Staroveká indická filozofia Védské obdobie Brahmanizmus <> Upanišady <> Védy <> Brahma <> Átman <> Kasta <> Mája <> Askéza Povédske obdobie Neortodoxné systémy Čárváka <> Džinizmus <> Budhizmus Ortodoxné systémy Njája <> Vaišéšika <> Sánkhja <> Joga <> Védanta

Staroveká indická filozofia je prvá veľká etapa vývinu indickej filozofie, v ktorej sa zvykne vyčleňovať filozofia védskeho obdobia (15. storočie pred Kr. – 6. storočie pred Kr.) a staršia filozofia klasického či brahmansko-budhistického obdobia (6. storočie pred Kr. – 10. storočie po Kr.). Na ňu nadväzuje druhá etapa vývinu indickej filozofie – Poklasická indická filozofia.

Základný prehľad

India je mimoriadne rozľahlá krajina, ktorú tvorí indický subkontinent s tými najrozmanitejšími prírodnými a klimatickými podmienkami. Obýva ju viac ako miliarda ľudí, čo predstavuje sedminu celosvetovej populácie. Neprekvapí teda skutočnosť, že je zo zemepisného i z duchovného hľadiska svetom sám pre seba. Rozvoj filozofie a múdrosti v starovekej Indii sa spája s inváziou národa Árjov, ktorý si postupne v troch etapách (približne od r. 1900 pred Kr.) podmanil celý subkontinent. Podľa väčšinových názorov Árjovia patria do indoeurópskej (resp. árijskej) jazykovej rodiny. Filozofiu starovekej Indie predstavuje myslenie týchto Indoárijcov. Z duchovného sveta predárijských národov nepoznáme takmer nič.

Filozofické myslenie starovekej Indie možno rozdeliť na

• védske obdobie,
• neortodoxné systémy indickej filozofie povédskeho obdobia,
• ortodoxné systémy indickej filozofie povédskeho obdobia.

Védske obdobie

Védske obdobie dejinne spadá do etapy približne medzi rokmi 1500 pred Kr. až 500 pred Kr. Je pomenované podľa rozsiahleho súboru náboženského a teologického poznania rozpracovaného v literatúre, ktorej spisy nazývame védy (sg. véd alebo véda). Védy sú svojím rozsahom šesťkrát väčšie ako kresťanská biblia a zahrnujú mýtické a náboženské myšlienky, ktoré spisovali nám neznámi autori.

Védske obdobie možno rozdeliť na tri etapy:

1. starovédske – doba hymien;

2. doba obetnej mystiky;

3. doba upanišád.

Manuskript Rigvédy z 19. storočia

Dobu hymien charakterizuje a sprevádza viera v mnohé božstvá resp. bohov, ktorí boli stotožňovaní s prírodnými silami. Boli to osobní bohovia (Indra, Višnu, Agni a pod.). V tomto období vzniká tiež filozofická myšlienka prazákladu všetkého bytia. Následne sa myšlienka jednoty stala ústrednou témou indickej filozofie. Prazákladom podľa hymny z védy veršov mal byť Jeden, ktorý bol na počiatku a z neho vzišla láska, pričom korene jeho bytia sú v nebytí. Bohovia sa zrodili „vo svete tvorov“, teda boli stvorení. Ku koncu tohto obdobia sa začali božstvá spochybňovať, o čom svedčia aj niektoré výsmešné básne vo védach. Súvisí to s úpadkom starovédskej viery v bohov. Dobu obetnej mystiky vystihuje zrod indického kastovného systému. Árjovia si v tomto období podmanili široké vrstvy pôvodného indického obyvateľstva, pričom sa usilovali, aby si ich vlastná vrstva zachovala vládnucu pozíciu a nezmiešala sa s domorodými obyvateľmi. Tak sa vytvorili tzv. varny (varna – farba; = kasta), a síce Árjovia a šudrovia. Vzápätí sa do kást rozdelili samotní Árjovia a vytvorili tieto kasty:

• brahmani (kňazi);
• kšatrijovia (vládcovia, králi, bojovníci);
• vajšjovia (slobodní platitelia daní).

