Súradnice: 48°08′43″S 17°08′17″V / 48,145265°S 17,138143°V / 48.145265; 17.138143

Slovenské elektrárne, a. s.
Právna forma	akciová spoločnosť
Odvetvie	Energetika
Založená	21. januára 2002 (po tranformácii)
Sídlo	Mlynské nivy 47, 821 09 Bratislava, Slovensko
Pôvod	Slovensko
Vedenie	Nicola Cotugno (generálny riaditeľ a predseda predstavenstva)
Územný rozsah	Slovensko
Produkcia	20 215 GWh elektrickej energie (2014)[1]
Výnosy	▲ 2 287 081 000 € (2017)[2]
Zisk	▼ 73 373 000 € (2017) [2]
Člen skupiny	Enel
Zamestnancov	4 256[1]
Dcérske spoločnosti	SE Predaj, s.r.o
Vlastník	66% Enel SpA a 34% Fond národného majetku
Webová stránka	www.seas.sk

Sídlo v Apollo BC II v Bratislave

Slovenské elektrárne, a. s. (SE, a. s.) je energetická spoločnosť pôsobiaca na Slovensku. Náplňou jej činnosti je výroba elektrickej energie. Spoločnosť na Slovensku prevádzkuje dve jadrové (Elektrárne Bohunice, Atómové elektrárne Mochovce), dve tepelné (Elektrárne Vojany a Elektráreň Nováky) a 34 vodných elektrární.^[3] Celkový inštalovaný výkon tvorí 5677,24 MW.^[4]

Vlastníci

V júli 2014 bolo oficiálne oznámené, že doterajší vlastník SE, talianska firma Enel, plánuje predať svoj 66% podiel.^[5] Zvyšok zostane vo vlastníctve ministerstvo hospodárstva prostredníctvom Fondu národného majetku. Medzi najvážnejších záujemcov o kúpu akcií SE patrí český Energetický a průmyslový holding (EPH), ktorý vlastnia podnikatelia Daniel Křetinský, Patrik Tkáč a finančná skupina J&T.^[6] Podľa Financial Times zo 16. novembra 2015 Enel predá 33 % za približne 350 miliónov eur.^[7] V júni 2006 sa EPH stal päťdesiatpercentným akcionárom spoločnosti Slovak Power Holding (SPH) a uzavrel tak prvú fázu vstupu do slovenského dominantného výrobcu elektriny. Ďalších 50 percent firmy SPH, ktorá vlastní 66-percentný podiel Slovenských elektrární, zostáva zatiaľ vo vlastníctve talianskej skupiny Enel.^[8]

V októbri 2014 spoločnosť otvorila nové návštevnícke a informačné centrum Energoland, ktoré sa nachádza pri vstupe do atómových elektrární Mochovce.

Časopis Forbes považuje Slovenské elektrárne za najväčšiu firmu na Slovensku,^[9] časopis TREND zas vyhodnotil SE ako najväčšieho súkromného investora v roku 2013 a 2014.^[10] Na jeseň 2015 SE získali Národnú podnikateľskú cenu za životné prostredie, ktorú udeľuje Asociácia priemyselnej ekológie na Slovensku.^[11]

Richard Sulík v roku 2021 navrhol novelizáciu zákona o kritickej infraštruktúre, ktorá bola schválená v marci 2021.^[12] Novela sprísnila podmienky prevodu alebo prechod (predaja) podniku alebo časti podniku, vstup do likvidácie, začatie konkurzného konaniam ktoré sa môže uskutočniť len so súhlasom vlády. Sulík zdôvodňoval potrebu novely nielen pandémiou, ale i problémami štátu ako 34-percentného vlastníka Slovenských elektrární. „Problém je v tom, že Slovenské elektrárne sú vďaka katastrofálnemu manažmentu zo strany Enelu pri dostavbe Mochoviec zadlžené po uši. Všetko bolo založené v prospech bánk. A tu začína problém.“^[13]

