Jozef Tlach
slovenský vojak, legionár a odbojový dôstojník
Narodenie	10. február 1896 Šumice, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie	11. február 1964 (68 rokov) Vsetín, Česko-Slovensko
Národnosť	moravská
Profesia	vojak
Biografický portál

Jozef Tlach (* 10. február 1896, Šumice, Rakúsko-Uhorsko – † 12. február 1964, Vsetín, Česko-Slovensko) boj vojak pôvodom z Moravy, plukovník pechoty, česko-slovenský legionár. Po rozbití Česko-Slovenska začal spolupracovať s odbojovými skupinami na Slovensku. Počas Slovenského národného povstania velil I, Taktickej skupine s krycím názvom „Kriváň“ a po ústupe do hôr 4. partizánskemu práporu 2. česko-slovenskej paradesantnej brigády .V roku 1950 mu odobrali vojenskú hodnosť V roku 1994 mu prezident Slovenskej republiky udelil hodnosť generálmajora in memoriam.

Život

V roku 1914 ukončil maturitou štúdium na reálnom gymnáziu v Uherskom Brode. Po vypuknutí 1. svetovej vojny bol 12. júna 1915 povolaný do činnej vojenskej služby a nastúpil ako jednoročný dobrovoľník v pešom pluku 3 v Brne, kde absolvoval aj Školu dôstojníkov pechoty v zálohe. V apríli 1916 bol v hodnosti šikovateľa kadeta odoslaný na „taliansky“ front.^[1]

V česko-slovenských ozbrojených silách

V polovici októbra 1916 padol Tlach do zajatia a v apríli 1918 vstúpil do česko-lovenských légií v Taliansku. Zaradený bol do streleckého pluku 32 v hodnosti podporučíka. Od januára 1919 sa pluk 32 zúčastmil obsadzovania južnej hranice v povodí rieky Ipeľ vrátane východnej časti.južného Slovenska.^[2] V roku 1919 sa zúčastnil bojov proti maďarskej červenej armáde. Dňa 24. decembra 1919 bol do česko-slovenskej armády prijatý ako dôstojník z povolania.^[1]

• Od 1. októbra 1922 ho premiestnili k pešiemu pluku 41,
• Od 31. júla 1938 do hraničiarskeho pluku 6 a v polovici decembra 1938 sa vrátil späť do pešieho pluku 41.

Počas služby v predmníchovskej česko-slovenskej armády vykonával funkcie veliteľa roty, veliteľa hraničiarskeho práporu a veliteľa strážneho práporu.

Tlachova služba v československých ozbrojených silách pokračovala aj po 2. svetovej vojne. Po oslobodení Banskej Bystrice bol v marci 1945 ustanovený za veliteľa miestnej vojenskej posádky. V apríli bol určený za zástupcu veliteľa Oblastného veliteľstva „Morava“, ktoré bolo zriadené výnosom Ministerstva národnej obrany zo dňa 19. apríla 1945.

• V auguste 1945 sa stal dočasným veliteľom 3. a 4. mínometnej brigády vo Zvolene
• V októbri 1945 veliteľa 2. pešej divízie v Banskej Bystrici a od februára 1946 sa stal dočasným zástupcom veliteľa tejto divízie. V tejto funkcii opätovne pôsobil od februára 1947.
• V júni 1946 sa stal dočasným veliteľom 10. divízie. v Košiciach,
• V polovici apríla 1947 bol ustanovený za obvodového veliteľa vo výcvikovom tábore Lešť.
• Ku1. júnu 1948 bol ako dôstojník „s málo vyhraneným postojom k ľudovodemokratickému zriadeniu ČSR“ preložený do výslužby.^[1]

Od leta 1945 do februára 1947 sa zúčastňoval likvidácie banderovských skupín presúvajúcich sa cez územie Česko-slovenska na západ.^[3]

V armáde Slovenského štátu

Po vzniku Slovenského štátu pokračoval v činnej službe v slovenskej armáde. vo funkcii zástupca veliteľa pešieho pluku 41 v Žiline. V máji 1939 bol premiestnený k pešiemu pluku 1 a ustanovený do funkcie veliteľa výcvikového tábora v Levoči, V polovici júna ho ako dôstojníka českej národnosti prijali do trvalej služby v slovenskej armáde v hodnosti majora pechoty a pred koncom augusta ustanovili za veliteľa náhradného práporu pešieho pluku 1.

Počas ťaženia slovenskej armáry. proti Poľsku zabezpečoval prijímanie povolaných záložníkov v Levoči a po sformovaní pešieho pluku 35 bol 14. septembra 1939 ustanovený za jeho veliteľa Od 18. septembra bol Tlachov pluk začlenený do zostavy 1. pešej divízie „Jánošík“ gen. II. tr. Antona Pulanicha, ale do bojovej činnosti už nezasiahol.

