pôvodnej oblasti a na miestne koncerty začalo odrazu chodiť viac ľudí.^[14] Hudobnej tlači grunge odkazoval, že „sľubuje návrat k dojmu regionálnej, autorskej vízie amerického rocku“.^[54] Popularita grungeu v umeleckom podzemí bola taká veľká, že kapely sa začali sťahovať do Seattlu a snažili sa napodobňovať zvuk pôvodných grungeových skupín. Steve Turner z Mudhoney povedal, že „to bolo vážne zlé. Falošné kapely sa objavovali ako huby po daždi, pochádzali z úplne iných podmienok než my.“^[55] Dawn Anderson zo seattleského fanzinu Backlash pripomína, že okolo roku 1990 už boli mnohé miestne kapely unavené z humbugu okolo scény a dúfali, že pozornosť médií sa obráti iným smerom.^[14]

Komerčný úspech

Nirvana koncertuje roku 1992 na predávaní cien MTV Video Music Awards.

Prvé kroky smerom k hudobnému strednému prúdu spravili grungeové kapely koncom 80. rokov. Soundgarden bola prvou kapelou, ktorá podpísala zmluvu s veľkou nahrávacou spoločnosťou; v roku 1989 sa pripojili k A&M Records. Alice in Chains a Screaming Trees boli ďalšími kapelami, ktorým sa podarilo získať zmluvu u veľkých spoločností. V dobe vydania svojej prvej nahrávky Bleach roku 1989 dostávala aj Nirvana, pôvodne pochádzajúca z mesta Aberdeen v štáte Washington, ponuky od veľkých labelov. Skupina nakoniec v roku 1990 podpísala zmluvu s Geffen Records. V septembri 1991 vydala svoju prvú nahrávku u veľkej spoločnosti, album Nevermind. Neočakávalo sa, že bude mať veľký úspech, maximálne na úrovni nahrávky Sonic Youth Goo, ktorú Geffen vydal rok predtým.^[56] No keď vyšiel prvý albumový singel „Smells Like Teen Spirit“, zrazu sa strhla vlna záujmu o tento nový hudobný fenomén. Do Vianoc 1991 sa Nirvane (za týždeň), aj vďaka neustálemu vysielaniu skladby na MTV, podarilo predať z albumu 400 000 kópií.^[57] V januári 1992 Nevermind vystriedal na špici hitparády Billboard 200 popovú nahrávku Dangerous od Michaela Jacksona.^[58]

Hudobný priemysel bol úspechom Nevermindu zaskočený. Nevermind nielen spopularizoval grunge, ale tiež dokázal „kultúrnu a komerčnú životaschopnosť alternatívneho rocku ako takého.“^[59] Michael Azerrad vyhlásil, že Nevermind symbolizoval „obrovskú zmenu v rockovej hudbe“. Glam metal, ktorý vtedy dominoval rockovej hudbe, zrazu stratil priazeň publika na úkor hudby, ktorá bola vnímaná ako autentická a kultúrne relevantná.^[60] Vďaka grungeu sa žánre, ktoré predtým poznala len úzka skupina ľudí, dokázali komerčne presadiť a vytvorili tak individualistickú, rozkúskovanú kultúru.^[61] Taký úspech ako Nirvane sa podarilo dosiahnuť aj ďalším kapelám. Pearl Jam, kde hrali bývalí členovia kapely Mother Love Bone Jeff Ament a Stone Gossard, vydali v auguste 1991 fošňu Ten, len mesiac pred Nevermindom, ale úspech albumu sa dostavil až nasledujúci rok. Na jeseň 1992 bol Ten už na prvých miestach rebríčkov, mal zlatú dosku a dostal sa na druhé miesto v hitparáde Billboard.^[62]

Albumy Badmotorfinger od Soundgarden, Dirt od Alice in Chains a tiež album skupiny Temple of the Dog, kde účinkovali členovia Pearl Jam a Soundgarden, sa zaradili medzi 100 najlepšie predávaných nahrávok roku 1992.^[63] Náhlu popularitu týchto grungeových kapiel stvrdil časopis Rolling Stone, ktorý dal Seattlu prezývku „nový Liverpool“.^[17] Zatiaľ čo sa do Seattlu sťahovala druhá vlna kapiel dúfajúca v úspech, zavedené nahrávacie spoločnosti podpisovali zmluvy z poprednými seattleskými grungeovými spolkami.^[64] Grungeová scéna poslúžila ako pozadie filmu Camerona Crowa Mladí a slobodní z roku 1992. Obľúbení seattleskí grungeri dostali niektoré malé úlohy a objavili sa v cameo rolách, film obsahoval tiež zábery z koncertov. Natáčal sa v Seattli a okolí roku 1991, do kín však prišiel až v roku 1992 vo vrcholnom období popularity grungeu.^[17]

Spevák Alice in Chains Layne Staley na koncerte v Bostone v roku 1992.

