Historická príslušnosť

Košíc

Uhorsko

okolo 1000 – 1526

Habsburská monarchia

1526 – 1804

Rakúske cisárstvo

1804 – 1867

Rakúsko-Uhorsko

1867 – 1918

Slovenská republika rád

1919 – 1919

Česko-slovenská republika

1918 – 1938

Maďarské kráľovstvo

1938 – 1945

Česko-slovenská republika

1945 – 1960

Československá socialistická republika

1960 – 1990

Česká a Slovenská Federatívna Republika

1990 – 1992

Slovenská republika

od 1993

z • d • u

Dejiny Košíc sú dejinami druhého najväčšieho mesta Slovenska, metropoly Východného Slovenska, niekdajšieho hlavného mesta Horného Uhorska, hlavného strediska protihabsburských stavovských povstaní a zároveň sídelného mesta sedmohradských kniežat, protitureckej pevnosti, medzinárodnej kupeckej metropoly a druhého slobodného kráľovského mesta stredovekého Uhorska.

Košice sa vyvinuli z trhovej osady slovenského pôvodu v kotli rieky Hornád (na náplavovom kúželi sútoku rieky Hornád a Čermeľského potoka) na styku Slovenského rudohoria a výbežku Panónskej panvy – ktorému neskôr mesto samo dalo meno – Košickej kotliny. Villa Cassa bola najdôležitejšou osadou v regióne s veľkým farským kostolom, o ktorom prvá písomná zmienka pochádza z roku 1230. Okrem pôvodného staroslovenského a maďarského obyvateľstva výraznejšie pribúdali v 13. storočí k národnostnej štruktúre mesta nemeckí osadníci, ktorým boli udeľované lokačné privilégiá už pred rokom 1249. V roku 1290 dostali Košice mestské práva a ako sídlo Kráľovskej komory sa stali najdôležitejším mestom Horného Uhorska. Ako prvé mesto v regióne obohnané hradbami sa vyvinuli v obchodnú metropolu s výnosným právom skladu.

V čase ohrozenia meštianskych slobôd a diaľkového obchodu šľachtickým rodom Aba Omodejovcov v rokoch 1311 – 1312 Košičania suverénne vystúpili na svoju obranu a pomohli kráľovi Karolovi Róbertovi oligarchov zlikvidovať. Košice sa stali oporou kráľovskej moci a boli im udelené mnohé hospodárske a právne výhody. Vrcholom kráľovskej priazne bolo Veľké privilégium Ľudovíta Veľkého pre mesto Košice z roku 1347 a udelenie erbu Košíc z roku 1369 – prvého erbu pre právnickú osobu v Európe vôbec. Za kráľa Žigmunda Luxemburského ďalej prekvitali košické remeslá a obchod, v ktorom najdôležitejším partnerom im bol poľský Krakov. Bol vystavaný nový Kráľovský dom a začalo sa s výstavbou najväčšej katedrály v Uhorskom kráľovstve – Dómu svätej Alžbety. Stredoveká konjunktúra vrcholila za vlády Mateja Korvína, kedy obývalo mesto spolu s predmestiami pod hradbami, huštákmi, okolo 10 000 obyvateľov. Košice boli najväčším stredovekým mestom na území Slovenska a druhým slobodným kráľovským mestom v hodnostnom poradí uhorských miest s mestskými výsadami, akými disponoval len Budín.

Obdobie raného novoveku poznamenalo rozdelenie Uhorska na tri časti (1541 – 1699), pričom kvôli svojej polohe a významu Košice často oscilovali medzi Habsburskou ríšou a Sedmohradskom. Bohaté mesto obohnané niekoľkovrstvovými hradbami bolo od 16. storočia budované ako silná protiturecká pevnosť s bastiónovým systémom opevnenia. Pre organizovanie vojenských operácií a finančnú správu Horného Uhorska boli v meste ustanovené úrady Hornouhorského hlavného kapitanátu a Spišskej komory. V meste sa plne ujala reformácia, pričom nemecké a slovenské obyvateľstvo vyznávalo luteránstvo a maďarské obyvateľstvo kalvínstvo. Ich spor s katolíkmi o Dóm svätej Alžbety z roku 1604 bol jednou z prvých rozbušiek vojenského súperenia o náboženskú znášanlivosť, ktoré neskôr vyústilo do celoeurópskeho konfliktu Tridsaťročnej vojny. Protestanské Košice boli v rokoch 1604 – 1606 za kniežaťa Štefana Bočkaja, v rokoch 1619 – 1626 za kniežaťa Gabriela Betlena a v rokoch 1644 – 1648 za kniežaťa Juraja I. Rákociho sídelným mestom Sedmohradska a centrom protihabsburských povstaní. V rokoch 1682 – 1685 zase centrom Tököliho hornouhorského kniežatstva, podriadeného priamo Osmanskej ríši. V rokoch 1704 – 1711 si z Košíc urobil hlavnú základňu knieža František II. Rákoci v boji za „vlasť a slobodu“ Uhorského kráľovstva.

Satmárskym mierom 1711 začala nová etapa košických dejín pod permanentnou vládou Habsburgovcov. Vojnami, epidémiami a prírodnými živlami zdevastované mesto, s tretinou obyvateľsvta oproti stavu z čias kráľa Mateja Korvína, sa pomaly zotavovalo z nepriazne politického diania a odklonu dôležitých obchodných spojení. V 18. storočí nastúpila doba rekatolizácie, štýlu baroka a osvieteneckých reforiem. V roku 1783 bol zrušený štatút Košíc ako pevnosti, čo umožnilo postupné splynutie vnútorného mesta s huštákmi. Bastióny košického mestského opevnenia sa menili v prvé manufaktúrne areály, zasypané vodné priekopy v okružné triedy. Po revolúcii v rokoch 1848 – 1849 sa mesto začalo výraznejšie spriemyseľňovať, v roku 1860 dorazil prvý vlak a v roku 1891 otvorila prevádzku konská pouličná dráha. V Košiciach pôsobilo niekoľko slovenských, ako i maďarských obrodencov. Po roku 1867 však badať výrazný vplyv maďarizácie obyvateľstva a budovania Košíc ako hornouhorského centra maďarskej kultúry. Košice sa premenili na výstavné mesto s renovovanou katedrálou, honosným divadlom, štýlovými secesnými budovami rôznych štátnych inštitúcií a meštianskych spolkov.

V roku 1918 sa mesto stalo súčasťou Česko-Slovenska. Hospodárska vyspelosť prvej Česko-slovenskej republiky sa odrazila v zdvojnásobení počtu obyvateľstva. Mnoho Košičanov sa vrátilo ku svojej slovenskej národnosti, mesto si však udržalo multikultúrny charakter až do druhej svetovej vojny, na záver ktorej stratilo početnú židovskú menšinu. V rokoch 1938 – 1945 patrili Košice Maďarskému kráľovstvu. V roku 1945 tu bol podpísaný povojnový program obnoveného Česko-Slovenska – Košický vládny program. V roku 1948 sa k moci v Česko-Slovensku dostali komunisti a mestský majetok bol znárodnený. V roku 1965 boli spustené Východoslovenské železiarne pre 25 000 zamestnancov, čo výrazne ovplyvnilo urbanistický rast mesta. Početné košické sídliská obkolesili mesto zo všetkých svetových strán a vyrástli aj na mieste zasanovaných predmestí. Košice boli piatym najväčším a najrýchlejšie rastúcim mestom federácie. Od roku 1993 sú druhým najväčším mestom Slovenska a sídlom Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Okolie dnešných Košíc v praveku