Po demobilizácii záložníkov pokračoval v službe v Levoči až do konca mája 1940, keď bol premiestnený do pešieho pluku 7 v Žiline, v ktorom prevzal funkciu veliteľa 1/7 práporu. Od začiatku októbra 1940 do konca decembra 1942 pracoval na Veliteľstve pozemného vojska v Banskej Bystrici vo funkcii prednostu všeobecného oddel. Od 1. januára 1943 pôsobil v Bratislave na VS Ministerstva národnej obrany ako ZV CPO. Dňom 30. apríla 1943 bol preložený do skupiny dôstojníka koncipienčnej služby.

Po vypuknutí Slovenského národného povstania mu bola správnym opatrením ku dňu 20. októbra 1944 odňatá hodnosť podplukovníka koncipienta. Bol vylúčený zo zboru dôstojníkov z povolania a preradený do stavu mužstva v hodnosti strelníka.^[1]

V odboji

Do ilegálnej odbojovej činnosti sa Jozef Tlach zapojil už v r.oku 1941. Spoločne s pplk. del. Jakubom Hluchým, mjr. del. Alexandrom Kordom, npor. Š. Hanusom a ďalšími dôstojníkmi založili a rozvinuli činnosť odbojovej skupiny „Victoire“. Pripravoval a rozširoval medzi dôstojníkmu a vojakmi slovenskej armády protifašistické letáky, plnil spravodajské úlohy pre česko-slovenské odbojové centrum v Londýne. Počas pridelenia na Ministerstvo národnej obrany v Bratislave začal spolupracovať s členmi ilegálnych skupín „Flóra“ a „Justícia“. Spolupracoval s Květoslavou Viestovou, prof. MUDr. K. Kochom a mjr. spoj. Jozefom Markom. Ten ho neskôr nakontaktoval na ilegálne Vojenské ústredie. Po presťahovaní veliteľstva Civilnej protileteckej obrany do Banskej Bystrice v januári 1944 sa aktívne podieľal na technicko-organizačných prípravách ozbrojeného protifašistického vystúpenia armády podľa pokynov ilegálneho Vojenského ústredia.^[1][3]

V prvých dňoch Slovenského národného povstania bol poverený vykonávaním funkcie veliteľa posádky v Banskej Bystrici. Od 9. septembra 1944 mu bolo zverené velenie nad I.Taktickou skupinou (TS) „Kriváň“, ktorej úlohou bolo zabezpečenie obrany operačného trojuholníka Brezno – Banská Bystrica – Zvolen, budovanie obranných pozícií na Malom a Veľkom Šturci a od Dolnej Mičinej až po Oravce. Osobne dozeral aj na činnosť výcvikového strediska „Buk“ v priestore horehronských obcí Nemce, Selce a Kynceľová, ktorému velil pplk. let. K. Budín. Jednotky jeho I. TS zasiahli do bojov pri preskupovaní povstaleckej obrany na sz. a z. úseku frontu po ústupe z Turca, v bitke pri Čremošnom, v údolí Malého a Veľkého Šturca.

Posledný rozkaz vydal večer 27. októbra 1944 v Tureckej. Podriadeným jednotkám ním nariaďoval ústup na Donovaly. Po skončení organizovaného odporu 1. čs. armády na Slovensku ustupoval so zvyškom svojich vojakov cez Nízke Tatry do Slovenského Rudohoria a na Poľanu. V januári 1945 sa stal vel. 4. partizánskeho práporu 2. česko-slovenskej. paradesantnej. partizánskej brigády, s ktorým v druhej polovici februára prešiel cez front.

Hodnostný postup

• Od januára 1916 - šikovateľ kadet
• Od 1. novembra 1918 - poručík
• Od 1. marca 1919 - nadporučík

• Od 28. októbra 1924 - kapitán
• V septembri 1927 (účinnosť od 2. decembra 1926) - štábny kapitán pech.
• Od 1. januára 1937 - major pechoty
• Oo 1. januára 1942 - podplukovník pechoty
• S účinnosťou od 1. októbra 1944 plukovník pechoty

V novembri 1950 mu bola odňatá vojenská hodnosť. Pri príležitosti 50. výročia Slovenského národného povstania bol prezidentom Slovenskej republiky 25. augusta 1994 vymenovaný do hodnosti generálmajora in memoriam. ^[1][3]

Vyznamenania

• Československý vojnový kríž 1918 (24. október 1919)
• Československá revolučná medaila (?)
• Pamätná medaila (20. november 1940)
• Vojenný víťazný kríž IV. tr. (14. marec 1944)
• Československá vojenská medaila Za zásluhy II. st. (7. júl 1945)
• Rad Slovenského národného povstania I. tr. (20. október 1945).

Refrerencie

1. ↑ ^{a b c d e f} CSÉFALVAY, František a kol.. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. 1. vyd. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013. Dostupné online. ISBN 978-80-89523-27-6. Kapitola Jozef Tlach, s. 245-246.
2. ↑ MAŠEK, Miroslav. Hrozba zpoza Dunaje. I. světová válka speciál - Zrod čs.armády V boji o hranice republiky (Brno, Česko: Extra publishing s.r.o), 2019-04-05, roč. 2019, s. 94-98.
3. ↑ ^{a b c} Jozef Tlach . Múzeum SNP, muzeumsnp.sk, . Dostupné online.