Boje pri Prievidzi
Súčasť Slovenské národné povstanie
Dátum 14. september - 18. september 1944 Miesto Prievidza a okolie Výsledok víťazstvo Nemcov
Protivníci
nemecká bojová skupina Schill	Prvá česko-slovenská armáda na Slovensku, partizánske skupiny
Velitelia
SS-Stubaf. Rudolf-Otto Klotz	pplk. Ján Malár, plk. pech. Mikuláš Markus
Sila
počet vojakov nezistený	800 vojakov a 200 partizánov
Straty
nezistený počet	nezistený počet, k 15. septembru: 150 mŕtvych 200 zajatých 9 diel 3 protitankové kanóny[1]:541
Historický portál

Bitka pri Prievidzi bolo bojové stretnutie Slovenského národného povstania, ktoré sa odohralo medzi jednotkami IV. Taktickej skupiny „Muráň“ Československej armády na Slovensku podporovanej partizánskymi skupinami na jednej strane a nemeckou bojovou skupinou „Schill“ na strane druhej. Boje sa odohrali od 14. do 18. septembra 1944 a vyvrcholili neúspešným útokom povstalcov, ktorého cieľom malo byť oslobodenie Prievidze. Tento neúspech napokon viedol k ústupu z Turca.

Predohra

Bližšie informácie v hlavnom článku: Bitka pri Baťovanoch

Dňa 8. septembra sa povstalecké jednotky skupiny „Weinhold“ stiahli z Baťovan a v popoludńajších hodinách sa pokúšali zachytiť sa na línii Malé Uherce - Malé Kršteňany – Veľké Kršteňany a časť z jednotiek ustúpila do Vestenickej doliny, Živelný pokus partizánov z oddielu „Vtáčnik“ opätovne obsadiť Baťovany nepriniesol úspech a skončil sa veľkými stratami. Následne 9. septembra o 6.00 hod. atakovali jednotky okupantov pozície povstalcov. Útok podporovala delostrelecká paľba a nálet troch strmhlavých bombardérov.

Nemecký útok vojakov stot. Weinholda zaskočil. Podmínované mosty cez Nitru nevybuchli a zmätok ešte viac vzrástol, keď na všetkých obranných úsekoch odrazu vypadlo telefonické spojenie. O 11.02 poslal stot. Weinhold na veliteľstvo Československej armády na Slovensku telegram so správou, že nepriateľské „tanky“ prelomili obrannú líniu pri Malých Uherciach. O niekoľko minút neskôr padol do zajatia. Hneď v noci z 9. - 10. septembra zaútočila rota „Tantau“ zo skupiny „Schill“ na obec Skačany. Podarilo sa im obec obsadiť, no ráno ich odtiaľ vyhnal útok partizánov. Okupanti obsadili Oslany a celý postup skupiny „Schill“ nahor údolím Nitry sa podarilo zastaviť až vo večerných hodinách toho dňa a to južne od čiary Chalmová – Bystričany. ^[2] Do Banskej Bystrice dorazili prvé správy o zlej situácii pri Malých Uherciach krátko po trinástej hodine.

Dňa 10. septembra 1944 o 20.00 hod. vstúpila do platnosti nová organizácia povstaleckých síl a jednotky na Hornej Nitre vytvorili IV. Taktickú skupinu (IV. TS) s krycím menom „Muráň“ pod velením pplk. Jána Malára (brata generála Augustína Malára). V ten istý deň podniklo nemecké letectvo veľký nálet na letisko Tri Duby, pri ktorom zničilo 13 povstaleckých lietadiel kombinovanej letky. Povstalecké sily tak prišli o leteckú podporu, čo sa týkalo samozrejme aj síl na Hornej Nitre ^[2]

Už ráno 11. septembra 1944 napadli tri Ju 87 obrannú líniu IV. taktickej skupiny pri Bystričanoch. Hneď po skončení náletu sa pred zákopmi objavila nemecká pechota a obrnené vozidlá. Povstalecké jednotky boli účinkami bombardovania natoľko otrasené, že vôbec nekládli odpor a rozpŕchli sa. Pplk. Malár dokázal časť utekajúceho mužstva zhromaždiť v záchytnom postavení na čiare Dolné Lelovce – južný okraj Zemianskych Kostolian – Dolný Kamenec – Horný Kamenec. Zvyšok vojakov dezertoval. Esesáci nedobyli Zemianske Kostoľany len vďaka tomu, že SS-Stubaf. Klotz nasadil v ten deň svoje hlavné sily proti skupine „Jeleník“ z III: TS, ktorá bola vytlačená z Hornej Vsi k horskej osade Cerová.

