A | B | C | D | E | F | G | H | CH | I | J | K | L | M | N | O | P | Q | R | S | T | U | V | W | X | Y | Z | 0 | 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9
| Sloboda a Solidarita | |
_Logo.svg){kind=logo} | |
| Základné informácie | |
|---|---|
| Skratka | SaS |
| Založenie | 27. február 2009 |
| Predseda | Richard Sulík |
| Podpredseda | Karol Galek Branislav Gröhling |
| Najviac poslancov | 22 (NR SR 2010) 2 (EP 2019) |
| Poslancov | 20 / 150 (NR SR) 1 / 14 |
| Volebný výsledok | ▼ 6,22 % (NR SR 2020) 9,62 % (EP 2019) |
| Ideológie | klasický liberalizmus libertarianizmus mäkký euroskepticizmus[1] |
| Politické spektrum | pravica[2] |
| Počet členov | ▲ 245 (6.9.2022)[3] |
| Medzinárodné organizácie | |
| Skupina Európskeho parlamentu | Európski konzervatívci a reformisti |
| Európska politická strana | Strana európskych konzervatívcov a reformistov |
| Ďalšie informácie | |
| Mládežnícka organizácia | Mladí SaSkári[4] |
| Sídlo | Priemyselná 8 821 09 Bratislava |
| Noviny | Denník SaS |
| Farby | Zelená, Modrá |
| Web | www.sas.sk |
Sloboda a Solidarita (skratka SaS, od 2023 prezentovaná ako SASKA) je slovenská liberálna pravicová politická strana, zaregistrovaná 27. februára 2009. Od jej založenia je predsedom strany Richard Sulík. SaS je súčasťou slovenského parlamentu nepretržite od roku 2010, úspešne teda prešla štyrmi voľbami.
Vo svojich prvých parlamentných voľbách v roku 2010, SaS získala 12,14 % (22 mandátov), a bola v rokoch 2010 – 2012 súčasťou vládnej koalície. V rokoch 2012 – 2020 pôsobila v parlamentnej opozícii. Po voľbách v roku 2020 sa opätovne stala súčasťou vládnej koalície. Na európskej úrovni sa strana prezentuje eurorealisticky až mierne euroskepticky, v Európskom parlamente mala v roku 2021 jedného poslanca Eugena Jurzycu vo frakcii Európski konzervatívci a reformisti.
Orgány strany
Najvyšším predstaviteľom strany a jej štatutárnym orgánom je predseda, ktorého volí kongres na obdobie štyroch rokov s možnosťou opätovnej voľby.[5] Súčasným predsedom strany je Richard Sulík, zvolený na ustanovujúcom kongrese 28. marca 2009 v Bratislave[6] a opätovne zvolený 16. marca 2014 na kongrese strany v Prešove, pričom jeho protikandidátom bol Jozef Kollár[7][8] (pomer hlasov 134:121).[9] V septembri 2019 ho členovia strany na mimoriadnom kongrese opätovne zvolili za predsedu. [10]
Strana má od júla 2021 troch podpredsedov. Sú nimi Branislav Gröhling, bývalý minister školstva, vedy, výskumu a športu SR, Karol Galek, štátny tajomník ministerstva hospodárstva SR, a Martin Klus, štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí [11]. Podpredsedovia zastupujú predsedu v rozsahu jeho poverenia.[12] Podpredsedov (dvoch až piatich) volí zo svojho stredu Republiková rada.[13]
Najvyšším orgánom strany je kongres, ktorý zvoláva predseda strany raz ročne. V naliehavom prípade môže byť zvolaný mimoriadny kongres. Kongres schvaľuje program strany, jej stanovy a ich zmeny, volí a odvoláva predsedu a ostatných členov Republikovej rady a Dozornej a rozhodcovskej komisie, rozhoduje o zlúčení strany s inou alebo o jej zrušení. Účastníci kongresu sú členovia Republikovej rady, členovia Dozornej a rozhodcovskej komisie a delegáti zvolení na (pre tento účel zvolaných)[14] krajských volebných zhromaždeniach.[15]
