O rovnorodom pevnom telese s pravidelnou štruktúrou pozri kryštál.

Krištáľ

Krištáľ alebo horský krištáľ^[1] je priehľadná a bezfarebná odroda kremeňa. Osobitným typom kryštalického kremeňa je takzvaný holubníkový kremeň, ktorý vzniká dôsledkom narastania kryštálov kremeňa rôznych kryštalografických tvarov.

Výskyt

Krištáľ sa nachádza v pegmatitoch, v žilách alpského typu, zriedkavejšie v hydrotermálnych žilách alebo v rozsypoch. Vyskytuje sa na mnohých miestach na celom svete, najväčšie kusy pochádzajú z Brazílie a Madagaskaru. Kusy suroviny dosahujú desiatky kilogramov, najväčší krištáľ nájdený v roku 1719 v Zinggenstocku vo Švajčiarsku mal hmotnosť 800 kg. Na Slovensku sa nádherné kryštalické drúzy kremeňa nachádzajú napríklad v Štiavnických vrchoch a v Kremnických vrchoch. ^[2] Krásu krištáľu často rušia rôzne uzavreniny, najčastejšie rutil alebo turmalín.^[3] Číre bipyramidálne obojstranne vyvinuté kryštáliky kremeňa sa nazývajú Marmarošské diamanty. Ich veľkosť zriedkakedy presiahne 10 mm. Ich hlavné lokality sú Zakarpatská oblasť (Ukrajina), Sibír (Rusko) a Arkansas (USA).

História a povery

Od stredoveku sa z veľkých kryštálov kremeňa vyrábali nádoby pre kláštorné poklady a krištáľové gule. Na Slovensku vzniklo v stredoveku dnes už nepoužívané pomenovanie^{[chýba zdroj} horský krištál na odlíšenie od, v tom čase vynájdeného, dokonale bezfarebného kusu skla. Názov krištáľ pochádza z gréckeho krystalos, alebo kryos, čo znamená ľad alebo chlad. Názov pochádza z toho, že v staroveku si ľudia mysleli, že krištáľ je tak hlboko a pevne zmrazený ľad, že sa nemôže nikdy roztopiť. Austrálski aborigénovia a prérijní Indiáni v Severnej Amerike používali krištáľ ako talizman a na veštenie. Navajovia verili, že krištáľ ako prvý spôsobil, že Slnko začalo svietiť na Zem. Šamani považovali krištáľ za kameň svetla a používali ho ako jasnovidecký nástroj na hranici medzi viditeľným a neviditeľným.^[4]

Referencie

1. ↑ GURIČANOVÁ, DANA. Nie je všetko krištáľ, čo sa blyští, lesknúť sa môže aj kryštál. Kultúra slova (Bratislava: Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV a Matica Slovenská), 2017, roč. 51, čís. 4, s. 79. Dostupné online . ISSN 0023-5202.
2. ↑ R. Ďuďa, D. Slivka: Minerály Slovenska
3. ↑ Rudolf Ďuďa a Luboš Rejl, 2001. Kameny z celého světa, Praha: Granit
4. ↑ R. L. Bonewiz, M. Konzultanti, R. E. Carruthers, 2007. Kamene a drahokamy. Bratislava: Slovart

Externé odkazy

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.