Okolie Košíc patrí k najvýznamnejším pravekým archeologickým lokalitám na Slovensku, hlavne vďaka nálezisku kamennej a bronzovej doby – Košice-Barca^[1] a nálezisku bronzovej doby európskeho významu – Nižná Myšľa.^[2]

Priaznivé prírodné podmienky južnej časti Košickej kotliny mali vplyv na dochovanie sa dokladov o ľudskej činnosti už z obdobia stredného paleolitu v podobe pästných klinov (Poľov, Kechnec). Mladopaleolitická kultúra Aurignacien, rozšírená od Blízkeho východu až po západnú Európu, už budovala prvé obydlia – polozemnice. Práve také sa odkrylo v archeologickej lokalite Barca. Z Barce pochádzajú aj kamenné nástroje z obdobia mezolitu, neolitu (kultúra s lineárnou keramikou, bukovohorská kultúra) a eneolitu (polgárska kultúra, badenská kultúra). Inými náleziskami kamennej doby v okolí mesta sú Košice – Červený rak, Seňa, Ružín – Medvedia jaskyňa, Milhosť, Valaliky, Čečejovce, Šebastovce (polgárska kultúra).

Stará bronzová doba bola v okolí dnešných Košíc reprezentovaná koštianskou kultúrou v jej staršej fáze. Hroby tejto kultúry boli odkryté v Košiciach pri teplárni (172 hrobov) a v Čani (162 hrobov). Vysoký stupeň rozvoja dosiahla otomanská kultúra, pre ktorú bolo typické stavanie opevnených osád. Osada Barca s prvkami urbanizácie mala jeden až trojpriestorové domy zoskupené v štyroch radoch do čiastočne vydláždených ulíc. Val okolo osady dosahoval výšku dvoch metrov. Ďalšou unikátnou osadou bola Nižná Myšľa (1700 pred Kr. – 1 400 pred Kr.) s okolo 760 preskúmanými hrobmi. Obyvatelia osady udržiavali čulé kontakty so Stredomorím, s ktorým obchodovali s jantárom. Archeologický výskum lokality trvá od roku 1977 za medzinárodnej účasti. Bohatý nálezový materiál obsahuje aj špecializovanú hračku – ornamentálny hlinený vozík, a obetnú jamu so štyrmi zavraždenými. Obe sú pútavými exponátmi Východoslovenského múzea v Košiciach. Nižnomyšľanské nálezisko sa pre svoju unikátnosť a rozsah označuje za „slovenské Mykény.“^[3]

V halštatskej dobe sa rozšírila keramika vyrábaná na hrnčiarskom kruhu. Najvýznamnejšou lokalitou obdobia sú Čečejovce s dokladmi ťažby a spracovania železa. Iným významným nálezom je 17 kusov poľnohospodárskych nástrojov opäť z Nižnej Myšle. Kelti sa na okolí začali usádzať okolo roku 300 pred Kr., keltské sídliská boli zistené v Trstenom pri Hornáde, Zádieli a Žarnove. Ich pohreby boli odkryté aj v Košiciach. Od polovice 1. storočia pred Kr. sa miesili s Dákmi. V 2. storočí tu prenikla przeworská kultúra (osada s hrnčiarskou dielňou v Šebastovciach) a v 3. storočí kultúra s neznámou identitou. Doba sťahovania národov je na území Košíc reprezentovaná hrobmi z Čane a Košíc (verejný cintorín a magnezitová baňa – nález striebornej pozlátenej pracky z opaska). Od 5. storočia tu začali prenikať Slovania, ktorých zmiešané slovansko-avarské hroby zo 6. – 8. storočia sa zachovali v Barci, Kechneci, Šebastovciach a Valalikoch.^[4]

Ranostredoveké preduhorské Košice

Slovanské osídlenie

Mesto Košice sa vyvinulo v geografickom styku výbežkov vnútorných Karpát a Východopanónskej panvy v údolí rieky Hornád z osady slovanského pôvodu. Slovanské osídlenie Košickej kotliny je kontinuálne dokázané od 7. storočia, čoho potvrdením sú nálezy slovansko-avarských pohrebísk z Barce, Šebastoviec, Valalík a Kechneca. Slovanské kmene si tu vybudovali v 9. a 10. storočí niekoľko hradísk, ktoré kultúrne gravitovali k Veľkej Morave, aj keď nie je dokázané, že pohanské osídlenie Košickej kotliny bolo jej integrálnou súčasťou. Hradisko Starý Hrad (Óvar) bol situovaný na východ od obce Seňa. Ďalšie boli lokalizované v Barci, na vrchu Hradová a v lokalite Breh (v dnešnej mestskej časti Krásna nad Hornádom) na mieste neskoršieho benediktínskeho kláštora. Slovanský pôvod názvu nie je v okolí ničím nezvyčajným, zachovali sa aj miestne názvy Blatan, Čermeľ, Pstružník, Verbelica, a napokon aj samotný názov mesta Košice. Významným archeologickým objavom z neďalekého štrkoviska v Krásnej je aj bohato zdobený meč slovanského veľmoža druhej polovice 10. storočia porýnskej proveniencie, svedčiaci o vyspelých obchodných a spoločenských stykoch Košickej kotliny.^[5]

Osada Košových ľudí a vývoj názvu mesta

Súčasná slovenská historická a lingvistická veda sa zhoduje^[6], že názov mesta Košice je odvodený od slovanského osobného mena Koša. Pôvodný význam názvu bol osada ľudu Košových. Postavenie osoby Koša je však neznáme. Mohol to byť starešina osady, alebo už ranofeudálny pán.^[7] Zjavne išlo o veľmi autoritatívnu osobu, keď sa jeho meno ujalo pre pomenovanie tejto čulej trhovej osady a jej okolitého zázemia. Hypotézu slovanského pôvodu mena Košíc podporuje i skutočnosť, že meno Košice majú aj niektoré iné obce-osady v Čechách a na Slovensku, napr. aj v Poľsku.

Názov Koša prevzali po svojom príchode do Košickej kotliny v 40. rokoch 11. storočia aj Maďari v paralele Kassa, Kossa, Cossa, a teda ešte bez patronymickej prípony -fa, -patak, ktoré sú príznačné pre prevzatia do maďarčiny až v 13. storočí. Aj slovenská partonymická prípona -ice je neskorším dodatkom. Napokon latinčina a nemčina prevzali maďarskú formu Cassa, z čoho vzniklo neskoršie Cassovia a Kaschau. Slovenská forma sa prvýkrát objavuje v uhorských stredovekých listinách od roku 1441.^[8], ale krakovskí kronikári zapisovali názov Košíc, ako ho počuli od Košičanov, v tvare Cosszicze už v rokoch 1382 – 1383.^[9]

Maďarské osídlenie

V roku 1018 sa prvý uhorský kráľ Štefan I. Svätý dohodol s rozpínavým poľským kniežaťom Boleslavom Chrabrým, ktorý od roku 1001 zaberal územie zhruba dnešného Slovenska, na spoločných uhorsko-poľských hraniciach na prirodzenom hrebeni masívu Karpát. K osídľovaniu tohto územia Maďarmi však dochádzalo iba postupne, na území Východného Slovenska ešte pomalšie, ako na jeho západe. V 10. storočí existuje doklad o maďarskej prítomnosti iba pri dolnom toku Hornádu a Slanej, nie viac severne ako súčasná obec Garadna. Posúvanie Maďarov severnejšie do Košickej kotliny spadá do konca vlády Štefana I. a do obdobia vlády jeho švagra Samuela Abu z veľmožského rodu Abovcov.^[10]

