Dejiny Spojeného kráľovstva

Kráľovský erb Veľkej Británie

Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska (po angl. United Kingdom of Great Britain and Northern Ireland) je západoeurópsky štát zahŕňajúci Anglicko, Škótsko, Wales (ktoré sa nachádzajú na ostrove Veľká Británia) a Severné Írsko, a ktorý viac ako sto rokov zahŕňal tiež celé Írsko.

Tento článok sa zaoberá dejinami tohto štátneho útvaru.

Pravek

Tento text je zameraný na ostrov Veľká Británia, o praveku v Írsku pozri Dejiny Írska

Paleolit

Prvými dôkazmi o živote ľudí na území ostrova Veľká Británia sú nálezy (z roku 2002) pazúrikových nástrojov a kostí z rodu Homo (podľa veku nálezov presnejšie Človek vzpriamený alebo Človek heidelberský) v pobrežných vrstvách z Pakefieldu v Suffolku, staré asi 700 000 rokov. Ide zatiaľ o najstaršie nálezy rodu Homo v Európe severne od Álp. V tomto období bol dnešný ostrov Veľká Británia polostrovom Európy, bol s ňou spojený súšou v miestach dnešného Lamanšského prielivu. Ďalším významným nálezom je nález človeka heidelberského z obdobia približne 500 000 rokov pred Kr.

Od medziľadovej doby ipswich (riss-würm; 128 – 120 000 pred Kr.), kedy sa Veľká Británia stala ostrovom, sú dôkazy o ľudskej prítomnosti minimálne. Pred 70 000 rokmi sa v dôsledku ďalšej doby ľadovej Veľká Británia opäť stala polostrovom. Po roku 30 000 pred Kr. sa napr. vo Walese objavujú nálezy aurignacienu (Človek rozumný dnešného typu). Počas extrémne chladného štadiálu Dimlington (pred 22 000 – 13 000 rokmi) ľudia na ostrovoch opäť nežili. Cca. pred 13 000 rokmi sa ľudia do Veľkej Británie vrátili (nálezy v Goughs Cave v Somersete). V období pred 12 500 – 12 000 rokmi sa objavuje prvá typická archeologická kultúra z Británie – tzv. creswellian. Bola to kultúra lovcov sobov. Od čias tejto kultúry už bola Británia trvalo osídlená.

Mezolit

Po skončení poslednej ľadovej doby (pred 11 500 rokmi, teda 9500 pred Kr.) žili na území Veľkej Británie malé skupinky lovcov, zberačov a rybárov. Väčšinou nemali trvalé obydlia, ale putovali za stádami jeleňov, hlavným zdrojom obživy. Tento spôsob života bol značne sťažený pred 7 000 rokmi, keď následkom oteplenia a zalesnenia väčšiny územia tieto zvieratá vyhynuli.

Neolit

Neolit sa v Británii začína okolo 4400 pred Kr., kedy mezolitické obyvateľstvo ostrova prebralo neolitický spôsob života, známy na európskom kontinente už dávno predtým (na Slovensku napr. od 5700 pred Kr.). Podľa starších názorov ako aj niektorých dnešných genetických analýz nešlo len o prebratie nového spôsobu starším obyvateľstvom, ale o príchod úplne nového obyvateľstva. Ak bolo skutočne tak, títo ľudia prišli z Pyrenejského polostrova^[1]. Obyvatelia vtedy žili najmä v západnej Veľkej Británii a Írsku (tam, kde neskôr Kelti), boli nižších postáv a tmavšej pleti, chovali zvieratá, obilniny a venovali sa hrnčiarstvu. O ich vyspelosti hovoria najmä stavby, ktoré vyžadovali spoluprácu a dobrú organizáciu. Spočiatku to boli mohyly a pohrebiská. Okolo roku 3000 pred Kr. začali stavať kruhovité stavby s priekopami. Boli to náboženské, politické a ekonomické centrá. Najznámejšie je Stonehenge neďaleko Salisbury, ktoré ale dnešnú podobu (kamene v kruhu) dostalo asi až okolo 2200 pred Kr.

Eneolit a bronzová doba

Po 2800 pred Kr. prišli na ostrov noví usadlíci z Európy – kultúra zvoncovitých pohárov (2800 – 1700 pred Kr.). Boli väčších, silnejších postáv ako neolitickí obyvatelia. Mali dobré vojenské a kováčske schopnosti. Po ich príchode sa objavujú individuálne hroby vybavené hlinenými hrnčekmi. Ľudia tejto kultúry už dokázali spracúvať bronz a bronzové nástroje čoskoro nahradili kamenné.

Po tejto kultúre nasledovali ďalšie a po roku 1300 pred Kr. civilizácia z hradísk začala strácať na dôležitosti a do popredia sa dostali roľníci, ktorí sa naučili obohacovať pôdu prírodnými látkami, takže sa stala úrodnejšou. Dedina a opevnené pevnosti na kopcoch sa rozšírili po krajine. Stali sa správnymi centrami území.

Železná doba (Kelti)

Kelti boli národ pochádzajúci pravdepodobne z území strednej Európy alebo dokonca ešte viac z juhu, z južných oblastí Ruska. Boli väčšinou vysokých postáv a mali tmavé vlasy. Čo sa týka technológií, boli vyspelejší ako predošlí obyvatelia Británie. Vedeli spracovávať železo a tým pádom vyrábali pevnejšie zbrane a nástroje ako bronzové. Okolo roku 700 pred Kr. začali postupne, vo viacerých vlnách prichádzať na územie Británie. Pravdepodobne vytlačili pôvodných obyvateľov na severozápad do Walesu, Škótska a Írska a osídlili južné, nižinaté oblasti. Pre britskú históriu je ich príchod dôležitý, lebo sú predkovia mnohých dnešných obyvateľov Walesu, Cornwallu a Írska. Keltské jazyky sú v jednotlivých oblastiach stále používané, hoci je úradným jazykom na celom území angličtina. Nie je isté, či Kelti prišli ako mierumilovní osadníci alebo s cieľom vojnového ťaženia. Spočiatku žili všetky keltské skupiny rovnakým spôsobom, až okolo roku 500 pred Kr. sa objavili rozdiely medzi severozápadom a juhovýchodom ostrova. Boli rozdelení na viacero kmeňov, na čele ktorých stál náčelník z danej rodiny alebo kmeňa. Voľba prebiehala buď súbojom medzi jednotlivcami alebo hlasovaním.

Kelti pokračovali v poľnohospodárskych tradíciách ľudí pred nimi, ale vďaka železu zlepšili spôsob obrábania pôdy. To im umožnilo dopestovať bohatšiu úrodu. Taktiež budovali pevnosti na kopcoch, ktoré sa stali centrami lokálnych skupín. Kmene medzi sebou obchodovali a vytvárali tak vzájomné sociálne a politické vzťahy. Dve najvýznamnejšie obchodné centrá boli na mieste hlavných miest dnešného Anglicka a Škótska. Ako platidlo používali železné tyče, kým ich nenahradili mincami aké sa používali aj v Galii.

Kmene boli vedené družinou bojovníkov, veľmi dôležitú úlohu zohrávali kňazi – druidi. Mali vedomosti zo všetkých oblastí dôležitých pre život kmeňa ako napríklad história, právo a medicína.

Čo sa týka postavenia žien, v tomto období mali viac voľnosti ako v nasledujúcich storočiach. Dokonca niektoré kmene mali ako náčelníčky ženy. Napríklad Boudica sa postavila na čelo kmeňa po smrti svojho muža. V roku 61 pred Kr. viedla kmeň do boja proti Rimanom, ktorí si postupne začali pripájať keltské územia k svojej ríši. Tým sa začala rímska nadvláda, ktorá trvala niekoľko nasledujúcich storočí.