Pod kastou šudrov stoja párjovia, ktorí sú tzv. nedotknuteľnými. Tvorili ich rôzni zajatci a otroci. Čoskoro došlo k vzniku rozličných dedičných podkást, ktoré sa vo vzťahu k iným kastám úplne izolovali. Spočiatku vedúce postavenie v spoločnosti mali kšatrijovia. Ľud však veril, že jeho úspech, úroda, počasie, zdravie a iné kvality života sú podriadené Božej vôli, pričom len brahmani ako kňazi vedeli, ako s Božou mocou jednať. Tí svoje rituály a modlitby zahaľovali tajomstvom a mystikou. Tak sa brahmani stali najvyššou kastou v indickej spoločnosti. Treba povedať, že brahmani sa nikdy neusilovali o svetskú vládu a ani nikdy nevytvorili uzavretú cirkevnú organizáciu s jedným vodcom. Boli a zostali stavom slobodných a rovnoprávnych jednotlivcov. Brahmanizmus sa však stal centrálnym východiskom pre ďalšie filozofické systémy starovekej Indie.

Z filozofického hľadiska je toto obdobie známe vznikom a formuláciou pojmov brahma a átman, ktoré sa neskôr stali základom všetkého ďalšieho hinduistického myslenia. Vznik upanišád podmienil vytvorenie novej éry v starovekej indickej filozofii. Upanišady sú nábožensko-filozofické komentáre k védam, ktoré stavajú svoju múdrosť v kontraste s oslavnými védami na pesimizme a ľudskej konfrontácii so strasťou, utrpením a nestálosťou všetkého vonkajšieho a zmyslového. Medzi autormi sú v popredí žena Gárgí a brahman Jádžňavalkja. Klasický počet upanišád je stoosem. Etymológia pomenovania popisuje odvodenie od upa a sad; čiže ten, kto sedí blízko (zrejme majstra). To naznačuje tajomnosť celej náuky určenej len zasväteným.

Najvýznamnejšími filozofickými myšlienkami rozpracovanými v upanišádach sú

• náuka o brahma a átmane,
• náuka o sťahovaní duší a vyslobodení.

Pojem brahma mal pôvodne význam modlitby a zaklínania. V upanišádach však nadobúda zmysel všeobecného tvoriaceho princípu sveta – duše sveta. Brahma je prazáklad, ktorý stvoril bohov a svety. Pojem átman označuje jadro nášho vlastného ja, ku ktorému prenikáme, keď si odmyslíme telesnú schránku a keď oddelíme od trvácneho, životom dýchajúceho ja (psyché) chcenie, myslenie, cítenie a žiadostivosť. Dospejeme k neuchopiteľnému vnútru našej bytosti, ktoré voláme átman. Rozhodujúcou filozofickou myšlienkou upanišád je náuka, že brahma a átman tvoria dokonalú jednotu – bytostnú identitu. Jestvuje jediná pravá súcnosť, pričom vzhľadom na celok sa nazýva brahma a vzhľadom na jednotlivú bytosť sa volá átman. Keďže cesta k podstate sveta leží hlboko v našom vnútri, vonkajší svet sa stáva ilúziou, ktorá mámi a neposkytuje pravé poznanie. Je to len mája. (závoj). K átmanu sa dá preniknúť nie učenosťou a múdrosťou, ale pôstmi, sústredením, mlčaním, asketizmom a zrieknutím sa seba samého, vonkajšieho úspechu či zmyslových potešení.

Filozofia sťahovania duší (reinkarnácia) objasňuje, čo sa deje s človekom po smrti. Duša sa po opustení tela „sťahuje“ do inej telesnej schránky, do života v lepších alebo horších podmienkach v závislosti od jej karmy, ktorá je definovaná jeho dobrými alebo zlými činmi počas života. Karmu ovplyvňuje nadobúdanie troch cností, o ktorých rozpráva brahmanizmus:

• absolútna poslušnosť voči brahma (voči Brahmanovi);
• dodržiavanie obradov predpísaných danej kaste;
• dharma (dodržiavanie a plnenie si náboženských povinností).