Košice za dynastie Arpádovcov

Komitát Novum Castrum

Rodové majetky Abovcov sa rozprestierali vo východnej časti kráľovstva v podhorí Matry. Počas svojej krátkej vlády kráľ Samuel Aba (1041 – 1044) rozširoval práve týmto smerom kráľovskú správu. V Košickej kotline nechal vystavať nový komitátny hrad Novum Castrum (Újvár, resp. Abaújvár) oproti bývalému slovanskému hradisku Starému Hradu (Óvár) v Seni – na druhom brehu Hornádu, v dnešnej obci Abaújvár. Tým bolo Pohornádie plne integrované do systému komitátov Uhorského kráľovstva. Názov novovzniknutej stolice, ktorá zahrňovala okrem Abovu Šariš a Heveš, bol totožný s menom hradu. Do latinčiny prenikol názov z maďarskej verzie, a teda Abaujvariensis, ktorý sa vžil natoľko, že prešiel do názvu neskoršej Abovskej župy. Pre svoju rozľahlosť sa komitát rozpadol za Bela IV. na menšie župy a z hradu zostali iba ruiny.^[11]

Kristianizácia územia mesta

Abovci boli náruživí podporovatelia kresťanstva v tejto pohanskej oblasti a jeho šírením boli zasiahnutí v jednom dobovom horizonte tak Starí Slováci ako aj Maďari.^[12] Pre šírenie kresťanstva v kraji mali slúžiť panské kostolíky, ktoré boli uhorským úzom stavané spravidla na dobre prístupnom mieste medzi jednotlivými dedinami a osadami. Takým bol aj jednoloďový románsky kostolík, datovaný do 11. storočia a prestavaný v prvej polovici 12. storočia, ktorý stál na mieste neskoršieho benediktínskeho kláštora v Krásnej nad Hornádom, a ktorého základy boli odhalené pri archeologickom výskume lokality Breh archeológom Belom Pollom v rokoch 1971 – 1985.^[13]

Predpokladá sa, že na území neskoršieho mesta Košice stál už pred polovicou 11. storočia väčší a významnejší kostol ako ten v Krásnej. Slúžil bohatej farnosti pri strediskovej osade trhovníkov, ktorá sa vyvinula na území potomkov Košových ľudí. Ako významná križovatka v údolí Hornádu, dobre chránená z troch svetových strán prírodnou hradbou, vynikala táto osada nad ostatnými osídleniami v kotline.^[14]

Benediktínsky kláštor v Krásnej

Obdobie prelomu 11. a 12. storočia znamená konsolidáciu vnútropolitických pomerov v Uhorsku a ukotvenie pevných sociálnych a inštitucionálnych väzieb v kráľovstve. Do obdobia vlád podporovateľov kresťanstva vo svätoštefánskych tradíciách Ladislava I. a Kolomana I. (1077 – 1116) spadá aj príchod benediktínskych mníchov na územie Východného Slovenska. Ako znak civilizačnej vyspelosti bolo ich usadenie v regióne podporované aj Abovcami, ktorí im zverili do užívania krásňanský kostolík. Ten im však pre misijné a hospodárske potreby nepostačoval a na jeho mieste si čoskoro vybudovali trojloďovú baziliku s dvoma vežami priliehajúcu ku kláštoru s typickou benediktínskou dispozíciou. Takto vystavaný benediktínsky kláštor v Krásnej (v dnešnej mestskej časti Krásnej nad Hornádom) bol v roku 1143 zasvätený Panne Márii jágerským biskupom Martýriuom, ako spomínajú Bratislavské anály. Kláštorné opátstvo v Krásnej bolo prvým kláštorom v priestore severovýchodného Uhorska a jedným z prvých v Uhorsku vôbec.^[15] Malo slúžiť pre trvalé zakorenenie kresťanstva na tomto území, kde stále prežívali pohanské tradície, pričom bazilika pravdepodobne slúžila aj miestnym obyvateľom.^[16] Opátstvo zaniklo pred rokom 1590, keďže podľa písomných prameňov bolo v tomto čase už v rozvalinách.^[17]

Villa Cassa

V hornádskom údolí mestského kotla existovala čulá významná osada Košice skôr, ako sa nám zachovali prvé písomné pramene. Prvá známa písomná zmienka o Košiciach je podľa ľubinskej listiny Jágerskej kapituly z roku 1230, ktorá informuje o predaji pozemkov Košičanmi. Záznam spomína, "že Šimon, syn kňaza Gregora z osady Košice a Peter, syn Pavla tiež odtiaľ"^[18] predávajú pozemky iným vlastníkom za 9 hrivien. Medzi nehnuteľnosťami je spomínaný mlyn. Hranice pozemku sú podrobne popísané. Rozprestierali sa na juh od osady Košice a na sever od dediny Ľubina, ktorá sa v listine spomína, a ktorá katastrálne existovala do 2. polovice 18. storočia.^[19]

Listina označuje Košice termínom Villa Cassa, teda kráľovská osada Košice. V listine sa spomína farár, čo indikuje existenciu kostola v nej, ktorý najpravdepodobnejšie vznikol v čase stabilizovania kresťanstva v tomto regióne do polovice 11. storočia. Išlo o predchodcu neskoršieho Dómu sv. Alžbety, románsko-gotický kostol sv. Michala, čo bolo pravdepodobne pôvodné patrocínium košického kostola. K jeho zmene došlo až v 2. polovici 13. storočia s príchodom veľkej vlny nemeckých kolonistov. Samotná osada starousadlíkov nebola dosiaľ archeologicky zistená. Existujú tri teórie o jej lokalizovaní:^[20]

• dnešná Kováčška ulica, ktorá bola v stredoveku nazývaná Windishe Gasse, resp. Platea Sclavorum (Branislav Varsik, Ondrej Richard Halaga)
• dnešná Alžbetina ulica (Štefan Eliáš)
• mimo súčasného jadra mesta, na južnom predmestí (Jozef Duchoň)

Nemeckí kolonisti a ich privilégiá

Za vlády významného arpádovského kráľa Bela IV. v roku 1241 napadli Uhorsko Mongoli, ktorí útočili aj v okolí Košíc (Jasov). Po spustošení krajiny sa Belo IV. snažil o opätovné osídlenie vyplienenej zeme prizvanými hosťami zo saského Nemecka. Týmto hosťom boli zaručené výsady vymáhania dávok od usadlostí, výhody pri odvádzaní desiatkov a vymedzenie samosprávy. Vieme to podľa zachovanej listiny z roku 1249, kedy kráľ daroval hosťom zo Sene také privilégiá, čo dovtedy užívali len hostia z Košíc (libertas hospitum de Kassa). Košice teda už pred rokom 1249 disponovali prvými privilégiami.

Nemci tak zakladajú nové kolonizačné mesto so šošovkovitým námestím (Hlavná ulica) a uličnou sieťou dnešného historického jadra. Výrazne taktiež prispeli k multinárodnostnému charakteru mesta, v ktorom sa miesili so slovenským a maďarským starousadlíckym obyvateľstvom. Keďže ich rady sa rozširovali, žiadali od kráľa ďalšie pozemky, čo im bolo potvrdené darovacou listinou Štefana V. z roku 1261. V nej kráľ udeľuje hosťom z Košíc Samphlebenovi a Oblovi pozemky Horných Košíc, teritórium pod vrchom Hradová, medzi potokom Čermeľ a riekou Hornád. Zásadný význam listiny bol v tom, že sa Košičania oslobodzovali od vojenskej služby, boli vyňatí z právomoci Abaujvárskeho komitátu a mohli si voliť vlastného sudcu.

