Tomáš Garrigue Masaryk, hlavný autor Washingtonskej deklarácie

Declaration of Independence of the Czechoslovak Nation by its Provisional Government (-oficiálny názov, v preklade z angl. „Deklarácia nezávislosti československého národa jeho Dočasnou vládou“, pre podrobnosti pozri kapitolu Názov), známa pod v historiografii zaužívaným názvom Washingtonská deklarácia, bola deklarácia zahraničného odboja Čechov a Slovákov vyhlasujúca zvrchovanú a nezávislú Československú republiku (v deklarácii uvedená ako „The Czechoslovak State a republic“). Vzhľadom na okolnosti vydania je jej originálne a oficiálne znenie v angličtine a preklady do češtiny (príp. i slovenčiny) vznikli až neskôr.

Dokument vytvoril Tomáš Garrigue Masaryk a jeho spolupracovníci v Spojených štátoch. Jeho definitívna podoba bola doručená Ministerstvu zahraničných vecí Spojených štátov 18. októbra 1918 vo Washingtone D.C. a k tomuto dňu je tiež datovaný, hoci ako miesto vydania sa uvádza Paríž (sídlo Dočasnej vlády československej). V tlači bol publikovaný nasledujúci deň, 19. októbra 1918.

Názov

Oficiálny názov deklarácie a rovnako jej oficiálne znenie je len v angličtine, teda Declaration of Independence of the Czechoslovak Nation by its Provisional Government (v preklade: „Deklarácia nezávislosti československého národa jeho Dočasnou vládou“)

V slovenskej a českej odbornej i popularizačnej literatúre sa objavujú aj nasledujúce označenia:

• Vyhlásenie československej samostatnosti^[1]
• Vyhlásenie nezávislosti Československého národa,^[2][3] Prohlášení nezávislosti československého národa^[4]
• Vyhlásenie československej nezávislosti^[2]
• Deklarácia štátnej nezávislosti Československa^[5]
• Deklarácia nezávislosti,^[6] Deklarace nezávislosti (Československa)^[7]
• Prohlášení nezávislosti^[8]
• Vyhlásenie nezávislosti československého národa dočasnou vládou Československa,^[9] Prohlášení nezávislosti československého národa jeho prozatímní vládou československou^[10]
• Prohlášení nezávislosti československého národa jeho prozatimní vládou^[11]
• Washingtonské vyhlásenie nezávislosti československého národa^[12]

Historický kontext

Situácia pred vydaním deklarácie

Woodrow Wilson, 28. prezident Spojených štátov (oficiálny prezidentský portrét z roku 1913)

Robert Lansing, minister zahraničných vecí Spojených štátov (angl. U.S. Secretary of State) od 24. júna 1915 do 13. februára 1920

Vláda Spojených štátov de facto uznala Československú národnú radu (ČSNR) v Paríži ako vládu „česko-slovenských národov“ (resp. „Čecho-Slovákov“) 3. septembra 1918.^[13] Vo svojej nóte Ministerstvo zahraničných vecí Spojených štátov pokladá ČSNR za „spolubojujúcu vládu vybavenú vlastnou autoritou vo vedení vojenských a politických vecí Čecho-Slovákov.“^[14] Vyhlásenie sa teda obmedzuje na aktuálne prebiehajúci vojenský konflikt, pričom sa ďalej nevyjadruje k plánom ČSNR o vytvorenie zvrchovaného štátu. Ako konštatuje Ján Blahoslav Kozák: „titul ,vláda‘ možno tiež použiť pre riadiace teleso v rámci rozsiahlejšieho štátu alebo v monarchistickej personálnej únii. Maďari stále mali svoje vlády od zavedenia rakúsko-uhorského dualizmu kompromisom z roku 1867. Postavenie porovnateľné s postavením Maďarov by bolo tiež zodpovedalo stipuláciam tohto uznania.“^[15] Ale vďaka uznaniu Spojených štátov a ostatných štátov Dohody disponovali čelní predstavitelia ČSNR diplomatickými prerogatívmi (pasová služba, právo na kód, diplomatická pošta),^[16] čo im umožnilo rozvíjať plnohodnotnú diplomatickú činnosť.