Realizuje sa ustavičný kolobeh reinkarnácie. Cieľom nie je znovuzrodenie na vyššom stupni existencie, ale uniknúť kolobehu. To je zmysel vyslobodenia (mókša). K oslobodeniu človek nepristúpi len askézou a zrieknutím sa vlastnej vôle a činov, ale najmä vedením, že pravé poznanie zjednocuje s átmanom, ktoré je v pravej podstate božské brahma. Toto vedenie má oslobodzujúcu moc. Pri tejto forme spasenia nie je individuálna existencia zachovaná, ale sa rozplýva vo veľkej duši sveta – v brahma.

Povédske obdobie

Podľa súčasnej diferenciácie sa povédske obdobie delí na klasickú dobu (500 pred Kr. až 1000 po Kr.) a poklasickú dobu (od 11. storočia po súčasnosť). Toto obdobie sa od védskeho obdobia líši najmä týmito rysmi:

• zatiaľ čo vo védskom období brahmanské náboženstvo bolo pozadím všetkého filozofického myslenia, teraz stúpa význam pochybujúcich kritikov, pričom si je možné všimnúť vzostup filozofov – jednotlivcov (Mahávíra, Budha), ktorí transformujú filozofiu na náboženstvo, čím dochádza v Indii k vytvoreniu náboženskej plurality;
• filozofia stráca charakter tajnej náuky a obracia sa aj k nižším kastám, pričom sa nepoužíva už mŕtvy jazyk učencov, ale bežné ľudové jazyky.

Všetky filozofické systémy, ktoré neuznávajú autoritu véd sa označujú ako neortodoxné systémy. Tie, ktoré védam autoritu priznávajú, voláme ortodoxnými systémami.

Neortodoxné filozofické systémy

Týchto systémov je veľa, no najvýznamnejšie vzhľadom na svoj vplyv sú materializmus čarváka, džinizmus a budhizmus.

Materializmus čárváka

Bližšie informácie v článkoch: Čárváka a Lókájata

Materializmus, ktorého hnutie voláme čárváka (zrejme po jeho zakladateľovi), zdrvujúco napadol brahmanské náboženstvo. Myslitelia tejto školy vyznávajú, že existuje len hmota a všetky duchovné deje možno previesť na materiálnu rovinu. Čarváka úplne odmieta metafyziku a považuje náuku o átmane za klam. Nejestvuje totiž žiadna duša – len hmota v podobe štyroch elementov. Táto škola taktiež odmieta celú etiku a vidí cieľ človeka v zmyslovej rozkoši. Odsudzuje brahmanov; považuje ich za podvodníkov, ktorí živia v ľuďoch márnu vieru, sledujúc vlastný prospech. Vo svojej dobe čárváka bol zaujímavým fenoménom a zaujal veľké davy ľudí. Prenikavou kritikou brahmanizmu čarváka otvoril cestu k vzniku nových náboženstiev, ktorých pôvod sa nenachádza v kaste brahmanov.

Džinizmus

Bližšie informácie v hlavnom článku: Džinizmus

Mahávíra

Zakladateľom džinizmu je Mahávíra (Veľký hrdina), ktorý sa podľa tradície narodil v r. 599 pred Kr. alebo podľa iných prameňov v r. 549 pred Kr. Jeho stúpenci ho považovali za jedného z mnohých džinov (vykupiteľov), ktorí sa pravidelne zjavujú na zemi. Džinisti sa rozpadli do niekoľkých siekt, pričom najpočetnejšia skupina nosila biele rúcha, niektorí iní chodili pôvodne nahí. V základných rysoch svojho učenia sa však zhodujú. Ich filozofia tvrdí, že svet sa od večnosti skladá z oživenej individuálnej duše (džíva) a neoduševnenej hmoty (adžíva). V džívach je vloha k všetkému poznaniu, mravnej dokonalosti a večnej blaženosti. Oslobodenie duše spočíva v zrušení jej viazanosti na látku, pričom je nutné zabrániť prenikaniu novej hmoty. Cesta k tomu vedie cez prísne asketické pokánie, ktorým sa látka vylučuje, a cez prísne cnostný život, ktorým sa zamedzuje prenikaniu nových látkových poškvrnení.