Výsadná listina, povyšujúca Košice na mesto a udeľujúca im mestské výsady, sa nezachovala. Historik Ondrej Richard Halaga predpokladal, že sa tak stalo určite okolo roku 1290. V roku 1290 totiž jágerský biskup Andrej II. vyňal Košice spod právomoci abaujvárskeho archidiakona. Košická fara tak podliehala priamo biskupskej jurisdikcii. Tejto cirkevnej autonómii musela predchádzať autonómia civilná.^[21] Podľa súčasných názorov však Košice patrili k mestám s čiastkovými privilégiami, postupne doplňovanými ďalšími v priebehu 14. storočia.^[22]

Po roku 1290 sú Košice už označované iba termínom civitas, teda mesto, namiesto villa, teda osada. Z obdobia po tomto roku pochádza aj najstaršia známa mestská pečať s vyobrazením sv. Alžbety Uhorskej, patrónky mesta, na pozadí košických mestských hradieb, ktoré sú svedectvom mestského štatútu Košíc. Nedochované privilégium pravdepodobne potvrdzovalo Košiciam aj právo skladu „podľa starého zvyku“, čím sa zaradili spolu s hlavným mestom Budínom (1244) a pohraničným Podolíncom (1292) k málu uhorských miest, ktorým bolo skladové právo udelené pred rokom 1300.^[23]

Na rozdiel od väčšiny slovenských miest, ktoré prevzali magdeburské mestské právo, Košice sa riadili podľa práva hlavného mesta Budín, ktoré spadalo pod norimberský právny okruh. Modifikované na miestne pomery sa košické mestské právo recipovalo ďalším mestám hornouhorskej oblasti, a to nielen tým, ktoré nepatrili pod spišské mestské právo ako Bardejov a Prešov, ale aj mestám, ktoré sa už riadili podľa práva iného okruhu, ale prešli na právny okruh košický (Stará Ľubovňa, Sabinov, Gelnica).^[24]

Urbanizmus kolonizačného mesta a jeho opevnenie

Nemeckí kolonisti so sebou priniesli do krajiny i nové postupy pri výstavbe svojich miest. Špecificky pre región Východného Slovenska išlo o riešenie svetovo unikátne, kde sa najvýstavnejšia ulica v strede rozširovala do tvaru šošovky, aby vytvorila priestor pre sústredenie najdôležitejších mestských stavieb (kostol a neskôr radnica) a trhu. V prípade Košíc bolo šošovkovité námestie alebo ring – Hlavná ulica – budované kolmo na staršiu zástavbu Villy Cassy, ktorú Nemci pomenovali Hnilnou ulicou, ležiacou pred románskym kostolom sv. Michala.^[25]

Počiatky výstavby košických mestských hradieb spadajú do obdobia rokov 1260 – 1290, pričom okolo roku 1290 bolo hradbami obkolesené už celé mesto. Hradbový múr nemal viac ako 1 metrovú hrúbku. Dve mestské brány, Dolná a Horná, ukončovali na oboch koncoch námestie – ring, tretia umožňovala príchod od západu na Hnilnú ulicu. Opevnená plocha mala 21 hektárov, mesto ako celok 57 hektárov.^[26]

Kostoly, kláštory a inštitúcie arpádovských Košíc

Po roku 1235, kedy Alžbeta Uhorská - Durínska bola vyhlásená za svätú, sa jej kult stal v jej domovskom regióne nesmierne populárny. Navyše v spojení s majoritným nemeckým obyvateľstvom mesto rozhodlo o zmene patrocínia hlavného farského kostola sv. Michala v prospech svätice, takže už v roku 1283 sa spomína ako kostol sv. Alžbety. Tento jednoloďový kostol dostal pravdepodobne pri tejto príležitosti aj novú gotickú absidu.^[27] Svätyňa kostola mala 11,5 x 10,25 m a jeho hlavná loď 27,8 x 14 m. Technické údaje o pôvodnom kostole sú známe z veľkej rekonštrukcie Dómu svätej Alžbety z konca 19. storočia.^[28][29]

Na konci 13. storočia sa spomína aj existencia nemocnice pre chudobných – špitálu pri košickej fare (1283 hospitali pauperum ville de Cassa). Špitál pri farnosti svätého Ducha stál mimo hradieb na južnom predmestí a počas 13. až 15. storočia ho mesto muselo chrániť pred nárokmi uhorských križiakov.^[30]

Žobravý rád dominikánov sa začal v Uhorsku usadzovať po roku 1220.^[31] Keďže ich misijná činnosť sa sústreďovala na väčšie mestá, neobišli ani Košice. Založili si kostol s kláštorom na okraji mesta, severne od Hnilnej ulice. Presný rok výstavby ich konventu nie je známy, ale v Guidonovom zozname dominikánskych kláštorov z roku 1303 je košický už spomínaný. Dominikáni boli známi aj zriadením vyššej školy, kde pripravovali kňazov, ale i laikov na zahraničné univerzity.^[32] Dominikánsky kostol je v súčasnosti najstarší zachovalý kostol v Košiciach.^[33] Dominikáni tu pôsobia s prestávkami rokov 1556 – 1699 a 1950 – 1990 dodnes.

Metropolné postavenie mesta v severovýchodnej časti kráľovstva – Hornom Uhorsku, označovanom ako Parte Superioris alebo Oberland, dokladá existencia pobočky Kráľovskej komory, ktorá tu bola etablovaná v priebehu 13. storočia. Prvýkrát sa spomína v roku 1297 a slúžila pre potreby spravovania kráľovských majetkov a výberu daní. Dohliadala aj na výstavbu mestského opevnenia, čo bolo náročnou finančnou investíciou. Jej sídlom bola najvýznamnejšia svetská stredoveká stavba v meste – Kráľovský dom, stávajúci pred južným pásom hradieb.^[34]

Košice v rokoch 1301 – 1526

Povstanie Košičanov proti Omodejovcom

Po vymretí dynastie Arpádovcov v roku 1301 nastalo obdobie nestability, v ktorom sa Košice vojensky i politicky pridali na stranu kráľa Ladislava V., bojujúceho o trón s Karolom Róbertom. Mocný šľachtický rod Omodejovcov, ovládajúci rozsiahle územia Horného Uhorska, bol však prívržencom neapolského princa Karola Róberta. Košickí mešťania spolu s mešťanmi spišských miest dokonca neúspešne zaútočili na omodejovský hrad Amadevár pri mestečku Gönc v čase, keď sa tam mladý pretendent trónu nachádzal. Omodejovci si v tomto období začali budovať pre lepšiu kontrolu Košíc novú vojenskú pevnosť – Košický hrad. Hrad bol stavaný protiprávne na území vrchu Hradová, ktoré patrilo mestu.

V roku 1307, keď snem uhorskej šľachty prijal za panovníka Karola Róberta, podarilo sa palatínovi Omodejovi Abovi získať košických mešťanov na stranu Karola, za čo mu ich on daroval do držby. Po potlačovaní mestských výsad Košičania v roku 1311 nenávideného oligarchu palatína Omodeja Abu zabili. Košičania, ktorí v tej dobe ešte netvorili privilegovaný stav, neboli kráľom potrestaní, hoci zabili prvého úradnika kráľovstva. Skrývala sa za tým premyslená politika podporovaná pápežským legátom Gentilisom, ktorá počítala s vytvorením pevného kráľovstva bez šľachtických domén. Do Košíc boli povolaní vyšetrovatelia, ostrihomský arcibiskup Tomáš, jágerský biskup Martin a vesprímsky biskup Štefan, ktorí prípad uzatvorili s tým, že Omodejovci sa musia vzdať Abova a Zemplína a nesmú sa pokúšať o opätovné dobytie mesta a narúšanie jeho práv a obchodu. V meste bolo zadržaných 47 omodejovských rukojemníkov pre udržateľnosť uznesenia.