Rímska doba

V prvom storočí po Kr. Rimania začali podnikať výboje a postupne si k svojej ríši pripojili väčšinu Európy. Postupne prenikli aj na Britské ostrovy, kde žili keltské kmene. Hnala ich túžba po nových územiach, ale aj dobrá rozvinutá poľnohospodárska produkcia Keltov, v ktorej Rimania videli lacný zdroj obživy pre svoje vojsko. Ako prvý prenikol na územie Veľkej Británie Iulius Caesar okolo roku 55 pred Kr., ale trvalo takmer sto rokov, kým Rimania získali väčšinu územia pod svoju kontrolu (okolo roku 43 po Kr.). Okrem pár výnimiek (ako napríklad povstanie vedené Boadicceaou v roku 60 – 61 po Kr.) postupovali pomerne ľahko, lebo mali lepšie organizovanú a vyzbrojenú armádu a Keltské kmene bojovali aj medzi sebou.
K Rímskej ríši bolo pripojené územie na juhu Británie. Rimanom sa napriek snahe nepodarilo dobyť Kaledóniu (dnešné Škótsko). Nakoniec pozdĺž severnej hranice dal cisár Hadrián postaviť val siahajúci od rieky Humber až po rieku Severn. Bol dokončený roku 122 po Kr. a okrem vyznačenia hranice chránil pred nájazdmi kmeňov zo severu.

Rimania neboli len krutí dobyvatelia, ale v skutočnosti priniesli do Británie aj veľa dobrého. Upevnili novú kultúru a naučili pôvodných keltských obyvateľov čítať a písať. Gramotnosť sa šírila najmä medzi vyššími vrstvami spoločnosti, obyvateľmi miest a vlastníkmi pôdy, ktorý sa navyše začali učiť latinský a grécky jazyk. Rimania zakladali nové mestá, mnohé na miestach pôvodného osídlenia. V týchto mestách sídlili vojenské posádky, ktoré pomáhali udržiavať poriadok. Rozlišovali sa tri typy miest. Coloniale boli mestá obývané rímskymi usadlíkmi. Municípiá (lat. municipia) boli mestá so zmiešaným obyvateľstvom, ktorému bolo priznané rímske občianstvo. Civitas boli mestá s pôvodnými keltskými obyvateľmi. Celkovo Rimania vytvorili okolo 20 väčších miest s kamenným opevnením. Pospájané boli cestami, ktorých trvácnosť dokumentuje fakt, že mnohé z nich sú základmi ciest používaných dodnes. Londýn bol už vtedy veľkým mestom a dôležitým obchodným centrom Severnej Európy, pretože Británia produkovala dostatočné množstvo obilnín na export. Takisto v jazyku sa zachovali pozostatky z rímskych čias. Mnoho slov najmä z oblastí obchodu, domáceho života a názvy miest je rímskeho pôvodu. Nadvláda Rimanov v Británii trvala až do krízy rímskeho cisárstva v 4. storočí. Rímske vojsko čoraz ťažšie odolávalo útokom keltských kmeňov z Kaledónie. Takisto germánske kmene Sasov a Frankov znamenali ďalšiu hrozbu. Roku 409 boli posledné zvyšky rímskeho vojska stiahnuté z Británie a s nájazdmi Germánov si Kelti museli poradiť sami.

Včasný stredovek

Sasi

Bohatstvo a dobré poľnohospodárske podmienky na ostrovoch boli lákadlom pre germánske kmene, ktoré od začiatku 5. storočia prichádzali na územie Veľkej Británie. Okolo roku 430 po Kr. sa začali trvalo usadzovať. Pochádzali zo severnej Germánie a Škandinávie a delili sa na tri najvýznamnejšie kmene. Anglovia (odtiaľ názov Anglicko) osídľovali juh a stred územia. Juti oblasť okolo Kentu a Sasi stred územia medzi osadami Anglov a Jutov. Pravdepodobne prišli pre spomínanú prosperitu Británie, ale niektoré zdroje hovoria, že ich dokonca pozvali samotní Kelti^{[chýba zdroj}, lebo po odchode Rimanov nemal kto vládnuť a zjednocovať jednotlivé, stále súperiace kmene. Celkovo je toto obdobie známe iba útržkovite, informácie boli spísané mníchmi a kronikármi žijúcimi o niekoľko storočí neskôr.

Kelti sa snažili odolávať týmto nájazdom, ale postupne boli vytláčaní viac a viac na západ. Nakoniec po roku 570 boli vytlačení do Walesu, Škótskych nížin a Cornwallu. Kmene, ktoré zostali na saskom území padli do otroctva. Preto sa zachovalo len málo pozostatkov keltskej kultúry, kým vplyv saskej kultúry je stále viditeľný; napríklad aj v modernej angličtine je mnoho slov saského pôvodu. Takisto pretrvali prvky z oblasti štátnej správy a riadenia štátu.

Krajina bola rozdelená na viacero menších kráľovstiev. V 7. storočí sa ich počet ustálil na 7:

Objavili sa prvé pokusy o ich zjednotenie. Prvým známym zjednotiteľom bol kráľ Offa, vládca Mercie v rokoch 757 – 796. Svoju moc dokumentoval postavením obranného valu pozdĺž hranice s Walesom na ochranu pred Keltmi. V tomto období vznikol aj tzv. Witan – akýsi poradný orgán panovníka, ktorý sa sformoval z rady starších v predchádzajúcich obdobiach. Pomáhal formovať zákony a určovať právomoci vládcu. Takisto mal hlavné slovo pri zosadení a výbere panovníka (v tomto období sa kráľovský titul ešte nededil automaticky z otca na syna, ale Witan určoval vhodného následníka trónu). Napriek snahám sa Offovi nepodarilo zjednotiť celé Anglicko a po jeho smrti moc Mercie upadla.

Sasi priniesli modernizáciu aj do oblasti štátnej správy. Krajinu rozdelili na grófstva, na čele ktorých bol gróf, kráľovský miestodržiteľ. Takisto sa zlepšila úroveň poľnohospodárstva vynájdením výkonnejšieho pluhu. Vznikol aj nový trojpoľný systém obrábania pôdy. Vďaka týmto zmenám sa zlepšila spolupráca ľudí pri práci, lebo ťažký pluh a voly si nemohol dovoliť každý. Centrom bol dom oblastného veľkostatkára, kam dedinčania chodili splácať dane a bol aj správnym a vojenským centrom. Tieto zmeny priniesli aj negatívum a to bolo delenie obyvateľstva na jednotlivé vrstvy. Na čele spoločnosti bol kráľ, potom grófi, veľkostatkári a vojenskí velitelia. Najnižšie boli roľníci, ktorí boli pre nedostatočnú gramotnosť často vykorisťovaní miestnymi veľkostatkármi.

Kresťanstvo

Do Británie začalo toto náboženstvo prenikať už ku koncu Rímskej nadvlády, lenže Sasi vyznávajúci staré germánske kulty vytlačili Keltov a tak sa kresťanstvo šírilo len v malej miere medzi keltskými kmeňmi. Prvé kláštory sú známe z územia Walesu. V 6. storočí pápež Gregor Veľký poslal mnícha Augustína (neskôr sv. Augustín z Canterbury), aby šíril kresťanstvo aj medzi Sasmi. Augustín bol vymenovaný za arcibiskupa v Canterbury, hlavnom centre Kentu – kde boli dobré podmienky, keďže manželka miestneho kráľa bola kresťanka. Lenže táto forma kresťanstva sa uchytila len medzi vyššími vrstvami spoločnosti, k roľníkom neprenikla. Vtedy keltskí mnísi opustili kláštory a z dediny do dediny rozširovali kresťanské učenie medzi prostý ľud, ktorý ho od nich prijal radšej ako od zbohatlíckych biskupov žijúcich za múrmi kráľovských palácov. Tak vnikli 2 odrody cirkvi – rímska a keltská.^{[chýba zdroj} Kríza vyvrcholila hádkou o dátum Veľkej Noci. Roku 663 bola definitívne uprednostnená rímska cirkev a keltská upadla. Neskôr sa kresťanstvo rozšírilo aj do ostatných, kontinentálnych častí Germánie.