Džinisti si vytvorili v snahe chrániť svoj prísne uzavretý dogmatický systém subtílne umenie dokazovania a vyvracania, čoho vrcholom je sjádváda – relativistická teória logiky. Prísnosť mravných príkazov mala za následok, že sa džinizmus neujal v širších vrstvách. Džinisti sa stali elitnou menšinou, ktorá však dodnes do značnej miery ovplyvňuje život indickej spoločnosti vďaka vplyvnému postaveniu jeho príslušníkov.

Budhizmus

Bližšie informácie v hlavnom článku: Budhizmus

Budhizmus vzniká na konci 6. storočia pred Kr. a svojou podstatou je namierený proti vládnucim triedam a kastovníctvu. Jeho zakladateľom je Budha (Prebudený; vlastným menom Siddhárta Gautama; „ten, ktorý dosiahol cieľ“), ktorý sa narodil okolo r. 560 pred Kr. ako syn kráľa v Kapilavaste – hlavnom meste krajiny na južnom úpätí Himalájí. Jeho zrodenie, narodenie, život i smrť sú sprevádzané legendami. Podľa jednej z nich Budha, vychovávaný vo veľkom prepychu, stretol na ceste do záhrady ľudí, ktorí zobrazujú starobu, chorobu, utrpenie a smrť. Nadobudol odpor k svojmu prepychovému prostrediu, vzdal sa majetku, opustil ženu a malého syna a vydal sa prísnou askézou hľadať vyslobodenie z biedy sveta. Pocítil, že askéza nepomáha, a tak sa uchýlil do tieňa stromu a po úpornom snažení dosiahol osvietenie. Vtedy pochopil, že jestvuje večný kolobeh sťahovania duší a uvedomil si štyri tzv. vznešené pravdy:

1. všetko žitie je strasť a utrpenie;

2. všetka strasť má príčinu v žiadosti;

3. odstránenie žiadosti (smädu) vedie k odstráneniu utrpenia;

4. cesta k tomuto oslobodeniu vedie cez zachovávanie ôsmich cností.

Socha Budhu sediaceho v meditácii

Po osvietení žil Budha život putujúceho kazateľa a zhromažďoval učencov. Zomrel okolo r. 483 pred Kr. Prameňmi našej znalosti Budhovej náuky sú tri pitaky (košíky), t. j. zbierky posvätných textov. Najúplnejšie sú pitaky zachované v jazyku páli – indickom dialekte príbuznom sanskritu. Budhistické vierovyznanie stojí na spomenutých štyroch vznešených pravdách. Nedefinuje a nerozoberá otázku božstva. Vo svojej pôvodnej podobe je ateistickým náboženstvom; odmieta predstavu Boha. Svojou formou – kláštormi, kňazmi či chrámami – sa však výrazne podobá teistickým cirkvám. Neskôr, pravda, dochádza k božskému uctievaniu Budhu, ktorý však pôvodne akýkoľvek kult odmietal.

Budha spočiatku odmietal špekulácie o metafyzických problémoch, ale už raný budhizmus sa vyznačuje určitou prepracovanou metafyzikou. Poslednými časťami, z ktorých sa skladá všetko súcno, sú v budhizme dharmy. Existuje ich nekonečné množstvo, pričom sami sú neoživeným javom a nachádzajú sa v neustálom kolobehu vzniku a zániku resp. zmeny. Život je zložený jav. Dharmou sa nazýva aj celá budhistická náuka. Keďže všetko je zmena, nejestvuje nič trvalého, ani nesmrteľná duša, ani večné božstvo. Čas nie je kontinuálny, ale pozostáva z okamihov, ktoré jediné sú skutočné. Neexistuje teda žiadny Boh, žiadne stvorenie, ba ani žiadne pretrvávajúce ja či blaženosť. Budhistické myslenie je veľkou negáciou. Dharmy nevznikajú a nezanikajú náhodou, ale vždy vzhľadom na podmienky predošlých dhariem. Jestvuje teda prísny kauzálny zákon príčiny a účinku. Tento zákon platí nielen pre vonkajšie procesy, ale aj pre mravné deje – tvorí tak mravný zákon a poriadok sveta. Filozofia budhizmu predstavuje kauzálny zákon v slávnom obraze formuly kolesa života, pozostávajúceho z dvanástich častí. Jeho ústrednou myšlienkou je neustále sa navracajúci kolobeh života. Vysvetlenie sa dá rozvrstviť takto:

• v minulosti nevedenie a nespasenie malo za následok vôľu k životu, pud a smäd a tie zase strasť a utrpenie v zrodení novej existencie;
• v prítomnosti začína životný cyklus, cez počatie, zrod individuality a zmyslovosť bytosť prichádza do kontaktu s vonkajším svetom, čím sa rodí pud a žiadosť; z presadzovania žiadosti sa človek stáva uväzneným vo svete;
• presadzovaním žiadosti ľudské skutky v dôsledku kauzálneho mravného zákona vytvárajú predpoklad pre zrod novej existencie v budúcnosti, čím sa kruh života uzaviera.

Znovuzrodená bytosť nie je identická s bytosťou, ktorej skutky (karma) ju vháňajú do existencie, pretože by sa inak muselo priznať niečo trvajúce na našom ja – akúsi dušu, ktorá prežije smrť. To však budhizmus odmieta. Táto bytosť však nie je ani odlišná od predchádzajúcej, pretože kauzálna súvislosť spája „starý poriadok“ dhariem s novým. Neustály kolobeh od utrpenia k utrpeniu možno prerušiť oslobodením od chcenia, nenávisti a žiadosti a osvietením vďaka poznaniu podmienenosti tohto kolobehu. Cesta vedie najmä skrze osem cností (správne konanie, správny spôsob života, správna reč, správne zameranie myšlienok, sústredenie, upokojenie, nehybnosť, opakovanie posvätného textu – sútry). V pôvodnom budhizme sa stav oslobodenia nazýva nirvána (plameň, ktorý zhasol). Je to stav absolútneho nič, ktoré sa nedá popísať žiadnymi slovami. Budha ho tiež chápal aj ako mier. V neskoršom budhizme sa nirvána chápala ako pozitívna blaženosť.

Budhizmus vyzdvihuje ideál mravnej dokonalosti. Správny život, ktorý vedie k nirváne, je popísaný piatimi zásadami:

1. nekonaj zlo, nezabíjaj nič živé;

2. neber, čo ti nedávajú;

3. nehovor nepravdu;

4. nepi opojné nápoje;

5. nebuď necudný, vyhýbaj sa zmyslovým pôžitkom.

Koleso dharmy v budhizme

Budha tiež hlásal, aby sa hnev prekonával srdečnosťou a zlo dobrom. Budhizmus sa svojou etikou a filozofiou obracia na všetky kasty a všetky národy, hoci Budha osobne kastovný systém neodsudzoval. Dejinám budhizmu dominuje rozsiahle rozštiepenie filozofie do početných smerov a siekt. Najznámejšie smery sú hínajána, mahájána, vadžrajána, tibetský budhizmus a zen-budhizmus. Budhizmus sa rozšíril z Indie na Cejlón, do Barmy a do Thajska, na počiatku nášho letopočtu aj do Číny, Butánu, Kambodže, Laosu, Mongolska, Kórey, Japonska a neskôr do Tibetu. Vyznáva ho najmenej 300 miliónov ľudí, čím sa radí medzi svetové náboženstvá. Budhizmus sa nikdy nešíril krviprelievaním, ale v zásade ako učenie mieru.

