Václav IV.
český kráľ
Narodenie	26. február 1361 Norimberg, Svätá rímska ríša
Úmrtie	16. august 1419 (58 rokov) Nový Hrad pri Kunraticiach, krajiny českej koruny
Odkazy
Commons	Václav IV.
Biografický portál

Václav IV. Luxemburský (* 26. február 1361, Norimberg, Svätá rímska ríša – † 16. august 1419, Nový Hrad pri Kunraticiach, krajiny českej koruny) bol brandenburský (v roku 1363 a 1373) a lužický markgróf (od roku 1363), luxemburský a sliezsky vojvoda (od roku 1363), gróf v Sulzbachu (od roku 1363), český kráľ (od roku 1378, korunovácia 15. júna 1363, samostatne vládol od 30. novembra 1378), rímsky kráľ (zvolený 10. júna 1376, korunovácia 6. júla 1376 v Aachene, samostatne vládol od 30. novembra 1378 do 28. augusta 1400 kedy bol zosadený, ale titul rímskeho kráľa používal i naďalej), syn cisára a českého kráľa Karola IV. a jeho tretej manželky Anny Svídnickej.

Jeho narodenie bolo veľmi očakávané, najmä keď situácia Karola IV. nevyznievala v otázke dediča rodu a nástupcu na tróne priaznivo. Práve v takej citlivej oblasti bol Karol ako predstaviteľ luxemburskej dynastie v značnej nevýhode voči Habsburgovcom či Wittelsbachovcom, ktorých mužské potomstvo dokonca prevyšovalo možnosti politického uplatnenia všetkých členov oboch rozvetvených dynastií. Karol bol vo veku tridsaťsedem rokov po smrti svojej druhej manželky Anny Falckej sám s jedenásťročnou dcérou Katarínou z prvého manželstva s Blankou z Valois.

Niet preto divu, že príchod na svet mužského potomka priniesol cisárovi obrovskú úľavu. Na krste, konanom 11. apríla 1361 v Norimbergu, sa zišli najvyšší svetskí a cirkevní hodnostári Svätej rímskej ríše.

Václav už od útleho detstva hral dôležitú úlohu v otcových politických zámeroch ako rozširovateľa rodových dŕžav. K tomuto cieľu smerovali i sobášne dohody – prvú uzavrel v júni 1361 s norimberským purkgrófom Fridrichom V. Hohenzollernským o sobáši Václava a Fridrichovej dcéry Alžbety, ktorý sa mal konať do desiatich rokov od uzavretia zmluvy a neskôr, po jej zrušení v roku 1365, uzavrel druhú dohodu s uhorským kráľom Ľudovítom I. Veľkým z Anjou, podľa ktorej sa budúcou Václavovou manželkou mala stať Ľudovítova neter Alžbeta. K naplneniu žiadnej z nich nedošlo.

Po takmer poldruha roku od Václavovho narodenia jeho matka zomrela. Prvá reakcia hlboko zasiahnutého Karola bola snaha zabezpečiť svojmu synovi český trón. V tejto súvislosti sa obrátil na české mestá, aby Václavovi vzdávali hold ako budúcemu panovníkovi. Korunovácia dvojročného Václava za českého kráľa sa konala v Svätovítskej katedrále v Prahe 15. 6. 1363.

Otec sa v snahe o zabezpečenie synovho vzdelania obrátil na významných učencov. Po odmietnutí pozvania humanistom Francescom Petrarcom boli najbližšími Václavovými vychovávateľmi arcibiskup Arnošt z Pardubíc a po Arnoštovej smrti jeho nástupca Jan Očko z Vlašimi. Istotu do Václavovho ďalšieho života mala priniesť i politicky motivovaná sobášna zmluva uzavretá 13. 6. 1370 s bavorským vojvodom Albrechtom I. o zväzku s jeho dcérou Johannou (sobáš sa konal 29. 9. 1370 v Norimbergu).

V rámci Václavovej prípravy ako otcovho nástupcu sa od najútlejšieho detstva pravidelne zúčastňoval politických rokovaní. Prvý raz mal možnosť byť svedkom územného rozšírenia krajín Českej koruny pri ovládnutí Brandenburska v r. 1373. Už v nasledujúcom roku získal Karol IV. na svoju stranu hlavného kurfirsta, trevírskeho arcibiskupa Kuna z Falkenštejna, v otázke podpory Václava na titul rímskeho kráľa. Podobné ubezpečenia získal Karol IV. za prísľub rôznych privilégií a ústupkov aj od ostatných kurfirstov. 6. 7. 1376 sa v katedrále v Aachene konala Václavova korunovácia. Titul rímskeho kráľa potvrdil i pápež Urban VI. bulou vydanou v júli 1378.