Rozvoju cirkvi napomáhali aj saskí králi, ale aj ich moc bola upevňovaná podporou cirkevných hodnostárov a pápeža, ktorý mal v období "temna" veľkú autoritu aj medzi európskymi panovníkmi. Boli založené ďalšie kláštory napr. Westminster, duchovné a vzdelanostné centrá. Mnísi šírili vzdelanie aj medzi obyčajnými obyvateľmi, lebo gramotnosť sa v spoločenskej hierarchii stala významnou. Moc sa dostávala do rúk tých, ktorí vedeli čítať a písať, čím sa len prehlbovali rozdiely medzi spoločenskými vrstvami. Rozvoj kláštorov napomáhal aj rozvoju obchodu. V tejto dobe hlavnú časť anglického exportu tvorila vlna, syry, hrnčiarske a kováčske výrobky, ryby a šperky.

Vikingovia

Koncom 8. storočia prosperita Britských ostrovov začala lákať ďalších osadníkov. Boli to Vikingovia, bojovníci a moreplavci. Pôvodne obývali územia v dnešnom Dánsku a Nórsku. Mali vlastné kráľovstvá, z nich najsilnejšie bolo dánske. Boli to dobrí, ale krutí bojovníci. Takisto sa preslávili svojim námorníctvom. Stavali ľahké lode, tzv. drakkary, ktorými brázdili moria. Okolo roku 1000 sa dostali až na územie dnešnej Ameriky. Živili sa poľnohospodárstvom, rybolovom a lovom zvierat. Na svojich výpravách ukoristili mnoho bohatstva a otrokov. Je viacero dôvodov, prečo sa rozhodli obsadiť Britániu. Jedným z nich sú už spomínané výhodné poľnohospodárske podmienky (určite priaznivejšie ako v Škandinávii). Ďalšie zdroje uvádzajú, že časť vikingského obyvateľstva mala nezhody s panovníkom a boli vyhostení. Možno ich zlákalo bohatstvo britských kláštorov, ktoré boli ľahkou korisťou, alebo len chceli rozšíriť svoje obchodné styky.

Prvý raz sa na anglickom pobreží objavili koncom 8. storočia. Okrádali a zabíjali obyvateľstvo (alebo ho brali do otroctva) v osadách na pobreží; ich cieľom boli hlavne kláštory (Vikingovia ešte neboli kresťania, vyznávali staré severské náboženstvo). Postupne ostávali v Anglicku dlhšie a dlhšie, dokonca žiadali od Sasov výkupné, aby sa ochránili pred ďalšími útokmi. Roku 842 dobyli Londýn a postupovali ďalej. Anglické kráľovstvá, stále súperiace medzi sebou, sa proti útočníkom neboli schopné zjednotiť. Dáni obsadili Nurthumbriu a dobyli York (865). V tomto období aj oni prijali kresťanstvo a pokojne sa usídlili na obsadenom území, podnikajúc ďalšie výboje.

Najsilnejším saským kráľovstvom v tomto období bol Wessex. Jeho vládca Alfréd Veľký, ktorý sa stal kráľom po svojom neschopnom bratovi Ethelredovi roku 871 vyhral bitku proti Vikingom. Keď si ostatné kráľovstvá uvedomili hrozbu zániku, podarilo sa mu zjednotiť zvyšok Anglicka a sám sa postavil do čela armády s cieľom zabrániť Vikingom ovládnuť zvyšok krajiny. Lenže po počiatočných úspechoch utrpel roku 876 porážku a musel platiť výkupné za mier. V bitke pri Ethandune roku 878 porazil vojsko dánskeho kráľa Guthruma a v roku 886 znova obsadil Londýn. Uzavrel s nepriateľmi dohodu: Vikingovia si ponechali územie na severe a východe Británie, nazývané Danelaw – oblasť, kde platilo dánske právo a vládol dánsky kráľ; na zvyšnom území vládol Alfréd. Za jeho vlády krajina prekvitala, podporoval šírenie kresťanstva a vzdelanosti. Takisto dal postaviť sieť hradov a opevnení na ochranu pred nepriateľmi. Po jeho smrti nastúpil na trón jeho syn Eduard I. Starší (899 – 924), ktorý ešte pripojil územie južne od rieky Humber a východne od Walesu. Takisto ovládol Merciu. Jeho nástupcovia posunuli hranice ešte ďalej na sever, roku 954 obsadili aj dovtedy vikingský York.

V roku 955 Dáni znova začali podnikať výboje na západ. Anglický kráľ Ethelred Mierumilovný im nebol schopný čeliť, a tak im zaplatil, aby nechali krajinu na pokoji (hoci len na určitý čas). Na tento účel uložil obyvateľom zvláštnu daň, tzv. Danegeld. Bol to začiatok pravidelného daňového systému, ktorý zabezpečoval peniaze na financovanie armády. Po Ethelredovej smrti napriek platbám Dáni kontrolovali väčšinu územia a v krajine vládol chaos. Witan sa rozhodol dať kráľovskú korunu dánskemu vládcovi Knutovi (známy aj ako Canut), ktorý nastolil poriadok, aj keď pod nadvládou Vikingov. Po ňom vládol jeho syn, ktorý však nečakane zomrel roku 1040. Witan následne korunu prisúdil Eduardovi, synovi Ethelreda Mierumilovného.

Bitka pri Hastingse

Eduard nastúpil na trón ako Eduard Vyznávač. Veľmi sa zaujímal o cirkev, za jeho vlády bolo postavených veľa kostolov a kláštorov. Ako dieťa bol vychovávaný v Normandii, preto priniesol aj veľa prvkov tejto kultúry. Normani boli potomkovia Vikingov, ktorí sa usadili na severe Francúzska v predošlých storočiach. Eduard zomrel bez dediča roku 1066. O trón bolo veľa uchádzačov spomedzi anglickej a normanskej šľachty (pozval ich Eduard), taktiež dánsky kráľ Harald sa nevzdal myšlienky na anglický trón, o ktorý Dáni len nedávno prišli. Spomedzi šľachty si najväčšie nároky robil Viliam (neskôr Viliam Dobyvateľ), vojvoda z Normandie, ktorému trón prisľúbil sám Eduard. Ďalším kandidátom bol Harold II. z rodu Godwinovcov, najsilnejšieho rodu kráľovstva Wessex. Navyše bol aj príbuzný, keďže Eduard mal za manželku jeho sestru. Witan nakoniec rozhodol v prospech Harolda, odvolávajúc sa na anglické zásady, nie normanské; aj keď sa spomína dohoda, v ktorej Harold Viliamovi pri svojej návšteve sľúbil, že si nebude nárokovať trón po Eduardovej smrti. Viliam pristál v Anglicku so svojou armádou v roku 1066. Harold medzitým tiahol do boja proti Dánom, ktorí sa snažili dobyť York. Nakoniec ich zahnal, ale jeho unavená armáda už nebola schopná čeliť lepšie organizovaným Normanom. V bitke pri Hastingse utrpela strašnú porážku, sám Harold padol v boji a Viliam bol zanedlho vo Westminsteri korunovaný za nového kráľa. Začalo obdobie vlády Normanov.

Wales, Írsko, Škótsko

Wales

Kelti, ktorí boli vytlačení Sasmi, si založili vlastné kráľovstvá. Kelti žijúci vo Walese, oddelenom Offovým valom, žili svojím vlastným životom. Keďže oblasť je hornatá a podmienky pre poľnohospodárstvo boli obmedzené, živili sa prevažne chovom zvierat v nížinách. Spoločnosť tvorili rodové zoskupenia, každé z nich vlastnilo viacero dedín a fariem. Väčšinou najsilnejší člen zoskupenia sa stal kráľom. Títo králi medzi sebou neustále bojovali a snažili sa zabrať územie toho druhého. Roku 1039 sa Llewelyn ap Gruffydd stal prvým kráľom dosť silným na to, aby zjednotil celé územie. Ale zvyšok svojho života strávil bojom o udržanie získaných území. Králi, ktorí prišli po ňom, mohli vládnuť len po uznaní nadvlády anglického kráľa Eduarda Vyznávača.