Medzi jednotlivými kongresmi je najvyšším orgánom strany Republiková rada, ktorú tvorí predseda strany a ďalších 12 členov volených kongresom na obdobie štyroch rokov. Zvoláva ju predseda najmenej raz mesačne.[16] V roku 2021 boli jej členmi: Richard Sulík, Karol Galek, Branislav Gröhling, Jozef Kanuščák, Miroslav Žiak, Janka Bittó Cigániková, Juraj Droba, Juraj Jevin, Milan Laurenčík, Michal Uherčík, Marián Viskupič a Roman Foltin.[17] Najvyšším kontrolným orgánom strany je päťčlenná Dozorná a rozhodcovská komisia.[18] Po organizačnej, administratívnej, technickej a hospodárskej stránke zabezpečuje činnosť strany sekretariát, ktorý riadi generálny manažér.[19] K augustu 2021 túto funkciu zastával Roman Foltin.[20]
História
Založenie a voľby do Európskeho parlamentu 2009
Dňa 10. novembra 2008 uverejnil Richard Sulík blog pod názvom Zakladám stranu Sloboda a Solidarita, v ktorom oznámil svoj zámer založiť novú politickú stranu.[21] V tom čase už existoval prípravný výbor v zložení Richard Sulík, Jozef Mihál, Richard Švihura a Robert Mistrík. Následne 20. decembra 2008 sa v Bratislave konalo prvé stretnutie zakladajúcich členov (tzv. „predkongres“).[22]
Strana bola zaregistrovaná v registri politických strán a politických hnutí 27. februára 2009.[23] O mesiac neskôr 28. marca 2009 sa v Bratislave konal ustanovujúci kongres, na ktorom bol za predsedu strany zvolený Richard Sulík. Zároveň boli zvolení členovia Republikovej rady a ďalších orgánov strany. Kongres navštívila aj Iveta Radičová,[6] ktorú v tom čase SaS podporovala ako kandidátku v prezidentských voľbách 2009.
Volby do Európskeho parlamentu na Slovensku 2009 boli prvými voľbami, v ktorých sa strana uchádzala o hlasy slovenských voličov. SaS do volieb postavila 13-člennú kandidátku na čele s ekonómom Jánom Oravcom.[24] So ziskom 39 016 (4,71 %) platných hlasov[25] však nezískala potrebných päť percent hlasov, a teda sa žiaden kandidát SaS v týchto voľbách nestal poslancom Európskeho paralmentu.
Referendum 2010
 |
Tomuto článku alebo sekcii chýbajú odkazy na spoľahlivé zdroje, môže preto obsahovať informácie, ktoré je potrebné ešte overiť. Pomôžte Wikipédii a doplňte do článku citácie, odkazy na spoľahlivé zdroje. |
 |
Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality. Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte. |
V polovici roku 2009 SaS iniciovala začatie petície na vypísanie referenda, v ktorom sa chce občanov spýtať, či sú za zrušenie koncesionárskych poplatkov, obmedzenie poslaneckej imunity, zníženie počtu poslancov na 100, stanovenie maximálnej ceny vládnych limuzín, voľby cez internet a zmenu v tlačovom zákone. Petíciu chcela strana odovzdať prezidentovi SR Ivanovi Gašparovičovi 11. februára 2010, tak aby sa referendum konalo v deň parlamentných volieb. Predseda SaS nakoniec odovzdal viac ako 401 126 podpisov 9. júna 2010. Prezidentská kancelária uznala približne 368 tisíc podpisov za platných a určila termín referenda na 18. september 2010.[26] Bez ohľadu na výsledok referenda, niektoré z otázok referenda (zrušenie koncesionárskych poplatkov, zúženie imunity, zmeny v tlačovom zákone) sa dostali do základných programových téz vládnej koalície vedenej Ivetou Radičovou, ktorej bola SaS súčasťou.[27]
Volebné obdobie 2010-2012
