O rovnomennom okrese pozri Zlaté Moravce (okres).

Zlaté Moravce
mesto
Budova banky z roku 1897
Štát	Slovensko
Kraj	Nitriansky kraj
Okres	Zlaté Moravce
Región	Dolná Nitra
Vodné toky	Žitava, Hostiansky potok
Nadmorská výška	196 m n. m.
Súradnice	48°23′06″S 18°23′38″V / 48,385°S 18,394°V / 48.385; 18.394
Rozloha	27,15 km² (2 715 ha) [1]
Obyvateľstvo	11 820 (31. 12. 2022) [2]
Hustota	435,36 obyv./km²
Prvá pís. zmienka	1113
Primátor	Dušan Husár[3] (SMER-SD, HLAS-SD, SNS)
PSČ	953 01
ŠÚJ	500968
EČV (do r. 2022)	ZM
Tel. predvoľba	+421-37
Adresa mestského úradu	Mestský úrad Ul. 1. mája 2 953 01 Zlaté Moravce
E-mailová adresa	info@zlatemoravce.eu
Telefón	037 / 692 39 01
Fax	037 / 692 39 45
Poloha mesta na Slovensku
Interaktívna mapa mesta
Wikimedia Commons: Zlaté Moravce
Webová stránka: zlatemoravce.eu
Freemap.sk: mapa
Mapový portál GKU: katastrálna mapa
Portály, ktorých súčasťou je táto stránka:  Geografický portál  Slovenský portál

Zlaté Moravce (maď. Aranyosmarót, nem. Goldmorawitz) sú mesto na Slovensku ležiace v Nitrianskom kraji.

Polohopis

Nachádza sa na severnom okraji Podunajskej pahorkatiny, na rozhraní Pohronského Inovca a Tribča, v údolí Žitavy. Mestom prechádza cesta II/511, ktorá križuje južne od mesta vedúcu cestu I/65 a rýchlostnú cestu R1. Križujú sa tu železničné trate Leopoldov – Kozárovce a Nové Zámky – Zlaté Moravce. Nachádza sa 29 km východne od Nitry, 19 km severne od Vrábľov, 27 km severozápadne od Levíc, 26 km západne od Novej Bane a 36 km južne od Partizánskeho.

• Nadmorská výška 196 m
• Priemerná ročná teplota: + 9,46 °C
• Priemerné ročné zrážky: 582 mm

Časti mesta

Mestské časti:

• Zlaté Moravce
• Chyzerovce (nem. Hiserowitz; maď. )Hizér)
• Prílepy (nem. Landshof; maď. Perlep

Vodné toky

Mestom preteká rieka Žitava a v jeho dolnej časti Hostiansky potok. Od sútoku s Levešom v Topoľčiankach nosí tento zlatonosný potok aj názov Zlatnianka alebo tiež Zlatňanka.^[4]

Obyvateľstvo

Počet obyvateľov k 11. 2. 2016 bol 12 491 obyvateľov^[5], z nich 77% bolo rímskokatolíckeho vierovyznania, 12% bez vyznania, 1% evanjelické a u 7% náboženské vyznanie zistené nebolo.

Podiel slovenskej národnosti tvorí 95 %. Obyvateľstvo maďarskej národnosti predstavuje 0,57 %, českej národnosti 0,5 % a rómskej národnosti 0,5 % a u 3,2% nebola národnosť zistená.^[6] Až po začiatok holokaustu tu aktívne pôsobila komunita Židov, ktorý v r. 1942 predstavovali vyše 12 % z celkového vtedajšieho obyvateľstva mesta.^[7]

Zamestnanosť prevažne v strojárstve, priemysle a službách a poľnohospodárstve. Nezamestnanosť v okrese je približne 6 %.

Dejiny

Najstaršie stopy osídlenia lokality Zlatých Moraviec siahajú do obdobia mladšej doby kamennej, ktoré dokladajú prítomnosť ľudí na okraji dnešného parku. Nájdené boli ručne zdobené úlomky hlinených nádob, ako aj niekoľko obytných jám s úlomkami nádob a kostí. V zápiskoch rímskych kronikárov sa nachádzajú správy o osídlení tejto oblasti Kvádmi, Osmi a Kotínmi. V 2. storočí sa v okolí rieky Hron pohybovali rímske légie, ktoré tu mali prechodné tábory. Po Kvádoch, Hunoch, Longobardoch a Avaroch oblasť osídlili Slovania. Oblasť sa v 9. storočí stala širším centrom Nitrianskeho kniežatstva a následne Veľkomoravskej ríše s centrom v neďalekej Nitre. Potvrdzujú to nálezy zlatého pektorálneho kríža v Zlatých Moravciach a fragmenty pyxidy zo slonovej kosti, objavené v blízkych Čiernych Kľačanoch. Pyxida bola pravdepodobne súčasťou daru byzantského cisára Michala III. veľkomoravskému panovníkovi.^[8]