Írsko

Írsko nikdy nebolo ovládané ani Rimanmi, ani Sasmi. Malo svoju vlastnú kultúru, tiež založenú na systéme rodových zoskupení s riadne volenými kráľmi. Silným fenoménom bolo kresťanstvo, hlavným šíriteľom bol svätý Patrik, dodnes patrón Írska. Kláštory vznikali hlavne pozdĺž pobrežia. Toto pokojné obdobie skončilo príchodom Vikingov. Títo priniesli do života Keltov nový politický aj ekonomický rozmer. Zakladali prístavy a obchodné centrá ako napr. Dublin. Aj Írsko bolo istý čas zjednotené (1002 – 1014) pod kráľom Brianom Borum, ktorý je dodnes považovaný za jedného z najväčších írskych vládcov. Aj on však padol v boji s Vikingami. Nakoniec Írsko ovládli Normani.

Škótsko

Vďaka svojej geografickej polohe malo Škótsko viac druhov obyvateľstva. Členilo sa na 2 oblasti. Na úrodných nížinách žili najmä obyvatelia britského pôvodu, spôsobom života podobní Angličanom. Na severe vo vysočinách žili kmene späté svojimi rodovými tradíciami v tzv. klanoch. Jednými z nich boli Piktovia, hovoriaci keltským jazykom. Ďalej tu žili Škóti. Roku 843 boli Škóti a Piktovia zjednotení škótskym kráľom. Neskôr sa k nim pridali aj obyvatelia z nížin. Tieto tri skupiny sa spojili z viacerých dôvodov. Zdieľali spoločnú keltskú kultúru, ekonomika a hospodárstvo záviselo na chove zvierat, vyznávali kresťanstvo a mali spoločných nepriateľov. Škótsko sa takisto nevyhlo útoku Vikingov, no väčšou hrozbou boli Angličania; anglický kráľ si robil zálusk na škótsku korunu. Roku 934 Wessexská armáda Škótov porazila a vytlačila viac na sever. Škóti nekládli veľký odpor a táto ľahostajnosť sa im spočiatku vyplácala; Angličania sa stiahli a na istý čas žili v mieri.

Vrcholný stredovek

Feudalizmus

Aj keď bol Viliam Dobyvateľ úspešne korunovaný za kráľa, boje pokračovali. Sasi naďalej organizovali povstania, ktoré normanská armáda tvrdo potláčala. Postupovala z dediny do dediny a ničila všetky strategické miesta, ktoré by mohli Sasom pomôcť. Hlavne v severných oblastiach v okolí Durhamu a Yorku bolo veľa zničených dedín. Čo sa týka šľachty, v jej zložení došlo k zmenám. Z pôvodných saských grófov a biskupov sa udržali len tí, ktorí uznali Viliama za kráľa. Väčšina bola nahradená normanskými šľachticmi, ktorých pozýval do krajiny Viliam. V Británii prevládol tzv. feudalizmus: Vlastníkom všetkej pôdy v štáte bol kráľ. Časť pôdy dával do prenájmu šľachte (1/2), časť cirkvi (1/4), moc ktorej postupne silnela a cirkevní hodnostári na čele s pápežom mali veľký vplyv na rozhodnutia panovníka, a časť si nechal pre seba (1/5). Títo správcovia mu za pôdu museli prisľúbiť vernosť a odvádzať mu časť výnosov ako daň. V prípade vojny museli kráľovi poskytnúť mužov do vojska. Správca-vazal mohol taktiež časť svojej pôdy dať do prenájmu nižšej šľachte, rytierom alebo aj slobodným občanom. niektorí pôdu splácali poskytnutím vojenskej podpory, iní časťou úrody. Obyvatelia museli platiť aj daň cirkvi. Ak nejaký šľachtic zomrel, pôdu dedil najstarší syn, no najskôr musel dostať povolenie od kráľa (za príslušný poplatok). Ak šľachtic nemal potomka, pôda sa vrátila kráľovi a ten ďalej rozhodoval čo s ňou. Tieto vzťahy medzi lénnym pánom a vazalom pretrvali s menšími zmenami veľmi dlho, dokonca prísaha vernosti lénnemu pánovi je dodnes súčasťou kráľovskej korunovácie. Tento systém bol dôležitý aj pre panovníka, lebo keby nedaroval pôdu svojim vazalom, neposkytli by mu vojenskú podporu a mohli by sa vzbúriť. Tak by mohol prísť o svoje majetky aj trón. Viliam chcel presne vedieť veľkosť svojho majetku, aby mohol odhadnúť výnosy z prenájmu pôdy. Taktiež potreboval vedieť počty obyvateľov, aby mohol zaviesť dane. Preto dal v roku 1086 spísať všetky údaje o krajine v Knihe posledného súdu. Poskytla o nej kompletný ekonomický a hospodársky obraz a umožnila ďalšiu významnú reformu, ktorá takisto pretrvala doteraz. Boli to dane, ktoré museli platiť všetci obyvatelia buď peňažnou alebo naturálnou formou. Kráľ zodpovedal aj za zákony a poriadok v štáte, no výkon spravodlivosti ponechal na grófoch v jednotlivých krajoch. Zákony sa v jednotlivých grófstvách líšili, boli zmesou saského a normanského práva. Z Normandie prišla aj nová kultúra, prejavujúca sa hlavne v architektúre. Stavali sa nové typy budov v románskom štýle. Mali hrubé, masívne múry na ochranu pred nepriateľom. Vznikali najmä zámky a katedrály.

Normandia

Keď Viliam roku 1087 zomrel, zanechal Normanské vojvodstvo najstaršiemu synovi Róbertovi a kráľom Anglicka sa stal ďalší syn Viliam II. Ryšavý. Róbert odišiel na križiacku výpravu proti Moslimom, a tak Viliam II. spravoval obe časti krajiny. Ale roku 1100 zahynul pri nehode na poľovačke a nezanechal následníka (nebol ani ženatý). Najmladší syn Viliama Dobyvateľa Henrich si uvedomil šancu na trón, no musel rýchlo konať. Dal sa korunovať za kráľa vo Westminsteri. Medzitým sa Róbert vrátil z križiackej výpravy a hodlajúc presadiť svoje nároky na trón, začal chystať armádu. Normanská šľachta sa musela rozhodnúť, na koho stranu sa pridá. Nakoniec si zvolili Henricha I a Róbert ustúpil do Normandie. Henrich vedel, že ho bude nasledovať mnoho šľachticov, ktorí ho podporovali a on by tým mohol stratiť pôdu a výnosy z nej. Preto roku 1106 vtrhol do Normandie a zajal Róberta. Odvtedy boli Normandia a Anglicko zjednotené pod jedným vládcom. Henrichovým hlavným cieľom bolo uchovanie oboch krajín pre svojho dediča. Vytrvalo odolával pokusom francúzskych šľachticov, ktorí sa usilovali o získanie Normandie. Ale v roku 1120 mu zomrel jediný syn a Henrich musel uznať svoju dcéru Matildu ako nástupkyňu trónu. Vydal ju za významného francúzskeho šľachtica Geoffreya V. Geoffrey bol dedičom pozemkov v Anjou, území juhozápadne od Normandie a Henrich dúfal v ďalšie rozšírenie územia. Pred smrťou mu ostatní šľachtici pod prísahou sľúbili, že nechajú vládnuť Matildu, ale Henrichova hádka s Geoffreym situáciu zase skomplikovala. Okrem Matildy a jej manžela, ktorí v tom čase žili vo Francúzsku, sa objavil ďalší uchádzač, Štefan z Blois. Šľachtici ho po období váhania uznali za kráľa. Bol pomerne slabý panovník, napriek svojim dobrým vojenským schopnostiam. O štyri roky neskôr Matilda vtrhla do krajiny a spor o trón prerástol do občianskej vojny. Nakoniec sa dohodli, že Štefan môže vládnuť dovtedy, kým Matildin syn Henrich II. nebude dostatočne zrelý na kraľovanie. Štefan do roka zomrel a krajina, pomaly sa zotavujúca z občianskej vojny, mala opäť právoplatného vládcu z novej, Plantagenetovskej dynastie.