Strana sa po voľbách stala súčasťou vlády Ivety Radičovej. Vo vláde získala štyri kreslá. Jozef Mihál sa stal podpredsedom vlády a ministrom práce, sociálnych vecí a rodiny, Juraj Miškov ministrom hospodárstva, ministrom obrany bol Ľubomír Galko a ministrom kultúry Daniel Krajcer. Predseda Sulík sa stal predsedom Národnej rady. Radičovej vláda sa rozpadla 11. októbra na téme finančnej pomoci zadlženému Grécku. Podpredseda vlády a minister financií Ivan Mikloš bol splnomocnený prezidentom Gašparovičom podpísať dodatok k rámcovej zmluve k tzv. Eurovalu. Na to bolo potrebné schválenie Národnou radou. SaS bola rázne proti, preto sa premiérka Radičová rozhodla spojiť hlasovanie o eurovale s hlasovaním o vyslovenie dôvery svojej vláde.[28] SaS napriek tomu za návrh nezahlasovalo, za bolo len 55 zo 124 prítomných poslancov, a vláda tak padla. Richard Sulík po hlasovaní vyhlásil, že strana zachránila európskym daňovým poplatníkom 350 miliárd eur, ktoré by inak na išli na záchranu súkromných bánk.[28]
Obyčajní ľudia
Súčasťou kandidačnej listiny SaS pre parlamentné voľby 2010 boli na posledných štyroch miestach (147, 148, 149, 150) štyria členovia občianskeho združenia Obyčajní ľudia. Igor Matovič, Erika Jurinová, Martin Fecko a Jozef Viskupič sa vďaka preferenčným hlasom tzv. prekrúžkovali cez kandidátov nominovaných stranou a stali sa poslancami NR SR. Združenie na svojej stránke deklarovalo, že k niektorým témam zastáva iný postoj ako SaS[29], a čoskoro sa od strany odtrhlo a v novembri 2011 založilo vlastnú politickú stranu pod názvom OBYČAJNÍ ĽUDIA a nezávislé osobnosti.
Volebné obdobie 2012-2016
Strana získala v predčasných parlamentných voľbách 5,88 % hlasov, čo znamenalo stratu viac než polovice voličov a polovice poslaneckých kresiel oproti situácii z roku 2010.
Odchod Jozefa Kollára a jeho skupiny
V decembri 2012 ohlásil kandidatúru na predsedu SaS poslanec strany Jozef Kollár.[30] Súťaž medzi predsedom strany Richardom Sulíkom a jeho vyzývateľom prebehla v médiách bez škandálov. Kollár sa vo svojej kritike zameral na Sulíkovu nepopulárnosť medzi voličmi. Vyčítal mu, že nie je tímovým hráčom. Program SaS označil za správny, výhrady mal voči jeho realizácii. Sulík označil Kollára za nevýrazného politika a vyjadril obavu, že strana s ním na čele sa už nedostane do parlamentu. Počas trojmesačnej volebnej kampane sa stalo verejne známym, že v poslaneckom klube SaS za Richardom Sulíkom stojí 5 poslancov (Ľubomír Galko, Peter Osuský, Lucia Nicholsonová, Jozef Mihál a Martin Poliačik) a za Jozefom Kollárom zvyšní štyria (Juraj Miškov, Daniel Krajcer, Martin Chren a Juraj Droba). Na Kongrese SaS 16. marca 2013 v Prešove bol za predsedu strany zvolený Richard Sulík, získal 134 hlasov. Jozefovi Kollárovi dalo svoj hlas 121 delegátov. Po kongrese 25. marca Republiková rada na návrh predsedu strany Richarda Sulíka odvolala Juraja Miškova a Ľubomíra Galka z funkcií podpredsedov strany. Následne Sulík navrhol zvoliť za podpredsedov Galka a Jozefa Mihála, ktorí získali dôveru väčšiny členov Republikovej rady. Jozef Kollár ponúknuté miesto podpredsedu SaS odmietol. Prekonať rozpory sa nepodarilo ani na rokovaní Sulíka s Kollárom 9. apríla. Neúspešný kandidát na predsedu strany novinárom po skončení schôdzky oznámil, že jeho predstavy a predstavy Richarda Sulíka o smerovaní strany sú „vzájomne nezlučiteľné“. Po medializovaných vyjadreniach Jozefa Kollára a predstaviteľov jeho skupiny, v ktorých dali najavo svoj úmysel opustiť stranu, ich predseda SaS Richard Sulík vyzval 11. apríla na odchod. O niekoľko dní neskôr, 16. apríla 2013, Jozef Kollár, Juraj Miškov a Daniel Krajcer oznámili, že v strane Sloboda a Solidarita skončili a zakladajú občianske združenie Liberálna dohoda.[31] SaS tento krok vo svojom vyhlásení označila za správne rozhodnutie pre obe strany, lebo vnútrostranícky konflikt bol vyčerpávajúci a odvádzal jej pozornosť od problémov krajiny.