Dva roky pred svojou smrťou (21. 12. 1376) vydal Karol IV. politický závet, ktorým vymedzil dedičské nároky Václava a jeho dvoch nevlastných bratov, Žigmunda a Jána, pričom Václavovi pripadlo České kráľovstvo a česká koruna s kurfirstským hlasom, Sliezsko, Budišínsko, Svídnicko a všetky léna Českého kráľovstva.

29. 11. 1378 Karol IV. zomrel. Mladý, sedemnásťročný panovník zrazu stál v ríši i vo svojom kráľovstve úplne osamotený, najmä však bez všadeprítomnej otcovej autority. Mal síce teoretické znalosti z politickej oblasti, chýbali mu však praktické skúsenosti. Nebol zvyknutý samostatne myslieť a pracovať, chýbala mu vlastná iniciatíva a politický talent potrebné k zastávaniu najvyšších funkcií v krajine i v ríši. Tým viac, že medzinárodné pomery druhej polovice 14. storočia neboli ani v najmenšom priaznivé. V západnej Európe prebiehala tzv. storočná vojna, Taliansko bolo v anarchii spôsobenej rozkolom pápežstva (pápež Urban VI. v Ríme a Klement VII. v Avignone). Do toho všetkého politickú a ideologickú krízu v Európe využívala na juhovýchode Osmanská ríša k vystupňovaniu svojich expanzívnych snáh.

Ani situácia vnútri krajiny sa nevyvíjala uspokojivo. Mocenské a finančné požiadavky kurfirstov, sľúbené Karolom za podporu Václavovej voľby za rímskeho kráľa, neboli uspokojené, čo viedlo k strate ich podpory a tým k stenčeniu oporných bodov Václava IV. v ríši. Situáciu mu komplikovali i rozpory v samotnej dynastii – problematické vzťahy s nevlastnými bratmi a ich matkou Alžbetou Pomoranskou a spory s moravskou vetvou Luxemburgovcov – bratancami Joštom, Prokopom a Jánom Soběslavom. Tieto aspekty znásobené Václavovou rozporuplnou osobnosťou boli východiskovou základňou jeho existencie ako samostatného vládcu.

Jeho prvou starosťou bolo získanie si podpory na medzinárodnej scéne najmä zo strany Svätej stolice. Cirkvou otriasal nastupujúci cirkevný rozkol.

8. 4. 1378 bol po smrti Gregora XI. v konkláve zvolený za pápeža kardinál Bartholomeo Prignano, arcibiskup v Bari, ktorý prijal meno Urban VI. O päť mesiacov (20. septembra) však odbojní kardináli, nespokojní s pápežovým správaním, na popud francúzskeho kráľa Karola V. zvolili vo Fondi za druhého pápeža kardinála Roberta zo Ženevy ako Klementa VII. Pápežská schizma bola dokonaná a cirkevná kríza sa rýchlo preniesla do celej spoločnosti, v ktorej vytvorila dva proti sebe stojace tábory, rímsky a francúzsky. Od rímskeho kráľa sa očakávalo, na ktorú stranu sa prikloní. Na ríšskom sneme konanom vo februári a marci 1379 vo Frankfurte nad Mohanom sa pod vplyvom svojho kancelára Jána z Jenštejna Václav postavil za rímskeho Urbana VI., čím však stratil podporu Francúzska, reprezentovaného protipápežom Klementom VII. K podpore rímskeho pontifika vyzval i ríšske stavy.

Celé nasledujúce obdobie Václavovej samostatnej vlády bolo vyplnené zápasmi o jeho postavenie v ríši, skonsolidovanie vnútorných pomerov (vyhlásenie tzv. zemského mieru) a zabezpečenie Českého kráľovstva navonok.

Problematickou sa v tejto etape javila jeho prípadná cisárska korunovácia. Napriek naliehaniam pápeža Urbana VI. s vykonaním cisárskej jazdy sa Václav tohto aktu vzdal, uvedomiac si, že v napätej vnútornej situácii (okliešťovanie jeho moci zo strany ríšskych kurfirstov) by to mohlo spôsobiť predčasnú stratu rímskeho trónu.