Velenie povstaleckej armády si začalo uvedomovať nebezpečnú situáciu. Na rozkaz generála Goliana odcestoval do Zemianskych Kostolian náčelník štábu velenia povstaleckej armády mjr. gšt. Július Nosko s úlohou „urobiť poriadok“. Padlo rozhodnutie úsek posilniť ďalším jednotkami sformovanými v prvých dňoch povstania. Na Hornú Nitru bola odvelená čata por. Spiššáka s troma kanónmi 20 mm vz. 36 Oerlikon. Palebné postavenie zaujala pri Zemianskych Kostoľanoch. Úsek bol posilený čatou troch KPÚV vz. 37M. Po technických problémoch k Zemianskym Kostoľanom napokon dorazila aj rota KPÚV npor. Galuščáka zložená zo štyroch kanónov KPÚV 7,5 cm (PAK 40) a tanková čata por. útv, Pavla Krúpu, ktorú tvorli štyri ľahké tanky LT vz. 38. Tri z nich najskôr natankovali nesprávny benzín no napokon sa technický problém podarilo vyriešiť. Tank čat. Váňu a ďalší tank zostali pri Novákoch na výšine „Na Bezinách“, ďalšie dva tanky čaty sa presunuli k Zemianskym Kostoľanom Pre kanóny Galuščákovej roty najskôr chýbali delostrelecké ťahače a tak sa kanóny na hornom Ponitrí objavili až 15. septembra. ^[3]

Nová povstalecká obrana bola vytvorená pred Zemianskymi Kostoľanmi tak, aby chránila prístupy k mestu Nováky od západu a od juhu. Na južnom smere od Oslian zaujal obranu novosformovaný prápor tvorený dvoma rotami pod velením kpt. pech. Jozefa Bradáča. Jedna z rôt pod velením npor.pech. Františka Heinricha sa zakopala pred dedinou Vieska, druhá sa zakopala naľavo od Viesky. Vestenickú dolinu s údolím rieky Nitrice bránili dve dobrovoľnícke pešie roty, ktoré mali názov podskupina „Kolník“. Roty boli podporované batériou troch kanónov 76,5 mm . Obrany sa mal zúčastniť aj aj prápor (vel. Peter Kubík) z partizánskej brigády kpt. Jána Nálepku.^[4] Pred Zemianskymi Kostoľanmi sa už objavila aj tanková čata por. Krúpu.

Po zaistení dobytého územia obnovili jednotky Schillu postup až 12. septembra. Rozdrvili slabú obranu vo Vestenickej doline no ďalej na Nováky nepostupoval. Po nemeckom útoku boli povstalecké sily pred Novákmi zredukované na jednu neúplnú pešiu rotu, tankovú čatu a jednu batériu a dva mínomety. Nasledujúci deň Nemci zaútočili na Nováky z oboch smerov.

Útok skupiny „Schill“ na Zemianske Kostoľany a Nováky sa začal na svitaní 13. septembra 1944. Už v noci prenikla cez obranné línie nemecká útočná skupina SS-Uscha. Ludwiga, ktorá obsadila sklady PHM.223. Hneď po rozvidnení zaútočil prápor „Teuteberg“ na povstalecké obranné postavenie v údolí Nitry, zatiaľ čo príslušníci práporu „Kettgen“ vyrazili na pochod naprieč Drieňovským podhorím s úlohou napadnúť ľavé krídlo podskupiny „Kolník“, pozície ktorej sa nachádzali na pri Sučanoch (dnes Nitrianske Sučany).