Omodejovi synovia sa však s výsledkom nezmierili a spojili sa s mocným odbojným šľachticom Matúšom Čákom Trenčianskym. V roku 1312 došlo k rozhodujúcemu vojenskému stretu, známemu ako Bitka pri Rozhanovciach.^[37] Mesto bojovalo na strane kráľa Karola Róberta ako významná meštianska sila, za čo mu boli udelené mnohé privilégiá. Preživší Omodejovci utiekli do Poľska a abovskými županmi, ako aj majiteľmi nedokončeného Košiského hradu, sa stali anjuovskí spojenci Drugetovci.^[38]

Anjuovské Košice

Vláda Anjuovcov znamená zlatý vek rozvoja stredovekých Košíc. Strategická poloha na výnosnej obchodnej ceste Balkán – Balt podnietila rozvoj obchodu a cechovej výroby, čoho svedectvom je najstaršia cechová listina v Uhorsku, vydaná v roku 1307 richtárom a prísažnými celého mesta Košice pre kožušnícky cech. Z tohto roku pochádza aj zmienka o prvom známom richtárovi – Arnoldovi. Košice mali právo razby vlastnej meny – košických mariek. V roku 1321 sa výmena starých mincí za nové spomína ako bežný zvyk.

Za pomoc v rozhanovskej bitke sa Karol Róbert Košiciam štedro odmenil. V roku 1319 im udelil colné privilégium na všetky územia v kompetenčnej oblasti košickej Kráľovskej komory, t. j. medzi riekami Tisou a Slanou až po komitát Bereg. V roku 1321 boli Košičania oslobodení aj od platenia zisku kráľovskej komore, ktorý mala z výmeny starých mincí za nové (lucrum camerae). Zahraniční kupci boli povinní si cudzie meny vymeniť za košickú po siedmich týždňoch.

Najdôležitejšie privilégium, ktoré potvrdilo metropolné postavenie Košíc a určilo hospodársku činnosť ich mešťanov, bolo právo skladu. Z neho mesto profitovalo najviac až do jeho zrušenia začiatkom 18. storočia. Obchodníci sa tu museli ubytovať a platiť za prenájom miesta predaja. Zároveň boli Košičania oslobodení od práva skladu v iných mestách kráľovstva, ktorým toto právo bolo prideľované zväčša až v 15. storočí. Právo skladu bolo udelené Košiciam pravdepodobne v nedochovanom privilégiu mestských práv z roku 1290. Košice ako sídlo pobočky kráľovskej komory, ktorá určovala a vyberala clá a mýta v Predtisí, boli miestom skladovej tradície obchodníkov už pred udeľovaním skladových privilégií. Navyše ako jediné v tomto regióne opevenené hradbami poskytovali kupcom dostatočnú ochranu.^[23]

Košice sa tešili mimoriadnej priazni panovníka Ľudovíta I. Veľkého. Ich pozície značne vylepšil právne i hospodársky, čím umožnil ich premenu vo vyspelú stredoeurópsku metropolu. V roku 1347 udelil mestu Veľké privilégium, čím ho povýšil na druhé miesto v hierarchii uhorských kráľovských miest za sídelným mestom Budín. 7. mája 1369 kráľ vystavil unikátnu erbovú listinu, ktorá predstavuje prvý doložený mestský armáles v Európe. Erb Košíc je tak prvým znakom udeleným právnickej osobe^[39], čo svedčí o kultúrnej vyspelosti Horného Uhorska v rámci stredovekej Európy.

Košické mestské právo sa stalo vzorom a odvolacou inštanciou pre okolitý región Horného Uhorska. Právo trhu a skladu podnietil rozvoj košického obchodu a remesiel. Už v roku 1344 dostali Košice čiastočné právo skladu na všetky tovary z Poľska a Ruska, ktoré bolo ďalej rozšírené v roku 1361. Od roku 1399 museli aj kupci od Veľkého Varadína a Sedmohradska skladať tovary v Košiciach. V priebehu 14. storočia získali košickí obchodníci colné výhody v celom Uhorsku a Sedmohradsku, pred polovicou 14. storočia aj v Poľsku a Rusku (tie isté ako mali ich krakovskí partneri), v roku 1364 sa rozšírili na české krajiny a Vratislav a v roku 1388 i na rakúske krajiny.^[40]

Potvrdením obľúbenosti Košíc v očiach kráľovského dvora bola častá prítomnosť kráľovského páru v regióne najmä potom, čo kráľ získal aj poľskú korunu (1370). V neďalekom Diósgyőri (dnes súčasť Miškovca) dal pre kráľovnú vystavať hradnú rezidenciu. Práve v Košiciach, dôležitom stredisku na kráľovskej ceste spájajúcej obe kráľovstvá, udelil kráľ poľskej šľachte rozsiahle práva, ktoré sú v poľskej histórii známe pod názvom Košické privilégium. V roku 1383 tu zase došlo k diplomatickému jednaniu poľskej šľachty s kráľovnou Alžbetou, kde bola jej dcéra Hedviga tzv. Košickou dohodou prijatá za poľskú kráľovnú.^[26]

Luxemburské Košice

Obdobie vlády uhorského kráľa Žigmunda Luxemburského bolo poznamenané výraznou modernizačnou stavebnou aktivitou v meste obdobia vrcholného stredoveku. Ten sa ako nemecký cisár opieral v upevňovaní svojej moci v kráľovstve predovšetkým o silný nemecký patriciát zastúpený v slobodných kráľovských mestách.

Po požiari okolo roku 1380 bolo rozhodnuté vybudovať novú dôstojnú katedrálu hodnú politickej a ekonomickej sile Košíc. Nový Dóm svätej Alžbety podporil kráľ venovaním polovice výnosov košického tridsiatku na jeho výstavbu, ale aj sám pápež, vtedy Bonifác XI., vydaním odpustkovej buly z roku 1402 pre veriacich prispevších na Dóm. V tejto dobe sa stavala za prispenia dedičných abovských županov Peréniovcov aj iná významná vrcholnegotická košická stavba – františkánsky kostol s kláštorom pre konventuálov svätého Františka. Tento žobravý rád sa usadil v meste pomerne neskoro. Ich sakrálny objekt vznikol prestavbou staršieho kostola sv. Mikuláša pri severnej časti hradieb v roku 1405. Podľa bohatej kamenárskej výzdoby sa predpokladá, že tu pracovali majstri z dielne košického Dómu.^[41]

Rozsiahlou modernizáciou prešlo košické mestské opevnenie. Došlo k spevneniu fortifikácie predstupným parkánovým múrom a obkolesujúcou vodnou priekopou. K dovtedajším trom mestským bránam Hornej, Dolnej a Hnilnej pribudli dve nové, orientované na hospodárske zázemie Hornádu a jeho ramien, Mlynská a Maľovaná (pri Katovej bašte), pričom došlo k presunutiu Hornej brány o 50 metrov na sever. Na novovzniknutom mestskom pozemku bola založená zbrojnica, kde sa zbrane a delá nielen skladovali, ale aj vyrábali. Dôstojnejšie umiestnenie vedľa radnice dostal nový Kráľovský dom vybudovaný pravdepodobne medzi rokmi 1380 – 1392.^[42] Za hradbami vznikali nechránené predmestia, tzv. huštáky.