Obľúbenosť grungeu pritiahla veľkú pozornosť ku kultúrnym koreňom seattleskej hudobnej scény. Hudobná scéna v Seattli na konci 80. a začiatkom 90. rokov síce v skutočnosti pozostávala z rôznorodého mixu hudobných štýlov a žánrov, no médiá sa snažili prezentovať predstavu, že „Seattle je jedna hudobná komunita, ktorá celú svoju pozornosť venuje neustálemu rozvoju jednej hudobnej odnože, menovite grungeu“.^[65] Módny priemysel uviedol na trh „grungeovú módu“. Také kúsky ako pletená lyžiarska čapica či vyťahané tričká sa predávali za predražené ceny. Kritici tvrdili, že s pomocou pridaného prvku reklamy sa z grungeu stáva obyčajný módny výstrelok. V časopise Entertainment Weekly sa v roku 1993 objavil článok, ktorý vyhlasoval, že „takéto vykorisťovanie nejakej subkultúry tu nebolo odvtedy, čo v 60. rokoch médiá objavili hippies“.^[66] New York Times prirovnávali „americké grungovanie“ k masovému trhovému záujmu o punk rock, disco a hip hop v predošlých rokoch.^[17] Ironicky, práve New York Times boli napálené, aby vytlačili falošný zoznam slangových výrazov, ktoré sa mali údajne používať na grungovej scéne. Tento mediálny humbug obklopujúci grunge dal roku 1996 vzniknúť dokumentárnemu filmu Hype!.^[14]

V Seattli sa začali ozývať hlasy proti grungeu; koncom roku 1992 Jonathan Poneman povedal, že v meste „sa na všetko okolo grungeu hľadí s nebývalým cynizmom a pobavením Pretože celé toto hnutie je len vyfabrikovanou záležitosťou.“^[17] Nie všetkým grungeovým hudobníkom bol príjemný ich úspech a pozornosť, ktorej sa im dostávalo. Kurt Cobain z Nirvany sa zveril Michaelovi Azerradovi, že „to posledné po čom túžim, je byť slávny.“^[67] Práve tak Pearl Jam cítili bremeno úspechu a pozornosti, ktorá sa dostávala predovšetkým frontmanovi Eddiemu Vedderovi.^[68]

Nasledujúci album Nirvany In Utero (1993) sa natoľko úmyselne niesol v drsnom duchu, až ho basgitarista Nirvany Krist Novoselic opísal slovami „divoký agresívny zvuk a vskutku alternatívna nahrávka“^[69] Napriek tomu sa hneď po uvedení v septembri 1993 ocitol na špici rebríčkov Billboard.^[70] Pearl Jamu sa aj s ich druhým albumom Vs. (1993) neprestávalo komerčne dariť. Len za prvý týždeň sa z neho predalo 950 378 kópií, bodoval na vrchole rebríčkov Billboard a mal väčšiu predajnosť ako ostatné kapely v top ten dohromady.^[71]

V tomto období sa často stávalo, že grungeové kapely, ktoré nepochádzali priamo zo Seattlu, bývali označované kritikmi za kopírky. Predovšetkým Stone Temple Pilots boli obeťou takýchto rečí. V januári 1994 boli v hlasovaní Rolling Stone Stone Temple Pilots zvolení čitateľmi za najlepšiu novú skupinu a zároveň hudobnými kritikmi časopisu označení za najhoršiu novú kapelu, čo len vyzdvihovalo rozdielne názory odbornej a laickej verejnosti.

Strata komerčnej popularity

Britská post-grungeová skupina Bush

K úpadku grungeu prispelo viacero faktorov. V druhej polovici 90. rokov grunge nahradil post-grunge, ktorý si svoju komerčnú životaschopnosť udržal aj s príchodom 21. storočia. Post-grungeové kapely ako Candlebox a Bush sa vynorili krátko po príchode grungeu. Týmto umelcom chýbali korene v undergrounde a boli vo veľkej miere ovplyvnení tým, čo sa z grungeu stalo, menovite „divoká populárna forma zahľadenosti do seba, seriózne mienený hard rock“. Post-grunge bol väčšmi komerčne životaschopný žáner, ktorý zmiernil skreslené gitary grungeu pomocou uhladenej, na rádiá orientovanej produkcie.^[72]

