Rakúske arcivojvodstvo Erzherzogtum Österreich ←  1453 – 1804 1867 – 1918  → znak
Geografia Rakúske arcivojvodstvo (1477)
Hlavné mesto	Viedeň
Obyvateľstvo
Jazyky	Stredobavorčina, nemčina, renesančná latinčina
Štátny útvar
Štátne zriadenie	Absolutistická monarchia
Predchádzajúce štáty: Rakúske vojvodstvo Nástupnícke štáty: Nemecké Rakúsko

Rakúske arcivojvodstvo (nemecky: Erzherzogtum Österreich) bolo významným kniežatstvom Svätej ríše rímskej a jadrom habsburskej monarchie. Arcivojvodstvo s hlavným mestom Viedeň bolo sústredené na juhovýchodnej periférii ríše.

Jeho súčasný názov pochádza z franského termínu Oustrich - Východné kráľovstvo (východ franského kráľovstva). Arcivojvodstvo sa vyvinulo z Bavorského Rakúskeho markgrófstva, ktoré cisár Fridrich Barbarossa povýšil podľa Privilegium minus z roku 1156 na Rakúske vojvodstvo. V roku 1282 sa na rakúsky trón vo Viedni dostal rod Habsburgovcov a v roku 1453 cisár Fridrich III. oficiálne prijal arcivojvodský titul, ktorý bol zároveň rakúskym panovníkom. Od 15. storočia boli všetci cisári Svätej ríše rímskej okrem jedného rakúskymi arcivojvodami a po získaní krajín Českej a Uhorskej koruny v roku 1526 sa dedičné krajiny Habsburgovcov stali centrom významnej európskej mocnosti.^[1]

História arcivojvodstva ako cisárskeho štátu sa skončila zánikom Svätej ríše rímskej v roku 1806. Nahradili ho korunné krajiny Dolné a Horné Rakúsko Rakúskeho cisárstva.^[2][3]

Geografia

Rakúsko, staroveká rímska provincia Pannonia Superior, leží v povodí Dunaja a na východe hraničilo s Uhorským kráľovstvom za riekami Morava a Litava. Na juhu ju ohraničovalo Štajerské vojvodstvo s hranicou v historickom Semmeringskom priesmyku, zatiaľ čo na severe Šumava a rieka Dyje určovali hranicu s Čechami a Moravou.^[1]

Na západe hraničila hornorakúska časť s bavorským kniežatstvom. Priľahlý región Innviertel patril bavorským vojvodom, kým ho počas vojny o bavorské dedičstvo v roku 1778 neobsadili rakúske vojská a podľa Tešínskeho mieru ho začlenili do arcivojvodstva. V priebehu nemeckej mediatizácie v roku 1803 získali rakúski arcivojvodovia aj vládu nad salzburským kurfirstvom a berchtesgadenským propoštstvom.^[4]

História

Po odtrhnutí Rakúska od Bavorského vojvodstva a jeho vyhlásení za ríšske panstvo v roku 1156 (vďaka Privilegium Minus) získali babenberskí vojvodovia v roku 1192 aj susedné Štajerské vojvodstvo. Po vymretí mužskej línie v roku 1246 a následnej štvrťstoročnej vláde českého kráľa Otokara II. - trvalým pozostatkom jeho vlády je rozdelenie vlastného Rakúska na Horné a Dolné Rakúsko (v tom čase nazývané "Rakúsko nad Enžou" a "pod Enžou") - sa ho zmocnil nemecký kráľ Rudolf I. Habsburský, ktorý Otokara porazil v bitke na Moravskom poli (1278)^[5] a neskôr (1282) obidve vojvodstvá daroval svojim synom Albrechtovi I. a Rudolfovi II.