Dejiny

Prvé prípady využitia elektrickej energie na území Slovenska sa objavili koncom devätnásteho storočia. Prvá elektráreň na území Slovenska bola uvedená do prevádzky v roku 1884 v mlyne rodiny Ludwigovcov na súčasnej Metodovej ulici v Bratislave a v roku 1889 začala v Krompachoch pracovať prvá vodná elektráreň s výkonom 22kW.^[14][15] Po roku 1918 (a vzniku ČSR) začal štát podporovať regionálne elektrifikačné podniky s podielom štátu na základnom kapitáli, čo umožnil zákon č. 438 z júla 1919, známy ako elektrifikačný zákon. Takéto "komunálne" podniky (nazývané ešte do 50 rokov 20 storočia ako "všeužitočné") koordinovala od roku 1939 Ústredná kancelária všeužitočných elektrárenských spoločností so sídlom v Bratislave.^[14] 5. júna 1942 vytvorili všeužitočné podniky účastinnú (akciovú) spoločnosť Slovenské elektrárne. Primárny rozvod územných elektrizačných sústav tvorili vtedy prevažne vedenia s napätím 22 kilovoltov a po vytvorení účastinnej spoločnosti sa postupne budoval 100 kilovoltový prenosový systém. Štát pristúpil k výstavbe hydrocentrál Ilava, Dubnica nad Váhom a Oravskej priehrady.^[14][15] V roku 1958 sa začala výstavba prvého 400 kV vedenia. V roku 1960 sa dokončila plošná elektrifikácia obcí na území Slovenska.^[15] V nadväznosti na Ústavný zákon o československej federácii bola v roku 1969 zriadená vrcholná energetická organizácia na Slovensku - Slovenské energetické podniky, trust Bratislava (SEP). Od roku 1977 bol trust podnikov SEP pretvorený na koncern, ktorý bol členený na koncernové podniky. 30. 6. 1988 vznikol štátny podnik Slovenské energetické podniky Bratislava.^[15]

Po novembri 1989 vznikli Slovenské elektrárne ako právny následník Slovenského energetického podniku v roku 1994.^[16]

Pred plánovanou privatizáciou SE bola k 21. januáru 2002 od spoločnosti odčlenená Slovenská elektrizačná prenosová sústava (SEPS).^[17] Pred blížiacou sa privatizáciu SE spoločnosťou Enel boli zo Slovenských elektrární vyčlenené tiež niektoré jadrové aktíva. K 7. júlu 2005 vznikla spoločnosť GovCo. Táto spoločnosť k 1. aprílu 2006 „prevzala zodpovednosť za doprevádzkovanie jadrovej elektrárne V1, vyraďovanie jadrovoenergetických zariadení, zaobchádzanie s rádioaktívnymi odpadmi a vyhoretým jadrovým palivom“. Neskôr sa pretransformovala na Jadrovú a vyraďovaciu spoločnosť (JAVYS).^[18]

Výroba

V roku 2015 Slovenské elektrárne vyrobili 22 105 GWh (gigawatthodín) elektriny, z čoho najväčší podiel - až 15 499 GWh - sa vyrobilo v atómových elektrárňach v Mochovciach a Jaslovských Bohuniciach. Firma uvádza, že 91 % dodanej elektriny produkuje bez emisií skleníkových plynov –v jadrových, vodných, fotovoltických elektrárňach a spoluspaľovaním biomasy.^[19]

Elektrárne

Slovenské elektrárne prevádzkujú dve atómové elektrárne (Mochovce, Jaslovské Bohunice), dve tepelné elektrárne (Nováky, Vojany), 34 vodných elektrární (najmä na riekach Váh a Hron) a dve solárne elektrárne (Mochovce, Vojany).^[20]

Medzi vodné elektrárne patriace pod SEAS patria prečerpávacie vodné elektrárne (PVE) Čierny Váh, Dobšiná, Liptovská Mara a Ružín; prietočné vodné elektrárne (VE) Čunovo, Domaša, Dubnica Nad Váhom, Horná Streda, Hričov, Ilava, Kostolná, Kráľová, Krpeľany, Ladce, Lipovec, Madunice, Mikšová, Nové Mesto nad Váhom, Orava, Považská Bystrica, Sučany a Trenčín; a prietočné malé vodné elektrárne (MVE) Bešeňová, Dobšiná II, Dobšiná III, Krompachy, Malé Gabčíkovo - S VII, Mošoň, Rakovec, Ružín II, Švedlár, Tvrdošín a Veľké Kozmálovce.

Sumárny inštalovaný výkon vodných elektrární Slovenských elektrární je 1 653 MW, čo tvorí približne 40 % z celkového inštalovaného výkonu spoločnosti. Z toho je v prietočných vodných elektrárňach inštalovaných 736,6 MW a v prečerpávacích vodných elektrárňach 916,4 MW (Čierny Váh 734,4 MW, Liptovská Mara 98 MW, Dobšiná 24 MW a Ružín 60 MW). K tomu do 10. marca 2015 Slovenské elektrárne prevádzkovali VE Gabčíkovo s celkovým inštalovaným výkonom 746,54 MW, ktorej prevádzku od tohto dňa prevzal Vodohospodársky podnik, š.p.^[21]

Referencie