Systémy hínajána a mahájána tvoria hlavné budhistické sústavy. V smere hínajána (malá cesta; nižší voz) tvoria metafyzické predstavy realistický systém filozofa Vasubandhu (420-500 po Kr.), kde sa popiera trvácnosť ja, ale nepopiera sa realita telesného sveta, a nihilistický systém filozofa Harivarmana (250-350 po Kr.), ktorý popiera existenciu aj sveta, aj ja, aj ideí. Hínajána využíva k oslobodeniu čistú morálku a meditáciu, aby odstránila nevedenie. V smere mahájána (veľká cesta; vyšší voz) tvoria metafyzické predstavy idealistický systém opäť od filozofa Vasubandhu, ktorý stojí na učení o čistom vedomí a kde pravým bytím sú len idey, a nihilistický systém, ktorý sa tu snaží o strednú cestu – „ani bytie, ani nebytie“. Mahájána hlása spásu aj pre laikov a uznáva kanonickú platnosť aj neskorším písmam. Kladie dôraz na súcit a lásku.

Vadžrajána je diamantovou cestou k nirváne a je konečným štádiom mahájány. Poskytuje urýchlenú cestu k osvieteniu použitím tzv. tantrických metód. Takto sa dá oslobodenie dosiahnuť už počas jedného života, zatiaľ čo v budhizme malej a veľkej cesty treba viac životov. Vadžrajána je súčasťou tibetského budhizmu (lamaizmu), ktorý uznáva autoritu dalajlámu ako prevtelenie bódhisattvu (prebudená bytosť) a valókitéšvaru.

Zen-budhizmus sa sformoval v Číne. Nie je filozofiou či náboženstvom v pravom zmysle slova. Stúpenci sú presvedčení, že lipnutie na slovách, pojmoch, poučkách či pravidlách správania nám bráni vniknúť do pravého zmyslu toho, o čo ide. Čistá, nepodmienená pravda je za tým, čo sa dá vyjadriť slovami. Poznanie sa dosahuje v mlčanlivom chápaní podstaty, čo sa deje stíšením a ponorením do skúsenosti zenu, čím sa veľmi podobá joge. Zenový budhizmus je najpodnetnejším prúdom spirituality ázijského pôvodu.

Ortodoxné filozofické systémy

Ortodoxné systémy (ástika) sa líšia od neortodoxných (nástika) tým, že vychádzajú zo základov starého brahmanizmu a uznávajú autoritu véd. Zrod nástiky vyvolal v brahmanskom náboženstve vlnu odporu v snahe sa obrániť. Mimoriadnu úlohu v tom hral konkurenčný budhizmus. Konkurencia filozofických škôl spôsobila prudký rozvoj filozofickej tradície v celej Indii naprieč všetkými kastami. Naše znalosti ortodoxných systémov pramenia z neskorších upanišád, zo zbierok sútrov (aforizmov) a k nim prislúchajúcich komentárov, z indického národného eposu Mahábhárata a z Manuovho zákonníka. Najvýznamnejšími ortodoxnými systémami sú:

• systém njája;
• systém vaišéšika;
• systém sánkhja;
• systém joga;
• systém púrva-mímánsa;
• systém védanta.

Tieto systémy nevznikali chronologicky po sebe, ale celé stáročia koexistujú vedľa seba.

Njája

Bližšie informácie v hlavnom článku: Njája

Njája (dôkaz, pravidlo) predstavuje umenie správneho logického uvažovania a venuje sa gnozeologickým otázkam. Jeho praktickou úlohou je pomocou logických úvah odstrániť nevedenie, a tým aj utrpenie. Tento systém vytvoril bohatý slovník filozofických termínov, ktorými indický sanskrit oplýva v oveľa väčšom množstve, než hocaký európsky jazyk.

Vaišéšika

Bližšie informácie v hlavnom článku: Vaišéšika

Jeho pôvodcom je Kanáda (6.-5. stor. pred Kr.). Venuje sa metafyzike a filozofii prírody. Jadrom jeho teórie je určitý druh atomizmu, ktorý predpokladá existenciu nedeliteľných a nezničiteľných látkových elementov súcna. I tu sa považuje za najhoršie utrpenie nevedomosť, pričom poznanie sa začína zistením rozdielov. Njája využíva metafyziku systému vaišéšika a vaišéšika sa opiera o logiku njája.

