Wellington
mesto
Wellington z vrchu Mount Victoria
Erb
Prezývka: Harbour City, Wellywood
Štát	Nový Zéland
Región	Wellington
Nadmorská výška	0 m n. m.
Súradnice	41°17′20″J 174°46′38″V / 41,28889°J 174,77722°V / -41.28889; 174.77722
Rozloha	290 km² (29 000 ha) [1]
- Metropolitná oblasť	1 390 km² (139 000 ha)
Obyvateľstvo	179 463 (2006) [2]
- aglomerácie	448 956
Hustota	618,84 obyv./km²
Založené	1840
Starosta	Kerry Prendergastová
Časové pásmo	UTC+12 (UTC+12)
- letný čas	NZDT (UTC+13)
PSČ	skupina 6000, série 5000 a 5300
Telefónna prevoľba	04
Poloha mesta
Wikimedia Commons: Wellington
Webová stránka: www.wellingtonnz.com
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:  Geografický portál

Wellington IPA:  (maor.:Te Whanganui-á-Tara) je hlavné mesto a významný prístav Nového Zélandu. Nachádza sa na juhozápadnom cípe Severného ostrova na pobreží Cookovho prielivu. Ide o najjužnejšie položené hlavné mesto sveta. Žije v ňom okolo 180 000 obyvateľov,^[2] spoločne s okolitými mestami Lower Hutt, Upper Hutt a Porirua tvoria tretiu najväčšiu aglomeráciu Nového Zélandu s celkovým počtom okolo 386 000 obyvateľov.^[3] Mesto bolo založené anglickými osadníkmi v roku 1840, status hlavného mesta prevzalo po Aucklande o 25 rokov neskôr. Vo Wellingtone sídlia najvyššie štátne inštitúcie Nového Zélandu ako parlament, vláda a najvyšší súd.

Mesto je z troch strán obklopené morom, takže jeho prístav hrá dôležitú ekonomickú úlohu. Vzhľadom na vysokú tektonickú aktivitu v oblasti Nového Zélandu bol Wellington vo svojej histórii niekoľkokrát zasiahnutý silnými zemetraseniami. V roku 1855 vyvolalo zemetrasenie desaťmetrovú cunami, ktorá zrovnala wellingtonský prístav so zemou. Podnebie v oblasti je pomerne vyrovnané so značným úhrnom zrážok, ktorý je najvyšší v zimných mesiacoch. V horách západne od mesta sa budujú veterné elektrárne.

Obyvateľstvo Wellingtonu tvoria z najväčšej časti Európania, vysoko sú zastúpení Aziati. Počet pôvodných novozélandských obyvateľov, Maorov, je oproti priemernému zastúpeniu na Novom Zélande výrazne menší. Populácia Wellingtonu je v porovnaní s obyvateľstvom celého Nového Zélandu pomerne mladá, ekonomicky aktívne obyvateľstvo tvorí takmer tri štvrtiny populácie mesta. Vysoká je aj úroveň vzdelanosti a ročné príjmy wellingtonských domácností.

Dopravnú obsluhu Wellingtonu zabezpečujú dve štátne diaľnice, prístav a medzinárodné letisko, ktoré ročne prepraví viac ako 5 miliónov cestujúcich. Celý región má veľmi bohatú sieť verejnej hromadnej dopravy. Tú zabezpečujú najmä autobusové spoje, ďalej vlaky, trajekty,a turisticky atraktívna lanová dráha s viac ako storočnou históriou. Služby hromadnej dopravy využíva každoročne viac ako 35 miliónov pasažierov. Trolejbusová doprava bola zrušená a trolejové vedenie zlikvidované.

Osídlenie a názov mesta

Európski kolonizátori prvýkrát do oblasti Wellingtone priplávali 20. septembra 1839 na lodi menom Tory patriacej Novozélandskej spoločnosti, anglickej organizácii venujúcej sa systematickou kolonizáciou Nového Zélandu.^[4] V januári nasledujúceho roku dorazilo na lodi Aurora ďalších 150 osadníkov. Prvé domy boli stavané v rovinatej oblasti okolo ústia rieky Hutt, kde sa v súčasnosti nachádza Petone, šesťtisícové predmestie Lower Hutt. K presunutiu novovybudovanej osady viac do hôr primäl osadníkov močaristý terén a skutočnosť, že svoje prvé obydlia vybudovali v záplavovej oblasti.