O 08.45 hod. začala po krátkej delostreleckej príprave zo Skačian postupovať nahor údolím Nitrice obrnená skupina „Rösser“ a čata „Pikowitz“. Po prekročení rieky Nitrice približne o 9.30 hod napadli pozície podskupiny „Kolník“. Na začiatku boja padol veliteľ delostreleckej batérie por. Rosínsky-Rosenberg. Jednotky npor. Kolníka odolávali esesákom až do 11.00 hod., keď ich zboku napadli muži SS-Ostuf. Kettgena. Nemecké jednotky prenikli do Novák. Počas boja zahynulo 14 slovenských vojakov a partizánov. nemcom do rúk padli aj všetky tri kanóny 76,5 mm vz. 17 batérie, ktorá podporovala jednotku npor. Kolníka.^[2]

Po začatí nemeckého útoku údolím Nitrice sa tank por. Kúpu a ďalší tank presunuli od Zemianskych Kostoľan späť k Novákom. Tanky stojace Na bezinách boli zaskočené a tank čat. Váňu bol zničený. Druhý tank unikol a pripojil sa k zbytku čaty.^[3]

Hlavné sily IV. taktickej skupiny pred Zemianskymi Kostoľanmi prvý nemecký nápor odrazili, no svoje pozície na začiatku po nemeckom bombardovaní opustili vojaci Heinrichovej roty zanechajúc na mieste všetky svoje zbrane a tak nemecký útok musel odrážať zbytok skupiny. Npor. Heinrich bol za toto zlyhanie a opustenie pozícii stíhaný justičnými orgánmi Československej armády na Slovensku. Kritickú situáciu za pokúšal zachraňovať kpt. gšt. Vlček, ktorý rýchlo zháňal v Novákoch jednotky, aby ich nasmeroval do priestoru Viesky. Po správe o rozbití podskupiny „Kolník“ boli však bol zbytok IV. taktickej skupiny nútený urýchlene vyprázdniť obranné postavenie.^[4]

Ústup vojakov kpt. pech. Jozefa Bradáča, ktorí sa presúvali cez Veľkú a Malú Lehotu do obce Cígeľ a ďalej cez Sebedražie a Koš, kryli Krúpove tanky. Stot. Malár sa na príkaz pplk. Malára pokúšal zachytiť povstalecké jednotky pri obci Koš, no veľká časť vojakov a partizánov odhodila zbrane a bezhlavo ustupovala cez Cigeľ a Sebedražie až do Handlovskej doliny ostreľovaná nemeckými samohybnými dela a húfnicami.^[2]

Okolo poludnia obsadili Nemci Zemianske Kostoľany a po nadviazaní spojenia s údernou skupinou SS-Uscha. Ludwiga, ktorá desať hodín úspešne bránila sklady PHM, začali postupovať na Nováky. K večeru 13. septembra sa celá IV. TS prakticky rozpadla.

Najcenejšou korisťou, ktorá po obsadení Zemianskych Kostoľan padla okupantom do rúk, bol približne jeden milión litrov benzínu, ktorý začali okamžite začali odvážať do Nemecka.^[2]

Priebeh bojov pri Prievidzi

Vo večerných hodinách 13. septembra sústreďoval veliteľ taktickej skupiny pplk. Malár svojich vojakov na kóte 394 Banské. Zdecimovaná IV. taktická skupina sa zúžila na dve neúplné pešie roty, jednu pioniersku rotu, tri tanky LT vz 38 čaty por. Krúpu, čatu Oerlikonov (3 kusy), 2 mínomety a jeden poľný kanón 76,5 mm. Velenie povstaleckej armády medzitým nariadilo, aby sa do Handlovskej kotliny presunuli posily z úsekov I., II. a III. taktickej skupiny a veliteľ výcvikového priestoru Oremov Laz 243 mjr. Alexander Korda priviezol z vlastnej iniciatívy pre IV. taktickú skupinu jeden poľný kanón 76,5 mm vz. 17 aj so zásobou streliva.^[2]

Pred svitaním vysunul pplk. Malár pešie roty stot. Jána Gondu a npor. Jozefa Alakšu spoločne s tankami LT vz. 38 na južný okraj Prievidze. Prichádzajúce posily boli zasadzované na obrannú líniu Necpaly 246 – kóta 372,6 Kopanice – kóta 394,0 Banská – kóta 701,5 Jelení Vrch – kóta 971,5 Veľký Grič – kóta 1135,0 Biely Kameň.^[2]

Krátko po rozvidnení zaútočila nemecká pechota podporovaná útočnými delami a náletom troch strmhlavých bombardérov na Prievidzu. Jednotky kpt. Gondu takmer bez boja opustili svoje pozície a stiahli sa k Nemeckému (dnes Nitrianskemu) Pravnu. Tri tanky sa stiahli na kótu Banská. V popoludňajších hodinách Nemci atakovali pozície IV. TS na tejto kóte, no boli odrazení.