V 10. storočí začali do oblasti prenikať Starí Maďari, Pečenehovia a Kumáni, ktorých hroby sa nachádzajú v celom Požitaví. Región sa postupne stal súčasťou vznikajúceho Uhorska a vznikli tu viaceré hradiská. Významnú úlohu hral Tekovský hrad a kláštor v Hronskom Beňadiku, písomne doložené v listine uhorského kráľa Gejzu už v roku 1075. Z rovnakej listiny je doložená aj osada „Maurod”, stotožnená so súčasnými Zlatými Moravcami. V Zoborskej listine z roku 1113 sa spomína ako „Morowa“.^[8] Tekov bol sídlom župy, siahajúcej aj na Požitavie, no okolie patrilo pod správu hradu Gýmeš. Zlaté Moravce vlastnili Forgáčovci, Paluškovci a Migazziovci, no istý čas aj Matúš Čák Trenčiansky.

V 13. storočí stál v Moravciach kostol, o storočie neskôr aj fara. V roku 1431 kraj spustošili husitskí Sirotci, ktorí dobyli hrady, vydrancovali mestá a dediny a vypálili župné sídlo Tekov. V roku 1435 husitské vojská vypálili Hronský Beňadik a v roku 1440 obsadili Tekovskú župu a sídelné mesto Tekov. Po odchode Husitov sa objavilo nové nebezpečenstvo, Turci. 5. októbra 1530 boli napadnuté a vyplienené aj Zlaté Moravce a časť obyvateľov odvlečených do otroctva. Od roku 1543 patrila južná časť Tekova pod sandžak v Ostrihome, preto boli nájazdy do okolia častejšie a ničivejšie. Najhoršie boli v roku 1556, kedy Turci vypálili 24 obcí a odvliekli 3000 obyvateľov do zajatia, a v roku 1573, kedy vypálili mesto a okolité obce. Mnohé z obcí boli dočasne vyľudnené a život do nich sa vracal len pomaly. Už v roku 1577 tu vypukol mor, ktorý si vyžiadal množstvo obetí a opakoval sa aj v rokoch 1645, 1665, 1680, 1700, 1709, 1710, 1714 atď.

Okolo roku 1600 už celú oblasť ovládali Turci, ktorí z obsadených hradov vymáhali od obyvateľstva dane a poplatky. V roku 1610 sa v Zlatých Moravciach konal prvý župný snem. Na sneme v Topoľčiankach, ktorý prebehol 7. septembra 1634, boli vyhlásení tureckí zemepáni pre obce a majiteľom Zlatých Moraviec sa stal Omer aga z Ostrihomu. Obrat nastal v roku 1663, kedy boli Turci pri rieke Hron porazení a zahnaní ďaleko na juh. Oslobodená bola Nitra i Levický hrad s celým mestom. Po opätovnej porážke 19. júla 1664 pri Tlačoch sa skončili pustošivé nájazdy Osmanov.

Už v roku 1678 sa však začali boje kuruckých povstalcov proti cisárovi a Tekovská župa sa k nim pripojila. Levický hrad dobyl Imrich Tököli, ktorý tak ovládal časť územia, no Zlaté Moravce zostali verné cisárovi. V roku 1703 sa v okolí pohyboval František II. Rákoci, sídliaci v Topoľčiankach. Po potlačení povstaní boli majetky kuruckých prívržencov zhabané cisárom. Časť Gýmešského panstva odkúpil Juraj Paluška a Zlaté Moravce sa tým (zrejme) v roku 1714 stali samostatným panstvom. V roku 1735 bola zakúpená od rodiny Paluškovcov budova pre sídlo župy.

Prvé sčítanie obyvateľov v roku 1784 zistilo, že okres Topoľčianky, do ktorého patrili aj Moravce, ich mal 19 279. Pri následnej reorganizácii bola oblasť pričlenená k Nitre. Novým župným sídlom sa namiesto Zlatých Moraviec stali od roku 1787 Levice. V roku 1785 bol v meste postavený katolícky kostol, do dnešnej podoby upravený v roku 1823. Po smrti cisára Jozefa II. bolo 6. júna 1790 sídlo župy znovu presunuté do Zlatých Moraviec. V roku 1790 vlastnil mesto gróf Krištof Migazzi. V roku 1831 prepukla v okolí cholera, ktorá si vyžiadala veľa obetí.