Plantagenetovci

Henrich II. sa najskôr zbavil šľachty, ktorá podporovala Štefana z Blois. Ďalej sa zaoberal rozširovaním územia kráľovstva. Ako syn Geoffreyho Plantageneta pripojil k Británii pozemky v Anjou a manželstvom s Eleonórou Akvitánskou zdedil aj ďalšie majetky južne od Anjou. Jeho ríša siahala od škótskych hraníc až po Pyreneje. Dokonca vo Francúzsku vlastnil viac pôdy ako tamojší kráľ, hoci bol stále jeho vazalom. Zaviedol nový, jednotný právny systém, ktorý nahradil saské zvykové právo. V tomto období vrcholil boj o moc medzi panovníkom a cirkvou. Spory pretrvávali už od vlády Viliama II. Ryšavého. Kráľ chcel dostať cirkev pod svoju kontrolu a vymenúvať biskupov. Arcibiskup s tým nesúhlasil, argumentujúc, že kráľ je podriadený bohu, a preto by cirkev mala rozhodovať o duchovných aj svetských veciach. Situácia sa zmenila, keď Henrich II. v roku 1162 vymenoval svojho priateľa Tomáša Becketa za arcibiskupa v Canterbury. Ten najskôr akceptoval jeho reformy, no keď Henrich vydal konštitúciu, ktorá povoľovala súdiť cirkevných hodnostárov svetským súdom, ušiel do Francúzska. Roku 1170 sa vrátil a vystúpil proti kráľovi, obhajujúc práva cirkvi. Henrich sa nahneval a v záchvate hnevu sa opýtal "Nenájde sa snáď nikto, čo by ma zbavil toho otravného kňaza?" Jeho rytieri to zle pochopili a zavraždili Becketa priamo v katedrále. Táto udalosť šokovala celú kresťanskú Európu. Tomáš Becket bol vyhlásený za svätého a z Canterbury sa stalo pútnické miesto. Henrich musel poprosiť pápeža o odpustenie a vzdať sa niektorých privilégií. Na istý čas sa moc cirkvi dostala do popredia. Henrich sa taktiež dostal od sporu so svojimi synmi, ktorí bránili záujmy svojho lénneho pána, francúzskeho kráľa. Henrich zomrel, sklamaný zo svojich detí, v roku 1189 a jeho syn Richard sa stal kráľom. Richard I. Levie srdce bol populárny kráľ, napriek tomu, že v Británii strávil len málo času. Najskôr sa zúčastnil križiackej výpravy do Svätej zeme, neskôr bol zajatý rakúskym vojvodom a trvalo takmer dva roky, kým Angličania za neho zaplatili výkupné. Po jeho smrti roku 1199 sa vlády ujal jeho brat Ján Bezzemok.

Veľká listina slobôd

Ján Bezzemok bol slabý panovník, navyše veľmi lakomý. Obmedzil právomoci oblastných súdov a väčšinu prípadov riešil sám na kráľovskom súde kvôli zisku. Taktiež zvýšil dedičské poplatky za pôdu po smrti predka. S cirkevnou a štátnou pôdou narábal vo svoj prospech. Jeho popularita ešte klesla v roku 1204, keď francúzsky kráľ napadol Normandiu a Ján napriek nárokom na šľachticov, nebol schopný ubrániť ich pôdu pred zabratím – preto ho nazvali Bezzemok. Šľachtici sa pochopiteľne búrili a kráľ stratil svoju autoritu. Taktiež mal spor s pápežom kvôli vymenovaniu arcibiskupa v Canterbury. Roku 1215 sa pokúsil získať späť Normandiu, no šľachta mu odmietla poslušnosť a neposlala mužov do kráľovskej armády. Zhromaždila sa v Londýne, kde sa k nej pripojili aj mešťania a Ján bol nútený s nimi podpísať dohodu. Vydal Veľkú listinu slobôd (Magna charta), 1215 – symbol občianskej slobody. Zväčšila práva slobodných občanov a šľachte dala nové privilégiá. Okrem iného kráľovi zakazovala bezdôvodne zvyšovať dane. Odvtedy feudálny systém upadal – kráľ už nemal neobmedzenú moc, lebo šľachtici mohli argumentovať touto listinou. Navyše, títo začali spolupracovať s vrstvou bohatých mešťanov. Listinu musel uznať každý ďalší kráľ až do 16. storočia.

Parlament

Ján nedodržiaval listinu dôsledne a občianskej vojne zabránila len jeho smrť v roku 1216. Jeho syn Henrich III. mal iba 9 rokov, a tak bol spočiatku pod kontrolou šľachticov zvýhodnených Veľkou listinou slobôd. Keď bol konečne schopný samostatne vládnuť, snažil sa vymaniť spod vplyvu šľachty a za poradcov si vybral svojich zahraničných priateľov. Viedol nákladnú vojnu na podporu pápeža na Sicílii a vo Francúzsku, čo sa samozrejme nepáčilo šľachte. Vypukla občianska vojna, v ktorej vodca šľachticov Simon de Montfort v roku 1258 prevzal vládu a zvolil radu šľachticov, ktorú nazval parlament. Parlament spravoval kráľovské financie a Henrich sa musel vzdať svojich poradcov. Šľachta a mešťania súhlasili s novým systémom, lebo ich oslobodil od ťažkých daní, ktoré uvalil Henrich na financovanie vojny. Niektorí šľachtici však zostali verní Henrichovi. Tento v roku 1265 porazil Montforta, ale zachoval určitú rovnováhu medzi kráľom a šľachtou. Po ňom nastúpil na trón jeho syn Eduard I. Zdokonalil Montfortov parlament, ktorý síce mohol vydávať zákony a politické rozhodnutia, ale šľachtici v ňom neboli schopní zabezpečiť kráľovi dostatok peňazí. To bolo možné iba zvýšením daní, na to však bol potrebný súhlas tých, ktorých sa to týkalo. Preto Eduard zriadil druhú komoru parlamentu, snemovňu reprezentantov. Zastúpenie v nej mala nižšia šľachta, rytieri aj mešťania. Každé grófstvo malo dvoch reprezentantov, ktorí boli nútení akceptovať zvýšenie daní. Podobné parlamenty fungovali aj v iných krajinách, no anglický bol výnimočný tým, že v ňom mali zastúpenie všetky vrstvy spoločnosti. Spolupráca medzi nimi bola dôležitá pre ďalšie fungovanie monarchie.