16. septembra 1918 rakúsko-uhorská vláda poslala prostredníctvom neutrálneho Švédska americkému ministerstvu zahraničných vecí nótu vyjadrujúcu ochotu rokovať o podmienkach uzavretia mieru, pričom ešte trvala na riešení svojich vnútorných otázok bez angažovanosti zasahovania zahraničia.^[17] Keď sa 5. októbra obrátilo Nemecko na Spojené štáty s návrhom prímeria, Rakúsko-Uhorsko ešte v ten istý deň vyvinulo rovnakú iniciatívu, pričom ako základ vyjednávaní sa zaviazalo akceptovať Štrnásť bodov prezidenta Spojených štátov Woodrowa Wilsona prednesených v Kongrese Spojených štátov 8. januára 1918 a z nich vyplývajúcich štyroch zásad z 12. februára.^[18] Zatiaľ čo Nemecko získalo prvú (upresňujúcu) odpoveď už 8. októbra a definitívnu (odmietavú) 14. októbra,^[19] dlhá odmlka v komunikácii s Rakúsko-Uhorskom predznamenávala, že ho Spojené štáty nepovažujú za partnera, s ktorým chcú uzavrieť prímerie. Cisár Karol I. v snahe zlepšiť si diplomatickú pozíciu začal s prípravou Národného manifestu (nem. Völkermanifest), ktorý obsahoval prísľub federalizácie Rakúska a celkového zlepšenia postavenia národov v monarchii.

Tomáš Garrigue Masaryk sa od svojich informátorov dozvedel o Karolovej iniciatíve aj o príprave odpovedi prezidenta Wilsona na rakúsko-uhorskú nótu. Z tohto dôvodu začal intenzívne pracovať na vyhotovení deklarácie, aby ju mohol predložiť vláde Spojených štátov ešte pred vydaním odpovede Rakúsko-Uhorsku. K svojej bezprostrednej motivácii Masaryk poznamenal: „Bol to posledný pokus topiaceho sa; ale v tom tkvelo nebezpečenstvo, na ktoré sa autori spoliehali, a bolo nutné zabrániť efektu, ktorý by manifest ešte mohol mať v kruhoch, v ktorých pre Rakúsko dovtedy pretrvávalo mnoho sympatií.“^[20]

Ale Masaryk sa prípravou deklarácie zaoberal už dlhší čas, hoci v pôvodnej podobe išlo skôr o požiadavku autonómie než zvrchovanosti. Vtedajší šéfredaktor denníka Washington Post Ira Elbert Bennett vo svojom článku „The Czech Will Rise Again“, vydanom v týždennej prílohe denníka The Christian Science Monitor 2. augusta 1941 spomína: „Asi v tomto období mi dr. Masaryk ukázal náčrt vyhlásenia o autonómii, ktorý napísal. Bol som prekvapený, nakoľko mojou jedinou myšlienkou bolo, že habsburská monarchia je na odchode. Jeho dokument bol neobyčajne dlhý. Podával podrobný súpis sťažností . Masaryk trval na obnove starého Kráľovstva českého s Habsburgom ako kráľom, ktorý by bol povinný uznávať práva Čechov tak, ako boli vyhlásené, keď pred storočiami dobrovoľne prijali Habsburga za panovníka.“^[21] Bennett ďalej tvrdí, že inicioval niekoľko rozhovorov, pričom pri jednom z nich Masarykovi poradil: „Pokiaľ veríte, že zvíťazíme, musíte veriť, že nebude žiadne Rakúsko-Uhorsko, aby vám zaručilo autonómiu. Mali by ste vyhlásiť slobodu. Zmeňte svoje vyhlásenie o autonómii a urobte z neho vyhlásenie nezávislosti.“^[22] V Masarykovom spise Světová revoluce sa síce o tejto diskusii nenachádza zmienka, Kozák ale uvádza, že prebehla začiatkom augusta.^[23]