Volebné obdobie 2016-2020
V júni 2018 do poslaneckého klubu prestúpila Zuzana Zimenová.[32]
Demokratické jadro
V septembri 2019 sa rozhodli zo strany odísť niekoľkí poslanci a členovia, ktorí už skôr vytvorili platformu Demokratické jadro SaS. Po tom, ako verejne predsedu Sulíka kritizovali a v médiách uvažovali aj o jeho nahradení, vyhlásil Sulík novú voľbu predsedu na mimoriadnom kongrese. Z kritikov však nekandidoval nikto a Richard Sulík bol opäť zvolený za predsedu SaS. Po neutíchajúcich verejných kritikách takzvanej skupinky ďalší kongres zvolali samotní členovia SaS, ktorí zo strany vylúčili Natáliu Blahovú za útoky na stranu a schválili Sulíkovu kandidátku, na ktorej sa nenachádzali Kiššová, Rajtár ani Galko.
[33] Platforma zdôvodnila svoj odchod zo strany na facebooku: „Strana SaS sa totiž zmenila. Stratila morálny kompas. Nedokázali sme tomu zabrániť, pretože ešte neprecitol dostatočný počet členov. Je nám to veľmi ľúto“.[34] Odídenci zo strany na čele s Ľubomírom Galkom, Kiššovou a Natáliou Blahovou si v parlamente založili vlastný deväťčlenný poslanecký klub a 17. októbra 2019 vstúpili do Demokratickej strany, za ktorú kandidovali v parlamentných voľbách v roku 2020. Volebnou líderkou kandidátky mala byť Jana Kiššová, tá však veľmi skoro vystúpila a nahradil ju Jozef Rajtár.[35]
Parlamentné voľby v roku 2020
V novembri 2019 bola SaS otvorená dohode o širokel predvolebnej koalícii zo strán tzv. demokratickej opozície (SaS-KDH-PS-SPOLU-ZA ĽUDÍ). Rokovania ale stroskotali a strany sa rozhodli do volieb kandidovať samostatne.[36] V decembri 2019 sa SaS pridala k tzv. paktu o neútočení s vyššie zmienenými štyrmi stranami.[37]
Volebná kampaň bola postavená na silnom programe, ktorý bol vo viacerých oblastiach hodnotený ako jeden z najlepších z aktuálnej ponuky. Kandidátku postavil Richard Sulík okolo osobností strany a tímlídrov pre jednotlivé oblasti. Z prvého miesta kandidoval predseda Richard Sulík, nasledovala europoslakyňa Lucia Ďuriš Nicholsonová, na treťom mieste bol podpredseda strany Branislav Gröhling ako tímlíder pre školstvo, nasledoval Alojz Baránik (spravodlivosť), Janka Bittó Cigániková (zdravotníctvo), Peter Cmorej (odvodový bonus), siedmy bol podpredseda Karol Galek (hospodárstvo a energetika), Martink Klus (zahraničné veci), šéf Združenia podnikateľov Slovenska Ján Oravec (podnikateľské prostredie) a desiatku uzatváral župan Bratislavského samosprávneho kraja Juraj Droba.[38] Droba kandidoval iba ako podpora strany a v prípade úspechu neplánoval nastúpiť do parlamentu.[39]
Na kandidátnej listine je tiež bývalý elitný vyšetrovateľ NAKA Pavol Milan či úradníčka Monika Filipová, ktorú Apolitical zaradil medzi 100 najvplyvnejších mladých ľudí vo verejnej správe na svete.[40] Odborníkom na školstvo sa stal Branislav Gröhling, má osloviť najmä študentov a mladšie publikum.[41]
Sloboda a Solidarita mala netypický počet kandidátov - 149. Dôvodom bolo, že kandidát číslo 102 Ján Krošlák vstúpil aj na kandidátku hnutia OĽaNO. Napokon sa rozhodol ostať na kandidátke OĽaNO a keďže SaS už svoju odovzdala, nemohla strana doplniť na 102. miesto iného kandidáta.[42] Krošlák sa napokon dostal do parlamentu zo 40. miesta.