Vzbura

Eduard sa nezaoberal stratenými územiami vo Francúzsku, ale snažil sa získať pod svoju kontrolu zvyšok Británie. Normanským šľachticom dovolil robiť výboje na územie Walesu. Tí postupne získali územia pozdĺž hranice, premiešali sa s pôvodným obyvateľstvom a vytvorili novú spoločenskú vrstvu Walesanov a Normanov, ktorí boli vazalmi anglického kráľa. Walesania, ktorí neboli pod kontrolou Anglicka, žili na západe krajiny v hornatej oblasti, vedení Llewelynom Gruffyddom, princom z Gwynedu, ktorý sa snažil získať nezávislosť od Anglicka. Eduard ho v roku 1282 porazil a v roku 1284 získal cely západný Wales. Do oblastí ovládaných Normanmi nezasahoval, lebo nechcel mať konflikty so svojou šľachtou. Svojho syna slávnostne vymenoval za princa z Walesu. Odvtedy tento titul patrí najstaršiemu kráľovskému synovi.
Írsko bolo ovládnuté Normanmi v roku 1169. Eduard I. sa obával, že sa stanú nezávislými a sám sa vydal do Írska. Presvedčil írskych vodcov aj Normanov, aby uznali jeho nadvládu. Taktiež naliehal na pápeža, aby mu umožnil prevziať keltskú cirkev pod svoju kontrolu. Eduard vynakladal veľa finančných prostriedkov na získanie Walesu a Škótska, a preto nemal dostatok peňazí na výboje do Írska. Angličania tam kontrolovali iba malú oblasť okolo Dublinu.
Situácia v Škótsku bola iná. Škótsky kráľ mal stabilnú pozíciu a Normanom sa tam nepodarilo ovládnuť krajinu, tak ako v Írsku a Walese. Eduard sa o to pokúsil. Škótsko malo blízke vzťahy s Francúzskom. Škótsky kráľ mal veľa vazalov medzi normanskými šľachticmi. Južné oblasti budovali feudalizmus ako väčšina krajín, ale obyvatelia vysočín naďalej žili vo svojom „klanovom systéme“. V roku 1290 nastal spor o škótsky trón. Dvaja najväčší kandidáti boli normanskí rytieri Ján de Balliol a Róbert Bruce. Aby sa zabránilo občianskej vojne, Eduard bol pozvaný, aby spor vyriešil. Súhlasil pod podmienkou, že uznajú anglickú nadvládu. Rozhodol v prospech Jána, ktorý však nevládol šťastne. Angličania žiadali peniaze a vojenskú podporu a Škóti sa búrili. Vypukla vzbura proti Angličanom, na čele ktorej stál William Wallace, normanský rytier. Po počiatočných víťazstvách bol však v roku 1297 porazený, následne popravený a jeho hlava bola vystavená na londýnskom moste. Niektorí škótski šľachtici uznali Eduarda, ale väčšina ľudí pokračovala v odpore, ktorý po Wallaceovej smrti ešte vzrástol. Eduard chcel Škótsko zlomiť, ale napokon iba posilnil jeho nacionalizmus. Novým vodcom sa stal Róbert Bruce, ktorý vyhnal anglickú armádu. Eduard I. chystal protiúder, ale zomrel v roku 1307. Na trón nastúpil jeho syn Eduard II. Bruce medzitým porazil svojich nepriateľov v Škótsku a stal sa kráľom. V roku 1314 uštedril Angličanom zdrvujúcu porážku v bitke pri Bannockburne, a tak Škótsko zostalo samostatné.

Neskorý stredovek

Storočná vojna

14. storočie znamenalo pre Anglicko ťažké obdobie – či už v podobe vojen alebo epidémií moru. Takisto v tomto období vzrástla moc mešťanov a šľachty, pretože panovník sa na nich spoliehal pri financovaní drahých vojen. Spolupráca medzi šľachtou a mešťanmi sa stala základom pre ďalší politický vývoj, hlavne posilnila moc parlamentu a ľudu. Po víťazstve Škótov pri Bannockburne sa ich Eduard II. stále snažil ovládnuť, no po ich vytrvalom odpore sa tejto myšlienky vzdal. Pre vzrastajúce rozpory medzi ním a šľachtou bol v roku 1327 zosadený a zavraždený. Jeho syn, Eduard III. síce vinníkov potrestal, ale aj tak táto udalosť zanechala škvrnu na kráľovskej moci. Onedlho však Angličania opäť stáli vo vojne proti Škótom, ktorí ešte v roku 1295 podpísali s Francúzmi dohodu o vzájomnej pomoci a vojenskej podpore proti Angličanom. Toto spojenectvo pretrvalo až do 16. storočia. Francúzsky kráľ Filip VI. z Valois si robil stále väčšie a väčšie nároky na anglické územia vo Francúzsku, no jeho vazali sa búrili už dlhé storočia a odmietali uznať jeho nadvládu. Jedným z týchto vazalov bol stále aj anglický kráľ. Aby posilnil svoju pozíciu, začal francúzsky kráľ zasahovať do obchodných vzťahov Angličanov. V roku 1324 obsadil Gaskoňsko, ktoré dodávalo víno výmenou za anglickú vlnu a obilniny. Takisto apeloval na burgundského vojvodu, aby prestal dovážať vlnu z Anglicka. Tieto dve územia zabezpečovali pre anglickú ekonomiku najväčší zisk, preto je jasné, že Angličania s obmedzeniami nesúhlasili – bol to jeden z dôvodov storočnej vojny, ktorá s prestávkami skutočne trvala viac ako sto rokov. Túto vojnu schvaľovali aj mešťania a ostatné vrstvy spoločnosti, lebo na rozdiel od konfliktov so Škótskom a Walesom mohla priniesť obrovský zisk. Burgundský vojvoda bol nútený uzavrieť spojenectvo s Angličanmi proti Francúzom.

Eduard III. si ako vazal nárokoval francúzsky trón a v roku 1337 vyhlásil Francúzsku vojnu. Spočiatku boli úspešnejší Angličania, vďaka vojnovým skúsenostiam s Keltmi. Veď aj najdôležitejšou zložkou ich armády boli waleskí lukostrelci. Boli rýchli a presní, ich šípy dokonca prenikli aj brnením. Zrodili sa prvé anglické víťazstvá pri Kresčaku v roku 1346 a Poitiers v roku 1356. Dokonca aj francúzsky kráľ Ján II. Dobrý (syn Filipa VI.) bol zajatý a Francúzi museli zaňho odovzdať veľké výkupné. Angličania taktiež získali značnú vojnovú korisť. V roku 1360 bolo uzavreté prímerie, Eduard sa vzdal nárokov na francúzsky trón a uspokojil sa s novo získanými územiami vo Francúzsku. Pripojil si Akvitánsko, časť Normandie a prístav Calais. Ale vojna neskončila a francúzsky kráľ postupne získal väčšinu území späť. Aj Škóti posilnení spojenectvom zaútočili v roku 1346 na Angličanov, no boli porazení. Kráľ Dávid sa stal zajatcom a Francúzi ho museli vykúpiť. Eduard uspokojený vojnovými ziskmi sa vzdal aj myšlienky na ovládnutie Škótska a medzi krajinami zavládlo prímerie.

Rytierstvo

V tomto období dosiahlo rytierstvo svoj vrchol. Anglický kráľ Eduard III. aj so svojim synom Čiernym princom Eduardom boli považovaní za príklad moderného rytiera a ľudia si ich vážili pre ich odvahu a rytierske správanie. Podla ideálov dobrý rytier slúžil bohu a kráľovi a v prípade potreby hájil česť dámy. Eduard sa inšpiroval legendou o kráľovi Artušovi a svoj dvor zorganizoval na spôsob slávneho Camelotu. Takisto si zvolil svojich rytierov okrúhleho stola s ktorými sa stretával raz do roka na deň svätého Juraja (patrón Anglicka) na Windsorskom zámku. Rytierstvo bolo skvelým spôsobom pre mužov v krajine, lebo im umožňovalo získať bohatstvo, slávu aj rešpekt. Čierneho Princa sa dokonca obávali aj Francúzi.