Príprava a vydanie deklarácie

Masaryk deklaráciu skoncipoval spolu so svojimi americkými kolegami vo Washingtone, D.C., pričom ich hlavnou inšpiráciou bola Deklarácia nezávislosti Spojených štátov. Emil Karol Kautský uvádza, že po tom, ako Masaryk spísal obšírny koncept v češtine, poveril svojho osobného tajomníka Jaroslava Císařa prekladom do angličtiny. Pritom Císařovi mal pri redigovaní pomáhať redaktor denníka Chicago Tribune James O'Donnell Bennett,^{[pozn 1]} sudca Najvyššieho súdu Spojených štátov Louis Dembitz Brandeis, minister vnútra Spojených štátov Franklin Knight Lane a najmä profesor sociologie Herbert Adolphus Miller ^[26], ktorý spolu so svojimi piatimi americkými priateľmi z právnických a úradníckych kruhov usporiadal schôdzu s cieľom upraviť deklaráciu do konečnej podoby, pričom svoj návrh skompletizovali krátko po jednej hodine ráno 17. októbra a definitívne uzavreli v Masarykovej rezidencii o deviatej ráno.^[27] Tento opis prípravy deklarácie je analogický s Masarykovými spomienkami, ktoré zaznamenal vo svojom spise Světová revoluce: „V Deklarácii som odmietol Karolov neskorý pokus o rakúsku lživú federáciu a načrtol hlavné zásady, ktoré dočasná vláda kladie ako základy nového štátu. Prvý náčrt som dal prečítať viacerým svojim priateľom (medzi inými Brandeisovi a redaktorovi Bennettovi); ich vecnú a formálnu kritiku vzal na zreteľ malý komitét, ktorý vykonal poslednú revíziu po stránke formálnej i právnej (sedel v ňom znamenitý odborník a právnik Mr. Calfee); bol to pekný príklad harmonickej spolupráce a zároveň prvý štátny akt veľkého štýlu, vykonaný za môjho vedenia.“^[20]

Koncept deklarácie Masaryk doručil ministrovi zahraničných vecí Spojených štátov Robertovi Lansingovi ešte 16. októbra 1918. V príslušnom prípise uvádza, že sa tak rozhodol „z dôvodu neúprimných prísľubov vlády Rakúsko-Uhorska reorganizovať cisárstvo.“^[28] Tvrdí, že publikovanie deklarácie bolo „pôvodne“ naplánované v rovnaký deň, v ktorý W. Wilson prisľúbil odpoveď na rakúsko-uhorskú nótu, ale zároveň uisťuje, že pokiaľ si to Lansing bude želať, k jej zverejneniu pristúpia po Wilsonovej odpovedi.^[29]

Kým Masaryk a jeho spolupracovníci vo Washingtone zaisťovali diplomatickú podporu u Wilsona a Lansinga, Edvard Beneš dal 14. októbra v Paríži spísať nótu o transformácii ČSNR na Dočasnú vládu na základe rozhodnutia z 26. septembra 1918. Ale túto správu veľvyslanec Spojených štátov vo Francúzsku odtelegrafoval až 16. októbra, pričom Lansingovi bol telegram doručený 17. októbra.^[30]

Masaryk očakával inštrukcie od Lansinga ohľadne plánovaného publikovania deklarácie a reakciu na ustanovenie Dočasnej vlády v Paríži, ale ministerstvo a prezident boli v tom čase zaťažení množstvom práce.^[31] Preto v prípise k oficiálnej podobe deklarácie, doručenom 18. októbra, uviedol, že československá administratíva predpokladá, že v súlade s predchádzajúcimi uznaniami ČSNR Dohodovými štátmi Spojené štáty rovnako uznávajú aj Dočasnú vládu. V liste uvádza, že nakoľko sa Lansing nevyjadril k otázke dátumu zverejnenia deklarácie, „predpokladám, že to nie je dôležité, a prinútený rýchlym spádom udalostí v Rakúsko-Uhorsku tak činím k dnešnému dňu.“^[32]