Z roku 1394 pochádza zmienka o tzv. Slovenskej ulici, lat. platea Sclavorum, nem. Vindische Gasse. Táto štvrť s prevahou slovenského obyvateľstva sa rozprestierala pozdĺž dnešnej Kováčskej ulice vnútri mestských hradieb. Lokálny variant kultúrnej východoslovenčiny tvoril po nemčine druhú najpoužívanejšiu hovorovú reč košických mešťanov, o čom svedčia zápisy mestskej knihy z rokov 1393 – 1405.^[43] Mnohé slovenské prvky prešli aj do úradnej nemčiny, ktorá slovenčinu označovala ako „vulgatier“ alebo „lingua vernacula“. Naopak maďarčina sa vyskytovala v menšej miere a do popredia sa dostala až v 16. storočí.^[44]

V luxemburskej dobe prišli do mesta prvýkrát kočovní Rómovia. V rámci putovnej vlny z Budína cez Košice a ďalej cez juh na Bratislavu sa tu usadila v roku 1417 prvá rómska skupina.^[45] Na rozdiel od iných slovenských miest Košice nemali židovskú komunitu. Židia však boli pravdepodobne usadení v okolí mesta, napríklad v Židovanoch (súčasť Drienovca). Prvé povolenie mestskej rady pre usádzanie sa Židov v Košiciach pochádza až z roku 1841.^[46]

Mimoriadne sa darilo košickým kupcom na obchodnej ceste medzi Pobaltím a Balkánom, kde odtiaľto vyvážali domáce potravinárske produkty vosk, víno, kožušiny a plátno, ďalej suroviny železo, oceľ a meď, transportované po vodných tokoch na pltiach a lodiach. Úspešným exportným artiklom bol uhorský dobytok, voly a kone. Veľkou konkurenciou na tejto severojužnej obchodnej ceste sa ukázalo byť hlavné sídlo poľských kráľov Krakov, odkiaľ sa privážal módny tovar (obuv, šatstvo), vzácne tkaniny, papier, knihy a najmä soľ. Počiatočná rivalita sa ukazovala nevýhodnou, a tak radnice oboch miest v roku 1390 podpísali dohodu o obchodnej spolupráci, tzv. Pakt vzájomnosti.^[47] Do roku 1405 je datované privilégium Žigmunda Luxemburského vysielať mestskú delegáciu na kráľovský snem a 1411 privilégium pre košických výrobcov bavlny barchetu (bavlny) na monopolný predaj v celom kráľovstve.

Metropolitné postavenie Košíc vyústilo do sformovania právneho súručenstva piatich slobodných kráľovských miest tzv. Pentapolitany – východoslovenských miest Košice, Bardejov, Levoča, Prešov a Sabinov.^[48]

Ján Jiskra kapitánom Košíc

Po Žigmundovej smrti v boji o nástupníctvo na uhorský trón bol kráľovnou Alžbetou Luxemburskou na ochranu záujmov jej syna Ladisvala V. povolaný vojenský žoldnier Ján Jiskra z Brandýsa. V roku 1441 obsadil s naverbovanými českými vojakmi oblasť Horného Uhorska, pričom jeho základňou sa stali práve Košice. Nechal košických mešťanov prisahať vernosť maloletému kráľovi, čoho dokladom je nápis na stene kráľovského oratória Dómu svätej Alžbety. Jeho protivník, budúci Vladislav III. Varnenčík, Košice dvakrát neúspešne obliehal v rokoch 1441 a 1442. Jiskra v Košiciach pôsobil s prestávkou 1445 – 1447 až do roku 1462. V tomto období sa budoval na východnej strane mestského opevnenia vysunutý barbakán, dnes známy ako Katova bašta. Dokončovala sa aj výstavba severnej veže Dómu.^[49]

Korvínovské Košice

V rokoch 1458 – 1490 vládol kráľ Matej Korvín. V prvých rokoch svojej vlády sa sústredil na likvidáciu bratríkov, ktorí lúpežne vyčíňali po celom Hornom Uhorsku. Uhorské vojská im uštedrili vážnu porážku pri Blatnom Potoku v roku 1458. V nasledujúcich rokoch sa v bojoch proti nim zúčastňovali aj Košičania. V roku 1460 zavítal do mesta sám kráľ Matej. Oslávil tu sviatok svätej Alžbety a zapoľoval si v mestských lesoch.^[50] Vzhľadom na výdavky mestskej pokladnice v bojoch proti bratríkom daroval kráľ mestu Zlatú Idku spolu s rozsiahlym lesným majetkom a právom razby mincí z jej zdrojov. V košickej mincovni sa v korvínovskom období razili zlaté mince – dukáty.^[51]

V rokoch 1478 – 1479 tu kráľ dokonca pobýval so svojím dvorom. Výrazne podporoval dostavbu Dómu, kedy sa pracovalo na južnej tvz. Matejovej veži a na bočných kaplnkách. Vrcholom umeleckej tvorby neskorého stredoveku v Košiciach bola výstavba kamenného pastofória a prepychového hlavného oltára v rokoch 1474 – 1477 so vzácnymi gotickými maľbami znázorňujúcimi životný osud sv. Alžbety Uhorskej - Durínskej.

Okolo roku 1480 stáli Košice na vrchole rozvoja, radiacim ich svojou veľkosťou a významom k popredným európskym metropolám. V meste fungovali štyri fary popri štyroch kostoloch, pričom na predmestiach – košických huštákoch – boli ďalšie tri kostoly. S odhadovanými 10 000 obyvateľmi aj s predmestiami^[52] boli druhým najdôležitejším mestom v kráľovstve a najväčším stredovekým mestom na území Slovenska.

Košice sa stali hlavným skladom zahraničných tovarov (depositio generalis mercium) k pomere k iným mestám regiónu. V praxi to fungovalo tak, že kupci prichádzajúci z Poľska, Pruska a Ruska mohli tovar vyložiť podľa svojho výberu buď tu, alebo v mestách Levoča, Kežmarok, Bardejov. Na druhej strane kupci prichádzajúci od juhu spoza Tisy, zo Sedmohradska, Moldavska, Valašska alebo Turecka už podliehali len generálnemu skladu v Košiciach. Výnosný diaľkový obchod bol organizovaný kupeckou gildou, združujúcou najvplyvnejších obchodníkov. Kapitál pritiahol do mesta významné podnikateľské klany, ktoré tu žiadali o priznanie mestských práv a budovali si tu svoje rezidencie. Medzi ne patril sedmohradský rod Szatmáriovcov a slovenskí Thurzovci. Usádzali sa tu aj zahraniční kupci z Nemecka, Talianska, Srbska a aj z takých ďalekých krajín ako Nizozemska, Anglicka či Španielska.^[53]

Jagelovské Košice

Po Matejovej smrti v rokoch 1490 – 1491 poľsko-litovský regent Ján Albrecht bojoval o uhorský trón so svojím bratom Vladislavom Jagelovským. Obsadil Horné Uhorsko a útočil na mesto prvýkrát s využitím delostrelectva, pričom došlo k ťažkému poškodeniu Dómu.

