Branislav Manica
brigádny generál, slovenský odbojový dôstojník
Rod. meno	Branislav Vladimír
Narodenie	27. február 1894 Tisovec, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie	14. júl 1980 (86 rokov) Martin, Česko-Slovensko
Národnosť	slovenská
Profesia	vojak, úradnik
Biografický portál

Branislav Manica, plným menom Branislav Vladimír ( * 27. február 1894, Tisovec – † 14. júl 1980, Martin)^[1] bol slovenský odbojový dôstojník, brigádny generál, česko-slovenský legionár, česko-slovenský a slovenský dôstojník. Od roku 1943 spolupracoval s ilegálnym protifašistickým odbojom. V roku 1944 spolupracoval s tajným Vojenským ústredím chystajúcim povstanie, pričom mal na starosti kontakty s partizánskymi skupinami. Po vypuknutí Slovenského národného povstania viedol partizánsky referát a po vytvorení Hlavného štábu partizánskych oddielov sa stal prvým zástupcom veliteľa štábu. Po nástupe komunistov k moci bol politicky perzekvovaný.

Život

Obecnú školu navštevoval Branislav Manica v rodnom Tisovci, v rokoch 1905 – 1913 študoval na osemročnom gymnáziu s vyučovacím jazykom srbským v Novom Sade a v rokoch 1913 – 1914 absolvoval dva semestre medicíny na Lekárskej fakulte budapeštianskej Univerzity s vyučovacím jazykom maďarským.

V štúdiu medicíny pokračoval v rokoch 1925 – 1928 už v Česko-Slovensku na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Štúdium však nedokončil. V rokoch 1926 – 1928 a tiež aj v rokoch 1932 – 1937 bol pracovníkom a funkcionárom obecnej správy v Bratislave-Petržalke. Od roku 1929 do roku 1932 sa z rodinných dôvodov presťahoval do rodného Tisovca, kde hospodáril na rodinnom majetku. Od 1. januára 1937 až do rozbitia Česko-Slovenska, v polovici marca 1939 pracoval ako pohotovostný referent v slovenskej divízii Česko-slovenského červeného kríža v Turčianskom Sv. Martine.

V prvej svetovej vojne

Po vypuknutí prvej svetovej vojny bol 26. októbra 1914 odvedený a ako jednoročný dobrovoľník-medik sa prezentoval u 16. honvédskeho pluku v Banskej Bystrici. Po absolvovaní základného výcviku bol ako čatár medik 11. mája 1915 odvelený na ruský front. Ako zdravotník poddôstojník pôsobil v honvédskych plukoch 16 a 309. Dňa 13. júna 1916 sa pri Kujdanówe na rieke Strypa dostal do ruského zajatia

V česko-slovenských ozbrojených silách

Legionár

Dňa 7. júla 1917 vstúpil Manica dobrovoľne do česko-slovenských légií v Rusku. Rozkazom komisie formujúcej česko-slovenskej vojenskej časti, v rámci Kyjevského vojenského okruhu, bol v hodnosti podporučíka ako Slovák zaradený do 7. česko-slovenského streleckého pluku „Tatranského“ v Berezani a 8. júla bol ustanovený za mladšieho dôstojníka 1. roty.

V 7. streleckom pluku slúžil do októbra 1918. Počas tohto obdobia absolvoval úderno-granátnicky kurz a postupne vystriedal funkcie mladšieho dôstojníka u 6., 7., 12. roty a veliteľa 11. roty, s ktorou sa od konca augusta do začiatku októbra 1918 zúčastnil bojov proti boľševikom v Zabajkalsku. 4. októbra 1918 bol odvelený do česko-slovenského tábora pre Slovákov v Irkutsku. Do vlasti sa vrátil v rámci 33. lodného transportu česko-slovenských légií z Ruska 14. septembra 1920.

Česko-slovenský dôstojník

Po absolvovaní repatriačnej dovolenky sa rozhodol pokračovať v armáde a vrátil sa do pešieho pluku 12 „M. R. Štefánika“ v Komárne. Najskôr bol pridelený do výcviku nováčikov, v roku 1922 sa zúčastnil plukového ekvitačného kurzu, od 6. augusta 1923 do 25. februára 1924 velil jeho 9. poľnej rote. Medzitým bol 8. januára 1921 prevzatý do česko-slovenskej armády ako dôstojník z povolania. Od 21. mája do 5. augusta 1923 absolvoval informačný kurz pre veliteľov rôt v Miloviciach a 26. februára 1924 bol ako konceptný dôstojník premiestnený do 2. spravodajského oddelenia štábu Zemského vojenského veliteľstva Bratislava. V marci 1925 si podal žiadosť o preloženie do zálohy, ktorej k 31. máju 1925 vyhoveli. Do II. zálohy bol preložený 31. decembra 1934.