Keď bola nasledujúce ráno 19. októbra v tlači uverejnená súčasne deklarácia a Karolovo memorandum (vo viacerých novinách v juxtapozícii), Masarykov spolupracovník I. E. Bennett v editorskom stĺpčeku denníka Washington Post oslavne skonštatoval: „Dnes boli zverejnené dve oficiálne vyhlásenia ohľadne Rakúsko-Uhorska, ktoré demonštrujú markantný rozdiel medzi skutočnou a podvodnou slobodou. Cisár Karol, vo svojom manifeste zaváňajúcom lžou a rúhaním, predstiera prísľub ,miestnej autonómie‘ pre ľud Rakúska. Čecho-Slovenský národ prostredníctvom svojich zástupcov vydáva svoju deklaráciu nezávislosti – dokument hodný zaradenia medzi najušľachtilejšie prejavy človeka prahnúceho po slobode.“^[33] Je veľmi pravdepodobné, že publicite a najmä tomuto symbolickému uvedeniu deklarácie a manifestu ako kontrastu „starého a nového“ dopomohli Masarykovi spolupracovníci a priatelia z radov amerických žurnalistov, keďže Masaryk po svojom príchode do Spojených štátov nadviazal a rozvíjal kontakty s viacerými novinármi, čo mu – ako sám uvádza – umožnilo publikovať interviewy a články vo významných denníkoch, týždenníkoch a revuích.^[34]

Bezprostredný vývoj po vydaní deklarácie

Vyhlásenie nezávislosti Čechoslovákov Tomášom Garriguom Masarykom na kongrese národností vo Philadelphii, 26. októbra 1918

V odpovedi na rakúsko-uhorskú mierovú nótu, odoslanú ešte 18. októbra 1918, Spojené štáty oficiálne odmietli Karolove požiadavky odvolávajúc sa na desiaty bod zo Štrnástich bodov prezidenta Wilsona z 8. januára 1918, podľa ktorého mala byť národom Rakúsko-Uhorska poskytnutá „najslobodnejšia príležitosť k autonómnemu vývoju.“ Kvôli de facto uznaniu ČSNR ako vlády Čecho-Slovákov a zároveň uznaniu práv Juhoslovanov na slobodu vláda Spojených štátov konštatuje, že „prezident už nie je oprávnený prijať samotnú ,autonómiu‘^{[pozn 2]} týchto národov ako základ mieru, ale je prinútený trvať na tom, že oni sami, a nie on, posúdia, ktoré akcie zo strany rakúsko-uhorskej vlády uspokoja ich nároky a mienku o vlastných právach a ich určení ako členov rodiny národov.“^[35]

Týmto krokom Wilson vyzval rakúsko-uhorskú vládu rokovať priamo s Dočasnou vládou československou v Paríži,^{[pozn 3]} hoci je otázne do akej miery tento postoj podmienila činnosť Masarykovej delegácie a do akej miery vyplynul z jeho vnútorného idealizmu, známeho ako wilsonizmus (angl. Wilsonianism). V tejto súvislosti Kozák poznamenáva, že „zmenu jeho myslenia nespôsobila československá Deklarácia, ale to bolo práve jeho prianie, ktoré ju urýchlilo.“^[37]

Aj keď v diplomatických kruhoch Dohody sa ešte vyčkávalo na reakciu Rakúsko-Uhorska, Wilsonovo rozhodnutie znamenalo významný medzník v úsilí československej dočasnej vlády. Správa o ňom bola prijatá s veľkým nadšením u československých legionárov na Sibíri (22. októbra), ktorí predpokladali návrat na domáce územie a jeho postupné oslobodzovanie v prospech vznikajúceho zvrchovaného štátu.^[38]

Napriek tomu, že vyhlásenie poslanca za Slovenskú ľudovú stranu Ferdinanda Jurigu v Uhorskom sneme 19. októbra sa môže kvôli akcentovaniu požiadavky sebaurčovacieho práva pre uhorské národy javiť ako pretlmočenie Wilsonovej nóty na domácej pôde, Juriga jej znenie v skutočnosti nepoznal a ideovo vychádzal z vyhlásenia rumunských poslancov pripraveného vo finálnej podobe ešte 12. októbra.^[39]

Štruktúra deklarácie

Vo svojej finálnej podobe sa deklarácia skladá z troch (neoznačených) myšlienkových celkov – „naše práva“, „naše dôvody“ a „náš cieľ“. Túto formu podľa Kautského navrhol americký sochár Gutzon Borglum pri schôdzke komitétu v noci z 16. na 17. októbra.^[40]