Zatiaľ čo jednotky skupiny Schill zaisťovali priestor Prievidza - Bojnice a pri Novákoch sa koncentrovali na prielom do regiónu Turiec, na strane IV. taktickej skupiny bolo v plnom prúde preskupovanie a posilňovanie síl. Dňa 14. septembra prevzal velenie nad taktickou skupinou plk. pech. Mikuláš Markus, ktorý obranu povstalcov sformoval nasledovne. Smer Prievidza - Nemecké Pravno na čiare Poruba - Lazany - Brezany prehradila rota kpt. Gondu z V. taktickej skupiny posilnená o rotu stot. Schleicherta a rotu Brezány z II. partizánskej brigády M: R. Štefánika (veliteľ Viliam Žingor). Obrana bola posilnená zosilnenú čatou protitankových pušiek a družstvom ťažkých guľometov.^[2]

Smer na Handlovú a do centra povstania prehradzoval nový, 34. peší prápor „Diamant (kpt. Eugen Surovčík), ktorý Markus zo zvyšku peších jednotiek IV. TS a cyklistickej roty sformoval 15. septembra . Nová jednotka mala zaujať pozície v priestore Brezany - Necpaly. Dôležitú kótu 394,0 Banská na východ od Prievidze chránil 32. prápor „Kremeň (kpt. Pavel Čellár) posilnený o čatu Oerlikonov a tri tanky poručíka Krúpu. Na ľavom krídle povstaleckej obrany zaujala 15. septembra obranu elitná rota leteckého dorastu (npor. Michal Minka). Údolie rieky Nitra s prístupmi na Handlovú chránili partizáni z II. práporu brigády kpt. Jána Nálepku (veliteľ Gejza Šproch).^[4]

Palebné postavenia poľného delostrelectva IV. TS, ktoré tvorila trojdelová batéria húfnic 100 mm vz. 14/19, štvordelová batéria kanónov 76,5 mm vz. 30 a dvojdelová batéria kanónov 76,5 mm vz. 17 sa nachádzalo medzi obcami Veľká Čausa a Ráztočno.^[2]

Nemecké plány boli jasné. Prienikom do Turca mala skupina Schill vpadnúť do tyla V. taktickej skupine, ktorá doteraz úspešne odolávala náporu 178. divízie Tatra, No skôr ako tak mohli okupanti urobiť museli zabezpečiť výšiny nad Prievidzou, z ktorých povstalci ohrozovali zásobovacie trasy údolím rieky Nitra. A najdôležitejšou z nich bola kóta 394 Banská.

Uvedomovalo si to aj povstalecké velenie a na obranu kóty bola vyčlenená III/32 pešia rota (npor. Ľudovít Žvach), tanková čata por. Krúpu, čata Oerlikonov, družstvo ťažkých guľometov a jeden kanón KPÚV 7,5 cm (Pak 40) z roty npor. Galuščáka.

Dňa 15. septembra 1944 viedli nemecké jednotky len malé prieskumné boje doprevádzané mohutnou delostreleckou paľbou, ktorá si však na strane vojakov IV TS vyžiadala obete a zranených, Takmer došlo k rozpadu obrany, keď časť vojakov práporu „Kremeň“ svojvoľne opustilo pozície a dalo sa na ústup. Napokon sa ich podarilo vrátiť späť. Úspechom tohto dňa bolo, že vojaci kpt. Jelínka z III. taktickej skupiny obsadili Hornú Ves pri Oslanoch a vyhnali odtiaľ dve roty 983. práporu Landwehru, ktorý však velenie Schillu považovalo za „úplne nepoužiteľné“.

V raňajších hodinách 16. septembra sa okupanti pokúsili dobyť Banskú opäť, no opätovne boli odrazení. V tento deň navštívil povstalecké jednotky na Hornej Nitre veliteľ Česko-slovenskej armády na Slovensku gen. Ján Golian a povzbudzoval vojakov.

