Biblistika je veda, respektíve presnejšie, označenie viacerých vied tvoriacich relatívne samostatný vedný odbor^[1][2] (synonymum: biblické vedy^[3][4]), zaoberajúci sa Bibliou (Svätým Písmom)^[5]. Biblistika je teologickou^[6] i profánnou^[1] (svetskou, napríklad historickou a filologickou) vedou. Jej cieľom je jednak priniesť nové poznatky o Biblii, jej náboženskom, spoločensko-kultúrnom a historickom pozadí, prameňoch, pôvode, obsahu či jazyku^[3], ako aj (z hľadiska „vnútrocirkevného“) „určiť text a správne výklady obsahu Božieho zjavenia obsiahnutého v Biblii“^[7]. Znalec v biblistike sa nazýva biblista^[8] a znalkyňa biblistka^[8].

Biblistika zahŕňa (literárnu) biblickú kritiku (historicko-kritické metódy výskumu) i biblickú teológiu, ktorá skúma teologický obsah, v dôsledku čoho na Bibliu nazerá aj z pohľadu konfesionálnej doktríny a interpretácie, a jej cieľom je aj pochopenie a vysvetlenie náboženského posolstva z hľadiska konkrétnej vierouky.^[1][3] Veľká časť biblistiky má preto síce nadkonfesionálny charakter, existujú však aj rozdiely týkajúce sa biblického kánonu, vnímania biblickej inšpirácie či výkladu.^[6] Niektoré cirkvi Bibliu vykladajú v zmysle cirkevnej tradície či cirkevného magistéria (učiteľského úradu cirkvi), iné voľnejšie (napríklad niektoré protestantské cirkvi). Jedným z hlavných nástrojov biblistiky je biblická exegéza (výklad) Biblie.^[1][3]

Pomocnými biblickými vedami sú biblická archeológia, biblická geografia, biblická história či oblasti intertestamentárnej literatúry. Úzko s ňou súvisí štúdium apokryfov, rabínskej literatúry, mimobiblických textov starovekého Blízkeho východu, gnostických spisov či patristickej literatúry.^[3][4] Odborné štúdium Biblie predpokladá tiež znalosť starovekých jazykov: starogréčtiny, hebrejčiny, aramejčiny, latinčiny, sýrčiny, koptčiny a ďalších.^[3]

Biblistika sa vyvinula z teológie, ktorej hlavnou úlohou bola interpretácia biblického textu. Už v patristickom období sa však pri teologickom výklade začali využívať aj niektoré svetské vedy (napríklad štúdium biblických jazykov, textová kritika a filológia). Už v staroveku badať začiatky biblickej hermeneutiky a štúdia rôznych významov Svätého Písma (alexandrijská exegetická škola, antiochijská exegetická škola). Cirkevní otcovia sa zaoberali Starým aj Novým zákonom spoločne a vo svojich komentároch upozorňovali na teologický obsah, ktorý využívali na liturgické, homiletické, katechetické a pastoračné účely. Servilný postoj biblistiky k teológii bol prekonávaný len postupne, pričom k veľkému pokroku došlo v novoveku, keď sa začali formovať špeciálne disciplíny ako biblická filológia či textová kritika.^[7]

• KOL. AUTOROV. BIBLEISTIKA. In: Pravoslavnaja enciklopedija. Tom. 5. Bessonov – Bonveč. Moskva : Cerkovo-naučnyj centr „Pravoslavnaja enciklopedija“, 2002. Dostupné online. ISBN 5-89572-010-2. S. 25 – 58.
• BIBLISTYKA. In: Encyklopedia katolicka. Tom 2. Bar – Centuriones. Lublin : Towarzystwo Naukowe Katolickiego Uniwersytetu Lubelskiego, 1976. ISBN 83-86668-02-4. S. 511 – 513.