Úvodný odsek naráža na vtedajšiu aktuálnu medzinárodnú situáciu – snahy o začiatok mierových rokovaní zo strany Centrálnych mocností („Hohenzollernovci ponúkajú mier, aby zastavili víťazný postup spojeneckých armád a zabránili rozdeleniu Rakúsko-Uhorska a Turecka“^[41]) a federalizačné plány cisára Karola I. Následne deklarácia pripomína uznanie ČSNR ako dočasnej vlády štátmi Dohody a Trojkráľovú deklaráciu požadujúcu zriadenie štátu spojením českých krajín a Slovenska, vyhlásenú českými ríšskymi a krajinskými poslancami 6. januára 1918 v Prahe. Už v úvode sa rázne odmieta zámer federalizácie monarchie („federalizácia a autonómia neznamenajú nič pod habsburskou dynastiou“).

V nasledujúcich troch odsekoch („naše práva“) sa deklarácia odvoláva na „historické (a) prirodzené právo“, čo je z hľadiska medzinárodného práva verejného neexistujúci pojem, vzniknutý zlúčením historického práva národa na štátnosť, v rámci ktorého si české krajiny nárokovali kontinuitu Českého kráľovstva spojeného so zvyškom monarchie osobnou habsburského panovníka od roku 1526, a prirodzeného práva národa na sebaurčenie, ktorého požiadavka reflektovala situáciu Slovákov.^[42] Značne extrémnym tvrdením bolo vyhlásenie, že české krajiny boli „nezávislým štátom od siedmeho storočia,“ t. j. odvodzovanie českej štátnosti od Samovej ríše.

Zatiaľ čo historické právo národa bolo tradičným geopolitickým inštitútom predchádzajúcich storočí, právo národa na sebaurčenie síce ideovo korenilo v Deklarácii nezávislosti Spojených štátov, ktorá ukotvila zásadu, že: „vlády odvodzujú svoju moc od súhlasu tých, ktorým vládnu“ a „keď sa niektorá vláda stane deštruktívnou voči týmto princípov, je právom ľudu ju zmeniť alebo zrušiť a ustanoviť novú vládu, založenú na takých zásadách a právomocne vymedzenú takým spôsobom, akým uzná ľud za vhodné pre zaistenie svojej bezpečnosti a svojho šťastia,“^{[43][pozn 4]} a do európskeho kontinentálneho prostredia bolo implementované Veľkou francúzskou revolúciou a ďalej modifikované s rozvojom národných hnutí v 19. storočí, do slovníka medzinárodného spoločenstva sa dostalo až v roku 1918, v súvislosti s formulovaním geopolitických myšlienok prezidenta Spojených štátov Woodrowa Wilsona.^[44] Naproti všeobecnému presvedčeniu, „právo na sebaurčenie“ nebolo definované Štrnástimi bodmi, ale až jeho vystúpením v Kongrese Spojených štátov 11. februára 1918: „Národy nemajú byť odovzdávané spod vlády jedných k druhým na základe medzinárodnej konferencie alebo dohody medzi protivníkmi. Národné ašpirácie musia byť rešpektované, národom sa smie vládnuť len na základe ich vlastného súhlasu. Sebaurčenie nie je obyčajnou frázou.“^[45]

Znaky wilsonizmu sú najmarkantnejšie v deviatom odseku, nasledujúcom po štyroch odsekoch vymenúvajúcich hlavné príčiny nespokojnosti („naše dôvody“), ktorý priamo vyhlasuje: „prijímame americké princípy , ako ich stanovil prezident Wilson: princípy oslobodeného ľudstva – skutočnej rovnosti národov – a o tom, že vlády odvodzujú všetku svoju spravodlivú moc zo súhlasu tých, ktorým vládnu.“ Vplyv americkej právnej kultúry, ktorý do deklarácie pretavil prostredníctvom Masarykových poradcov, sa ďalej uplatňuje nasledovaním princípov vyjadrených v Deklarácii nezávislosti Spojených štátov a princípov prezidenta Abrahama Lincolna, pričom je zmienená aj francúzska Deklarácia práv človeka a občana a duchovný odkaz husitských vojen.