V dopoludňajších hodinách 17. septembra zaútočili Nemci na Banskú opäť. Ich útok bol odrazený a výpad tankov čaty por. Krúpu zahnal esesákov. Krúpov veliteľský tank s číslom V-3.081 sa však počas útoku ocitol až príliš vpredu, čo nemeckí vojaci využili. Krytí dymovou clonou za pomoci kumulatívnej nálože zničili Krúpov tank. Trojčlenná posádka zahynula. Ďalšie dva tanky utrpeli poškodenia a stiahli sa do blízkeho lesíka Borina.^[3]

Situáciu ťažko skúšaných obrancov Banskej mala uľahčiť 3/II rota (Ján Jakab) z brigády kpt. Nálepku, ktorej plk. Markus nariadil zlikvidovať nepriateľskú delostreleckú batériu v Cigli. Partizánom sa síce podarilo vniknúť do dediny, ale zakrátko z nej boli vytlačení dvomi nemeckými „panciernikmi“ obrnenými transportérmi z čaty „Cramer“.^[2]

Po odrazení povstaleckých výpadov Nemci znovu zaútočili na Banskú, príslušníci práporu „Kremeň“ už nedokázali ich náporu odolať a začali ustupovať. Panika sa rýchlo šírila i medzi ďalšími jednotkami a postup esesákov bol zastavený len vďaka hrdinskému odporu mladých letcov z roty npor. Minku na záložnej obrannej línii východne od Veľkej Čausy.

V popoludňajších hodinách okupanti opätovne ovládli Hornú Ves a podvečer dobyli aj susednú dedinu Radobica. Velenie povstaleckej armády potom veliteľovi III. TS plk. pech. Pavlovi Kunovi nariadilo, aby sa sústredil na budovanie obrany západných a juhozápadných prístupov k Žarnovici.

Na 18. septembra chystalo povstalecké velenie protiútok, ktorým chcelo zvrátiť situáciu pri Prievidzi sa mali opätovne pokúsiť získať Prievidzu. Plán útoku vyzeral nasledovne. Ako prví mali zo severu v smere Nemecké Pravno - Bojnice zaútočiť vojaci kpt. Gondu a kpt. Schleicherta a partizánskej roty „Brezány“. Mal to však byť len vedľajší útok, ktorý by upútať protivníka a naviazal do priestoru Bojníc čo najviac jeho síl. Následne mal prísť hlavný útok z východu a juhovýchodu, ktorého sa okrem práporov „Diamant“ a „Kremeň“ mali zúčastniť aj partizánsky zväzok Alexander Nevskij a 31. peší prápor „Korunt“ (kpt. Ján Hlucháň). Odbidve tieto formácie boli pridelené veleniu IV. TS ako posila a postupne sa presúvali do východzieho priestoru. Ako palebná posila mala phipomobilnú batériu obstarožných poľných kanónov 76,5 mm vz. 5/8 „Vltava“ (npor. Štefan Holčík) z Detvy. Súčasne mal 2. prápor partizánskej brigády kpt. Nálepku mal cez Cigeľ a Sebedražie obísť ľavé nemecké krídlo a zaútočiť na Prievidzu.

Dôkladne naplánovaná akcia sa však skončila fiaskom. Železničné transporty s práporom „Korunt“ totiž začali do Handlovej prichádzať až pred poludním 18. septembra 1944, takže sa útok začal bez neho. Veliteľ zväzku Alexander Nevskij Karasiov-Stepanov zostal s väčšinou svojich mužov odpočívať v Kordíkoch pri Banskej Bystrici. Na hornú Nitru vyslal len prieskumnú hliadku. Zlyhali aj partizáni z brigády kpt. Nálepku. Nielenže nesplnili rozkaz, ale navyše umožnili Nemcom obsadiť horu Veľký Grič, sotva 4 km od juhozápadného okraja Handlovej. V ohrození sa tak ocitol celý tyl IV. taktickej skupiny a tak strategickú výšinu museli za cenu vysokých strát znovu dobyť príslušníci práporu „Korunt“.Ďalší traja vojaci kpt. Hlucháňa zahynuli pri bombardovaní železničnej stanice v Handlovej, na ktorú o 16.20 zaútočili tri strmhlavé bombardéri Ju 87. Pod fiasko povstaleckej akcie pri Prievidzi sa podpísal aj fakt, že útok rôt „Gonda“, „Schleichart“ a „Brezány“ z neznámych príčin začal až o 15.00 hod. ^[2][5]