Mesto bolo osadníkmi pomenované podľa Arthura Wellesleyho, 1. vojvodu z Wellingtonu a víťaza bitky pri Waterloo, ktorého titul pochádza z mestečka v anglickom Somersete. Maorský názov pre mesto Wellington znie Te Whanga-nui-a-Tara, čo v preklade znamená "veľký prístav Tary" podľa jedného z prvých domorodých obyvateľov tohto územia.^[5] Možno sa tiež stretnúť s názvom Pōneke^[6] alebo Te Upoko-o-te-Ika-a-Maui, "Hlava Máuiho ryby", tradičným označením najjužnejšej časti Severného ostrova. To sa viaže k legende, podľa ktorej bol celý Severný ostrov vylovený z vody polobohom Máuim.^[7]

Geografia

Wellington z vtáčej perspektívy z východnej strany (2009)

Wellington sa rozkladá v strednej časti Nového Zélandu, na juhozápadnom cípe Severného ostrova na pobreží Cookovho prielivu. Voda obklopuje mesto z troch strán, čo mu poskytuje ideálnu polohu pre stavbu a prevádzku prístavu. Smerom na západ sa dvíhajú kopce, na ktoré sa už tiež rozširuje mestská zástavba a konštruujú sa tu veterné elektrárne. So svojou južnou zemepisnou šírkou 41° 17' je podľa Guinnessovej knihy rekordov najjužnejšie položeným hlavným mestom sveta.^[8] Vzhľadom na malý priestor pre rozvoj mesta medzi morom a okolitými kopcami má v porovnaní s ostatnými mestami Nového Zélandu veľmi vysokú hustotu zaľudnenia. Spoločne s mestami Lower Hutt, Upper Hutt a Porirua tvorí Wellington rozsiahlu aglomeráciu s celkovým počtom 386 000 obyvateľov.^[3]

V zátoke wellingtonského prístave sa nachádzajú tri ostrovy. Najväčší z nich, Somes Island (domorodcami nazývaný Matiu), bol v minulosti využívaný ako karanténna oblasť, za prvej a druhej svetovej vojny ako internačný tábor pre nemecké, neskôr aj japonské a talianske obyvateľstvo Nového Zélandu.^[9] V súčasnosti funguje ako prírodná rezervácia pre ohrozené živočíšne druhy. Ostatné ostrovy, Makar a Mokopuna, sú neobývané.

Klíma

Spoločne s celým Novým Zélandom má Wellington typické oceánske podnebie, vďaka čomu sú priemerné ročné teploty pomerne vyrovnané. Priemerná teplota v letných mesiacoch (december až február) sa pohybuje okolo dvadsiatich stupňov Celzia a zriedkakedy prekročí hranicu 25 °C. V zime zvyčajne teploty stúpajú maximálne na 14 stupňov Celzia a neprepadnú sa hlbšie než na štyri stupne. Maximálna nameraná teplota vo Wellingtone bola 31,1 °C, najnižšia 1,9 stupňa pod nulou.

Úhrn ročných zrážok je tiež pomerne vyrovnaný a vcelku vysoký. V meste najviac prší v zimných mesiacoch, v júni priemerný úhrn zrážok dosahuje 147 milimetrov. Jún spolu s júlom patrí k najvlhkejším mesiacom v roku. Za celý rok naprší vo Wellingtone v priemere 1249 milimetrov. V období od mája do septembra sa v kopcoch okolo mesta objavuje inovať. Sneh sa v meste a jeho okolí vyskytuje len zriedka.

Podnebie v meste je veľmi veterné, a to najmä z dôvodu celoročnej tlakovej níže v celej oblasti okolo štyridsiateho stupňa južnej zemepisnej šírky. Wellington je tak vystavený západnému prúdeniu prichádzajúcemu k mestu z Tasmanovho mora.^[10] Veterné podnebie v okolí Wellingtonu sa využíva pre výstavbu veterných elektrární. Na konci roka 2009 bol dokončený projekt West Wind, ktorého cieľom bola výstavba 62 veterných turbín s celkovou kapacitou 143 MW.^[11] Ďalším podobným projektom je Mill Creek, ktorého cieľom je vybudovať ďalších 31 veterných elektrární.^[12][13]