Sánkhja

Bližšie informácie v hlavnom článku: Sánkhja

Za zakladateľa je považovaný Kapila (asi okolo 500 pred Kr.). Sánkhja (číslo) je postavený na dualistickom princípe sveta, kde proti sebe stoja protiklady prakrti a puruša. Teória o prakrti sa vyvinula z máje, ktorá je závojom sveta, priznaním jej reálnosti. Z átmanu vznikla oddelením od brahmy puruša ako individuálne ja nezávisle od svetovej duše.

Prakrti je príčinou 24 princípov pôsobením troch vývojových síl (guny) – svetlého elementu dobra, temného elementu brzdenia a elementu pohyblivosti. Každý princíp sa z týchto elementov skladá. Princípmi sú inteligencia, zmyslové orgány a zmysly, myslenie, orgány činnosti ako ruky, nohy a iné orgány a 5 elementov vonkajšieho sveta – éter, vzduch, oheň a svetlo, voda a zem. Prakrti v neustálom stretaní troch gún vytvára v obrovských cykloch všetok hmotný svet.

Naproti prakrti je puruša ako duchovný protiklad obohatený o vedomie. Je oddelený od materiálneho diania hlbokou priepasťou. Jednota prakrti a puruše v bytosti človeka je iba zdanlivou jednotou; v skutočnosti sú úplne oddelené, pričom psychické deje patria k prakrti. Z tejto náuky sa čerpá pri vysvetlení utrpenia. Trpíme preto, lebo na nás – na našu vedomú purušu, ktorou sme – pôsobí vonkajší prakrti. Uvedomením si, že prakrti sa nás v najvlastnejšom vnútri vôbec netýka, nachádzame oslobodenie od utrpenia. Vyslobodenie sa týka aj samotnej nevedomej hmoty. V individuálnom živote je dôležité dosiahnuť cnosti a odriekaním poznanie. Spôsob existencie oslobodeného purušu je zahalený tajomstvom.

Táto filozofia vo svojej metafyzike je ateistickým myslením.

Joga

Bližšie informácie v hlavnom článku: Joga

Metafyzika jogy (sebadisciplína) sa líši od sánkhja len v tom, že uznáva osobného Boha. Sánkhja je inak pravým teoretickým základom jogy a joga je jej praktickým doplnkom. Osobný Boh je tu nie tvorcom a vládcom sveta, ale najvyšší puruša, ktorý je od večnosti oslobodený od prakrti a je vševediaci. Ústredným spisom jogy je 194 sútier od Patandžalího. Jogín musí podľa nich na svojej ceste za oslobodením prejsť cez systém asketických cvičení, meditácií, koncentrácií, ktoré majú osem stupňov:

1. disciplína spočívajúca vo filozofii áhinsy (neubližovať ničomu živému), oslobodenie od egoizmu a hmotných záujmov;

2. sebadisciplína v dodržovaní príkazov čistoty, skromnosti, askézy, štúdia a oddanosti Bohu;

3. správne sedenie pri meditácii;

4. regulácia dychu;

5. odpútanie zmyslových orgánov od všetkých vonkajších predmetov,

6. sústredenie myšlienok na jediný predmet;

7. meditácia nad zvoleným predmetom pomáhaním si slabikou „om“;

8. najvyšší stupeň vytrženia, kedy duch jogína stráca vedomie seba samého, pričom dochádza k božskému nazretiu podstaty sveta.

V starých joga-sutrách sa pripisujú stavom vytrženia schopnosti ako neviditeľnosť tela, utíšenie hladu a smädu, znalosť vesmíru, odolnosť proti vode, bahnu a tŕniu, vznášanie sa, vláda nad elementmi, porozumenie reči zvierat alebo znalosť minulých životov a proroctvo budúcnosti.

Púrva-Mímánsa

Bližšie informácie v hlavnom článku: Mímánsa

Mímánsa je školou, ktorá vystupuje proti systémom, čo vznikli od konca védskeho obdobia, a hlása pokorný návrat k posvätnej tradícii.