V kariére v česko-slovenských ozbrojených silách pokračoval aj po vojne. Od apríla 1945 sa Manica stal v Poprade príslušníkom 1. česko-slovenského armádneho zboru v ZSSR a po oslobodení dôstojníkom čs. armády. Od 1. januára 1946 do 30. júla 1949 zastával funkciu náčelníka osvety a výchovy Vojenskej oblasti 4 (VO 4) v Bratislave. V čase komunistického februárového prevratu 1948 v Česko-Slovensku patril Manica do skupiny plk.just. Antona Rašlu. Jeho úloha spočívala v dohliadaní na to, aby žiadny veliteľ so svojou jednotkou ozbrojene nevystúpil voči nastoľujúcej sa komunistickej moci v štáte. Napokon však bol k 1. augustu 1949 definitívne preložený do výslužby, so zaradením do kmeňového počtu VO 4 v Bratislave. Usadil sa v Martine, kde sa angažoval vo viacerých regionálnych centrách spoločensko-politických organizácií a v roku 1950 sa stal predsedom tamojšieho Okresného akčného výboru Národného frontu.

Dôstojník slovenskej armády

Po vzniku Slovenského štátu a odsune vojakov a dôstojníkov českého pôvodu trpeli vznikajúce ozbrojené sily nového štátu nedostatkom dôstojníkov. Preto bol Manica 19. marca 1939 v hodnosti štábneho kapitána pechoty povolaný späť do činnej služby. Bol ustanovený za veliteľa I. práporu horského pešieho pluku 1 v Turčianskom Sv. Martine a 21. mája premiestnený do Bratislavy na Ministerstvo národnej obrany – Hlavné vojenské veliteľstvo, kde v rámci Inšpektorátu brannej moci bol poverený záležitosťami Červeného kríža, CPO a chemického a zdrav. výcviku.

• Od 15. novembra 1939 do 15. januára 1941 velil III. práporu pešieho pluku 6 v Ružomberku.
• Od polovici januára 1941 bol premiestnený do Západnej pracovnej skupiny Psb Ministerstva národnej obrany v Turčianskom Sv. Martine a zároveň určený za jej veliteľa-správcu.
• Od 24. augusta do 30. decembra 1942 sa zúčastnil ťaženia slovenskej armády na východnom fronte. V rámci Rýchlej divízie velil poľnému pracovnému práporu najskôr v Amvrosijevke a po jeho presune v Mariupole na pobreží Azovského mora.
• Ku 1. októbru 1943 ho preložili do výslužby.
• Od 16. augusta 1944 bol slovenskou vojenskou správou opätovne povolaný do služby a zaradený ako veliteľ Civilnej protileteckej obrany na Slovensku so sídlom v Banskej Bystrici.^[1]

V odboji

Od roku 1943 sa Manica aktivizoval v rámci martinskej občianskej odbojovej skupiny bývalých sociálnych demokratov. V priebehu roka 1944 začal spolupracovať s tajným Vojenským ústredím vedeným pplk. gšt. Jánom Golianom, ktoré chystalo ozbrojené postavenie. Manica ponúkol svoje kontakty na ilegálne odbojové skupiny a vlastencov a vytvárané partizánske skupiny.

Začiatkom júla 1944 odcestoval Manica spoločne s odbojárom Jánom Reptom na východné Slovensko. Cieľom ich cesty bolo obnovenie toku informácií o stave príprav povstania prerušeného po veľkej vlne zatýkania, ktorá sa na jar odohrala na východnom Slovensku. Repta sa osobne poznal s náčelníkom štábu partizánskej skupiny Čapajev Ľudovítom Kukorellim a sprostredkoval jeho stretnutie s Manicom. Na stretnutí Manica oboznámil Kukorelliho so stavom príprav povstania a apeloval na neho, aby čapajevovci neútočili na slovenských vojakov a snažili sa utlmovať svoju činnosť až do chvíle vypuknutia povstania a zbytočne neprivolali predčasný nemecký zásah. Kukorelli Manicovi prisľúbil, že v tomto zmysle bude apelovať na veliteľa partizánskej skupiny Baľutu.^[2]