Deviaty odsek spolu s nasledujúcimi proklamuje podobu budúceho Československa („naše ciele“) ako zvrchovanej demokratickej parlamentnej republiky^{[pozn 5]} implementujúcej garanciu rovnosti pred zákonom, slobody slova, tlače, svedomia, vyznania, vedeckej a umeleckej tvorby, zhromažďovania a petičného práva. Ukotvuje sa všeobecné volebné právo aj pre ženy,^{[pozn 6]} odluku cirkvi od štátu, menšinové práva a nahradenie stáleho vojska milíciami. Z hospodárskeho hľadiska už deklarácia vyhlasuje plán hospodárskych a sociálnych reforiem, menovite vykúpenia veľkostatkov pre domácu kolonizáciu a zrušenie šľachtických výsad. V prípade štátneho dlhu má ČSR prevziať len záväzky predvojnové, nie dlhy spôsobené počas vojny.

Deklaráciu uzatvára motto: „Sily temnoty poslúžili víťazstvu svetla – vytúžený vek ľudstva svitá. Veríme v demokraciu – veríme v slobodu, slobodu vždy väčšiu a väčšiu!“ Deklarácia je datovaná k 18. októbru v Paríži ako v oficiálnom sídle vlády. Na záver je podpísaná Tomášom Masarykom, Milanom Štefánikom a Edvardom Benešom.^[48]

Poznámky

1. ↑ Takto to vyplýva z Masarykovho spisu Světová revoluce,^[24] v ktorom síce Masaryk neuvádza ani iniciálu, odkaz naňho sa však nachádza v registri. Kautský ale uvádza „Ír E. Bennett“ (už spomínaný Ira Elbert Bennett, šéfredaktor Washington Post^[25]). Kozák na niekoľkých miestach spomína I. E. Bennetta ako blízkeho spolupracovníka Masaryka. Možno sa tiež domnievať, že v niektorom zo spomenutých diel došlo k zámene týchto dvoch osôb.
2. ↑ Slovo „autonómia“ bolo uvedené v úvodzovkách (v originále angl. mere “autonomy”)
3. ↑ Následne tak Karol I. učinil – vyzval Národný výbor v Prahe k priamej účasti na rokovaniach.^[36]
4. ↑ Práve pri tomto citáte z Deklarácie nezávislosti je nápadná inšpirácia autorov Washingtonskej deklarácie, ktorá obdobne uvádza: „...veríme, že žiadni ľudia by nemali byť nútení žiť pod zvrchovanosťou, ktorú neuznávajú.“
5. ↑ Slovenské autonomistické hnutie negatívne vnímalo vypustenie zásady vlastnej administratívy, snemu a súdov Slovenska, ktorá bola obsiahnutá v Pittsburskej dohode z 30. mája 1918.^[46]
6. ↑ Čím ČSR predstihla aj Spojené štáty, ktoré ho zaviedli v roku 1920.^[47]

Referencie

Použitá literatúra

Publikované primárne pramene a dokumenty

• „Correspondence Between the United States and Austria-Hungary Regarding an Armistice“, The American Journal of International Law 13 (2): 73 – 79, 1919, ISSN 0002-9300, http://www.jstor.org/stable/2212756 
• Declaration of Independence : In Congress, July 4, 1776 : The unanimous Declaration of the thirteen united States of America, College Park, MD: National Archives and Records Administration, http://www.archives.gov/exhibits/charters/declaration_transcript.html, dost. 2016-05-05 
• Virtual Archive of Central European History : Documents on the Founding of Czechoslovakia, 1918-1919, Ithaca, NY: Cornell University, 2005 (vyd. 2005-07-13), http://dspace.library.cornell.edu/bitstream/1813/2139/1/Founding_of_Czechoslovakia_1918-1924.pdf, dost. 2014-11-30 
• Gronský, Ján, ed. (2005), Komentované dokumenty k ústavným dějinám Československa, I. (1918 – 1945), Praha: Karolinum, ISBN 80-246-1027-2 
• Plotke, Jane, ed. (1997), „President Wilson's Address to Congress, Analyzing German and Austrian Peace Utterances : Delivered in Joint Session, February 11, 1918“, The Great War Primary Documents Archive, OCLC 39657731 