V roku 1383 prišlo vo Václavovej politickej orientácii k zásadnému obratu. Odvrátil sa od podpory Urbana VI. Za hlavné dôvody možno považovať najmä zasahovanie do vnútorných záležitostí českého štátu zo strany pápežskej kúrie, čo u Václava v konečnom dôsledku vyvolalo rastúci odpor k pápežovi oddanému arcibiskupovi Jánovi z Jenštejna. Druhým dôvodom bola nutnosť urovnať svoje vzťahy k Francúzsku v záujme neohrozenia svojich zahraničnopolitických záujmov. V súlade s politickou koncepciou svojho otca opäť obnovil spojenecké styky s Francúzskom, čo pre Václava prinieslo oddialenie nebezpečenstva konfrontácie českého a rímskeho kráľa s mimoríšskymi silami. Súčasne ale tento krok definitívne zmaril možnosť usilovať sa o cisársku korunu.

Koncom roka 1385 bol nútený zasiahnuť v záležitosti svojho brata Žigmunda pri obrane jeho práv ako nástupcu na uhorskom tróne proti aktivitám vdovy Alžbety Bosenskej po zomrelom kráľovi Ľudovítovi I.

V roku 1386 sa začali objavovať požiadavky ríšskych miest, aby Václav IV., pokiaľ nemôže vykonávať svoje povinnosti voči ríši ako rímsky kráľ, odstúpil a svoje miesto prenechal inému ríšskemu kurfirstovi. Tieto snahy vyplývali z Václavovho dlhodobého nezáujmu o riešenie vnútorných problémov v ríši.

Rok 1388 priniesol zmenu vo Václavovom osobnom živote. Na jeseň toho roku mali sa konať diplomatické rokovania medzi kráľom a bavorským vojvodom Fridrichom. Ten prišiel na Václavovo pozvanie do Prahy i so svojím dvorom. Na Fridrichovom dvore vyrastala jeho neter Žofia, ktorú vzal so sebou do Prahy. Zjav mladej wittelsbašskej princeznej zaujal Václava natoľko, že po pomerne rýchlych svadobných rokovaniach sa 2. mája 1389 so Žofiou oženil.

Václav sa na sklonku osemdesiatych rokov dostával čoraz viac problematickejšieho postavenia. Známym sa stal jeho narastajúci konflikt s arcibiskupom Jánom z Jenštejna, prameniaci z rozdielnych postojov kráľa a arcibiskupa v otázke cirkevnej schizmy, ktorý zavŕšilo Jenštejnovo odvolanie z funkcie kráľovho kancelára v roku 1384 a Václavova požiadavka na Svätú stolicu, aby bol Jenštejn zbavený správy arcibiskupstva. Spor sa však tým však neskončil, ba práve naopak. Prerástol do Václavovej otvorenej nenávisti voči ambicióznemu arcibiskupovi. Jenštejnova prehnaná iniciatíva v otázke obsadenia miesta opáta kladrubského kláštora stála život arcibiskupovho úradníka, generálneho vikára Jána z Pomuku 20. 3. 1393.

Nespokojnosť s jeho spôsobom vlády sa preniesla i do jeho vlastnej dynastie a dosiahla takých rozmerov, že nadobudla povahu organizovaného skrytého odporu. Deväťdesiate roky priniesli nástup všetkých príznakov spoločenskej krízy, ktorým Václav svojou nekoncepčnosťou a nedôslednosťou nebol schopný čeliť. Množiace sa konflikty najmä s vyššou šľachtou, ktorá sa sformovala do tzv. panskej jednoty a chcela získať rozhodujúci podiel na riadení českého štátu, vyvrcholili v roku 1394, keď bol 8. 5. 1394 panskou jednotou v Kráľovom Dvore zajatý a uväznený na Pražskom hrade. Prepustený bol až po zásahu brata Jána.

Pod vplyvom predchádzajúcich udalostí bol kráľ nútený rokovať s predstaviteľmi panskej jednoty. Stalo sa tak 30. 5. 1395 na hrade Žebrák, kde boli kráľovi predložené podmienky panstva požadujúce urovnanie vnútorných politických, správnych a hospodárskych pomerov v krajine. Václav IV. potvrdil bez výhrad všetky články podmienok.