V auguste sa Manica zúčastnil dôležitých stretnutí s veliteľmi vznikajúcich partizánskych skupín. Dňa 19. augusta 1944 bol na Veliteľstve pozemného vojska v Banskej Bystrici prítomný na stretnutí pplk. gšt. Goliana s veliteľom jednej zo vznikajúcich partizánskych brigád kpt. Jegorovom. Jegorov žiadal dodávky zbraní pre rýchlo sa rozrastajúce partizánske skupiny. Boli mu prisľúbené. O dva dni došlo k opätovnému stretnutiu, tentoraz na Prašivej. Manica sa s Jegorovom stretol, tentoraz sám, v spoločnosti plk. Talského. Dňa 30. augusta rokoval s partizánmi opäť a odhováral ich od úmyslu obsadiť Banskú Bystricu.^[3]

Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa pplk. Manica stal vedúcim referátu pre veci partizánov na Veliteľstve 1. česko-slovenskej armády na Slovensku. Po vytvorení Hlavného štábu partizánskych oddielov (HŠPO), ktorý mal koordinovať činnosť medzi povstaleckou armádou a partizánskymi jednotkami začal Manica od 18. septembra 1944 vykonávať funkciu prvého zástupcu veliteľa tohto orgánu. V tejto funkcii zotrval až do 6. októbra 1944, keď ju odovzdal plk. A. N. Asmolovovi. Sám Manica prevzal post zástupcu veliteľa pre materiálnu a finančnú oblasť.

V priebehu septembra 1944 bol účastníkom rokovaní Rady na obranu Slovenska. Bezprostredne pred potlačením Povstania dostal rozkaz zabezpečiť HŠPO na prechod do hôr a 26. októbra 1944, spolu s ďalšími príslušníkmi štábu, odišiel z Banskej Bystrice, najskôr do Hornej Tureckej a odtiaľ na Donovaly. Do polovice novembra 1944 pôsobil v slovenských horách na HŠPH v Česko-Slovensku, ako splnomocnenec s pôsobnosťou pre Gemer a Malohont, a spolupracoval s viacerými partizánskymi oddielmi a brigádami na strednom Slovensku. Potom sa v civilnom preoblečení striedavo ukrýval v Tisovci, Klenovci, Kokave nad Rimavicou a v Hnúšti-Likieri a na konci januára 1945 sa v priestore Bujakova na Horehroní stretol s jednotkami oslobodzujúcej rumunskej armády.

Politické perzekúcie

V roku 1952 ho Okresný výbor Komunistickej strany Slovenska v Martine na základe nepravdivých a vykonštruovaných obvinení pozbavil všetkých funkcií. Bol donútený vysťahovať sa z Martina a usadiť v obci Horný Turček pri Kremnici v hygienicky nevyhovujúcom dome, kde s podlomeným zdravím prežil ďalších šesť rokov svojho života. Po čiastočnom uvoľnení pomerov v Česko-Slovensku sa mohol vrátiť do Martina, žiť životom dôchodcu-odbojára a sporadicky sa venovať prekladom zo srbochorvátčiny a ruštiny či písaniu spomienok.

Hodnostný postup

• kadet – od 20. december 1915
• práporčík zdrav. služby – od 1. februára 1916
• štábny kapitán pechoty – od 30. decembra 1922 (s účinnosťou od 1. júla 1920)
• major pechoty – od 7. mája 1939
• povýšený na podplukovník pechoty – od 1. januára 1942
• plukovník pechoty – od 1. augusta 1945
• brigádny generál – od 1. apríla 1948^[1]

Vyznamenania

• Československý vojnový kríž 1918 (1921)
• Rad „Sokol“ s mečmi (1921)
• Československá revolučná medaila (?)
• Spojenecká medaila Víťazstvo (?)
• Československá medaila Za zásluhy 2.st. (7. júl 1945)
• Rad SNP I. tr. (1946)
• Orden partizanske zvezde (?) (juhoslovanský)
• Krzyz Partyzancki (16.9.1949) (poľský)
• Rad Červenej hviezdy (1964, 1969)
• Orden Otečestvennoj vojny 2-oj stepeni (1969) (sovietsky)
• Rad Víťazného februára (1973)
• Zaslúžilý bojovník proti fašizmu (1974)^[1]

Branislav Manica je pochovaný v Bratislave.

Referencie

Externé odkazy

• Hrob Branislava Manicu – Spolok pre vojenské pietne miesta