Dobová tlač

• Ackerman, Carl W. (1918-10-25), „Czechs in Russia Acclaim Wilson's Reply to Austria“, The New York Times 61: 1, 6, http://query.nytimes.com/mem/archive-free/pdf?res=9B05E4D91539E13ABC4D51DFB6678383609EDE, dost. 2014-11-30 
• Bennett, Ira Elbert (1921), „Liberty and Its Counterfeit, October 19, 1918“, in Bennett, Ira Elbert, Editorials from the Washington Post, 1917–1920, Washington: The Washington Post Co., str. 319 – 320, OCLC 1180871 

Monografie, knihy, časti monografií

• Kautský, Emil Karol (2007), Kauza Štefánik (2. vyd.), Martin: Vydavateľstvo Matice slovenskej, ISBN 978-80-89208-68-5 
• Kozák, Ján Blahoslav (1968), T. G. Masaryk a vznik Washingtonské deklarace v říjnu 1918, Praha: Melantrich, OCLC 4893151 
• Kováč, Dušan; Lipták, Ľubomír (1990), Kapitoly z dejín : Pre stredné školy, Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, str. 77 
• Kováč, Dušan; et al. (1999a), Kronika Slovenska, 2. Slovensko v dvadsiatom storočí, Bratislava: Fortuna Print & Adut, str. 83, 90, ISBN 80-88980-08-9 
• Kováč, Dušan (1999b), Dějiny Slovenska, Praha: Nakladatelství Lidové noviny, ISBN 80-7106-267-7 
• Letz, Róbert (2010), Slovenské dejiny, IV. (1914 – 1938), Bratislava: Literárne informačné centrum, ISBN 80-8119-028-7 
• Masaryk, Tomáš Garrigue (2005), Světová revoluce : Za války a ve válce, 1914–1918, Praha: Masarykův ústav Akademie věd ČR, ISBN 80-86495-27-2 
• Mosný, Peter; Hubenák, Ladislav (2008), Dejiny štátu a práva na Slovensku, Košice: Aprilla, str. 170, ISBN 978-80-89346-02-8 
• Hulaniski, Frederich J., ed. (1917), „Norman H. Bennett“, The History of Contra Costa County, California, Berkeley, CA: Elms Publishing, str. 594-595, http://archive.org/stream/historyofcontrac00hula#page/594/mode/2up, dost. 2014-11-30 
• Vojáček, Ladislav; Kolárik, Jozef; Gábriš, Tomáš (2011), Československé právne dejiny (1918 – 1992), Bratislava: Eurokódex, str. 53-54, ISBN 978-80-89447-42-8, https://books.google.sk/books?hl=sk&id=o_73QIMzF5wC&pg=PA53 

Odborné články v časopisoch

• Pomerance, Michla (1976), „The United States and Self-Determination : Perspectives on the Wilsonian Conception“, The American Journal of International Law 70 (1): 1-27, ISSN 0002-9300, http://www.jstor.org/stable/2200560 

Heslá v encyklopédiách

• „Washingtonská deklarace“, Malá československá encyklopedie, VI. Š – Ž, Praha: Academia, 1987, str. 697 
• „Washingtonská deklarácia“, Malá encyklopédia Slovenska, Bratislava: Veda, 1987, str. 624 
• Pečenka, Marek; Luňák, Petr et al. (1999), „Ženská otázka“, Encyklopedie moderní historie (3. vyd.), Praha: Libri, str. 587-588, ISBN 978-80-7277-410-4 
• Thürer, Daniel; Burri, Thomas (2008), „Self-Determination“, in Wolfrum, Rüdiger, Max Planck Encyclopedia of Public International Law, New York: Oxford University Press, OCLC 248636107 
• Žaloudek, Karel; Hulicius, Eduard, edi. (2004), „Washingtonská deklarace“, Encyklopedie politiky (3. preprac. a aktualiz. vyd.), Praha: Libri, str. 512, ISBN 80-7277-209-0 

Iné projekty

• Wikizdroje ponúkajú pôvodné diela od alebo o Washingtonská deklarácia