Hlavný štáb partizánskych oddielov na Slovensku (HŠPO) bol od 18. septembra 1944 ústredný koordinačný a riadiaci organ partizánskeho hnutia na Slovensku.^[1] Štáb slúžil ako orgán SNR pre velenie partizánskemu hnutiu a súčinnosť s 1. československou armádou na Slovensku (1. ČSA) v rámci Rady na obranu Slovenska počas Slovenského národného povstania so súhlasom Ústredného štábu partizánskeho hnutia (ÚŠPH) v Kyjeve.

Náčelníkom (veliteľom) štábu bol Karol Šmidke (menovaný SNR už dňa 7. 9. 1944^[2]), ktorý mal dvoch zástupcov. 1. zástupca bol podplukovník Branislav Manica a 2. zástupca JUDr. Vladimír Daxner. Štáb bol umiestnený v Banskej Bystrici, odkiaľ sa 26. októbra presťahoval do priestoru Nízkych Tatier. 29. októbra 1944 bola jeho pôsobnosť rozšírená na celé československé územie a preto bol premenovaný na Hlavný štáb partizánskeho hnutia v Československu (HŠPH), v ktorého čele bol od 30. septembra 1944 plukovník Alexej Nikitič Asmolov.

Politické vedenie SNP prevzalo Predsedníctvo Pléna SNR, ktorému podliehali jednotlivé povereníctva a ich riadiaci pracovníci v paritnom zastúpení komunistov a nekomunistov. Plénum malo 50 členov: 24 komunistov (vrátane sociálnych demokratov) a 24 predstaviteľov občianskeho odboja (členov Demokratickej strany po 17. septembri 1944) plus dvaja vojenskí velitelia 1. ČSA - generáli Ján Golian a Rudolf Viest. Plénum od 5. septembra do 23. októbra 1944 zasadalo 15-krát. 12. septembra 1944 sa konalo 4. zasadnutie SNR s hlavným bodom programu - zriadenie Rady na obranu Slovenska. Jej prvoradou úlohou bolo organizovať obranu slobodného územia, riadiť bojové činnosti povstaleckej armády a partizánskych jednotiek. Predsedom Rady sa stal veliteľ 1. ČSA na Slovensku Golian, neskôr Viest. Ďalšími členmi Rady boli dvaja zástupcovia SNR, traja predstavitelia povstaleckej armády a dvaja zástupcovia HŠPO.^[3]

Na oslobodenom území došlo k prevzatiu moci miestnymi a okresnými Revolučnými národnými výbormi (RNV), ktoré organizovali nábor záložníkov do armády a dobrovoľníkov do partizánskych oddielov (mobilizačné vyhlášky). Tak ako orgány SNR, aj RNV boli paritne zložené z komunistov a nekomunistov.

Referencie

1. ↑ JABLONICKÝ, Jozef – KROPILÁK, Miroslav. Slovník Slovenského národného povstania. Bratislava: Epocha 1970, s. 89.
2. ↑ VHÚ Praha, VHÚ Bratislava - Vojenské osobnosti československého odboje 1939 - 1945, Avis Praha - máj 2005
3. ↑ Karol Fremal, Ján Stanislav: Slovenský protifašistický odboj (2), Nové Slovo, 02. Sept. 2010, Online