V roku 1358/59 si habsburský vojvoda Rudolf IV. v reakcii na Zlatú bulu z roku 1356 už nárokoval arcivojvodský titul sfalšovaním Privilegium Maius. Rudolf sa usiloval dosiahnuť postavenie porovnateľné so siedmimi ríšskymi kniežatami-voliteľmi, držiteľmi tradičných ríšskych "arcivojvodských" úradov; jeho pokusy však stroskotali, keďže povýšenie odmietol luxemburský cisár Karol IV. (Rudolfov svokor). Rudolfovi mladší bratia Albrecht III. a Leopold III. si rozdelili habsburské krajiny Neubergskou zmluvou z roku 1379, pričom samotné rakúske vojvodstvo potom zostalo pod vládou albrechtovskej línie.^[6]

Z vojvodstva na arcivojvodstvo

Na Troch kráľov 1453 cisár Fridrich III., regent Rakúska za svojho maloletého albrechtovského bratranca Ladislava Pohrobka, konečne uznal arcivojvodský titul. Ten bol potom udelený všetkým habsburským cisárom a panovníkom, ako aj nevládnucim kniežatám dynastie, avšak stále sa s ním nespájalo právo hlasovať v cisárskej voľbe.

Fridrich ďalej podporil vzostup habsburskej dynastie do európskych rozmerov uzavretím manželstva medzi svojím synom arcivojvodom Maximiliánom a Máriou Burgundskou, dedičkou Burgundska, v roku 1477. Po tom, ako sa Maximiliánov syn Filip Pekný v roku 1496 oženil s Janou Šialenou, kráľovnou Kastílie a Aragónska, sa jeho syn Karol V. mohol zmocniť dedičstva, "nad ktorým slnko nikdy nezapadá".

Napriek tomu sa Karolov mladší brat Ferdinand I. prihlásil o svoje práva a stal sa rakúskym arcivojvodom podľa rozdelenia majetku na Wormskom sneme v roku 1521, na základe ktorého sa stal regentom nad rakúskym arcivojvodstvom a priľahlými vnútrorakúskymi krajinami Štajersko, Korutánsko, Kraňsko a Gorica (Görz). Ferdinand sa oženil s českou a uhorskou princeznou Annou a v roku 1526 zdedil obe kráľovstvá. Od roku 1531 bol aj rímskym kráľom a stal sa predkom rakúskej vetvy rodu Habsburgovcov (od roku 1780 Habsbursko-lotrinský rod), ktorá ako arcivojvodovia rakúski a českí králi vládla ako cisári Svätej ríše rímskej až do zániku ríše v roku 1806.

Rakúske cisárstvo

V roku 1804 cisár František II., ktorý bol zároveň vládcom krajín habsburskej monarchie, založil Rakúske cisárstvo ako reakciu na Napoleonovo vyhlásenie Francúzskeho cisárstva. Jeho nový štát zahŕňal územia v rámci Svätej ríše rímskej (dedičné krajiny, ktorý zahŕňal arcivojvodstvo, a krajiny Koruny českej) aj mimo nej (Uhorsko vrátane Chorvátska a Sedmohradska, Galícia a Lodoméria a jeho nedávno získané bývalé benátske územie). O dva roky neskôr František formálne rozpustil Svätú ríšu rímsku. Rakúske arcivojvodstvo naďalej existovalo ako súčasť korunnej krajiny (Kronland) v rámci ríše, hoci na administratívne účely bolo rozdelené na Horné a Dolné Rakúsko. (Uhorsko si zachovalo svoj predchádzajúci štatút Regnum Independens.) Titul arcivojvodu naďalej používali členovia cisárskej rodiny a arcivojvodstvo formálne zaniklo až v roku 1918 rozpadom Rakúsko-Uhorska a vytvorením samostatných spolkových krajín Dolné a Horné Rakúsko v novej Nemeckorakúskej republike.

Referencie

Pozri aj

• Dejiny Rakúska
• Zoznam panovníkov Rakúska

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Archduchy of Austria na anglickej Wikipédii.