Zemetrasenia

Nový Zéland leží v tektonicky aktívnej oblasti na rozhraní Pacifickej a Austrálskej tektonickej platne. Je súčasťou pacifickej oblasti Ohnivého kruhu, ktorý sa vyznačuje hojným výskytom sopiek a zemetrasení.^[15] Nie inak je tomu aj v oblasti mesta Wellington, ktorého obchodným centrom prechádza veľký tektonický zlom.^[15] V jeho blízkosti sa nachádza niekoľko ďalších výraznejších zlomov, v celej oblasti Wellingtonu je potom niekoľko stoviek menších tektonických porúch. Z toho dôvodu zaznamenávajú obyvatelia Wellingtonu každoročne niekoľko otrasov, ktoré sú najviditeľnejšie vo výškových budovách.^[16]

Stará chatrč, Cuba Street (1883)

Najväčšie škody Wellingtonu spôsobila séria otrasov v roku 1848 a ďalšie veľké zemetrasenie v januári 1855, keď v meste akurát prebiehali oslavy 15. výročia jeho založenia. Zemetrasenie dosahovalo silu 8,2 stupňa Richterovej stupnice a spôsobilo vertikálny pohyb zeminy až o 3 metre. Wellingtonský prístav zasiahla desaťmetrová vlna cunami prichádzajúca z Cookovho prielivu a premenila ho na blatistý močiar.^[17] Boli zničené kamenné budovy väznice a banky, otrasy neustála ani dvojposchodová budova vlády a vedľajšie kancelárie mestskej rady. Väčšina domov však zemetrasenie s väčším či menším poškodením prežila, pretože po skúsenostiach z roku 1848 sa v meste stavali najmä jednoposchodové stavby z dreva.

Počas zemetrasenia sa o niekoľko metrov zdvihol terén v miestach, ktoré boli pôvodne zatopené vodou a slúžili wellingtonskému prístavu. To významne prispelo k rozšíreniu obchodného centra mesta (CBD – Central Business District). Následkom toho sa napríklad ulica Lambton Quay, predtým vedúca pozdĺž pobrežia a často zaplavovaná prílivom, stala srdcom obchodného centra Wellingtonu a v súčasnosti je od pobrežia vzdialená asi 250 metrov.^[18][19][20]

Politika

Politický význam

Novozélandský parlament vo Wellingtone prvýkrát zasadal 7. júla 1862, ale v tom čase Wellington ešte nebol oficiálne hlavným mestom krajiny. V novembri 1863 navrhol pri zasadnutí parlamentu v Aucklande vtedajší premiér Alfred Domett uznesenie, podľa ktorého "sa stalo nevyhnutným, že sídlo vlády by malo byť prenesené do vhodnejšej lokality pri Cookovom prielive". Panovali totiž obavy, že južné oblasti Nového Zélandu, kde sa vyskytovali náleziská zlata, by sa mohli odtrhnúť a vytvoriť samostatnú kolóniu. Pre výber najvhodnejšej oblasti boli kvôli svojej nezávislosti zvolení komisári z Austrálie. Tí za vhodnú lokalitu zvolili Wellington najmä vďaka jeho polohe a strategickému prístavu. Wellington sa tak v roku 1865 stal hlavným mestom Nového Zélandu, keď prevzal tento štatút od Aucklandu, ktorý ako hlavné mesto fungoval od roku 1841 (krátko po založení v septembri 1840). Prvé oficiálne zasadnutie parlamentu v novom hlavnom meste sa konalo 26. júla 1865. V meste vtedy žilo okolo 4900 obyvateľov.^[21]

Okrem parlamentu a vlády sídli vo Wellingtone aj Najvyšší súd Nového Zélandu. V meste žije novozélandský generálny guvernér, sir Anand Satyanand, vymenovaný do funkcie v auguste 2006.^[22]

Administratíva mesta

Oblasť spravovaná wellingtonskou mestskou radou (Wellington City Council) je rozdelená na päť hlavných mestských štvrtí. Každá z nich zahŕňa niekoľko oficiálnych oblastí, ktoré fungujú napríklad ako volebné okrsky pri voľbách do mestskej rady. V rámci štvrtí však existujú aj neoficiálne oblasti, ktoré obývajú uzavreté komunity ľudí. Mestská rada má štrnásť členov, ktorí v nej zastupujú jednotlivé štvrte. Starostkou Wellingtonu je Kerry Prendergastová.^[23][24]

Mestské štvrte

Mapa jednotlivých oblastí Wellingtonu

Nasleduje zoznam mestských štvrtí a ich rozdelenie:

• Northern Ward
  • Okrsky: Broadmeadows, Churton Park, Glenside, Grenada, Grenada North, Horokiwi, Johnsonville, Khandallah, Newlands, Ohariu, Paparangi, Tawau, Takapu Valley, Woodridge
  • Neoficiálne oblasti: Greenacres, Redwood, Linden
• Onslow-Western Ward
  • Okrsky: Karori, Northland, Crofton Downs, Kaiwharawhara, Ngai, Ngauranga, Makara, Makara Beach, Wilton.
  • Neoficiálne oblasti: Cashmere, Chartwelle, Rangoon Heights, Te Kainga
• Lambton Ward
  • Okrsky: Brooklyn, Aro Valley, Kelburn, Mount Victoria, Oriental Bay, Te Aro, Thorndon, Wadestown, Highbury, Pipitea, Roseneath
• Southern Ward
  • Okrsky: Berhampore, Island Bay, Newtown, Vogeltown, Houghton Bay, Kingston, Mornington, Mount Cook, Owhiro Bay, Southgate
  • Neoficiálne oblasti: Kowhai Park
• Eastern Ward
  • Okrsky: Hataitai, Lyall Bay, Kilbirnie, Miramar, Seatoun, Breaker Bay, Karak Bays, Maupuia, Melrose, Moa Point, Rongotai, Strathmore
  • Neoficiálne oblasti: Crawford, Seatoun Bays, Seatoun Heights, Miramar Heights, Strathmore Heights

Turistické zaujímavosti

Parlamentné budovy

V meste stojí novogotická budova parlamentnej knižnice, ktorá ako jediná z komplexu parlamentných budov nebola zničená požiarom v roku 1907. Postavil ju architekt Thomas Turnbull v dvoch etapách v rokoch 1883 a 1899, knižnica tu sídli od roku 1901. Hoci veľký požiar prežila, nezaobišla sa bez poškodenia a po ďalšom požiari v roku 1992 prešla nákladnou trojročnou reštauráciou. Medzi zaujímavosti knižnice patria okrem iného pôvodné železné dvere, ktoré úspešne chránili uložené zväzky pred požiarom. V budove sa nachádzajú originálne rozetové okná, ktoré sú v súčasnosti v nočných hodinách presvetlené.^[25]

Budova parlamentu a "Včelí úľ"

Požiaru parlamentného komplexu v roku 1907 podľahla aj pôvodná drevená budova, v ktorej zasadal vlastný parlament. Vo februári 1911 vyhlásil vtedajší novozélandský premiér Joseph Ward súťaž o podobu novej budovy, ktorej sa zúčastnilo 33 návrhov. Víťazom sa stal architekt John Campbell, ktorý prišiel s návrhom neoklasicistickej parlamentnej budovy a novej knižnice, ktorá mala nahradiť onú pôvodnú novogotickú. Výstavba začala v roku 1914 a dokončená bola v roku 1922. Parlament sa však do novej budovy premiestnil už o štyri roky skôr, aby mohol ukončiť svoje pôsobenie v starej budove novozélandskej vlády, ktorá pre obe inštitúcie kapacitne nevyhovovala.^[26]

Najnovšou budovou tohto komplexu je moderná stavba prezývaná Beehive Building, v preklade "včelí úľ". Tú navrhol v roku 1964 britský architekt Sir Basil Spence. Výstavba začala v roku 1969 a dokončená bola o desať rokov neskôr. Štrnásťposchodová budova, ktorej štyri spodné poschodia ležia pod zemou, je 72 metrov vysoká a slúži ako sídlo novozélandskej vlády. Podzemným tunelom je spojená s objektom Bowen House, v ktorom sa nachádzajú kancelárie rady ministrov i poslancov.^[27] V prízemí "včelieho úľa" funguje návštevnícke centrum parlamentu. Hlavná parlamentná budova spolu s knižnicou sú v dňoch, kedy sa nekoná zasadnutie parlamentu, voľne prístupné verejnosti.^[28]

Lanová dráha a múzeum

Lanová dráha vo Wellingtone

Jedným z hlavných turistických symbolov Wellingtonu je pozemná lanová dráha spájajúca centrum mesta s prímestskou časťou Kelburn, kde sídli mestská botanická záhrada. Lanovka je 612 metrov dlhá a stúpa do výšky 120 metrov. Medzi konečnými stanicami ležia ešte tri ďalšie. Celá dráha je priama, len s jedným miestom pre stretávanie sa protiidúcich vozňov. Vozový park lanovky tvoria dva vozne, ktoré sú navzájom prepojené lanom. Kapacita lanovky je zhruba 100 cestujúcich, z toho 30 sediacich a 70 stojacich pasažierov. Po dráhe sa pohybuje priemernou rýchlosťou 18 kilometrov za hodinu.^[29]