Védanta

Bližšie informácie v hlavnom článku: Védanta

Šankara s učeníkmi

Védanta (koniec véd) je tvorená mnohými školami, medzi ktorými je najvýznamnejšou škola filozofa Šankaru (okolo r. 800). Šankara vychádza z upanišád, pričom svoju náuku zhrnul formou komentárov k 555 sútram. Hovorí, že jedinou skutočnosťou je átman, ktorý je brahma. Ale naše poznanie nám poukazuje na mnohosť všetkého, preto sa filozof pýta: „Ako dochádza k nášmu vedeniu?“ A prichádza na to, že všetka skúsenosť je nám sprostredkovaná zmyslami ako javy. Skutočné, univerzálne poznanie však dosiahneme, keď prehliadneme zmyslovú podmienenosť skúsenosti a uvedomíme si, že náš átman je brahmou. K tomu pristúpime len na základe božského zjavenia véd.

Predstavy ľudí o Bohu a svete zodpovedajú miere ich chápavosti a sú prijateľné, ale sú iba predsieňou pravého poznania. Na vyššej rovine ezoterického vedenia vidíme, že za javmi sa nachádza brahma, ktoré je absolútne nepopísateľné žiadnymi atribútmi, keďže je úplne nepoznateľné. Oslobodenie od strasti sa tu opäť dosiahne objavením átmanu v nás, kedy ako rieka, ktorá sa vlieva do mora a stráca svoje meno, strácame individualitu vo večnej brahme v najpokojnejšom mieri. Praktická etika védanty zahrňuje tieto požiadavky: • rozlišovať medzi večným a dočasným; • vzdať sa odmeny na tomto i onom svete; • šesť nástrojov – pokoj mysle, sebadisciplína, zrieknutie sa zmyslových pôžitkov, znášanie ťažkostí, vnútorná koncentrácia a viera; • túžba po oslobodení z individuálnej pozemskej existencie.

Prostriedkom k splneniu týchto požiadaviek nie sú dobré skutky, pretože skutky patria do sveta javov. Védanta v súbore brahmanských filozofických systémov zasadá na najvyššom mieste a jej vplyv siaha až do súčasnosti.

Hodnotenie

Hodnota starovekej indickej filozofie zostávala dlho pre Európu a svet západnej filozofie skrytou. Prvé preklady do európskych jazykov začali na prelome 18. a 19. storočia. Známymi filozofmi, ktorí prví prenikli do prepracovaného sveta starej Indie boli Schopenhauer a Schelling. S rastúcou znalosťou duchovného života Indie sa začal rozvíjať aj jeho vplyv na európske myslenie a tvorbu. Čoskoro tak došlo k rozsiahlemu porovnávaniu indického myslenia so západným. Tu možno načrtnúť šesť komparácií:

• indické myslenie je do značnej miery viazané na tradíciu;
• indické systémy nikdy nezostávajú pri teoretickej filozofii, ale sa snažia nájsť správny spôsob života a objaviť cestu k spáse a oslobodeniu od strasti;
• čisté rozumové poznanie má podradný význam, pretože pravda je „za hranicami rozumu“ a možno ju postrehnúť len intuíciou (vcítením);
• v indickej filozofii sa neustále obmieňa myšlienka sťahovania duší, ktorú kresťansko-západné predstavy vôbec nepoznajú;
• pozoruhodnou vlastnosťou indického filozofického prostredia je tolerancia, keď sa v spoločnosti ovládanej brahmanskými kňazmi slobodne rozvíjajú materialistické, skeptické a ateistické náuky, čo súvisí so špecifikom indického názoru, že pravda má mnoho podôb;
• indické myslenie výrazne podceňuje pozemské dianie a je preň charakteristický odvrat od činného života (lat. vita activa).

Pozri aj

• Indická filozofia
• Dejiny filozofie

Zdroje

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
• Störig, Hans Joachim (2000), Malé dějiny filosofie (7 vyd.), Kostelní Výdří: Karmelitánské nakladatelství, ISBN 80-7192-500-4 
• Kol. autorov (2004), Náuka o spoločnosti (3 vyd.), Bratislava: SPN, ISBN 80-10-00388-3