Zrušenie poddanstva v roku 1848 prinieslo okrem slobody ľudí aj zrušenie župnej samosprávy na základe stavovského zriadenia a zástupcovia boli volení ľudom. Počas revolúcie sa okres pripojil k maďarským povstalcom. Po vyrovnaní začala rozsiahla maďarizácia. V roku 1871 bol v Zlatých Moravciach zriadený sedriálny súd, o rok neskôr berný úrad, v roku 1877 zdravotné obvody a v roku 1883 okresné súdy. S ich vznikom súvisela zmena okresného sídla, ktorým sa stali Zlaté Moravce. Dobrovoľný hasičský zbor v meste vznikol v roku 1888, telefonické spojenie bolo zrealizované v roku 1893, no najväčší hospodársky prínos malo vybudovanie a sprevádzkovanie železničnej trate z Nových Zámkov v roku 1894 a o rok neskôr jej predĺženie do Topoľčianok. Spojenie na Kozárovce pribudlo v roku 1912 a na Nitru v roku 1938.

Ľudová škola s 8. učebňami a učiteľským bytom bola v meste zriadená v roku 1898 (malotriedky fungovali už od 16. stor.), učňovská fungovala od roku 1879 a meštianska od roku 1887. Z mesta sa (najmä) po zriadení okresu a napojení na železnicu stalo dôležité regionálne centrum a tak tu boli prevádzkované bankové inštitúcie; Zlatomoravecká sporiteľňa od roku 1872 a Tekovská ľudová banka od roku 1891.

V meste prekvitali remeslá, preto tu sídlili mnohé cechy a v širšom okolí boli zriaďované menšie priemyselné podniky ako papierne, sklárne, píly, mlyny, tehelňa, cukrovar, pivovar, pálenica, bitúnok či ľadovňu.

Počet obyvateľov bol v roku 1800 1397, v roku 1900 2786 a v roku 1940 už 4358.

V roku 1906 sa na Topoľčiansku cestu presídlila továreň na stavebný materiál Petö z Machuliniec. V roku 1911 bola touto firmou postavená na rohu Bernolákovej a Štefánikovej ulice budova pre dievčenskú meštiansku školu, nižšie gymnázium vzniklo v roku 1913.^[9]

Kultúra a zaujímavosti

Pamiatky

• Kaštieľ rodiny Migazzi, dvojpodlažná trojtraktová pôvodne renesančná stavba na pôdoryse písmena U s vnútorným nádvorím z roku 1630. Pôvodnými majiteľmi kaštieľa boli Paluškovci. Barokovo bol upravený po roku 1779 viedenským kardinálom Krištofom Bartolomejom Antonom Migazzim. Interiéry kaštieľa sú zaklenuté krížovými hrebienkovými klenbami a pruskými klenbami.^[10] V súčasnosti v objekte sídli múzeum. Fasáde kaštieľa dominuje stredný rizalit s trojosovým portikom a balkónom. Ukončený je volútovým štítom s reliéfnym erbom Krištofa Migazziho. Krídla majú parter dekorovaný pásovaním a poschodie členené lizénami. Okná majú profilované šambrány s klenákom, v rizalite so segmentovými frontónmi.

• Rímskokatolícky kostol sv. Michala archanjela, jednoloďová barokovo-klasicistická stavba s polkruhovým ukončením presbytéria a vežou tvoriacou súčasť jej hmoty z roku 1785. Úpravami prešiel v roku 1823.^[11] Fasáde kostola dominuje rizalit členený dvoma pármi pilastrov a ukončený trojuholníkovým štítom s tympanónom. Veža vyrastá zo štítového priečelia lemovaného dekoratívnymi vázami. Je členená lizénami a ukončená korunnou rímsou s terčíkom s hodinami a barokovou helmicou.

• Bývalý župný dom, dvojpodlažná trojtraktová pôvodne renesančná štvorkrídlová stavba s vnútorným nádvorím z obdobia okolo roku 1573. Úpravami prešiel okolo roku 1643, 1735 a 1758.^[12] Prešiel barokovou úpravou, ktorá mu dala súčasnú podobu. Fasáde dominuje stredný rizalit s bosážou v parteri, polkruhovými oknami na poschodí a trojuholníkovým štítom s tympanónom, v ktorom je umiestnený reliéfny erb. Okná majú profilované šambrány s klenákmi.