V roku 1400 ríšske mestá, reprezentované zborom kurfirstov, prešli od snáh požadujúcich zosadenie Václava IV. z rímskeho trónu k činom. Práve v nemeckých oblastiach ríše dostala myšlienka odstránenia Václava IV. reálnu podobu. Najaktívnejšie si pri presadzovaní postupu voči kráľovi počínali štyria porýnski kurfirsti a mohučský arcibiskup Ján II. Nassauský. Ten v mene kurfirstov vydal v auguste 1400 listinu, ktorou zosadil kráľa Václava IV. ako „neužitočného, lenivého a celkom neprispôsobivého pre rímsku ríšu“, zbavil všetkých obyvateľov ríše prísahy poslušnosti a odvádzania poplatkov. Je jasné, že Václav IV. svojím pasivizmom, nezáujmom a ľahostajnosťou vo veciach bytostne sa dotýkajúcich ríše kurfirstom vnútil odvahu odvrhnúť ho takým potupným a hanlivým spôsobom. Okrem týchto dôvodov, vyplývajúcich i z povahy Václavovej osobnosti, boli dôležitou príčinou jeho zosadenia ekonomické dôvody, vyplývajúce zo samej podstaty Rímskonemeckej ríše. Panovník sa okrem podpory ríšskych kurfirstov musel spoliehať i na finančnú podporu veľkých ríšskych miest, ktoré mal chrániť, zabezpečovať a rozvíjať. Pričinením kráľovej neschopnosti prichádzali mestá o svoje zisky a logickým vyústením bola likvidácia Václava IV. ako nedôveryhodného partnera hospodárskych a finančných centier. Za dôležitú príčinu Václavovho politického pádu treba považovať i jeho negatívny postoj k cirkvi ako ideologickej opore panovníckej moci.

Za rozhodným krokom ríšskych kurfirstov nasledovalo ďalšie pre Václava vážne rozhodnutie. 21. 8. 1400 v meste Rhens na Rýne zvolili za rímskeho kráľa rýnskeho falcgrófa Ruprechta III. Falckého. Stalo sa tak však v rozpore zo Zlatou bulou Karola IV. (voľby sa nezúčastnili Luxemburgovci ako držitelia dvoch kurfirstských hlasov).

Problematická situácia Václava IV. v ríši znamenala i oslabenie jeho moci vnútri českého kráľovstva. Iba formálnu Václavovu vládu v krajine chcel využiť jeho brat, uhorský kráľ Žigmund na prevzatie moci v krajine. Využil tak situáciu, kedy sa české stavy i cirkev stmelili k jednému cieľu – nastoliť v krajine vládu silnej ruky a odstrániť nemohúceho a slabého kráľa. Preto dal Žigmund v marci 1402 svojho brata zatknúť a uväzniť na Pražskom hrade. Na Václavovu obranu sa postavil moravský markgróf Prokop Luxemburský, Žigmundov i Václavov bratranec. Aby sa Žigmund zbavil protivníka dal i Prokopa zajať a spolu s Václavom previesť a internovať vo Viedni. Uväznenie síce neschopného, ale právoplatného českého kráľa však vyvolalo v krajine vlnu odporu, ktorá skomplikovala Žigmundovu pozíciu nielen v Čechách ale i v Uhorsku. Z väzenia sa napokon Václavovi IV. v novembri 1403 podarilo utiecť.

Začiatok 15. storočia v Čechách priniesol meniacu sa situáciu v spoločnosti vyvolanú myšlienkami obrodného hnutia, zameraného najmä na odstránenie negatívneho vplyvu cirkvi, ktorá sa stále viac odkláňala od duchovnej stránky a lipla na majetníckom spôsobe života. Reformné hnutie žiadalo jej nápravu v duchu kresťanských hodnôt ako predpokladu zlepšenia sociálnych podmienok.

Václav IV. uznal potrebu reforiem, no súčasne si uvedomoval, že hlavnou prekážkou ich realizácie je pápežská schizma, polarizujúca spoločnosť. Podporil zvolanie cirkevného koncilu do Pisy, ktorý ako jediný mohol rozkol odstrániť. Okrem toho si od konania koncilu sľuboval opätovné uznanie svojho rímskeho kráľovstva.

Myšlienky reformného hnutia našli svoju podporu i na pôde pražskej univerzity. Václav IV. podľa vzoru svojho otca veľmi dbal o jej rozvoj a pozdvihnutie. Dúfal, že akademická obec podporí jeho úmysel osobnej účasti na koncile. Tu však narazil na odpor zástupcov nemeckého národa na univerzite, stojacemu proti akejkoľvek forme spoločenskej reformy. Nemeckí majstri obávajúci sa straty svojich hmotných i cirkevných výsad odmietali myšlienku zvolania koncilu, podporujúc tak stanovisko rímskeho pápeža Gregora XII. Svoj postoj mohli oprieť o fakt, že troma hlasmi, ktorými disponovali na zasadaní univerzitnej rady mohli prehlasovať akékoľvek návrhy zástupcov českého univerzitného národa.