Ako reakcia proti dominantnému postaveniu grungeu sa vo Veľkej Británii objavuje ďalší žáner alternatívneho rocku, Britpop. V kontraste voči tvrdošijnosti grungeu, Britpop bol charakteristický „mladíckou živelnosťou a túžbou po uznaní“.^[73] Britpopoví interpreti otvorene vyjadrovali svoje pohŕdanie grungeom. V roku 1993 v rozhovore pre časopis NME Damon Albarn z britskej kapely Blur súhlasil s kritikom Johnom Harrisom, ktorý sa ho pýtal, či je Blur „anti-grungeová kapela“, slovami „Nuž, asi tak nejako. Ak punku išlo o to zbaviť sa hipíkov, potom ja sa chcem zbaviť grungeu“.^[74] Noel Gallagher z Oasis bol síce fanúšikom Nirvany, písal však muziku, ktorá bola pravým opakom pesimistickej povahy grungeu. V roku 2006 Gallagher poznamenal, že singel Oasis z roku 1994 „Live Forever“ „bol napísaný uprostred grungeu a toho všetkého, a pamätám si, že Nirvana si pospevovala song zvaný 'Nenávidím sa a chcem zgegnúť,' a ja som také poondiate zmýšľanie odmietal. Mál som ho síce zasrane rád , no nemohol som také zmýšľanie prijať. Nemám rád ľudí, ktorí sa sem dotrepú z háčkom, vyprávajú ako sa nenávidia a ako chcú skapať. To sú odporné sračky.“^[75]

V polovici 90. rokov sa mnohé grungeové skupiny buď rozpadli alebo sa utiahli do úzadia. Kurt Cobain, časopisom Time vyhlásený za „Johna Lennona swingujúceho severozápadu“, bol úspechom neúnosne sužovaný a bojoval zo závislosťou na heroíne. Počiatkom roku 1994 sa začali šíriť klebety, že Cobain sa predávkoval a že Nirvana stojí na pokraji rozpadu.^[76] 8. apríla 1994 našli Cobaina v jeho dome mŕtveho. Polícia skonštatovala smrť vlastným pričinením. Strelné poranenie bolo očividne spôsobené brokovnicou, ktorou si strelil do hlavy. Nirvana sa vzápätí rozpadá.

Pearl Jam v tom roku zrušili svoje letné turné na protest voči spoločnosti Ticketmaster, predávajúcej lístky na koncerty, keďže sa im ich obchodné praktiky videli neférové.^[77] Pearl Jam následne začali bojkotovať spoločnosť; avšak ich iniciatíva nehrať na akciách, ktoré zabezpečoval Ticketmaster, ich fakticky na tri roky odstavila od všetkých veľkých podujatí v Spojených štátoch, až na niekoľko výnimiek.^[78] V roku 1996 Alice in Chains odohrali posledné vystúpenie s chradnúcim spevákom Laynom Staleyom, ktorý sa neskoršie predávkoval kokaínom a heroínom a v roku 2002 zomrel. V roku 1996 vydali Soundgarden a Screaming Trees svoje posledné štúdiové albumy 90. rokov, Down on the Upside a Dust.

21. storočie

Pearl Jam sa ako jednej z mála skupín darilo udržať si priazeň rockových fanúšikov aj po všeobecnom úpadku popularity grungeu; tu na koncerte v Marylande v Columbii 4. septembra 2000.

Niektorým grungeovým skupinám sa darilo a neprestávali vydávať dosky a koncertovať. Najznámejším príkladom sú Pearl Jam. Síce v roku 2006 spisovateľ Brian Hiatt z časopisu Rolling Stone poznamenal, že Pearl Jam „väčšiu časť posledných desiatich rokov strávili tým, že trhali na kúsky svoju vlastnú slávu“, všimol si tiež, že skupina si utvorila lojálnu základňu fanúšikov, podobne ako Grateful Dead.^[79] Nahrávky Nirvany neprestávali mať úspech napriek tomu, že kapela sa rozpadla. Cobainova kolekcia zápiskov a kresieb Journals a výberovka najväčších hitov Nirvana sa po vydaní v roku 2002 predávali veľmi dobre; The New York Times tvrdili, že Nirvana „od Cobainovej smrti v roku 1994 takýto úspech doteraz nezažila.“^[80] Song „You Know You're Right“ sa vyšplhal na prvé miesto rebríčka Hot Mainstream Rock Tracks. V polovici 1. dekády 21. storočia si The Seattle Times povšimli grungeom ovplyvnené skupiny, ktoré sa počali vynárať v Seattli, ako napríklad Post Stardom Depression, The Valley, The Vines a The Weapons.^[81] Obdobne, The Guardian písali o grungeom ovplyvnených kapelách z grófstva Yorkshire, medzi ktoré patrili Dinosaur Pile-Up, The Old Romantic Killer Band, The Tempus, Above Them, Pulled Apart by Horses a Wonderswan.^[82] V roku 2003 si New York Times taktiež všimli oživenie záujmu o grungeovú módu.^[83]

Gitarista Alice in Chains Jerry Cantrell s novým spevákom kapely Williamom Duvallom.