• Mauzóleum rodiny Migazzi, jednopriestorová neorománska stavba na pôdoryse obdĺžnika z roku 1887.^[13] Bolo postavené pre tekovského župana Viliama Migazziho a jeho manželku Antóniu Marcibániovú. Fasáda mauzólea je z neomietaného kameňa, členená opornými piliermi s oblúčkovým vlysom pod korunnou rímsou. Portál je riešený ako ústupkový neorománsky.

• Zájazdný hostinec, dvojpodlažná dvojtraktová baroková stavba na pôdoryse obdĺžnika z druhej polovice 17. storočia. Úpravami prešiel v 18. a 20. storočí.^[14] Fasáde dominuje stredný rizalit ukončený trojuholníkovým štítom s tympanónom. Je členená lizénami s kvádrovaním, okná majú profilované šambrány s klenákmi, v rizalite so segmentovými frontónmi.

• Budova banky, dvojpodlažná eklektická stavba na pôdoryse písmena L z roku 1897. Fasáde dominuje stredný rizalit s kopulou. Je členená horizontálne pásovaním, vertikálne lizénami a pilastrami. V trojuholníkovom štíte s tympanónom je umiestnený bohato dekorovaný štukový erb.
• Židovský cintorín
• Budova bývalého finančného riaditeľstva (na ulici SNP), dvojpodlažná eklektická budova s prvkami secesie na pôdoryse písmena U zo začiatku 20. storočia.
• Pamätný dom Janka Kráľa, jednoduchá jednopodlažná stavba na pôdoryse obdĺžnika z druhej štvrtiny 19. storočia. Úpravami prešiel v roku 1972.^[15]

• Gymnázium Janka Kráľa, trojpodlažná modernistická stavba z roku 1924. Prvé gymnázium v meste bolo zriadené v roku 1913. Súčasná budova má fasády členené horizonálnym pásovaním, priečelie je členené pilastrami. Vstup je riešený ako trojosový portikus s dekoratívnymi guľami.
• Zlatomoravecká kalvária s kaplnkou sv. Anny, kaplnka je jednopriestorová stavba na pôdoryse obdĺžnika so sedlovou strechou a malou strešnou vežou z roku 1882. Jej fasády sú členené lizénovými rámami. Kalvária bola pri kaplnke vybudovaná v roku 1909.

• 

  Kaštieľ Migazziovcov

• 

  Kostol sv. Michala archanjela

• 
• 

  Erb Migazziovcov na objekte mauzólea

• 

  Budova banky

Múzeá

Mestské múzeum sídli v Migazziovskom kaštieli. Bolo založené 12. mája 1896 miestnou šľachtou pri príležitosti osláv Milénia v Uhorsku. Jeho hlavnou úlohou bolo zbierať a zachovávať informácie o histórii Tekovskej župy. Neskôr boli v roku 1924 prenesené zbierky spolu s knižnicou do Nitry a tie sa preniesli v roku 1951 do Bojníc. Vlastivedné múzeum vzniklo v roku 1947 a svoju prvú expozíciu otvorilo v roku 1955. V súčasnosti funguje ako pobočka Ponitrianskeho múzea a je orientované na horné Požitavie. Prírodovedná expozícia pozostáva z paleontologických nálezov a mineralogickej zbierky, ktorá je zostavená zo zberov v hornom Požitaví a darov z iných oblastí. Patria tam napríklad drobné zrnká vyryžovaného zlata alebo údajný meteorit, ktorého pravosť však expertíza nepotvrdila. Spoločenskovednú expozíciu tvoria archeologické, historické, numizmatické, etnografické a umelecké predmety, ktoré pochádzajú z Požitavia aj z iných regiónov a krajín. Medzi najvzácnejší exponát patrí aj unikátna hracia skrinka, ktorá bola pôvodne umiestnená v zájazdovom hostinci a dodnes je funkčná. Po roku 2001 sem bol prenesený aj mobiliár pamätnej izby Janka Kráľa.