Účasť vo vláde Igora Matoviča
Po parlamentných voľbách vo februári 2020 vstúpila SaS do rokovaní o zostavení vlády pod vedením Igora Matoviča s hnutím OĽaNO a stranami Sme rodina a Za ľudí. Hovorilo sa aj o možnosti zostavenia trojkoalície bez jednej z troch menších strán, avšak napokon sa lídri dohodli na zostavení štvorkoalície, ktorá sa v NR SR opierala o 95 poslancov, čo je na Slovensku tzv. ústavná väčšina. SaS obsadila vo vláde tri ministerstvá - hospodárstvo, školstvo a zahraničné veci. Na čelo ministerstva hospodárstva sa postavil predseda strany Richard Sulík so štátnymi tajomníkmi Karolom Galekom (energetika) a Jánom Oravcom (podnikateľské prostredie), ministrom školstva sa stal Branislav Gröhling so štátnymi tajomníkmi Monikou Filipovou (menšínové školstvo), Ľudovítom Paulisom (veda, výskum a vysoké školy) a Ivanom Husárom (šport). Na ministerstvo zahraničných vecí SaS nominovala dlhoročného diplomata Ivana Korčoka, ktorého štátnym tajomníkom sa stal Martin Klus.
Volebné preferencie
Volebné preferencie podľa agentúry Focus (pozn. referencie podľa agentúry Median SK – august a november 2010, január, apríl a august 2011, júl a október 2012; január, marec a júl 2015 podľa agentúry Polis).
Hrubo vyznačené hodnoty znamenajú prekročenie hranice 5 % potrebnej na vstup do parlamentu.
Volebné preferencie strany v percentách podľa agentúry FOCUS:
(okrem vyššie uvedených rokov):
| Rok | I | II | III | IV | V | VI | VII | VIII | IX | X | XI | XII |
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| 2009 | . | . | . | . | 2,0 | 2,5 | . | 3,4 | 3,2 | 4,4 | 3,6 | 5,3 |
| 2010 | 5,5 | 9,6 | 8,6 | 11,5 | 13,3 | 12,4 | 12,3 | 11,9 | 8,3 | 8,5 | 8,1 | 9,5 |
| 2011 | 8,4 | 9,1 | 7,1 | 9,9 | 5,2 | 6,7 | 6,1 | 7,6 | 8,0 | 8,2 | 7,5 | 5,6 |
| 2012 | 6,4 | 5,9 | 5,1 | 5,6 | 6,5 | 7,1 | 7,0 | 8,3 | 8,9 | 5,8 | 7,2 | 7,0 |
| 2013 | 6,9 | 7,7 | 6,8 | 6,5 | 3,9 | . | . | . | . | 5,0 | . | . |
| 2014 | . | 5,4 | . | . | 4,1 | 5,5 | 4,2 | 4,6 | 4,4 | 4,7 | 4,3 | 4,1 |
| 2015 | 3,9 | 4,4 | 3,8 | 5,3 | 5,0 | 4,6 | 4,5 | 5,1 | 5,4 | 5,2 | 5,2 | 5,3 |
| 2016 | 5,5 | 5,5 | 12,5 | . | 13,0 | 14,1 | . | 13,7 | 13,5 | . | 12,1 | 13,6 |
| 2017 | 13,2 | 13,8 | . | 13,7 | . | 13,4 | 14,2 | 13,9 | 14,0 | 13,8 | 14,2 | . |
| 2018 | 13,1 | . | 14,0 | 13,2 | 12,4 | 12,2 | 13,5 | 12,1 | ||||
| 2019 | 12,3 | 10,1 | 7,1 | 7 | 7,9 | 6 | 5,2 | 5 | 5,7 | |||
| 2020 | 5,4/5,5 | 5,3 | 5,8 | 6,8 | 8,0 | 9,21/8,82 | . | . | 9,9 | 10,7 | 12,1 | 15.8 |
| 2021 | 13,3 | 12,3 | 12,8 | 11,7 | 12,2 | 11,5 | ||||||
| 2022 | 11,1 | 9,6 | 8,2 | 8,1 | 5,6 | |||||||
| 2023 | 5,3 | 5,1 |
1 prieskum vykonaný bez zaradenia strany Petra Pellegriniho
2 prieskum vykonaný so stranou Petra Pellegriniho