Keďže sa mesto postavilo v spore na stranu kráľa Vladislava II. Jagelovského, bolo za to patrične odmenené. Panovník udelil mestu v roku 1502 štvrtú (poslednú) erbovú listinu, ktorou košický erb značne obohatil (súčasná podoba). Košice si stále zachovávali popredné miesto medzi uhorskými mestami. V zákone Vladislava II. Jagelovského z roku 1498 sa spomínajú spolu s Budínom, Pešťou, Bratislavou, Levočou, Stoličným Belehradom, Bardejovom, Prešovom, Šopronom, Trnavou a Ostrihomom medzi desiatimi najprednejšími mestami kráľovstva.^[54]

Vláda dynastie Jagelovcov bola posledným dozvukom hospodárskej a stavebnej konjuktúry stredovekých Košíc. V roku 1508 sa ukončili práce na Dóme, pričom bol v nedokončenej podobe upravený do formy, v akej ho poznáme dodnes (ak nepočítame neskoršiu rokokovú helmicu a neogotickú rekonštrukciu). Panovníci postupne prestali opierať svoju moc o silné mestské vrstvy a uprednostňovali spoluvládu so šľachtou. Ďalším zásadným faktorom v hospodárskom poklese košického obchodu a remesiel bol presun ťažiska kontinentálneho obchodu na západné európske pobrežia v súvislosti so zámorskými objavmi a spolu so stupňujúcou sa hrozbou osmanskej rozpínavosti od Balkánu.

V roku 1514 bola vyhlásená križiacka výprava proti Turkom. Križiacki poslovia dorazili aj do Košíc s výzvou na verbovanie. Potom, čo bola výprava zmarená, mestská rada vyzvala križiakov mesto opustiť. Nadšenie križiakov sa otočilo proti šľachte a následne vzbĺklo sedliacke povstanie Juraja Dóžu. Jedným z centier povstania bola oblasť severovýchodného Maďarska a boje prebiehali aj na Východnom Slovensku.^[55] Pod ochranu košických mestských hradieb sa v strachu pred povstalcami uchýlila šľachta zo širokého okolia.^[56]

Košice v ranom novoveku (1526 – 1711)

Obdobie 16. až 18. storočia znamenalo pre Košice obdobie permanentnej nestability a postupného hospodárskeho úpadku. Mesto a jeho okolie bolo často miestom, kde sa rozhodovalo o osude na tri časti rozdeleného Uhorského kráľovstva. Prebiehal tu zápas o kráľovskú korunu medzi Jánom Zápoľským a Ferdinandom Habsburským, protiturecké boje, náboženské boje, sedliacke vzbury a protihabsburské stavovské povstania. Tieto nepokoje, zdĺhavé obliehania mesta a najmä však vytváranie nových – mesto obchádzajúcich – obchodných ciest mali za následok postupný úpadok remesiel, obchodu a celého hospodárstva mesta. Mestské hradby sa však posilňovali a z mesta sa stávala strategická vojenská pevnosť.

Boje kráľa Ferdinanda I. s kráľom Jánom I.

Po bitke pri Moháči v roku 1526 bol za uhorského kráľa zvolený jednak Ján Zápoľský, jednak Ferdinand I. Habsburský. Hoci väčšiu podporu a väčšinu územia ovládal formálne Zápoľský, nebola jeho pozícia ako uhorského kráľa istá. Mnoho jeho predchádzajúcich prívržencov sa v roku 1527 na sneme v Stoličnom Belehrade priklonila na Ferdinandovu stranu, pričom Zápoľský bol zatlačený do Sedmohradska. Pokúsil sa o protiofenzívu, ale bol v roku 1528 pri Košiciach odrazený.^[57]

Mesto sa mu podarilo obsadiť až v roku 1536. Keďže nemecké obyvateľstvo predtým podporovalo kráľa Ferdinanda I. Habsburského, nechal Zápoľský richtára a členov mestskej rady vyhnať a namiesto nich povolal zátiských a sedmohradských Maďarov. Chod mestskej správy sa pomaďarčoval, najmä chotárne názvy a mená osôb. Popri nemeckému úradovaniu sa zaviedla maďarčina. Zápoľského okupácia Košíc znamenala dočasnú stratu metropolného postavenia v Hornom Uhorsku v prospech Prešova, ktorý zostal pod správou Habsburgovcov. Ferdinand I. Habsburský dokonca preniesol do Prešova košické právo skladu.^[58] Keď Ferdinand I. Habsburský v roku 1552 opäť získal mesto, zaručil privilégiom prisťahovaným košickým Maďarom tie isté práva ako malo starousídlené obyvateľstvo.^[59] 13. apríla 1556 zachvátil Košice obrovský požiar. Popolom ľahli kostoly, kláštory, radnica, mestské brány, bašty, drevené časti vnútorného opevnenia, vonkajšie palisády, obranné zariadenia, ako aj celé ulice v južnej a západnej časti mesta. Mestská rada bola nútená poprosiť panovníka Ferdinanda I. Habsburského o oslobodenie od daní a iných poplatkov na osem rokov. Výnosy košického tridsiatku (triceziny) kráľ určil na obnovu Košíc v „predošlej nádhere“.^[60]

Hlavné mesto Horného Uhorska

Od obsadenia mesta Ferdinandom I. Habsburským v roku 1552 sa Košice stali súčasťou Kráľovského Uhorska (okrem obdobia, kedy patrili pod správu sedmohradských kniežat 1604 – 1606, 1619 – 1626, 1644 – 1648 a 1682 – 1685, pozri nižšie). V rámci neho sa stali centrom, od panovníckeho sídla Viedne a dočasného uhorského hlavného mesta Bratislavy odľahlého teritória, označovaného ako Horné Uhorsko (Hungaria Superior alebo Partes Superiores). Vzhľadom na uhorské pomery neobvyklú koncentráciu kráľovských úradov (vynímajúc Sedmohradsko a Slavóniu) sa Košice označovali ako hlavné mesto Horného Uhorska (Civitas Primaria Hungarie Superioris alebo Hauptstadt in Ober-Ungarn).^[61] Svojou polohou boli strategickou, relatívne bohatou vojenskou pevnosťou na pomedzí osmanských i sedmohradských hraníc. Preto hrali rozhodújúcu rolu v protitureckých a aj protistavovských bojoch, ktoré boli odtiaľto vojensky i hospodársky organizované novozriadenými alebo staronovými inštitúciami. Na rýchlu komunikáciu s nimi bolo zavedené poštové spojenie z Viedne cez Považie, Spiš a Šariš do Košíc.^[62]

V roku 1563 tu bol ustanovený Hornouhorský hlavný kapitanát, základná vojensko-administratívna jednotka s rozsiahlymi právomocami. Košický kapitán plnil v provincii úlohu miestokráľa a okrem kráľa a palatína aj on mohol zvolávať zasadnutia provinčného snemu. Sídlom kapitanátu sa stal kráľom nevyužívaný Kráľovský dom.

V roku 1568 tu bola obnovená Kráľovská komora, zrušená Jánom Zápoľským. Dostala však nové pomenovanie, odzrkadľujúce zmeny hraníc a ťažiska hospodárskej politiky. Spišská komora zostala najvyšším správnym a finančným úradom pre Horné Uhorsko až do roku 1848. Poď ňou pracovali aj banské komory v banských mestách, soľné komory a správy colníc.