Pomníky

• Pomník Ukrižovania, prieskovcové súsošie z roku 1848 na námestí Andreja Hlinku.
• Pomník Janka Kráľa, postavený z bieleho bulharského mramoru akademickým sochárom Jánom Kulichom. Nachádza sa na nádvorí kaštieľa rodiny Migazzi.
• Pomník Migazziovcov v Lipiparku
• Pomníky padlých v 1. a 2. svetovej vojne
• Pôvodný rozhlasový stĺp umiestnený pred kostolom sv. Michala, na ktorom boli Nemcami v januári 1945 po predchádzajúcom mučení obesení viacerí partizáni.
• Pamätník obetiam holokaustu z mesta Zlaté Moravce na židovskom cintoríne

Parky

Obľúbená oddychová zóna – námestie s fontánou

• Mestský park – pôvodne s veľkou rozlohou (cca 40 ha) a s piatimi okrasných aj úžitkových jazerami, bol park počiatkom v 20-tych a 30. rokoch 20. storočia rozparcelovaný; je v ňom vysadený vyše 150-ročný platan javorlistý.
• Lipipark – okolo mauzólea rodiny Migazzi smútočná alej unikátnych presvisnutých smrekov (lat. Picea abies inversa), ktoré podľa údajov Mestského úradu Zlaté Moravce^[16] doviezol zlatomoravský gróf Viliam Migazzi z parku brandenburského zámku Sanssouci v Postupimi
• Park Janka Kráľa – Nachádza sa za kaštieľom Migazziovcov, pôvodne bol súčasťou mestského parku

Hudba

• Folklórny súbor Zlatňanka

Hospodárstvo a infraštruktúra

Hospodárstvo a ekonomika mesta

Za čias Rakúsko-Uhorska sa ekonomická aktivita sústredila medzi statkárov, drobných remeselníkov a šľachtu. Boli tu zriadené viaceré hospodársky užitočné budovy, ako napríklad parný mlyn, cukrovar a pod. V roku 1859 bol pre potreby miestnych statkárov zriadený Tekovský hospodársky spolok. Koncom 19. storočia sa začalo rozvíjať bankovníctvo. Napriek tomu malo mesto ešte pred druhou svetovou vojnou stále prevažne agrárny charakter. V meste sa ekonomicky činili Židia, ktorí prevádzkovali menšie rodinné živnosti a obchody. Väčšími priemyselnými podnikmi boli najmä tehelne Arthura Petöa a tiež drevené píly. Pôsobili tu, ako aj v okolitých dedinách viaceré sklárske hute, výrobne majoliky a pod. – z nich získala ocenenie napríklad firma Bradsch (diplom je vystavený priamo v múzeu). Po roku 1942 sa začal arizačný proces a väčšina obchodov a firiem bola buď zabavená alebo zlikvidovaná.

Calex a socialistický priemysel

Širší rozvoj priemyslu nastal až po druhej svetovej vojne. Základný kameň nového podniku Calex n.p. bol položený v roku 1949 v severnej časti mesta. Pôvodne sa mal orientovať na výrobu obuvníckych strojov, ale od 50. rokov sa tu začala výroba chladničiek. Továreň sa postupne stala hlavným výrobcom chladiarenských zariadení pre celé Česko-Slovensko a bola hlavným zamestnávateľom v regióne. Do roku 1989 zamestnávala vyše 5 400 obyvateľov. Okrem toho tu v období socializmu pôsobili podniky na výrobu obuvi (Závody 29. Augusta Partizánske) či KOVOPLAST, ktorý užíval priestory historického Župného domu priamo v centre mesta. Tiež sa rozšírila tehelňa. Po prestupe na trhovú ekonomiku sa Calex musel prispôsobiť konkurenčnému prostrediu, novým pravidlám používania nebezpečných freónov a z tohoto dôvodu od roku 1991 založil spoločný podnik s firmou SAMSUNG, kde sa orientovali na výrobu ekologických kompresorov a súbežne s tým pokračoval aj Calex a. s. Firmu však neskôr zasiahli v časoch divokej privatizácie problémy a skrachovala. Oživenie areálu nastalo až po roku 2000, kedy areály začal využívať dánsky investor, ktorý vyrába chladiacu techniku a kompresory. Značka Calex sa však stala známou a dodnes mesto niektorý prezývajú ako "CALEX city". V roku 1982 sa vo vzdialenosti asi 20 km od mesta začala stavať jadrová elektráreň Mochovce.

Súčasný stav priemyslu

Hlavnými spoločnosťami sú firmy vyrábajúce káble, tehly, iné drobné komponenty a spomínaná dánska spoločnosť. Zo stavebných spoločností má silné zastúpenie spoločnosť ViOn, ktorá má rozsiahlu stavebnú činnosť po celom Slovensku

Obchod

V meste sa nachádza viacero supermarketov a OD Tekov. Zdroj:
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.