Johannes Linnankoski
fínsky spisovateľ
Rod. meno	Vihtori Johan Peltonen
Pseudonym	Johannes Linnankoski
Narodenie	18. október 1869 Askola, Fínsko
Úmrtie	10. august 1913 (43 rokov) Helsinki, Fínsko
Národnosť	fínska
Profesia	spisovateľ
Rodičia	Juha Peltonen Maria Peltonen
Manželka	Ester Drugg
Deti	4
Odkazy
Projekt Guttenberg	Johannes Linnankoski (plné texty diel autora)
Commons	Johannes Linnankoski
Literárny portál  Fínsky portál  Biografický portál

Johannes Linnankoski, vlastným menom Vihtori Johan Peltonen (* 18. október 1869, Askola, Fínsko – † 10. august 1913, Helsinki, Fínsko) bol fínsky spisovateľ, predstaviteľ zlatého veku fínskeho umenia z prelomu 19. a 20. storočia a držiteľ literárnej ceny Spoločnosti fínskej literatúry. Jeho najznámejším dielom je Pieseň o červenom kvete (fín. Laulu tulipunaisesta kukasta) z roku 1905, ktoré bolo v roku 1965 sfilmované. Je po ňom pomenovaná planétka 7416 Linnankoski, objavená v roku 1990.

Život

Narodil sa v Askole na juhu Fínska, ako najmladšie dieťa rodiny poľnohospodára Juha Peltonena a jeho manželky Marie. Navštevoval ľudovú školu v Askole, ktorú skončil s výbornými výsledkami. Po ľudovej škole navštevoval v meste Jyväskylä seminár, ktorý sa mu však nepodaril dokončiť. Začal pracovať vo vydavateľstve Werner Söderström, no v roku 1891 nastúpil na povinnú vojenskú službu. Pôsobil tu ako korešpondent novín Suometar, kde zaujal svojím písaním. Počas vojenských rokov sa Linnankoski venoval tiež štúdiu švédčiny, nórčiny a nemčiny.^[1]

Po skončení služby mu jeho bývalý zamestnávateľ Werner Söderström ponúkol miesto v novozaložených novinách Uusimaa. Linnankoski chodil po farnostiach, aby pre noviny získal nových ľudí a najmä predplatiteľov. Redakcia novín sídlila v meste Porvoo a ich prvé číslo vyšlo v decembri 1894. Linnankoski sa vyjadroval k problematike domácich robotníkov a roľníkov i k jazykovej otázke. Písal jednoduché texty, ktorými chcel v obyčajnom ľude vzbudiť zmysel pre zodpovednosť a slušnosť. V roku 1895 spoluzakladal fínskojazyčnú školu (dnes Linnankoskiho gymnázium) a o rok neskôr Fínsku spoločnosť v Porvoo, ktorá mala za úlohu rozširovať používanie fínskeho jazyka a povedomie o „fínskosti“. Spisovateľ bol veľmi aktívny vo zveľadovaní Porva ako aj celého regiónu Uusimaa.^[1][2]

Linnankoski sa v roku 1899 oženil za miestnu učiteľku Ester Drugg, do manželstva sa im narodili štyri deti. Opustil prácu v novinách a začal sa naplno venovať literárnej činnosti. V roku 1902 začal používať pseudonym Johannes Linnankoski, ktoré bolo odvodené od mena jeho rodného regiónu.^[3] V roku 1909 sa jeho rodina natrvalo usadila v Toivole, neďaleko rodného domu spisovateľa. V neďalekej Askole sa Linnankoski aktívne zapájal do spoločenského a kultúrneho života – zúčastňoval sa na aktivitách Klubu mládeže, režíroval hry v ochotníckom divadle a organizoval kurzy pre vidiečanov.^[2][3]

Kvôli prepracovanosti a veľmi zlému zdravotnému stavu musel odísť do nemocnice do Helsínk, kde zomrel 10. augusta 1913 v 43 rokoch na anémiu.^[1]

Literárna tvorba

Na prácu spisovateľa sa pripravoval Linnankoski hlbokým štúdiom. Jeho dielo má novoromantické tendencie, no nachádza sa na pomedzí realizmu so silnými psychologizujúcimi tendenciami. Vo svojich dielach sa zaoberá najmä morálnymi otázkami s didaktickým rázom. Jeho diela sú podľa fínskych literárnych teoretikov špecifické absenciou humoru.

Na literárnu scénu vstúpil v roku 1903 svojou divadelnou hrou Večný zápas (fín. Ikuinen taistelu). Hra založená na biblických motívoch priniesla autorovi cenu Spoločnosti fínskej literatúry (fín. Suomalaisen Kirjallisuuden Seura). Totožnosť autora nebola dlho odhalená. V roku 1905 vydal dielo Pieseň o červenom kvete (fín. Laulu tulipunaisesta kukasta), ktoré prinieslo autorovi nevídanú prestíž. Dielo sa dodnes považuje za vysoko obľúbené a je cenené aj v zahraničí. Bolo preložené do viac ako 19 jazykov. V roku 1907 vydáva Linnankoski dve diela – novelu Bitka o dom Heikkilä (fín. Taistelu Heikkilän talosta), ktorá sa tak ako predchádzajúce dielo odohráva v rodnom regióne autora a hru Kirot, ktorá je považovaná za ťažko zrozumiteľnú. Je to Linnankoskiho vlastný obraz o udalostiach, ktoré sa vo Fínsku odohrali medzi rokmi 1899 až 1905.^[1]

Vďaka grantu od Wernera Söderströma (WSOY) v roku 1908 precestoval Európu.^[3] Po návrate domov sa pustil do písania novely, ktorá vyšla pod názvom Utečenci (fín. Pakolaiset). Dielo je považované za Linnankoskiho najharmonickejší a najumeleckejší text. Majstrovsky napísaný obraz rodinnej tragédie, ktorý ako spoločenský boj vystupoval proti hroziacemu vysťahovalectvu. Utečenci odhaľujú Linnankoskiho zrelý pohľad na človeka a hlboké porozumenie ľudskosti.^[1] Dielo má na rozdiel od predchádzajúcich autorových diel neorealistické tendencie. Aktívne sa zúčastňoval politického života, stál pri založení Fínskeho vlasteneckého zväzu (fín. Suomalaisuuden Liitto) v roku 1906. Dosiahol pofínčenie priezvisk či prepis geografických názvov do fínčiny. V politike uplatňoval svoj mimoriadny rečnícky um. Pod vlastným menom vydal knihu o rečníckom umení Rétorika (fín. Puhetaito, 1901).

Rok 1911 priniesol Linnankoskiho dve hry: dielo s biblickým námetom Samson a Delilah (fín. Simson ja Delila) a Dcéra Jeftä (fín. Jeftän tytär). V roku 1913 vydal zbierku noviel Úlomky (fín. Sirpaleita). Linnankoski mal rozbehnutý aj veľký románový projekt. Román Traja Yrjövci (fín. Kolme Yrjää) mal zobraziť vývoj fínstva skrz životné príbehy troch bratov Eina, Jussiho a Antera. Zhoršujúce sa zdravie autora, ako aj finančné ťažkosti, však prekazili finalizáciu románu. Bol vydaný len úryvok z diela pod názvom Hilja, mliekarka (fín. Hilja, maitotyttö).

Referencie

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Johannes Linnankoski