ľuľok čierny
Ľuľok čierny; listy, kvety a nezrelé bobule (október)
Vedecká klasifikácia
Doména eukaryoty Ríša (regnum) rastliny (Vegetabilia) Podríša (subregnum) zelené rastliny (Viridiplantae, Chlorobionta) Vývojová línia cievnaté rastliny (Tracheophyta) Vývojová vetva semenné rastliny (Spermatophyta) Oddelenie krytosemenné rastliny (Angiospermae) Trieda (classis) pravé dvojklíčnolistové rastliny (Eudicotidae) Rad (ordo) ľuľkotvaré (Solanales) Čeľaď (familia) ľuľkovité (Solanaceae) Podčeľaď (subfamilia) ľuľkovaté (Solanoideae) Rod (genus) ľuľok (Solanum) Druh (species) ľuľok čierny (Solanum nigrum)
Synonymá
Solanum humile Solanum morella Solanum vulgatum
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku
Biologický portál

Ľuľok čierny^[1] (lat. Solanum nigrum)^[2] je jednoročná alebo aj dvojročná bylina z rodu ľuľok (Solanum) z čeľade ľuľkovité (Solanaceae). Druh je rozšírený od miernych po tropické oblasti a od hladiny mora do nadmorských výšok nad 3 500 metrov. V rámci rodu je považovaný za najvariabilnejší druh, s najväčšou koncentráciou v trópoch, najmä v Južnej Amerike.^[3]

Opis

Ľuľok čierny je značne premenlivá, jednoročná alebo niekedy aj dvojročná bylina, vysoká 50 až 100 cm, ktorá sa rozmnožuje iba semenami.^[3] Má rozložito rozkonárenú a drsne hranatú stonku.^[4][5]

Stopkaté striedavé listy sú v obryse vajcovité až trojuholníkovito kopijovité, na báze široko klinovité, celistvookrajové alebo plytko laločnaté. Na líci sú tmavozelené, na rube svetlozelené. Dlhé sú 2,5 až 7 cm a široké 2 až 5 cm.^[6][7][8]

Malé biele kvety rastú v prevísajúcich 5 až 10 kvetých vrcholíkoch.^[7][8] Kvetné stopky sú dlhé 15 až 30 mm, za plodu vzpriamené. Koruna má v priemere 10 až 15 mm a je 2 až 3-krát dlhšia ako kalich. Peľnice sú žlté. Plodmi sú čierne, guľaté bobule s priemerom do 10 mm.^[6]

Rozšírenie

Prirodzeným areálom rozšírenia ľuľka čierneho sú mierne oblasti Eurázie a tropické oblasti Afriky.^[2] Dnes tento druh však možno považovať už za kozmopolitný,^[4] s najväčšou koncentráciou v trópoch, najmä Južnej Amerike.^[3]

Ekológia

Ľuľku čiernemu sa najlepšie darí na vlhkých teplých stanovištiach s plným alebo čiastočným slnečným žiarením. Najlepšie sa prispôsobuje úrodným pôdam, najmä pôdam s vysokým obsahom dusíka a fosforu. Najčastejšie sú to narušené stanovištia, ako je obrábaná pôda, okraje ciest a odkryté korytá a brehy riek. Rastie od miernych po tropické oblasti a od hladiny mora do nadmorských výšok nad 3 500 metrov.^[3] U nás sa sporadicky vyskytuje na celom území, najmä v teplejších oblastiach, častý je v nížinách, ale nájde sa aj v horských oblastiach. Je prvkom ruderálnych spoločenstiev, kde obyčajne rastie v sprievode mrlíkov. Typickými stanovišťami sú úhory a smetiská. Kvitne v júni až októbri.^[4][8]