Čierna smrť

Celé 14. storočie bolo poznačené poklesom populácie v dôsledku krízy v poľnohospodárstve a chorôb. Najväčšia epidémia ochorenia označovaného ako čierna smrť (pravdepodobne mor), zasiahla Britániu v rokoch 1348 – 1349. Šírila sa rýchlo, vďaka nedostatočnej hygiene a potkanom. Usmrtila viac ako 1/3 populácie, celé dediny a mestá boli vyľudnené. Trvalo takmer tri storočia, kým počet obyvateľov dosiahol čísla z roku 1300 (4 000 000). Ešte koncom 13. storočia z dôvodu vzrastu cien veľkostatkári prestali platiť roľníkom za ich prácu a vrátili sa k nevoľníctvu. Dedinčania dostali pôdu do daru a museli odvádzať daň. No po epidémii klesol počet obyvateľov natoľko, že nemal kto pracovať. Parlament a kráľ sa snažili zvýšiť platy. Aj roľníci si uvedomili, že peniaze im za prácu patria, čo v konečnom dôsledku znamenalo koniec nevoľníctva. Veľkostatkári boli nútení dávať pôdu do prenájmu nižším statkárom a takto vznikla nová spoločenská vrstva tzv. „yeomens“, ktorá sa stala dôležitou súčasťou štátnej ekonomiky. Aj život roľníkov sa zlepšil, mali dosť peňazí na stavbu kamenných domov, pevnejších ako drevené. V ekonomike nastali aj ďalšie zmeny; hlavná exportná surovina – vlna – bola nahradená hotovými šatami. Mešťania spracovávali surovú vlnu v nových textilných fabrikách a predávali ju so ziskom. Tieto fabriky boli najmä na západe krajiny v Yorkshire a Walese. Eduard III. si udržal popularitu medzi ľuďmi aj napriek chorobám a zlej finančnej situácii v krajine.
Horšie na tom bol jeho vnuk Richard II., ktorý nastúpil na trón v roku 1377. Jeho otec, Čierny princ Eduard zomrel krátko predtým. Richard mal iba 11 rokov a tak vládli jeho poradcovia, ktorí zaviedli daň na každého obyvateľa nad 15 rokov. V roku 1381v po opätovnom vysokom zvýšení sa začali obyvatelia búriť. Vzbura sa šírila najmä z bohatších oblastí, Kentu a East England, ku ktorým sa pridali aj chudobnejšie kraje. Ďalší dôvod na vzburu dali veľkostatkári, ktorí z roľníkov znova robili nevoľníkov, pretože to bolo finančne výhodnejšie. Vzbúrencov viedol Watt Tyler, ktorý vyhlasoval, že pred bohom sú si všetci rovní, tak prečo by mali byť obyvatelia delení na vrstvy. Vzbura trvala iba pár týždňov, pričom roľníci obsadili väčšinu Londýna, kde sa k ním pridali aj mešťania. Richard sľúbil, že vyhovie požiadavkám vzbúrencov a zruší nevoľníctvo. Svoj sľub nedodržal a vodcov dal obesiť. No revolúcia aj tak znamenala výstrahu pre panovníka a šľachtu. Richard mal problémy aj so svojimi šľachticmi a využíval svoje právomoci proti nim. Svojho strýka, Jána z Gentu, jedného z najsilnejších mužov v krajine, dal uväzniť. Jeho syn Henrich z Lancasteru mu to neodpustil a v roku 1399, keď bol Richard zaneprázdnený situáciou v Írsku, Richarda zosadil.

Richard nemal potomka a tak znova vypukol boj o trón medzi synom Eduarda III. a Henrichom. Henrich nakoniec získal podporu šľachticov a nastúpil na trón ako Henrich IV. Zvyšok života strávil obnovovaním kráľovskej autority a zabezpečovaním trónu pre svojho syna. Cítil hrozbu ďalšej vojny. Vzbura roľníkov vzišla z nezhôd medzi ľudom a štátom, ale v krajine takisto vzrastali nezhody s cirkvou. Cirkevní hodnostári dávno nedodržiavali kresťanské ideály, mnohým šlo len o zisk a bohatstvo. S poddanými zaobchádzali kruto a ľudia odmietali platiť cirkevnú daň. Situáciu ešte zhoršil fakt, že od roku 1309 bol sídlom pápeža Avignon vo Francúzsku, s ktorým Angličania viedli vojnu. Ľudia si mysleli, že platením daní pápežovi pomáhajú Francúzom. S tým súhlasil aj kráľ a znížil cirkevnú daň. Cirkev neprotestovala, lebo bola na jednej strane s vládnúcou vrstvou. Mnohí hodnostári pochádzali zo šľachtických rodov a vymenoval ich sám kráľ. Keď roľníci v roku 1381 obsadili Londýn, popravili arcibiskupa z Canterbury, ktorý bol zároveň kráľovským kancelárom. Kresťania už neboli odkázaní na učenie kňazov, lebo začali vychádzať náboženské knihy v anglickom jazyku, ktoré im poskytovali dostatočné vedomosti. Autorita cirkvi klesla. Dokonca vznikla jej odroda tzv. „lollardy“, vedená Johnom Wycliffom, oxfordským profesorom. Išlo im o čistotu cirkvi, bez svetského bohatstva. Mali podporu aj v radoch šľachty, lenže nasledujúci kráľ Henrich IV. bol verný tradičnej cirkvi. Lollardov zakázal, dokonca ich dával popravovať.

Storočná vojna pokračujeupraviť | upraviť zdroj

V roku 1413 Henrich IV. zomrel a na trón nastúpil jeho syn Henrich V. Do dejín vošiel ako jeden z najschopnejších anglických vládcov. Podobne ako Eduard III. si robil nároky na francúzsky trón a v roku 1415 obnovil boje proti Francúzom. Spočiatku ťažil z výhody roztrieštenosti francúzskej šľachty a slabého kráľa Karola VI. Takisto sa mohol spoliehať na podporu Burgundska. Lepšie vyzbrojení Angličania porazili Francúzov pri Azincourte. Medzi rokmi 1417 až 1420 sa Henrichovi podarilo získať Normandiu a okolité územia. Oženil sa dcérou francúzskeho kráľa, Katarínou z Valois, a bol uznaný ako dedič francúzskeho trónu. Ale nikdy sa tam kráľom nestal – zomrel skôr ako Karol VI., po ktorom mal dediť. Jeho syn Henrich VI. sa ako deväťročný stal vládcom oboch krajín.
Francúzi posilnení národným cítením získali prevahu. Na ich čele stála Jana z Arku, hlboko veriace sedliacke dievča, ktorá Angličanom uštedrila niekoľko krutých porážok. Padla však do burgundského zajatia a bola vydaná Angličanom. Tí ju v roku 1431 upálili za kacírstvo. Neskôr ju vyhlásili za svätú. Angličania aj napriek snahe pomaly prehrávali túto pre nich nákladnú, vyše sto rokov trvajúcu vojnu. Ich spojenci stratili dôveru a opustili ich. Stratou Gaskoňska v roku 1453 sa storočná vojna skončila. Anglicko stratilo všetky územia vo Francúzsku okrem prístavu v Calais.

Vojna ružíupraviť | upraviť zdroj

Henrich VI. bol veľmi inteligentný a prahol po vzdelaní. Dokonca dal založiť kráľovskú fakultu na univerzite v Cambridge a prestížnu školu Eton College. Nesúhlasil s bojachtivými šľachticmi, radšej trávil čas v študovniach. Bol preto nevhodný kráľ pre toto búrlivé obdobie. Navyše si veľmi zle zvolil svojich poradcov. Šľachta sa otvorene pýtala, či je trón oboch krajín v správnych rukách. Dobre si pamätali ako Henrich IV. získal trón po zosadení Richarda II. V tomto období bolo v Anglicku asi 60 silných šľachtických rodov. Mnohé z nich vlastnili súkromné armády. Nakoniec sa šľachta rozdelila na dva tábory – tých, čo ostali verní Henrichovi VI. – Lancasterovci a tých, čo podporovali vojvodu z Yorku – Yorkovci. Neskôr bol tento konflikt nazvaný vojna ruží, lebo symbol Lancasterovcov bola červená a Yorkovcov biela ruža. Po bojoch získal v roku 1461 trón syn padlého vojvodu z Yorku, Eduard. Eduard IV. uväznil Henricha VI. v Toweri. O deväť rokov neskôr ho vyslobodila armáda Lancasterovcov a Eduarda vyhnali z krajiny. Ten ale využil podporu juhoanglických mešťanov, s ktorými mali Yorkisti silné obchodné vzťahy a v roku 1471 znovu porazil Lancasterovcov. Henrich zomrel v Toweri krátko na to, pravdepodobne bol zavraždený. Boje však pokračovali. Eduard zomrel v roku 1483 a zanechal dvoch malých synov. Jeho ambiciózny brat Richard z Gloucestru ich dal uväzniť a stal sa kráľom Richardom III. Neskôr boli obaja princovia zavraždení. Ich smrť sa dáva do súvislosti s Richardom vďaka Shakespearovej hre Richard III. Nikde v dejinách sa nespomína, že by ich dal zavraždiť Richard, aj keď dôvod na to mal. Ako kráľ nebol populárny ani medzi Lancasterovcami ani medzi Yorkovcami. V roku 1485 pristál pri brehoch Anglicka Henrich Tudor, potomok Johna Gaunta, napoly waleského pôvodu. Obe strany ho začali podporovať. S Richardom sa stretol v bitke pri Bosworthe. Porazil jeho armádu a Richard sám padol v boji. Henrich bol korunovaný priamo na bojisku. Vojna ruží takmer zničila Anglickú monarchiu. Nová dynastia Tudorovcov musela vynaložiť veľké úsilie na jej obnovu. Takisto v týchto bojoch vymrelo veľa šľachtických rodov.