Od roku 1553 sídlil v Košiciach aj Najvyšší kráľovský súd pre Partes Superiores, ten bol však preložený do Prešova od roku 1563. Už od stredovekých čias tradičnou košickou inštitúciou bol Tridsiatkový úrad s pobočkami v Levoči, Kežmarku a Bardejove.^[63]

Reformácia a protireformácia

Náboženská reformácia, šíriaca sa z Nemecka, našla v Košiciach široký ohlas. Boli to predovšetkým politicko-sociálne príčiny, ako zbavenie sa závislosti od svetských a duchovných zemepánov a koniec daňovému zvýhodňovaniu cirkvi, ktoré viedli košických mešťanov k prijatiu protestantských cirkví. Sprvu prevládalo luteránstvo, ktoré bolo prijímané predovšetkým nemeckým obyvateľstvom. V roku 1549 luteránske kráľovské mestá Pentapolitany, na čele s Košicami, zadefinovali svoje konfesné zásady v Confessio Pentapolitana, čím sa bránili obvineniam katolíkov z podpory kacírstva. Luteráni dostali do rúk aj najhlavnejší košický kostol Dóm svätej Alžbety v roku 1556. Neskôr, od začiatku 17. storočia hlavne pod vplyvom politických udalostí, mal prevahu kalvinizmus, rozšírený medzi Maďarmi. Pozície katolíckej cirkvi značne oslabli po veľkom požiari z roku 1556, ktorý mal za následok odchod katolíckych reholí z mesta. Dominikáni a františkáni totiž nenašli v protestanskom meste peniaze na obnovu zničených kostolov a kláštorov, ktoré boli premenené na sklady obilnín a zbraní.^[64]

Náboženská atmosféra v meste sa výrazne zmenila po porážke cisárskych vojsk Turkami v bitke pri Mezőkeresztesi v boji o biskupské mesto a pevnosť Jáger v roku 1596. Hranica tureckého panstva sa tak nebezpečne priblížila ku Košiciam, čím stúpla ich vojenská úloha ako hlavnej protitureckej pevnosti Horného Uhorska v očiach cisárskeho dvora, vtedy sídliaceho v Prahe. Navyše uhorský snem, od roku 1536 sídliaci v Bratislave, rozhodol v roku 1597 o presune jágerskej diecézy práve do Košíc. Útočisko tu našiel i biskup päťkostolský a veľkovaradínsky, ktorí neboli schopní vykonávať svoj úrad v ich domovských rezidenciách. Početnosť vysokých katolíckych hodnostárov a ich administratívy vyhrocovala náboženské napätie v takmer úplne protestanskom meste.^[65]

Nástup protireformácie v Košiciach, ako aj celom Kráľovskom Uhorsku bol spojený s dvorom cisára Rudolfa II., ktorý zaujal od začiatku 17. storočia voči protestantom nekompromisné rekatolizačné stanovisko. Keďže sa protestanti nechceli vzdať Dómu, ktorý novonasťahovaná katolícka diecéza potrebovala na svoje náboženské úkony, bol do Košíc za nového hornouhorského kapitána vyslaný energický taliansky gróf Giacomo Barbiano Belgiojoso. Ten v roku 1604 rozostavil pred Dóm delá. Mesto vedené kalvínskym richtárom Jánom Bocatiom sa mu nakoniec podvolilo.^[66] Do mesta bola povolaná jezuitská misia, ktorá sa zhostila správy Dómu.^[67] Citlivý incident násilného zabratia Dómu do katolíckych rúk sa však stal jednou z hlavných rozbušiek prvého protihabsburského povstania.

Hlavné mesto Sedmohradska za kniežaťa Štefana Bočkajaupraviť | upraviť zdroj

Nepriateľná cisárska politika doviedla vplyvného sedmohradského šľachtica Štefana Bočkaja k zorganizovaniu otvoreného povstania, známeho ako povstanie Štefana Bočkaja (1604 – 1606). Na jeho potlačenie bol vyslaný košický kapitán Giacomo Barbiano Belgiojoso, ktorého však Bočkaj porazil 15. októbra 1604 v bitke pri Diószegu (Diosig, dnes Rumunsko). Belgiojoso začal ustupovať na Košice, ale mešťania ho do mesta nevpustili, ako odplatu za jeho rekatolizačnú politiku. Mesto čoskoro obsadili Bočkajovi hajdúsi pod vedením veliteľa Blažeja Lipaja. Zvyšku cisárskych jednotiek a jezuitom bol zaručený mierový odchod z mesta na Prešov.

Príchod vodcu povstania Štefana Bočkaja bol vítaný maďarskými kalvínmi, ktorí si sľubovali posilnenie pozícií v meste na úkor nemeckých luteránov. Bočkaj pricválal do Košíc na koni až do stredu kríženia lodí Dómu. Kostol bol sprvu prehlásený opäť za luteránsky, ale iba na mesiac, v novembri 1604 bol odovzdaný po prvýkrát kalvínom. Bočkaj sa v meste usadil a až do jeho smrti zostalo hlavným mestom Sedmohradska. V novembri 1604 tu s plnou pompou prijal tureckého legáta Husseina bega zo Solnoku. Ku koncu roka sa pod rúškom víťazstiev cisárskeho generála Juraja Bastu Bočkaj stiahol do Göncu. V meste boli na výstrahu pred zradou zinscenované popravy niektorých bývalých cisárskych dôstojníkov, ktorí mesto odmietli opustiť. Generál Basta však v decembri od obliehania Košíc upustil a odtiahol do Prešova. Bočkaj sa do mesta vrátil, pričom sa tu usadilo mnoho tureckých hodnostárov. V novovymenovanej mestskej rade získali prevahu maďarskí kalvíni.^[70] Za mestského kazateľa bol zvolený Peter Alvinci, osobný spovedník kniežaťa, ktorý sa v Košiciach usadil a slúžil tu neskôr aj na dvore Gabriela Betlena.^[71]

Po sneme v neďalekom Serenči v apríli 1605, kedy bol Bočkaj vyhlásený za uhorské knieža, a pod tlakom neželaných tureckých víťazstiev (okupácia Ostrihomu na jeseň 1605), začali sa v Košiciach vyjednávania s cisárskou stranou o mieri. Z Prahy boli do mesta vyslaní Žigmund Forgáč a Benedikt Porgáni a tu sa k nim pripojil cisársky radca a severoslovenský magnát Juraj Turzo. Vyjednávanie s povstalcami, ktoré viedol Štefan Illésházy, boli bezvýsledné. V novembri Bočkaj navštívil dvor pašu v Budíne, kde ho uznali za uhorského kráľa pod tureckou zvrchovanosťou. Členom slávnostnej delegácie bol aj bývalý košický richtár, teraz už prvý mestský senátor (podrichtár) Ján Bocatius, v diplomatických službách kniežaťa.^[72]

V júni 1606 došlo k dohode povstalcov s cisárskym dvorom známej ako Viedenský mier. Podľa tejto mierovej zmluvy pripadli Košice Bočkajovi do vlastníctva. Keďže však nemal dediča, po jeho smrti sa mali dostať opäť do cisárskych rúk. Tak sa aj stalo, keď knieža už 29. decembra 1606 skonal v Kráľovskom dome v Košiciach. Jeho smrť dávali hajdúsi za vinu jeho tajomníkovi Michalovi Kátaymu, ktorý mal knieža údajne otráviť. Kátay bol vyvedený na mestský pranier a jeho telo rozkúskovali.^[66] Bočkajovo telo bolo ešte vo februári 1607 vystavené v košickom Dóme a potom sprievodom odoslané do Juliánskeho Belehradu v centrálnom Sedmohradsku. Ako stanovila Viedenská zmluva, 15. februára 1607 mesto bez akýchkoľvek okolkov prešlo na cisársku stranu.^[73] Bočkajovo povstanie však zaručilo mešťanom náboženskú slobodu a snem v dočasnom uhorskom hlavnom meste Bratislave v roku 1608 uzákonil, aby sa richtári, senátori a iné hodnosti v slobodných kráľovských mestách volili bez ohľadu na náboženskú a národnostnú príslušnosť.

Zdroj:
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.

---