Ľuľok čierny môže ročne vyprodukovať až 178 000 semien, pričom po zimnej stratifikácii si klíčivosť môže uchovať až 99 % semien. Semená skladované vnútri pri izbovej teplote si po 2 rokoch zachovávajú klíčivosť do 27 %. Semená klíčia najlepšie pri striedavých teplotách od 20 do 30 °C. Rozširovaný je hlavne vtákmi, pričom prechod semien ich zažívacím traktom klíčivosť semien neovplyvňuje.^[3]

Význam a využitie

Vo väčšine častí sveta, najmä v Európe a Severnej Amerike, sa ľuľok čierny považuje za nežiaducu burinu v poľnohospodárstve, pretože je vážnym konkurentom pre sadenice mnohých poľnohospodárskych plodín, pokiaľ ide o vodu, svetlo a živiny. Najmä pre rajčiaky a papriku. V mnohých rozvojových krajinách sa však považuje za príležitostnú potravinársku plodinu, pričom výhonky a bobule sa nepoužívajú len ako zelenina, ale aj v liečiteľstve.^[3]

Závery štúdie^[9] zameranej na výskum liečenia infekčných chorôb pomocou extraktov získaných z ľuľka čierneho priniesli mnohé pozitívne výsledky. Extrakty vykazovali antimikrobiálne účinky proti izolovaným patogénom, ktoré spôsobujú infekcie a choroby dýchacích ciest. V tradičnom liečiteľstve sa listy ľuľka používajú aj na liečbu reumy a dny kĺbov, pri kožných ochoreniach, liečbe detských chorôb^[9] a ako homeopatikum.^[8]

Ľuľok čierny, pretože obsahuje solanín, je mierne jedovatý, ale nie natoľko ako napríklad ľuľkovec zlomocný.^[7] Intoxikácia sa prejavuje zvracaním, hnačkou, slabosťou, bolesťami brucha a hlavy. Intoxikácia u zvierat (hovädzí dobytok, kone) je možná pri skrmovaní sena s obsahom jedovatej rastliny, pretože sušením sa jej jedovatosť neznižuje.^[5] Ľuľok je nebezpečný aj pri mechanicky zbieranom hrachu, pretože jeho jedovaté zelené bobule sú neoddeliteľné od zbieranej plodiny.^[3]

Hrozby a choroby

Ľuľok čierny je alternatívnym hostiteľom mnohých vírusových ochorení vrátane vírusu uhorkovej mozaiky, žltej tabakovej mozaiky, žltnutia zemiakových listov a mozaiky lucerny.^[3]

Z vošiek na rastline parazitujú: poddruh vošky makovej (Aphis fabae solanella), ktorá zvyčajne tvorí veľké kolónie na spodných stranách listov, hlavne na vrchole rastliny. Živí sa listovými šťavami, následkom čoho sa listy postupne skrúcajú.^[10] Lesklá, 2 až 3 mm veľká žltozelená voška druhu Aulacorthum solani, sa živý rastlinnými šťavami a je považovaná extrémne polyfágnu.^[11] Roztoč druhu Aceria lycopersici napadá najmä listy na nových výhonkoch.^[12] Z hubovitých patogénov je významný druh Phytophthora infestans. Vytvára bielu, zamatovú pokrývku na všetkých častiach rastliny, dokonca aj pod zemou. Napadnuté časti hnednú a následne vädnú.^[13]

Galéria

• 

  Ľuľok čierny; tvary listov

• 

  Ľuľok čierny; listy, kvety a nezrelé bobule (október)

• 

  Ľuľok čierny; vrchná strana listu

• 

  Ľuľok čierny; spodná strana listu

• 

  Ľuľok čierny; kvet a kvetné púčiky (október)

• 

  Ľuľok čierny; pohľad zo zadu

• 

  Ľuľok čierny; zrelé bobule (október)

• 

  Ľuľok čierny; bobule (detail)

• 

  Ľuľok čierny; semená

Referencie

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ľuľok čierny
• Wikidruhy ponúkajú informácie na tému Ľuľok čierny