Stredoveká spoločnosťupraviť | upraviť zdroj

Neskorý stredovek priniesol viaceré zmeny do vývoja spoločnosti. Najvyššie priečky v hierarchii už tradične zaujímala šľachta, vojvodovia a grófi, aj keď v dôsledku vojen ich počet klesol. Pod nimi boli rytieri. Z pôvodných ozbrojených bojovníkov sa postupne zmenili na civilizovaných gentlemanov a farmárov. Za vlády Eduarda I. ich počet rapídne vzrástol. Vedľa nich boli slobodní občania krajiny. Ku koncu stredoveku sa aj nevoľník mohol po odpracovaní určitého počtu rokov stať slobodným občanom. Slobodní občania riadili chod miest. Objavujú sa začiatky obchodnej únie, keď sa menej významní remeselníci začali spájať a spolupracovať, aby si uchránili svoje záujmy pred konkurenciou. Obchodníci začali po Európe zakladať obchodné stanice. Spoločnosti zodpovedné za ich chod naberali na dôležitosti a stávali sa najsilnejšími inštitúciami v mestách. Čo sa týka výplat, situácia bola lepšia, keďže v dôsledku rozšírenia chovu oviec bol v krajine dostatok mäsa a ceny obilia klesli. V mestách sa do popredia dostávala nová spoločenská vrstva. Mešťania vďaka založeniu nových škôl mohli získať lepšie vzdelanie a začali sa považovať za rovnocenných s rytiermi a vidieckou nižšou šľachtou. Pribúdalo najmä množstvo nových právnikov. Koncom 15. storočia títo úspešní právnici, mešťania, výrobcovia šiat a obchodníci vytvorili novú tzv. strednú vrstvu spoločnosti.

S rastom gramotnosti súviselo aj množenie náboženskej literatúry v anglickom jazyku. Spomínaná Wycliffova odroda cirkvi získavala podporu najmä u novovzniknutej strednej vrstvy. Aj parlament prešiel určitými zmenami, hlavne čo sa týka jeho zloženia. Eduard I. pozýval do parlamentu rytierov a mešťanov, lebo ich moc vzrastala a mohli mu zabezpečiť potrebné peniaze. Za vlády Eduarda III. začal parlament kontrolovať kráľovské výdavky a získal kontrolu nad peniazmi v štáte. V tomto období sa v parlamente upevnil dvojkomorový systém – Snemovňa lordov, kde mala zastúpenie šľachta a cirkev, a Snemovňa reprezentantov, zastúpená prevažne strednou vrstvou obyvateľstva. Ale chudobní stále nemali zastúpenie a tak jediný spôsob ako prezentovať svoje požiadavky boli vzbury.

V právnom systéme pretrvával poriadok z 12. storočia. Väčšinu prípadov riešil kráľovský súd a oblastné súdy pomaly zanikali. Ale kráľ v 14. storočí už nevládal sám riešiť všetky spory a tak Eduard III. v roku 1363 vymenoval skupinu sudcov, ktorí putovali medzi mestami a starali sa o menšie prípady. Väčšinou pochádzali z nižších šľachtických rodov.

Stredoveké ženy mali nezávideniahodnú pozíciu. Cirkev kázala, že žena má byť pokorná a úctivá, podriadená mužovi. Aspoň tak chápal biblické ideály vtedajší svet. O manželstvách rozhodovali rodičia, nie samotní snúbenci, lebo výhodné manželstvo mohlo zabezpečiť peniaze a moc. Niekedy dokonca aj kráľovskú korunu. Po uzavretí manželstva žena musela akceptovať autoritu svojho manžela, za neuposlúchnutie bývala často bitá. Jej prvoradou povinnosťou bolo zabezpečiť potomkov, najlepšie synov. To bola dosť nebezpečná úloha, lebo pôrody prebiehali v nevyhovujúcich podmienkach a veľa detí umieralo krátko po narodení. Ďalej sa žena musela starať o statok, zabezpečovať zásoby na zimu a viesť celé panstvo počas manželovej neprítomnosti. Ženy z vyšších vrstiev museli mať aj vedomosti z bylinkárstva na liečenie chorých. Ženy roľníkov zase pomáhali s prácou na poli. Pozícia ženy sa zlepšila po smrti manžela, keď sama prevzala kontrolu nad majetkom. Ale veľa z týchto žien sa znova vydalo, lebo na všetko samy nestačili.

Wales a Škótskoupraviť | upraviť zdroj

Wales

Eduard I. ovládol Wales koncom 13. storočia. Priviedol anglických občanov, aby obohatili populáciu tamojších miest. Angličania vytlačili pôvodných obyvateľov na západ do hôr a zabrali ich pôdu. Walesania taktiež museli slúžiť v anglickej armáde. Vo vojnách sa preslávili najmä ako skvelí lukostrelci. Na konci 14. storočia sa objavil muž pripravený vzdorovať Angličanom. Owain Glyndŵr, jediný waleský princ, ktorého nasledoval celý národ. Najskôr sa pripojil k revolte na normansko-waleských hraniciach, kde sa miestni šľachtici snažili vymaniť spod anglickej kontroly. Po 10 rokoch revolta prerástla do občianskej vojny a v roku 1400 bol Owain vyhlásený za waleského princa. Ale napriek všemožnej snahe nebol schopný ubrániť sa presile. Po roku 1410 stratil takmer všetkých podporovateľov, keď Walesania zistili, že nemajú šancu uspieť. No podobne ako William Wallace v Škótsku, Owain posilnil národnú identitu v krajine.

Škótsko

V Škótsku| bola situácia podobná ako v Anglicku, tiež neuniklo čiernej smrti a vojnám. Škóti pykali aj za spojenectvo s Francúzmi v storočnej vojne. Angličania opakovane útočili na južné oblasti, zdroje bohatstva. Aj škótski králi mali konflikty so šľachtou. Mnohí boli zavraždení a keďže následníci museli najskôr dospieť, šľachta mohla vládnuť a riadiť krajinu po svojom. Aj títo šľachtici mali svoje súkromné armády, nemuseli sa spoliehať na vojsko zverbované z nevoľníkov. Rozšírili sa klany – skupiny ľudí okupujúcich určité územie majúcich jedného vodcu. Jednotlivci často dobrovoľne vstupovali do klanov, pre ochranu.

V roku 1482 Anglicko obnovilo snahu o ovládnutie Škótska a Eduard IV. obsadil Edinburgh. Ku koncu 14. storočia sa aj Škótsko začalo rozvíjať. Vytvoril sa parlament a obyvatelia mali možnosť diskutovať o vládnych veciach. Mestá sa rozrastali najmä vďaka exportu vlny. Škótske spojenectvo s Francúzskom prinieslo určité výhody. Pomohlo šíreniu vzdelanosti, zakladali sa nové univerzity na spôsob Parížskej. Boli to medzi inými aj St. Andrews v roku 1412, Glasgow roku 1451 a Aberdeen roku 1495. Skrátka Škótsko sa stalo rovnocenným partnerom Anglicka.

Novovekupraviť | upraviť zdroj

Zdroj:
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.

[1]