Polykleitos (starogr. Πολύκλειτος – Polykleitos) (* okolo 480 pred Kr., Sikyón alebo Argos – † okolo 410 pred Kr.) je považovaný za jedného z najvýznamnejších sochárov starovekého Grécka.^[1][2][3]

Bol známy ako majster monumentálnej harmónie. Preslávil sa elegantnou triezvosťou svojich diel, najmä krásou svojich sôch atlétov. Bol autorom prvej knihy o sochárstve.^[2][1][4]

Biografia

Narodil sa v Argu alebo v Sikyóne.^[1][4] Podobne ako slávnych sochárov Feidia a Myróna aj jeho pokladali za žiaka argejského sochárskeho majstra Agelada, čo je chronologicky dosť nepravdepodobné.^[2] V Argu a krátko aj v Aténach tvoril predovšetkým diela, určené na odlievanie do bronzu. Zomrel okolo roku 410 pred Kr. na neznámom mieste.^[3]

Sochárske diela

Z približne z dvoch desiatok jeho z väčša bronzových sôch, o ktorých vieme z písomných správ, sa zachovalo šesť, a to len v mramorových kópiach. Všetky okrem jednej zobrazujú atlétov. Bolo objavených aj niekoľko podstavcov sôch s nápismi, ktoré sa mu môžu pripísať.

Najznámejšou jeho sochou je Doryforos (nositeľ darov^[5]), mladý muž s kopijou. Je to rímska kópia nájdená v Pompejach, dnes uložená v Národnom archeologickom múzeu v Neapole.^[2] Socha Doryfora je krásna a zaslúži si slávu, ktorej sa tešila už zrejme aj v antike. Pri tvorbe tohto diela v nej autor podľa odborníkov zasvätil svoj talent hľadaniu ideálnej krásy. Doryforos nemá v sebe nič z eféba (mladíka) alebo chlapca, ktorého sochári kedysi tak radi stvárňovali, ani ťažký život s netvoreným telom, ale nesie v sebe už klasický vzor zobrazenia mladého muža s dokonalým zvládnutím anatómie a proporcií ľudského tela. O reputácii tejto sochy svedčí aj to, že sa zachovala vo vyše tridsiatich antických kópiach.^[6]

Uchvacujúce je aj ďalšie jeho dielo zvané Diadumenos, postavy atléta priväzujúceho si na čelo stefanos (veniec) alebo stuhu, ktorú dostával víťazný pretekár. Zdvihnuté ruky mladíka ešte stupňujú heroizačný účinok, jeho telesné proporcie sú vyvážené priam dokonale. Aj z tohto diela existuje niekoľko kópií z mramoru, ale s nezachovanou stuhou, ktorú drží v rukách. V bronze bolo možné oveľa ľahšie dodatočne pripojiť stuhy, ktoré dopĺňali pohyb sochy.^[6]

Iná Polykletova socha zachovaná v niekoľkých kópiach znázorňuje stojacu Amazonku, ktorá bola pôvodne zhotovená pre Artemidin chrám v Efeze. Podľa historky bola socha tejto Amazonky víťaznou v súťaži, ktorú vyhlásili správcovia chrámu na jej vytvorenie. Polykleitova Amazonka vraj v tejto súťaži prekonala krásou dielo sochárskeho majstra Feidia, ako aj diela sochárov Krésila a Fradmóna.^[1] Polykleitova socha Amozonky je medzi dielami Amazoniek od iných autorov ľahko rozpoznateľná podľa symetrie, vyváženosti postoja a podľa striedavých pohybov, príznačných pre majstra. Na rozdiel od Feidia (ktorý zobrazil Amazonku ženskejšie) je ale Polykleitos pokračovateľom dórskej tradície prísne atletického typu.^[7] Obrovskú Polykleitovu sochu bohyne Héry uliatu z drahého kovu, umiestnenú v argejskom chráme, už v staroveku pokladali za protiklad obrovských sôch božstiev, ktoré Feidias zhotovil pre Olympiu a Akropolu v Aténach.^[7]

Polykleitovi sa pripisuje aj socha Hérakles, známa hlavne z kópie v Rímskom národnom múzeu v Termách.^[1] Jeho diela sú známe tiež z opisov antických autorov, najmä z Pausaniových, ktorý ich v druhom storočí na svojich cestách po Grécku videl a zaznamenal. V Olympii ho zaujali sochy olympijských víťazov, medzi ktorými bola aj Polykleitova socha olymionika Pithokla z Élidy.^[8] Z opisu Pausania je známe aj slávne Polykleitove dielo sochy bohyne Héry z Argu. Pausanias o nej zaznamenal: „Veľká socha Héry sedí na tróne, je dielom Polykleita zo zlata a slonoviny. Má veniec s vyobrazeniami Charitiek a Hór, v jednej ruke drží granátové jablko, v druhej žezlo. Pokiaľ ide o granátové jablko, dôvod vynechám, povesť o ňom je akási tajuplná. Na žezle sedí kukučka, na pamiatku toho, že sa Zeus, zamilovaný do panenskej Héry, premenil na tohto vtáčka, ktorého Héra polapila ako hračku."^[9]

Kniha o sochárstve

Polykleitos sa preslávil nielen ako sochár, ale aj ako autor prvej knihy o sochárstve zvanej Kánon (gr. κανών, kanón – pravidlo, norma),^[1] v ktorej uviedol normy zobrazovania ľudského tela. Jeho Kánon, ktorý sa (okrem izolovaných citátov) stratil, bol smerodajný pre všetky neskoršie učenia o proporciách a to až do čias renesancie. Polykleitos svoj Kánon ilustroval na príklade svojej bronzovej sochy atléta Doryfora s oštepom, ktorá sa zachovala v mnohých rímskych kópiach.^[1]

Odraz v kultúre

Vplyv majstra Polykleita a jeho žiakov, medzi ktorými boli Kanachos, Aristeides alebo Alexis, zasiahol všetky oblasti starovekého Grécka^[1] Polykleitos a Myrón otvorili dvere do klasickej doby sochárstva.^[5] Polykleitov Kánon je aj v mramorových reprodukciách veľmi dôležitou výpoveďou o jednej z najvýznamnejších etáp gréckeho umenia.^[7]

Referencie a bibliografia

Pozri aj

• Feidias