Veliteľ taktickej skupiny plk. Markus hlásil ^[5]:

Ústup z Turca

Neúspech povstaleckého útoku mal nedozierne následky. Neskorý začiatok útoku rôt „Gonda“, „Schleichart“ a „Brezány“ mal za dôsledok, že velenie skupiny Schill malo dostatok času sústrediť prápor „Kettgen“, rotu „Stubenböck“, čatu „Pikowitz“ a tri samohybné delá v priestore Bojnice. Esesáci potom rozprášili partizánsku rotu a jednotky V. TS zahnali na ústup. Následne odstránili alebo obišli zátarasy na ceste Prievidza – Brezany a o 22.00 hod. vnikli do Nemeckého Pravna, kde ich nadšene privítalo miestne zväčša etnicky nemecké obyvateľstvo obce, ktoré im následne aj ochotne pomáhalo. Iná bola situácia v obci Cach. Etnicky nemecké obyvateľstvo obce angažovalo v povstaní a na príchod okupačných jednotiek sa veľmi nešilo.^[2]

Po vyčistení Nemeckého Pravna sa jednotky bojovej skupiny „Schill“ rozdelili na dve časti. Roty „Tantau“, „Maier“ a „4.Kp.K“ s tromi samohybnými delami zatlačili rotu „Gonda“ na výšiny nad obcou Majzel, zatiaľ čo roty „Stubenböck“ a „Mathiebe“ spoločne s čatou „Pikowitz“ prenasledovali rotu „Schleichart“, ktorá ustupovala k Vríckemu sedlu.^[2]

Podvečer 19. septembra ustali nemecké útoky v priestore Gajdel. Za pomoci miestnych etnických Nemcov prenikli nemecké jednotky na kótu 829 Vyšehrad, odkiaľ mali Horný Turiec ako na dlani.

Počas dňa sa ale nemecké okupačné jednotky v priestore Prievidze stali po prvý krát terčom náletu lietadiel Česko-slovenského samostatného stíhacieho leteckého pluku Františka Fajtla. Fajtlove lietadlá útočili aj na kótu Vyšehrad a pri náletoch zničili niekoľko nákladných automobilov čím výrazne sťažili mobilitu jednotiek „Schillu“.

Od rána 20. septembra pokračoval nemecký útok v smere Majzel (dnes Vricko) - Rudno a Majzel - Kláštor pod Znievom v ústrety 178. pancer divízii Tatra. Pomocný útok bol smerovaný na Handlovú a Brusno. Toho istého dňa v popoludňajších hodinách sa okupanti aktivizovali aj na severe v priestore regiónu Turiec. Divízia „Tatra začala útočiť v smere Súčany - Dražkovce no útok jednotky V. Taktickej skupiny a partizáni z 1. česko-slovenskej partizánskej brigády J. V. Stalina (Jegorov) zastavili.^[5]

Nemci útok v smere Súčany - Dražkovce druhý deň zopakovali s oveľa väčším úspechom a začali prenikať k Slovenskému Pravnu. Veliteľ V. TS pplk. Emil Perko hlásil na veliteľstvo povstaleckej armády, že situácia je kritická. Od 15.00 hod. sa na veliteľstve v Banskej Bystrici konala porada veliteľov z Turca: veliteľa V. TS pplk. Emila Perka, veliteľa 1. česko-slovenskej partizánskej brigády M. R. Štefánika Velička a veliteľa 1. česko-slovenskej partizánskej brigády J. V. Stalina A. J. Jegorova s velením povstaleckej armády. Trvala až do 20. hodiny a podľa slov Juliusa Noska nepriniesla žiadne výsledky. Medzitým sa však situácia opäť zhoršila, nakoľko východné krídlo obrany Turca bolo jednotkami divízie „Tatra“ zatlačené na čiaru Dražkovce - Sklabiňa a na južnom obchvatnom smere postúpila bojová skupina „Schill“ až na čiaru Veľký Čepčín - Ivančiná.

