SU-100
SU-100 v múzeu veľkej vlasteneckej vojny v Kyjeve.
Základná charakteristika
Posádka	4
Dĺžka	9,45 m
Šírka	3 m
Výška	2,25 m
Hmotnosť	31,6 t
Pancierovanie a výzbroj
Pancierovanie	75 mm
Hlavná zbraň	100 mm delo D-10S
Sekundárne zbrane	žiadne
Pohon a pohyb
Pohon	V-2 500 hp (370 kW)
Odpruženie	Christie
Max. rýchlosť	48 km/h
Pomer výkon/hmotnosť	16 hp/tona
Dojazd	320 km
Priechodnosť	nešpecifikované

SU-100 bol sovietsky stíhač tankov vyvinutý a používaný počas bojov v druhej svetovej vojne. Stroje boli používané viacerými armádami spojencov Sovietskeho zväzu v povojnovom období.

Vývoj

V bitke pri Kursku nasadila nemecká armáda do bojov svoj nový tank Panther, s ktorým si vtedajšie sovietske tanky nevedeli poradiť. Kvôli tomu sa začali sovietske tanky T-34 osadzovať novým kanónom kalibru 85 mm. Pôvodne používané samohybné delá SU-85 kvôli tomuto prezbrojeniu sovietskych stredných tankov stratili na bojisku zmysel. Konštruktéri preto začali pracovať na vývoji prototypu nového vozidla.

Po jeho skonštruovaní však zistili, že kanón S-34, ktorý mal byť do vozidla namontovaný, bol príliš veľký. Jeho veľkosť spôsobovala problémy s mierením a takisto zaberal v kabíne príliš veľa miesta, čo spôsobovalo posádke značné problémy s vchádzaním do vozidla a vykonávaním činností spojených s jeho prevádzkou. Sovieti sa teda rozhodli vyvinúť nové delo kalibru 100 mm, ktoré by odstránilo problémy svojho predchodcu. Odpoveďou sovietskych technikov bolo delo D-10S, ktoré vzniklo úpravou námorného kanónu B-34.

Podobne ako jeho predchodca SU-85, bolo samohybné delo SU-100 postavené na podvozku zo stredného tanku T-34. Konštrukčne vychádzalo zo SU-85, na ktoré sa už na prvý pohľad výrazne podobá. Do konštrukcie SU-100 však sovietski konštruktéri zapracovali rôzne zmeny a vylepšenia oproti svojmu predchodcovi. Hlavnou zmenou bola veliteľská vežička, ktorá sa nachádzala na pravej strane kabíny. Po svojom obvode mala priezory, ktoré zabezpečovali veliteľovi vďaka rozsahu 360 stupňov výhľad na celé bojisko. Ďalšou zmenou oproti SU-85 bola hrúbka čelného panciera, ktorá sa zväčšila z pôvodných 45 mm na 75 mm. Hrúbka tohto panciera spolu s jeho značným sklopením zabezpečila SU-100 skvelú ochranu proti nepriateľským strelám. Do SU-100 boli namontované dva ventilátory, na rozdiel od jedného v SU-85, ktoré zlepšili odvetrávanie vnútra vozidla a umožnili tak vojakom operovať v priaznivejších podmienkach.

SU-100 nieslo 33 kusov munície do kanónu. Z toho 18 protipancierových a 15 protipechotných (explozívnych) nábojov. Problémy s doľaďovaním nového dela D-10S mali za následok, že po ukončení výroby SU-85 ešte neboli sovietske závody schopné produkovať nové samohybné delo. Preto nové, vylepšené samohybné delo osadzovali zbraňou zo svojho predchodcu – 85 mm kanónom D-5S. Tieto samohybné delá potom niesli označenie SU-85M. V decembri 1944 sa však naplno začala výroba plne funkčných a vynovených samohybných diel pre SU-100.

Nasadenie

SU-100 sa vo veľkom používalo v poslednom roku druhej svetovej vojny. Prvým víťazstvom, na ktorom sa tieto samohybné delá vo veľkom podieľali bolo víťazstvo nad nemeckou armádou v Maďarsku pri Balatone v marci 1945. Ani po vojne však výroba neprestala a sovietska armáda tieto vozidlá ďalej využívala. Okrem sovietskej armády boli SU-100 používané aj mnohými sovietskymi spojencami, napríklad krajinami Varšavskej zmluvy, či mnohými inými. Výroba SU-100 skončila v Sovietskom zväze v roku 1947, no v Československu pokračovala ešte počas 50. rokov 20. storočia.

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému SU-100

Zdroje

• ZALOGA, S. a GRANDSEN J., Soviet tanks and combat vehicles of World War Two. Harrisburg, Arms and Armour Press, 1984, 240 s. ISBN 08-536-8606-8
• SU-100, panzernet.net Dostupné online (prístup: 20.05.2013)