Znovuzrodená Alice In Chains odohrala v roku 2005 niekoľko koncertov, na ktorých Layna nahradili rôzni iní vokalisti. Skupina zožala veľký úspech, preto sa rozhodla vydať na turné so spevákom Williamom Duvallom a prvýkrát po pätnástich rokoch vydali v roku 2009 album, nazvaný Black Gives Way to Blue, ktorým sa vrátili ku grungeu zmiešaného z jemnocitom doom metalu a načali tak novú éru bez pôvodného speváka. V roku 2013 vydávajú ďalší album, The Devil Put Dinosaurs Here, ktorý to dotiahol až na druhú priečku rebríčka Billboard 200^[84] a ktorý znamenal väčší príklon k prvkom stoner rocku a sludge metalu. Roku 2010 sa na scénu vracajú Soundgarden a dva roky nato prichádzajú s fošňou King Animal, ktorá sa dostáva do prvej päťky albumových rebríčkov v Dánsku, na Novom Zélande a v Spojených štátoch.^[85] V stonerrockovej kapele Queens of the Stone Age sa v priebehu existencie kapely vystriedali rôzni grungeoví hudobníci. Josh Homme a Mark Lanegan sa predtým angažovali v Screaming Trees. Na tvorbe kapely sa výrazne podieľali tiež Dave Grohl z Nirvany a Alain Johannes zo skupiny Eleven.

Courtney Barnett, austrálska speváčka a gitaristka.

Polovica 10. rokov 21. storočia sa nesie v znamení novej generácie skupín hodne ovplyvnených grungeom. Oproti svojím predchodcom sa touto hudobnou nálepkou označujú zväčša dobrovoľne. Nemožno si tiež nevšimnúť, že mnohé počiny sa spolčujú a spolupracujú s poprednými veličinami pôvodnej alt-rockovej éry. Americký muzikant, producent a novinár Steve Albini produkoval albumy či priamo spolupracoval s členmi kapiel ako Bully^[86][87] a Shannon Wright,^[88] zatiaľ čo Emma Ruth Rundle zo skupiny Marriages^[89] koncertovala s Buzzom Osbournom zo skupiny Melvins.^[90] Medzi ďalšie kapely, ktoré sa označujú ako grunge alebo sú grungeom aspoň vo veľkej miere ovplyvnené, možno zaradiť Courtney Barnett,^[91][92] Yuck,^[93] Speedy Ortiz,^[94] 2:54,^[95] a Torres.^[96][97]

Predstavitelia štýlu

Kapely označené nálepkou 'grunge' čitateľmi v knihe Catherin Strongovej Grunge: Music and Memory:^[98]

Seattle a okolie

Mimo oblasť Seattlu

• Babes in Toyland (Minneapolis, Minnesota)
• The Fluid (Denver, Colorado)
• Gumball (New York City)
• Hole (Los Angeles, Kalifornia)
• L7 (Los Angeles, Kalifornia)
• The Nymphs (Los Angeles, Kalifornia)
• Paw (Lawrence, Kansas)
• Pond (Portland, Oregon)
• Stone Temple Pilots (San Diego, Kalifornia)
• Treepeople (Boise, Idaho)
• My Vitriol (Londýn, Anglicko)
• Feeder (Newport, Wales)
• METZ (Ottawa, Ontário, Kanada)
• Superheaven (okres Bucks, Pensylvánia)

Referencie

Literatúraupraviť | upraviť zdroj

• Masco, Maire (2015). Desperate Times: The Summer of 1981 Fluke Press. ISBN 978-1938476013.
• Pavitt, Bruce (2014). SUB POP U.S.A.: The Subterraneanan Pop Music Anthology, 1980–1988 Bazillion Points. ISBN 978-1-935950-11-0.
• Humphrey, Clark (1999). Loser: The Real Seattle Music Story. Harry N. Abrams. ISBN 1-9290692-4-3.
• Pavitt, Bruce (2013). Experiencing Nirvana: Grunge in Europe, 1989. Bazillion Points. ISBN 978-1-935950-10-3.
• Peterson, Charles (1995). Screaming Life: A Chronicle of the Seattle Music Scene. Harper Collins. ISBN 0-0625864-0-8.
• Prato, Greg (2010). Grunge Is Dead: The Oral History of Seattle Rock Music. ECW Press. ISBN 1-5502287-7-3.
• Tow, Stephen (2011). The Strangest Tribe: How a Group of Seattle Rock Bands Invented Grunge. Sasquatch Books. ISBN 1-5706174-3-0.

Pozri ajupraviť | upraviť zdroj

• Post-grunge
• Alternatívny metal

Zdrojupraviť | upraviť zdroj

Hudobný portál

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Grunge na anglickej Wikipédii.