Na naliehanie rozhodol gen. Golian, aby sa velitelia okamžite odobrali na svoje úseky a po zhodnotení situácie mal pplk. Emil Perko rozhodnúť a do 22.00 hod. hlásiť svoje rozhodnutie veliteľovi armády. Keďže sa velitelia príliš zdržali zisťovaním situácie rozhodol pplk. Perko o ústupe motorizovaného delostrelectva a trénov až o 24.00 hod. a veliteľa armády informoval až 22. septembra o 2.00 hod., keď rozhodol o ústupe pechoty. No rozkazy dorazili k jednotkám až okolo 5.00 - 6.00 hod. nadránom, takže sa jednotky začali odpútavať už za vidna. ^[5]

Vo svojej spomienkovej knihe Takto bojovala povstalecká armáda Július Nosko vyvracia omyly, ktoré sa objavpvali v upresňuje, že podľa jeho slov nepodarený ústup z Turca sa odohral večer 21. septembra a v noci na 22. septembra a kvôli mimoriadne zlej situácii na bojisku bol sťažený.

Dňa 23. septembra sa konalo zasadnutie pléna Slovenskej národnej rady, na ktoré boli pozvaní zástupcovia armády. Keďže veliteľ armády gen. Golian bol zdravotne indisponovaný, amádu zastupoval náčelník štábu Veliteľstva Česko-slovenskej armády na Slovensku mjr. gšt. Július Nosko a poverejník obrany SNR pplk. vet. Mikuláš Ferjenčík. Na zasadnutí sa naplno prejavila nedôvera komunistickej časti SNR voči veleniu armády, ktoré za ústup z Turca ostro kritizoval najmä Gustáv Husák. Július Nosko si na tie dni vo svojej knihe spomínal.^[5]

Július Nosko ďalej zhodnotil boje pri Prievidzi a ich celkový dopad na ústup z Turca.^[5]

Kontroverzie

Zatiaľ čo zdroj Klubert uvádza,^[2] že útok roty Jakab na nemeckú delostreleckú batériu v obci Cigeľ sa udial 17. septembra. podľa ^[4] a ^[5]sa udial až 18. septembra, teda počas povstaleckého útoku.

Boje na Hornej Nitre ukázali problematickosť nasadenia partizánskych skupín ako pravidelnej armády, ako aj zlú koordináciu medzi vojenskými jednotkami a partizánskymi skupinami. Ako príklad sa dá uviesť partizáni práporu Petrík, ktorých najskôr velenie povstaleckých síl v oblasti nevedelo kde nasadiť a napokon, keď mali posilniť obranu roty npor. Heinricha pred Vieskou, približovali k pozíciám vojakov na odkytom teréne a v rojnici, čím sa stali ľahkým terčom delostreleckého prepadu. Bol to aj prípad oddielu Sitno, ktorý pôsobil v rámci práporu Gejzu Šprocha z partizánskej brigády kpt. Nálepku. Oddiel sa mal takisto zúčastniť útoku na Prievidzu, no po jeho začiatku zostal na svojej východzej pozícii, nakoľko nenadviazal kontakt s vojakmi na susednom úseku. ^[4][5]

Referencie

1. ↑ PREČAN, Vilém. Slovenské Národné Povstanie, Nemci a Slovensko 1944, Dokumenty. Bratislava : Epocha, 1971. 704 s. Kapitola Večerné hlásenie Nemeckého generála v Bratislave z 15.9.1944.
2. ↑ ^{a b c d e f g h i j k l m n} KLUBERT, Tomáš. Smrť sa volala Schill. 1. vyd. Bratislava : Ústav pamäti národa, 2014. (Monografie.) ISBN 978-80-89335-69-5. S. 242.
3. ↑ ^{a b c} UHRÍN, Marián. Pluk útočnej vozby 1944. 1. vyd. Banská Bystrica : Múzeum SNP, 2012. ISBN 9788089514144. Kapitola III. Útočná vozba v povstaní - Jednoky útočnej vozby v bojoch na Hornej Nitre, s. 135-138.
4. ↑ ^{a b c d e} VIMMER, Pavel. Partizáni Sečánskeho. 1. vyd. Banská Bystrica : Múzeum SNP, 2016. ISBN 9788089514380. S. 276.
5. ↑ ^{a b c d e f g h} NOSKO, Július. Takto bojovala povstalecká armáda. 1. vyd. Banská Bystrica : NVK International, 1994. ISBN 80-85727-20-X. Kapitola VII. Rozhodujúce boje o Turiec a Hornú Nitru, s. 96-115.