Pre českého kráľa bol stav, kedy bol domáci živel na univerzite pri hlasovaní v menšine, neprijateľný. Z tohto dôvodu vydal 18. januára 1409 dokument nazvaný Dekrét kutnohorský, ktorým nariadil, aby mal český národ tri hlasy na univerzite a na všetkých jej radách, orgánoch, súdoch a rokovaniach. Ostatné univerzitné národy (bavorský, poľský a saský) mali disponovať iba jedným hlasom.

Spomedzi predstaviteľov pražskej univerzity najviac vynikol Majster Ján Hus. Václav IV. ako podporovateľ reformného hnutia stál za Majstrom i v momentoch Husových výpadov proti cirkevným predstaviteľom. Tzv. predávanie odpustkov ho však v roku 1412 dostalo s Jánom Husom do sporu. Verejné pôsobenie rektora pražskej univerzity a betlehemského kazateľa ukončila jeho násilná smrť v Kostnici 6. 7. 1415. Jeho myšlienky vyvolali zrod husitského hnutia, proti ktorého vzrastajúcej sile nemal ale už Václav IV. možnosť zasiahnuť. Hnutie v polovici roka 1419 v plnej sile prerástlo do husitskej revolúcie, snažiacej sa odstrániť nahromadené krízové javy. Jej prológom bola defenestrácia konšelov Nového Mesta pražského 30. 7. 1419. Český kráľ zomrel o mesiac nato po záchvate mŕtvice na Novom Hrade pri Kunraticiach, kam sa uchýlil v obave pred ďalším zajatím.

Po smrti bolo Václavovo telo po nabalzamovaní vystavené v chráme sv. Petra a Pavla na pražskom Vyšehrade. Pohrebný obrad sa však kvôli nepokojom, ktoré vypukli, nemohol uskutočniť. Preto boli jeho pozostatky tajne prevezené na Pražský hrad do svätovítskej katedrály, kde ostali až do 12. septembra. Odtiaľ boli prevezené do zbraslavského kláštora, ktorý sa mal podľa Václavovej vôle stať miestom jeho posledného odpočinku. No ani tu neostali dlho.

Rok po jeho smrti, 10. 8. 1420, bol kláštor v Zbraslavi dobytý táborskými vojskami, mŕtvola Václava IV. zneuctená a kláštor vypálený. Ďalšie tri roky boli potom ostatky kráľa uložené vo vinici miestneho rybára a až 25. 7. 1424 ich slávnostný pohrebný sprievod preniesol na trvalé miesto, do hrobky českých kráľov pod svätováclavským chrámom, kde boli definitívne uložené po boku jeho otca Karola IV.

Obe manželstvá Václava IV., s Johannou Bavorskou i Žofiou Bavorskou, boli bezdetné.

Osoba Václava IV. patrí k najrozporuplnejším postavám českej histórie a hodnotenie Václavových vladárskych schopností je jednou z najobťažnejších a súčasne najspornejších otázok celého luxemburského obdobia Českého kráľovstva (v r. 1310 – 1437).

Treba pritom oddeliť jeho pôsobenie ako rímskeho a ako českého kráľa, prihliadnuť k zmene konštelácie európskej politiky, kde neobyčajnú úlohu zohral rozkol v katolíckej cirkvi – schizma, ktorý vypukol práve v roku Václavovho nástupu na trón. Zanedbateľné nebolo ani účinkovanie osôb v rodine Luxemburgovcov, stelesňovaná na jednej strane Václavovými mladšími bratmi Žigmundom a Jánom, na druhej strane bratrancami z moravskej vetvy Joštom a Prokopom. Známym sa stal svojou ľahostajnosťou s akou pristupoval k vzniknutým problémom. Bolo zjavné, že ich riešenie prenecháva niektorým členom svojho dvora, ktorým udelil iba základné pokyny a sám sa závažným rozhodnutiam vyhýbal.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Václav IV.

• J. Spěváček, Karel IV. Život a dílo (1316 – 1378), Svoboda, Praha 1979
• J. Spěváček, Václav IV. (1361 - 1419), Svoboda, Praha, 1986
• kol. autorov, 234 českých osobností, Fragment, Havlíčkův Brod, 2003

Luxemburský portál