O výstavbe pôvodnej lanovej dráhy bolo rozhodnuté na sklonku 19. storočia, keď bolo v súvislosti s výstavbou domov v kopcoch oblasti Kelburnu potrebné zabezpečiť spoľahlivé a rýchle spojenie medzi novovznikajúcou štvrťou a centrom mesta. V roku 1898 vypracoval James Fulton projekt budúcej lanovky, na ktorej výstavbe okrem iného pracovali aj skupiny odsúdených z väznice Terrace Gaol. 22. februára 1902 vyšiel na dráhu prvý vozeň. Nová lanovka vzbudila vlnu nadšenia a bol o ňu obrovský záujem. Počas prvého víkendu prevádzky prepravili jej vozne štyri tisícky pasažierov, za prvý rok viac ako 425 tisíc ľudí. Vtedajšia dráha bola dlhá 785 metrov, jej súčasťou boli tri tunely a viadukty.^[30]

V roku 1933 bola vykonaná elektrifikácia dráhy, keď elektrina nahradila doterajší veterný pohon lanovky.^[31] To prinieslo vodičom lepšiu kontrolu nad jazdou, pretože mohli teraz stroj riadiť priamo z kabíny. Dovtedy mali vo vozidle k dispozícii len signalizačný zvon. Staré drevené vozne sa však postupne stávali nevyhovujúcimi a nespĺňali moderné bezpečnostné normy. V roku 1973 sa jeden z robotníkov pri stavbe cesty postavil do cesty klesajúcemu vozňu lanovky a bol vážne zranený.^[32] Pri následnej kontrole vyšli najavo technické i bezpečnostné nedostatky historickej lanové dráhy a 22. septembra 1978 staré vozne za veľkého záujmu verejnosti vyrazili naposledy. Pôvodná trasa lanovky sa však stále javila ako najpraktickejšia, preto bola nová modernejšia trať následne postavená v miestach dráhy pôvodnej. Otvorená bola 22. októbra 1979 a staré drevené vozne nahradili modernejšie vozne švajčiarskej výroby, ktoré sú na dráhe ešte v prevádzke. Pôvodná budova, v ktorej sa vozne lanovky predtým otáčali, mala byť v minulosti už dvakrát strhnutá, ale obidva pokusy o demoláciu prežila a 5. decembra 2000 tu bolo otvorené múzeum lanovej dráhy.^[33]

Botanická a zoologická záhrada

Výbeh pre šimpanzov v zoologickej záhrade

Zoologická záhrada bola vo Wellingtone založená v roku 1906, išlo o prvú zoologickú záhradu na území Nového Zélandu. Záhrada chová v súčasnosti približne 500 zvierat, ktoré zastupujú viac ako stovku živočíšnych druhov.^[34] Prvým oficiálne chovaným zvieraťom v novej zoo bol lev prezývaný "Kráľ Dick". K nemu sa časom pridali lamy, emu a kengury. Wellingtonská zoologická záhrada sa zapísala aj do Guinessovej knihy rekordov, keď sa jej pelikán Percy dožil veku 62 rokov. Najdlhšie žijúce zviera wellingtonskej zoo bol však gibon Nippy, ktorého záhrada získala v roku 1949 a žil v nej až do roku 2008, kedy uhynul. Zoologická záhrada je preslávená najmä svojím chovom šimpanzov, ktorý sa začal v roku 1956. Do sedemdesiatych rokov dokonca ZOO organizovala čajové posedenia so svojimi šimpanzmi, ktorých sa zúčastnilo až dvetisíc návštevníkov. Od roku 2007 obývajú wellingtonské šimpanzy nový priestranný výbeh.^[35]

V meste funguje aj botanická záhrada, ktorá sa rozkladá na ploche 26 hektárov v Kelburne, neďaleko konečnej stanice wellingtonskej lanovej dráhy. Funguje od roku 1868 a okrem iného sa tu nachádza veľká ružová záhrada lady Norwoodovej s tromi tisíckami druhov ruží.^[36] Súčasťou botanickej záhrady je cintorín "Bolton Street Memorial Park", kde sú pochované významné osobnosti mesta.^[37]

Demografia